39. schôdza

Ja na rozdiel od kolegu predrečníka si myslím, že práve reálne skúsenosti z terénu, ktoré môžu byť reprezentované aj takýmto listom, by malo byť niečo, čo by sme mali počúvať. A takisto si myslím, že ten príklad, ktorý on uvádzal, je presne príklad toho, ako sa to dá bez zákazov. Lebo keď na základe rozhodnutia samotných rodičov, detí a ich zákonných zástupcov, teda samotných študentov a školskej rady a zriaďovateľa, je tam nastavený režim v tom bufete tak, že sú prednostne umiestnené zdravé potraviny, že je tam ovocie, že je tam dajme tomu ten čaj, ja o tom budem hovoriť tiež, prihlásim sa potom do rozpravy, tak to je presne tá situácia, ktorá by mala byť žiadaná. To je presne to, kde zodpovednosť ide zospodu, kde tá dohoda bola dosiahnutá na základe toho, že sa tak dohodli samotní ľudia, ktorých sa to týka, a nepotrebujú to mať nadiktované zvrchu. A zvlášť nie tak nezmyselným spôsobom, kde ani zo samotnej dikcie zákona nie je jasné, čo sa vlastne ide zakazovať.
Ja takisto som dostal otázku od jednej pani, ktorá má bufet v Michalovciach, keď ona pečie vlastné pečivo, ktoré nemá žiadne éčka, robí bagety a obložené rohlíky z domácich surovín, od dodávateľov z okolia. Ktorá mama spraví zdravšiu desiatu tomu decku ako tú, ktorú ona predáva tam v tom bufete? Keď mamička si nakúpi pečivo možno v Lidli alebo v Tescu oproti cez cestu a dá tam tú najlacnejšiu šunku alebo pomazánku, ktorú tam kúpi. Ale akonáhle to vyhodnotíme ako potraviny typu rýchleho občerstvenia, tak to proste škrtneme a deti budú bez bagiet. Tak potom prečo by sme sa nemali rozprávať, keď sú ľudia, ktorí s tým majú skús... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Ja si myslím, že tento návrh zákona zas ukazuje, že minimálne je to selektívne vyberanie tých zodpovedných a selektívne vyberanie niektorých potravín. Viete, zodpovednosť majú v prvom rade mať rodičia. Je to aj výchova. Môžme sa opýtať. Urobte prieskum verejnej mienky, koľko rodičov dnes ešte napríklad pripravuje desiatu, že natiera chleba a tak ďalej. Alebo radšej kúpi nejaké sladké, tyčinku alebo hocičo, k tomu pribalí nejaký sladký nápoj a samozrejme má, má po probléme. Ale samozrejme je to aj zodpovednosť riaditeľov škôl.
Pani podpredsedníčka Zmajkovičová určite vie, že riaditelia škôl uzatvárajú dohodu a dohody s prevádzkovateľmi bufetov. Oni sami môžu, dá sa povedať, obmedziť, čo sa tam má a čo sa nemá predávať. Ale všetko riešiť v Národnej rade zákonom a takýmto spôsobom zničiť subsidiaritu, ja si myslím, že to v demokratickej spoločnosti nemá svoje miesto.
Ak už hovoríme o tom, že výchova k zdraviu. Jeden z predrečníkov spomínal napríklad aj to, že telocvik. Prečo nezvýšiť napríklad počet hodín telocviku v školách? Všimnite si, čo sa robí každé ráno. Každá ráno rodičia nosia svoje deti s autom, aby nemuseli peši chodiť. Deti sú pred počítačmi. Koho to je chyba? Zakážeme napríklad aj to? A nehovoriac o tom, že selektívne vyberanie. Napríklad šunka, ktorá obsahuje menej ako 50 % mäsa, je zdravá alebo nie? Alebo jablká vo veľkých skladoch? Dá sa povedať, vo veľkých sadoch striekajú 20- až 25-krát chemicky. Sú zdravé tieto jablká? Alebo, pani poslankyňa, napríklad také proteínové tyčinky, ktoré nezakazujete, viete, že poškodzujú napríklad aj ľadviny. Takže... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Ja som chcel aj vystúpiť ako ústne prihlásený, ale myslím si, že vystúpenie pána poslanca Přidala povedalo mnohé z toho, čo som chcel ja, aj keď som nemal taký list ako pomôcku k tomu.
To prvé, čo chcem povedať, my sme na výbore pre zdravotníctvo o tom diskutovali, o tomto poslaneckom návrhu zákona. A súhlasím s pánom poslancom Přidalom, že by sme možno mali vyzdvihnúť a podčiarknuť dobrý úmysel. Určite je tu dobrý úmysel. A, viete, môžme sa trošku vysmievať z toho, že či to takto je možné riešiť v praxi, ale pozrite sa, nie raz a nie dvakrát sme v tejto snemovni novelizovali zákon o ochrane nefajčiarov, a ten prístup je rovnaký. Chceme komplikovať fajčiarom prístup k fajčeniu a prístup k tabakovým výrobkom a tým chrániť, aj tým chrániť nefajčiarov. Podobný je prístup povedzme v krajinách, kde je čiastočná prohibícia, v Škandinávii, k alkoholickým nápojom. No fľašu pálenky si nemôžte len tak kúpiť v potravinách vo Švédsku. Je na to špecializovaný obchod, kde sa k tomu môžte dostať.
Pani navrhovateľka prichádza s tým, že keď sťažíme prístup k takýmto nezdravým potravinám a nápojom deťom, ktoré chodia do školy, tak ich do určite miery budeme chrániť. Áno, tá druhá strana je presne tá, o ktorej hovoril pán poslanec Přidal, že buď im mama zabalí tú čokoládovú tyčinku k desiate alebo si ju kúpia v potravinách naproti základnej škole. A tretí rozmer celého problému je ten, ktorý takisto pomenoval pán poslanec vo svojom vystúpení, a to je tá skutočnosť, že za nejakých podmienok tam prišli živnostníci, ktorí tam prevádzkujú ten bufet, a keď im takýmto radikálnym spôsobom z kroka na krok obmedzíte sortiment, ktorý predávajú, tak oni s veľkou pravdepodobnosťou skrachujú a nebudú tam, alebo odídu a nebude tam vôbec žiadny bufet. Takže hľadať tú mieru vyváženia nie je jednoduché, ale dobrý ú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ja by som sa, pán poslanec Přidal, dotkla jednej argumentácie, ktorú ste tam hovorili o tom, že sa pozatvárajú všetky školské bufety a že stratí zamestnanie niekoľko zamestnancov. Ja som ešte zatiaľ sa nevyjadrila k tomuto zákonu. Rada by som vystúpila potom v ústnej rozprave, kde tak komplexnejšie poviem môj pohľad na to.
Ja som pani podpredsedníčku parlamentu na zdravotnom výbore podporila v jej myšlienke. Páči sa mi, že otvorila tú tému, páči sa mi, že sme začali o tom hovoriť, už sme mali hovoriť o tom dávnejšie. Pretože tak ako ju, aj mňa trápi, že robíme nejaké všeobecné sami sebe záväzky, Národný program podpory zdravia, ktorý má určité body, ktoré musíme spĺňať, chceme znížiť detskú obezitu, ale keď príde na konkrétne veci, tak buď ich nenavrhujeme, alebo ich nevieme navrhnúť, alebo ich nerealizujeme v praxi.
Čiže toto ja vnímam ako človek, ktorý sa venuje verejnému zdravotnícku, ako za veľký hendikep, a preto vítam túto jej iniciatívu.
Avšak nemôžem súhlasiť, podobne ako môj predrečník pán poslanec Hlina, s vašou argumentáciou. Pretože, a ten istý list som dostala aj ja a tak isto som si ho prečítala, musím povedať, že istým spôsobom ma zaujal. Ale argumentovať tým, že však prídu bufetári o svoje zamestnanie, sa mi zdá úplne scestné, úplne prízemné. Pretože si nemyslím že je to pravda. A je pravda, že máme istý systém nastavenia školských bufetov. Zriadili sa, mali možnosť niečo predávať a teraz im do toho zasahujeme. Neviem, či to je správna cesta. Podľa mňa nie.
Predstavím vám takú svoju ideu, asi ako by som ja toto riešila, keďže sa, ešte raz zopakujem, stotožňujem s týmto, s takouto, s takýmto obmedzovaním určitým typov potravín v bufetoch, ale trošku možno iným spôsobom. A pokiaľ sa dajú určité obmedzenia, každý bufetár, ktorý chce prevádzkovať ten bude, tak si nájde možnosť ,aké potraviny tam poskytne tým deťom tak, aby boli zaujímavé, aby si ich tie deti kúpili, aby ich tam prilákal a nemusel ten bufet zatvoriť.
Ďakujem.

Pani kolegyňa Horváthová, jednoducho tie skúsenosti s tým, že tie bufety sú zatvorené, už sú v Maďarsku a Rumunsku. Ja neviem, ako je to v Rakúsku, vy žijete v Rakúsku, či to tam je tiež, alebo nie je, či tie bufety fungujú.
Čo sa týka tej Coca-Coly, pán poslanec Hlina, tá Coca-Cola a tie energetické nápoje sú už teraz zakázané. A neviem, či ste ma dobre počúvali v tej prvej časti, jednoducho tam v tých košoch boli. Hovoríte o tom, že je to suterén argumentovať nejakým listom niekoho, kto prevádzkuje školské bufety. Ja jednoducho neviem všetko, ja som ten list prečítal, ja som sa s tým stotožnil a použil som tie argumenty tu. Ja by som si nikdy nedovolil vaše vystúpenie nazvať ako suterén, hoci tiež sa mi všetky vaše, hlavne formy vystúpenia ako nepáčia.
Ja som presvedčený, že tento zákon, ktorý je taký jednoduchý, že niečo chce zakázať, a mnohé veci sú už teraz zakázané, nič nevyrieši. Na ceste do školy jednoducho tie decká si to kúpia. My sme mali v Trnave na gymnáziu bufet, kde bolo dostať treskový rožek, paštétový rožek, rožek salámový, ale mali sme radi šport, futbal, hrali sme ho dokonca aj cez veľkú prestávku. A jednoducho tu treba podľa mňa viac viesť tie deti naozaj aj k športu, ako k tomu, že stále sedia za tými počítačmi.
Ďakujem.

Pani predsedajúca, pani podpredsedníčka, pani spravodajkyňa, pravdupovediac, cítim sa, obklopený samými ženami, ako tŕň medzi ružami, a preto aj vo svojom vystúpení, aj to som menoval, vo svojom vystúpení snažím sa ostrie toho tŕňa trochu otupiť. A nebude dlhé, mám v zásade tri poznámky.
Prvá, ako chrániť slabých je správne. Dokonca chrániť deti je, ako je ušľachtilý cieľ. Som o tom presvedčený. Akurát si nemyslím, že cesta, ktorá bola zvolená, je cesta dobrá. Viete, môžete postaviť na ich ochranu aj päť metrov vysoký betónový plot, tým ich neochránite. Oveľa lepšie a oveľa skôr ich ochránite, ak ich pomôžete previesť cez prekážky a vyhnúť sa úskaliam. A tie základy sú problémové aj v tom, že dotýkajú sa práve detí v období, a mladých ľudí, keď sú prirodzene naklonení vzdorovať príkazom, zákazom a snažia sa ich porušovať. Jednoducho snažia sa presadzovať svoju individualitu a istú dobu trvá, pokiaľ prídu na to, že niektoré zákazy sú aj rozumné a dobre, že sú urobené. Čiže z tohto pohľadu si myslím, že tá cesta nie je najlepšie zvolená, keďže otupujem to svoje ostrie.
Druhá moja poznámka je, viete, na ministerstve školstva pred mnohými rokmi existovali a existujú odborníci, ktorí sa zaoberajú tým, aké má byť stravovanie v školách, pripravujú normy. Ako som už vo faktickej poznámke povedal, ich limity sú hlavne v tom, že sú obmedzení aj finančne, koľko môžu minúť na jedno jedlo, na jednu stravnú jednotku. Z toho možno niektoré veci vychádzajú, aj že tie limity a normy stravné nie sú najlepšie. Ale videl by som oveľa lepšiu cestu, pani podpredsedníčka, ísť tadiaľto, pretože je to v ich kompetencii. Sú to ľudia, ktorí tomu rozumejú. A už ako tu bolo povedané, nakoniec, pokiaľ treba zákaz, tak ako ten zákaz sa dá urobiť od tej najnižšej, by som povedal, úrovne riadenia. Priamo to môže urobiť riaditeľ, že jednoducho zabráni tomu, aby sa v bufete v škole predávali niektoré veci. Ak by ten riaditeľ aj hypoteticky predpokladám, že by nebol dostatočne zodpovedný, tak existuje rodičovská rada, školská rada, ktorá tak isto má ten priestor. No a samozrejme ten priestor je aj cez ďalšie smernice, či už usmernenia, smernice ministra školstva. Možno mnohí nevedia, že školstvo funguje každý rok podľa jedného predpisu, a je to, tak by som povedal, takmer školská biblia, ľudovo sa nazýva POP-ka, pedagogicko-organizačné pokyny. A jednoducho tam je pre každý rok napísané všetko, čo a ako sa v školách bude v danom školskom roku diať. A keby to bola právna norma príliš nízka, tak je v kompetencii ministra školstva vydať vyhlášku.
Ja musím povedať, to je moja tretia poznámka, že nepokladám za dobré, ak takého veci posúvame do zákonnej normy. Jednak ak sa objaví nejaký problém, tak proces prijímania zákona nie je tak jednoduchý. V takom slušnom termíne to trvá nejaké štyri mesiace až šesť mesiacov, pokiaľ samozrejme to nie je skrátenou formou. Ale to môže urobiť len vláda. A naozaj som presvedčený, že to má zostať tam, kde je to dnes kompetenčne dané, a to je, v rukách ministra školstva. Týmto návrhom zákona vlastne ministra oberáme o kompetencie, pretože priamo z kompetenčného zákona je povedané, akým spôsobom minister školstva, či už svojimi nariadeniami, smernicami, vyhláškami, riadi rezort školstva. To má priamo zmocnenie v kompetenčnom zákone. Čiže netreba iné ako zmocnenia robiť.
A myslím si, že toto, toto nie je dobrá cesta. Všeobecne, a teraz filozoficky bez ohľadu na to, že som opozičný poslanec a že ministrom je pán Pellegrini z koalície, ja si myslím, že máme vychádzať v prvom rade z dôvery v ministra a z toho, že je zmocnený na to, aby konal dobre a v prospech tých, ktorých má v kompetencii. V tomto prípade v prospech tých detí. Nie som za to, aby sme ho oberali o jeho kompetencie.
Čiže to sú v podstate tri moje zásadné poznámky, ktoré som chcel mať, a nechcem tu pokračovať v tom, lebo je tu, odborníkov na školstvo sa tu objavilo neúrekom, takže budem len pozorne počúvať ich ďalšie návrhy.
Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, som zle odhadol, mi vychladne káva. A studená káva je na krásu, ale mne to nepomôže. Ale nevadí, tak potom si ju dám.
Prosím vás, k tomuto, skôr ako poviem, dovoľte uviesť aj takúto skutočnosť, že pani predkladateľka odčiňuje svoje hriechy, ale nie som si celkom istý, či pomôže. A treba to povedať a ja to premostím, tak by som prípadne vás poprosil, aby ste ma nezastavovali. My sme tu schvaľovali, vy ste schvaľovali zákon protibilbordový bič. Existujúci zákon, kým ste nechválili nový, hovoril, že bilbordy nesmú byť v križovatke a ak zacláňajú v rozhľadovom poli voliča. V novom zákone ste schválili, že bilbordy nemôžu byť v križovatke, ak zacláňajú rozhľadovému poľu vodiča. Čiže doteraz bolo zakázané, aby boli bilbordy na križovatke. Teraz ste povolili, že môžu byť v prípade, ak nezacláňajú. Čiže ak doteraz to bolo zakázané a boli tam, čo bude odteraz?
A, pani Zmajkovičová, pán Choma, pán Korbačka, pozdravujem BigMediu, nech vás tie duše zomrelých z tých križovatiek strašia po nociach. Nech vás duše tých zomrelých, lebo ja vám, my urobíme tú koreláciu vplyvu bilbordu na križovatku a na dopravnú situáciu. Nájdeme na Slovensku niektoré križovatky, ktoré, dokážeme dokázateľne, že tie bilbordy mali vplyv na nehodovosť. A možno tam budú aj smrteľné úrazy. Tak ja nechcem nikomu nič priať, ja voodoo netančím tuná, ale hovorím, vás, že to je tá zodpovednosť. To je tá zodpovednosť. A to vy ani neviete, čo ste schválili. Čiže ak doteraz nemohli byť a napriek tomu tam boli, tak odteraz už môžu byť. Čiže tie, čo tam nemohli byť, budú odteraz legalizované. To ešte bude mať dohru. To chcem tým povedať, pani Zmajkovičová, to je to, čo som hovoril, že za čo ja vás budem, kde môžem, vás budem za to lynčovať, lebo toto ste do parlamentu doniesli. Toto je pravdou. A naše križovatky budú zahltené reklamami. Budú zahltené reklamami a niekde vyhasne život za to, že si niekto pozrie na možno nejakú kraso..., teraz to bolo v Rusku, nejaká s bujným poprsím, a mnohí dokazovali, že koľko nehôd sa stane. Nech sa páči, preberte tú zodpovednosť za to. Ak si myslíte, že týmto odčiníte svoje hriechy, neodčiníte. To vás bude prenasledovať.
K samotnému návrhu zákona. Niekedy sa čudujem, niekedy mi to je až trošku ľúto. Lebo ja, keď je tu zákon, ktorý má v sebe brutálne chyby, tak kde je, ja žasnem, že kde sme? Opozícia? Prečo to nedostanú ako deku? Prečo nedostanú nakladačku? Stavebný zákon, ktorý bol ako bič na bilbordy, mal v sebe zakopaných milión päťsto chýb, brutálnych chýb. Brutálny lobizmus tam bol. Úplne očividný. Sloboda, všetko možné tam bolo. A nikto. Ja som si šiel jazyk zodrať kvôli tomu.
Ale tu je zákon, ktorý v zásade je, oproti tomu je, nieže neškodný, že je nulitný, je práve, je na ceste, má ambíciu a možno v konečnom dôsledku aj pomôže, lebo začať treba. A napriek tomu sa tu, normálne žasnem, že kto všetko ešte ide ešte do ústnej, kto všetko už bol v písomnej. Aké skvostné príspevky tu boli, kde sme sa dozvedeli, čo som sa ja učil na vysokej. Ja som tiež vedel Krebsov cyklus napísať z hlavy. Ale budem vás tu teraz ohurovať, že čo všetko je fruktóza? To nemá taký zmysel. Normálne žasnem, že načo je to vôbec dobré, hej, že argumentačne sa takto vyskladať k tomuto? Fakt. (Reakcia z pléna.) Prosím vás, lebo ja neviem, či chcete vyhrať. Vy nechcete vyhrať. Vy bojujete proti tomu, že oni chcú, aby neboli energetické nápoje a cukrovinky, a vy ste proti tomu, aby to tak nebolo, a myslíte si, že tým politicky uspejete. To žasnem. Ale že bilbordy prešli, ani ste nevedeli. Opozícia ani nevedela, alebo možno jej to bolo úplne jedno, lebo sa boja, že Korbačka jej nedá na ten bilbord, lebo jej nedá takú zľavu, aby sa, mohli pred voľbami svietiť, jak všetko tu bude vybavené. Ja normálne, mne je na vracanie teraz, jak idem po tých uliciach a každý sa na mňa smeje z každého bilbordu, že jak to bude lepšie, len tak málo stačí, len ho zvoliť a už všetko bude vybavené. Tak možno mal niekto maličkú dušičku tu trošku hlesnúť, šteknúť, lebo však tá BigMedia je silná, Akzent Media je silná a kde ja budem svietiť s mojím fešným ksichtom pred voľbami? Tak ste si každý dušičku v sebe, sa stlačili pre istotu a tichučko ste sedeli. Ale to bola vaša parketa. Teraz na cukrovinkách, na deťoch sa tu idete hlásiť do ústnej? Čo ešte chcete povedať?! Ja neviem, čo tu ešte kto chce k tomu, čo povedať?
Ja som za. Samozrejme, že som za. A ja mám, prosím vás, o tej téme naštudované, môžem tu s vami, môžem vám tu prednášať. Môžem fakt vám to, bez toho, aby som sa preceňoval, o zdravej výžive. Prosím vás, to ľudia, ktorí sa, ja to vždycky, sú také vlny, hej, to, napchávali sa hamburgermi, potom všetci pili mochito, teraz všetci jedia pekanové oriešky. To viete, že ja som bol, keď títo ľudia, ktorí teraz hovoria o, neviem akej, zdravej výžive, ja už som vtedy sa tomu venoval. Vtedy sme my doma varili, jak sme varili. My dlhodobo k tomu máme nejaký vzťah. Nepotrebujem tu nikoho o tom presviedčať. Viete, že naštudované do detailu, tak to poviem, naštudované do detailu. V zásade, zjednodušene povedané, všetko škodí. Koniec koncov vždycky všetko škodí, všetkého, keď je veľa, tak škodí, hej.
Tak niekedy nechápem, aj tým príspevkom, ktoré zneli na prvé počutie fundovane, ale nechápem, čo bolo zmyslom toho, že čo chcel autor na konci povedať. Všetkého veľa škodí. V zásade aj dneska je problém nájsť niečo, čo je zdravé. A tak potom, keď to tak nie je, tak povedzme, že niečo je zdravšie a niečo je menej zdravšie. Alebo, ja neviem, tak to pripusťme. A už v niečom, v niečom sa už, preboha, hádam môžeme zhodnúť, že je to tak.
To je presne ten problém s tými vysielačmi. A ten zákon sem príde. Ja predkladám návrh o vysielačoch, kde vysielače mobilných operátorov preto, lebo to vždycky najľahšie sa vieš dohodnúť s riaditeľom alebo cez poslancov, na bratislavských školách sú, na všetkých bratislavských školách si všimnite, zédeeškách a stredných, sú vysielače mobilných operátorov. Celý civilizovaný svet proste s tou témou bojuje, snaží sa ju uchopiť, ako to urobiť, ako to neurobiť. Všade už, ako-tak v Číne, v Rusku sú silnejšie tie normy, ale už nikto nemá tú drzosť, to poviem tak, napchať to tým deťom nad hlavu a robiť im praženicu z hlavy. Ja to preháňam, ale u nás to je, to je programová záležitosť, lebo na tej škole, má to v centre za pár korún, svieti dookola a je to tam. Ja som zvedavý, jak budete k tomu pristupovať? Viete, a tu bude, ja viem, že nejaký odborník tu vystúpi a povie, že nie je to tak. Len to by sme tu mohli byť týždeň. O tých vysielačoch a ja a moja fundácia na to, čo som si ako-tak doštudoval, by som tu vedel o tom dlho rozprávať, čo je, čo nie je. Ale keby sme aj pripustili, že nie je úplne exaktné, že není to, dva a dva sú štyri, tak existuje zásada trestného práva, ktorá hovorí o pochybnostiach v prospech obvineného. Tak ak sú pochybnosti, a pochybnosti sú, verifikované podľa môjho názoru, ale niekto hovorí, že sú pochyb..., tak v prospech tých detí.
A to je detto s tými cukrovinkami. Ak by sme už pripustili, že teda to a hento a takéto tu a spojiť to už neviem s čím, namiešať ten guláš, tak v prospech tých detí, nie? Ja už myslím, že už podľa mňa nikto nebude rozporovať, či postrúhaná mrkva alebo nejaký mrkvový šalát je zdravší ako, ja neviem, kokakolová fľaša, neviem. Aspoň na tom sa nevieme zhodnúť? Nechápem, že prečo, načo je toto dobré?
Tento zákon mal veľmi rýchlo prejsť. A to už nehovorím o tom, že, tu som si to poznačil, kolega, nebol by to kolega, keby nepovedal, päť dôvodov našiel a jeden bol, že opäť sa znižuje miera slobody v rozhodovaní školskej samosprávy. Kristepane, jak už má, jak je o tom, že či budú cukrovinky v bufete alebo Coca-Cola v bufete a to zakázanie je už miera slobody školskej samosprávy, no tak to je potom, podľa mňa my sme mimo misu všetci. Alebo ja som mimo misu. Tak asi som, priznávam, v tomto prípade asi som.
Lebo že bude a si ten bufetár to vylobuje s tým riaditeľom, nie, že čo teda, tieto cukrovinky nie, ale tieto áno, lebo však minule tu boli, doniesli nejaké tie bonboniéry. Normálne žasnem. Žasnem, prosím vás, že na tomto sme tu schopní.
My by sme mali urobiť jednu vec, aby sme nedovolili to smerákom, to predať ako vec, že zachránili školstvo. Lebo smeráci robia ohromné psie kusy a oni na našej slabosti si vybudujú veľký pomník. Oni dokážu predať zákon, ktorý podporuje bilbordy ako bič na bilbordy, hej. Toto je zákon, ktorý je v zásade, ale oni ho ešte odkomunikujú tak, že my sme boli za zdravie našich detí a ako opozícia nebola za zdravie našich detí. Ja s tým dokopy teda v tomto nechcem nič mať.
Tento návrh zákona predpokladám, že má chyby, však ešte taký tu nebol, prosím vás, aby nemal. Taký som tu ja ešte nevidel a podľa mňa dlho neuvidím a môže ho predkladať aj neviem kto. Tak ale začať sa niekde musí. A my vymýšľame koleso? My vymýšľame koleso, že my zavádzame niečo, čo inde nepočuli, neslýchali a my budeme inšpirátormi? Veď kdesi som to čítal, že kde všade sa už s touto otázkou nejakým spôsobom vysporiadali, hej, že upravujú. Hádam sa na tom zhodneme, že školský dvor, školská budova je typovo iná budova jako staničný bufet alebo bufet pre chlapov z Váhostavu? To by sme hádam, alebo slovanistický bufet na štadióne, to hádam by sme sa na tom mohli zhodnúť?
Alebo tu niekto zas sa prihlási, že sloboda podnikania, diskriminácia. Ja normálne žasnem, že čo všetko k tomu vieme dodať, aby sme... Principiálne neviem prečo, že čo má byť na konci? Že vy chcete, teda kolegovia, niektorí z vás, chcete, aby teda v tých bufetoch bolo všetko tam, čo je doteraz, hej? Čiže to je zmyslom? A niekto prišiel s tým, že nie (vyslovené s pobavením). Tak nechajte, nech je to iné a vyskúšame. Čo tie deti budú vyhladované? Budú jak v Etiópii, že nafúknu, že nebudú jesť alebo že čo to má, nejaké škody to má na niečo? Nechápem, že keď si tak človek rozloží, že čo je na konci dňa. Chcete, že čo chcete, aby z toho vyšlo? Nechápem. Niekedy žasnem.
Ja nebudem robiť a – koniec koncov načo? – nejakú prednášku o škodlivosti toho a hentoho a vedel by som. A vedel by som. A zaujal ma špeciálne pán Šebej, čo tu hovoril o probléme cukru. To je napríklad tiež, keď už teda, tak vás, dovoľte, aby som vás inšpiroval. My máme, naše deti a my pijeme Coca-Colu z kukuričného cukru, hej, ale na západ od rieky Moravy sa pije z trstinového cukru, hej? Nuž, viete, takže ono, viete, to východná Európa vždycky teda bola menej náročná, hej, tak môžu kľudne piť z kukuričného modifikovaného cukru. To je modifikovaný cukor, hej. To je presne, to keď tu spomínal ten americký prípad, ja si spomínam to bolo nejaké meno verzus Coca-Cola, to bol veľký súdny spor, že sa dokazovalo, že ten kukuričný cukor v tej modifikovanej forme obsahuje látku, to už nikto nespochybňuje, ktorá vyvoláva návykovosť na úrovni nikotínu. Proste, hej, že to, že stále sa dolievajú tou Coca-Colou, nikto nespochybňuje. Ale americké zákonodarstvo zareagovalo teda v duchu najvyšších princípov slobodného štátu, že prijalo zákon. To bol paradox doteraz, to je ako otvorené, už si to nespomínam presne, jak sa to volalo, že prijalo zákon, ktorý hovorí, že nesmiete vydať správu o škodlivosti potravín, lebo to môže byť šírenie poplašnej správy. To je, neviem, jak sa to presne volá. Čiže... Lebo Coca-Cola sa proste tak vzbúrila, že jej to tak spôsobuje takéto škody, tak nakoniec to takto celé nejakým spôsobom dopadlo. A áno, aj v Amerike myslím, že teraz stále ešte ten kukuričný cukor majú. Ale Nemci sa nenalievajú kukuričným cukrom modifikovaným. Ani Rakúšania sa nenalievajú kukuričným modifikovaným cukrom. U nás sa nalievame, lebo u nás je prioritná cena, u nás je prioritné. Kto by tu, komu na čom záležalo?!
Pani predkladateľka, prípadne doneste s pánom Jahnátkom niečo v tomto smere a budete mať vo mne zástancu, hej, že ja nechcem piť takú Coca-Colu ako nikto iný, ja ju teda vôbec nepijem, ale už aspoň naši ľudia, ale aspoň takú, ako pijú Česi. O čo sme my horší, že prečo by sme my mali byť? To už nechcem hovoriť, že prečo to je tak? No preto, lebo je v tom ekonomika. Za všetkým je ekonomika. Niekde vám to dovolia, niekde vám to nedovolia, hej. Už len výber tých krajín – Rumunsko, Bulharsko, Maďarsko, Slovensko – ide, jazdí na kukuričnom cukre, hej. Lebo proste tu máme zákonodarcov takých, ktorým na tom tak záleží, že si to, sa tvária, že to nevidia.
Skončím, vážení kolegovia, asi som si nepomohol mojím vystúpením z pohľadu ku niekomu, ale toto mi naozaj príde preceňovanie a zbytočná pozornosť na tento návrh zákona. A zákony, ktoré reálne ubližujú, reálne nám, robia z nás blbcov, že tu takto s ľahkosťou prejdú, prechádzajú úplne nepovšimnuté.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Alojz, ja som, ak som ťa správne pochopil, a snažil som sa ťa pochopiť v tom pozitívnom slova zmysle, povedal si, že je zlé alebo že ti vadí, alebo že nesprávne je, proste je negatívne, ak poslanec opozície uplatňuje svoje právo vyplývajúce mu z ústavy aj z rokovacieho poriadku hovoriť k veci a hovoriť, koľko v zásade chce. Toto som, myslím, z tvojho vystúpenia pochopil. Len dovoľ mi, prosím ťa, pripomenúť jednu vec, že myslím, že ty si dôkazom toho, že sa dá rozprávať o čomkoľvek koľkokoľvek a akokoľvek. A nepozerám na tú kvalitu, ktorá je často dobrá, ale nekritizujem ani nechválim, proste nechám ťa hovoriť. Tak ešte raz, či som ťa pochopil správne. Je toto ten problém, že hovoríme, koľko je treba alebo koľko si myslíme, že je treba?

Len máloktorý zákon v parlamente vzbudí toľko pozornosti alebo vášní, ale, a to je stravovanie detí, je vážna téma. Ale tá kľúčová otázka je, že kto by o tom mal rozhodovať? A ja stále nerozumiem, prečo by to nemali rozhodovať lepšie a kvalifikovanejšie rodičia tých detí? Proste rodičia aj v škôlkach, aj v školách, čo by malo alebo nemalo byť v bufetoch, kam chodia ich deti? Prečo máme pocit, že my sme tí múdrejší a kvalifikovanejší, ktorí by to mali vedieť lepšie, ako to vedia rodičia? A každý z vás, ktorý má školopovinné deti, vie, že sa tým rodičia zaoberajú, čo tie deti jedia v tých škôlkach a školách. Čiže celkom nerozumiem tomu, že o tom, máme pocit, že treba rozhodovať tu v parlamente, lebo rodičia sú tak ignorantskí a nezáleží im na tom, čo ich deti jedia, a preto musíme tú zodpovednosť za nich prevziať my. Ja si myslím, že to je prejav trošku takej pýchy našej.
A druhá poznámka, čo hovoril pán poslanec Hlina, ale už to tu zaznelo, že aká je kvalita potravín celkovo na Slovensku, že za hranicami máme rovnaké potraviny lepšej kvality. To by stálo za, za úvahu, ani nie obmedzovať trh, ale minimálne dať povinnosť výrobcom, ktorí na Slovensku dodávajú, poviem to, kategóriu B výrobkov, aby to tak označili, aby naši ľudia vedeli, že na Slovensku proste tie jednotlivé výrobky sú v nižšej kvalite ako za hranicou v Rakúsku. Ak si ich kúpia, je to ich slobodné rozhodnutie, ale aby boli informovaní o tom, že to sú výrobky kategórie B. A to je samozrejme, že, že smutná vec. A neriešil by som to zákazmi, ale informovanosťou, a teda povinnou v tomto prípade, samozrejme.

Tak verím, že sa nemusíme presviedčať o tom, že tomu aj ja rozumiem, že začína to doma v rodine. A ja to poviem na príklade. Naozaj my sme tie naše deti viedli k tomu, že, že nemajú k tomu vzťah, ani nás neťahajú do McDonaldu, ani nikdy teda nechceli. Ale existuje také niečo, ako taký social proof, taký ako, že ideme s davom a, a oni proste do toho prostredia prídu, kde tá miera tej akceptability je vysoká, respektíve potom sa oni stavajú outsidermi, keď nie sú teda v tom, v tej množine.
Ja to poviem na jednom príklade, keď to letelo, tie farmy a všelijaké také tie zhýralosti, tak ja som na jeden bilbord napísal, že: Nepozeráme tie zhýralosti a je nám dobre. Hej? A naozaj my sme to doma nepozerali, ale problém bol to, že všetci, všetky deti to doma pozerali a v škole o tom rozprávali a moje dcéry, chudiatka, kukali s vypúlenými očami, že o čom sa rozprávali. A to je to, že začali sa cítiť ako outsideri, že nevedia teda, o čom je reč. Tak vtedy teda nastúpila tá rodičovská výchova, v tom, že som posilňoval, posilňovali sme tú sebadôveru v tom, že napriek tomu, že to nepozeráš, tak nemusíš mať z toho nejaký komplex.
A to súvisí aj s tými bufetmi, že vy môžete byť nositeľom určitého typu stravovania, to je úplne, úplne v poriadku, ale vystavíte, a potom, načo to, načo ich skúšať v tom veku, hej? Ale ja nechcem filozofovať, zo všetkého najmenej by som chcel filozofovať. A podľa mňa aj tu preceňujeme celú tú tému a možno ste to, nebolo ani, pán kolega, vaším zmyslom, že takto to naškrtnúť.
Áno, ja som plne za a budem to stále hovoriť, v školských bufetoch to, čo teraz tam je navrhnuté, nehovorím, že na 100 % šťastne, možno sa to mohlo o, o 4 % lepšie vycizelovať, ale stále je to lepšie ako nič.
Ďakujem.