39. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Nebudem dlho, ale jedna vec mi nedá, už máme túto tému otvorenú niekoľkýkrát a vždy, keď sa, keď sa otvára v podstate zákon o štátnych sviatkoch a o pamätných dňoch, sa diskusia točí okolo našej schopnosti vyrovnávať sa s vlastnou históriou. A my sme tu mali už na začiatku tohto volebného obdobia, možno si to pamätáte, snahu obmedziť nejakým spôsobom počet, počet štátnych sviatkom s tým, že bola na chvíľku, na chvíľku bola na stole aj taká kacírska myšlienka, že niektoré z kresťanských sviatkov by sme mohli prejsť do podoby pamätných dní alebo, alebo že by neboli proste štátnymi sviatkami, a trvalo to tak tri týždne. Potom prišiel rázny sek, ešte aj on, sám najvyšší, predseda vlády, dostal veľmi jasný signál, že "tudy cesta nevede" (reakcia z pléna), a počet sviatkov nám ostal presne taký, ako o ňom hovoril, ako o ňom hovoril kolega Viskupič, a my sa, my sme nútení aj tuto s pánom predkladateľom si v tej dovolenej časti, to znamená, sviatky, ktoré sa týkajú našej histórie a ktoré nejakým spôsobom vyjadrujú vzťah obyvateľstva k svojej vlastnej štátnosti, tak tu, chúdence, tých pár si musíme vymieňať, changeovať, že tento by sme mohli dať a tento zase vyškrtneme. A nad tým všetkým pri reflexii svojej vlastnej svojbytnosti, štátnosti máme jeden nehanebný a bezprecedentný dokument, ktorého text, ak má k niečomu veľmi blízko, tak je to konkordát Mussoliniho Talianska s Vatikánom z polovice minulého storočia a to je Vatikánska zmluva. A my sa budeme rozprávať o tom, že či Deň ústavy áno alebo nie, že či si siahneme na, či budeme viacej sa hlásiť k tomu, že sme potomkami teda liberálnej tradície medzivojnového Československa, že si ctíme obrovské osobnosti, štátnikov, Masaryka, Štefánika, a pritom všetkom nám tu nad hlavami všetkým visí jedna zmluva, ktorá nemá obdoby nikde vo svete. Nikde. Neexistuje druhý štát, ktorý by mal takúto zmluvu uzavretú. Neexistuje štát, ktorý by sa natoľko sklonil a pokrčil, že by na seba nechal naviazať iba povinnosti a že by uzavrel zmluvu, z ktorej sa nedá vyvliecť, ktorá sa nedá nijakým spôsobom upraviť, ktorá sa dá iba dodržiavať, a toto všetko si tu nechávame bez povšimnutia a budeme sa baviť o tom, že čo nám táto nehorázna zmluva vyárendovala ako ten piesoček, kde si môžeme jeden deň presunúť tam a druhý tam. A toto je presne dôvod, pre ktorý ja vždycky, keď sme sa bavili doteraz o presune štátnych sviatkov, som sa zdržal a zdržím sa znovu, lebo kým sa nevysporiadame s týmto, tak každá jedna snaha, každá jedna takáto diskusia v končenom dôsledku bude smiešna. Ja viem, že ide o vážne veci a v zásade úplne s dôvodovou správou, aj so spôsobom, akým je to predložené, aj s dôvodom, z ktorého je predložený tento zákon, súhlasím, a tiež si myslím, že 1. september by sa mal vrátiť učiteľom a žiakom a nemal by ho mať Hradný vŕšok. Prvý september má byť deň, kedy otvárame školy. Vždy to tak bolo a malo by to tak byť. A keď chceme si uctiť ústavu, aj keď potom, čo s ňou stvárame posledný rok, neviem, či ešte je čo, ale ak si chceme uctiť ústavu, tak to môžeme robiť v rámci pamätného dňa alebo tak, ako povedal Dano Krajcer, môžeme to robiť hneď po Silvestri ráno. Všetci máme na to ideálnu náladu vtedy ráno. Ale ak sa bavíme o štátnych sviatkoch, tak si v prvom rade priznajme, že tu máme zviazané ruky, že tu nie sme svojbytní, že tu nie sme ľudia, ktorí dokážu povedať, áno, toto si budeme ctiť a toto nie. Priznajme si, že tu máme historické bremeno z čias, keď sa s Mečiarom nebol ochotný rozprávať nikto, nikto, a tak využil aspoň to, že sa s ním bavili vo Vatikáne, a potom sa, potom sa... (Reakcia z pléna.) Vtedy sa to naštartovalo, pán Lipšic, nehovorte mi, že to tak nebolo, a to, čo bolo, a to, čo bolo vtedy, to, čo bolo vtedy uzavreté, je hanba. (Ruch v sále.) Je hanba. Lebo ja nemám nič proti tomu, aby sa tieto veci, ktoré sú upravené v tej zmluve, upravovali vo vnútroštátnej legislatíve, ale aby sme boli viazaní zmluvou so štátom, ktorý v zásade predstavuje cirkev, nie je hodné 21. storočia. Zvlášť, ak neexistuje sila - okrem trojpätinovej väčšiny tohto parlamentu -, ktorá sa tak skoro zrejme nenájde, ktorá by nás z toho dokázala vyvliecť von. Aká je to svojbytnosť potom, aká je to štátnosť? Obávam sa, že kým nevyriešime túto otázku, tak každá jedna ďalšia diskusia o štátnych sviatkoch bude iba druhoradá.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Ja by som chcel poznamenať, myslel som si, že si to rozmyslím počas tej prestávky, ale nie je to moc až také úsmevné, ale chcel som iba povedať, že ty tu kultúrnu vojnu proste vykopeš aj pri tomto štátnom sviatku a je jasné, že po rozhodnutí ústavného, Ústavného súdu je proste zákon o registrovaných partnerstvách alebo registrované partnerstvá ľudským právom. To rozhodol Ústavný súd, ale nemotal by som konkordát celkom do témy, kde, ja viem, že v obsahu tohto zákona je ako keby ten deal medzi 1. septembrom a 28. októbrom, ale moc sa mi to vystúpenie tentokrát nepáčilo, pretože jednak sme sa bavili o téme Milana Rastislava Štefánika, jednak sme sa bavili o téme vzniku Československa, a takže konkordát, odluku od cirkvi, registrované partnerstvá by som sa bol pri zrovna tejto téme troška zdržal.

Ďakujem pekne. Martin, áno, je fakt, že sme viazaný Vatikánskou zmluvou ako krajina, ale ja osobne si nemyslím, že k niektorým témam, ktorým možno na prvý pohľad Vatikánska zmluva bráni, aby boli otvorené alebo nejakým spôsobom nastolené a vzápätí presadené, sa treba brániť a byť pasívny.
Poviem príklad, je to odluka cirkvi od štátu. Ja som zaregistroval pred pár týždňami vyjadrenie ministerstva kultúry, že ako Vatikánska zmluva bráni tomu, aby sme sa dohodli na nejakom modeli odluky cirkvi od štátu, a musím povedať, že to vôbec nie je pravda. Naopak, tá zmluva predpokladá, aby sme sa niečím takým zaoberali, a je priestor, aby sme prišli s takýmto návrhom, čiže ono častokrát sa to zneužíva ako téma. Ale myslím si, že, že nič nebráni tomu, aby sme takéto témy nastoľovali, diskutovali aj s cirkvami a následne ich dokázali presadiť. Čiže ja len chcem povedať, že v tomto prípade som odporcom takého pasívneho prístupu, že nepodporím nejaký návrh, lebo je tu Vatikánska zmluva. To, čo si hovoril vo svojom vystúpení, že tento návrh nepodporíš, lebo je problémom, je problémom to, že sú tu nejaké cirkevné sviatky, ja si myslím, že niekedy treba mať odvahu nastoliť isté témy. A že táto odvaha chýba niekedy politickej reprezentácii, ktorá možno aj v súčasnosti vedie túto krajinu a radšej zbabelo ustúpi, možno len zdvihnutému obočiu konferencie biskupov a ja si myslím, že treba, naopak, treba prichádzať s témami a diskutovať s nimi. A aj v konferenci samotnej sú biskupi, ktorí tie veci... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Mne sa zdá, že pán poslanec Poliačik troška prestrelil a mieša krumple s vajíčkami, a nielen svojou bradou mi stále viac pripomína Taliban, nehnevajte sa za toto. (Smiech v sále.)
Vatikán má zastúpenie so 170 štátmi, ktoré si pokladajú za česť mať tam svoje zastúpenie diplomatické. Slovensko má dvojstranné zmluvy s mnohými štátmi sveta, prečo nie, a vtedy tunajšiu zmluvu, o ktorej bola reč, uzavrela legálne, demokraticky zvolená vláda, ratifikoval parlament, podpísal prezident, nevidím dôvod, prečo by sme nemohli mať dvojstrannú zmluvu aj s Vatikánom. Pripravovali ju vtedy naozaj legálne demokraticky zvolení naši zástupcovia, bol som akurát v tom čase aj v Ríme. Pán prezident Schuster niekoľkokrát kvôli tomu tam prišiel, pán predseda parlamentu Migaš bol tam, obidvaja sľúbili rýchlu ratifikáciu, čo sa aj stalo.
A Vatikánska zmluva sa skladá z troch zmlúv. Jedna sú školy, máme 3 % katolíckych škôl a prípadne evanjelických a ďalších. Prečo nie. Všade vo svete to tak je. Armáda, polícia, väzenstvo je druhá časť, hasiči. Prečo nie. Všade vo svete sa o týchto ľudí niekto aj z hľadiska duchovného stará.
Výhrada vo svedomí bola naozaj tým jadrom aj sporov. Bola vtedy v prvom prehlásení vtedajšej legálnej vlády. Aj kvôli tomu padla vláda, ak sa pamätáte, nechcem sa k tomu vracať, ale dnes výhradu vo svedomí spoločnosť polarizujú. Nie sú témou dňa a určite by sa dali ošetriť aj normálnym zákonom. Ja dúfam, že, pán, a iste k tomu dôjde. Dúfam, že pán Poliačik nechce, aby katolícki gynekológovia robili potraty.

Ďakujem. No, Jofo, nerád to hovorím, ale registrované partnerstvá si prvý v tejto diskusii vytiahol ty. Ja som na ne naozaj pri mojom, pri mojom vystúpení nemyslel. Je pravda, že možno niekedy spájam témy, ktoré na prvý pohľad nesúvisia, ale práve tá, práve tá naša zviazanosť, čo sa týka, zviazanosť rúk, čo sa týka štátnych sviatkov, ktorú máme reálne potvrdenú, stačí si pozrieť posledný pokus niektoré z nich zrušiť zo strany vlády SMER-u, čo je osemdesiattrojka, silný parlament, tak ukazuje, že naozaj tie ruky zviazané máme.
Daniel, ja úplne súhlasím s tým, že treba riešiť to, čo sa riešiť dá, kde existuje nejaký priestor, tam určite treba hľadať riešenia. To bol tiež dôvod, prečo som dlhé hodiny sedel u teba v kancelárii na ministerstve a prečo je vypracovaný pomerne dobrý návrh odluku cirkvi od štátu. Ja s tým nápadom žijem, jak si dobre pamätám, od roku 2010 a bol cizelovaný za toho času, kedy si bol ty ministrom kultúry, a stále si myslím, že aj pre riešenie situácie tretieho sektora, aj pre riešenie situácie kultúrneho dedičstva, aj pre riešenie situácie nezávislosti cirkvi od štátu je to dobrý nápad. A som presvedčený o tom, že je v možnostiach súčasne platnej zmluvy s Vatikánom. To znamená, že nemyslím si, že, že tam je priestor na pasivitu, tam je priestor na pasivitu, tak ako sme odkázaní na pasivitu pri tých sviatkoch, obávam sa.
A mrzí ma, že, že nemôžem ešte obšírnejšie reagovať na kolegu Mikloška, a len jedna vec, ja som rád, že niektoré veci ešte nie sú z tej zmluvy dotiahnuté do konca... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predseda. Vážená snemovňa, končíme až možno prekvapivo dlhú rozpravu o tomto návrhu zákona, o tejto hodnotovej téme, ktorá naozaj, ako včera môj kolega Osuský povedal, nie je taká častá v parlamente, že by sme sa bavili o hodnotových otázkach. Bavíme sa často o veciach každodennej reality, ale aj rozprava a debata o hodnotových otázkach, ktorá táto bola, je veľmi dôležitá, pretože posúva vnímanie verejnosti, vyzdvihuje isté hodnoty, na ktorých by sme mali stáť. Ja by som sa chcel predovšetkým poďakovať všetkým, ktorí sa do tejto debaty zapojili. Odzneli tu veľmi zaujímavé, veľmi cenné príspevky, ktoré poukazovali na opodstatnenosť jednak významu tohto dátumu pre súčasnosť a históriu Slovenska a na priamu a nerozlučnú spätosť osoby Milana Rastislava Štefánika práve s týmto dátumom a práve s touto dejinnou udalosťou.
Myslím si, že skôr či neskôr, keď tento návrh zákona teraz prípadne aj nezíska dostatočnú podporu, sa stane realitou, že tento sviatok bude štátnym sviatkom Slovenskej republiky. Pretože tak ako povedal historik pán Kováč, pre Slovákov bol vznik Československa omnoho dôležitejší ako pre Čechov. Mal omnoho väčší význam a v omnoho väčšom rozsahu zabezpečil dejinný posun pre slovenský národ a pre súčasnosť Slovenska a nielen slovenského národa, ale aj všetkých občanov, ktorí na tomto území žijú. Vznik Československa naozaj znamenal prvý krok k tomu, že dnes žijeme v Slovenskej republike, samostatnej demokraticky orientovanej republike, ktorá je členom Európskej únie. Bez nej by to jednoducho nebolo možné a pravdepodobne to len zopakujem, to, čo som hovoril a čo sa nestretlo u viacerých diskutujúcich s porozumením, ale trvám na tomto tvrdení. Keby Slovenská republika, Československá republika nevznikla, nevznikli by hranice, ktoré sú dnes hranicami aj Slovenskej republiky a logicky a zákonite by územie dnešného Slovenska bolo súčasťou iného štátneho útvaru. Aj to je aj odkaz Bélovi Bugárovi, ktorý sa tiež hneval na tieto moje slová, že pravdepodobne by sme sedeli v parlamente, ak, tak iného štátneho útvaru a nehovorili by sme po slovensky, ale pravdepodobne po maďarsky. Nie je to nič voči maďarskej menšine alebo voči maďarskej národnosti. Je to jednoducho realita, súdobá realita, pretože boli sme súčasťou Uhorska a Rakúsko-Uhorska, a pokiaľ by existovali len dve alebo tri možnosti, že by Rakúsko-Uhorsko bolo zachované v jeho súčasnej podobe a tým pádom by Slovensko bolo súčasťou Uhorska alebo že by sa Čechy odčlenili, Rakúsko odčlenilo, zostalo by Uhorsko, kde by Slovensko bolo jeho súčasťou, jeho horným Uhorskom, a iné možnosti okrem vzniku Československa asi neexistovali. Ak existovali, nech ich niekto pomenuje, nech až, až existujú realistické možnosti. Nie možnosti, ktoré si niekto vysníva v hlave, ale skutočné, ktoré rešpektujú reálie vtedajšej Európy, rozloženia síl, pohľadu mocností, ktoré rozhodovali o povojnovom usporiadaní a rozhodli aj o vzniku Československa.
Československo by takisto nevzniklo bez rozhodujúceho pričinenia Milana Rastislava Štefánika. Ako som citoval v rozprave, nebudem to tu znova opakovať, bez jeho vstupu do vedenia Československej národnej rady by nebolo adekvátnej odozvy u mocností a predstaviteľov Dohody, ktorá vtedy rozhodovala. A nebolo to ľahké. Myšlienka rozpadu Rakúsko-Uhorska a vzniku samostatného štátu Československa sa nestretávala od začiatku s porozumením a s pochopením a s podporou. Naopak, bolo treba vykonať nesmierne veľké diplomatické úsilie, bolo treba zorganizovať aj vojenskú silu a vojenské kontingenty, aby sa tejto myšlienky dostala vážnosť. Bolo treba položiť množstvo životov Slovákov a Čechov na frontoch I. svetovej vojny, aby sa aj krvou zaplatila sloboda, ktorú priniesol vznik Československej republiky. Preto tento dátum má kľúčový význam pre existenciu dnešného Slovenska. Preto má tento dátum väčší význam pre Slovákov a Slovensko ako pre Čechov, a preto by sme tento dátum mali mať zapísaný ako štátny sviatok. Preto tento dátum považujem za prvý z hľadiska chronológie v štvorlístku štátotvorných výročí, ktoré som tu spomínal. To neznamená, že neexistovali iné udalosti, ktoré mali vplyv na Slovensko a ktoré ho formovali. Áno, mali. Bolo ich veľmi veľa. Aj v hlbšej histórii, aj v následnej histórii. Boli to pozitívne aj negatívne udalosti, ktoré sa vrývajú do historického vedomia národa, ktoré ho ovplyvňujú. Ale nie všetky udalosti, ktoré sa stanú, sa stávajú štátnymi sviatkami. Nie všetky udalosti sú hodné osláv. Sú len niektoré, ktoré si krajina, štát, národ vyzdvihne na istý piedestál a oslavuje ho preto, lebo dávajú silný odkaz pre súčasnosť aj budúcnosť.
Preto hovorím o týchto štyroch, pretože si myslím, že mali zásadný vplyv na charakter súčasného Slovenska. A preto ich len zopakujem: vznik Československej republiky ako prvý krok k dnešnej podobe Slovenska; Slovenské národné povstanie, prihlásenie sa k demokratickým tradíciám prvej Československej republiky, odmietnutie autoritárskeho režimu a fašizmu a boj so zbraňou v ruke za slobodu - aj takéto kroky musí národ podstúpiť, aby obhajoval niekedy svoju existenciu; tretím 17. november, kde sa odvrhol ďalší autoritársky režim, ktorý nastúpil po fašizme, po 2. svetovej vojne, a to bol komunizmus, odmietnutie komunizmu a začatie budovania demokratickej spoločnosti so všetkými jej atribútmi; a ten štvrtý, samotný vznik Slovenskej republiky.
Ani jedno z týchto výročí nemá konfesný charakter. Dosť som tomu nerozumel, keď takéto výhrady tu zaznievali. Ani jedno z týchto štyroch výročí neorganizovala nejaká jedna konfesia. Vždy to bolo celonárodné zhodnutie sa. Celonárodné, ktoré spojilo ľudí bez ohľadu na vyznanie, etnicitu, jednoducho udalosti, kde sa bojovalo za hodnoty a presadzovali isté hodnoty a spájali sa ľudia, ktorí na Slovensku žijú, v presadení istých konkrétnych hodnôt. Preto považujem tento štvorlístok výročí za štátotvorný a štátoformovaný, ktorým vtlačili pečať súčasnému Slovensku. Je to dobré, že tieto výročia si pripomíname.
A preto si myslím, že to prvé má tam byť medzi nimi zapísané, pretože, čo to znamená štátny sviatok. To nie je len deň voľna, ako si to mnohí zjednodušene hovoria. Štátny sviatok znamená upriamenie pozornosti minimálne v ten deň na dané výročie, pozornosť médií, analýzy historikov a z toho všetkého vyplývajúca osviežovanie pamäti a výchova mladej generácie k hodnotám, ktoré dané sviatky stelesňujú. A 28. október, pokiaľ by sme ho spravili štátnym sviatkom, spája dve udalosti alebo udalosť a osobnosť, ktoré si zasluhujú našu pozornosť. O 28. októbri ako o vzniku Československa som povedal už veľa. Ale ktorá iná osobnosť na Slovensku je taká zjednocujúca a taká nekontroverzná a taká vážená a uznávaná, ako je Milan Rastislav Štefánik? Nenájdeme takú v histórii Slovenska. A kto je viac spätý s týmto dátumom ako tvorca, iniciátor a realizátor vzniku Československa, ako Milan Rastislav Štefánik? Preto je správne takýto štátny sviatok schváliť, zaviesť, a nech ho nazývame Štefánikov deň, ale nech je dňom, v ktorý si budeme pripomínať aj jeho veľkosť, aj jeho štátnickosť, aj jeho kroky, aj to, čo vlastne vznikom Československa nám dal pre súčasnosť a budúcnosť.
Dovoľte mi na záver, vážené dámy a páni, aby som zakončil toto záverečné slovo dvoma citátmi, ktoré sa viažu k osobe Milana Rastislava Štefánika. Prvý citát patrí jeho súčasníkovi Edvardovi Benešovi, ktorý mimo iné o ňom povedal: "Bol to muž, ktorý po celú dobu svojho vyhnanstva najväčšmi prispel k oslobodeniu svojho rodného kraja. Niet pochybností, že bolo v jeho osobe mnoho geniálnosti a bol jedným z najlepších ľudí, akých sme mali." A druhým citátom je citát Václava Havla, už podstatne novšej osobnosti, ktorý o Štefánikovi povedal: "Bol to kozmopolita, ktorý bol pevne zviazaný so svojou krajinou a ktorý bol vždy hrdým Slovákom. Záujem Slovenska a jeho ľudu bol základnou osou jeho konania. Splaťme našim deťom, študentom i sebe samým veľký dlh, ktorý vytvoril režim..." (Prerušenie vystúpenia rečníkom. Hľadanie podkladov na vystúpenie na pulte pre navrhovateľa.) Tak, pardon, "... ktorý vytvoril režim nenávidiaci všetko a každého, ktorý svojimi postojmi a názormi stál proti jeho lži. Pripomínajme si odkaz, myšlienky a ciele Milana Rastislava Štefánika nielen v dňoch významných výročí, ale neustále."
Ďakujem za pozornosť, vážené dámy, vážení páni, a napriek politickému rozdeleniu tejto snemovne, čo je úplne prirodzené, prosím a žiadam o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predseda. Dovoľte mi v krátkosti sa vyjadriť k rozprave, ktorá tu prebehla, ktorú som odsledoval, a na tomto spravodajskom mieste sa striedal s pánom Kvasničkom. Vystúpilo 11 pánov poslancov a viackrát sa do rozpravy zapojil aj pán predkladateľ a chcel by som povedať, že napriek tomu opakovanému predkladaniu a napriek tomu, čo asi všetci tušíme a vieme, že v momentálnom stave rozloženia politických síl a názorového spektra toto asi neprejde, chcel by som povedať, že príde, predpokladám, že príde vláda a príde silný mandát, ktorý so štátnymi sviatkami a pamätnými dňami už urobí raz poriadok. Viem, že bolo to tu párkrát aj spomínané, že existovala snaha aj toto volebné obdobie, že sa s tým niečo udeje. Neudialo sa tak. A či sa budeme sporiť o tom, že vznik Československej republiky je z hľadiska štvorlístka dejinných momentov dôležitý pri 30. októbri alebo 28. októbri, toto nie je podstatné. Podstatné je, že áno, súhlasím s tým, že štvorlístok, ktorý si ty dal celý do 20. storočia, môže byť takýto úplne rovnako, ako budem súhlasiť s predsedom súčasnej vlády, ktorý napríklad pri oslavách SNP hovoril o trojlístku ozbrojených vystúpení, kde hovoril o dobrovoľníckych výpravách v roku, v meruôsmom roku, kde hovoril o Štefánikových légiách a kde hovoril o Slovenskom národnom povstaní a hovoril o trojlístku toho, kedy sme sa v nejakom ozbrojenom vyjadrení zapísali či už do medzinárodných dejín, alebo do dejín svojej vlastnej štátnosti. A tam, či to bude hovoriť opozičný politik alebo premiér krajiny, je styčný bod, ktorý sa tuná týka légií, a tá osoba aj Milan Rastislav Štefánik. Pre mňa je dosť dôležitý moment, že (ruch v sále) naozaj by sme sa mali zamerať na, na to, že sú dejinné a štátotvorné alebo štátne a pamätné dni a bolo by treba naozaj relevantnú silnú vládu s mandátom, aby aj túto otázku v zmysle slovenských dejín, v zmysle symbolického odkazu pre verejnosť niekto raz a navždy poriešil, či už pri tom budeme otvárať tému konkordátu, lebo ja si nemyslím, že to, čo ohlásil predseda vlády, zabrzdil konkordát. Ja si myslím, že to zabrzdila iba vzbúrená verejná mienka, možno zdvihnuté obočie Konferencie biskupov Slovenska, pretože niektoré veci, či už cez ústavnú väčšinu, alebo prijatím zmeny zákona, v rukách proste máme. Čiže urobiť reálne a poriadne štátne sviatky z diskusie s historikmi, s politikmi, s rôznymi názorovými prúdmi v spoločnosti, je treba naozaj urobiť aj v duchu toho, čo, neviem, či to tu zaznelo, v duchu motta Milana Rastislava Štefánika "veriť, milovať a pracovať" je možno dátum konca októbra dôležitým, aby táto osobnosť, so smútkom hovoriac, pretože neviem, o akých osobnostiach sa celkom budeme baviť, ak sa pohneme na koniec 20. storočia, a kde sa nám takáto osobnosť nachádza po roku '93 z hľadiska budovania štátnosti. Máme ju, medzinárodne uznávanú, preto nemyslím si, že sa toto bude dať urobiť cez opozičný, opozičný návrh zákona, ale s tým by som chcel zhodnotiť aj tú rozpravu, že príde doba, kedy sa nájde vláda s reálnym mandátom, ktorý urobí aj poriadok v štátnych sviatkoch.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, takmer týždeň som tu ja čakal na predloženie tohto pomerne, pomerne jednoduchého zákona. Tak dovoľte mi ho predložiť.
Novela zákona, ktorú predkladám, v zásade nerieši advokátsky stav, rieši vstúpenie do advokátskeho stavu, a to tak, aby doň vstupovali ľudia, ktorí spĺňajú pomerne prísne kritériá, ktoré vlastne by mali byť prísne, ale ako sa javí, keď môžeme čítať zákon, tak zrejme aj opravujem legislatívnu chybu, ktorá nastala po novele z roku 2012, a to z dôvodu, že dnes platí, a to si dovolím odcitovať, to, čo je napísané na JASPI v systéme ministerstva spravodlivosti:
Do praxe potrebnej na výkon advokátskeho povolania sa započítava prax advokátskeho koncipienta, prax sudcu - chýba tam čiarka medzi týmito dvomi slovnými spojeniami - asistenta sudcu Najvyššieho súdu a justičného čakateľa - medzi týmto sú dokonca dve čiarky - prokurátora, právneho čakateľa prokuratúry a notárska prax. Bodka.
Čiže už len z tohto textu je vidieť, že zrejme niekto sa ponáhľal opäť a prišlo k tomu, že medzi týmito povolaniami chýba vyšší súdny úradník, ktorý by tam nepochybne mal byť, a to z dôvodu, že čo do kvality vyšší súdny úradník, čo do kvality obsahu práce, vyšší súdny úradník, možno ho porovnať s justičným čakateľom, možno ho porovnať s notárskym čakateľom, čakateľom prokuratúry či notárskym kandidátom.
Aby som bol úplne presný, dnes alebo vlastne v čase z roku 2011, keď prišli novely pani poslankyne Žitňanskej, justičný čakateľ sa pretransformoval na vyššieho súdneho úradníka. Čiže opäť, ten obsah zostal úplne, úplne rovnaký. Čiže nie je dôvod na to, aby, aby vyšší súdny úradník nepatril do, do ustanovenia, ktoré som citoval. Aj súčasná právna úprava, ktorá bola schválená minulý týždeň, hovorí o tom, že justičný čakateľ vykonáva rovnaké úkony ako vyšší súdny úradník, v zásade aj podmienky prístupu do, do, na výkon sudcu sú rovnaké pre čakateľa aj vyššieho súdneho úradníka. A preto navrhujem, aby do, sa do praxe advokátskeho koncipienta započítavala okrem spomenutého, spomenutého, praxe sudcu, asistenta sudcu, justičného čakateľa, prokurátora, právneho čakateľa prokuratúry a notárskej praxe aj prax vyššieho súdneho úradníka. Plus dopĺňam vzhľadom na rôzne právnické povolania, že komora môže započítať prax, aj inú právnickú prax, ak je, ak obsahovo zodpovedá alebo je, je, smeruje k tomu, aby výkon advokácie bol, bol zodpovedný, avšak iba v rozsahu troch rokov.
V mojom návrhu ešte stále chýba justičný čakateľ, ktorý vlastne nebol v čase, kedy som predkladal, nebol platný, ten nevidím problém doplniť v prípadnom druhom čítaní. Týmto, čo navrhujem, sa jednak zvýši mobilita mladých zamestnancov, predovšetkým mladých právnikov, nebude tá úprava diskriminačná, resp. znevýhodňujúca pre niektoré povolania, a to aj konkrétne pre vyšších súdnych úradníkov. Do, do advokátskeho povolania sa budú dostávať aj tí, ktorí na to podľa môjho názoru, častokrát určite majú, a to sú práve vyšší súdni úradníci.
Preto si myslím, že tento návrh zákona jednak zrovnoprávňuje niektoré právnické povolania a tiež odstráni legislatívne chyby. Preto nevidím problém, aby bol ten návrh prijatý. Ale aj tak vás žiadam, aby ste tento návrh podporili a posunuli ďalej do druhého čítania.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda. Dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona. Predmetný návrh zákona spĺňa po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov tak Národnej rady ako aj vlády, predpokladám.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh v druhom čítaní do 32 dní od jeho prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní. Zo znenia uvedeného návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. A komu by zrejmý nebol, samozrejme, má možnosť nahliadnuť do dôvodovej správy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Toto moje odporúčanie nezakladám len na formálnej stránke, ktorá súvisí s mojou úlohou spravodajcu, ale aj s tým, že je naozaj potrebné minimálne počet čiarok v tomto zákone zoštandardizovať.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu, vás, teda pána predsedu Národnej rady.
Môžete otvoriť všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Ja by som vzhľadom na to, že nebol posunutý do druhého čítania návrh zákona o Zákonníku práce, mňa a pána Mihála a tento zákon s tým súvisí, tak v mene mňa a Jozefa Mihála sťahujem tento návrh zákona pod tlačou 1176.