37. schôdza

Ďakujem pekne. Ja by som chcela reagovať na to, čo sa pýtal pán poslanec Mikloško. Spolupráca s Konfederáciou politických väzňov existuje, to istotne pán predseda bude hovoriť sám. Sama som členkou sekcie Deti politických väzňov, čiže sekcie tejto konfederácie a môžem povedať, že, že tá spolupráca je veľmi bezprostredná. Takže možno by bolo aj dobre aj tie akcie a takéto veci aj v správe uvádzať. Ako je sa čím aj pochváliť. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, k tejto téme dovoľte uviesť niektoré skutočnosti, ktoré, myslím, je dôležité uviesť, a ono to tak aj svedčí o tom, kto sme, čo sme, lebo akú úctu máme k histórii, tak to veľa vypovedá.
My pomaly dopadneme tak, že to ÚPN bude niekde v maringotke alebo niekde na Dolných Honoch v nejakej bytovke na 45. poschodí (povedané so smiechom), musíte prejsť cez piatich vrátnikov a tam v nejakej obúchanej kancelárii bude sedieť ÚPN. Vyzerá to tak, vážení. Vyzerá to tak a vypovedá to, vypovedá to o nás. Ja si myslím, že ÚPN by malo sedieť v jednej z najdôstojnejších budov v meste, lebo aj vizuálna záležitosť hrá úlohu. Viete, ak sa naše deti učia v škole o niečom, tak aj toto pomáha ich predstavivosti, že akú váhu, kto tomu prikladá. Takže tuná máme ÚPN, ktoré sídli, sídli, už aj tak by som, teda je to zvláštne, že na ministerstve dopravy, no ale vidíte, už aj stade ich vyháňajú. Ja žasnem, normálne žasnem, hej, že Počiatek povedal, že už im nepredĺži zmluvu. Viete, to jak keby boli dole, že ten kávový automat, hej, že tam, ja neviem, to tak za euro meter štvorcový, a teraz im nepredĺži, lebo zlá káva, tak už im nepredĺži zmluvu. Čiže Počiatek povedal, že nepredĺži ÚPN zmluvu, a ÚPN nevie na konci októbra, kde bude sídliť. Údajne že do Lamača pôjdu alebo niekde. Viete, to je naozaj výrazom toho, čo sme zač, akú úctu máme k histórii, ako sa k tomu staviame, čo pre nás znamená. Viete, tak nedôstojne, tak teraz že jednou nohou nevieme, ideme, kde ideme, jak pôjdu s tými batôžkami, že teraz 15. im povedia, že môžu ísť tam, no tak a teraz, naozaj výrazom toho, nebudem komentovať, že u ktorého ministra sú, možno to aj historicky s tým súvisí, že má k tomu taký vzťah, ako má. Ale to nemôžme dovoliť, preboha! Tak to sa nemôžme správať. Ja neviem, či to je niekde, možno interpersonálne si to niekto, ja neviem, možno tí vaši zamestnanci im tam ocikávajú alebo ja neviem čo, že vás nemajú radi na doprave, ja neviem. Možno, ja viem, lebo na doprave je kopu fešákov, viete, tam je, sú aj takí, takí fešáci, štátni úradníci a latifundisti takí, by ste neverili, čo skupujú pozemky z tých platov štátneho úradníka. A tam budú obchádzať nejakých historikov za 600 euro, čo tam robia? Viete, to asi tá chémia nesedí. Hej? No, tak možno im tam vadíte, že nehráte, nevytvárate takú jednotu takú jednotu dojemnú toho celého, tak preč s nimi. Hovorím, to jak ten kávový automat, preč s nimi.
To chcem upozorniť a tým potom aj skončím, vážení, ja neviem, kto je za to zodpovedný tu v tejto krajine. Vravíte, že ste niekomu písali. Na vládu. Tak ja neviem. Kto? Vláda? Na hanbu, na posmech. Naozaj na hanbu a na posmech. Ja som si dal robiť taký audit kancelárskych priestorov, kto čo prenajíma, kto čo si prenajíma. Ten audit, prípadne v tých interpeláciách to poviem, ale to je strašná kopa materiálov, hovorí, že, mimochodom, ministerstvo kultúry, podlahová plocha na jedného úradníka je 22 m2, norma, norma niekde na úrovni 8-9 m2. Na ministerstve kultúry majú 22. To znamená, podlahová plocha, počet úradníkov na budove SNP je 22 m2 na jedeného úradníka. Sám Kaliňák v materiáli, ktorý bol vo vláde, kde hovorili o ESE, tak priznali, sami priznali, že je vysoká plocha podlahová na jednotlivých úradníkov, oni hovorili o 15,6, to je priemerná a sami v tom materiáli navrhovali, že 8-9 je štandard. Že ak by tu niekde niekto rozmýšľal, že kde s nimi, no nie do maringotky na Dolné Hony, prosím vás, už, už nerobte hanbu. Prosím vás, veď tuná to nejaký exot navrhoval do, do, toto do tých, keď teda dovolievali tie orgány, mladého Reháka! Viete, to je presne to, že... Ja normálne žasnem, jak môže niekto navrhnúť a jak ten to môže prijať tú kandidatúru, že čo, čo to s tým má. To je presne, že máte tam teraz nejakého mladého smeráka, ktorý sa nerozpakuje brať ten plat, ktorý sa, už znížili. Proste vy sa za niektoré veci nerozpakujete, nerobí vám to, ani sa nad tým nezačudujete, že to je zvláštne. To mi je ľúto. Ten audit, ja o ňom budem hovoriť, tam sú aj iné budovy, ktoré sú. Mimochodom, Počiatek to má, myslím, na úrovni 14-15, u Počiatka teraz. To znamená, počet jeho podlahovej plochy, počet úradníkov niekde na úrovni 15 metrov. Tak ja neviem, teda kde je pravda, kde nie je pravda. Nerobte, naozaj to nerobte, hanba je to, obrovská hanba je to! Lebo dopadneme tak, ono to s tým aj súvisí, to je viete, jak ste ombudsmanku.
Ombudsmanku ste desať rokov nechali u Mórica a hentí chudáci, ktorí prišli s nejakou stránkou, keď pristáli na tej krásnej hlavnej stanici bratislavskej, čo v Čremošnom majú krajšiu, prešiel cez všetkých tých, cez ten sociálny výkvet našej spoločnosti, trikrát prestúpil, štyrikrát išiel pešo kúsok, tak sa dostal k ombudsmanke, chudák, v tomto. A teraz asi chcete aj od tých ľudí, ktorí si možno chcú len nejaký papier pozrieť, aby štyrikrát prestúpili, nastúpili, no je to výrazom, bude to výrazom pre tých ľudí, pre, ktorí na ten úrad chodia aj kvôli nejakej svojej agende, ale hlavne pre mladých ľudí, lebo oni budú z toho usudzovať, pozri sa, kde sedí ten úrad. Prosím vás, ak môžte, kto môže, v tom pomôžte, prosím vás. Naozaj nedôstojné.
My, my týmto prístupom k celej tejto problematike dosiahneme to, čo, viete, prečo si v niektorých krajinách, tu bolo aj spomenuté, vážia, hej, že tie budovy majú svoje budovy, má to vážnosť, veteráni. Jak si v Amerike vážia vojnových veteránov vôbec, lebo vedia. To je proste aj v princípe vojny, vy môžte pracovať princípom, že máte výsadkárov, pošlete výsadkárov, oni pôjdu, tí výsadkári. Pôjdu. Pôjdu, hlboko, hlboko do poľa nepriateľa, urobia hrdinské veci, ale musíte po nich poslať vrtuľník. Urobte to raz, že nepošlete, nemáte výsadkárov. A presne je to tak, potom to tak funguje, to dlhodobo tak funguje. Aj teraz máte ľudí, ktorí boli ochotní za svoj názor trpieť, boli. Chvála Bohu, ešte tu nejakí boli, prosím vás, tu sú ľudia, keby nás zajtra prepadli islamisti, zajtra, tak v pondelok už niektorí z vás by boli u nich ako poradcovia a nerozpakovali by sa ani trošku islamistickému štátu prípadne v niečom pomôcť, však jeden nikdy nevie. Tu sú presne takí, to nevadí, komunizmus, boľševizmus, fašizmus, islam to je úplne jedno, hlavná vec, že sme tam, že sme pri tom. Úplne jedno. A o tom to je, že ak chcete mať nejakých hrdinov, že ak chcete mať niekoho, kto urobí niečo viac ako, ako len, tu si sadni, ledva si tu sadne, tak musíte zabezpečiť, poslať vrtuľník. Čo v obraze, v tom obraze znamená aj to, že nemôžte Úrad pamäti národa poslať do maringotky. Musíte tomu nechať dôstojnosť, tomu úradu musíte nechať dôstojnosť.
Prosím vás, ja som bol na odovzdávaní cien ÚPN v aule bohosloveckej fakulty. A fakt mi a dokonca som aj bol, ale jedného som poznal relatívne dobre a bolo mi tých ľudí ľúto. Viete, jak tam chudáci stáli, ťažké osudy s tým spojené, lebo boli ťažké osudy s tým spojené. Viete? Milujem tých ľudí, ktorí sa narodili v '89. Proste tu po '89. to je, to je, bol najväčší bojovník za slobodu a demokraciu, ale v životopise sa narodil tesne, ale už mal päťdesiat rokov vtedy, ale v životopise tesne v '89. sa narodil. A ináč takých ľudí sa chráňte, lebo tí poväčšine ešte viacej búchajú sa do pŕs, lebo potrebujú prekryť, aby sa ich niekto nespýtal, čo robil predtým. Čiže viem si predstaviť, tí chudáci, čo. A tak tam stáli a dostali z toho ÚPN biedneho, dostali takú plaketu a diplom. A som si povedal, aj 500 euro by im pomohlo, keď som sa pozeral, aj 500 euro by mi bolo dobrých. Len nebude ani 500 euro, nebude ani nič, lebo musia kŕmiť nejakú, vášho smeráka tam musia kŕmiť, predsedu dozornej rady, musia tam kŕmiť ľudí, ktorých, lebo oni sa by nerozpakovali, mladý Rehák by sa asi nerozpakoval byť v nejakej dozornej rade, brať, no však by mu, by mu sa zišli. Žasnem, naozaj žasnem. To chcem tiež povedať, že aj to je vec, ktorá nás čaká. Ak chcete mať výsadkárov, ak chcete mať ľudí, ktorí sú ochotní niečo urobiť, prosím vás.
Vy ste neboli včera ochotní urobiť ani to, bolo rokovanie o výbore Ukrajiny, jak zmoknuté kurence ste tam sedeli, návrh, že teda budete pokračovať, ktorý podľa mňa nemohol dať ten návrh, že môžete pokračovať v rokovaní výboru, keď je rokovanie pléna. Napriek tomu plénum či výbor pokračoval, lebo však keby nepokračoval, tak by sme tam museli prísť o 19.00 hod. Ale kdeže my sme už o siedmej, však?! Niektorí už pozerajú správy, či náhodou v Markíze nebudú. Ja viem, kdeže by kto o 19.00 hod., kdeže by kto urobil nejakú obeť, niečo priniesol? Ja sa hrozím tej doby, že by raz tu prišlo, že by od týchto ľudí, od vás, od nás by niekto očakával nejaké hrdinstvo, obeť. Nie! Lebo vy pokladáte ako obeť sem prísť. Veď oni, normálne to je pre nich veľká obeť sem o 9.00 hod. prísť a ešte budú aj hundrať, že jak majú otlačený, s prepáčením, zadok, že do 19.00 hod. tu sedia. Keby raz prišla tá doba, že chce niekto od nich viac, že ísť do zákopu, že ísť do ohňa niekde niečo urobiť, prosím vás, viete, čo by to tu bolo? Nie, oni včera neboli schopní, lebo však o 19.00 hod. nepôjdu tam oni sedieť. Čiže sa podľa mňa v rozpore s rokovacím pokračovalo, nikoho to netrápilo, lebo to chceli mať rýchlo za sebou. To je, presne tak si tu my žijeme. A vypovedá to, hrozným spôsobom to o nás vypovedá.
Vážení kolegovia, aj tam nás to čaká. A verím, že raz tu bude atmosféra, že ÚPN bude sídliť dôstojne, nebudeme tam také trápne veci, že tam niekto zas zamestnal - nezamestnal. Viete, to je úbohosť nad úbohosti. To sú aj tie úbohosti, teraz čo som čítal v tej správe, že tam nejaký konflikt s tou správnou radou, že sa tam, viete, to je jak holubári sa tam pohádajú teraz, že teda správna rada, teraz, ja si to len vizualizujem, tú predstavu, že by bolo nejaká, zasadnutie, vy ste odišli, schôdza pokračovala, podpredsedníčka, no žasnem. To je znova len výrazom o tom, to je, nedávate tú dôstojnosť tomu. Ja neviem, jak to tam skončí, držím vám v tom palce, nech to skončí tak, jak má. Len nie, prosím vás, vy máte aj zodpovednosť, tá pani podpredsedníčka alebo kto tam sa hrá na predsedu, vy máte fakt aj zodpovednosť a dôstojnosť toho celého, za výsadkárov, prosím vás, aby sme tu raz mali ešte niekoho. Tí, čo boli tými výsadkármi, obrazne povedané, a tí, čo by aj mohli byť, aby udržali tú krajinu, keby tu nejaká hrozba prišla, tak nerobte to, nedokazujte si trápne cez nejaké nedostatky rokovacieho poriadku, že jak, jak s kým budete čo cvičiť. Celé je to úbohé. Nie ste holubári. Nie ste holubári. Tam vám držím v tom palce, nech vám to dopadne dobre.
Tam nás ešte veci čakajú, že raz možno ten úrad dostane peniaze a tým ľuďom 17. novembra, keď budete odovzdávať cenu, ja budem prvý za, prosím vás, prvý budem za a viem aj, skade by tie peniaze mohli prísť, aby ste tým chudákom, ktorí tam niektorí už na vozíčkoch, tí, ktorí boli schopní, to jak to krásne povedal, myslím, že ten, vy máte moc, ale my máme pravdu. Prosím vás, ktorý z vás by za pravdu šiel sedieť? Prosím vás, vy ste neboli ochotní za pravdu sa ani, ani do vestibulu ísť niektorí z vás. To je celé pomýlené. Boli takí ľudia a ešte možno raz budú, lebo takí, takí tu ľudia tvoria a vytvoria a udržia. Takí. Iba takí. Takýchto všelijakých šuflikantov, takých budeme mať furt stále veľa. To, s tým sa, toho sa nebojím. Špeciálne tu, jak to aj kolega Mikloško povedal, že tu s kolaboráciou nikdy nebol problém. Proste nájsť kolaborantov v tejto krajine, to nikdy sa nikto nad tým hlboko nemusel zamýšľať. Aj ľudí, ktorí sa nerozpakujú.
Prosím vás, celý súdny spor s Babišom, však myslím, že zjednodušene to dopadlo tak, že ten eštebák povedal, že on si to vymyslel, že on ho tam napísal. Rozumiete, že pokiaľ my budeme súdiť, pokiaľ bude súdy uznávať tak, že preplatíte toho eštebáka a ten eštebák príde na súd a povie, že ja som nemal čo robiť (povedané so smiechom), zobral som si tie zväzky, do zväzku som napísal Babiš, napísal som tam, ale ja som si to všetko vymyslel, prídem na súd, poviem, ja som si to všetko vymyslel, súd povie, áno, vidíte, zbojník si to vymyslel, ale asi je to celé premlčané a tohto nešťastníka, chudáka, z neho spravili eštebáka. No pokiaľ toto je súdny precedens, nech sa páči, tak potom tu vôbec nepotrebujeme žiadne zväzky. Potrebujeme len vedieť, že aká bude cena. No lebo vždycky nájdete asi toho eštebáka na dôchodku, ktorý už, no to je jedno, a keď mu peniaze na účet pristanú, no tak povie, to je mi jedno, proste už. Keď to robil, čo robil predtým, prosím vás, bude sa rozpakovať, postaviť pred sudcu a povedať, že si to vymyslel? Viete, to sú precedensy?! To sme sa uspokojili?! Prosím vás. Ešteže, chvalabohu, pokrok v Európe a vo svete nezáleží na nás. Keby to bolo od nás, tak skáčeme zo stromu na strom. Len už, prosím vás, keď už sa aj nejaké dejinné zmeny udejú, tak aspoň o niečo flexibilnejšie reagujme.
Skončím s tým, s čím som začal. Ja vám v tomto asi moc nepomôžem, lebo keď ja vyzvem, tak niekto na zlosť možno povie, že nie (povedané so smiechom), ale nedá mi to, aby som to nepovedal. Tí, čo k tomu máte čo povedať, prosím vás, nerobte to, nehrajte tú nedôstojnú hru, jak s automatom na kávu. Proste vyriešte tých ľudí, vyriešte im tú kancelársku otázku a vyriešte to dôstojne. Dobre? To, to naozaj sú iné rozmery s tým spojené. To si nedokazujte na tom, pán Počiatek, pán minister Počiatek, ja viem, že vás nemôže zaujímať nejaká kniha o ŠtB, viem, že vás nemôže zaujímať nejaké ÚPN, vy máte hlavu plnú cédečiek za miliardu. Ja tomu chápem, len prosím vás, politika je spojená aj s takýmito ľuďmi, prosím vás, aj s Ústavom pamäti národa. To neni len obchod, to neni len Dom Perignon. Proste aj o tom je svet, tak, prosím vás, hrajte s tými ľuďmi slušne a vybavte to tak, aby to bolo dôstojné.
Ďakujem pekne.

Tak ja sa chcem v plnej miere zastať toho, čo tu prezentoval pán poslanec Hlina na obhajobu Ústavu pamäti národov. Viem o tom probléme, informoval ma o tom zástupca Ústavu pamäti národov a rovnako ako pán poslanec Hlina, ja zdieľam ten názor, že náš vzťah nielen k tejto inštitúcii Ústavu pamäti národov, ale vôbec k našim dejinám, je prejavom nášho vzťahu k našim národným hodnotám.
A je to veľmi smutné, že práve v dobe, kedy kulminuje, eskaluje napätie a hrozí, nedajbože, vojenský konflikt, my sme sa stále nepoučili z našich národných dejín. Hovorí sa, že národ, ktorý sa nepoučí zo svojej histórie, zo svojich dejín, je nútený ju znova prežiť. A to, čoho sme dnes svedkami, že budúcnosť priestorov, priestorového zabezpečenia ÚPN je neistá, svedčí len o tom, že nemáme úctu k našim dejinám, nepoučili sme sa z našej histórie. A ja si veľmi prajem, aby sme to napravili, aby sme dali dôstojnosť a tú česť, ten rešpekt tejto inštitúcii taký, aký, akú si zaslúžia aj naše národné dejiny, aj naše národné hodnoty. Ak si ich nebudeme vážiť, budeme ako národ zatratený. Toto nemôžeme pripustiť, aby dnes bol tento úrad v takom ohrození, v takej neistote, aby za nami reprezentanti a predstavitelia tohto úradu po chodbách chodili a informovali nás o nenáležitom prístupe, kde čelia tejto neistote a kde opäť biznis a peniaze sú predurčené nad všetky ostatné hodnoty. Nepripusťme ďalej, aby naša spoločnosť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán kolega Hlina, v prvej časti svojho vystúpenia ste sa venovali priestorom, ktoré ÚPN nemá stabilné, a nemá dôstojné priestory na svoju činnosť a spomínali ste reformu ESO a to, aké budovy štát má alebo nemá k dispozícii, tak ja chcem potvrdiť vaše slová, že naozaj aj v návrhu štátneho rozpočtu na tento rok pri tak veľkolepo prezentovanej reforme ESO nám prezentoval pán minister vnútra úspory na tento rok vo výške okolo 160 mil. eur, ale z toho vyše 50, myslím si, že to bolo 55 mil. eur, bolo z predaja budov nadbytočných, ktoré štát nepotrebuje. Čiže ak tento štát má budovy, ktoré len tento rok predá na úrovni zhruba za 55 mil. eur, ktoré nepotrebuje z jeho pohľadu, z pohľadu pána ministra je to z reformy ESO, z môjho pohľadu je to úplne normálne, že štát zistí, že nejaké budovy má naviac, nepotrebuje ich a ide ich predať, čo je v poriadku, ale keď tu máme Ústav pamäti národa, ktorý je zriadený podľa zákona a funguje podľa zákona, robí veľmi dôstojnú činnosť, dobrú činnosť, tak by mu štát, vláda Slovenskej republiky mala zabezpečiť adekvátne priestory. Takisto som presvedčený ja osobne aj moji kolegovia v KDH, že činnosť, ktorú robí ÚPN, je veľmi prospešná pre našu spoločnosť, lebo národ, ktorý nepozná svoju minulosť, si nezaslúži ani budúcnosť.

Ďakujem pekne. Pán kolega, plne s tebou súhlasím, čo si v rozprave uviedol. Ľudia boží, uvedomme si, my tu máme Ústav pamäti národa. Ešte raz, Ústav pamäti národa. Nie nepamäti národa. Tak krásny názov, ktorý by mal vystihovať, kam by ten národ mal smerovať a skade ide, si ani lepšie neviem predstaviť. A my sa k nemu takto macošsky správame.
Žiaľ, že ľudia nám zomierajú, život beží, a ako som si prečítal správu, my nestíhame podchytávať ich životné príbehy. My prichádzame o ťažkú životnú skúsenosť, ktorú náš národ cez svojich občanov prešiel cestou-necestou a my prakticky tápame. Podľa tejto správy nieže my to ešte, ako by som povedal, že navršujeme, my možnože skôr ostávame na nejakom bode a veľa problémov akoby sme nechceli riešiť. Ja si myslím, že Ústav pamäti národa žiadne špekulácie, musí tu byť, ak chceme niekde smerovať. Ak nechceme, tak potom nehovorme, že sme nejakí kultúrni, demokratickí a neviem akí a že sme v Európe a že každý si musí pozametať pred vlastným prahom.
Čo s týka budovy, no to je hanba, jednoznačne. Ja by som, byť ministrom, tak som hrdý, že v mojich budovách mám Ústav pamäti národa. A preto aj na podnet pána riaditeľa som dal otázku na pána Kažimíra v hodine otázok, bolo to 10. 7. 2014, kde som chcel od neho konkrétnu odpoveď. Samozrejme, mi povedal, že neni ubytovacím orgánom, ktorý by mal ubytovávať, a jeho odpoveď si môžete prečítať celú, na hodine otázok povedal, že vie o tomto probléme, a pokiaľ bude mať možnosť nejakého prebytočného majetku, že bude sa o to zasadzovať, aby tento majetok prišiel aj do Ústavu pamäti národa. Dúfam, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja si neviem predstaviť, že by tá budova naozaj nebola. V tomto smere by som očakával od mojich priateľov zo SMER-u, keby povedali nejaké dve-tri slová v prospech tohto. Neviem si predstaviť, že by ich 1. 1. vyhodili na ulicu, to proste máme tu budov dosť - aj v Bratislave - a určite sa pri dobrej vôli rýchlo niečo nájde, aj keď tri mesiace predtým už by sa aspoň voľačo malo vedieť. Ja upozorňujem na rok '93, keď sme boli konečne samostatný štát po tisíc rokoch poroby kdekade, a keď prezident Kováč sa stal prezidentom, my sme boli jeho poradcovia na Hrade a sedeli sme v jednej miestnosti ôsmi s dvoma malými okienkami, dvaja profesori, traja doktori vied, jedna pevná linka, z ktorej väčšinou Móric telefonoval nejaké tajné správy, bol tam prof. Brilla, Schmögnerová, Križka, Hlaváč a tak ďalej. No. Vtedy za Mečiara robil Mečiar samostatnému štátu a Kováčovi, jeho prezidentovi prvému, takéto veci, tak myslím, že po dvadsiatich, či koľko rokov je odvtedy, už veľa, 21, by sme, sa toto nemalo opakovať.
Ešte by som povedal, že čo sa týka Lojza, v podstate s ním, pána poslanca, vždy súhlasím, aj keď nie vždy som nadšený s jeho formuláciami, aj včera skočil na udičku už ako mnohokrát a ten pingpong pri pozemkovom fonde bol zbytočný. No ale to je iná vec. Páči sa mi veta: "Milujem ľudí, ktorí sa narodili v '89." No, tú si zapíšem do najbližšej svojej knižky, ja som mal vtedy 50 a bol to, bol to krásny čas, bolo to žúžo, proste skôr by ma zaujímalo teraz, čo za tých 25 rokov slobody sme už urobili, teraz idem v nedeľu do Prahy na pozvanie kardinála Duku na práve na túto tému, 25 rokov slobody u nás, kde sme, prečo, ako a tak ďalej, tak potom vám poreferujem, že prečo sme tam, kde sme.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, určite nebudem, nedokážem tak kvetnato pokračovať, tak ako tu bolo začaté, ale dovoľte aj mne teda prispieť k debate, ktorá sa tu značne rozvinula. Začnem možno tým, čo som chcela hovoriť na konci, ale chcela by som potvrdiť slová všetkých, ktorí sa k téme vyjadrili.
Je veľmi dôležité, aby táto ustanovizeň mala, alebo nemala existenčný problém. Vieme, že jej činnosť je daná zákonom, a je až smiešne, že vláda si teraz istý čas bude pingpongovať otázku, kto a kde ubytuje Ústav pamäti národa. Môže mi to byť nielen mne ľúto, ale aj všetkým občanom. Všeobecne sa hovorí, že Slováci majú krátku pamäť, ja by som ešte doplnila, že majú krátku historickú pamäť.
Jednak už dosť nedôstojné sa mi zdalo minule, na minulej schôdzi ako sme pingpongovali so správou, stále sa odsúvala, proste všetci, ktorí správy predkladali, tu boli ako na ihlách, čakali, čo sa bude robiť, ako sa bude robiť, nakoniec došlo k preloženiu, ďalšie dva mesiace čakania, včera celý deň, naozaj je to nedôstojné. Pamätám si takúto situáciu aj s pani ombudsmankou. A dokonca podobný problém aj s jej vlastným bývaním, myslím ombudsmanským.
ÚPN, Ústav pamäti národa vznikol ako miesto, kde sa hodnotí a analyzuje obdobie neslobody. Podotýkam každej jednej neslobody. Vzdeláva, pripomína, informuje, propaguje myšlienky slobody. Takýto ústav má určite svoje miesto a svoje opodstatnenie. Doba sa vyvíja, možnože nie celkom takým smerom, ako by sme chceli, ale často mám pocit, že vývoj bez pripomínania si minulých udalostí a poučenia sa z chýb minulosti nie je dobré ani pre spoločnosť, ani pre národ. Ústav pamäti národa plní úlohu našej národnej pamäti. Podľa toho by sme sa mali k tejto inštitúcii naozaj aj chovať a vážiť si ju, ale aj strážiť si ju. Mám pocit, že nás veľmi nezaujíma rozmer, ktorý sa dá naplno rozvinúť, a to je úloha napríklad vzdelávania k slobode, k hodnotám, čo by podľa mňa malo aj na základe tých projektov, ktoré začal Ústav pamäti národa robiť, oceniť práve ministerstvo školstva. Z vlastnej vôle začali s projektmi, s ktorými chodia po školách, ale o čo väčšie alebo o čo záslužnejšie by bolo, keby ministerstvo naozaj tú spoluprácu s Ústavom pamäti národa potvrdilo aj zaradením takýchto tém priamo do vzdelávacieho procesu.
Ústav pamäti národa, podľa toho, ako som si prečítala, má veľa kvalitných projektov, množstvo podporných akcií, výstav, na druhej strane chápem aj zložitosť finančnej situácie, v ktorej sa nachádza, aj hovoril o tom sám pán predseda a páčilo sa mi, ako mali v správe naznačené to pochopenie, že nemajú ani snahu, aj keď by veľmi radi určite, žiadali o navýšenie, sú si vedomí situácie finančnej, tunák by sme zasa mohli polemizovať s tým, čo tuná bolo niekoľkokrát prednášané, že na iné veci, možno menej dôležité sa peniaze vždy nájdu, a na to, čo by mohlo národ pozdvihnúť, sa akoby pozabúda. Ale oceňujem aj to, že v čase krízy, kedy vedia, že nedostatok financií je v celej spoločnosti, aj na takéto dôležité veci sa snažia vystačiť s tým, čo majú. Zaujala ma aj vaša agenda účastníkov alebo veteránov - aj účastníkov, aj veteránov protikomunistického odboja - a priznávanie postavenia účastníkov. Pri tejto príležitosti ma napadla aj súvislosť, o ktorej sme už viackrát rozprávali aj s vami, pán predseda, o odškodňovaní takýchto osôb. Odškodňovanie by sa dalo veľmi pekne vyriešiť a pobavila ma nedávno, možnože to bolo pol roka dozadu, v novinách, myslím, že v SME-čku, alebo redaktori tohto denníka dávali otázku jednotlivým poslancom, že čo by povedali na to, keby sa práve dôchodky príslušníkov ŠtB alebo pomocníkov ŠtB presunuli práve na odškodňovanie týchto osôb. Bola som veľmi nadšená tým, keď sám pán generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne sa k tomu postavil veľmi pozitívne, a síce v tom duchu, že bol by rád, keby sa naozaj každá jedna a každé jedno euro pre Sociálnu poisťovňu ušetrilo, ale nemal s tým vlastne fakticky problém. Preto by možnože aj taký apel na kolegov zo SMER-u, aby začali uvažovať aj týmto smerom.
Myslím si, že ľudia, ktorí boli poznačení komunistickým obdobím, ktorí sa angažovali v tomto odboji protikomunistickom, sú doteraz perzekvovaní, doteraz sú perzekvovaní najmä tým, že sa musia prizerať aj na to, ako bývalí prisluhovači režimu dostávajú veľmi slušné dôchodky, veľmi slušné výsluhové dôchodky. Nechcem tu teraz otvárať tému dopodrobna, ale bolo by to veľká satisfakcia nielen pre samotných ľudí, ktorí priamo boli perzekvovaní, ale aj pre ich rodiny, ktorí doteraz trpia. Tak ako o tom hovoril Lojzo Hlina. Keď sa pozriete na tých ľudí, vidíte tú ich skromnosť, majú ju napísanú v tvári, pritom urobili možno desaťkrát viac ako ľudia, ktorí sú dokonca ešte dnes možno aj mnohých významných postoch. Aj toto mi je úprimne ľúto.
Viackrát som sa zúčastnila akcií, ktoré usporadúval Ústav pamäti národa, a musím povedať, že nielenže ma to naplnilo emóciami pozitívnymi, ale uvedomila som si naozaj tie hodnoty, ktoré sa snažia tlačiť a pretláčať a dostávať do povedomia ľudí. Je to naozaj veľmi dôležité. My tým, že tieto hodnoty potierame, alebo sa tvárime, že to nie je pre nás dôležité, strácame sami ako spoločnosť. Na záver už len by som rada poďakovať, že, za správu, v ktorej sa objavilo naozaj veľa zaujímavých podnetov, za to, že sa aj s málom peňazí snažíte veľmi aktívne pracovať a narábať, za to, že máte rozbehnutý projekt, ktorý mapuje aj úplné možnože drobnosti z pohľadu žiadnych veľkých činov, ale že sa snažíte mapovať všetkých ľudí, ktorí prišli v období neslobody k nejakej neprávosti, aj keď malej. Sama som mala možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí natáčali, bolo to na Orave a rozprávali mi, aké zážitky vlastne aj tí samotní ľudia majú z toho, keď niekto prejaví záujem vypočuť si príbeh, ktorý ich doviedol možno aj na mizinu.
Takže prajem vám veľa zdaru, verím, že vláda nejakým spôsobom rozhodne o vašom ďalšom pôsobisku, je to jej povinnosť a dúfam, že ten stánok bude naozaj dôstojný pre takýto ústav, ktorý je pre náš národ potrebný.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja by som sa chcela vyjadriť k tomu, čo zmienila pani podpredsedníčka v súvislosti s odškodňovaním obetí komunizmu alebo politických väzňov.
Ja sama som dcéra triedneho nepriateľa, asi všetci, ktorí tu prítomní sú, vedia, čo to bolo alebo čo sa tým myslelo. Po roku 1989 môj otec bol rehabilitovaný, v tom čase bola možnosť požiadať následne aj o finančné odškodnenie za väznenie a tak ďalej, moja mama to odmietla, v tom otec už nežil, v tom čase, mama to odmietla, pretože ju to veľmi drásalo. Len tak, mimochodom, poviem, že ten, kto možno trpel minimálne tak ako otec, bola aj mama, ktorá sa musela postarať o 4 deti a nejdem tu o tom rozprávať, ale určite by som sa neprihlásila o odškodnenie, keby sa nejaký taký zákon zobral, že teraz ja budem za môjho otca si žiadať odškodnenie, to nie. Ale tie výsluhové dôchodky príslušníkov ŠtB, to je naozaj výsmech, ktorý nás bolí.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán predseda, konečne sme sa dostali k vašej správe. Chcela by som ako prvé povedať to, že toto schvaľovanie vôbec všetkých výročných správ takmer už v októbri sa mi zdá ako úplne zbytočné, ak chápeme výročné správy a ich prerokovávanie aj ako príležitosť povedať, čo by tam mohlo byť inak v budúcnosti alebo čo by sa mohlo zmeniť, tak na takéto, je to na poslednú chvíľu. Je to nedôstojné. Je nedôstojné aj preto, čo hovorila pani podpredsedníčka Jurinová, že ľudí, ktorí naozaj pracujú, sú odborníci, sú vyťažení, sú zodpovední za chod veľkých inštitúcií, tu naťahujeme po chodbách nie dni, ale mesiace fakticky, takže to sa mi úprimne nepáči.
Druhé, čo sa mi nepáči, ja považujem za nedôstojné, je také pohrávanie sa v tomto prípade s Ústavom pamäti národa. Prvá vec sa týka personálneho obsadenia. Ja si myslím, lebo v správe sa píše aj o tých sporoch, ktoré ste si všetci asi všimli, ktoré vyplývajú podľa mňa aj z toho, že je nesúlad alebo nie sú kompatibilní niektorí ľudia, predovšetkým členovia správnej rady a predseda správnej rady. Je to predsa aj zodpovednosť Národnej rady. Aj správna rada, aj predseda sú volení v Národnej rade, tak by mala mať Národná rada toľko chochmesu, aby ich navolila tak, aby ten úrad pracoval, ústav pracoval tak, ako by to malo byť. Nemôžeme sa teda tváriť, že s tým nič nemáme. Ja som sa zúčastnila na tých hearingoch, keď kandidáti na funkciu predsedu správnej rady vystupovali pred výborom pre ľudské práva. No, viete, zdá sa mi, že, že tie diskusie a tie, tie prejavy tých kandidátov ukázali v mnohých prípadoch buď nepochopenie, alebo, alebo totálnu aroganciu. Tváriť sa, že to je nejaký výskumný ústav, na ktorý si budeme, ktorého vedúci má na starosti veľmi štandardné a bežné spracovanie historických údajov, to nemôžeme. Je to naozaj, ja sa už nejdem vracať k tým výrokom ani nemám rada také patetické vyjadrenia o tom, ako čo je s národom, ktorý si nepamätá svoju históriu, ale na tých, na tých vypočutiach pred výborom pre ľudské práva to bolo naozaj veľmi trápne. Ústav pamäti národa nie je obyčajný výskumný ústav.
Druhé, čo sa mi zdá mimoriadne nedôstojné, tiež už tu o tom bola reč, je to materiálne zabezpečenie a to sídlo. Samozrejme, vieme, že sa týka aj iných inštitúcií, tieto inštitúcie boli zriadené zákonom. To znamená, že tiež sa nemôžeme tváriť, že sa to netýka nikoho alebo netýka sa to štátu. Je to naozaj hanba, nič iné sa na to nedá povedať, že sa k tomu tak staviame, akože ak niektorý minister povolí, tak dá nejaké priestory, ale čo, to nie je len o tom, že kam pôjde, ide aj o to, že koľkokrát sa ešte bude sťahovať. Veď to nie je len preniesť si tak ako v amerických filmoch krabicu s kancelárskymi potrebami, veď tam sú archívy, ľudia boží, majme rozum!
Ešte chcem sa zmieniť aj o tom, v tej správe bol zmieňovaný akýsi nesúlad medzi predpismi, zhrnuto povedané, teda že stanovy Ústavu pamäti národa nie sú plne v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky, čo je teda zákon o pamäti národa, Zákonník práce, Občiansky zákonník, a že teda v správnej rade alebo neviem kde presne ešte panuje neochota na zmenu stanov. Pýtam sa, či nie je možné nejakým spôsobom to riešiť, napríklad novelizáciou zákona alebo ako nespoliehať sa len na to, že to nejako sa utrasie a život to vyrieši. Ja by som bola rada, keby takúto stať, ktorá tam bola dosť veľká, o tých názorových a vlastne aj reálnych faktických problémoch činnosti následne ústavu, keby sme to už v budúcej správe nemuseli čítať.
A čo sa týka toho finančného zabezpečenia ústavu, neviem, či to tu niekto spomenul, ale je vlastne verejným tajomstvom, hovorí sa o tom mnoho, že odmeny členov správnej rady sú neštandardné, poviem, neštandardne vysoké. A možno aj preto a možno aj to môže byť motívom a zdrojom tých konfliktov, ktoré tam sú. Nedalo by sa na nich ušetriť? A financovať z toho niečo iné?
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, áno, si povedala, že ľudia boží, spamätajme sa. Spamätajme sa, čo vlastne tu chceme alebo nechceme! Ja by som bol veľmi rád, keby sídlili v nejakej historickej budove, ktorá má možno nejaký súvis s tým, čo sa dialo v našom socialistickom zriadení, ktoré sme tu prežívali, a hlavne to je predmetom dokumentácie, a ktorá by vlastne hovorila, že áno, a tam ten ústav musí sedieť, pretože má to nejaký súvis. Samozrejme, keď nevieme, ani koľko majetku má štát, ako to bolo konštatované z úst ministra, tak, samozrejme, že je veľký problém potom povedať, že ako to prerozdeliť, kde kto pôjde.
Chcem len veriť, že žabomyšie vojny medzi ministerstvami alebo medzi poslancami sa nejakým spôsobom ukončia, a dúfam, vážení páni poslanci a poslankyne, že urobíme všetko preto, aby pamäť národa mal dôstojné miesto v našom kultúrnom, spoločenskom živote na Slovensku.
Ďakujem pekne.