39. schôdza

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi ako určenej spravodajkyni predniesť správu výboru Národnej rady o výsledku prerokovania návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Dohodou o prevode a mutualizácii príspevkov do jednotného fondu na riešenie krízových situácií (tlač 1199).
Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet ako gestorský výbor podáva Národnej rade túto správu výboru a návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s uvedenou dohodou. Predseda Národnej rady rozhodnutím č. 1214 z 29. septembra 2014 pridelil návrh na vyslovenie súhlasu Výboru Národnej rady pre financie a rozpočet. Uvedený výbor prerokoval predmetný návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s uvedenou dohodou v stanovenom termíne. Gestorský výbor nedostal do začatia rokovania stanoviská poslancov. K predmetnému návrhu zaujal výbor Národnej rady toto stanovisko: odporúčanie pre Národnú radu s návrhom vysloviť súhlas, výbor pre financie a rozpočet uznesenie č. 346 zo 7. októbra 2014.
Gestorský výbor na základe stanoviska výboru vyjadreného v uznesení odporúča Národnej rade Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky vysloviť súhlas s Dohodou o prevode a mutualizácii príspevkov do jednotného fondu na riešenie krízových situácií (tlač 1199).
Predmetná správa výboru bola schválená uznesením gestorského výboru č. 354 zo 14. októbra 2014. Výbor ma určil za spoločnú spravodajkyňu výborov. Zároveň ma poveril predniesť správu výboru na schôdzi Národnej rady. Návrh na uznesenie Národnej rady je prílohou tejto správy.
Ďakujem, pani predsedajúca, skončila som, otvorte, prosím, rozpravu.

No ďakujem veľmi pekne. Tak vidíte a to je presne to, že takáto vec by mala byť spojená s určitou dôstojnosťou a že je to tak veľká vec, ani spravodajca tu nie je. Naozaj tu sme si mali dať na to pozor, že to neni akože stretnúť sa na boarde, že či rožky zlacnejú teraz alebo až od budúceho týždňa, že to by proste sme mali dať tomu tú váhu. Malo by to mať určitú štábnu kultúru a vtedy to aj pocitovo sa nadstavíme, že robíme niečo, čo poznamenáva, ste sa, aj spoločnosť, a že teda ľudia by to mali vnímať, že to je niečo, čo si zaslúži pozornosť. No nech sa na mňa nikto nehnevá, ale tento proces má ďaleko od dôstojnosti, avšak koniec koncov, to tu je úplne bežným javom.
Ja, ak dovolíte, chcem povedať toho, budem sa snažiť byť čo najkratší, ale ak niekto v sebe našiel tú ambíciu, že chce boriť sochy a vymieňať obrazy, historicky doporučujem hociktorú, ja neviem, kde sa začína prvý rok učiť dejepis, pán Čaplovič vie, ale tú prvú učebnicu stačí zobrať a ponaučenie z toho plynie také, že keď to chcete robiť, musíte vyhrať vojnu alebo aspoň nejakú revolúciu, alebo aspoň nejakú bitku. Vtedy vás to oprávňuje aj v tej eufórii, alebo aj v tom dobyvateľskom nadšení, alebo aj niekedy v zlobe vymeniť sochu, vymeniť nejaký ten obraz. Vtedy ľudia možno pozerajú, kde budú spať, a nepozerajú sa, aké obrazy, kde visia. Ono je to historicky naozaj tak, s tým nič neurobíte. Hej, že v časoch pokoja, v časoch mieru meniť obrazy, meniť sochy je, je naozaj náročná úloha, a pokiaľ by sme teda v sebe našli tú ambíciu, tak by to malo byť spojené s určitými rituálmi. Tak to poviem, že s niečím by to malo byť spojené, aby to na konci nedopadlo tak nedôstojne, jak podľa mňa je to čiastočne dôstojné teraz. Ja som si pozeral tú, myslím, že 241 sa volá ten zákon z '93., som sa dopracoval teraz narýchlo po 2002, že aké zmeny sa kde dostávali. Napríklad mňa zarazilo aj to, že v čase vlády terajšej opozície boli súčasne doručené dva návrhy s rovnakou zmenou v rámci dvoch poslaneckých skupín. To znamená, to predložil aj pán Kaník a zhodou náhod aj pán Dostál, myslím, s pánom Osuským a ešte s niekým. Čiže viete, prepáčte, ale to má od dôstojnosti, to je na hony vzdialené od dôstojnosti. Čiže v čase vlády predložili v rovnaký deň poslanci tej istej skupiny rovnaký návrh zákona a ešte im ani neprešiel. Že nič v zlom, ubližujete tomu sviatku. Ubližujete tomu sviatku, že. Ja viem, že sa to nedá urobiť, ale možno by stálo za to urobiť niečo také, že 241 by sa mala meniť len na mimoriadnej schôdzi, zjednodušene povedané, lebo mimoriadnu schôdzu môžete zvolať vtedy, keď sa podpíše 30 poslancov. Chápete, že by to nabralo určitú legitimitu ten návrh, lebo keď už 30 poslancov sa pod niečo podpíše, má to určitú výpovednú hodnotu. Lebo nič v zlom, ja nechcem proste preexponovať, ale teoreticky, však koniec koncov všelikto sa sem môže dostať do parlamentu aj po ďalších voľbách a si niekto zmyslí, že dátum jeho narodenia by mohol byť prípadne pamätným dňom a aj sa tu postaví a povie prečo. A možno dva dni budeme o tom rozprávať a legitímne to môže dať. On dokonca bude na tom presvedčení, že to je aj vecne v poriadku, a to nehovorím, však toto je extrém, ale nehovorím, že niekto však môže prísť s hlbokým a v dobrej viere s presvedčením, že to je ten sviatok, kedy treba, a nemá zabezpečenú tú legitimitu, proste toho predloženia a potom to dehonestuje ten samotný aj sviatok, vytvára určitú toxicitu v spoločnosti, otvára naše dná duší, hej, potom vždycky tak to rozkalí, viete, tu všeličo zazneje. Ja som si zbežne pozeral tú diskusiu, keď sa o tom rozprávalo, v ten pamätný deň, keď sa to vracalo ako pamätný deň, hej, a tam boli esá typu pán Cuper a neviem čo. Viete, že to naozaj, to sú potom ťažké veci, potom sa rany hoja alebo z tých rán, kto čo povedal, sa lížeme pol roka. Hej, že kým sa vylížeme z toho, kto ako čo-to myslel a prečo to hovorí, že naozaj by to podľa mňa potrebovalo určitú postupnosť, či už štábnu kultúru, že kedy sa 241 bude meniť. Hej, že aké by mali byť splnené predpoklady.
K samotnému sviatku dovoľte uviesť, podľa mňa bol hrubo a necitlivo vyradený. Ja už presne tú genézu neviem, že kedy bol, ale hrubo a necitlivo bol vyradený zo štátnych sviatkov aj z pamätných dní. Myslím, v '99. sa prijal naspäť ako pamätný deň, čím sa urobilo zadosť, hej. To je moje hlboké presvedčenie. Urobilo sa zadosť. Chvalabohu za to, že je tam. Nikto nespochybňuje, ani ja, pol sekundy, preto by som bol rád a vyprosujem si, aby tu niekto sploštil, že ja som tu proti tomu, hej, alebo niečo, že namietam. Nie, práve naopak. Je to úplne v poriadku, že je to tam, len, len existujúci stav predstavuje aj určité rozpoloženie aj, aj síl, aj, aj... a povedzme si pravdu, ale aj našich možností, vážení kolegovia. My máme 5 štátnych sviatkov. Tu to mám niekde, počkajte, 5 štátnych sviatkov, 10 dní pracovného pokoja, 17 pamätných dní. To je dosť. Naozaj už keď si každý dal ten svoj, hej, a to nehovorím, ešte tých dní pracovného pokoja sú tam ešte nedele. Hej, a ja vám poviem jak to funguje. Vy, keď je pamätný deň, vlastne ten deň pokoja vyjde na štvrtok, tak vám garantujem, že už v stredu vypínate. Už sa mentálne v stredu vypína, lebo keď je to vo štvrtok, to znamená, automaticky beriete dovolenku v piatok a ste vypnutý. Proste ja si dovolím tvrdiť, že na dlho, na dlho je dosť, ako keď už by sme, opustím, ja nechcem sa vnárať do vôd a tu polemizovať s niekým a dať sa do diskusie, že ktorý sviatok je dôležitejší alebo nie. Už by som možno vyakcentoval ten prvok tej, by som povedal, národohospodárskej zodpovednosti. Hej. Už teraz, ako to je, momentálne je to na hrane, resp. za hranou. Hej. Na hrane, ak nie za hranou, že s tým, proste ako to je. Určitým spôsobom aj - však koniec koncov to tak bolo, hej, ale svojím spôsobom to nešťastne vyšlo, že 29. augusta slávime SNP, máme deň pracovného pokoja a rovnako aj 1. 9. máme Deň ústavy, máme deň pracovného pokoja. Sú to 4 dni. Častokrát to v praxi znamená, že týždeň vypneme. Proste na týždeň, lebo ak to vyjde tak, že jeden sviatok vyjde štvrtok a potom pondelok, resp. keď je to utorok, nechcem tu tie kombinácie robiť. Tie kombinácie môžu vzniknúť rôzne. Mentálne to, ale znamená ranu pre ekonomiku typu týždeň vypneme. Volkswagen musí vypnúť pásy pomaly na týždeň. Školy deti pošlú domov pre istotu, však načo, pošlú ich však vtedy sa do školy nechodí. Ešte možno to je niekde, ešte keby sme len ten hospodársky prvok v tomto akcentovali, že to je už fakt, že na hrane, za hranou, už je to, ale proste je to tak. A teraz skúsme namodelovať tú situáciu, keby trebárs sa to zmenilo v tom, že 1. 9. už teda nebude dňom pracovného pokoja, to znamená, by sa išlo do práce, ale zase sa ide do školy, tak či tak by sa išlo do školy, čiže tí rodičia by si možno, jak, koho pošlú, babku, no tí, čo majú babku, pošlú babku, pošlú babku a poväčšine tí ľudia častokrát chcú ísť ten prvý deň. Znova by to malo dosah na tú ekonomiku, ale možno nie tak veľký, ale teraz modelujme, že presunieme deň pracovného pokoja na 28. 10., ale máme 1. 11. máme Všechsvätých, hej. Čiže znova máme tesne vedľa seba dva dni pracovného pokoja. Verím, že sa tu nezjaví niekto, kto povie, že Všechsvätých, i keď nevylučujem, že prípadne, že ten niekto bude chcieť presunúť, ale dobre, aktuálne je tam, kde je. Čiže by sme mali 28. 10. a 1. 11. by sme mali 2 sviatky. Tam máme 5 dní a znova nastávajú tie, v kalendároch tie situácie, znova na týždeň vypneme. Dokonca viac ako teraz a to je leto, to sú prázdniny. Proste ekonomika sa vypne v novembri, na prelome októbra, novembra sa vypne na týždeň. Tam nastanú tie situácie v určitých intervaloch, proste sa vypne, lebo sa mentálne tak nastavíme, síce bude ťažšie, kde ísť vtedy, ale ešte ako tak sa dá ísť aj do prírody. Samozrejme, nedá sa ísť, no, čo tým chcem povedať, prosím vás. Ale nechcem to zľahčovať, že aby sme, nedajboh, nehovorili, že kvôli to mu nebudeme nič sláviť, však nikto nehovorí. Však je to, ako to je, ja viem, dobre viem, 28. október je pamätným dňom. Mimochodom, tak ako je pamätným dňom aj 27. október, deň Černovej. Boli ste? Kto bol v Černovej? Boli ste niekto v Černovej? Viete, to je to. Boli ste. Ináč, mimochodom, to poviem, musím ten príbeh nájsť, údajne tam bol príbeh podľa mňa posledného hrdinu v tejto krajine, ktorému keď povedali, keď prišiel ten biskup alebo ten predstavený, ten vikár, že kľaknite si, on povedal, ja si nekľaknem, vtedy ho, myslím, že zastrelili. Potrebujem ten príbeh, to bol posledný asi, posledný existujúci (povedané so smiechom) a žijúci hrdina v týchto geografických končinách. Hej, boli ste, bol tam niekto? Akcentuje...? Dvadsiateho siedmeho, to je ináč, to je také zaujímavé, že koľko sa nám to nakopilo. Každý tam má kúsok toho svojho, každý si môže nájsť ten svoj, ktorému je bližší, ale v tom pre všetkých, všetky tie udalosti majú svoj význam. To ako 28., nasleduje 29., máme, myslím, narodenie Ľudovíta Štúra. Kto pôjde? Kto bol dneska? Kto bol dneska kde? V Modre, myslím, že zateká, tam už ani, múzeum je zatvorené. Viete, to je, to o nás hovorí, to o nás vypovedá, hej, že ak máme k tomu vzťah, hej, že kto bol, čo bol, kde bol. Kto tu o tom rozpráva, prosím vás? 30. majú aj tí, ktorí včera a tú tendenciu som tam videl vniesť to toho ten konfesný spor, hej, že aj my máme vlajku, hej. Som ho tam cítil. 30. je tiež pamätný deň reformácie, hej, čiže sa nám to všetko nazbieralo, je to tam, je tých, tých dní je sedem. (Reakcia z pléna.) Pardon, deklarácie, deklarácia 30. a 31. je deň reformácie, tak, tak pardon. Čiže vidíte, že je tam toho strašne veľa, že sa to až pletie. Podľa mňa to na naše pomery úplne, úplne v tejto chvíli, nech sa na mňa nikto nehnevá, akurát. Akurát. A naozaj že, viete, ale mne to príde potom také trošku, že, ako to povedať, lebo kto vyhral voľby, viete, na to, aby ste, to je ináč zaujímavé, že tú 241 môže meniť väčšina. Čiže teoreticky keby SMER teraz si zmyslel, že pán Blaha dá nejaký fakt, že u vás na klube nejakú dobrú reč, tak kľudne dajú Marxa. Viete, oni by to teoreticky, mohli by to, lebo majú tie hlasy na toho Marxa, hej. Chvalabohu, to, ich to nepokúša, hej, že, hej, aspoň je v tom kľud. Ale teraz vidieť našou slabosťou je, že aj keď ste vládli ste nevedeli s tou väčšinou urobiť. To tiež o tom vypovedá, mimochodom, SMER ani vo vláde vtedy nebol a presadil návrh Jánoša, že obetí banského nešťastia. A tomu som sa chcel premostiť. To je presne to, že treba opatrne hovoriť s tým, že viete, no nezahlasujte za Deň obetí banského nešťastia, hej. To je proste, že pritlačíte ma k múru. Ja dám sem návrh na ďalšiu schôdzu deň obetí cestných nehôd alebo cestných nešťastí. No nezahlasujte. Viete a bol, no, samozrejme, dalo by sa nájsť, že niekto povie uletené, ale viete, v tom je tá studená, cynická podľa mňa niekedy až kalkulácia s tým názvom, s tým menom, s tým pamätným, že určite existuje množina ľudí, ktorých to zohreje, že to je ten náš, ktorý nám ten náš sviatok dáva a udržuje vo vare, a on si tých svojich ľudí udržuje vo vare. Ale podľa mňa to je, to je necitlivé, hej, je to necitlivé takto s týmto narábať. A na to by som chcel upozorniť. Lebo sa nám to tu môže vyrojiť, sám to nám môže jak z koša vysypať, hej, že však každý si, kto pospomína, a potom, samozrejme, on politicky uspeje, politicky uspeje v tom, lebo tí ľudia, ktorí to vnútorne tak pociťujú v ten daný moment si povedia, áno, ten Kaník ten bol on, on splnil svoju úlohu. Len ja naozaj potom, ak tá diskusia neuletí, čo, chvalabohu, až tak neuletela, hej, tak sa nemusíme z nej lízať tak, ako keby sme sa z nej lízali, keby tu sedel Slota a Cuper, hej, že po tom, čo by sa všetko povedalo, hej. Že znova by sa to, tá situácia by sme sa tých rán museli vylizovať.
Veľmi by som bol naozaj že opatrný, hej, veľmi opatrný, môže sa to obrátiť, vážení kolegovia, proti nám.
Ak dovolíte ešte niektoré také tie poznámočky aj k určitým vyjadreniam, ktoré zazneli, resp. nezazneli, ktoré dávajú k tomu to politikum, ktoré ja v ten daný moment naozaj cítim, hej, že vyjadrenia typu pani Rosovej, že keby nebolo, a to nechcem komentovať, že keby nebol 28., 28. október, tak už nerozprávame. Ja garantujem pani Rosovej, že aj keby nebol 28. október, tak rozprávame, tak jak sme 300, o 400 alebo neviem koľko sto rokov predtým rozprávali, tak by sme rozprávali aj teraz. A viete, to je, ja viem, že napríklad pani Rosová by už asi nerozprávala, to sú takí tí čističi topánok, ktorí, kde vietor, tam plášť, to ja presne viem. Ale tu ešte sú, sú ľudia, ktorí majú v sebe aj určitú hrdosť, nehanbia sa, hej, jak by Hviezdoslav povedal, dedinôčka je to, kde som sa narodil, hej. Čiže naozaj to sú, to je to, tie nešťastné vyjadrenia v spojitosti s tým, hej, že v spojitosti s tým poviem aj veľa nešťastných vyjadrení, ktoré pre, by som povedal, pre zahrievanie nejakých voličských týchto majú svoj význam, ale, ale spôsobujú, nepôsobia dobre. Nepôsobia dobre, hej, tak jak nepôsobí dobre tá zľahčovaná téma alebo zľahčovanie toho, že však len nahradíme jeden štátny sviatok druhým štátnym sviatkom, že nič sa dokopy v zásade neudeje, že keby sme nepovedali, že ten národohospodársky. Tak a čo keď je, a podľa mňa je veľká skupina ľudí, pre ktorých je Ústava Slovenskej republiky obrovsky významným dňom, ako zavŕšením toho celého emancipovačného, ktorý išiel cez ix ťažkých, tá cesta bola ťažká, bolestivá, plná kolaborantov, plná, plná zrady, plná všetkého, s čím sme tu my dennodenne konfrontovaní, a nakoniec vyvrcholením teda bolo aj ten vrcholný dokument, ku ktorému častokrát máme taký vzťah, ako máme. Tá ústava, hej. A s tými ste nerátali, že trebárs oni by sa cítili tým nejakým spôsobom dotknutí, že čo s nimi, sa niekto pýta. To sa niekto pýta, to je presne jak to necitlivé, že niekto si spomenul, že, že Máriu Teréziu kvôli tomu len, aby bolo o čom púšťať, aby. Viete, to je ohromná necitlivosť, ohromná necitlivosť, že išli hľadať v Dunaji Máriu Teréziu, viete, v riečisku Dunaja, ktoré bolo 405-krát prebagrované, hej, išli akože hľadať. Dobre vedeli, že, že nič nenájdu, len to malo tú vizuálnu stránku, ktorá bola atraktívna, išli proste, aby sa celý ten príbeh namodeloval na konci.
Len viete, išli dať Máriu Teréziu namiesto štúrovcov, súsošia štúrovcov. Viete, to znova nikto nedopovedal, že to sú naozaj akože, i keď áno, ja viem, že pôvodne bola tam, ale viete, čo kde pôvodne bolo. Pôvodne boli Rimania tuná na hradnom kopci, teraz je tam Paška. Viete, čiže to sú... (Smiech v sále.) Ani vojnu nevyhral, viete. Čiže to je naozaj, že to sa takto k tomu pristupovať nedá, k týmto témam by sme mali byť mimoriadne citliví. Na to by som chcel upozorniť a veľmi opatrne, opatrne v tom.
Pán kolega, skončím. Treba vyhrať voľby, treba vyhrať voľby, nastaviť tú atmosféru tak, aby to bolo, dať tomu tú dôstojnosť, čo si to zaslúži, a vtedy bude legitímne, keď tým počtom hlasov to aj prejde.
Ďakujem pekne.

Neberiem a nebudem brať poslancovi Alojzovi Hlinovi právo na názor a môže si myslieť o dôležitosti rôznych dátumov a udalostí, čo len uzná za vhodné. Každý má na to právo a takisto ja mám právo myslieť si a roky rokúce presadzovať to, že bez vzniku Československej republiky by sme tu nesedeli, bez vzniku Československej republiky by nebola Slovenská republika dnešná a jednoducho, že tento dátum, zlomový dátum v dejinách slovenského národa si patrí sa uctiť štátnym sviatkom. Nemusí pán poslanec Hlina s tým súhlasiť a môže to vyjadriť hlasovaním. Ale takisto nech neberie právo na to, aby to hlboké a hodnotové presvedčenie tu niekto presadzoval, nikomu z prítomných poslancov alebo poslankýň a už vôbec neprítomné nie poslankyne, ale starostky ešte aj dokonca osobne urážať, nazývať čističom topánok. Pán poslanec, mali by ste sa ospravedlniť pani Rosovej za takéto naozaj nevhodné a dehonestujúce sa vyjadrenie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Prípadne ma opravte, ale povedal som v mojom vystúpení, že, že si to nemyslím, že 28. október je dôležitý, to som povedal? Len, prosím vás, naozaj vyhrajte voľby, zabezpečte si podporu a predložte to. Veď viete, vy znižujete podľa aj úctu k tomu dátumu, znižujete podľa mňa tým, tým amaterizmom trebárs aj v tom 2011., že v ten istý deň tu boli predložené dva rovnaké návrhy a boli ste vo vláde. To je alebo nie je, alebo o čom to vypovedá? Nerozumiem celkom, o čom to vypovedá. Hej, že to je také zvláštne, no zvláštne, nič lepšie ma nenapadá.
A, pán kolega, ak my máme exportný artikel, tak máme exportný artikel všelijakých kolaborantov, vám garantujem a už to som tu povedal nie raz, nie dvakrát. Keby Prešovský kraj dobyli islamisti, do dvoch dní, do dvoch dní sú tam niektorí z nás, klopali by na dvere, že či niečo nepotrebujú. Do dvoch dní. A v Bratislave je ich mimoriadne veľa.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, takisto vítam študentov. Aspoň ste sa trošku pobavili. Však? Áno, v politike je občas aj humor, ale to je ten lepší prípad.
No v tejto diskusii už zaznelo všeličo, takže ja sa naozaj pokúsim byť stručný, len možno na margo kolegu Hlinu, ktorý niekedy expresívne sa vyjadruje, ale ja zas musím uznať, že niekedy aj trafí klinec po hlavičke, ale myslím si, že toto nebol ten prípad. Pokúsim sa možno aj čiastočne zhrnúť tú diskusiu, ktorá tu bola k tomuto návrhu, čiže naozaj sa vyhnem nejakým historickým exkurzom, aj keď história je aj mojou záľubou.
V prvom rade si myslím, že v súčasnosti, v roku 2014, pri existencii samostatnej Slovenskej republiky by sme sa mali vyhnúť už takým tým anachronizmom z minulosti a rôznym nánosom, čiže ja naozaj túto tému nevnímam cez nejakú konfesionálnu optiku, ja si myslím, že hrať sa tu na luteránov, katolíkov a neviem koho ešte iného, to už je naozaj anachronizmus, pán kolega Kvasnička, a rovnako si myslím, že do tejto témy už nepatrí ani taký ten nános možno z minulosti, ktorý sa prejavoval pri tých rôznych táboroch jednak zástancov samostatnosti Slovenska a takého čechoslovakistického pohľadu, nepatrí to už podľa mňa do tejto témy, pretože, toto všetko je už minulosť.
Pre mňa táto téma je obsiahnutá v jednej úplne elementárnej základnej otázke, na ktorú keď si každý odpovie či už áno, alebo nie, tak musí mať jasné ako, ako bude hlasovať. Tá otázka znie, keďže štátne sviatky sú symboly, jednoducho je to fakt, každý štát má svoje symboly aj v podobe štátnych sviatkov. Tie symboly totižto prispievajú k nejakej identite, či už krajiny, alebo národného spoločenstva, a súhlasím s kolegom Hlinom, že je nezmyslom zvyšovať počty štátnych sviatkov aj z ekonomického aj iného hľadiska, ale myslím si, že tu je riešenie vyriešiť to cez presun Dňa ústavy medzi pamätné dni, koniec koncov ja sa domnievam, že nie síce de iure, de iure bola účinnosť ústavy k 1. októbru '92, ale podľa mňa de facto, tá účinnosť bola k 1. januáru, čiže kto si chce uctievať, aj keď ja takého vo svojom okolí nepoznám, ktorý by sa v deň ústavy zobúdzal, že s tým pátosom a pocitom neodbytným, že si potrebuje uctiť ústavu, ale, ale je to v poriadku, je to súčasťou fungovania krajiny, pokojne sa dá takýto deň uctiť v deň 1. januára, kedy oslavujeme Deň vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
Toto všetko sú podľa mňa len dôvody, ktoré sú mimo podstaty, a podstatnou je tá otázka, ktorú teraz poviem. Tá otázka znie, či by bez vzniku Československa existovala Slovenská republika. Na túto jednoduchú otázku, keď si odpovieme, tak si myslím, že každý z nás vie, ako bude v tomto prípade hlasovať. Pre mňa tá odpoveď je úplne jednoznačná, nebola. Nebola a sú tu ľudia z rôznych oblastí aj z oblasti histórie, aj archeológie, ktorí to môžu potvrdiť. No po Nitriansku v 11. storočí, po ixsto rokoch boli po prvýkrát uznané hranice Slovenska a najmä kontroverzná južná hranica. To je proste fakt a teraz opäť nepôjdem do tej oblasti, ktorá tu už mnohokrát zaznela, čím prispela Československá republika z hľadiska rozvoja pre vznik podmienok na to, aby Slovensko mohlo úspešne fungovať po roku 1993, nehovorím, že vo všetkých oblastiach, ale za úspech, existenciu a fungovanie krajiny ja považujem.
Dodávam ešte k tejto základnej otázke, na ktorú si každý môže dať odpoveď, a podľa toho sa zariadiť pri hlasovaní, že, a to je môj osobný názor, že bez výrazného prispenia Milana Rastislava Štefánika je veľmi otázne, že či by tento projekt bol úspešný, pretože minimálne v dvoch oblastiach prispel naozaj kľúčovou mierou.
Tou prvou oblasťou bola oblasť diplomacie, pretože kontakty na vysoké kruhy, najmä Francúzskej republiky mal len on a on naozaj otvoril dvere aj Masarykovi a Benešovi a druhou kľúčovou oblasťou a možno ešte dôležitejšou, je oblasť vojenská. Bez vzniku československých légií by veľmi ťažko štáty Dohody akceptovali vôbec predstavu vzniku takéhoto štátu v strednej Európe. Čiže to je podľa mňa základná otázka.
A prečo tento návrh je alebo má zmysel, aby sme o ňom diskutovali, a podľa môjho názoru ho aj schválili, pretože všetko ostatné v tejto chvíli nie je také podstatné. Všetky tie otázky, či 28, alebo 30, dobre, jedna poznámka z oblasti histórie. Mimochodom, neviem teda, či tí, ktorí vnímajú tieto dátumy ako kľúčové alebo vôbec postoj k tomu, že či vznik Československa má byť štátnym sviatkom, tak len jedna poznámka. HSĽS v roku 1937 navrhlo, aby vznik Československa bol štátnym sviatkom, aj keď oni to viazali na 30., ale aj postoj vtedajšej autonomistickej politickej sily najvýznamnejšej, bol jednoducho taký, že akceptovali, že áno, vznik Československa je mimoriadne významný aj pre Slovensko v akejkoľvek podobe, či už v rámci federácie, autonómie, alebo pri samostatnej existencii štátu. Čiže to len dôkaz toho, že aj tie rôzne čechoslovakistické a iné pohľady už dnes absolútne podľa mňa nezohrávajú žiadnu rolu.
Prečo je pre tento návrh dôležitý z môjho pohľadu aj vo vzťahu k súčasnosti? Okrem toho, že boli zadefinované naše hranice, Slovensko sa vznikom Československa zaradilo medzi krajiny západnej civilizácie, to je môj názor a to už je téma, ktorá je podľa mňa dôležitá aj pre súčasnosť, pretože, bohužiaľ, aj v slovenskej politike máme takých, ktorí spochybňujú túto pozíciu našej krajiny, sú to dokonca aj vrcholní predstavitelia tohto štátu, sú to aj niektorí europoslanci a toto ja považujem za problém. Vznikom Československa sa aj Slovensko zaradilo medzi štáty západnej civilizácie a podľa mňa je nezodpovedné, ak to spochybňujeme v súčasnosti.
Na záver, keďže som sľúbil, že budem hovoriť krátko, možno len jedna taká pomôcka kolegom zo SMER-u, lebo tak tá 83 nepustí, pokiaľ sa rozhodnete, že tento návrh neposuniete do druhého čítania, hoci práve v tom druhom čítaní by sa dali odstrániť tie rôznorodosti pri tých pohľadoch, tak možno jeden moment, ktorý ste si, pripúšťam, že nevšimli. Takže sa vás chcem opýtať, že či ste si všimli, že bustu akého politika mal váš predseda Robert Fico pri jednom z prezidentských predvolebných spotov. Pamätáte si? Lebo ja si pamätám. Bol to Milan Rastislav Štefánik.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Chcel by som reagovať na tú jednu časť, kde sa rečník priam na mňa obrátil v súvislosti s tým, že vnášam do témy zbytočne konfesionálny pohľad.
Obavám sa, pán kolega, že ste ma zle počúvali, hovoril som o tom, ako historiografia v snahe byť tak či onak objektívna, môže byť deformovaná ideologicky aj konfesionálne, to som povedal. Čiže nešlo o nejaké vyzdvihovanie konfesionálnych pohľadov, reagoval som na diskusiu, ktorá včera bola, kde kolega Kaník ako predkladateľ, uvádzal pyramídu dôležitých okamihov tej štátotvornej energie a na niektoré selektívne a účelovo alebo neviem, prečo, prečo zabudol. Nie je na tom nič, nič konfesionálne. Zdá sa mi, že veľmi poctivo o tom hovoril Jožo Viskupič, keď hovoril, že sú a sú legitímne a sú stále prítomné v tom historickom diskurze aj tie čechoslovakistické, aj tie národnovlastenecké, aj nacionalistické, dokonca aj v tej krajnej extrémistickej variante tieto pozície. To sa mi zdalo poctivé, tak sa veci majú, a bol by som veľmi opatrný v tom, čo by som nazýval anachronizmom. Viete, že veci, ktoré nie sú dostatočne reflektované, a môžeme sa vyhovárať, že moderná a postmoderná, už to nikoho nezaujíma, majú takú zaujímavú povahu, že cez ten jemný náter, cez ten jemný náter slobody a tej diskusie sa môžu vyrútiť staré besy, staré pudy a staré atavizmy a stáva sa to vtedy, keď tie veci, ktoré sú latentne prítomné v tom povedomí, keď ich nereflektujeme.
Ďakujem.

Teším sa, že do tejto diskusie prispel aj exminister kultúry, a napriek možno nesúhlasnému postoju k tomu, čo budeme volať anachronizmom, tak rozhodne sa pripájam k tomu, čo si spomínal, že áno, tá základná bazálna otázka je, kde by sme boli bez Československa, a preto viacerí z nás deklarovali pri možnom, ja to ani nevidím ako spor, ale myslím si, že anachronizmom nie je to, že nie sme vysporiadaní v určitom momente s našou vlastnou históriou. Máme veľmi málo vecí, ktoré sa pred, obdobím pred 2. svetovou vojnou zaoberajú, je tu veľký pád z medzivojnovej republiky, ale osobnosti, ktoré, ktoré prichádzali následne a nejakým spôsobom sa museli vysporiadať s politickou situáciou nástupu fašizmu a podobne, nám chýbajú, a preto doteraz máme v spoločnosti prítomné minimálne tri-štyri prúdy, ktoré interpretujú dejiny zo svojho uhľa pohľadu, a mohli by sme pri symbolickom hľadaní vyjadrenia jedného zásadného dátumu, lebo takisto súhlasím a dlhodobo to presadzujeme, aby prišlo k redukcii štátnych sviatkov, lebo sme tuším so Španielmi lídri v tejto oblasti. Myslím, že ich máme, štátnych sviatkov a dní pokoja, 16, čo je v rámci Európskej únie najviac spolu so Španielmi. Čiže aby sme mali jeden dátum, ku ktorému by sme mali všetci nejakým spôsobom blízko a veľmi dobre, ja som to iba teda tiež spomenul, že existuje politická strana, ktorá jako keby z druhého tábora, a to je ten... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja chcem prípadne kolegu poprosiť, aby mi vysvetlil, lebo zostáva to pre mňa zatiaľ tajomstvom, lebo povedal, že v druhom čítaní môžeme odstrániť rôznorodosť pohľadov. Prepáčte, ten zákon celý má možno dokopy 200 slov, to je strašne maličký zákon, hej. Táto zmena, ktorú predkladá kolega Kaník, má možno 30 slov a v tom druhom čítaní, lebo ja si viem daň z príjmov, teraz sme tu mali, to je nejakých 30 pozmeňovákov, ja si viem predstaviť nejakú... cizelovanie, len povedzte mi, že ako by sme v tom druhom čítaní odstraňovali tie rôznorodosti pohľadov, tomu, priznám sa, zostáva to zatiaľ pre mňa tajomstvom a nevylučujem, že mi to budete vedieť vysvetliť. (Reakcia z pléna.) Držím palce.
A prosím vás, naozaj to nedávajte do polohy, že by niekto tu polemizoval nad významom. Ja nepolemizujem nad významom 28. októbra, len sú určité nastavenia a sú určité problémy a to asi stačí.

To, že Milan Rastislav Štefánik je významná osobnosť v našich dejinách, to je nám naozaj všetkým jasné a 28. október je preto aj pamätným dňom, kde si pripomíname tieto udalosti, ale, pán kolega Krajcer, vy ste bol ministrom kultúry, keď boli dva návrhy a ani jeden neprešiel a nebol schválený, aby bol štátnym sviatkom. Prosím vás, nedalo sa to vtedy nejakým spôsobom zariadiť, lebo aj pán kolega Kaník predkladal tento návrh, a teda boli dva, a prečo, prosím vás, to nebolo schválené, to by ma tak zaujímalo, keby ste nejakým argumentom to mohli nám všetkým vysvetliť. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pokúsim sa aj o vysvetlenie, aj o odhalenie tajomstiev. Čiže pre pána poslanca Bublavého, no odpoveď je jednoduchá, ja som nesedel v parlamente, ako ste správne poznamenali, bol som ministrom, čiže k parlamentným diskusiám som sa na dennodennej báze nevedel vyjadriť a návrh tohto typu som nepredkladal, čiže to je vysvetlenie.
Pre Alojza Hlinu pokúsim sa teda poodhaliť to tajomstvo, aj keď je to veľmi jednoduché, možné je to tým, že si nepočúval úplne celý priebeh tej diskusie, neviem. Išlo mi len o ten rôznorodý pohľad, Jofo Viskupič ho prezentoval, myslím si, že aj kolega Podmanický, to je tá otázka, či 28. október alebo 30. október. Čiže či je dôležitejšia Martinská deklarácia, či je dôležitejšie posudzovanie toho, že v ktorom okamihu sa slovenská politická reprezentácia prihlásila k vzniku Československa. Ja osobne si myslím, že vzhľadom na to, že ide skôr o symbol, tak v súčasnosti to už pre mňa nie je taká podstatná téma, a preto si myslím, že keď si každý zodpovie na tú základnú otázku, ktorú som položil, či už áno, alebo nie, tak toto sú veci, ktoré sa dajú naozaj v diskusii vyriešiť.
A rovnako možno na vysvetlenie kolegovi Kvasničkovi aj Jofovi Viskupičovi, ja som práve mal na mysli to, že ja nemám problém s diskusiou, dokonca ani s diskusiou ohľadom histórie a tak ďalej, len si myslím, že práve tie oblasti, ktoré sa objavovali v niektorých vystúpeniach, už v dnešnej situácii nezohrávajú rolu. Ja chápem, že v minulosti boli problematické a ovplyvňovali možno postoje, názory a tak ďalej, ale myslím si, že dnes sme už niekde inde a riešiť otázku konfesionality alebo otázku čechoslovakistického či iného prístupu, to už nezohráva rolu, podstatná je tá základná otázku, ktorú som naformuloval.