39. schôdza

Ďakujem, pán predseda. Ja by som chcel poznamenať, myslel som si, že si to rozmyslím počas tej prestávky, ale nie je to moc až také úsmevné, ale chcel som iba povedať, že ty tu kultúrnu vojnu proste vykopeš aj pri tomto štátnom sviatku a je jasné, že po rozhodnutí ústavného, Ústavného súdu je proste zákon o registrovaných partnerstvách alebo registrované partnerstvá ľudským právom. To rozhodol Ústavný súd, ale nemotal by som konkordát celkom do témy, kde, ja viem, že v obsahu tohto zákona je ako keby ten deal medzi 1. septembrom a 28. októbrom, ale moc sa mi to vystúpenie tentokrát nepáčilo, pretože jednak sme sa bavili o téme Milana Rastislava Štefánika, jednak sme sa bavili o téme vzniku Československa, a takže konkordát, odluku od cirkvi, registrované partnerstvá by som sa bol pri zrovna tejto téme troška zdržal.

Pán poslanec Krajcer, reakcia, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Martin, áno, je fakt, že sme viazaný Vatikánskou zmluvou ako krajina, ale ja osobne si nemyslím, že k niektorým témam, ktorým možno na prvý pohľad Vatikánska zmluva bráni, aby boli otvorené alebo nejakým spôsobom nastolené a vzápätí presadené, sa treba brániť a byť pasívny.
Poviem príklad, je to odluka cirkvi od štátu. Ja som zaregistroval pred pár týždňami vyjadrenie ministerstva kultúry, že ako Vatikánska zmluva bráni tomu, aby sme sa dohodli na nejakom modeli odluky cirkvi od štátu, a musím povedať, že to vôbec nie je pravda. Naopak, tá zmluva predpokladá, aby sme sa niečím takým zaoberali, a je priestor, aby sme prišli s takýmto návrhom, čiže ono častokrát sa to zneužíva ako téma. Ale myslím si, že, že nič nebráni tomu, aby sme takéto témy nastoľovali, diskutovali aj s cirkvami a následne ich dokázali presadiť. Čiže ja len chcem povedať, že v tomto prípade som odporcom takého pasívneho prístupu, že nepodporím nejaký návrh, lebo je tu Vatikánska zmluva. To, čo si hovoril vo svojom vystúpení, že tento návrh nepodporíš, lebo je problémom, je problémom to, že sú tu nejaké cirkevné sviatky, ja si myslím, že niekedy treba mať odvahu nastoliť isté témy. A že táto odvaha chýba niekedy politickej reprezentácii, ktorá možno aj v súčasnosti vedie túto krajinu a radšej zbabelo ustúpi, možno len zdvihnutému obočiu konferencie biskupov a ja si myslím, že treba, naopak, treba prichádzať s témami a diskutovať s nimi. A aj v konferenci samotnej sú biskupi, ktorí tie veci... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Mikloško.

Ďakujem. Mne sa zdá, že pán poslanec Poliačik troška prestrelil a mieša krumple s vajíčkami, a nielen svojou bradou mi stále viac pripomína Taliban, nehnevajte sa za toto. (Smiech v sále.)
Vatikán má zastúpenie so 170 štátmi, ktoré si pokladajú za česť mať tam svoje zastúpenie diplomatické. Slovensko má dvojstranné zmluvy s mnohými štátmi sveta, prečo nie, a vtedy tunajšiu zmluvu, o ktorej bola reč, uzavrela legálne, demokraticky zvolená vláda, ratifikoval parlament, podpísal prezident, nevidím dôvod, prečo by sme nemohli mať dvojstrannú zmluvu aj s Vatikánom. Pripravovali ju vtedy naozaj legálne demokraticky zvolení naši zástupcovia, bol som akurát v tom čase aj v Ríme. Pán prezident Schuster niekoľkokrát kvôli tomu tam prišiel, pán predseda parlamentu Migaš bol tam, obidvaja sľúbili rýchlu ratifikáciu, čo sa aj stalo.
A Vatikánska zmluva sa skladá z troch zmlúv. Jedna sú školy, máme 3 % katolíckych škôl a prípadne evanjelických a ďalších. Prečo nie. Všade vo svete to tak je. Armáda, polícia, väzenstvo je druhá časť, hasiči. Prečo nie. Všade vo svete sa o týchto ľudí niekto aj z hľadiska duchovného stará.
Výhrada vo svedomí bola naozaj tým jadrom aj sporov. Bola vtedy v prvom prehlásení vtedajšej legálnej vlády. Aj kvôli tomu padla vláda, ak sa pamätáte, nechcem sa k tomu vracať, ale dnes výhradu vo svedomí spoločnosť polarizujú. Nie sú témou dňa a určite by sa dali ošetriť aj normálnym zákonom. Ja dúfam, že, pán, a iste k tomu dôjde. Dúfam, že pán Poliačik nechce, aby katolícki gynekológovia robili potraty.

Pán poslanec Poliačik, reakcia.

Ďakujem. No, Jofo, nerád to hovorím, ale registrované partnerstvá si prvý v tejto diskusii vytiahol ty. Ja som na ne naozaj pri mojom, pri mojom vystúpení nemyslel. Je pravda, že možno niekedy spájam témy, ktoré na prvý pohľad nesúvisia, ale práve tá, práve tá naša zviazanosť, čo sa týka, zviazanosť rúk, čo sa týka štátnych sviatkov, ktorú máme reálne potvrdenú, stačí si pozrieť posledný pokus niektoré z nich zrušiť zo strany vlády SMER-u, čo je osemdesiattrojka, silný parlament, tak ukazuje, že naozaj tie ruky zviazané máme.
Daniel, ja úplne súhlasím s tým, že treba riešiť to, čo sa riešiť dá, kde existuje nejaký priestor, tam určite treba hľadať riešenia. To bol tiež dôvod, prečo som dlhé hodiny sedel u teba v kancelárii na ministerstve a prečo je vypracovaný pomerne dobrý návrh odluku cirkvi od štátu. Ja s tým nápadom žijem, jak si dobre pamätám, od roku 2010 a bol cizelovaný za toho času, kedy si bol ty ministrom kultúry, a stále si myslím, že aj pre riešenie situácie tretieho sektora, aj pre riešenie situácie kultúrneho dedičstva, aj pre riešenie situácie nezávislosti cirkvi od štátu je to dobrý nápad. A som presvedčený o tom, že je v možnostiach súčasne platnej zmluvy s Vatikánom. To znamená, že nemyslím si, že, že tam je priestor na pasivitu, tam je priestor na pasivitu, tak ako sme odkázaní na pasivitu pri tých sviatkoch, obávam sa.
A mrzí ma, že, že nemôžem ešte obšírnejšie reagovať na kolegu Mikloška, a len jedna vec, ja som rád, že niektoré veci ešte nie sú z tej zmluvy dotiahnuté do konca... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Už som vám chcel povedať, pán poslanec, aby ste reagovali na predrečníka. Vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Pán navrhovateľ, pán poslanec Kaník.

Ďakujem, pán predseda. Vážená snemovňa, končíme až možno prekvapivo dlhú rozpravu o tomto návrhu zákona, o tejto hodnotovej téme, ktorá naozaj, ako včera môj kolega Osuský povedal, nie je taká častá v parlamente, že by sme sa bavili o hodnotových otázkach. Bavíme sa často o veciach každodennej reality, ale aj rozprava a debata o hodnotových otázkach, ktorá táto bola, je veľmi dôležitá, pretože posúva vnímanie verejnosti, vyzdvihuje isté hodnoty, na ktorých by sme mali stáť. Ja by som sa chcel predovšetkým poďakovať všetkým, ktorí sa do tejto debaty zapojili. Odzneli tu veľmi zaujímavé, veľmi cenné príspevky, ktoré poukazovali na opodstatnenosť jednak významu tohto dátumu pre súčasnosť a históriu Slovenska a na priamu a nerozlučnú spätosť osoby Milana Rastislava Štefánika práve s týmto dátumom a práve s touto dejinnou udalosťou.
Myslím si, že skôr či neskôr, keď tento návrh zákona teraz prípadne aj nezíska dostatočnú podporu, sa stane realitou, že tento sviatok bude štátnym sviatkom Slovenskej republiky. Pretože tak ako povedal historik pán Kováč, pre Slovákov bol vznik Československa omnoho dôležitejší ako pre Čechov. Mal omnoho väčší význam a v omnoho väčšom rozsahu zabezpečil dejinný posun pre slovenský národ a pre súčasnosť Slovenska a nielen slovenského národa, ale aj všetkých občanov, ktorí na tomto území žijú. Vznik Československa naozaj znamenal prvý krok k tomu, že dnes žijeme v Slovenskej republike, samostatnej demokraticky orientovanej republike, ktorá je členom Európskej únie. Bez nej by to jednoducho nebolo možné a pravdepodobne to len zopakujem, to, čo som hovoril a čo sa nestretlo u viacerých diskutujúcich s porozumením, ale trvám na tomto tvrdení. Keby Slovenská republika, Československá republika nevznikla, nevznikli by hranice, ktoré sú dnes hranicami aj Slovenskej republiky a logicky a zákonite by územie dnešného Slovenska bolo súčasťou iného štátneho útvaru. Aj to je aj odkaz Bélovi Bugárovi, ktorý sa tiež hneval na tieto moje slová, že pravdepodobne by sme sedeli v parlamente, ak, tak iného štátneho útvaru a nehovorili by sme po slovensky, ale pravdepodobne po maďarsky. Nie je to nič voči maďarskej menšine alebo voči maďarskej národnosti. Je to jednoducho realita, súdobá realita, pretože boli sme súčasťou Uhorska a Rakúsko-Uhorska, a pokiaľ by existovali len dve alebo tri možnosti, že by Rakúsko-Uhorsko bolo zachované v jeho súčasnej podobe a tým pádom by Slovensko bolo súčasťou Uhorska alebo že by sa Čechy odčlenili, Rakúsko odčlenilo, zostalo by Uhorsko, kde by Slovensko bolo jeho súčasťou, jeho horným Uhorskom, a iné možnosti okrem vzniku Československa asi neexistovali. Ak existovali, nech ich niekto pomenuje, nech až, až existujú realistické možnosti. Nie možnosti, ktoré si niekto vysníva v hlave, ale skutočné, ktoré rešpektujú reálie vtedajšej Európy, rozloženia síl, pohľadu mocností, ktoré rozhodovali o povojnovom usporiadaní a rozhodli aj o vzniku Československa.
Československo by takisto nevzniklo bez rozhodujúceho pričinenia Milana Rastislava Štefánika. Ako som citoval v rozprave, nebudem to tu znova opakovať, bez jeho vstupu do vedenia Československej národnej rady by nebolo adekvátnej odozvy u mocností a predstaviteľov Dohody, ktorá vtedy rozhodovala. A nebolo to ľahké. Myšlienka rozpadu Rakúsko-Uhorska a vzniku samostatného štátu Československa sa nestretávala od začiatku s porozumením a s pochopením a s podporou. Naopak, bolo treba vykonať nesmierne veľké diplomatické úsilie, bolo treba zorganizovať aj vojenskú silu a vojenské kontingenty, aby sa tejto myšlienky dostala vážnosť. Bolo treba položiť množstvo životov Slovákov a Čechov na frontoch I. svetovej vojny, aby sa aj krvou zaplatila sloboda, ktorú priniesol vznik Československej republiky. Preto tento dátum má kľúčový význam pre existenciu dnešného Slovenska. Preto má tento dátum väčší význam pre Slovákov a Slovensko ako pre Čechov, a preto by sme tento dátum mali mať zapísaný ako štátny sviatok. Preto tento dátum považujem za prvý z hľadiska chronológie v štvorlístku štátotvorných výročí, ktoré som tu spomínal. To neznamená, že neexistovali iné udalosti, ktoré mali vplyv na Slovensko a ktoré ho formovali. Áno, mali. Bolo ich veľmi veľa. Aj v hlbšej histórii, aj v následnej histórii. Boli to pozitívne aj negatívne udalosti, ktoré sa vrývajú do historického vedomia národa, ktoré ho ovplyvňujú. Ale nie všetky udalosti, ktoré sa stanú, sa stávajú štátnymi sviatkami. Nie všetky udalosti sú hodné osláv. Sú len niektoré, ktoré si krajina, štát, národ vyzdvihne na istý piedestál a oslavuje ho preto, lebo dávajú silný odkaz pre súčasnosť aj budúcnosť.
Preto hovorím o týchto štyroch, pretože si myslím, že mali zásadný vplyv na charakter súčasného Slovenska. A preto ich len zopakujem: vznik Československej republiky ako prvý krok k dnešnej podobe Slovenska; Slovenské národné povstanie, prihlásenie sa k demokratickým tradíciám prvej Československej republiky, odmietnutie autoritárskeho režimu a fašizmu a boj so zbraňou v ruke za slobodu - aj takéto kroky musí národ podstúpiť, aby obhajoval niekedy svoju existenciu; tretím 17. november, kde sa odvrhol ďalší autoritársky režim, ktorý nastúpil po fašizme, po 2. svetovej vojne, a to bol komunizmus, odmietnutie komunizmu a začatie budovania demokratickej spoločnosti so všetkými jej atribútmi; a ten štvrtý, samotný vznik Slovenskej republiky.
Ani jedno z týchto výročí nemá konfesný charakter. Dosť som tomu nerozumel, keď takéto výhrady tu zaznievali. Ani jedno z týchto štyroch výročí neorganizovala nejaká jedna konfesia. Vždy to bolo celonárodné zhodnutie sa. Celonárodné, ktoré spojilo ľudí bez ohľadu na vyznanie, etnicitu, jednoducho udalosti, kde sa bojovalo za hodnoty a presadzovali isté hodnoty a spájali sa ľudia, ktorí na Slovensku žijú, v presadení istých konkrétnych hodnôt. Preto považujem tento štvorlístok výročí za štátotvorný a štátoformovaný, ktorým vtlačili pečať súčasnému Slovensku. Je to dobré, že tieto výročia si pripomíname.
A preto si myslím, že to prvé má tam byť medzi nimi zapísané, pretože, čo to znamená štátny sviatok. To nie je len deň voľna, ako si to mnohí zjednodušene hovoria. Štátny sviatok znamená upriamenie pozornosti minimálne v ten deň na dané výročie, pozornosť médií, analýzy historikov a z toho všetkého vyplývajúca osviežovanie pamäti a výchova mladej generácie k hodnotám, ktoré dané sviatky stelesňujú. A 28. október, pokiaľ by sme ho spravili štátnym sviatkom, spája dve udalosti alebo udalosť a osobnosť, ktoré si zasluhujú našu pozornosť. O 28. októbri ako o vzniku Československa som povedal už veľa. Ale ktorá iná osobnosť na Slovensku je taká zjednocujúca a taká nekontroverzná a taká vážená a uznávaná, ako je Milan Rastislav Štefánik? Nenájdeme takú v histórii Slovenska. A kto je viac spätý s týmto dátumom ako tvorca, iniciátor a realizátor vzniku Československa, ako Milan Rastislav Štefánik? Preto je správne takýto štátny sviatok schváliť, zaviesť, a nech ho nazývame Štefánikov deň, ale nech je dňom, v ktorý si budeme pripomínať aj jeho veľkosť, aj jeho štátnickosť, aj jeho kroky, aj to, čo vlastne vznikom Československa nám dal pre súčasnosť a budúcnosť.
Dovoľte mi na záver, vážené dámy a páni, aby som zakončil toto záverečné slovo dvoma citátmi, ktoré sa viažu k osobe Milana Rastislava Štefánika. Prvý citát patrí jeho súčasníkovi Edvardovi Benešovi, ktorý mimo iné o ňom povedal: "Bol to muž, ktorý po celú dobu svojho vyhnanstva najväčšmi prispel k oslobodeniu svojho rodného kraja. Niet pochybností, že bolo v jeho osobe mnoho geniálnosti a bol jedným z najlepších ľudí, akých sme mali." A druhým citátom je citát Václava Havla, už podstatne novšej osobnosti, ktorý o Štefánikovi povedal: "Bol to kozmopolita, ktorý bol pevne zviazaný so svojou krajinou a ktorý bol vždy hrdým Slovákom. Záujem Slovenska a jeho ľudu bol základnou osou jeho konania. Splaťme našim deťom, študentom i sebe samým veľký dlh, ktorý vytvoril režim..." (Prerušenie vystúpenia rečníkom. Hľadanie podkladov na vystúpenie na pulte pre navrhovateľa.) Tak, pardon, "... ktorý vytvoril režim nenávidiaci všetko a každého, ktorý svojimi postojmi a názormi stál proti jeho lži. Pripomínajme si odkaz, myšlienky a ciele Milana Rastislava Štefánika nielen v dňoch významných výročí, ale neustále."
Ďakujem za pozornosť, vážené dámy, vážení páni, a napriek politickému rozdeleniu tejto snemovne, čo je úplne prirodzené, prosím a žiadam o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pán spravodajca, nech sa páči.