3. schôdza

Ďakujem pekne. Teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
Pán poslanec Poliačik. Končím možnosť sa prihlásiť.
Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem, pán predseda. Budem hovoriť len v krátkosti, ale nemohol som si pomôcť. Oceňujem, oceňujem akúkoľvek zmienku o zarátaní kvality do hodnotenia škôl a do systému ich financovania. Čím viacej kvality zaradíme medzi parametre, na základe ktorých sú školy platené, tým lepšie bude možné na trhu so vzdelávaním rozoznať dobré od zlého. A to dobré podporiť.
Preto považujem ten návrh, ktorý máme teraz na stole, za cestu dobrým smerom, ale pri tom kombajne, ktorý sa na školstvo chystá v nasledujúcich mesiacoch z rúk ministerstva školstva, sa obávam, že aj keby, aj keby tento návrh prešiel, pán kolega, tak nám hrozí veľmi ťažký normalizačný valec v nasledujúcich mesiacoch, ktorý, bohužiaľ, aj keby tento návrh prešiel, tak jeho účinok zrejme zneutralizuje.
Porozprávajme sa teda o tom, že čo by, čo v tom školstve naozaj potrebujeme, a možnože sa to donesie aj do uší pána ministra. Rozpráva nám tu už nejaký ten týždeň o fínskom modeli, tak si pozrime, že čo by vlastne v tom školstve sme aj podľa fínskeho modelu mali mať. A na základe toho sa pozrime na to, že čo by sme mali v školách hodnotiť.
Nesúhlasím s pani kolegyňou v tom, že, že normatívne financovanie škôl je zlé. Normatívne financovanie škôl je dobré za predpokladu, že je dobre nastavené, ale to nastavenie, ktoré máme, to určite zlé je. Pretože nijakým spôsobom nerozlišuje kvalitu od nekvality a nedáva priestor na to, aby kvalita bola zvýhodnená.
Určite nie som priateľom rozhodovania od zeleného stola. A to, čo ste vy, pani kolegyňa, spomínali, mi ho tak trošku pripomína, lebo ja neviem, na základe akých kritérií a kto by mal posudzovať, že ktorá škola potrebuje koľko miest, akým spôsobom budeme vyhodnocovať to ideálne naplnenie. A skôr mi to pripomína také nejaké centrálne plánovanie, a nie súťaž rôznych prístupov ku vzdelávaniu, z ktorej by malo prirodzeným spôsobom vyjsť to najkvalitnejšie ako to, čo máme podporiť a nejakým spôsobom aj finančne ohodnotiť.
Ja skôr presadzujem normatívne financovanie, v ktorom by boli ale všetky prvky zahrnuté spolu. To znamená, to, čo teraz dávame v jednotlivých chlievikoch cez sto rôznych príspevkov na kúrenie, na kapitálové výdavky a tak ďalej, zhrnúť do jedného normatívu, ktorý bude na hlavu dieťaťa, ale tento normatív nedať škole, ale dať ho buď študentovi samotnému, alebo jeho zákonnému zástupcovi.
A takýto normatív, v podstate sumu peňazí, ktorá má pokryť náklady na vzdelanie jedného dieťaťa, potom bude môcť každý rodič, zákonný zástupca, dať do rúk škole, ktorá, ktorá potom má to jeho dieťa vychovávať. A takýto normatív, určite uznáte, že by splnil tie kritériá, že podporuje kvalitu, ale tá kvalita nebude vyhodnocovaná centrálne štátom, ale bude to kvalita, ktorú vyhodnotí zákonný zástupca každého dieťaťa individuálne.
Teda naspäť k návrhu. Hodnotím ho ako, ako pripomienku toho, že na kvalitu máme myslieť, ale určite by som očakával skôr koncepčnejšiu prácu zo strany ministerstva, ale obávam sa, že sa jej tak skoro nedočkáme.
Ďakujem pekne.

Faktické poznámky, pani poslankyňa Žitňanská a pán poslanec Matovič, pani poslankyňa Nachtmannová a pán poslanec Martvoň a Bagačka. Končím možnosť sa prihlásiť.
Pani poslankyňa.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som chcela nadviazať, reagovať teda na pána poslanca Poliačika, ja súhlasím tiež, že normatívne financovanie neznamená, alebo nezapríčinilo úpadok úrovne školstva, pretože aj ten model fínskeho školstva, alebo tak ako to funguje vo Fínsku, je postavený na normatívnom financovaní. Čiže nie je problém v tom, že je to normatív, je problém v jeho výške, podľa mňa je nízky tento normatív. A je problém možno aj v tom, o ktorom sa môžeme baviť, že akým spôsobom nastaviť to financovanie aj normatívmi tak, aby bola nejaká hranica odkedy, dajme tomu, pre toho riaditeľa už to nebude také výhodné, prijímať toľko žiakov, ale sú situácie, kedy proste riaditeľ potrebuje ešte prijať jedného, dvoch žiakov, preto si myslím, že nejaký strop fixne tam dávať asi nie je namieste, ale skôr možno cez znižovanie toho normatívu potom vlastne demotivovať riaditeľov, aby naozaj tie, tie triedy praskali vo švíkoch.
A tiež chcem povedať, že som presvedčená o tom, že len keď budeme merať kvalitu, môžme skvalitniť aj celkové štúdium aj celkové školstvo, ale nielen teda externe, ale aj interne. Je dôležité hovoriť o pridanej hodnote škôl, a teda, čo dokážu deti naučiť, aby to neboli len merania nejakých výstupných testov, ale aj to, že aké pokroky urobia tie-ktoré deti, pretože naozaj, sú školy, kde sú deti možno zo znevýhodneného prostredia, ktoré nikdy neurobia tie záverečné testy tak, ako niekde dajme tomu vo veľkom meste. Čiže treba brať zreteľ aj na tieto skutočnosti.
A je veľmi dôležité aj interné hodnotenie, ako už aj pán kolega Poliačik spomínal, čo si myslia žiaci, učitelia, pedagógovia, nepedagogickí zamestnanci, aké sú vzťahy na tej škole. A toto všetko vlastne by sa malo pri tej komplexnej, pri tom komplexnom hodnotení brať do úvahy a podľa toho nastavovať tie financie. A nielen teda, hovorím, podľa toho externého merania, ktoré nakoniec môže viesť aj k tomu, že žiaci budú len vedení k tomu, aby vedeli vyplniť nejaký záverečný test, ale to nebude znamenať, že budú mať viacej zručností.
Ďakujem.

Pán poslanec Matovič.