39. schôdza

Ďakujem, pani podpredsedníčka. To tu rozobral Alojz predo mnou, dobre (poznámka k manipulácii s mikrofónom). Ja si myslím, že tú definíciu problému v zásade všetci chápeme rovnako. Áno, kvalita potravín u detí a potraviny, ktoré konzumujú jednak v domácom prostredí, jednak v školách, nie je ideálna. To je pravda. Áno, obezita u detí rastie, áno, stále menej detí sa hýbe, áno, treba s tým niečo robiť. Ale na rozdiel od kolegu Hlinu, ktorý tu rečnil predo mnou, ja si nemyslím, že toto je dobrý začiatok. A skúsim teda začať tam, kde on spomenul moje meno, a to je to znižovanie miery slobody.
Ono ja viem, že kolega Hlina nemá moc dôvery v slobodné rozhodovanie ľudí, on, on v zásade by bol rád, keby všetci rozmýšľali a robili presne tak, ako on, lebo to je najsprávnejšie a to je jediné. Ja mám po pravde aj rešpekt, aj úctu k tomu, čo on vybudoval a čo spravil tam. Pri, pri akejkoľvek miere nevôle možno k jeho zmýšľaniu treba povedať, že áno, má za sebou kus dobrej práce a mnohým ľudom zrejme to aj, prináša aj prácu, aj oddych a tak ďalej. Ale jedna vec, naposledy keď som bol u teba, Alojz, v, na tej farme, jedna vec ma zarazila, a to sú tie cedule, ktoré tam všade visia. A práve to krásne ako keby vystihuje ten, ten mentálny svet, že ja sa zvrchu na vás pozerám a poviem vám, ako je to najlepšie. Ony by tam nemuseli byť, mohli by byť dajme tomu slušnejší alebo by mohli byť, ale nie, ony sú presne tak urobené, že kto nemyslí ako ja, tak je v zásade buď hlúpy, alebo obmedzený, a ja vám to vysvetlím. A toto je presne ten istý prístup aj tu.
Prečo by sme dávali, prečo by sme dávali do rúk ľudom možnosť sa rozhodovať, keď to môžeme spraviť za nich? A toto je podľa mňa nesprávne. A keby to bol iba tento jeden prípad, tak možno by som sa tomu toľko nevenoval, ale to je, keď sa pozrieš, že čo sa stalo v školstve od nástupu bývalého ministra, ktorý teda už tam páchal také veci, že, že ho museli odtiaľ zosadiť, tak to bolo presne v tomto duchu: my vieme najlepšie, rozkážeme ohňu, dažďu, bleskom. My vieme najlepšie, nedajbože, aby sa niekto rozhodoval sám za seba. Bolo 30 % voľnosti v rukách učiteľov pri vytváraní školských programov škrtnuté, lebo všetci musia robiť rovnako. Mali, bolo, bolo rozbehnutých projektov, aby si, aby si školy mohli nakupovať vlastné učebnice podľa toho, ako uznajú. To bolo škrtnuté, zavádza to až teraz nový minister, lebo to uznal konečne ako dobrý krok k tomu, aby konečne deti učebnice mali. Celé pôsobenie doterajšie v školstve strany SMER bolo o tom, že nenecháva rozhodovanie v rukách tých, o ktorých konkrétne ide, to znamená učiteľov, žiakov a ich rodičov, ale buď ho dáva úplne nezmyselne samospráve, čo sme videli pri určovaní počtu žiakov v triedach, alebo si ho berie na seba ministerstvo. A do toho príde takýto nekoncepčný návrh.
A napriek tomu, že sa my dvaja, zrejme aj tuto s pani predkladateľkou, zhodneme, že ten problém taký je, tak to riešenie nie je správne. A práve preto o tom toľko rozprávame, lebo sa to týka každého z nás, ktorí tie deti v tých školách máme. A ja chcem, aby moje decká, keď chodili do školy, sa spolu, spolupodieľali na vytváraní pravidiel, ktoré na tej škole sú, ktoré na tej škole fungujú. Ja viem, že pre teba je to možno sci fi, ale ja keď som učil tých prváčikov 6-ročných, tak ani jedno pravidlo, ktoré sme mali v triede, nevzniklo bez toho, aby sme si ho nespravili spolu. Ty, keď k tebe prídu, tak máš ceduľu na každom rohu, aby všetci vedeli presne, čo majú robiť. Ja tvrdím, že keď niekde prídu ľudia, tak sa majú dohodnúť na pravidlách a o to viacej ich budú potom dodržiavať, lebo na základe toho, že sa dohodli, ich budú mať za vlastné. A to presadzujem aj v tom, ako my komunikujeme dajme tomu s občanmi, s tretím sektorom, aby čo najviac nápadov išlo sem a tu sa to pretavovalo do zákonov.
A to isté presadzujem v školstve, kde si myslím, že je najlepšie, že rozhodovanie má byť najbližšie k tomu, koho sa týka. A určite budeš so mnou súhlasiť, že pravidlá pre bufet na škole, ktorá má 20 metrov od vchodu potraviny a sídli dajme tomu v troch rôznych budovách a žiaci musia prechádzať z jednej do druhej, budú musieť byť nastavené inak, ako pravidlá v bufete, kde široko-ďaleko nič iné nie je. Že pravidlá v bufete v regióne, kde je, kde je vysoká nezamestnanosť a ľudia naozaj nemajú na to, aby si kupovali niektoré typy potravín, budú iné ako v bratislavskom Starom Meste, kde mamičky šalejú, už keď vidia niektoré tabličku čokolády.
Práve preto hovorím o tom, že to má byť na základe rozhodnutia školskej rady, rodičov, zriaďovateľa a riaditeľa školy a samotného zriaďovateľa toho bufetu. Práve preto o tom hovorím. To je tá sloboda, ktorá tebe nejde do hlavy. Spoločnosť nikdy nebudeme mať takú, že, že budeme zvyšovať sebauvedomenie si ľudí už od základu u škôl, keď všetko, všetko, všetko, všetko bude zvrchu nadiktované zákonom.
A to už nehovorím o tom, že vstupujeme do zákona, ktorý s podmienkami školských bufetov nemá ale absolútne nič spoločné. Školský zákon je zákon, ktorý definuje spôsob, akým je vykonávané vzdelávanie a výchova na Slovensku. Keď sa máme baviť o stravovaní, keď sa máme baviť o tom, ako má vyzerať školský bufet, tak nech je to vyhláška ministerstva zdravotníctva, ktorá koniec koncov to už teraz upravuje. Alebo nech je to poľnohospodárstvo, ktoré sa venuje potravinám. Ale prečo to, preboha, dávame do školského zákona, kde máme mať napísané to, ako máme zušľachťovať duše a duchov našich detí na tej škole?!
Prečo keď niekto napadne zlú definíciu, tak ty to ideš ochraňovať, prosím ťa, ako dobrý základný krok? Doplň... Jak to je? Potraviny, potraviny, doplnkové potraviny typu rýchleho občerstvenia, povedz mi, prosím ťa, čo to je? Ešte raz spomeniem tú pani z Michaloviec. Bola nezamestnaná, samoživiteľka dvoch detí, požičala si pomerne veľký obnos peňazí, otvorila si dva bufety, otvorila si malú pekárničku, kde nenájdeš jediné éčko, robí vlastné pečivo, z lokálnych zdrojov si berie suroviny, robí za 50 centov balené rožky a bagety pre tie decká. Je to doplnková potravina typu rýchleho občerstvenia alebo nie? Povedz mi. A ak na základe toho, že prijmeme túto hlúposť, táto žena zatvorí ten svoj bufet a vráti sa nezamestnaná ku tým svojim vlastným deckám, nemôžeš mi povedať, že ti na tom nezáleží, že kľudne nech si príde o prácu, tak ako si to povedal pred desiatimi minútami. Nemôžme tu predsa stáť a pozerať sa na to, že bude prijatý hlúpy zákon a bude, niekto príde o prácu a o bufet len kvôli tomu, že bola otvorená spoločenská diskusia. Ak toto malo byť, ak toto malo byť cieľom, pani predkladateľka, tak už ste ho dosiahli. Spoločenská diskusia je otvorená a rozprávame sa o tom, zrejme tu už padlo zopár nápadov, ako by sa to dalo spraviť. Len, preboha, nenechajte to dotiahnuť do konca.
Mali sme tu, mali sme tu spomenuté recepty, ktoré sú staršie než možno polovica z nás. A stále sa v školských jedálňach podľa nich varí. A ak nie sú platné, ak boli nahradené niečím lepším, je to naozaj tak, že na tých školských jedálňach nie je čo zlepšiť? Naozaj sa tam varí tak, že, že tá zdravá, že tá zdravá bageta od tej pani v Michalovciach nie je dôstojnou alternatívou?
Jediné, o čo mi ide, je, aby z ľudí nerobili hlupákov, nesvojprávnych a neschopných. Pretože keď to budem robiť dostatočne a dostatočne dlhodobo, tak oni si na to zvyknú. Ešte aj ľudia, ktorí niečo chcú vyriešiť, ktorí do niečoho chcú rozprávať, ktorí do niečoho chcú zasiahnuť, tak to nebudú robiť, lebo im budú každodenne kladené polená pod nohy. Toto nie je iba o jednom zákone, to je o symptóme, ktorý sa nám šíri touto spoločnosťou, Alojz. A ten symptóm je založený na tom, že my nedôverujeme občanom, že dokážu o niečom rozhodnúť, že my ich nenechávame o tom rozhodnúť a všetko v rámci otvorenia diskusie za nich urobíme tu. A to nie je správne.
Aby som to zhrnul. Tie veci, ktoré ešte zakázané, nie sú, sú v tom zozname mimoriadne vágne. Či už ide o potraviny typu rýchleho občerstvenia, či už ide o ten obsah cukrov, o ten obsah soli, či už ide o obsah ovocnej zložky, sú tak vágne, že to spraví bordel v tom, keď sa to začne implementovať. A tie veci, ktoré sú tam ostatné, už dneska zakázané sú.
Ak má niekto vedomie o tom, že máme bufety, ktoré predávajú nápoje s obsahom taurínu alebo nápoje s obsahom chinínu alebo alkohol, nebodaj cigarety, už dneska platná vyhláška ministerstva zdravotníctva to zakazuje, treba tam poslať kontrolu a treba to zatrhnúť. To je prvá vec.
Druhá vec, keď už to chceme riešiť, spravme to tam, kde to je rezortne a odborne príslušné, na ministerstve zdravotníctva alebo na ministerstve pôdohospodárstva. Tam, kde sa potraviny majú riešiť.
A tretia vec, neoslabujme školskú samosprávu. Dlhé roky sa v tomto parlamente aj inde na iných fórach bojovalo za to, aby bolo väčšie zastúpenie študentov, rodičov v radách školy. Aby to boli ony, rady školy samotné, ktoré rozhodujú o tom, ako bude škola vyzerať. Dosť, že sa zobrali školám z rúk kompetencie, čo sa týka výučby a jej obsahu. Teraz im ideme nadiktovať ešte aj čo si majú dohodnúť alebo nedohodnúť, že sa bude predávať v školskom bufete.
A ak chceme naozaj problém uchopiť celostne, tak naozaj poďme od školských jedální, cez bufety, cez to, čo sa učí na telesnej výchove. Veď dnešné osnovy telesnej výchovy, ktoré sú ešte stále častokrát založené na kotúle letmo a vrhu granátom a výmykoch na tyči, polovica tých deciek tam nechce cvičiť. Ale niektoré z nich sú oslobodené od telesnej v škole, ale po obede idú do frisbee krúžku hádzať si diskom alebo tancovať hip-hop. No prečo? Lebo tá telesná jednoducho nenapĺňa ich potreby, lebo nie je zmodernizovaná na taký level, na takú úroveň, aby tie pohybové aktivity boli prispôsobené dobe. Veď my už nie sme branci na tej telesnej, my už tu nečakáme vpád imperialistov. Tam má ísť o to, aby sa tie decká hýbali. A keď dokážeme osnovy minimálne uvoľniť, aby každý ten jeden učiteľ si tam vedel dať to svoje, už to by spravilo veľa. Aby tam nemal povinný počet výmykov, povinný počet preskokov cez kozu a hádzanie granátom. Samozrejme, že tie decká potom k tomu pristupujú s nevôľou. Zvlášť, keď niektorí učitelia sú viacej diktátori ako pedagógovia. Toto všetko sú otázky, ktoré treba riešiť, a nie zakazovať Horalky v bufete.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami páni poslanci Hlina, Viskupič, Horváthová, Mikloško. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poslancami.
Nech sa páči, pán poslanec Hlina.

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega, zabudli ste: a preto spravme komisiu (vyslovené s pobavením). A presne mi to pripomenulo, teda už z filmov, mňa to, chvalabohu, obišla tá doba, a na všetko sa proste, bolo potrebné spraviť komisiu. Mne tam naozaj chýbalo, ten dôvetok, tú Horalku ste si mohli odpustiť: a pre to všetko, čo som vám tu povedal a vysvetlil, je potrebné spraviť komisiu, ktorá prijme komplexné riešenie. A tým pádom máme zase dva roky svätý pokoj. Nech sa napchávajú tými baget...
No, vážení, mňa mrzí tá rezignácia. My rezignujeme na reklamy na alkohol, alebo my rezignujeme na prístupnosť, neprístupnosť televíznych programov, lebo však Česi vysielajú. My rezignujeme na to, že či v bufetoch majú byť, v školských bufetoch majú byť potraviny, ktoré, prísne vzaté, nie sú zdravé, ale sú možno menej škodlivé, dobré, lebo vedľa sú potraviny. Chápete? Ja, ja, my sme tak nízko ambiciózni, ja, nič v zlom, ja keby som pracoval týmto systémom, tak som doma na Orave po druhom protialkoholickom a zničený zo sveta a zo života, že nič sa nedá, lebo nič sa nedá, všetko je ťažké. Všetko je svojím spôsobom výzva a má to určité úskalia, má to určité nepríjemnosti, ale práve to by nás malo, že ideme do toho. Ja žasnem nad tou porobenosťou, tou rezignáciou, že to nemá zmysel, netreba, nedá sa, nepodarí sa. Žasnem. Normálne žasnem.
Prosím vás príde Bukovský, vy keď vravíte o výchove, príde Bukovský hovoriť o zdravej výžive do tej školy a potom to dieťa pôjde do bufetu a uvidí tam Coca-Colu. Tak si povie: jak to, jak úprimne to so mnou myslia? Pán Mičovský, Kaliňák mu pustil pozmeňovák, že budú sa učiť o úcte k zákonom, a potom do tej školy príde prednášať nejaký politik. Tiež nepoviem meno. Aký je toto výchovný cieľ? To už som zase zafilozofoval.
Ďakujem.

Pán poslanec Viskupič, nech sa páči.

No, Maťo, nedá sa, možnože si to mal dať na viacerých príkladoch. A absolútne súhlasím s tým, že za ambíciou robenia všeobecného zákonodarstva, kde do školského zákona ideme narvať živnostenské podnikanie. Neviem, či už to tu niekto hovoril predo mnou. Som zvedavý, že či už sme niekde našli v živnostenskom zákone, ja to tam teda neviem nájsť, podnikanie v bufetoch, školských bufetoch v tomto prípade, pretože buď sú to nejaké zariadenia verejného stravovania, alebo to bude nejaký maloobchodný predaj alebo čosi. Ja som zvedavý, že tí prevádzkovatelia, keď túto vec prijmeme, čo urobia, ak to teda nechceme nechať na riaditeľoch, školských radách, rodičoch, alebo to nenecháme, a netreba zriaďovať žiadne komisie, a nenecháme to na vyhlášku, či už ministerstva zdravotníctva alebo ministerstva pôdohospodárstva ohľadom potravín. Pretože potraviny, ak sú nie zdravé pre školské bufety, predpokladám, že nebudú zdravé ani pre bufety, ktoré sú oproti školám, a akékoľvek iné bufety. Čiže sa prihováram aj za to, keď to tá vyhláška by mohla vzniknúť, tak minimálne by sme to mohli označovať.
Čo si ale na druhej strane myslím, toto nie je rezignácia, toto je absolútne parádny marketingový ťah, lebo sú tu spojené dve entity – potraviny, lebo však jesť sa musí, a deti. A chcem sa tomu troška povenovať potom v rozprave, ale myslím si, že tu by sme sa mohli aj viacerí učiť, že toto je supermarketingová téma pre plénum parlamentu, navyše ak je to podpredsedníčka parlamentu a vládna poslankyňa, pretože spájať to, čo všetci jeme, s deťmi môže priniesť aj to, že sa ako keby naozaj bavíme o reálnom probléme a pritom dépeháčka na potraviny je stále 20 percent.

Pán poslanec Mikloško, nech sa páči. Pán poslanec Miklo...
Aha, pani poslankyňa Horváthová, ospravedlňujem sa.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Poliačik, dotkol si sa dvoch vecí, na ktoré chcem reagovať. Aj keď možno v tej filozofii sa úplne nezhodneme, ale pokúsim sa vysvetliť svoj postoj v rozprave, možno nájdeme nejaké spoločné riešenie, ale dotkol si sa stravovania v školských jedálňach a vo výdajových školských jedálňach. Áno, z toho mediálneho priestoru, ktorý vlastne teraz vznikol okolo týchto potravín v bufetoch aj v školách, som našla aj postoj ministerstva školstva, ktoré má snahu zmeniť aj školské stravovanie, aj niektoré typy jedla, ktoré sa budú podávať v školách. A takisto avizovalo, že sa chce zaoberať aj stravou v bufetoch. Čiže toto sa bude zrejme komplexne riešiť. Dúfam teda, že sa bude, pretože niektoré tie odporúčania sú zastarané.
Aj na mňa sa obracia veľa ľudí, ktorí sa výživou zaoberajú, a je fakt, že tá strava v školách síce spĺňa určité požiadavky, ktoré máme vo vyhláškach stanovené, ale nie je optimálne. Deti nemajú možnosť si vybrať z viacerých druhov jedál. Samozrejme je tam nejaké finančné obmedzenie, iste, ale sú aj nové výživové odporúčania, nové trendy, ktoré sa dajú istým spôsobom prispôsobiť deťom a dať im do škôl zaujímavejšiu a výživovo možno hodnotnejšiu stravu. Čiže toto sa riešiť bude, to máš úplne pravdu.
A čo sa týka toho, čo si spomenul, čo pani podpredsedníčka parlamentu zakazuje, tak máš úplnú pravdu, že alkohol, tabak je zakázaný už inde, a to, čo ostatné zakazuje, je veľmi, veľmi vágne zadefinované, až tak, že skutočne tí bufetári nebudú vedieť, ako majú tento zákon realizovať v praxi. Nebudú si vedieť zistiť obsah mnohých potravín. A viac poviem o tom potom vo svojej rozprave.

Pán poslanec Mikloško teraz.
Nech sa páči.

Ďakujem. Martin mi nahral na smeč, lebo tu je možnosť povedať základný rozpor, by som povedal, medzi liberálnym a konzervatívnym postojom a pohľadom na život.
Ja poznám dobre antiautoritatívnu výchovu O´Neilla z Anglicka, uznávajú ju, v mnohom je veľmi, veľmi dobrá. Aj Montesóri, ktorú  on uznáva, pedagogiku, ktorá je tiež veľmi dobrá. Treba v ľuďoch a v deťoch podporovať samostatnosť rozhodovania, ale aj vážnu zodpovednosť, lebo človek je zodpovedný za svoje činy. Nemôže sa vždy rozhodnúť dobre sám. Každý vidíme, že sme sa stokrát rozhodli a bola to hlúposť, alebo sme spravili vážnu chybu, tak už by sme mali vedieť, že nie vždy, keď sa rozhodujeme, je to dobré.
Sú tu aj zákony, sú tu ľudské zákony, treba dodržiavať. Samozrejme narazíme na nich, keď raz nedáme prednosť v jazde alebo na stopke nezastaneme, tak sa z vlastného rozhodnutia za chvíľu ocitneme na cintoríne. Ale sú tu aj iné zákony, a my ich nazývame Božie alebo Desatoro, ktoré tiež nemožno meniť, a môže ich len ten zmeniť, kto ich ustanovil. Čiže nemôžme z vlastného rozhodnutia ukradnúť, zničiť svoje zdravie, piť veľa, drogy brať a tak ďalej. Nemôžme ísť na potrat, keď sa nám zachce, nemôžme robiť eutanáziu, keď sa nám zachce. Čiže áno, rozhodovať sa, ale byť aj zodpovedný za svoje činy.
Ďakujem.