2.
Ďakujem, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, na rozdiel od včerajšej rozpravy som pôvodne neuvažoval o tom, že mám vystúpiť i v rozprave k odvolaniu riaditeľky Slovenskej televízie a rozhlasu Zemkovej. S pani Zemkovou ma nepúta ani žiadne osobné priateľstvo, ba ani nejaká výraznejšia známosť. Zrejme vieme, že existujeme. A možno by ju aj prekvapilo, že vystúpim v jej kauze. Ale nedá mi, aby som, dá sa povedať, nepozdvihol hlas za to, aby neostalo bez ďalšieho hodené blato na jej profesionálnu česť v oblasti, o ktorej teraz hovoríme. Predjímam, že vo svojom hodnotení, na rozdiel od kolegyne Nachtmannovej, ktorá sa o tom zmienila, nemienim hodnotiť pôsobenie pani Zemkovej ako starostky bratislavského Starého Mesta. Na to samozrejme môžu byť rôzne názory. Ale púhe presunutie zodpovednosti za Štefánku ako čínsku reštauráciu v svetle pravidiel, pri ktorom o takýchto veciach rozhoduje zastupiteľstvo, je zjednodušením.
Ale teraz sa vráťme k téme. Začal by som slovenským múdroslovím: Keď chceš psa biť, palicu si nájdeš. A hľa, našiel sa rozhnevaný občan Lysý. No, z hľadiska novej politickej kultúry to možno hodnotiť ako pokrok, lebo tí, čo si pamätajú, si pamätajú na Mečiarove televízne rozštvorčekované hlavy. To už je pokrok, že tá hlava má meno a že nie je rozštvorčekovaná. Samozrejme ľudí, ktorí by vedeli spravodlivo rozhorčene osloviť radu a výbor v prípade vynikajúceho fungovania riaditeľov Darma, Stadtruckera, Kubiša i Nižňanského, by som zrejme našiel dokonca viac ako jedného. Pri našej dlhej známosti musím povedať, že je akýmsi nešťastným osudom kolegu Jarjabka, že stál na opačnom brehu i počas éry zmienených Darmov, Stadtruckerov, Kubišov i Nižňanského. Pravda, medzi tým v inom drese, ale to môže povedať aj on o mne. Otázka je, že či to boli dobrí riaditelia. Či to boli riaditelia, ktorými stálo za to zaoberať sa, alebo nezaoberať sa, ale, ako sme počuli, dokonca i pán riaditeľ Darmo sa súdil a vysúdil.
Takže mám pri tomto kroku, ale hlavne pri tom zdôvodnení obavu, že teraz bez ohľadu na to, že je to v kompetencii výboru koalície a väčšiny - to je všetko v poriadku - sa pani riaditeľka nebude môcť súdiť o svoje miesto. Ale môže sa súdiť o česť. A potom bude dôkazová ťarcha zrejeme rozložená tak, že bude treba doložiť, že porušila zákon. No, uvidíme. Priznám sa, že, a pán kolega Jarjabek to zmienil, že pri zlučovaní rozhlasu a televízie mala OKS, ako to tak u nás občas bolo, rôzne názory. Zhodou okolností nebola pravda, že by som ja bol ten, ktorý si neprial to zlúčenie. Ale nič to na veci nemení, riaditeľka Zemková, myslím si, udržala a zlepšila pozíciu Slovenského rozhlasu a nebolo celkom nedôvodné poveriť ju funkciou v porovnaní s druhou alternatívou, riaditeľom Nižňanským, ktorý toto všetko celkom s televíziou, jemne povedané, neurobil. Nedá sa povedať, že nebola dobrou alternatívou pri voľbe. A čuduj sa svete, so Slovenskou televíziou je možno neľahké robiť zázraky vzhľadom na balvany, ktoré vláči, počínajúc budovami a čím ďalším, ale... A tiež sa nemienim vyjadrovať k programu, hlbšie, analytickejšie, ako to iste kvalifikovane urobili ľudia z Konta nádeje alebo nejaká odborárka, pretože nedávam televízii všeobecne veľmi zabrať.
Roky som žil na Heydukovej, kde žije legendárny divák televízie František Mikloško. A samozrejme, ja som to považoval za nejakú infekciu, ktorá sa šíri od budovy Charitasu, naproti ktorej František býval, aj ja som prišiel do štádia, že som televíziu takmer nepozeral. Ale predsa, aj keď jej nedávam zabrať, pozerám správy. A tu si trúfam povedať, že len úplne zaujatý zaslepenec by mohol povedať, že spravodajstvo v réžii riaditeľky Zemkovej bolo stranícke, že držalo stranu komukoľvek. A v tom ona v tom svojom vystúpení pravdu mala. Ona nebola moja riaditeľka. Ona skutočne zrejme nebola ničia riaditeľka. A to bol po dlhom čase veľmi zriedkavý úkaz. Ona nebola ani niečia riaditeľka rozhlasu, vieme, že, a iste je to doložiteľné, že zrušila niečo, za čo by som ja mal bojovať: diskusné fórum Štefana Hríba. To znamená, že sa o nej nedá povedať, že bola niečia a okrem nesporných profesionálnych daností bolo toto v dejinách slovenských verejných masových médií veľmi vzácne.
Takže ak sa hodilo blato po jej profesionálnej cti, pokladal som si za povinnosť vystúpiť ešte raz, i keď nebola moja riaditeľka. A domnievam sa, že má absolútne sväté právo brániť sa proti vykonštruovanej palici na svoje bitie. Pretože, ešte raz, nie je problém, ba dokonca ani nemôžeme nazvať bezprávím, ak chce vládnuca sila vymeniť kohokoľvek za kohokoľvek, ak je to v jej hlasovacích právomociach, ale nemá tak robiť tak, že poškodí profesionálnu česť toho človeka. A to sa podľa mňa nepochybne stalo. A to je dôvod, prečo som vystúpil, pričom sa nebudem šíriť o tom, aký je motív a čo kto tým chce dosiahnuť, pretože odpoveď na staré latinské cui prodest je v tomto prípade jasná ako motýľ v decembri.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
