36. schôdza

Pán poslanec Hlina.

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega, to, čo nie je, môže byť. Takže tuná pri týchto našich tvorivých pracovníkoch vo vláde a zaštíťovaní sa jazdami slávnostnými to, čo nie je, môže byť. Prosím vás, aby ste si vizualizovali to. My sme raz robili, som to nazval, pltnícku epopeju. Išli sme od zdroja Váhu až po jeho vyústenie v Komárne, z Kráľovej Lehoty až do Komárna na plti. Čiže teraz prijatím tohto zákona ten Váh pretína celé Slovensko nie po dĺžke, ale po šírke. A teraz si predstavte, takže keď budete mať niekde paradajky, ja neviem čo, chcete zavlažovať a dáte tam hadicu a budete čerpať vodu, musíte sa nahlásiť a musíte platiť za tú vodu, ktorá v Komárne, ako to kolega dobre povedal, až čarovne to vyznelo z jeho úst, ktorá sa zadarmo vleje Maďarom. Rozumiete tomu. Čiže, kolegovia, teda čo ste takí, však sme tu všelijakí, aj bývalí voliči SNS, čo volia teraz SMER, za tú vodu, ktorú Maďarom pošleme zadarmo, tak naši poľnohospodári budú platiť. Rozumie niekto tomu? Ja tomu nerozumiem.

Pán poslanec Bugár.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Ja si myslím, že pán Simon krásne poukázal na to, že táto novela je obyčajný paškvil. Pán minister, mali by ste sa hanbiť vôbec za takýto materiál. Poukázal aj na skutočné dôvody. A tu sa pýtam, že qui bono, v koho prospech je to. A, pán minister, cieľom tejto novely je pomôcť biznisu ľudí, ktorí sú blízko, povedzme, strany SMER, alebo jej cieľom je pomôcť, povedzme, zahraničným dodávateľom minerálnej vody? To potom povedzte. Potom chápeme, že je to obyčajná vlastizrada. Alebo jej cieľom je zničiť poľnohospodárov, ak im zdaníte napríklad aj vodu na zavlažovanie? Však im zobrala aj tak už vaša vláda, vláda Ficova viac ako 550 miliónov eur. V prístupovej zmluve bolo vyrokované, že toľko by mohli dostať. O toľko dostanú menej, lebo tak ste to vyrokovali. Alebo jej cieľom je to, aby envirofond sa navýšil o ďalších 140 miliónov eur. Pán minister, pýtam sa vás, to je ten envirofond, z ktorého ste rozdávali a trestali podaktorých a niektorým ste, dá sa povedať, pomohli a rozdávali podľa toho, ako volili počas prezidentských volieb? Pán minister, je pravda, že všade na juhu, kde pán Fico dostal, a na severe dostal pod 30 %, v prezidentských voľbách, 20 %, ste vyškrtli všetky projekty? Len potom toto je obyčajný váš biznis. Ale za to nechcete, aby tlieskali ľudia, aby platili to, čo vy potom krásne rozdávate.

Pán poslanec Simon.

Ďakujem pekne kolegom za reakcie. Snáď by som možnože doplnil jedno. V zmysle dikcie, tak ako to pán minister postavil, voda sa stane vzácnejšia a cennejšia a možnože aj stráženejšia ako atómové elektrárne na Slovensku a možnože aj taká spriaznená duša firma BONUL nastúpi a bude strážiť všetky rieky. Nedaj Boh, z toho aby niekto zobral liter vody, lebo by, nedajboh, bezplatne tá voda pretiekla do Maďarska. Ďakujem.

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Chren. Nech sa páči.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, ctené kolegyne, ctení kolegovia, dovoľte mi tiež vystúpiť k tejto afére Watergate, ktorá sa tu dnes na Slovensku odohráva. Nazývam ju Watergate, pretože je naozaj svojou škandalóznosťou prirovnateľná tomu škandálu, po ktorom v roku 1974 odstúpil americký prezident Richard Nixon. A dovoľte mi hneď na úvod povedať, že už len samotné predloženie tohto návrhu zákona v takom znení, v akom bol predložený, je podľa môjho názoru absolútnym dôvodom na okamžitú stratu dôvery a na odvolanie ministra životného prostredia. (Potlesk.) Zdá sa mi, že ako v jednej z mála veci, nastala všeobecná zhoda v opozícii s nesúhlasom s týmto návrhom zákona. A dúfam, dovoľte mi vyjadriť presvedčenie, že ak bude tento návrha zákona pokračovať ďalej, tak nastane zhoda aj na takomto politickom kroku so snahou o vyvodenie osobnej zodpovednosti.
Poďme ale od toho politika naspäť k odbornosti. Moji predrečníci a kolegovia už povedali veľké množstvo argumentov proti predloženému návrhu zákona o vodách. Dovoľte mi pokúsiť sa ich tak zhrnúť v jednom vystúpení a pomenovať podľa môjho názoru všetky dôvody a argumenty, ktoré som proti tomuto návrhu zákona doteraz našiel.
Hneď na úvod poviem, že nie som žiaden vodohospodár ani hydrogeológ, ani odborník v tejto oblasti, ale za posledné týždne som sa stretol s mnohými, debatoval som, snažil som sa pochopiť ich názory, stretol som sa aj s ľuďmi, ktorí stoja za petíciou proti tomuto návrhu zákona o vodách. A musím povedať, že tak ako som od začiatku bol skeptický, keď sa na mňa z rôznych zdrojov, viac či menej dôveryhodných, začali valiť informácie o privatizácii vôd na Slovensku, tak som dnes presvedčený, po dôkladnom štúdiu, že to je vec, ktorá nám naozaj hrozí, a že tento návrh zákona je naozaj zlý. Ak by som to mal povedať úplne skrátene, áno, SMER ide naozaj privatizovať slovenskú pitnú vodu a predávať ju do zahraničia. Vysvetlím, prečo som o tom presvedčený. Áno je to jeden obrovský, korupčne naladený kšeft. Na začiatok chcú predať vodu, ktorej množstvo, aby ste si to vedeli predstaviť, sa dá prirovnať k rieke Hron pri Brezne. A to, či na Slovensku zostane vody pre našich ľudí dosť, to je im ukradnuté.
Dovoľte mi teda prejsť argumenty proti tomuto zákonu jeden po druhom.
Mojím hneď prvým argumentom je, že tento návrh zákona pripravuje vláda, ktorá už dokázala sprivatizovať zisky zo slnka, zo vzduchu a aj z pôdy. Voda je asi to posledné, čo im zostáva. Hovorí sa, že spoznáš vtáka po perí, človeka po reči. Ja som skôr za to, hodnotiť ľudí po skutkoch. A zákon o vodách predkladá minister vlády, ktorá má už so zarábaním na podobných schémach obrovské skúsenosti.
Prvá bola fotovoltaika. Počas jedného predĺženého víkendu od piatka rána do pondelka večera rozdalo ministerstvo hospodárstva pod vedením pána ministra Jahnátka, kde vtedy pán Žiga pôsobil ako štátny tajomník, desiatky licencií pre veľké fotovoltaické elektrárne. Prihlásiť sa do takto pripravenej súťaže dokázali len tí vyvolení. A týmto vyvoleným štát zagarantoval oproti bežnej trhovej silovej cene elektriny takmer 8-násobné výkupné ceny na dlhé roky. To platíme z peňaženiek nás všetkých. Nebyť tohto fotovoltaického Klondiku, tak všetci občania Slovenska by mali účty za elektrinu o niekoľko percent nižšie, každý mesiac by sme mohli platiť o niekoľko percent nižšie účty za elektrinu. S Jurajom Miškovom sme na ministerstve hospodárstva dokázali zastaviť pokračovanie tohto fotovoltaického Klondiku, ale niektoré škody sú už neodvratné. Čiže to bola privatizácia ziskov zo slnka.
O privatizácii ziskov zo vzduchu pri predaji emisií, pri predaji teplého vzduchu snáď nemusím ani hovoriť.
A potom tohto roku nasledovala pôda. Vláda a neskôr aj parlamentná väčšina kolegov zo strany SMER schválili v zrýchlenom konaní zákon, ktorý síce nezabráni cudzincom skupovať slovenskú pôdu, ale zato oberie bežných ľudí o jej hodnotu v prospech veľkostatkárov a veľkých družstiev. Tí ju potom môžu lacno skúpenú ako obchodný podiel vo firme predať hoci aj al-Káide. Práve dnes o druhej poobede idem zaniesť do podateľne Ústavného súdu ústavné podanie proti tomuto návrhu zákona, pričom s kolegami právnikmi sme zistili, že tento zákon podľa nášho návrhu porušuje až 7 rôznych článkov ústavy. Neviem, či to vôbec nie je rekord. (Potlesk.)
No a zákon o vodách, o ktorom tu dnes rokujeme, je založený na podobnej schéme ako tieto predchádzajúce zákony, ktoré som vymenoval. Skupina vyvolených vybratá v netransparentnom procese dostane licenciu na vývoz slovenskej vody do zahraničia. Oni na tom zarobia. Nám všetkým na Slovensku zostane menej pitnej vody a v horšej kvalite.
Môj druhý argument. V rozpore s ústavou naozaj ide o predaj, a teda o privatizáciu našich podzemných vôd. Opäť, keď sa na mňa pred pár mesiacmi, ja viem, že pár kolegov tu z parlamentu malo tú istú skúsenosť, začali valiť tie informácie o privatizácii slovenskej vody, najprv som tomu ani nechcel venovať pozornosť. Bol som presvedčený, že veď toto by si na Slovensku nikto nedovolil. Veď predsa ústava hovorí jasne. Hneď v článku 4 Ústava Slovenskej republiky hovorí, že podzemné vody a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Takže akákoľvek privatizácia by predsa môjho laického názoru ako neprávnika nemala šancu uspieť na Ústavnom súde. Bola by v rozpore s ústavou našej krajiny. Lenže ministerstvo životného prostredia sa snaží naozaj prejsť cez rozum nám všetkým občanom i ústave.
Predložený zákon o vodách zavádza nové pojmy.
Tým najdôležitejším a kľúčovým pojmom je tzv. prevod vody. Jeho definícia je komplikovaná. Je to využívanie podzemnej vody odobranej zo zdrojov podzemnej vody na prepravu vody dopravnými prostriedkami alebo prevod vody potrubím cez štátnu hranicu z územia Slovenskej republiky (ďalej len „preprava“ alebo „prevod vody“). Čiže zákon zavádza povolenie odobrať vo veľkom podzemnú vodu na Slovensku a tankermi alebo vodovodom ju presunúť do zahraničia. To je v tejto definícii. Voda už nebude naša, už nebude na Slovensku, prevezie sa niekam do zahraničia.
Ako si ale pritom poradiť s ústavou, keď podľa ústavy je táto voda majetkom Slovenskej republiky? Ministerstvo to vymyslelo a definíciu doplnilo o nasledujúcu vetu: "Podzemnými vodami vo výlučnom vlastníctve štátu zostávajú všetky vody odobrané na účel podľa predchádzajúcej vety." Čo to teda znamená? Prvýkrát v histórii sa zavádza možnosť vo veľkom, vo veľkom vyťažiť na Slovensku pitnú vodu, naložiť ju alebo ju pustiť potrubím a vyviesť do zahraničia. Čiže vodu vyčerpajú z podzemia na Slovensku. Naložia ju alebo ju prevezú vodovodom do zahraničia. A tam cudzinci touto vodou zalejú svoje polia, vypijú ju, spláchnu ju vo svojich toaletách. Ale všetko bude de iure v poriadku, lebo táto vypitá, vyliata a spláchnutá voda je predsa podľa zákona (de iure) stále majetkom Slovenskej republiky. Ak sa vám to zdá absurdné, dovoľte povedať mi prirovnanie. Je to presne o tom istom, ako keby som tu pánovi ministrovi zobral ten pohár viney, ktorý tam má naliaty, vypil ju a tváril sa, že prečo sa sťažuje, veď podľa zákona je tá vinea stále jeho, napriek tomu, že som ju vypil ja. (Potlesk.) Presne takto rieši predaj a privatizáciu tento predložený návrh zákona, povoliť niekomu vyčerpať vodu na Slovensku, odviezť ju za hranice a tam ju použiť tak, že my z nej nebudeme mať nič, znamená vodu predať, znamená vodu privatizovať, bez ohľadu na to, ako sa na to pozrieme. A to nehovoríme o dvoch litrov vody, že si niekto z nás doma napustí dvojlitrovú fľašu a ide na bicykli do Rakúska, kde ju vypije, hovoríme o množstve vody ako hrom, nie ako hrom, ale ako Hron. Preto podľa môjho názoru predložený návrh zákona jednoznačne znamená, že sa v rozpore s ústavou budú slovenské vody predávať do zahraničia, a teda privatizovať, aj keď vám v najbližších dňoch budú všetci z vládnej strany a z ministerstva tvrdiť, že tomu tak nie je.
Môj tretí zásadný argument proti tomuto návrhu zákona. V skutočnosti nevieme, koľko a v akej kvalite naozaj vody máme na Slovensku. A napriek tomu vláda Roberta Fica už vie, koľko tejto vody chce predať. Ak by malo Slovensko pitnej vody naozaj výrazný prebytok a tento prebytok by chcela kúpiť nejaká iná krajina, ktorá má vody málo, hovorím, prečo nie, ale musí to mať jasný proces a jasné pravidlá, v prvom rade zistíme, koľko je naozaj prebytok vody. Po druhé, ponúknime túto vodu v transparentnej súťaži inému štátu na úrovni medzivládnych dohôd. A z predaja takejto vody by sme mohli pre Slovensko získať viac peňazí. Tak, ako Nórsko predáva ropu, my by sme mohli do štátneho rozpočtu získať peniaze, aby sme financovali školstvo, aby sme mohli platiť vyššie dôchodky, aby sme mohli opravovať slovenské cesty. Toto by bolo podľa mňa v poriadku. Lenže vláda strany SMER nechystá ani transparentný predaj a už vôbec jasne nevie, aký prebytok vody Slovensko vlastne má. Napriek výhovorkám dodnes neexistuje aktuálna presná analýza zásob pitnej vody na Slovensku. Vláda žiadnu takúto analýzu nepredložila. Rámcová smernica o vode Európskej únie ukladá vláde povinnosť do decembra 2013 vypracovať prognózu potreby vody a vyhodnotiť kvantitatívny a chemický stav podzemných vôd u nás. Toto je nesplnená úloha, podľa mojich informácií.
Všetky doterajšie odhady, ktoré hovoria o tom, že má Slovensko pitnej vody prebytok, vychádzajú len z tzv. vodnej bilancie. A hovoria, že zásoba vody na Slovensku je 79 tisíc litrov za sekundu, zatiaľ, čo jej spotreba je len 11 tisíc litrov za sekundu. Mnohých ľudí na Slovensku upokojil takýto zjavný nepomer. A paniku z predaja vody považujú za zbytočnú. Lenže problém je v tom, že pre stanovenie množstva disponibilnej vody je vodná bilancia tým vôbec najhorším ukazovateľom, aký sa dá použiť. Dostupné údaje vodnej bilancie, po prvé, nezohľadňujú realitu. Nie sú v nich započítané napríklad neregulované a čierne odbery vody, napríklad súkromné studne, ktoré sa nemusia hlásiť. A sa už samotné tieto neregulované odbery vody počítajú na tisícky litrov za sekundu. Vodná bilancia nezohľadňuje ani kvalitu vody. Nie všetka voda je hneď vhodná na pitie alebo na iné použitie. Sú mnohé menej kvalitné vody, ktoré treba chemicky upravovať, obohacovať, čistiť. Porovnávať pitnú vodu na vývoz s vodnou bilanciou je teda, ako porovnávať ovocie na vývoz so všetkým zeleným, čo sa na Slovensku urodí vrátane ihličnatých stromov a buriny. Môžeme to porovnávať, ale sú to dve úplne neporovnateľné čísla. No a výpočty vodnej bilancie nezohľadňujú ani tie posledné trendy a výrazné poklesy hladín vôd na Slovensku. Vidím, že kolegovia environmentalisti súhlasne prikyvujú hlavou.
Vezmite si len taký Žitný ostrov. Žitný ostrov pred postavením Vodného diela Gabčíkovo mal produkčnú kapacitu asi 20 tisíc litrov pitnej vody za sekundu. Čiže dokázal by uspokojiť kompletné potreby Slovenska. Výstavba Vodného diela Gabčíkovo však tieto pomery zmenila, úpravou koryta Dunaja sa zásadne zmenila schopnosť obnovovať zásoby pitnej vody. Ako? Nikto to dodnes poriadne nevie. Navyše sa k Žitnému ostrovu blíži veľká škvrna znečistenia zo skládky po bývalej Dimitrovke. Za posledné 4 roky tam vzrástla koncentrácia chlórovaných uhľovodíkov vo vode až dvojnásobne a kontaminačný mrak v dĺžke približne 6 kilometrov sa šíri od Podunajských Biskupíc smerom do vnútrozemia Žitného ostrova. Nám sa pokojne môže stať, že o Žitný ostrov môžeme prísť. A som hrozne, hrozne smutný z toho, že namiesto toho, aby ministerstvo životného prostredia riešilo túto základnú otázku životného prostredia a riešilo, ako zabrániť tomu, aby sme mohli prísť o Žitný ostrov, rozmýšľa len nad tým, ako vodu zo Žitného ostrova predať do zahraničia. A ešte aj na tom Žitnom ostrove nie je všetkých tých 20 tisíc litrov vody za sekundu, čo je produkčná kapacita, rovnako kvalitných, existuje kvalitnejšia voda, čistá, ktorá sa dá priamo použiť, a voda, ktorá nie je taká čistá, treba ju čistiť, treba ju obohacovať. Ak by sa predávala voda zo Žitného ostrova, verte mi, že na vývoz pôjde tá, ktorá je kvalitná a čistá, a nám na Slovensku zostane len tá menej kvalitná a tá špinavšia, ktorú budeme musieť čistiť, ktorú budeme musieť obohacovať, čo stojí ďalšie peniaze. Aj kvôli tomu môže aj ľuďom, čo žijú priamo na Žitnom ostrove, stúpnuť cena pitnej vody, respektíve cena tých vodohospodárskych služieb, ktoré sa účtujú za pitnú vodu.
Pán minister už dnes vie, že do zahraničia chce predať slovenskú vodu v objeme približne 8 600 litrov za sekundu. Toto číslo schválila vláda Roberta Fica v októbri 2012 v materiáli „Voda ako strategická surovina“ uznesením vlády Slovenskej republiky. Za sekundu 8 600 litrov, to je pre predstavivosť približne pri tej rieke Hron pri Brezne, 8 600 litrov za sekundu aby ste si vedeli predstaviť, koľko je to vody, tak Bratislava jej spotrebuje približne 2 500 až 3000 litrov za sekundu, ktorá je obhospodarovaná Bratislavskou vodárenskou spoločnosťou. Čiže je to mnohonásobne viac vody, ktorá má ísť do zahraničia, než spotrebujú obyvatelia Bratislavy, a je to takmer toľko vody, 11 tisíc a niečo litrov za sekundu, čo je celá spotreba pitnej vody na Slovensku. Problém je, že my naozaj nevieme, koľko tej vody máme. Určite to nie je tak, že máme 79 tisíc litrov pitnej vody za sekundu k dispozícii pre Slovensko. Názory odborníkov sa líšia a líšia sa niekde na úrovni 30 % tejto sumy tej vody, ktorá sa naozaj dá používať na Slovensku, lebo my nemôžeme len tak zastaviť Dunaj, použiť všetku vodu z Dunaja a tváriť sa, že veď vody máme prebytok. A tie odhady, o ktorých som počul ja a s ktorými som mal možnosť sa oboznámiť, a považujem ich za veľmi relevantné, hovoria, že, áno, Slovensko síce má prebytok pitnej vody, ale ten prebytok pitnej vody sa počíta niekde na úrovni asi len 1 600 litrov za sekundu, teda päťkrát menej prebytku kvalitnej pitnej vody, než je vláda Roberta Fica podľa svojho vlastného záväzného materiálu prijatého uznesením vlády pripravená a nastavená vypredávať do zahraničia.
Môj ďalší argument proti predloženému návrhu zákona. Korupčnejšiu schému predaja vody by nikto nedokázal vymyslieť, nech by sa akokoľvek snažil.
Ďalšou podmienkou toho, aby sme vôbec mohli uvažovať nad tým, že nejaké prebytky pitnej vody zo Slovenska budeme predávať do zahraničia, musí byť nevyhnutne transparentnosť celého tohto procesu. Čiže ak by vláda jasne preukázala, že máme na Slovensku prebytok pitnej vody, že toľkoto pitnej vody je nad kvótu, ktorú spotrebujeme a môžeme ju predať, tak by sme ju mali predať niekomu, kto je za ňu ochotný zaplatiť čo najvyššiu cenu a v transparentnej súťaži. Lenže zákon je napísaný tak, že sa žiadna súťaž nekoná, vláda sama rozhodne, komu na to licenciu dá, pričom konkurentov môže bezdôvodne odmietnuť. K obchodovaniu s vodou sa teda dostanú len vyvolení.
Mne sa dostal dnes do schránky e-mail, ktorý údajne vyšiel z ministerstva životného prostredia. A hovorí o tom, že sa šíria lži a dezinformácie o predloženom návrhu zákona. A jeden z tých argumentov je, že veď predsa na prideľovanie licencie s vodou bude transparentná schéma, pretože vláda rozhodne aj s pripomienkovým konaním. No viete, ako vláda rozhodne? Vláda rozhodne tak, že sa prihlási 5 firiem, ktoré by chceli prevádzať slovenskú vodu do zahraničia. Všetky tie firmy splnia podmienky a vláda môže rozhodnúť na návrh ministra životného prostredia, že licenciu tebe dám, tebe nie a vám trom tiež nie a ešte piatemu kamarátovi áno. A nemusí to nijako zdôvodňovať, neexistujú žiadne kritériá, na základe ktorých bude vláda rozhodovať. Do takéhoto procesu sa nikto seriózny, kto nebude korumpovať a uplácať, ani neprihlási, pretože každý vie, že sa mu to neoplatí. A ten proces sa skončí tak, že sa nakoniec prihlási jeden záujemca alebo sa ich prihlási viac a tí dvaja ďalší budú bezdôvodne vypoklonkovaní. Toto nie je transparentný proces. Toto je legalizovaná korupcia, legalizovaný systém, ako vláda môže bez akejkoľvek súťaže prideliť licenciu na vývoz vody a prideliť zisky z predaja slovenskej vody do zahraničia ktorémukoľvek subjektu, ktorý si vyberie, pretože každý, kto takú licenciu dostane, bude platiť za vodu, za jej vyťaženie 40 centov za kubík do Environmentálneho fondu, nie do štátneho rozpočtu, nie na dôchodky, nie na zdravotníctvo, nie na školstvo, ale do Environmentálneho fondu, kde si to pán minister poprerozdeľuje, ako chce, a bude tú vodu predávať v zahraničí za 1 euro, 1,2 eura. Môj odhad hrubého profitu je tu 60 až 80 centov na kubík vody z takéhoto biznisu, ktorý vláda priklepne len vyvolenej firme. A zabudnite na to, že vďaka predaju vody zo Slovenska by ste mali lacnejšie lieky alebo kvalitnejšie školstvo. Nie, nič z toho nebude, pretože tie peniaze do štátneho rozpočtu nepôjdu podľa tohto navrhnutého zákona.
Môj ďalší argument. Namiesto výpredaja vody by sme mohli pomôcť sami sebe. Ak aj usúdime, že na Slovensku máme pitnej vody nadbytok, čo zjavne máme, otázka je len, koľko je to nadbytok, prečo by sme sa mali stať prvou krajinou Európskej únie, ktorá bude vodu vo veľkom vyvážať a ešte k tomu cez takúto zlodejskú schému, pretože nikto iný takto nefunguje, a nikto iný takéto pravidlá v celej Európskej únii nemá.
Hoci máme na Slovensku pitnej vody dostatok, nie všade na Slovenku je pitná voda v dostatočnej kvalite. Napríklad východné Slovensko viac trpí nedostatkom kvalitnej pitnej vody, tá voda sa musí obohacovať, sa musí čistiť. A jej úprava je preto pre východniarov drahšia než inde na Slovensku. Vláda plánuje tento problém stále riešiť megalomanskou výstavbou vodnej nádrže Tichý Potok na rieke Torysa. Tú však mnohí ekológovia a hydrológovia považujú za úplne nešťastný projekt. Ani Európska únie nechce náklady tejto vodnej nádrže preplatiť. Odmietla to. A potom sa pýtam, ak máme na Slovensku na niektorých miestach pitnej vody prebytok, napríklad na Žitnom ostrove, a na iných miestach, napríklad na východnom Slovensku, kvalitnej pitnej vody nedostatok, prečo napríklad namiesto megalomanských priehrad nepostavíme popri ceste jeden jednoduchý vodovod, jednu jednoduchú rúru, proti ktorej nemajú dôvod protestovať ani ekológovia, ani ochranári, ani žiadni environmentalisti, pretože nebude prevážať ropu, bude prevážať čistú pitnú vodu. A postaviť takúto rúru, takýto vodovod je predsa oveľa ľahšie, ako postaviť nejakú megalomanskú priehradu. Pán minister je síce Košičan, ale zjavne iba vtedy, keď sa mu to hodí. Môj odkaz je, ak máme na východnom Slovensku pitnej vody kvalitnej nedostatok, namiesto toho, aby sme ju vyvážali do zahraničia, analyzujme aspoň možnosť postaviť vodovod do Košíc a do Prešova namiesto toho, aby sme privatizovali vodu a predávali ju do zahraničia. (Potlesk.)
Ďalší argument spomenul už Zsolt Simon, zdražie minerálka, zdražie zelenina.
Predložený zákon o vodách nie je len o predaji vody do zahraničia, zavádza aj nové poplatky, doslova nové dane za využitie podzemných vôd. Podľa nariadenia, ktoré je prílohou predloženého zákona, sa zavádzajú nové poplatky za využívanie odberov vody na zavlažovanie a za odber minerálnych vôd, za pôdu na zavlažovanie poľnohospodárskej pôdy majú po novom farmári platiť 1 cent za meter kubický vody. To sa môže zdať ako minimálny poplatok. Čo je to 1 cent za kubík vody? Ale keď si to prepočítate v závislosti od podnebia, od kvality pôdy, od počasia, ak príde sucho, ak si to prepočítate na jeden hektár pestovaných plodín, to môžu byť desiatky až stovky eur na hektár, ktoré zdvihnú náklady slovenským poľnohospodárom. Slovenskí poľnohospodári budú mať zase o desiatky až stovky eur na hektár vyššie náklady než ich konkurenti v Maďarsku, v Českej republike či v Poľsku. Ak zákon takto vstúpi do platnosti, slovenské plodiny, najmä ti náročné na vodu, ako je zelenina, môžu výrazne zdražieť. A ešte viac sa tak zníži konkurencieschopnosť slovenských poľnohospodárov.
A ešte horšie je to s minerálkami. Nový poplatok za odber minerálnych vôd je stanovený na 200 eur za meter kubický čiže 20 centov na liter. Keď litrová fľaša minerálky stojí 40 centov, je to najmenej o 50 % zdraženie minerálnych vôd na Slovensku. Ale viete čo? Chorvátska minerálna voda alebo francúzska minerálna voda, tá nezdražie, lebo oni žiaden nový poplatok platiť nebudú, zdražejú len tie slovenské minerálky. A tak je pravdepodobné, že budúci rok budeme oveľa piť chorvátsku Janu alebo nejaký francúzsky Evian namiesto slovenských kvalitných minerálnych vôd.
A, áno, pri tomto, ako tento zákon môže dopadnúť na poľnohospodárstvo a na producentov minerálnych vôd, platí aj to, čo povedal Zsolt Simon, že stovky až tisíce ľudí na Slovensku môžu prísť kvôli tomuto zákonu o prácu. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec je 11.00 hodín, prerušíme rozpravu? (Reakcia z pléna.) Je všeobecný súhlas, aby to pán poslanec dokončil? (Súhlasná reakcia pléna.)

Chren, Martin, poslanec NR SR
Môj posledný argument. A budem stručný. Ministerstvo klame, keď tvrdí, že už dnes sa voda mohla vyvážať, a preto muselo prijať tento zákon. Nie je to pravda. Voda je z ústavy majetkom Slovenskej republiky, a preto nikto tú podzemnú vodu nemôže vo veľkom ťažiť a vyvážať. Bez povolenia štátu ju nemožno ani vo veľkom ťažiť, určite nie v tom objeme tisícok litrov za sekundu. Všetky oprávnenia na ťažbu podzemných vôd vydáva štát, vydáva ich vodárenským spoločnostiam. A v každom tom oprávnení je jasne napísané, na aký účel môžu tieto vodárenské spoločnosti vodu ťažiť. Tým hlavným a do veľkej miery jediným účelom ja zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou. Akákoľvek vodárenská spoločnosť, ktorá má povolenie ťažiť vodu, ak by ju vyťažila a v tankeroch alebo vodovom posielala do zahraničia, porušila by podmienky svojho oprávnenia. Som presvedčený, že na základe súčasnej legislatívy žiaden orgán vodnej správy nemá ani právo udeliť povolenie ťažiť vodu na účely jej predaja do zahraničia, pretože štát môže konať len v rámci toho, čo mu zákon dovoľuje. A zákon dnes nedovoľuje vydať takéto povolenie. Čiže celý argument o tom, že tento zákon a pravidlá musíme prijať, je bluf. Nič také prijať nemusíme. A potvrdil to aj samotný pán minister v decembri minulého roka, keď na veľký tlak občianskych aktivistov povedal, že, dobre, obchodovanie s vodou teda zo zákona vyhodíme. Dal ten prísľub pred Vianocami, nesplnil ho a dnes je zákon predložený v Národnej rade aj s obchodovaním s vodou do zahraničia.
Na záver mi dovoľte len povedať, že tento zákon je presne tým príkladom zákona, keby aj ľudia, ktorí sa o politiku nezaujímajú by mali zbystriť pozornosť, pretože ak sa nám nepodarí zastaviť tento kšeft a tento obchod, tak už potom na Slovensku nebude mať zmysel asi nič. Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

S faktickými poznámkami sa hlási šesť poslancov, posledný pán poslanec Hlina. Uzatváram možnosť prihlásiť s faktickými.
Budeme pokračovať hlasovaním.
Vyhlasujem dve minúty prestávku.

(Dvojminútová prestávka.)

(Po prestávke.)