3. schôdza

Ďakujem pekne. Ďakujem za vystúpenie pánovi poslancovi Kubánkovi, chcem ho v tom podporiť a plne s ním súhlasím.
K tomu, čo bolo povedané, dovolím si poznamenať, aj môj názor je taký, že nemôže byť šachová olympiáda, ktorá je, povedzme, dá sa povedať maximálne tak mentálnym športom na úrovni ja neviem výsledkov našich hokejistov, ktorí doniesli zlaté, strieborné alebo iné medaily, alebo na úrovni našich futbalistov, ktorí reprezentovali Česko-slovenskú republiku v tom čase na majstrovstvách sveta. Čiže myslím si, že tento návrh zákona ako taký je vo veľkej miere, znova to zopakujem, diskriminačný ku ostatným druhom športov a športovcom, nehovoriac o tom, že aj príspevok či už pre olympionikov alebo paralympionikov by mal byť rovnaký. Čiže aj v tejto rovine vidím priestor ešte na dopracovanie tohto návrhu zákona a z toho dôvodu si myslím, že by mal byť stiahnutý. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Samozrejme, tá podoba zákona neznamená, že keby sme ho dostali do druhého čítania, nemá doznať zmeny. Samozrejme, dá sa absolútne akceptovať rozdiel medzi olympijskou medailou a medailou paralympijskou a zo šachovej olympiády. Neviem, či viete, že existujú aj olympiády holubov. Ale nepochybne si myslím, že sa s tým zákonom dá pracovať. Nepochybne sám by som navrhol vyššiu vekovú hranicu. To všetko je pravda. Ale prvýkrát je vlastne reálne na pôde parlamentu urobený pokus o istý krok v ústrety tým, ktorí predsa čosi obetovali.
A ak budeme hovoriť o diskriminácii, no dobre, je to pravda, že je to diskriminácia špeciálne, povedzme, v porovnaní s futbalom, ktorý na olympijských hrách nemá tie najvyššie parametre. Na druhej strane musím povedať, že neexistuje hokejový titul majstra sveta, ktorý sa rovná titulu českej zlatej medaily z olympiády v Nagane. To boli najväčšie doteraz hokejové majstrovstvá, aké kedy boli. Každoročné majstrovstvá sveta za neúčasti špičiek NHL je ťažké porovnať napr. s majstrovstvami sveta vo futbale, ktoré sú raz za štyri roky, pričom hrajú tam všetci, ktorí "perie majú". Povedzme si otvorene, že na bežných majstrovstvách sveta v hokeji hrajú tí, ktorí ostali. Tí lepší tam nie sú. V zásade Nagano bolo dovtedy výnimkou, a preto zlato z Nagana je neporovnateľné so štyrmi inými titulmi spolu, to len tak na margo, historicky.

Ďakujem za slovo. Ja by som chcela podporiť veľmi autorov, vlastne predkladateľov tohto návrhu, a to z toho hľadiska, že myslím si, že otvorenie tejto témy je veľmi dôležité, vyvolanie širšej diskusie je veľmi dôležité jednak aj v odbornej verejnosti, jednak aj v laickej verejnosti. Ja sama sa budem snažiť čo najviac presadzovať to, aby deti a mladí ľudia boli motivovaní čo najviac športovať, aktívne športovať, avšak, bohužiaľ, musím súhlasiť s kritikmi tohto návrhu, pretože veľa bodov je sporných v tomto návrhu zákona. Keby som niektoré mala len také vypichnúť, a obávam sa, že aj v tom druhom čítaní by sa nedali všetky opraviť, bolo by dobré, keby ten zákon bol aj podľa môjho názoru prepracovaný a ozaj by tam boli obsiahnutí všetci športovci, ktorí si to zaslúžia. Len taký príklad uvediem. Napr. vodní zjazdári Vala a Slučik, ktorí majú tiež svoju olympiádu, na majstrovstvách sveta získali celkovo 10 zlatých medailí. A týchto športovcov by sa netýkali takéto ocenenia a takáto renta, čo, si myslím, by nebolo spravodlivé. Podobne už tu boli spomínaní aj futbalisti, hokejisti. Takisto prichádza sem otázka takej etiky, etického rozmeru. Nie je tam vôbec riešené, ako sa štát postaví k športovcom, ktorí získajú olympijské medaily a vo svojich odvetviach majú rozprávkové príjmy. Čiže je tam viac vecí, ktoré mi vadia. A myslím si, že by mohli pre viacerých športovcov, mladých ľudí, pôsobiť skôr demotivujúco ako motivujúco. Ďakujem.

Ja som nesmierne rád, že potvrdzujete, že tento návrh zákona treba prepracovať, že nie je dobrým zákonom. Ja si myslím, že treba otvoriť širokú diskusiu športovej verejnosti a predložiť úplne nový zákon, pretože keď ho predložíme, pustíme do druhého čítania, tento zákon treba úplne, úplne zmeniť, a preto je výhodné nerokovať o ňom ďalej a otvoriť širokú diskusiu medzi športovou rodinou.

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, ja začnem trošku z iného konca. Bolo to nedávno, keď sme spolu pozerali vzadu majstrovstvá sveta, myslím, že to bol zápas Slovensko – Francúzsko, ktorý sa nám nakoniec podarilo vyhrať. A myslím si, že všetci, čo sme tam sedeli, sme ukázali, ako vieme fandiť tejto krajine. Samozrejme, videl som pri sebe veľa odborníkov na hokej, ktorí vedeli, kto kedy mal vystreliť, kto kedy mal brániť, ako mal tréner striedať, proste čo poslanec, to odborník na šport a špeciálne na hokej. Ja sa tiež prikláňam k tomu, že aj ja som sa tam cítil medzi nimi veľký odborník, ani korčuľovať v podstate neviem, ale proste tak to asi v živote chodí, že mali sme všetci radosť po zápase. A musím povedať, že počas týchto majstrovstiev sveta sa vôbec na Slovensku nebavilo o politike, v krčmách sa bavilo o hokeji, každý mal slovenský dres a každý bol rád, že našim chlapcom sa darí a darilo. Takže musím povedať, že šport spája ľudí. A treba si vážiť ľudí, ktorí sú ochotní obetovať svoje zdravie, ktorí sú ochotní na sebe pracovať celý život. A myslím si, že športovci a umelci robia najväčšiu reklamu tejto krajine. To, dúfam, so mnou budete súhlasiť.
Teraz poviem taký druhý príklad. Pred odchodom na majstrovstvá sveta vo futbale sme boli s bývalým trénerom reprezentácie Vladom Weissom poprosiť, požiadať o sponzorské v jednej nemenovanej banke na prípravu reprezentácie Slovenska. A bolo nám veľmi slušne povedané, že, bohužiaľ, táto banka sponzoruje veľmi známy taliansky klub. Bohužiaľ, odišli sme veľmi smutní, ale čo čert nechcel, pri vylosovaní sme dostali Talianov a zhodou okolností sme ich porazili. Takže tá celá banka, všetci zamestnanci zo Slovenska, ktorí tam pracovali, sa tešili, možno len tí ľudia, ktorí nám povedali dovidenia, tak boli smutní. Bohužiaľ, taký je tiež šport.
Takže čo sa týka tejto myšlienky, ja s tým absolútne súhlasím. Súhlasím s tým, že je to dobrá myšlienka. Ale to, aby som oddeľoval olympijského víťaza od majstra sveta, majstra Európy, to je veľmi ťažké. To by mohlo aj narušiť medziľudské vzťahy, pretože ak mám byť konkrétny, za Lokomotívu Košice hrával Jozef Móder. Možno niektorí ho poznáte, podľa mňa väčšina ho pozná. Bol majster Európy a nepatrí do tej skupiny. Kunzo, ktorý bol jeho žiak, patrí do tej skupiny. Teraz sú to priatelia. Myslíte si, že to nenaruší tie medziľudské vzťahy? Ja si myslím, že áno, že by to nebolo dobré, pretože takisto ako majster sveta, ako olympijský víťaz všetci robia radosť nám všetkým. A ja by som ich nerozdeľoval. To je veľmi citlivá otázka. Bolo by dobré, keby sme sa ňou zaoberali, ako ďalej. Ale či už stojí za povšimnutie alebo za to, či by mali vo veku 40 rokov brať ako rentu, to je tiež na zamyslenie.
Ale čo by som uprednostnil alebo na čo by som kládol väčší dôraz, je, sú olympionici, ktorí ešte žijú medzi nami, ktorí sú tí, ktorí absolvovali tieto majstrovstvá. Ale bolo im odoprené v tom minulom období. A takisto ako tuná pán Osuský, tak aj ja poznám pánov, či už je to pán Zachara alebo pán Švajlen alebo pán Urban, títo by si to hádam zaslúžili, pretože urobili niečo, čo robili zadarmo, robili z lásky. A neboli docenení. A niekedy mám taký pocit, že týchto ľudí si vážime alebo nejakú úctu máme k nim vtedy, keď sa s nimi lúčime. Sám to zažil, keď sme sa boli lúčiť s pánom Popluhárom, koľko ľudí tam bolo, koľko ľudí si ho vážilo, ako nám za ním bolo smutno, ale že robil kus teda v slovenskej futbalovej reprezentácii, že nosil tie krabice a zbieral ponožky po tých mladých hráčoch, to si vtedy nikto nevšímal. Takže bol by som rád, keby sme sa aj nad tou otázkou nejako zamysleli a porozmýšľali, či by nebolo dobré predovšetkým týchto ľudí nejako ešte oceniť za to, čo pre túto krajinu urobili.
Chcelo by to väčšiu diskusiu. Samozrejme, bavíme sa tu o zdravotných sestrách. Čiže keď zdravotné sestry majú problémy, tak, samozrejme, sa s nimi baví, diskutuje a tuná keď sa jedná o športovcov, tak nie. Tiež by si bolo dobré vypočuť aj jednu stranu, aj druhú stranu a nejaké resumé by z toho malo vyjsť, pretože je to vec, ktorá skutočne stojí za to. Skutočne stojí za to, aby sme sa venovali jej. A ja verím, že všetci tuná, ktorí sedíme, máme svoje deti, máme svoje rodiny, ktoré majú tiež svoje idoly, svoje vzory. A si myslím, že šport je ten najideálnejší, ako nejako mladých ľudí zapojiť do života.
Ak mám byť úprimný, som tu už dosť dlho na to, aby som mohol povedať ďalší názor. Bavíme sa o športe, ale ja dodnes osobne neviem, ako je financovaný šport. Viete mi niekto povedať, koľko ide do športu ročne peňazí, koľko peňazí do športu dáva ministerstvo obrany, ministerstvo vnútra, TIPOS, hazardné hry, koľko ide peňazí do športu? To nikto mi nevie povedať. (Reakcia z pléna.) To je koľko? Pán Simon, povedzte mi, koľko je to veľa? (Odpoveď z pléna. Áno, Wänke? Wänke, bohužiaľ, za jabĺčka sedel v base alebo tam sedí a niektorí sú na Kanárskych ostrovoch. Taký je život.
Samozrejme, tento zákon je dobrý. Treba sa nad ním nejako zamyslieť, treba s tým niečo robiť, ale treba vyriešiť predovšetkým financovanie športu, financovanie športu je veľmi dôležité, pokiaľ nebude vyriešené toto a zákon o športe, do ktorého by sa to dalo zabudovať, ale tie pravidlá už aby potom platili dlhodobo, nielen na jedno volebné obdobie, a potom sa to zase bude meniť.
Takže ja som, samozrejme, ochotný pomôcť tomuto zákonu, ale pokiaľ nebudú tieto veci doriešené a dotiahnuté do konca, to je financovanie športu a zákon o športe nový, tak to nepodporím. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán kolega Galis, ono je to vo všetkých tých vystúpeniach tak – im Prinzip ja, aber nein. Teda v zásade všetci absolútne sú za to niečo, ale nič, to je problém, čím viacej rozšírime portfólio problémov pri tomto riešení, napr. otázkou financovania športu, no tak sme Tonka Švajlena a možno jeho prilepšenie k dôchodku pochovali pod takou pyramídou, že sa ani jeho deti z nej nevyhrabú. A všetci, samozrejme, s tým "súhlasíme", ale zároveň chceme, aby sme rozšírili zase portfólio recipientov natoľko, že by to bola diera v štátnom rozpočte ako hrom, pretože, samozrejme, je to tak ako s tým mudrcom, ktorý chcel na každé ďalšie šachové políčko len dvojnásobok tých zŕn obilných. Takže ak sa niekde, ako som už povedal, chce začať, tak sa dá diskutovať, či tú hranicu posunieme na 50 rokov veku a či tú sadzbu upravíme tak alebo onak, ale pritom nijakým spôsobom nemôžeme začať naraz s tisíckou ľudí, často nesúmerateľných ničím, pretože, samozrejme, iste každý z vás mi dá za pravdu, že je rozdiel v tituloch olympijského víťaza na hladkú stovku a olympijského víťaza, povedzme, možno v snowboardingu, a tým nechcem krivdiť umeniu snowboardistov. Ale i v príjmoch potom toho hladkého stovkára je asi trošku rozdiel, v tých príjmoch z reklamy a zo všetkého, ako možno toho snowboardistu, ale znova, ak chceme pochovať akýkoľvek problém, tak ho rozšírme a zalejme do betónovej masy financovania športu, všetkých možných titulov majstrov sveta a Európy a medailistov a potom máme jedno isté, nikdy Anton Švajlen ani Anton Urban, ani Janko Zachara... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Áno, myslím, že je to super myšlienka, že chceme aj našich športovcov oceniť. Takže ja ju každopádne zdieľam. Ale som za to, aby to bolo v širšej diskusii jednoznačne. A diskriminácia jednotlivých druhov športu, myslím si, tiež má čo do toho povedať, aby to bolo jasné, že ktorí sú tí, ktorí nám by mali byť v tejto kategórii podchytení. Myslím si, že práve pri športe, tam si to musí človek odmakať, lebo nezabehnete, nezvíťazíte, pokiaľ si ten tréning odflákate, a to je jedno, či to robíte rok alebo desať, alebo dvadsať rokov. Takže myslím si, že je to zaslúžené. Samozrejme, mám tiež určité výhrady voči veku, odkedy by to malo byť. Takže myslím si, že každopádne nie je to úplne vymakaný zákon, bolo by dobré ho ešte doriešiť, samozrejme, aj s pripomienkovým konaním, ale dajme váhu týmto športovcom, ktorí sa takýmto spôsobom zaslúžili o reprezentáciu našej republiky, pretože myslím si, že šport ešte stále aj v týchto ťažkých chvíľach nášho národa spája národ. Videli sme to teraz na majstrovstvách sveta. A musím povedať, že dáva zabudnúť na tie každodenné trampoty aspoň na niekoľko tých hodín alebo dní, keď môže z toho športu aj ten, ktorý má tie minimálne príjmy, trošku zabudnúť na ten svoj každodenný život. Takže som za to, aby sa s týmto zákonom niečo robilo, ale musí sa ešte dopracovať a dopíliť. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec Galis, síce súhlasím s vami, čo ste hovorili, ale na druhej strane musím vás upozorniť, že keď tento zákon nepustíme do druhého čítania, tak môže sa stať to, že vyrastú ďalší výborní športovci, ako bol napr. pán Popluhár, čo ste spomínali, a iní a zase nič sa neudeje, nikto sa o nich nebude starať. A vy dobre viete, že športovci vo veku od 20 do 35 rokov sú aktívni. Ale čo potom s nimi? Niektorí uplatnenie nájdu a niektorí nie. A ja si myslím, že je to dobrý zákon. Samozrejme potrebujeme to ešte vylepšiť, ale to môžeme urobiť až v druhom čítaní. A keď sa to nestane, tak bojím sa o to, že nikdy v živote tie ďalšie zákony, ktoré sú podstatné, o ktorých ste hovorili, neprídu do parlamentu a zase utečie niekoľko desať rokov a nič sa neudeje s našimi športovcami. A ja si myslím, že šport je veľmi dobrá vec a musíme motivovať mládež a športovcov aj tým, že budeme sa o nich starať aj potom, keď už zanechajú aktívnu činnosť. A potom to bude naša hanba všetkých nás, ktorí tuto sedíme, keď to nepustíme do druhého čítania, nevylepšíme tento zákon. A potom, tak ako sa už tisíckrát stalo tu v tomto parlamente, zabudne sa na to. Ďakujem pekne.

Pán kolega Galis hovoril naozaj zo skúseností. On ich má strašne veľa vo svojom športovom živote. Treba sa naozaj nad tým zamyslieť, lebo máme tu veľa športov a reprezentantov, ktorí nás reprezentovali veľmi kvalitne na súťažiach, či sú to už majstrovstvá sveta, majstrovstvá Európy, Liga majstrov, UEFA, Fedcup, iné mnohé klubové súťaže, kde nás naozaj výborne reprezentovali športovci. Je preto potrebné zvážiť a naozaj sa poradiť so širokou športovou rodinou, neurobiť unáhlené kroky, aby sme si nerozvadili športovú rodinu, tak ako prišlo k rozvadeniu našej zdravotníckej rodiny. Ak spravíme neuvážené kroky, chceme si rozbiť celú spoločnosť? Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, ja som pôvodne nechcel nič hovoriť, ale vyzývali ste tu kolegov, aby sme povedali, koľko peňazí kto dáva do športu, či je to ministerstvo obrany, ministerstvo vnútra a tak ďalej. Ja si nepamätám presne, koľko ministerstvo obrany dalo do športu počas môjho pôsobenia, ale vždy to boli peniaze na rôzne tréningy a na podporu takých skromných ľudí, ako je trebárs Elena Kaliská alebo pán Gönci alebo Martikán a ďalší. Ale jedno číslo by som vám predsa len povedal, pán poslanec, mám tu jedno číslo. A to číslo je 17 000 v eurách, ktoré terajší staronový premiér Robert Fico poskytol z rezervy vlády na nechty pani Martinkovej, fitneske. Ja som si tu našiel ten obrázok, kde je s ňou odfotený. A musím konštatovať, že ona má celkom dobre vyformované všetky partie tela. A naozaj, ako tam drží nejaký ten pohár, tak len tie nechty jej tam chýbajú. Ale otázka je, či tých 17 000 eur, teda pol milióna slovenských korún z rezervy vlády, ktorá bola vyhradená trebárs na škody po povodniach, nebolo predsa len trošku vysoké číslo. Takže nie je to vždy len o tej výške, ale aj o tom účele, na ktorý sa tie peniaze dajú. Ďakujem pekne.