37. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega Kollár, hovorili ste teda, že k čomu je tá kontrola určená. Mňa by tiež zaujímalo teda, že čo má byť výsledkom tejto kontroly, pretože vieme teda, že meškajú termíny, sú tam nejaké navýšenia platieb a tak ďalej, ale čo má byť konkrétnym výsledkom tejto kontroly. Zistia sa nejaké ukazovatele, že niečo je skutkový stav, niečo sa plánovalo, niečo nie, ale teraz čo má byť výsledkom, čo sa má dosiahnuť a vlastne k čomu to má celé smerovať?
Ďalej, chýba mi tam trošku aj zaviazanie Najvyššieho kontrolného úradu k nejakému termínu ukončenia danej kontroly a termínu zverejnenia výsledkov takejto kontroly, pretože len kontrola pre kontrolu ako síce je pekná vec, my to môžme aj odsúhlasiť, však samozrejme, keď sa ide robiť kontrola, tak všetkých bude zaujíma teda, že čo bude výsledkom kontroly. Ale ak to bude len kontrola pre kontrolu alebo spravíme si čiaročku, že, aha, SMER inicioval kontrolu v Slovenských elektrárňach, je to síce pekné, ale naozaj potrebujeme vedieť aj relevantný výsledok a čo sa tým výsledkom chce dosiahnuť. Lebo môžu sa zistiť, že áno, že pri kontrole sa zišlo, že sa nehospodárne nakladalo teda s prostriedkami. A teraz čo? Bude to konštatovanie? Tak ako pri, napríklad pri výstavbe D1, že neplnia sa termíny? Áno, boli vyčíslené pokuty a nič! A toto je tiež zaujímavé, že prečo napríklad vládu nezaujíma, nie je znepokojená s neplnením termínov výstavby D1, ale je znepokojená s neplnením termínom výstavby jadrovej elektrárne. Čo takto poslať aj kontrolu NKÚ aj do NDS pri neplnení termínov?
Viete, takže to sú také otázky, že kontrola pre kontrolu je síce pekná, ale my naozaj potrebujeme vedieť výsledky a termíny, dokedy tá kontrola má prebehnúť a kde budú zverejnené výsledky a čo má byť výsledkom tej kontroly. A toto mi tak akosi chýba.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán spravodajca, vážení kolegovia, kolegyne, nechcem tu vystupovať ako poradca pre všetko, ale vo svojom živote som sa niekoľkokrát stretol s týmto problémom aj dosť zblízka, takže dovolím si povedať pár slov a otázok k tejto téme.
Som samozrejme za atómovú energiu, momentálne niet inej cesty. Poslanec Huba sedí tam, takže aj tak to hovorím. Jediná perspektíva je preto, aby sme sa zamerali na atóm. Možno, že príde nejaký vedecký výsledok o plazme a ďalších možnostiach, nateraz nie je také, a teda nemôžme to len kritizovať a potom využívať energiu, musíme povedať aj to B, že súhlasíme s postupom tak, jaký je dnes vo svete.
Samozrejme, atómová energia musí byť bezpečná, kontrolovaná s najnovšou modernou technikou. Myslím, že takou aj ku koncu bola aj elektráreň Jaslovské Bohunice. No, žiaľ, po renovácii sa táto, tieto Bohunice sa zastavili, najmä na nátlak Rakúska a na našu snahu vstúpiť do Európskej únie, keď to bola táto podmienka. Myslím si, že to bola škoda, že sme vtedy zastavili Bohunice, ale inej cesty asi nebolo. Vtedy Európskej únii nevadilo, že Nemecko, Francúzsko má možno sto elektrární dohromady. A takisto to podobne bolo aj s Gabčíkovom, že Gabčíkovo veľmi vadilo, ale priehrady nad Bratislavou tie boli v poriadku, ale to už sa vraciam troška ďalej.
Druhý bod je asi taký, že NKÚ je samozrejme dôležitá organizácia, chodí kde-kade na kontroly, na to tu je vlastne, ale za dva a polroka sme v podstate nevideli, kde chodí. Však je to aj jej kompetencia. Teraz sa prvýkrát to ženie cez Národnú radu. Predtým boli nejaké policajné razie, ktoré tak išli do stratena, že prečo vlastne boli, ani doteraz sám neviem. Takže je otázka, prečo akurát NKÚ do tejto, do Slovenských elektrární musí ísť cez Národnú radu. To mi není celkom jasné.
Ja som bol veľvyslancom v Taliansku, keď sa práve o účasti Enelu na Slovensku začalo rokovať. Môžem potvrdiť z Talianska, že Enel naozaj bola silná, celosvetová, známa firma, úspešná, by som povedal. Taliansko malo, by som povedal, to nešťastie, ja to tak až nazvem, že tuším v ´87. mali referendum a tam jasne zakázali atómovú energiu. To bolo niekedy po Černobyle. Zakázalo sa to a odvtedy sami videli, že vlastne oni naďalej používajú elektrinu z okolitých štátov aj z atómových elektrární. Vtedy niekto hovoril aj taký vtip, že iste Berlusconi sedí tam na tých transformátoroch, či jak sa to volá, a že každý atóm kontroluje, či je z vody alebo z uhlia, alebo z atómu, a keď je z atómu, tak ho pošle domov, keď nie, tak ho pustí do Talianska. No, samozrejme, bolo to vtedy silná politická téma, otázka. Talianov to mrzelo, do dnešného dňa to mrzí. A nie, tak ako aj Rakúšania, si myslím, to vnútorne mrzí, a teda nikdy sa k tomu neozvali. Bola to tabu téma.
Samozrejme, Taliani hľadali možnosti na vstup do atómovej loby niekde v Európe a vtedy zistili, že Slovensko by takou mohlo byť. Ja sa dobre pamätám, keď na podpis do Bruselu priletel podpredseda vlády Fini, extra kvôli tomuto. Všetci boli prekvapení. A potom, keď sa vrátil, na rôznych vážnych akciách v Taliansku veľmi chválil Slovensko za tento krok, v podstate, že umožnilo vstúpiť Talianom medzi atómovú loby. Oni naďalej mali školy, ktoré týchto odborníkov vychovali, aj keď nemali žiadnu elektráreň, do dnešného dňa nemajú v Taliansku.
Ja si myslím, že hlavne v prospech Enelu, aspoň tak sa mi vtedy zdalo, okrem platby za podiel v Slovenských elektrárňach, hlavný dôvod bol prísľub, tak sa pamätám, nemal som už čas to overiť, 2 mld. asi korún na dostavbu Mochoviec. Možno že to boli aj eurá, ale skôr koruny. Vtedy sme tie peniaze naozaj nemali. Po uzavretí Bohuníc bolo výhodné získať nejakého zahraničného investora na dostavanie Mochoviec a nebolo v našich silách to nejakým spôsobom sami urobiť. Čiže aj to, že v bode B alebo C, jak sa pamätám na tú zmluvu, bolo napísané, že Taliani zabezpečia dofinancovanie. Investovanie do Mochoviec bolo vtedy silným argumentom v prospech podpísania tejto zmluvy.
Ešte raz, pokladáme Enel za schopnú firmu, aj keď, samozrejme, v poslednom čase nerozumiem, prečo naraz po pár rokoch chce svoj podiel predať. A teraz hrozia, že aj Rusi by to mohli kúpiť. Ale to už vedia odborníci lepšie, kto má o to záujem a či to naozaj takto pôjde.
Ešte k histórii pár slov záverom. V roku 1992 boli naraz Mochovce prerušené na osem rokov, no. Mali sme samostatný štát, tak možná, že sme to nemuseli urobiť. Tak už sa nepamätám, prečo to bolo, ale tam bol prvý krok, že sme to zakonzervovali a nechali takto ležať osem, možno deväť rokov do roku 2000. Potom bolo dlho ticho, tak niečo sa pracovalo, niečo nepracovalo, odborníci lepšie vedia, 30. 1. až 2013 terajšia vláda prejednala aktuálnu správu o aktuálnom stave v Mochovciach, kde to podrobila určitej kritike. Je to v tej správe vlastne, nám bola predložená. Odvtedy je rok a osem mesiacov, a teda aj my máme na tom podiel, že sa k tejto dnešnej situácii teraz naraz musíme obrátiť na parlament a snažiť sa niečo riešiť. No, samozrejme, to posúvanie termínov bolo zvláštne, no. Najprv tretí blok 28. februára ´13, štvrtý 31. 10. ´13, hurá, za chvíľu sa objavil ďalší termín, tretí blok 2015, štvrtý blok 2016. To môže naďalej pokračovať, není žiadna záruka, že sa to ďalej nebude predlžovať a ďalej nebudú narastať požiadavky na financie. SS, Slovenské elektrárne predložili ďalší návrh na zvýšenie rozpočtu. V práci sa, v návrhu sa nepíše o koľko. Bolo by zaujímavé to vedieť, aj to zdôvodniť, že prečo to došlo takto. A to je aj zdôvodnenie politické, by som povedal.
Ja si myslím, že ministerstvo hospodárstva, ktoré je predsa garantom tohto, mohlo už dávno konať. A divné je, že teraz to otvára pred komunálnymi voľbami. To je tiež taký maličký otázniček.
Posledný odstavec je taký, že poučujú poslancov, načo je NKÚ, je oprávnený kontrolovať aj hospodárenie s majetkom, práva, finančné prostriedky, právnických osôb s majetkovou účasťou štátu a tak ďalej. To samozrejme všetci dobre vieme, na to NKÚ je. A teda na moje otázky by bolo možné odpovedať, pán spravodajca, bol by som vám vďačný.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Rád by som, ak dovolíte, dokončil to, čo som nestačil povedať vo faktickej poznámke. A tentokrát sa vraciam k Jožkovi Mikloškovi, ktorý sa celkom dobre orientuje v tejto problematike na to, že je úplne iného zamerania. Chcem ešte raz, ak dovolíte, povedať.
Atómová elektráreň, a to nebudem opakovať, je jedno veľmi zložité teleso a celý ten investičný proces je veľmi zložitý. Je, nechcem, netrúfam si hodnotiť, aké je v tomto smere, má spoločnosť Enel skúsenosti s výstavbou takýchto investícií, len obávam sa, že ten tím, ktorý to riadi, ktorý riadi celý investičný proces, nezvláda tento proces. Výsledkom je toho, tak ako som spomínal, že sa už niekoľkokrát posunuli termíny. Preto si myslím, dnes je už totiž škoda plakať nad rozliatym mliekom, treba zachraňovať to, čo sa dá. Mal by sa štát pokúsiť dohodnúť a vstúpiť prakticky, vstúpiť do riadenia investičného procesu cez svojich odborníkov, ktorí majú patričné skúsenosti v tomto odvetví, pretože kto už niečo realizoval, ten to potom vie aj kontrolovať. Čiže neviem, aké sú možnosti, ale využiť prakticky ten podiel, ponúknuť svojich odborníkov a výraznejšie sa podieľať na riadení prakticky celého investičného procesu, a tým pádom bude tá väčšia garancia, že nedôjde k ďalším negatívnym sklzom, čo sa samozrejme následne odrazí aj vo zvýšených investičných nákladoch.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Mikloško naznačil tu samozrejme niektoré z tých problémov, ktoré sa dotýkajú Slovenských elektrární od privatizácie vlastne až po túto dobu v súvislosti s realizáciou dokončenia dvoch blokov. Tento problém alebo proces je určite veľmi zložitý, ale ja mám problém s tým, že vlastne tri vlády nevedeli uzavrieť vlastne proces, proces samotnej privatizácie, tzv. ten closing, kde teraz sme sa hádali podľa toho, ktorá vláda si dávala robiť audit, že kto bude komu doplácať. Potom vyplakávanie ministerstva hospodárstva, v podstate opäť za všetkých tých troch vlád, že aký obmedzený prístup majú k informáciám a tak ďalej, čo sa týka, v rámci predstaviteľov štátu v predstavenstve, respektíve v dozornej rade. Teraz po ohlásení Enelu, že ide predávať 66 %, opäť prakticky je tu, je tu ošiaľ nad tým, kto z čoho, ako bude na tom participovať, kto, ako by sa mohol v podstate k tomu dostať.
Čiže myslím si, že je tu treba si sadnúť k tomu, tak vláda, ako aj predstavitelia alebo zástupcovia Enelu, aby sa tieto veci konali transparentne. Ja viem, že nie všetko sa dá, vzhľadom na to, že je tu nejaký kontradikt, nejaká dohoda, privatizačná zmluva, ale na druhej strane myslím si, že tieto procesy by mohli byť ďaleko transparentnejšie, aby verejnosť vedela, aj odborná verejnosť, aby vedela do toho nejakým spôsobom vstupovať.
Trochu ma prekvapuje, že v tomto prípade, aj keď sa to dotýka finančnej kontroly NKÚ, že túto pozíciu prebralo, teda finančný výbor a v spolupráci s ministerstvom hospodárstva. Osobne si myslím, že takisto sme mohli ako hospodársky výbor byť zatiahnutí do tohto procesu, aby sme na tomto mohli participovať a vyjasniť si niektoré veci.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Pán poslanec Mikloško, napriek tomu, že toto nie je filozofická diskusia o jadrovej energetike, ale o návrhu uznesenia ku kontrole NKÚ v tejto spoločnosti, tak ma teší vaša podpora jadrovej energetike. Naozaj úprimne. Ale vo vašom vystúpení ma vyrušila jedna veta, ktorú ste povedali, že, ako len tak medzi rečou, že Najvyšší kontrolný úrad chodí kontrolovať kade-tade, avšak za dva a polroka dokopy nič neurobil. No tu sa chcem zastať NKÚ. Asi ste tu neboli 11. júla 2014, keď jeho predseda pán Jasovský prednášal správu o výsledkoch kontrolnej činnosti za rok 2013 tu v tejto sále, kde bolo veľmi presne popísané, koľko desiatok a akých kontrol bolo kde vykonaných, a za to obdobie dva a polroka sa to ráta takmer na stovky. Takže, prosím, nedehonestujte prácu tohto nezávislého orgánu alebo úradu takými mimochodom tvrdeniami, že za dva a polroka tam nič neurobili. Nie je to správne a hlavne to nie je pravda.
Ďakujem.

K pánu Kolesíkovi len to, že ja som presne povedal toto, že NKÚ chodí kade-tade na kontroly, však na to tu je, ale dva a pol roka sme ani nevedeli kde, a teraz prvýkrát naraz ju menujeme, aby išla kontrolovať Enel. Čiže to sa mi zdá zvláštne, že cez Národnú radu musíme preháňať ako toto menovanie na kontrolu. Ale to, že by som dehonestoval NKÚ, to vonkoncom, vonkoncom nie. Ctím si a vážim ich prácu, no.
S Hudackým aj s pánom Danišom samozrejme súhlasím. Samozrejme, hospodársky výbor by to mal tak isto dostať do svojho rokovania. A to, že keď vidíme už dlhé roky, že tá firma, ktorá to robí, to nezvláda, sme mohli dávno so svojím podielom, ktorý máme v tomto, v Slovenských elektrárňach, niečo urobiť. Vo svete sa stavia veľa elektrární, vie sa, ako sa to robí. Nateraz bolo ticho a vystúpilo sa s týmto až vtedy, keď naraz vidíme, že Enel chce predať svoj podiel proste niekomu, no. Čiže v tomto smere to sa mi proste nepáčilo, že ja som, už som to vlastne povedal.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi vystúpiť k tomuto bodu z dôvodov, ktoré vlastne už avizoval Jožo Kollár vo svojom vystúpení. A on už vlastne aj povedal celú tú chronológiu toho rokovania výboru včerajšieho, aj viaceré veci, ktoré som chcel povedať ja, takže budem môcť byť stručnejší.
Dovoľte mi teda začať návrhom na doplnenie uznesenia. Teda predkladám návrh, aby Národná rada požiadala NKÚ okrem kontroly, tak ako je vlastne navrhovaná uznesením výboru, aby bolo toto uznesenie doplnené o bod 2, ktorý by znel: Národná rada Slovenskej republiky žiada NKÚ vykonať kontrolu procesu prípravy definitívneho uzavretia privatizačnej zmluvy medzi vládou Slovenskej republiky a spoločnosťou Enel s dôrazom na to, či štátne orgány, teda Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Fond národného majetku a vláda Slovenskej republiky konali vo verejnom záujme.
Teraz mi dovoľte, aby som to zdôvodnil krátko, a pokúsim sa povedať najmä veci, ktoré Jožo Kollár nehovoril, a možno niektoré základné zopakujem. Ako bolo povedané, talianska spoločnosť prevzala kontrolu nad 66 % akcií Slovenských elektrární v apríli roku 2006, teda pred vyše ôsmimi rokmi. A dokonca od schválenia konečnej podoby transakčných dokumentov o privatizácii vládou Slovenskej republiky už ubehlo takmer 10 rokov, pretože vláda schválila tieto transakčné dokumenty 8. decembra roku 2004. Takže o chvíľu uplynie 10 rokov, odkedy vláda vlastne schválila túto privatizáciu.
Ako bolo povedané aj Jožom Kollárom, v roku 2010, čiže vlastne dva roky po prevzatí úplnej kontroly nad akciami, ministerstvo hospodárstva za ministrovania vtedajšieho ministra pána Jahnátka predložilo do vlády návrh na nulové, na nulový closing, nulové uzavretie, definitívne uzavretie transakcie. Podľa návrhu ministerstva hospodárstva teda nemal nikto nikomu nič platiť a transakcia by bola uzatvorená definitívne. Teda zhruba to dvojročné časové obdobie od prevzatia, definitívneho, akcií po návrh ministerstva hospodárstva to by bolo ešte ako-tak v norme, lebo väčšinou pri takýchto veľkých a zložitých transakciách od prevzatia akcií, od prevzatia akcionárskych práv po definitívny closing to zvykne trvať okolo roka, roka a pol. Takže tie dva roky by boli ešte v zásade v poriadku. A je to prirodzené, pretože ten nový vlastník si robí hĺbkové audity a oboznamuje sa so situáciou v podniku a môžu vyjsť najavo nové skutočnosti, ktoré neboli známe pri podpise transakčných dokumentov a preberaní vlastne akcionárskych práv. Čiže to je úplne normálny, štandardný postup, že od prevzatia akcionárskej kontroly po definitívne uzavretie transakcie zvykne pri takýchto zložitých transakciách prejsť rok aj dva. Čiže na tom nebolo nič zvláštne.
Čo bolo ale zvláštne, bolo to, že napriek predloženiu tohoto návrhu do vlády, vláda o tom vôbec nerozhodla. Potom prišli voľby v roku 2010, nastúpila vláda Ivety Radičovej. Jožo Kollár tu poukázal na túto skutočnosť a pán poslanec Muňko reagoval, vtedy si tu nebol pán poslanec, neviem či si počul, lebo pán poslanec Muňko reagoval teraz vo faktických poznámkach, že dôvod, prečo vláda Roberta Fica, prvá vláda Roberta Fica, tento návrh ministra hospodárstva neschválila, bol ten, že tento návrh nebol, respektíve bol v rozpore s verejným záujmom. Jednoducho nebol pre Slovenskú republiku výhodný. To potvrdil pán poslanec Muňko a ja s ním plne súhlasím.
To, že tento návrh ministerstva hospodárstva nebol výhodný, bol nevýhodný pre Slovenskú republiku, bol výhodný pre Enel, pre investora, potvrdila analýza, ktorú si dal Fond národného majetku za vlády Ivety Radičovej vypracovať nezávislou firmou, a tento audit, nezávislý, povedal, že Enel by mal doplácať zhruba 150 až 230 mil. eur Slovenskej republike. Čo je značná suma, keď si vezmete, že privatizačná kúpna cena bola asi 860 mil. eur. No to je všetko pekné, len sa potom pýtam, aj vás všetkých, aj pána poslanca Muňka, ktorý to potvrdil, a ja s ním plne súhlasím, ako je možné, že premiér Robert Fico nevyvodil žiadne dôsledky voči ministrovi, ktorý oficiálne predloží dokument a návrh, ktorý je nevýhodný pre Slovenskú republiku rádovo v rozsahu desiatok až stoviek miliónov eur? Naopak, ubehnú dva roky a tento istý človek sa stane znovu ministrom, už nie hospodárstva, ale tentokrát pôdohospodárstva. Takže áno, je evidentné, že vtedajší minister hospodárstva Jahnátek konal v rozpore s verejným záujmom a konal v súlade so záujmom investora, čo mimochodom potvrdzuje aj skutočnosť, lebo tu upresním a poopravím, čo Jozef Kollár povedal – on, ak sa dobre pamätám povedal, že zrejme s tým súhlasil aj Enel, s tým nulovým riešením –, no nielenže zrejme s tým súhlasil, Enel tvrdo tlačil, aby takéto nulové riešenie bolo uzavreté.
Keď sme nastúpili do vlády Ivety Radičovej, čiže niekedy v júli alebo v auguste 2010, ma požiadali vrcholní predstavitelia Enelu o prijatie. Tak som ich prijal. A žiadali, že všetko bolo dohodnuté, že s vládou Roberta Fica, len sa to nestihlo uzavrieť, žiadali našu vládu, aj mňa osobne, aby som podporil, aby sme uzavreli ten nulový variant, ktorý bol pripravený ministrom hospodárstva. Ja som to odmietol. Fond národného majetku dal pripraviť analýzu, ktorú som už spomínal, ktorá hovorila o tom, že doplácať má Enel, a teda čiastku, ktorá je značná. Následne prebehli aj rokovania. Na jednom z takých rokovaní som sa zúčastnil s najvyšším vedením Enelu, kde sme informovali, že žiadame o doplatenie takejto sumy. Tieto rokovania ale neboli uzavreté, pretože prišlo hlasovanie o dôvere vlády, pamätné, vláda padla a nastúpila druhá vláda Roberta Fica.
Druhá vláda Roberta Fica je pri moci viac ako dva roky a my stále nevieme, pretože za tie dva roky, vyše dva roky, odkedy je pri moci vláda, druhá vláda Roberta Fica, som nezískal žiadnu informáciu o tom, či nejaké rokovania vôbec prebiehajú, aký je pokrok, alebo nie je pokrok. Jediné, čo je nové, je to, že sa objavili informácie, ktoré nakoniec nepriamo potvrdzuje aj tento návrh, že Enel sa chystá predať svoj podiel, a teda zo Slovenských elektrární odísť. Pričom, opakujem, desať rokov od toho, odkedy o tom rokovala vláda, a vyše osem rokov, odkedy prebrali plné akcionárske práva talianski investori, nebola táto transakcia uzavretá.
Preto som presvedčený, že je veľmi dôležité, aby ak sa ide vykonať kontrola NKÚ, a nech sa, samozrejme, kontrolujú tieto veci, aby sa urobila aj kontrola postupu štátnych orgánov, zainteresovaných štátnych orgánov, teda ministerstva hospodárstva, Fondu národného majetku a vlády Slovenskej republiky, v procese prípravy definitívneho uzavretia zmluvy. Pretože to, že zmluva definitívne uzavretá nebola, je naozaj nonsens, je to naozaj vec, vec nevídaná a zjavne si niekto z týchto inštitúcií neplnil svoje povinnosti. A ja nežiadam, aby sa kontrolovalo len obdobie Ficovej, prvej Ficovej, druhej vlády. Nech sa prekontroluje úplne celé obdobie od druhej Dzurindovej vlády, kedy ku transakcii došlo, cez prvú Ficovu vládu, Radičovej vládu a druhú vládu Roberta Fica. Ja viem, čo sa robilo a ako konali inštitúcie počas vlády Ivety Radičovej, pretože som bol toho súčasťou. Viem, že Fond národného majetku takúto analýzu urobiť dal. Čo sa dialo za prvej vlády Roberta Fica, za druhej vlády Roberta Fica, to neviem. Vieme, že za prvej vlády ministerstvo hospodárstva pripravilo návrh, ktorý bol v rozpore s verejným záujmom, ktorý by podaroval talianskemu investorovi sumu v hodnote desiatok až stoviek miliónov eur. A vôbec netuším, čo sa deje alebo dialo za posledné dva roky.
Takže z tohoto dôvodu predkladám tento návrh, ktorý, opakujem, ktorým by Národná rada požiadala, aby sa popri tej kontrole, ktorú žiadal, schválil výbor, vykonala kontrolu procesu prípravy definitívneho uzavretia privatizačnej zmluvy medzi vládou Slovenskej republiky a spoločnosťou Enel s dôrazom na to, či štátne orgány, teda ministerstvo hospodárstva, Fond národného majetku, vláda Slovenskej republiky, konali vo verejnom záujme. Verím, že takéto uznesenie by ste nemali mať problém podporiť. Včera možno poslanci vládneho SMER-u boli prekvapení a nečakali, že takéto návrhy prídu, možno preto zareagovali tak, ako zareagovali. Ale myslím si, že po tomto vysvetlení by sme nemali mať problém. A verím, že takéto uznesenie schválené bude.
Ďakujem pekne.
Nech sa páči (vystupujúci odovzdáva predmetný návrh spravodajcovi).

Ďakujem pekne. Budem úplne stručný. Zdá sa mi to byť veľmi logická požiadavka. Rád podporím a vyzývam aj ostatných a ostatné poslankyne. Pretože naozaj tou kontrolou, ktorá sa navrhuje, by sme urobili akési a), ale stále by tam chýbalo to b), možno ešte podstatnejšie, a to navrhuje kolega Mikloš. Takže dobrý nápad. Tlieskam mu.

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo.
Dámy a páni, ja len takisto prednesiem presný text návrhu na pozmeňujúce a doplňujúci teda môj návrh, o ktorom potom poprosím pri záverečnom hlasovaní tiež hlasovať.
Ten text znie nasledovne: Národná rada Slovenskej republiky žiada Najvyšší kontrolný úrad preskúmať štúdiu realizovateľnosti dostavby 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne Mochovce a o výsledku informovať Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a plénum Národnej rady Slovenskej republiky.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som v krátkosti zaujal stanovisko vôbec aj k procesu a vôbec k včerajšiemu výboru, ktorý odsúhlasil uznesenie tak, ako bolo rozdané, ako bolo prednesené aj v mojej úvodnej reči. A vôbec k niektorým otázkam, ktoré tu zazneli z úst kolegov, či už v rámci faktických poznámok alebo aj v rámci vystúpení.
Takže po prvé, ešte raz zdôrazňujem, že včerajší výbor sa konal v koordinácii a v súčinnosti s ministerstvom hospodárstva, a takto som aj zodpovedal otázku, na koho podnet bol výbor vôbec zvolaný alebo na koho podnet sa bude diať celá kontrola. Takže v tomto je, myslím si, že úplne jasno a je zrejmé, prečo sa daný výbor konal.
Podstatné ale podľa môjho názoru je, že ani tak nie sú otázky, ktoré boli prednesené v rámci doplňujúcich uznesení pánom poslancom Kollárom, respektíve Miklošom, ale naozaj vôbec zásadná otázka znie, v akej úlohe sa ocitol štát po privatizácii Slovenských elektrární a vôbec či celá transakcia bola z pohľadu štátu a teda občanov výhodná pre štát? Pretože podľa môjho názoru sa po privatizácii štát ocitol skôr v úlohe štatistu, ktorý jednoducho môže pozerať na dianie, ktoré sa deje v Slovenských elektrárňach, ale nemá reálny výkon a reálne právomoci zasahovať do týchto viacerých rozhodnutí a viacerých opatrení, ktoré sa v Slovenských elektrárňach diali.
Samotná kontrola NKÚ doteraz nebola možná, pretože štát formálne by mal vlastniť 34 %, ale podľa vyjadrení čelných predstaviteľov ministerstva hospodárstva vlastní 33,999. V podstate tam chýba jedna akcia, ktorá, ktorá by, v prípade jej vlastníctva, umožňovala pustiť Najvyšší kontrolný úrad do Slovenských elektrární.
To, že sa tá kontrola deje aj teraz, a to je možno aj odpoveď na otázku, ktorú tu položil pán poslanec Mikloško, je, že akcie z Fondu národného majetku prechádzajú pod ministerstvo hospodárstva, toto sa udialo niekedy v auguste tohto roku, a preto teda štát má oprávnenie, aby jednoducho mohol vstúpiť a vykonať kontrolu v Slovenských elektrárňach, ktorá je zameraná – a tu sa dostávam k otázke, ktorú položil pán poslanec Hraško, že čo má byť výsledkom kontroly – kontrola je zameraná na to, či požadované navýšenie finančných prostriedkov na dostavbu 3. a 4. bloku Mochoviec, či je jednoducho opodstatnené. Pokiaľ kontrola zistí, že nie, tak samozrejme sa vláda ako tretinový vlastník bude zaoberať tým, že či jednoducho tieto prostriedky tam majú byť vynaložené, alebo nie. To znamená, je to vyslovene cielená kontrola zameraná na to, či sú, či je opodstatnenosť navýšenia finančných prostriedkov v Eneli na dostavbu, na dostavbu 3. a 4. bloku Mochoviec ako opodstatnená.
Samozrejme ďalšie otázky, ktoré by mali byť vôbec zodpovedané a ktoré podľa môjho názoru sú veľmi podstatné, je napríklad, aká bola dividendová politika v prípade, keď sa uzatvárala privatizácia.
Ďalšou podstatnou otázkou a podstatnou skutočnosťou je, ako sa zmenila cena za megawatt hodinu po privatizácii a aká bola pred privatizáciou, pretože v roku 2005 bola cena za megawatt hodinu 32 eur a následne po privatizácii bola už 80 eur. To znamená, z môjho pohľadu, z môjho pohľadu sú tu viaceré nezodpovedané otázky a môžme už dnes konštatovať, že privatizácia Slovenských elektrární tak, ako bola vykonaná, sa javí dnes ako nevýhodná pre štát. A dnes keby, keď Enel prípadne pristúpi k odpredaju svojho podielu, tak je viac ako zrejmé, že cenu, ktorú dostane za odpredaj tohto podielu, bude aj po zohľadnení inflácií ďaleko vyššia ako tá, ktorú utržil štát pri, pri odpredaji toho podielu Enelu, ktorý odpredal.
Takže z môjho pohľadu sú toto podstatné otázky a dovolil som si takisto zaujať stanovisko k tomu, ako včera prebiehal výbor.
Ďakujem.