39. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Ja chcem prípadne kolegu poprosiť, aby mi vysvetlil, lebo zostáva to pre mňa zatiaľ tajomstvom, lebo povedal, že v druhom čítaní môžeme odstrániť rôznorodosť pohľadov. Prepáčte, ten zákon celý má možno dokopy 200 slov, to je strašne maličký zákon, hej. Táto zmena, ktorú predkladá kolega Kaník, má možno 30 slov a v tom druhom čítaní, lebo ja si viem daň z príjmov, teraz sme tu mali, to je nejakých 30 pozmeňovákov, ja si viem predstaviť nejakú... cizelovanie, len povedzte mi, že ako by sme v tom druhom čítaní odstraňovali tie rôznorodosti pohľadov, tomu, priznám sa, zostáva to zatiaľ pre mňa tajomstvom a nevylučujem, že mi to budete vedieť vysvetliť. (Reakcia z pléna.) Držím palce.
A prosím vás, naozaj to nedávajte do polohy, že by niekto tu polemizoval nad významom. Ja nepolemizujem nad významom 28. októbra, len sú určité nastavenia a sú určité problémy a to asi stačí.

Pán poslanec Bublavý.

To, že Milan Rastislav Štefánik je významná osobnosť v našich dejinách, to je nám naozaj všetkým jasné a 28. október je preto aj pamätným dňom, kde si pripomíname tieto udalosti, ale, pán kolega Krajcer, vy ste bol ministrom kultúry, keď boli dva návrhy a ani jeden neprešiel a nebol schválený, aby bol štátnym sviatkom. Prosím vás, nedalo sa to vtedy nejakým spôsobom zariadiť, lebo aj pán kolega Kaník predkladal tento návrh, a teda boli dva, a prečo, prosím vás, to nebolo schválené, to by ma tak zaujímalo, keby ste nejakým argumentom to mohli nám všetkým vysvetliť. Ďakujem.

Pán poslanec Krajcer.

Ďakujem pekne. Pokúsim sa aj o vysvetlenie, aj o odhalenie tajomstiev. Čiže pre pána poslanca Bublavého, no odpoveď je jednoduchá, ja som nesedel v parlamente, ako ste správne poznamenali, bol som ministrom, čiže k parlamentným diskusiám som sa na dennodennej báze nevedel vyjadriť a návrh tohto typu som nepredkladal, čiže to je vysvetlenie.
Pre Alojza Hlinu pokúsim sa teda poodhaliť to tajomstvo, aj keď je to veľmi jednoduché, možné je to tým, že si nepočúval úplne celý priebeh tej diskusie, neviem. Išlo mi len o ten rôznorodý pohľad, Jofo Viskupič ho prezentoval, myslím si, že aj kolega Podmanický, to je tá otázka, či 28. október alebo 30. október. Čiže či je dôležitejšia Martinská deklarácia, či je dôležitejšie posudzovanie toho, že v ktorom okamihu sa slovenská politická reprezentácia prihlásila k vzniku Československa. Ja osobne si myslím, že vzhľadom na to, že ide skôr o symbol, tak v súčasnosti to už pre mňa nie je taká podstatná téma, a preto si myslím, že keď si každý zodpovie na tú základnú otázku, ktorú som položil, či už áno, alebo nie, tak toto sú veci, ktoré sa dajú naozaj v diskusii vyriešiť.
A rovnako možno na vysvetlenie kolegovi Kvasničkovi aj Jofovi Viskupičovi, ja som práve mal na mysli to, že ja nemám problém s diskusiou, dokonca ani s diskusiou ohľadom histórie a tak ďalej, len si myslím, že práve tie oblasti, ktoré sa objavovali v niektorých vystúpeniach, už v dnešnej situácii nezohrávajú rolu. Ja chápem, že v minulosti boli problematické a ovplyvňovali možno postoje, názory a tak ďalej, ale myslím si, že dnes sme už niekde inde a riešiť otázku konfesionality alebo otázku čechoslovakistického či iného prístupu, to už nezohráva rolu, podstatná je tá základná otázku, ktorú som naformuloval.

Pán poslanec Krajcer bol posledný, ktorý bol prihlásený písomne do rozpravy. Pýtam sa, či sa chce prihlásiť niekto ústne? Jeden, uzatváram možnosť prihlásiť do rozpravy ústne.
Pán poslanec Poliačik.

Ďakujem veľmi pekne. Nebudem dlho, ale jedna vec mi nedá, už máme túto tému otvorenú niekoľkýkrát a vždy, keď sa, keď sa otvára v podstate zákon o štátnych sviatkoch a o pamätných dňoch, sa diskusia točí okolo našej schopnosti vyrovnávať sa s vlastnou históriou. A my sme tu mali už na začiatku tohto volebného obdobia, možno si to pamätáte, snahu obmedziť nejakým spôsobom počet, počet štátnych sviatkom s tým, že bola na chvíľku, na chvíľku bola na stole aj taká kacírska myšlienka, že niektoré z kresťanských sviatkov by sme mohli prejsť do podoby pamätných dní alebo, alebo že by neboli proste štátnymi sviatkami, a trvalo to tak tri týždne. Potom prišiel rázny sek, ešte aj on, sám najvyšší, predseda vlády, dostal veľmi jasný signál, že "tudy cesta nevede" (reakcia z pléna), a počet sviatkov nám ostal presne taký, ako o ňom hovoril, ako o ňom hovoril kolega Viskupič, a my sa, my sme nútení aj tuto s pánom predkladateľom si v tej dovolenej časti, to znamená, sviatky, ktoré sa týkajú našej histórie a ktoré nejakým spôsobom vyjadrujú vzťah obyvateľstva k svojej vlastnej štátnosti, tak tu, chúdence, tých pár si musíme vymieňať, changeovať, že tento by sme mohli dať a tento zase vyškrtneme. A nad tým všetkým pri reflexii svojej vlastnej svojbytnosti, štátnosti máme jeden nehanebný a bezprecedentný dokument, ktorého text, ak má k niečomu veľmi blízko, tak je to konkordát Mussoliniho Talianska s Vatikánom z polovice minulého storočia a to je Vatikánska zmluva. A my sa budeme rozprávať o tom, že či Deň ústavy áno alebo nie, že či si siahneme na, či budeme viacej sa hlásiť k tomu, že sme potomkami teda liberálnej tradície medzivojnového Československa, že si ctíme obrovské osobnosti, štátnikov, Masaryka, Štefánika, a pritom všetkom nám tu nad hlavami všetkým visí jedna zmluva, ktorá nemá obdoby nikde vo svete. Nikde. Neexistuje druhý štát, ktorý by mal takúto zmluvu uzavretú. Neexistuje štát, ktorý by sa natoľko sklonil a pokrčil, že by na seba nechal naviazať iba povinnosti a že by uzavrel zmluvu, z ktorej sa nedá vyvliecť, ktorá sa nedá nijakým spôsobom upraviť, ktorá sa dá iba dodržiavať, a toto všetko si tu nechávame bez povšimnutia a budeme sa baviť o tom, že čo nám táto nehorázna zmluva vyárendovala ako ten piesoček, kde si môžeme jeden deň presunúť tam a druhý tam. A toto je presne dôvod, pre ktorý ja vždycky, keď sme sa bavili doteraz o presune štátnych sviatkov, som sa zdržal a zdržím sa znovu, lebo kým sa nevysporiadame s týmto, tak každá jedna snaha, každá jedna takáto diskusia v končenom dôsledku bude smiešna. Ja viem, že ide o vážne veci a v zásade úplne s dôvodovou správou, aj so spôsobom, akým je to predložené, aj s dôvodom, z ktorého je predložený tento zákon, súhlasím, a tiež si myslím, že 1. september by sa mal vrátiť učiteľom a žiakom a nemal by ho mať Hradný vŕšok. Prvý september má byť deň, kedy otvárame školy. Vždy to tak bolo a malo by to tak byť. A keď chceme si uctiť ústavu, aj keď potom, čo s ňou stvárame posledný rok, neviem, či ešte je čo, ale ak si chceme uctiť ústavu, tak to môžeme robiť v rámci pamätného dňa alebo tak, ako povedal Dano Krajcer, môžeme to robiť hneď po Silvestri ráno. Všetci máme na to ideálnu náladu vtedy ráno. Ale ak sa bavíme o štátnych sviatkoch, tak si v prvom rade priznajme, že tu máme zviazané ruky, že tu nie sme svojbytní, že tu nie sme ľudia, ktorí dokážu povedať, áno, toto si budeme ctiť a toto nie. Priznajme si, že tu máme historické bremeno z čias, keď sa s Mečiarom nebol ochotný rozprávať nikto, nikto, a tak využil aspoň to, že sa s ním bavili vo Vatikáne, a potom sa, potom sa... (Reakcia z pléna.) Vtedy sa to naštartovalo, pán Lipšic, nehovorte mi, že to tak nebolo, a to, čo bolo, a to, čo bolo vtedy, to, čo bolo vtedy uzavreté, je hanba. (Ruch v sále.) Je hanba. Lebo ja nemám nič proti tomu, aby sa tieto veci, ktoré sú upravené v tej zmluve, upravovali vo vnútroštátnej legislatíve, ale aby sme boli viazaní zmluvou so štátom, ktorý v zásade predstavuje cirkev, nie je hodné 21. storočia. Zvlášť, ak neexistuje sila - okrem trojpätinovej väčšiny tohto parlamentu -, ktorá sa tak skoro zrejme nenájde, ktorá by nás z toho dokázala vyvliecť von. Aká je to svojbytnosť potom, aká je to štátnosť? Obávam sa, že kým nevyriešime túto otázku, tak každá jedna ďalšia diskusia o štátnych sviatkoch bude iba druhoradá.
Ďakujem.

Faktické poznámky na pána poslanca dve. Uzatváram možnosť prihlásiť, tri. Uzatváram možnosť prihlásiť sa a prerušujem rokovanie o tomto bode programu, vyhlasujem dve minúty prestávku.

(Dvojminútová prestávka.)

(Po prestávke.)