3. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Milé, milá kolegyňa, ktorá tam už bola, už nie je, teraz prišla ďalšia. Milá kolegyňa, moja kolegyňa, milí kolegovia, poslanci, pred chvíľkou bolo hlasovanie o tom, že sa bude predlžovať čas, nejak vás tu ostalo poriedko. Kde sú všetci? Zmizli, čo? Dobre, ja oslovím aj že, milí občania, pretože veľa ľudí túto debatu sleduje prostredníctvom internetu. Ja budem hovoriť aj k nim.
V posledných nielen dňoch, ale aj týždňoch, sa už veľa pohovorilo o Európskom mechanizme pre stabilitu. Jedni sú pre, druhí sú proti, jedni tvrdia, že by sme mali byť solidárni, iní zase radšej, že opatrní. Tu mi napadá jedno slovenské príslovie: Bez opatrnosti je i múdrosť slepá. Mal som tu napísané, že dnes ideme schvaľovať zmluvu, tak nie zajtra, pravdepodobne ideme schvaľovať zmluvu záchranného, teda k prístupu k tomuto záchrannému mechanizmu. Ak by som aj ja pripustil, že chcem pomôcť aj ja svojou mierou a byť solidárny pri záchrane španielskych či iných bánk, či zjavne nezachrániteľného Grécka, určite nie je pre mňa akceptovateľná zmluva, v ktorej sa viac ako demokratické princípy požiadaviek vyskytuje ostrá direktíva. Citujem: "Členovia sa zaväzujú neodvolateľne a bezvýhradne," ďalej, "akúkoľvek výzvu," koniec citátu. Niekto z vás snáď niekedy v živote podpisoval zmluvu s takto koncipovanými bodmi a požiadavkami? Pochybujem, toto nie sú požiadavky, toto je podľa mňa diktatúra. Keď sa hovorí o tých pôžičkách, nakazený je jeden štát, už druhý, jeden sa lieči, napadá mi ďalšie slovenské príslovie, ktoré hovorí: Aj zdravé jablko pri zhnitom zhnije. Mali by sme si dávať pozor, pretože aj my môžeme skončiť v odpade.
Okrem toho, už tu bolo viackrát spomenuté, že bežná zmluva sa dá vypovedať. Je to bežná prax, stretávame sa tým dennodenne. A je na to vždy niekoľko spôsobov, ako z jednej, tak aj z druhej zmluvnej strany. Táto zmluva sa však vypovedať nedá, ďalší pre mňa irelevantný krok. Ak zistíme, že náš rozpočet pri tom najhororovejšom prípade alebo scénari už vycicali, teda sme sa museli zadlžiť vo výške napríklad nášho ročného rozpočtu, teda, ja neviem, pri dvoch 5,5 mld. splátkach do EMS, ako môžeme zabrániť ďalšiemu zadlžovaniu našej krajiny, keďže sa od zmluvy nedá odstúpiť? Do akej miery bude musieť narásť náš dlh, aby sme sa aj my mohli stať príjemcom pomoci? Čo sa stane potom? Ak už nebudeme mať z čoho poslať príspevok na kapitalizáciu? Zatiaľ som nepočul odpovede na tieto otázky. Asi ich už aj ťažko dostanem. Otázku môžeme postaviť aj ďalšiu, kedy sa nám vrátia požičané peniaze Grécku? Alebo nadväzujúca, kedy by sa nám mali vrátiť požičané peniaze na záchranu iných krajín a ich bánk? Tu mi napadlo ďalšie slovenské príslovie: Čím viac prikladáš, tým viac horí. Aby sme aj my nezhoreli.
Pri bežnej pôžičke máte určené pravidlá splácania, už to, myslím, tu spomínal aj pán Osuský s tou hypotékou. V prípade nesplácania nastúpi exekúcia. Kto nastúpi na členov generality EMS, keďže sú nedotknuteľní a imúnni voči súdnym konaniam, a v prípade rozkrádania, rozhajdákania aj našich solidárnych peňazí? Padli tu už aj slová o fiškálnej dohode alebo zmluve a jej dodržiavaní. Ak doteraz niektoré štáty nedodržiavali paragrafy zmluvy Európskej únie a obišli jej najvyšší zákon, ako ich chceme prinútiť dodržiavať fiškálnu zmluvu? Veď ako sme počuli, Gréci si za požičané peniaze bezbreho nakupovali hmotné statky, absolútne nesúvisiace so šetrením alebo udržaním deficitu financií. Veď oni už počítajú s tým, že to skončí kolapsom, tak sa radšej zabezpečia sami a my im ešte solidárne pomôžeme. Ďalšie príslovie, ktoré ma napadlo v tejto súvislosti hovorí, že: Ak sa nechceš utopiť vo veľkej vode, vyhýbaj sa i potoku.
Ak udržateľnosť eura potrebuje pomoc, tak mu poďme pomôcť, ale nie takto koncipovanou zmluvou, ktorej vkladáme hlavu rovno pod gilotínu. V tomto prípade nie som ochotný podporiť vyslanie politického signálu krajinám EÚ, ktoré sa nám akoby vysmievajú so svojimi platmi a ich vysokou životnou úrovňou. A opýtal sa niekto z vás aj svojich voličov? Ja som zachytil ich signály, teda tých, ktorí mi dali dôveru, a tiež sa nestotožňujú s takýmto direktívnym prístupom v našej krajine. Moji voliči hovoria: Nepodporiť. Počúvam hlasy odborníkov z oblasti ekonómie, hovoria tiež: Nepodporiť. Môj vnútorný hlas mi hovorí: Nepodporiť.
A ešte uvediem jeden príklad z môjho života. Po nežnej revolúcii, zhruba v roku 1990 až 1991 sa rušila kultúra v takom stave, ako bola ešte za čias socializmu. Aj kolektívy, šíriace kultúru, v mojom prípade folklórny súbor, do ktorého som nastúpil počas vysokej školy, zrazu dostali ranu pod pás a hrozilo im zrušenie. Našťastie náš súbor viedol a ešte aj dodnes vedie človek, ktorý má jednu veľmi zaujímavú vlastnosť - nadhľad. A s tým súvisiaci aj pohľad do budúcnosti, do ďalekej budúcnosti. Nepozeral sa na to, čo bude s naším súborom o mesiac, o polroka, ako prežijeme teraz, ale čo s ním bude o päť, o desať rokov. Vďaka tomu je dnes tento súbor špičkou v slovenskom folklóre. Aj ja som sa od neho naučil pozerať sa nie na špičku nosa, ale na to, čo bude o päť, desať a dvadsať rokov. Čo bude so Slovenskom o desať, o dvadsať rokov po podpise takto postavenej zmluvy? Tu mi napadá tiež jedno slovenské príslovie: Čo jeden hlupák pokazí, to ani sto múdrych nenapraví. Ak teda chceme zachraňovať, pretože vieme, že náš hlas je, ako keby sme hrach na stenu hádzali, tak poďme zachraňovať s poistkou. Alebo nech solidárne zachraňujú tí, čo na to majú. Keby som mal použiť ďalšie slovenské príslovie tak hovorí, že: Aj dobrá cesta zle vedie, keď po nej zlý chodí. Nuž, kam teda spejeme my? Ideme dobrou cestou, ideme zlou cestou? Aké prekážky nám budú kladené pod nohy? Veľké, veľké sekery. Nehovorím, že prídu, ale treba byť pripravený aj na tie najhoršie scenáre. Pretože kto nie je pripravený, býva v mnohom zaskočený. Aby sme potom neboli zaskočení my a potom sa už ťažko bude vysvetľovať, viete, ale mysleli sme to dobre. Žiaľ, zle to vypálilo.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani predsedajúca, vážení kolegovia aj vážená kolegyňa, určite to nebude ani hodinový, ani polhodinový prejav, ale predsa mi len nedá, aby som aspoň niekoľko vecí v súvislosti s Európskym stabilizačným mechanizmom nepovedal. Žiaľ, celý čas tu sedel kolega Sulík. A ako človek, ktorý istým spôsobom je na Slovensku vnímaný ako hlavný oponent eurovalu, tak predsa by len som rád niektoré veci jemu povedal aj z tohto miesta. Povedal naozaj veľa faktov. A keď odhliadnem od všelijakých tých prívlastkov a epitet a podobne a jeho záverov, fakty sú fakty. A určite to boli fakty, ktoré neznejú príjemne a trošku aj mrazia. A aby som mu ukázal, že takto sa tie fakty dajú robiť, tak som si to prerátal. Tým, že budeme garantovať, tá suma je asi taká, akoby Slovensko viac ako štyri mesiace nejedlo, nevarilo, nekúrilo, nesvietilo, nejazdilo, nevzdelávalo a tak ďalej, pretože je to čiastka viac ako tretina ročného štátneho rozpočtu. No, len ja si nemyslím, že po prvé, sme v situácii, že môžeme povedať: Čo ťa nepáli, nehas. Preto ja si myslím, že nás to páli, že sa nás to bezprostredne určite dotýka. A to, čo som už aj vo faktickej poznámke povedal, zatiaľ, aj keď môžem s mnohými vecami súhlasiť, že tie fakty sú zlé, pán kolega Sulík, nezaznel žiaden návrh riešenia. Ako? Ja si myslím, že aj Slovensko môže prispieť do toho riešenia, ak bude mať dobrý nápad a dokáže získať podporu väčších hráčov v Európskej únii. Je cesta, samozrejme, že pre malú krajinu oveľa ťažšia a horšia ako pre veľké krajiny, ale je.
Zatiaľ čo som vnímal, ste hovorili o tom, že však trh to vyrieši, že bankrot vlastne vyčistí veci, vyčistí v Grécku, potom možno aj vyčistí bankrot v Španielsku, Taliansku a tak ďalej a potom asi aj bankrot v celej Európskej únii. Vcelku vzaté, ten bankrot to nakoniec v konečnom dôsledku vyčistí - ale ako? Viete, keď ste urobili toľko príkladov, mne nedá tiež urobiť jeden príklad, i keď som si vedomý, že príklady vždy trošku pokrivkávajú, teda krívajú. Tak za vlády cisára Nera v Ríme sa tak rozmohlo, by som povedal, slumy, bieda, kde bola špina, jednoducho potkany tadiaľ behali, že cisár Nero mal veľkú ideu mať krásny Rím, no tak ho podpálil. Koľko bolo pri tom mŕtvol? Koľko utrpenia bude, keď dôjde k takýmto veľkým bankrotom? Predsa, nerád sa odvolávam na svoj vek, ja si aspoň jeden pád meny, i keď veľmi slabo pamätám, v roku 1953 v Československu padla mena, v rámci komunizmu sa to volalo výmena peňazí. A pamätám si mnohých ľudí aj dopady na to, na tých ľudí, čo to znamenalo. A preto, myslím si, že táto cesta, pokiaľ sa len trochu dá jej zabrániť, tak by som bol rád, aby sme zabránili. To je jeden pohľad, ktorý ma vedie k tomu, aby sme jednoducho nepovedali nie. A súhlasím, čo tu zaznelo, že je tam kopa vecí, ktoré mrazia.
Druhý pohľad. Viete, často počúvam, a možno aj na tom dosť pravdy je a nepáči sa to aj mne, v tom zveličenom pohľade, že Európska únia nám bude diktovať už aj, že aké majú mať zakrivenie rožky. No, minimálne, i keď je to istá hyperbola, čosi na tom pravdy je. Len ja som žil, žiaľbohu, väčšinu svojho života v inom režime. Európska únia, aj keď nám diktuje mnohé veci, ktoré sa nám nepáčia, zatiaľ jej sankcie, by som povedal, že sú častokrát ešte úplne smiešne oproti tomu, aké sankcie sme mali v tom inom svete. Viete, tam, keď som inak myslel, len myslel, nie už hovoril, tak neraz to v päťdesiatych rokoch stálo ľudí hlavu, zatvárali ich, vešali a podobne.
Hovorím to preto, že napriek všetkým tým zlým vidinám, ktoré tu zazneli, moje geopolitické videnie je, že chcem byť súčasťou toho šťastnejšieho prosperujúcejšieho sveta, a vždy, keď Slovensko bolo jeho súčasťou, vždy tu bolo predsa o kúsok lepšie, spravodlivejšie a kúsok predsa len väčšia demokracia. A to ma vedie k tomu, aby som, nie dobrý, určite nie je dobrý mechanizmus, ktorý navrhujeme, ale aby som ho podporil.
A ešte jednu vec. A tu, tak trošku využijem tu, že je tu pán minister zahraničných vecí. Prekvapujúco zaznelo niečo o Európskych spojených štátoch. Nech to povie. A čítal som stanovisko z ministerstva zahraničných vecí, ja by som to minimálne nemohol si dovoliť vnímať tak ľahko, ako bolo prezentované v médiách. A poviem aj prečo. Viete, možnože sú veci, ktoré potrebujú roky vývoj, tak ako v chémii máte dve látky, a nič sa nedeje. A potom, keď dáte ku nim katalyzátor, tak zrazu dôjde k reakcii. Kríza s eurom túto reakciu môže veľmi prudko vyvolať. A hovorím to preto, že nebol by som rád, nebol by som rád, aby Slovensko sa potom zase ocitlo v situácii, že budeme sa o tom baviť a hľadať riešenia päť minút pred dvanástou. Niekedy, poviem vám, pán minister, že možnože, keby ste sa k tomu vážne a veľmi tvrdo postavili, tak vás niektorí mediálni experti zosmiešnia. Ja som to zažil pred rokmi, keď ako podpredseda pre zahraničie som povedal, že jednou z vážnych zahraničných tém bude euro, tak nejakí pisálkovia v týždenníku Týždeň mi nasadili psiu hlavu a urobili zo mňa hlupáka. Koľko času v zahraničnej politike je venované dnes euru? Koľko zmlúv? Kvôli euru padajú vlády? Možnože som sa díval príliš ďaleko, nie, neočakával som, že sa dostaneme do tejto situácie, ale vnímal som ako vážnu tému. A vnímam aj toto ako veľmi vážnu tému a hovorím to práve v súvislosti, že jedno s druhým súvisí. A že naozaj v tomto dianí ja osobne by som nebol rád, keby sa Slovensko zase ocitlo na pokraji a zase by sme boli tí, ktorí takpovediac možno na poslednú chvíľu dobiehame.
Teda na záver ku kolegom. Ja nechcem s vami viesť politický zápas, pán kolega Sulík, ani iný. Ja som chcel povedať svoje videnie, prečo si myslím, že tento Európsky stabilizačný mechanizmus, teda tú zmluvu podporím a priznávam, že vidím v nej kopu chýb. Napriek tomu si myslím, že stále pre Slovensko je lepšie podporiť ako odmietnuť. No ale, samozrejme, beriem, že je to aj to, ako sa človek na vec díva. A môj pohľad je kľúčový v prvom rade z geopolitického záujmu Slovenska.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec Fronc, myslím si, že je to úplne legitímne, keď vy poviete, mám dojem, že je lepšie podporiť ako nepodporiť. To je v poriadku, len možnože by neuškodilo veci, sa na to pozrieť, pozrieť trochu kritickejšie na celý ten balík. Vravíte, nemôžme si dovoliť žiť podľa porekadla: Čo ťa nepáli, nehas. No, keby tu aspoň išlo o hasenie, ale veď pozrite sa okolo seba. Dva roky "hasíme", v úvodzovkách, celá Európa "hasí", a ten požiar je stále väčší a väčší. Toto je problém. My tu hasíme ventilátorom, benzínom alebo ja neviem čím, ale je to stále horšie a horšie a rútime sa všetci do záhuby. Toto je problém, pán poslanec Fronc. Keď my budeme silou-mocou zachraňovať nezachrániteľné, keď povieme, to Grécko musí stoj čo stoj zostať v eurozóne a Španielsko a Taliansko, tak to celé skončí jedným veľkým treskom. Ja viem, že nebude to príjemné a ľahké, keď Grécko opustí eurozónu, alebo keď nejaká krajina skrachuje, ale keď skrachuje celá eurozóna naraz len preto, lebo nie dostatok ľudí malo odvahu povedať, že cisár je nahý, tak tie škody budú ďaleko, ďaleko väčšie.
Ja nehovorím, aby sme neboli súčasťou toho lepšieho sveta, tak ako aj vy chcete byť súčasťou toho lepšieho sveta, to chcem aj ja. Ale to predsa neznamená, že musíme súhlasiť s úplne každou jednou vecou, ktorá evidentne, evidentne celú situáciu zhoršuje. No a na záver k tým riešeniam, ktoré teda, alebo k tým alternatívam, ktoré som údajne nepredložil. Nie je to pravda, ja som ich predložil. Kvôli krátkosti času to nebudem teraz opakovať, ale keď tu vydržíte do, až do môjho príhovoru, tak ja veľmi rád tú alternatívu zopakujem.
Ďakujem.

Pán kolega Sulík, ja som povedal, že ja vnímam vaše pohľady, nechcem viesť s vami politický zápas. Prezentoval som i pohľad. S tým hasením, no, viete, ja to vidím predsa len trošku inak. Keď váš sused, a to je to Grécko, si vo svojej darebnosti podpáli dom, a vy poviete, no tak, my tento dom nepôjdeme hasiť, i keď je to váš sused. A ten dom sa tak rozhorí, že potom zhorí aj váš dom. Už potom je neskoro. A my sme do istej miery v tejto chvíli v takejto situácii. I v Grécku i na Slovensku je to prepojené, je tá istá mena.
A ešte jedna poznámka. Viete, v '38, v '39 Československo vtedy malo také bezpečnostné zmluvy uzavreté, a keď prišiel Hitler, zatlačil, tak to bol zdrap papiera. A ja osobne som presvedčený, že nič silnejšie v rámci Európskej únie Slovensko nespája s tým svetom a nič silnejšie ho nechráni ako práve spoločná mena - euro. Pretože zachrániť túto menu, predsa len si nechcú dovoliť, aby padla, ani Francúzi, ani Nemci, nikto z nich. Istým spôsobom chránia svoju vlastnú menu. V to trochu tak verím. Možno vy máte nejaké ekonomické argumenty, ale dovoľte mi, aby som ja aj mal svoje presvedčenie a vieru v budúcnosť Slovenska.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, dámy a páni, rozmýšľal som, z akého pohľadu pojať to svoje vystúpenie, či viac technokraticky, či cez argumenty číselné, ekonomické, či cez objemy zdrojov. Nakoniec som sa viac priklonil skôr k politickému chápaniu vecí, ktoré určite vychádza z môjho presvedčenia a možno aj môjho videnia budúcnosti Slovenska.
Sme v súčasnosti svedkami bezprecedentných dejinných procesov a vyzerá to tak, že aj začínajúcich geopolitických procesov, ktoré výrazne ovplyvnia, či chceme alebo nechceme, tak politický, ako aj sociálno-ekonomický charakter Európy. Etické a morálne zlyhávania politických, finančných a ekonomických lídrov v mnohých krajinách Európy a sveta nás stavajú pred holú realitu dneška: Ako ďalej v marazme tejto doby. Je ešte vôbec možné ďalej udržať a rozvíjať konzumizmus, ktorý je vykúpený obrovskými dlhmi štátov, nekrytými peniazmi centrálnych bánk, goodwill akciami krachujúcich firiem či toxickými bublinami komerčných bánk?
Nezávideniahodná situácia nás stavia do polohy, keď už nie sú k dispozícii dobré a populárne, ale len horšie a tvrdšie riešenia. Eurozóna, ambiciózny, možno až príliš ambiciózny projekt so spoločnou menou, možno predčasný, ako sa viacerí tu vyjadrovali, ale fakt je ten, že je tu. Tá eurozóna ak chce prežiť, potrebuje spoločné riešenia, opakujem ešte raz, spoločné riešenia. Niet krajiny v eurozóne, dokonca v celej Európskej únii, ktorá môže povedať, nás sa to netýka. Niet krajiny v eurozóne. Nikto z toho nevyjde bez ujmy, ani Česko, ako sa nám tu niekto snaží tento fakt nahovoriť.
Ak záchrana eura nebude pre každý relevantný subjekt nevyhnutnou výzvou, čiastkové a jednoduché riešenia jednoducho neexistujú. Aj preto je Grécko dôležité, aj grécke euro musí byť kryté skutočnou hodnotou, pretože ním platíme aj na Slovensku. Španielska banka musí byť preto zdravá, pretože disponuje aj slovenským eurom. Za auto vyrobené na Slovensku dostávame aj nemecké eurá. Ozdravenie krajiny, banky, firmy, kdekoľvek v eurozóne už nemôže byť len záležitosťou tej krajiny, tej banky, tej firmy. Aj preto tie spoločné riešenia, spoločný mechanizmus, systém s nevyhnutnou finančnou podporou, ale jasnými pravidlami, účinnou kontrolou, disciplínou a zodpovednosťou všetkých bez straty národnej suverenity, ale s potrebnými intervenciami aj z tých národných úrovní. Áno, hovorí sa o kupovaní času. Pán Sulík to niekoľkokrát dnes vo svojom príhovore zdôraznil. Ale dobre využitý čas, sú aj lepšie a ráznejšie pripravované konsolidácie verejných financií. Dobre využitý čas znamená aj lepšie zvládnuté štrukturálne zmeny. Čas znamená lepšie pripravené a ak bude nevyhnutné, riadené bankroty krajín, ktoré to potrebujú. Čas, dámy a páni, v konečnom dôsledku pri dobre zvládnutom systémovom riešení bude znamenať návrat k zdravej ekonomike. Ako sa hovorí, čas sú peniaze. A čas môžu byť nové peniaze kryté skutočnou hodnotou. Záleží len na nás, ako efektívne využijeme ten draho zaplatený čas. Ako návratná bude táto, síce neželaná, ale zrejme nevyhnutná investícia.
A preto na záver, dámy a páni, chcem povedať, aj keď nie je mi to ľahké, pretože takisto sa venujem hospodárskym záležitostiam. Viem, čo to bude znamenať pre Slovensko, pre naše napredovanie. Takže nie ľahko, ale dávam prednosť tomuto nákladnému, možno neistému a rizikovému, ale riadenému projektu pred nevyčísliteľnou cenou živelnosti, chaosu, anarchie, ekonomickej depresie, sociálnych nepokojov, ľudí bez práce a najmenej jednej stratenej generácie našich detí kdesi na periférii Európy.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán Hudacký, hovorili ste, že, a potvrdili ste vlastne, čo som vravel v mojom prejave, že kupovanie času, veľa tých záchranných akcií je len kupovaním času. A ja mám teraz na vás jednu úplne konkrétnu odpoveď, otázku a chcel by som vás poprosiť o odpoveď. A stačí mi aj odpoveď typu áno alebo nie. Máte dojem, že tých posledných dva a pol roka, čo sme si za stovky miliárd eur teda ten čas kúpili, bolo dobre kúpeným časom? To je prvá moja otázka.
A druhá otázka. Kde beriete tú istotu, že odteraz kúpený čas bude lepšie kúpený čas? Inými slovami, nie je na čase povedať, že už prestaňme s tým kupovaním času, lebo bruselskí politici nedokázali prezentovať a zrealizovať dobré riešenia behom toho, počas toho draho kúpeného času.
Ďakujem.

No, určite, že je to ťažká odpoveď na túto otázku, pretože za tie dva a pol roka toho nebolo veľa. Čiže investícia, o ktorej som hovoril, tá návratnosť sa možno naťahuje až na príliš dlhé obdobie. Na druhej strane, sme pred realitou nového eurovalu, trvalého eurovalu, mechanizmu, do ktorého idú ďaleko, ďaleko väčšie peniaze. Tu je otázka, ako budú tlačiť všetky tie krajiny, zainteresované krajiny na to, aby tá investícia bola čo najrýchlejšie návratná. Myslím si, že nebude jednoduché ani pre tie veľké krajiny presvedčiť vlastných ľudí. A tie tlaky budú. Hovoril som, že je to rizikový projekt, ale chcem vidieť riadený projekt. Skutočne, mňa trápi jedna vec, ak necháme napospas tieto krajiny a príde k lavínovitému spôsobu pádu tých krajín neriadeným bankrotom, bojím sa toho, čo je anarchia, čo je chaos, čo je skutočne pád, ekonomický pád týchto krajín. A toto zasiahne aj Slovensko, či chceme alebo nechceme.
Ďakujem.

Ďakujem, vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, dámy, nie, áno, dámy a páni, za chvíľočku máme začiatok leta, letný slnovrat nastane za 29 minút, možno si budem dobre pamätať tento najdlhší deň v roku, možno bude dlhý nielen tým slnovratom, ale aj tým, že tak dlho rokujeme. Asi je škoda, že tu nie je viac ľudí, asi je škoda, že tej téme sa nevenujeme hlbšie a nie vyváženejšie. Myslím, že to, čo tu bolo predvedené zo strany pána Sulíka aj pána Kollára, bolo naozaj analýzou, ktorá bola brilantná a mne povedala veľa. Nedokážem zareagovať ani zďaleka na všetky okolnosti a je možno škoda, že tu neexistuje na druhej strane možno podobný prístup hlbokej analýzy, ktorá by dávala argumenty obdobného typu, ale z toho opačného spektra, ktoré by nás presviedčali o tom, prečo je tá zmluva potrebná, prečo je ju možné podložiť argumentmi, ktoré majú váhu.
Za alebo proti? To je svojím spôsobom naozaj v tejto chvíli ťažká otázka a ja si myslím, že tí, čo sú tu, v tejto sále, ale aj tí, čo už ju opustili, asi nebude veľa tých, ktorí majú úplne jasno a ktorí by si mohli povedať: Tak naozaj vo svojom svedomí cítim, že som presvedčený, že toto riešenie je správne. Asi neistota, istá obava z toho, či sa rozhodujem správne, musí byť prítomná v každom z nás. A ja som presvedčený, že je to tak aj správne, pretože my v tejto chvíli zastupujeme ľudí, ktorí majú právo na našu neistotu, ale ktorí majú právo aj na to, aby sme sa jednoznačne rozhodli.
Čím sa vlastne máme rozhodovať? Kde je tá deliaca čiara? Mne sa až zdá hrozivé, že existuje tak jednoznačne, že toto ľavé krídlo má vyrovnané vnútorné svedomie a pocity, že je presvedčené o svojej pravde, že áno, že to opačné krídlo, všetci do jedného podľa straníckych spektier majú úplne jasné v tom. Ale, dámy a páni, veď to predsa nemôže byť pravda. Veď až tak jasné to vari nie je, napriek tomu, že tých argumentov bolo tak veľa. Ja neverím tomu, že to rozhraničenie, kde ich budeme stískať, tie tlačidlá zajtra, leží teda len medzi tým, či sme zo SaS, SDKÚ, z Obyčajných alebo zo SMER-u. Ja tú hranicu očakávam niekde úplne, ale úplne inde. Tá hranica musí ísť naším rozumom, teda vedomím, aj naším svedomím, teda citom. A to je pomerne ťažké vytrasovať takúto hranicu v našich pocitoch premietnutých až do toho rozhodnutia.
Ste presvedčení, že je to tak jasné? Sú presvedčení o tom všetci, čo odišli, a možno v tejto chvíli s takou ľahkosťou si myslia, že už majú to všetko pre zajtrajšiu jedenástu hodinu v sebe vyrovnané? Desí ma, že v tejto sieni zákonnosti pri takejto vážnej otázke existuje taký laxný prístup k tejto diskusii. Desí ma, že Sulíkove argumenty nenašli podobnú váhu na opačnej strane. Tu vôbec nejde o to, kto má pravdu v tejto chvíli, lebo asi ako som už povedal, stopercentnú istotu nemôže mať nikto z nás. Tu ide o to, že ak sa tu má diskutovať, tak tu ľudia musia byť a musia zabudnúť na to, že máme únavu, pretože my máme tú únavu veľmi dobre spočítanú a vieme, do čoho sme išli.
Dobre. Skúsim teda prejsť trocha inakšie, možnože môj príhovor bude mierne odlišný od tých, čo tu zaznievali. Nevravím, že bude presvedčivý, ale tak to cítim a tak postupne budem argumentovať a pomôžem si históriou. Budem pomaličky postupovať po schodíkoch histórie, až sa možno dostanem k tomu svojmu vrcholu, kde sa budem musieť rozhodnúť. A možno potom bude platiť ono: Rozhodni sa a si slobodný. Pretože ozaj máme mnohokrát v živote takéto situácie, aj keď táto je pre mňa novinkou.
Takže do histórie. Dobre. Začnime hodne ďaleko, bude to až 700 rokov dozadu. Tento piatok, minulý týždeň, sme si v Košiciach a pri Košiciach pripomenuli sedemsté výročie bitky pri Rozhanovciach. Tak trošinka som mal v tom prsty a som rád, že akcia sa podarila, ale to nie je v tejto chvíli podstatné. Podstatné je možno jedno posolstvo, ktoré možno chápať ako posolstvo bitky, kde kráľ Karol Róbert zvíťazil nad oligarchami Omodejovcami z rodu Aba, ale môžeme to povedať aj inakšie, aby sme boli vecnejší, kde chaos prehral s poriadkom. Nebudeme tu robiť nijaký historický exkurz, ale kráľovstvo bolo vtedy chaotické a zdalo sa, že bude chaotické naďalej, však samotný Karol Róbert bol trikrát korunovaný a stále nebolo jasné, či sa mu tá koruna na hlave udrží, a prišlo k Rozhanovciam, na mieste, kde bola teda najväčšia bitka v histórii Slovenska, teda na území Slovenska v stredoveku, a tá bitka bola zlá. Karol Róbert prehrával, darmo mu aj johaniti pomáhali, bol tam obrovský problém a zdalo sa, že dvadsaťštyriročný kráľ príde nielen o svoj panovnícky mandát neistý, ale aj o svoj mladý život. A chaos bude pokračovať a krajina bude naďalej sa rozkladať. Čo sa tak stalo? Zasiahol osud alebo košickí mešťania a vo fáze, keď už sa zdalo, že ozaj je rozhodnuté a kráľovi nič nepomôže, košickí mešťania vstúpili do histórie, do dejín, a nielen svojho mesta, ale celej krajiny a Európy, a po dlhom váhaní, vôbec im nebolo jasné, tak ako nám dnes, čo je to správne rozhodnutie, v istej chvíli vsadili na kráľa, vôbec nie preto, že by tak až veľmi ctili kráľovskú moc, ale jednoducho sa im to v tej chvíli zdalo, v tom vajataní, správnym rozhodnutím, vsadili na kráľa a čuduj sa svete, kráľ vďaka tomuto jazýčku na váhach, vďaka mešťanom, ktorí zasiahli do strateného boja, ktorý trval celý deň, kráľ vyhral. A s ním vyhral poriadok a s ním vyhrala centrálna moc.
Ja viem, pohľady historikov sú tu rôzne a mohli by sme sa o tom sporiť, lebo niekto z vás by dodal, že však a čo, náš bohatier Matúš Čák, ktorý bol obdobným oligarchom nespratným na západe, ako bol Omodej na východe, dobre, nebudeme sa tu prieť o výklad od historikov, použijem to len ako príklad, že sa v istej chvíli obrovskej neistoty oplatilo tej hŕstke košických mešťanov zasiahnuť do boja, zasiahnuť tak, že zrazu zmenili nielen jednodňovú bitku, nielen osudy svojho mesta, ale zasiahli ozaj veľmi výrazne do osudov Európy a môžeme kľudne povedať, že dôsledky tejto bitky, inak na Slovensku trocha zaznávanej z hľadiska teda jej významu, pociťujeme dodnes.
Hovorilo sa tu dnes veľa o peniazoch. Tak si dovolím len povedať, že napríklad slávne dukáty kremnické, florény, máme v histórii len vďaka tomu, že táto bitka prebehla tak, ako prebehla.
Máme tu pána ministra zahraničných vecí, prvé veľké diplomatické úspechy sa udiali práve vďaka tomu, že Karol Róbert mal od chvíle, keď 15. júna 1312 vyhral na rozhanovskom bojovom poli, mal rovných tridsať rokov k tomu, aby zavádzal poriadok, nové mince, nové dane, nové clá, aby urobil aj diplomatické výrazné kroky, zrazu kupci mohli voľne prechádzať cez Uhorsko do Čiech, z Čiech naspäť. Mohli by sme tu kľudne nájsť veľa analógií z akejsi stredovekej únie.
Ja viem, že ten príklad možno nazvať, a možno to niektorí aj tak urobíte, demagogickým, tak trocha som si pomohol s tým, že tá bitka mi napĺňala posledné mesiace a že som bol rád, že sa mi ju podarilo zrealizovať vďaka veľkej pomoci celého mesta a množstva obetavých ľudí, ale sa mi zdá, že ten príklad neni úplne odtrhnutý od tej podstaty. Čo som chcel tým povedať? Že história nám ponúka aj takéto zaujímavé príklady.
Dobre. Opustíme 14. storočie a poďme riadnym skokom do storočia dvadsiateho. Veľmi často sa tu dnes hovorilo: politický alebo ekonomický? Aký je to vlastne projekt? Dosť často tak ako keby zaznievalo, že ten politický je tak trošinka menejcenný, ako keby to bolo také skoro až znevažujúce, lebo tá ekonomika je predsa to, čo riadi naše rodiny, mestá, kraje, štáty i celú zemeguľu. No ale, keď sa niečo nazve, že je politickým projektom, je to už a priori jasné, že je to projektom zlým? Keď som zašiel do toho 20. storočia, tak mám na mysli ďalšiu historickú udalosť, ktorá sa udiala, myslím, že 4. júna 1920 v Malom Trianone, keď jeden z politických projektov zvíťazil. Viem, že to poznáte. Mám na mysli to, že sa urobila deliaca čiara, ktorá nebola ani ekonomická, ani nejak možnože premyslená, prepočítaná, prekalkulovaná, ale že vznikol politický projekt, ktorý, keď budeme v chronológii pokračovať v čase až dodnes, tak by sme mohli povedať, že tento politický projekt bol natoľko úspešný, že tu dnes môžeme rokovať v slobodnom slovenskom parlamente.
Opäť, je to príklad, ktorý ma napadol, a zase netvrdím, že je absolútne správny a že keď budete veľmi chcieť, tak nájdete v tom prvky demagógie. Ale chápem to ako príklad politického rozhodnutia v ťažkej dobe, pretože, veď napokon, keby sme na to išli rýdzo ekonomicky, možnože veľké Uhorsko mohlo byť z hľadiska ekonomiky celkom úspešným projektom, zopár reforiem, ale ja viem, to už hovorím trošinka nepresne a zbytočne.
Dobre. Takže, skočili sme do 20. storočia, do roku 1920, opustíme Malý Trianon a poďme o jedno desaťročie zase dopredu v čase. Nachádzam tam rozhodnutie vtedajšej československej vlády, myslím nejakého '35 roka, roku, keď boli prijaté špeciálne práce, ktoré viedli k tomu, že vzniká nám tu prvý zaujímavý val. Nenazvem ho euroval, ale istá analógia tu je. Na hraniciach Československej republiky vznikajú opevnenia, ktoré majú vytvoriť pevný val proti hnedému moru, ktorý už začal strašiť od '33 roku v Európe. Celkom múdre rozhodnutie, stálo obrovské peniaze, ten val stál strašné milióny na tie časy. Možno to sami poznáte ako, ak milujete hory, tak ešte dodnes aj na území Slovenska, aj keď väčšinou tých ropíkov, známy ropík vzor 35, ropík vzor 36, nachádzame v Čechách, ale aj tu pri Bratislave ten nejaký maxiropík nájdeme, na východnom Slovensku, v Slanských vrchoch, pri jazere Izra, boli to poctivé stavby, ktoré trvajú dodnes a majú istý pôvab, keď v lesných zátišiach nachádzame bunkre, ktoré, žiaľ, či našťastie, to je vec pohľadu, nikdy nevstúpili do tej aktívnej činnosti, ktorá im bola, ich projektantmi, súdená. No, čo sa stalo? Opäť to bude možné vysvetľovať z dvoch pohľadov. Stalo sa to, že tieto valy v Európe zlyhali. Zlyhali. Prečo? Lebo niekto neplnil dohody? Áno, ja to vidím tak, zlyhali preto, lebo niekto neplnil dohody, a bolo to úplne zbytočné, pretože nebolo možné túto silu toho, nazvime ho nultého európskeho valu z betónu a ocele za strašné milióny, využiť. Aj v tom nachádzam analógiu, takú pomocnú, že je to vlastne svojím spôsobom dobrý príklad k tomu, že zmluvy sa ozaj majú plniť a možno v tejto chvíli nahrávam tej druhej strane, no tak, keď sa neplnia, tak potom to tak aj dopadne. A možno budem mať bližšie to videnie, že aká je to obrovská škoda, že tá jednota našich spojencov zlyhala, valy sa stali zbytočné, a ja chcem len veriť, že tí naši spojenci sa od tej zloradnej zmluvy z Mníchova poučili a že nezopakujú pri tomto novom eurovale podobnú chybu. Lebo som osobne presvedčený, že ak existuje dnes štát v Európe, ktorý sa bojí úplne úprimne a úplne vážne fašizmu, tak sú to možno práve Nemci. Možno som naivný, ale by som povedal, že stadiaľ by som najmenej čakal podobné nebezpečenstvo, takže preto očakávam, že aj zlyhaný nultý euroval možnože poslúži k tomu, aby tento druhý, o ktorom hovoríme, si už nikto nedovolil posunúť do podobnej kategórie veľkých historických zlyhaní.
Opäť sa posuniem, ešte ostaneme v 20. storočí. A tu by som už len zašiel veľmi stručne do, nie, dvadsiate opustím, už asi v ňom nemám príklad. Pôjdeme už do dvadsiateho prvého a spomeniem rok 2004 a 2009. Toľkú radosť, ktorú som ja osobne pociťoval vtedy, keď sme vstúpili do Európskej únie, aké to bolo jednoznačné, aká to bola úplne prirodzená schopnosť všetkých nás sa potešiť z toho, že sa dostávame do takej vyspelej časti sveta. Alebo o tých pár rokov neskoršie, v tom dvetisíc deviatom, že zrazu máme takú lukratívnu menu. Ja viem, človek sa má poučiť a nemá zotrvávať v starých názoroch, keď ho život tlačí inde, takže opäť tá moja argumentácia nebude taká jednoznačná, ale aj tak si myslím, že je tu dačo, čo mne osobne z hľadiska nie ekonomického, z hľadiska ľudského zaváňa takým, takým zlyhaním. Možno, že ozaj je to iba pocit, ale myslím si, že v živote aj pocity sú dôležité, ak proste niečomu verím, ak sa rozhodnem, že dokonca je to tak dobré, že tu niet ani nejakých názorových rozdielov, a uplynie pár rokov, prídu prvé mraky na ten senzačný projekt, ktorému sme tak verili, a my už máme veľa dôvodov k tomu, aby sme to spochybnili, aby sme zutekali, lebo ozaj, argumenty sú neúprosné, a to, čo nám pán Sulík dnes predviedol, na mňa malo hrozivý vplyv. A fakt sa mi hovorí ťažko, ale napriek tomu ani pán Sulík presne nemôže mať 100-percentnú istotu, aj on by aspoň tú jednu desatinku musel teraz ubrať, lebo, lebo ani on nemá guľu, ktorá by mu umožňovala vidieť do rokov budúcich, ale určite sú to vážne argumenty, ktoré, len mne našepkáva to svedomie, že voľáko utiecť dopredu pred ich váhou je asi logické, len ľudsky, ľudsky mi to nepasuje. Ja viem, kvôli čomu sme tu, kvôli racionálnemu správaniu krajiny alebo kvôli pocitom? Viem, že nie kvôli pocitom. Ale každý máme právo vidieť veci tak, ako to cítime a ako si myslíme, že by sme chceli, aby táto krajina napredovala. No a teraz už k tej historickej prechádzke, poďme do tej najčerstvejšej skutočnosti a to je k dnešnému dňu.
Ozaj, veľmi pozorne som sa snažil vypočuť všetky argumenty a zdá sa mi, že som urobil dobre, lebo to, čo som počul, bolo mnohokrát veľmi zaujímavé a malo to na mňa účinok. Takže ako sa vlastne máš, Jano Mičovský, rozhodnúť? Aj keď možno tvoj hlas nezmení veci, ale proste to nie je dôležité. To by bol cynizmus, keby som povedal, že na tom nezáleží, to potom by tu stačilo päť ľudí, ktorí by manifestovali svoje hlasy, a potom by poslanec nemal svoju cenu.
Použijem príklad. Použijem príklad partie, ja rád chodím do lesa a mám rád trocha turistiku, niekedy sa človek dostane aj do ťažkých situácií aj v slovenských horách, použijem príklad, že sedemnásť ľudí sa rozhodlo zdolať Kilimandžáro, sadli do lietadla, ale nedoleteli. Havarovali kdesi ešte nad Tanzániou alebo kde a dostali sa do pralesa do džungle. Tí ľudia sa chystali na ten výstup, vedeli, že to bude ťažké, vedeli, že ročne tam ide veľa ľudí a mnohí nedôjdu, tak sa rôzne chystali. Ale viete, ako je to. V tej sedemnástke boli rôzni, niektorí boli plní kondície, dávali bacha na životosprávu, boli plní energie a sily, mali dobré nápoje, boli dobre vybavení, niektorí boli na tom trocha slabšie. Ale bola to partia, dali sa dohromady, život to tak zariadil, nuž chceli, ale nedoleteli. V tej džungli zrazu nastala úplne iná situácia. Z krásnej predstavy, krásneho výletu sa zrazu stala dráma. A v tej dráme bolo treba zrazu zvažovať, čo ďalej. Niektorí sa trošinka poranili, niektorí boli možno poranení ešte z domácich úrazov a boli nedoliečení, proste bola to pomerne nerovnomerná partia, ktorá mala svoje problémy, každý iné. A bol medzi nimi aj jeden, volal sa povedzme Janko Slovák, ten mal to šťastie, že bol v dobrej kondícii relatívne, lebo sa už dávnejšie predtým poučil, že človek sa má pripraviť, a život mu dal zopár kopancov, takže už vedel, že človek jednoducho sa nemôže spoliehať na cudzích, lebo sám v minulosti pocítil, že mu tí cudzí nepomohli, tak teraz sa možno dostal do takého pokušenia, že čo keby teraz tú partiu tam nechal, keby vyrazil dopredu, lebo cítil, že proste ho zdržiavajú tí ranení, ubolení a svojím spôsobom aj rôzne maloverní ľudia, boli v chaose a jemu vznikla obava, že môže sa ľahko stať, že ostane tam aj on s nimi a že možno to neprežije. Tak sa chcel vybrať, vybrať preč od tej partie a snaží sa riešiť ten Janko Slovák situáciu na vlastnú päsť. Ja ho teraz opustím, ja ho teraz už nebudem sledovať, pretože ja neviem, ja neviem, či sa tak rozhodol a kde došiel, len si myslím, že tá stará pravda hovorí, že keď je zle, držte sa za ruky, aj keď je to strašne zle, a pokúste sa tú cestu hľadať spolu, lebo ten individualizmus môže byť, určite mnohokrát aj je, veľmi dôležitý v našich životoch, ale vedieť držať pohromade je asi v ťažkých situáciách lepšia a priori varianta, ako sa rozchádzať, keď je džungľa plná nebezpečenstiev, keď nevieme presne, kde sme, keď nevieme presne, kam máme smerovať, keď vlastne nevieme, čo nás čaká za prvým horizontom alebo spleťou lián, ktorým celkom nerozumieme. A tu sa dostávam k tomu záveru, keď opustím už aj históriu aj analógie s havarovanými lietadlami, a pokúsim sa zodpovedne povedať to, čo vlastne prajem, nie tomuto štvorročnému obdobiu alebo tomu, čo bude od zajtra alebo od budúceho mesiaca v Bruseli, ako sa tá Európa bude vyvíjať. Ale keby som sa pokúsil byť prognostikom, že čo prajem ozaj tým svojim deťom, ktoré sme tu toľkokrát spomínali, a deťom našich detí, do akej Európy ich chcem postrčiť? Veď hovorili sme tu tak veľa o peniazoch, hovorili sme o tom účtovníctve, hovorili sme v pozitívnych súvislostiach, že je to dôležité, a všetko to bola pravda. Ale v tejto sieni zákonnosti skutočne nepoznáme väčšie hodnoty, ako sú peniaze? Ozaj všetko je determinované len peniazmi? Ja som minule na výbore dostal od jedného kolegu otázku, keď som povedal, že pri lesníckej komisii si predstavujem, aby, aby tam bolo zvažované nielen vysoká odbornosť, ale aj vysoká morálna autorita alebo teda nespochybniteľná morálka. Tak ten kolega mi hovorí, že on neni inkvizítor a že on si nevie predstaviť, aby sa morálka nejak hodnotila. No, to je fakt. Peniaze sa hodnotia lepšie. Saldokonto, má dať, dal, plus, mínus, morálka sa hodnotí oveľa ťažšie, ten, to saldo tej morálky je niekedy strašne polemické, problematické a pri najlepšom úmysle nejasné, len práve si myslím, že morálka ako kategória, ktorá vstupuje aj do dnešného rokovania, by mohla byť niečím, čo možno aspoň v istých súvislostiach, nie nad všetkým, ale v istých súvislostiach by mohla povýšiť sa nad tú chladnú matematiku, ktorá bola tak presvedčivá, že sa opakujem, že pánovi Sulíkovi ja by som, samozrejme, nenašiel na tom, ani nedokážem nájsť ani jednu chybnú cifru. Čiže prečo by sme sa nemali zamyslieť, že tá morálka by mala fungovať aj v tejto súvislosti, a či by sme si nemali povedať, že naša budúcnosť, budúcnosť tých našich detí je možno založená na tom, že teraz strašne zariskujeme, že povieme si, že tá partia nech ostane pohromade a nech skúsime urobiť niečo, čo sa zdá nelogické oproti sile argumentov a čísiel a čo mne osobne, nie rozum, ako som v úvode hovoril, a vedomie, ale skôr cit a svedomie hovorí, že by sme mali teraz skúsiť zastaviť tú riavu tej krízy a pokúsiť sa tými svojimi piatimi miliardami, šesťsto šesťdesiatimi miliónmi, alebo ako je to dohromady, obrovská suma, zastaviť tú riavu a možno tú tehličku aj s pocitom skoro tak beznádeje, že to proste v tej hrádzi sa stráca, že, že to už nepomôže, že ten prúd je príliš veľký, vložiť do toho eurovalu.
Je to málo? Z nášho hľadiska je to veľa, ale ak ju tam nevložíme, tak možno, že, že ten prúd nás zmetie, veď my predsa neopustíme tento priestor, my nemôžme nepodpísaním zmluvy odísť, my budeme v tomto priestore, my budeme vystavení tomu, tomu tlaku tej riavy. Ak sa na to pozriem týmto spôsobom, odpustite mi, je to moje videnie, je to videnie s najlepším vedomím a svedomím toho, že chcem nie mať tu vyargumentované nejaké svoje zajtrajšie hlasovanie, ale že chcem sa rozhodnúť spôsobom, ktorý si dokážem obhájiť pred sebou o rok, o dva, neviem, o koľko mi bude dopriate, a že to robím s vedomím, že to cítim ako to najlepšie, čo v tejto chvíli môžem urobiť, nech je mi odpustené, tak to cítim, nemôžem inak.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán Mičovský, vraveli ste, že politický projekt predsa nie je zlý sám osebe, len preto, že je politický. Ja s vami plne súhlasím, ľudstvo pozná veľa politických projektov, ktoré viedli k úspechu, nielen ten vami menovaný príklad. Politický projekt je ale vtedy zlý, keď úplne ignoruje ekonomické súvislosti. A to robíme teraz. Politici zavreli oči, oni si myslia, že keď zavrú oči, tak je po problémoch. Ako malé dieťa, keď si zavrie oči a myslí si, že ho nikto nevidí. Toto je ten až desivý problém a desivá situácia, v ktorej sa nachádzame. No a potom ste povedali, keď nevieme, čo nás čaká, držme sa spolu. Lenže, pán Mičovský, my vieme úplne presne, čo nás čaká. My sa všetci, celá eurozóna, rútime do záhuby. A budete vidieť, rok, dva, keď tu takto budeme sedieť, svet bude vyzerať úplne inak. Ten váš príklad, to, to lietadlo nad tou Tasmániou, ktoré padlo, no, predstavte si teda, že vy ste ten Janko Slovák a vidí, že tí všetci ostatní, vy vidíte, že tí všetci ostatní idú tuto skočiť do hlbokej priepasti, tak aj tak by ste si povedali, budem sa s nimi držať spolu? Veď niekedy predsa musíte trochu veriť aj sebe a svojmu vnímaniu sveta a tomu, že dva a dva je štyri, aj keď vám celý svet okolo vás tvrdí, že nie, dva a dva je sedem. A v takejto situácii sa my teraz nachádzame.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolega Mičovský, z dojmu, ktorý vo mne zanechávate, mám s dovolením pevné presvedčenie, že ste statočný a morálny človek. A ak hovoríte, že existujú aj vyššie veci, ako je ekonomika a účtovníctvo, teda morálka, tak ja vám poviem, že na začiatku tohto problému, ktorý na nás padá, bola nemorálnosť. Nemorálny je ten, kto vedome klame svojmu spoločenstvu, kto krivo vypovedá, o tom už hovoril starý Mojžiš, keď to doniesol zo Sinaja. Nemorálny je ten, kto kradne. Kto kradne budúcnosť vnukov svojich občanov za svoje zvoliteľné a zvolené miesta. Na počiatku tohto nebolo nič iného ako absencia morálky u politikov a u tých, ktorí sa politikmi nechali korumpovať. Takže ak hovoríte, že v protiklade je ekonomika a morálka, je málo lepších príkladov ako konkrétne napríklad vývoj v Grécku. Ako morálka! Mŕtvi, ktorí dostávajú dôchodky, podvodníci, ktorí dostávajú za neexistujúce výkony platy. Sú na počiatku tohto marazmu, a preto i v tomto prípade je morálka absolútne prepojená so zlyhaním ekonomiky, lebo zlá morálka je cesta do pekla.