3. schôdza

Ja chcem len zareagovať na pána kolegu Novotného v tom, že v niektorých rodinách alebo v komunitách ak niekto pracuje, tak je na smiech. Viete ale, prečo to hlavne je? Z dôvodu toho, že ak niekto chodí do práce, tak tí ostatní členovia rodiny sú vyhodení z áčka na úradoch práce, kde sú posudzované enko, áčko, a nemôžu byť aktivizovaní. Čiže tým pádom tí ostatní sa nemôžu zapojiť do aktivizačných prác na obci. A tým pádom majú väčší únik finančných zdrojov, aby sa zapojili do aktivizačných prác, ako keď ten len jeden chodí do práce a pracuje. Aj tu by sme mali urobiť poriadok s legislatívou, lebo tým pádom odnaučujeme tých ľudí, aby sa normálnym spôsobom, ak v danej lokalite práca je, aby sa zamestnali. Ja len toľko.

Ďakujem pekne všetkým, ktorí na mňa reagovali a diskutovali o tomto probléme, a naozaj sa ani netvárim, ani nechcem tváriť, že mám patent na rozum. Rozumiem tomu, čo povedal pán poslanec Pollák, a verte mi, že som čítal niekoľko štúdií aj veľmi zaujímavých knižiek o tejto problematike. Naozaj to sedí, že chudobnejšia komunita ako keby viedla k tomu, že je tam viacej detí. Je to dlhodobo pozorované, nielen u sociálne vylúčených skupín v súčasnosti, ale aj v minulosti. Ten príklad je úplne namieste. A nemáme ambíciu riešiť týmto návrhom zákona úžeru. To sedí, ani nie o tom je tento návrh zákona, ale o tom, aby sa pracovať oplatilo, aby sa študovať oplatilo.
Čiže je to skôr motivačný návrh zákona. A neviem sľúbiť ani to, čo odo mňa pýtal pán poslanec Jasaň. Naozaj to neviem sľúbiť, lebo na to by sme museli ísť s komplexom návrhov zákonov. To nemá ambíciu tento zákon riešiť. Naozaj, ambíciou tohto návrhu zákona je riešiť to, aby sa pracovať oplatilo, aby sme motivovali túto sociálnu skupinu. Takže rozumiem tejto otázke, ale neviem to sľúbiť.
Rozumiem aj tomu, čo povedal pán poslanec Podmanický aj pán poslanec Bublavý. Chcem len povedať pánovi poslancovi Mihálovi na tú jeho poznámku, že naozaj sa ale v praxi stretávate s tým, tí ľudia to veľmi nerozlišujú, že vám povedia, že táto pani nikdy nepracovala, a má 240 euro. A ja som pracovala 20 rokov a mám 190 euro. Tak ako je to možné? A veľmi ťažko sa na to odpovedá. Tento problém považujem za nespravodlivý. A to, čo chceme riešiť týmto návrhom zákona, je pomoc riešiť sociálnu nespravodlivosť, že vyšší dôchodok má ten, kto nepracoval, že pracovať sa neoplatí, lebo dávky sú vyššie, že študovať sa neoplatí, lebo potom máte rovnaké dávky, že stačí mať deti, lebo znamenajú príjem a netreba sa o nich ani veľmi starať. A že je lepšie mať deti, ako pracovať, lebo znamená. (Prerušenie vystúpenia časomerom).

Vážená pani predsedajúca, milé dámy, milí páni, trošku tá debata sa prelína s tou doobedňajšou, ale tak skúsim povedať to, čo som možno nepovedal. Možno úplne na začiatok, že je veľkou výzvou pre všetkých nás a úlohou pre všetkých nás, aby sme naučili všetky deti na Slovensku, či biele, čierne, červené, farebné, akékoľvek, že peniaze nie sú na pošte, ale peniaze sú za prácu. Bohužiaľ, dnes veľká skupina slovenských detí má doma taký príklad, že peniaze sú na pošte, a my všetci sme za to zodpovední, alebo politici, ktorí doteraz ten systém nadstavovali. Toto zaznelo už z viacerých úst, myslím, že Peter to povedal naposledy, že nie tí ľudia zneužívajú systém, ale hrajú podľa pravidiel, ktoré my sme nadstavili, alebo politici pred nami nadstavili. Možno paradoxne, a niektorí si to možno ani neuvedomujeme, ale práve naučiť tieto deti a všetky deti a hlavne teda tie deti, ktoré ten pozitívny vzor dnes nemajú doma, že sa oplatí chodiť do školy, že sa oplatí pracovať a za prácu sú peniaze alebo peniaze sú za prácu, a nie na pošte, je jednou možno z mála nádejí, ako udržať sociálny systém na Slovensku. Lebo práve možno ten priemer ľudí, ktorí tuto v tejto sále sú, keď raz za, možno za dvadsať, tridsať rokov budeme na dôchodku, tak budeme s nádejou pozerať práve na tieto deti, že či už pracujú na naše dôchodky. A z tohto pohľadu je to aj to, čo tento návrh zákona by chcel nejak tak nepriamo riešiť, tak je to aj riešenie v podstate takej udržateľnosti sociálneho systému. To nie je teraz, že ideme silou mocou robiť nejaký nepriateľský krok voči rodinám, ktoré žijú zo sociálnych dávok, ale to je o tom, že chceme nadstaviť tú základnú spravodlivosť medzi všetkými rodinami, medzi deťmi v jednej rodine, a aby sme navzájom vedeli, že keď niekto pracuje, má, keď niekto nepracuje, alebo nechce pracovať, tak nemá. A tu je možno aj trošku rozdiel alebo teda podstatný moment, ktorý by som tomuto návrhu vyčítal, a to, čo som sa teraz ja tak trošku pomýlil. Keď niekto nepracuje, alebo keď niekto nechce pracovať. Lebo je veľký rozdiel medzi tým, keď niekto pracovať chce, a nemôže, z objektívnych dôvodov nemôže, lebo, bohužiaľ, žije v meste, v okrese, kde je 30-, 35-, 40-percentná nezamestnanosť, a niekto druhý, kto jednoducho pracovať nechce. A možno aj robotu nejakú má a za dva dni sa ožerie v práci a šéf ho vyhodí a znova potom funguje pár rokov na sociálnych dávkach.
A tuto je problém a tu sa zhodujem s Petrom Pollákom, že kde by sme, alebo ten, ten problém by, že ten problém by sme mali riešiť trošku inak. Nie tým, že budeme paušalizovať a všetkých hodíme do jedného vreca a urobíme rýchle riešenie od pásu. Pekný jednoduchý návrh zákona spravíme a umyjeme si ruky ako Pilát a problém sme vyriešili, ale že budeme pekne vyberať, takto identifikovať tuná, Lojzo Hlina nepracuje, nebude mať, tam ďalší, nepracuje, nebude mať. A vyberieme si jednoducho tých ľudí, ktorí. (Smiech.) Neberieš to osobne. Že vyberieme a budeme identifikovať tých ľudí, ktorí nepracujú, ktorí porušujú zákony, ktorí páchajú priestupky, páchajú trestné činy, a týmto povieme, okej, vy, tým, že nepracujete, páchate priestupky, páchate trestné činy, vlastne stávate sa, dobrovoľne sa identifikujete ako vyvrheli spoločnosti a takisto spoločnosť bude pozerať na vás, čiže bude sa na vás pozerať ako na vyvrheľov spoločnosti, a tak k vám bude pristupovať. A možno potom to dopadne o tom jednom teplom jedle denne a tí ľudia pravdepodobne potom zistia, že keď odrazu miesto toho, aby dostali peniaze niekam na ruku na pošte a mohli si kúpiť alkohol, cigaretky alebo čokoľvek iné, odrazu dostanú lístok niekam do jedálne v strede obce, kde budú môcť ísť na obed, a nič viac, nebude čučo, nebude ostatné. Toto by pravdepodobne pôsobilo výchovne, ale teraz urobiť, po prvé, teda hodiť všetkých do jedného vreca, aj keď sú tam, uznávam, nejaké tie rozlišujúce kritériá, že či tí ľudia v minulosti robili alebo nerobili, ale problém tej paušalizácie nastáva práve tým, že my dnes ideme pozerať, ako sa tí ľudia správali za posledné štyri roky. To je tak asi, jak keby, že dnes povie niekto Ľudovi Kaníkovi, že všetci poslanci, ktorí štyri roky posledné bývali v Banskej Štiavnici, budú mať o polovičku nižší plat, tak pravdepodobne by to nebolo spravodlivé a Ľudo by povedal, že jako, tak ako kebyže ja viem o tom dopredu, tak sa presťahujem do Bratislavy. Ale nie, tým čo navrhujete, robíte presne toto. Spätne hovoríte, za štyri roky ako ste sa správali, na základe toho dnes budete dostávať peniaze zo sociálneho systému. Podľa mňa jednoducho je z tohto pohľadu návrh zákona retroaktívny, lebo na základe predošlého správania sa ľudí, kedy sa oni správali podľa pravidiel, ktoré boli vtedy nadstavené a ktoré boli vtedy platné, tak teraz my spätne v podstate meníme ako keby že pravidlá a posudzujeme ten ich postoj k životu za predošlé štyri roky a na základe neho im budeme meniť budúcnosť. Nie je to fér. Ľudo, pochopil si cez ten príklad cez Banskú Štiavnicu, že?
Ako alternatíva sa mi, ale, samozrejme, tým nehovorím to, že ten návrh zákona alebo ten úmysel je zlý. Ako ja osobne ako, ten, ten návrh aj podporím do prvého čítania, len toto hovorím, že tu, tuná je, myslím si, že chyba. A ak by, samozrejme, zostal v tej podobe, v akej je, tak v druhom čítaní by som ho nepodporil. A ak by teda náhodou, záleží to od SMER-u, ak by sa ten návrh dostal do druhého čítania, tak tam by som práve očakával túto zmenu urobiť, čiže urobiť teraz hrubú čiaru. Teraz spraviť a povedať, že dobre, momentom prijatia zákona začíname posudzovať váš prístup k životu, váš prístup k práci a od toho bude záležať to, aké dávky budete dostávať. Možno by to nemohlo byť potom o tom, že posledné štyri roky, možno by sme sa bavili o tom, že či za ten rok aktuálny odpracoval aspoň nejaké tri mesiace, možno trošku teda iné kritérium, ale každopádne by sme sa nesprávali voči ľuďom nespravodlivo a retroaktívne.
Zaznelo tu, myslím si, že od Jozefa Mihála, že vlastne je tam alternatíva, že tí ľudia môžu robiť aktivačné práce. Nie je to úplne alternatíva, je to iba časť z tých 270 dní. Tuším iba 90 dní môžu robiť aktivačné práce, ale 180 dní musia mať reálne odpracovaných. A fakt by som chcel vidieť Jozefa Mihála, možno on je snaživý, a teda tam by, tam by tú prácu získal. Ale v tej Rimavskej Sobote, že či by sa mu podarilo získať aspoň tých 180 dní práce za tie štyri roky. Jednoducho v prostredí, v ktorom práca nie je pre bielych, a v tomto, Peter, neni si tu, ale odpusti mi trošku aj teda takúto rétoriku, keď v prostredí, kde stojí kilometer šóra bielych ľudí na, alebo väčšinovej spoločnosti na to pracovné miesto a ďalšie dva kilometre Rómov, tak v takomto prostredí si veľmi ťažko môžme povedať, že teda, že človek si musí nájsť prácu aspoň raz za štyri roky na, vlastne na ten jeden rok.
Taktiež trošku, čo tam vidím, problém zákona, ktorý, ak by sa náhodou dostal do druhého čítania, tak by som navrhoval riešiť, tak je veľmi jednoduché obchádzanie toho zákona, aby to nebol zákon iba pre zákon a potom sa nám stane to, že vlastne všetci ľudia, ktorí budú chcieť získať plnú výšku rodičovského príspevku, urobia si veľmi jednoduchú dohodu so sumou jedno euro na mesiac a vlastne splnia podmienku, ktorú tento zákon kladie. Čiže ak budú mať títo ľudia vlastne dohodu na 180 dní práce, to je približne, či 270 dní práce, to je približne jeden rok, čiže ak budú mať dohodu na 12 eur, na 12 mesiacov dokopy, čiže 12 mesiacov po jednom eure, tak vlastne splnili podmienku na to, aby mali plný rodičovský príspevok. Veľmi jednoducho obíditeľný, obíditeľná podmienka v zákone, čiže tam by som navrhoval, ak by teda to náhodou prešlo, aby sa nepozeralo na počet odpracovaných dní, ale na trebárs sumu odvedených odvodov do sociálnej, zdravotnej poisťovne napríklad.
Čiže každopádne súhlasím s ideou, že hľadajme spravodlivosť aj v sociálnych dávkach, aby to nebolo o tom, jako to je normálne v živote, jak to je medzi kolegami, kamarátmi, možno aj medzi poslaneckými asistentami, že jeden pracuje a má málo, a druhý nepracuje a má dvakrát viac. Jednoducho toto by tu nemalo byť, lebo potom automaticky to zožiera tú spoločnosť zvnútra. Nemalo by tu byť, ak, ak vieme, že dvadsať rokov ten problém sa neriešil, nemali by sme ho ďalej udržiavať tým, že problém riešiť nebudeme, a budeme to iba odsúvať a možno výhovorkami, lebo teraz to predkladá Ľudo Kaník. Čiže ja by som bol veľmi rád, ak by sme ten návrh posunuli do druhého čítania, ale teda v druhom čítaní tieto chyby, ktoré som niektoré spomínal, napravili. Lebo je veľmi dôležité aj pre tie samotné rodiny, aby sa otcovia a matky stali pozitívnym príkladom pre svoje deti. Lebo keď nebudú, tak vlastne zničí to aj samotné tie deti. Čiže dnes, a preto sa aj nebojím za ten návrh postaviť, lebo to je v dobro tých ľudí, ktorí dnes možno cítia, že to je vlastne útok voči nim. Nie, nie je. Jednoducho je to hľadanie základnej miery spravodlivosti medzi ľuďmi, ktorí čerpajú peniaze zo sociálneho systému, a hľadanie spravodlivosti nikdy žiadnej spoločnosti ublížiť nemôže.
Taktiež by som sa chcel ohradiť trošku voči argumentu pána Novotného, kde trošku sa čudujem, že ako lekár použije argument. Áno, taká rodička sa pýta pôrodníka, koľko detí musí mať, aby mala také a také sociálne dávky. Doneste mi ju sem. Ja nikdy, aj teraz s Lojzom ideme cez prázdniny do osád a ideme si spraviť také tour po štyroch problematických osadách a jednej nejakej vzorovej, lebo vraj aj také existujú, ale chceme ich vidieť. Ale nikdy sa nepozerám na túto problematiku s nejakými takýmito predsudkami. Jozef Mihál pred chvíľkou tiež tu spomenul nejaké klišé, ktoré sa šíri, a takú, takú fámu o tom, jak ľudia, ktorí nerobia, majú rovnaké dôchodky, alebo vyššie ako tí, čo robia. Ale nemali by sme z pozície poslancov podporovať takéto, by som povedal, zvrátené prúpovídky, ktoré niekto šíri. Neverím tomu, neverím tomu, naozaj, že pri, keď si reálne pozriete, o koľko sa vám zvýši dávka pri jednom dieťati, že sa nájde matka, ktorá by rodila deti kvôli dávkam. Možno v tomto sa, v názore, nezhodujem napríklad s Alojzom Hlinom, ale však on bude mať vystúpenie, tak možno spomenie svoj pohľad, ale jednoducho, naozaj si myslím, že počet detí v osadách nie je dôsledkom nastavenia sociálneho systému, ale dôsledkom chudoby, v prvom rade tých ľudí.
Ako sám som rozmýšľal veľakrát, v čom to je, prečo, prečo chudobní ľudia majú zvyčajne veľa detí a prečo tí bohatší odrazu majú menej, menej, menej, menej. Možno je to v rebríčku hodnôt, že možno tí bohatší vidia a že chcú, tým, že majú veľa, chcú mať ešte viac a vlastne nechcú si ukrajovať zo svojho komfortu. A možno tým chudobným nezostáva nič iné, keďže to bohatstvo iné nemajú, nejaké to materiálne, tak sa tešia práve z tých detí. A tie deti sú pre nich nejaká tá radosť v živote, to, čo ich napĺňa. Aj keď možno chudobné, špinavé, zababrané od blata a zavšivavené, ale jednoducho, možno je to ich radosť, ktorá ich napĺňa. Tým pádom by som tu tento argument nepoužíval. To, čo som povedal na začiatok, každopádne, tento problém ak vyriešime, pomôžeme si veľmi v riešení a udržateľnosti sociálneho systému na Slovensku. Veľmi peknú prácu v tejto otázke napísal človek, ktorý tu už nie je medzi nami. Nieže zomrel, ale odišiel z tejto poslaneckej snemovne, Tóno Marcinčin, robil prácu, v ktorej práve identifikoval, čo by sme mohli získať tým, ak by sme práve začlenili ľudí, ktorí dlhodobo na Slovensku nepracujú a ktorých sme my, politici, naučili nepracovať. Čo by sme mohli získať ako Slovensko, ako spoločnosť tým, že by sme ich začlenili do pracovného procesu? Odporúčam každému si prečítať a možno o to viac budeme chcieť takéto a podobné návrhy podporiť.
Čiže ešte raz, ja váš návrh, alebo tvoj, Ľudo, vítam, ale považujem tam, alebo neidentifikujem tam dva problémy. Jedno to, že zachádzame do minulosti, čiže meníme v podstate spätne pravidlá ľuďom, čiže posudzujeme, ako žili v roku 2008, a to sme im v roku 2008 nepovedali, že to niekedy posudzovať budeme, čiže to vidím ako problém. A druhý problém to, že sa to dá veľmi ľahko obísť jednou dohodou na dvanásť mesiacov po jednom eure aj po jednom cente, čiže za veľmi malý peniaz symbolická jedna dohoda, automaticky ten človek splní podmienky na to, aby sa ho to vlastne vôbec nedotklo, a vtedy by bol ten zákon úplne bezzubý. Ale teda bol by som rád, ak by návrh bol posunutý do druhého čítania, a to je všetko.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja vítam, že tu zaznelo, že podporiť tento návrh je dobré v prvom čítaní, pretože ako každý zákon v druhom čítaní, samozrejme, že je možné ho ešte vylepšiť a doladiť. A tie výhrady, ktoré boli spomenuté, sú absolútne jednoducho prekonateľné. Nemusíme teraz vo faktickej popisovať ako, ale sú. Takže to si viem predstaviť bez akýchkoľvek problémov. Tu naozaj ide o to, že či sa chce s tým problémom niečo robiť alebo nie. Pretože keď sa chce, tak sa dá. Keď sa nechce, výhovoriek je vždycky milión, prečo sa to nedá.
Len ešte poznámka k tým sociálnym dávkam, no, tu nejde len o túto sociálnu dávku, tých sociálnych dávok je celý rad. Už sme ich tu dneska spomínali v inej rozprave, a keď sa napočítajú, tak naozaj to potom funguje tak, že počet detí zabezpečuje istý objem príjmu cez sociálne dávky, ktorý sa veľmi blíži k príjmu z bežnej takej nie kvalifikovanej práce, a to je problém.

Ďakujem za slovo. Moja reakcia na pána Matoviča, na tú Rimavskú Sobotu. Ja mám teda pred sebou štatistiky nezamestnanosti, štatistiky uchádzačov o zamestnanie z okresu Rimavská Sobota, sú celkom dosť aktuálne. No a z nich vyplýva, že ak máme v okrese Rimavská Sobota, čo je teda veľmi škaredý údaj, 14 tisíc uchádzačov o zamestnanie, ktorí prácu nemajú, tak viac ako polovicu z nich tvoria uchádzači bez vzdelania alebo so základným vzdelaním. Vysokoškoláci, tých je len 270, ktorí prácu nemajú. Čiže tu vlastne na tom "krásnom", v úvodzovkách, príklade okresu Rimavská Sobota vidíme, že je tu dosť silná korelácia, alebo po slovensky väzba, medzi vzdelaním a šancou nájsť si zamestnanie, nájsť si prácu.
A práve preto je dobré v predkladanom návrhu zákona, že sa pamätá aj na tých, ktorí študujú, respektíve študovali na vysokej alebo strednej škole, a je tam veľmi nízka pravdepodobnosť alebo nižšia pravdepodobnosť, aby si človek, ktorý má strednú školu, ktorý má maturitu, nenašiel zamestnanie. Aj v tých ťažších regiónoch si zamestnanie vie nájsť ľahšie, respektíve vie začať podnikať, ak má trošku šikovné ruky, hlavu, takže to sa dá. Netreba zase, tak ako som hovoril pred pár hodinami, hľadať príčiny, prečo zákon nepodporiť, ale práve naopak, a druhé čítanie je tu nato, aby sme prípadne spoločnými silami možno urobili niektoré zlepšenia.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážený poslanec, pán Matovič, ja chcem veľmi oceniť to, že túto debatu vedieme v pomerne kultivovanom, kultivovanom tóne, a to znamená, ideme po probléme viacej ako po nejakom povrchu. Ja takisto oceňujem to, že tie veci, ktoré ste vymenovali, sa dajú odstrániť riadnou debatou v druhom čítaní. To si myslím, že by malo byť istým štandardom aj v rámci tejto Národnej rady, že keď sú problémy, ktoré sú pálčivé, a tam prechádzam k tomu výrazu základná spravodlivosť, ktoré sú pálčivé v spoločnosti, že o nich dokážeme rozprávať racionálne, a tak máme šancu racionálne riešenie priniesť. Ja rozumiem tomu, že tu máme aj parlamentnú väčšinu, ktorú musíme presvedčiť, ale presvedčíme ju vtedy, keď tlak verejnosti podporujúci naše riešenia bude dostatočne silný. Tam by mala celá naša debata aj o tomto zákone viesť.
Dve poznámky. Jedna ku výrazu základná spravodlivosť. Tu treba brať aj ohľad na tých nielen, ktorí tie dávky poberajú, ale tentokrát aj na tých, ktorí tie dávky platia. To znamená, máme tu obrovskú komunitu ľudí, ktorí čelia v tejto chvíli kríze, čelia tomu, že im bude odoberané v rámci konsolidačného balíčku a budú musieť tieto dávky platiť. Nemôžeme sa dlhšie k miliónom týchto ľudí správať tak, že je to ich psia povinnosť platiť a nepozerať sa, kam tieto dávky dávajú. Čiže v tom vidím tiež istú základnú spravodlivosť, aby sme sa pozerali na tých, ktorí platia.
A druhá vec, ktorá súvisí s tou takou pomyslenou retroaktivitou, ja mám jedinú obavu, ale rád si tú debatu nechám do druhého čítania, že keď ten problém znova odložíme, povedzme o štyri roky, že povieme, že o štyri roky to vyhodnotíme, že tá situácia už bude tak napätá z hľadiska financií, že budeme musieť prijímať ďaleko radikálnejšie riešenia. Čiže možno naozaj nájsť kritérium, ktoré môžeme uplatniť teraz, ako hľadať kritérium, ktoré budeme musieť naňho roky čakať.

Ďakujem. Ja sa chcem tiež pripojiť, že tuto, tento zámer a túto novelu mám ambíciu v prvom čítaní posunúť ďalej. I keď sme ako na klube, takisto v diskusiách rozoberali ten moment možného zneužitia. Aj keď nie som veľmi znalý vo všetkých možných obchádzaniach zákona, tak to jednoduché obídenie na základe jednoeurových zmlúv počas dvanástich mesiacov je reálne riziko. A súhlasím aj s tou argumentáciou, že sa to dá poriešiť v druhom čítaní. Mám ešte jeden, jeden moment, keďže k tomuto návrhu zákona sa veľmi nevyjadrujú poslanci vládnej strany, tak začínam byť trošička skeptický, či sa vôbec budeme baviť v druhom čítaní o ňom, i keď si myslím, že tento návrh problémov viac rieši, ako nerieši, a bolo by dobré, aby sa možno aj vyjadrili v rozprave k tomu, že akým spôsobom obrovský problém, ktorý ma tu, ktorý tu rastie, a niektorí poslanci opozície sa ho snažia riešiť, aké majú oni predstavy k tomuto a prečo zase mlčia.

Ďakujem pekne za slovo. Sľubujem pánovi poslancovi Matovičovi, že vo všetkých svojich ďalších rečníckych vystúpeniach na podobnú problematiku sa vystríham toho, aby som šíril nejaké fámy, a teda som rád, že pán poslanec sa chystá pozrieť do niektorých tých najvychytenejších inkriminovaných oblastí, kde žije pohromade veľa ľudí, ktorí sú zo sociálne vylúčených skupín. Chcem len povedať, že ja tam žijem a rozprávam sa s ľuďmi, veľa chodím po východnom Slovensku, ktorí ma poznajú, veľmi rád som v teréne a tie príbehy poznám. Bol som aj v takých osadách, kde možno zamieri počas svojich letných potuliek pán poslanec, či už v Žehre, v Kecerovciach alebo v Bystranoch. Niekedy sa treba naozaj porozprávať aj s lekármi aj s poštármi a tú otázku, ktorú som ja povedal, že otázka na výšku sociálnej dávky vo vzťahu k, povedzme k počtu detí, veľmi často dostávajú a veľmi často o tom rozprávajú.
Ja som si všimol, viete, ja som neurochirurg, veľmi častý jav, že keď pooperujete pacienta, ktorý má prácu, tak jeho prvá otázka je, ako rýchlo sa vie dostať späť do pracovného procesu. Pooperujete pacienta, ktorý nechce mať prácu, ani si ju nehľadá, jeho jediná otázka po operácii je, že čo ešte treba urobiť, aby mal invalidný dôchodok. A my to žijeme v praxi. Tieto príbehy rozprávajú ľudia, rozprávajú lekári, rozprávajú sestry, rozprávajú poštári, rozprávajú sociálni pracovníci, rozprávajú starostovia, rozprávajú ľudia v obciach, kde je veľká skupina sociálne vylúčených obyvateľov. Treba sa tam ísť pozrieť a porozprávať sa s nimi a možno prídete aj na nové nápady a nové myšlienky.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Frešo, hovorili ste o tom, že teda základnú spravodlivosť alebo tú mieru spravodlivosti by sme mali hľadať aj voči tým, ktorí tieto dávky platia. Však, samozrejme, tak som to myslel. Čiže my keď hľadáme spravodlivosť spoločnosti, tak tá spoločnosť sa skladá z ľudí, ktorí dnes na dávky pracujú a ktorí tie dávky poberajú, takže myslel som to, samozrejme, medzi týmito dvomi skupinami ľudí. Čiže aby ľudia, tá väčšinová možno spoločnosť alebo pracujúca spoločnosť netrpela pocitom, že na niekoho dopláca. Aby ale teda vedeli, že keď niekto nedodržuje, nespráva sa ako plnohodnotný člen spoločnosti, tak tá spoločnosť ho nejakým spôsobom trestá.
Keď hovoríte o tom, že teda tou kvázi retroaktivitou, na ktorú som upozornil, že vlastne, ak by sme teda dosiahli to, že odsunieme riešenie toho problému možno o štyri roky, takže vlastne potom by už ten problém bol príliš veľký a treba radšej teraz už začať ho riešiť a vlastne byť retroaktívny, tak dovolím si nesúhlasiť. Nikdy nesmieme byť retroaktívni, nikdy by sme nemali meniť pravidlá dozadu. Ak ľudia pred tromi, štyrmi rokmi nevedeli o tom, že raz ich pracovná aktivita bude nejakým spôsobom v budúcnosti posudzovaná, tak nie je správne dnes ju posudzovať. Ale nič nám nebráni v tom, aby sme dnes urobili čiaru a možno za pol roka už posudzovali ten prvý polrok, ktorý by sme, by sme urobili, a v tom prvom polroku už môžeme vyhodnocovať možno, či z toho prvého polroka aspoň mesiac pracoval niekto. Čiže možno, okej, za pol roka už môžeme byť nie retroaktívni, ale budeme spravodliví.
A pán poslanec Novotný, aby sme sa potom pochopili ako, my nejdeme do osád s Alojzom, že ideme ľutovať Rómov v osadách, že chúďatká, jako tam žijú. Nie. V prvom rade ideme s posolstvom, že skončili časy, že niečo, alebo že koláče budú bez práce. A chceme to povedať z očí do očí týmto ľuďom a vôbec sa toho. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Vážená podpredsedníčka, ja budem stručný. Pôvodne som chcel vystúpiť, ale veľmi veľa myšlienok odznelo od zástupcov alebo od poslancov, ktorí sedia tu, v tomto strede. Ja si len dovolím prízvukovať niektoré veci, ktoré si myslím, že prízvukovať treba, pretože ja som aj v minulom volebnom období na túto tému vystúpil, a dokonca som ten návrh zákona, ktorý vtedy predkladali kolegovci Kaník, Kužma, Krnáč, Horváth, dokonca som ho nazval, že má nádych, nádych rasizmu, teraz to nepoužijem, ale napriek tomu si myslím, že bolo tam veľmi veľa takých prvkov, o ktorých by sa to dalo povedať.
Ja, samozrejme, som si tiež vedomý a nezakrývam si ani ja, ani moji kolegovia zo SMER-u oči nad tým, že ten systém nie je dobrý. Ale ten systém sa nedá meniť dielčím, že raz tento zákon, raz tento, raz tento. Buď ho budem chcieť meniť od začiatku tak, aby to pocítili už deti, lebo vlastne o ne ide aj v tomto zákone, aby naozaj, tak ako hovorím, že aby sa deti nenaučili, že peniaze sú na pošte, ale že peniaze si treba odpracovať. Ale kolega Novotný, pochádzam odtiaľ ako on, kúsok odtiaľ, a ja si pamätám ešte, keď môj nebohý otec postavil škôlku pre rómske deti v osade Jasove, ako to tam vyzeralo vtedy a ako to vyzerá teraz. Otázka je, prečo?
Vtedy tí Rómovia mohli robiť. Robili v Sandriku, v železiarňach, v strojárňach, na družstvách, v lese. Teraz nemajú kde robiť a vyrástla naozaj generácia, ktorá nepoznala prácu a nepozná prácu. Napriek tomu aj z tej osady vyšli ľudia, ktorí sú vzdelaní, ktorí našli svoj spôsob života iný a naším spoločným cieľom by malo byť, aby týmto deťom sme našli taký spôsob, aby žili ináč, než žili ich rodičia.
Veľa sa tu hovorilo aj o tom liste, ktorý napísali tie dve učiteľky z Dobšinej. No, ony popísali stav, ktorý je, a myslím si, že každému z nás je ten stav relatívne jasný. Ale tých desať strán treba tvrdo analyzovať a hľadať východiská, pretože to sa nedá represiou vyriešiť problém, ktorý existuje. Ja si osobne nemyslím, že akákoľvek represia niečo rieši. Možno dočasne. Ale ona to nemôže vyriešiť, problém, ktorý sa tu nahromadil za niekoľko rokov. A v tomto zákone mi vadí, tak ako aj predtým, je tu retroaktivita. Idete spätne, dozadu, a to sa mi, to sa mi veľmi nepáči.
Ešte k tomu listu. Ja si tiež pomôžem jedným citátom, ktorý som našiel v jedných novinách, a myslím si, že on plne vystihuje ten problém, o ktorom sme sa tu dnes bavili, aj včera, teda včera, dnes doobeda, že ani jedna z dávok nie je iba pre Rómov. Sú to cielené dávky na chudobné rodiny a medzi ich prijímateľmi sú majoritné, ale aj rómske rodiny. To by sme mali mať všetci na pozornosti. A zároveň, ak ich niektorí rodičia zneužívajú, tak to nie je predsa vina tých detí. Tie deti naozaj za to nemôžu, tie deti sa nepýtali na svet, tie deti sa jednoducho na svet dostali a našou povinnosťou spoločnou je im vytvoriť podmienky, tak ako som spomínal, aby žili iným životom.
Viete, niekedy v minulosti sa hovorilo, že kto nepracuje, nech neje. Po prečítaní tohto návrhu zákona by som to rozšíril, že kto nepracuje, nech nejedia jeho deti. Znova je to len o deťoch. Prečo nehľadáme možnosť, aby sme identifikovali, kto zneužíva tento sociálny systém, tieto rodičovské príspevky? V minulom volebnom období som povedal, že nájdite, navrhnite spôsob, aby sa tie, ten rodičovský príspevok používal naozaj na to, čo deti potrebujú. Pre tie deti, aby sa im kúpilo oblečenie, aby sa im kúpilo zabezpečenie, a ja neviem, čo všetko k tomu potrebujú. Jednoducho to tu nie je. Ja viem, že, že nie je to vec jednoduchá, ale to sa mi zdá schodnejšia cesta. A vzhľadom k tomu, že sú v tom regióne, kde som, si myslím osobne, že by bolo oveľa lepšie, keby sme vytvárali, alebo spoločnosť dokázala vytvoriť také podmienky, aby tí ľudia mali možnosť pracovať. A keď tú prácu odmietne, prosím, potom ho sankcionujme, dali sme ti šancu pracovať, ponúkli sme ti prácu, pomohli sme ti ju nájsť, jednoducho si odmietol, tak potom nemáš nárok. Nemám proti tomu nič. Bolo tu spomínané aj odvody z dohodárov. Neodpustím si jednu poznámku, lebo pán poslanec Mihál to aj vo svojom vystúpení hovoril, vy hovoríte A a ja vám poviem B. Viete, ako sa dohody zneužívajú niektorými zamestnávateľmi? Že 8 hodín alebo 10 hodín pracuje ako pomocný robotník na stavbe a vo večerných nočných hodinách ako brigádnik, teda na dohodu trebárs stráži stavbu, alebo robí niečo iné. Alebo niektorí zamestnávatelia dajú zamestnancom, tak si odrobil fond pracovnej doby, plus odpracuješ zákonom povolené nadčasy, a keď chceš robiť navyše, tak ti urobíme dohodu na iný obsah práce, ktorú ale ten potrebuje. Čiže takto si oni šetria peniažky a na to, na to iné mohli by prijať nových, nových zamestnancov, nových pracovníkov. Čiže naozaj my sme majstri športu, v mnohých veciach to, ten systém, ktorý existuje, využívať, zneužívať, neviem, ktorý výraz je lepší. A ja si osobne myslím a som presvedčený, že súčasné ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny určite komplexne predloží návrh na zmenu tohto systému, aj keď viem, a nie som naivný, že to nevyrieši. Jednoducho to nevyrieši. Ale riešiť to takto postupne sa mi tiež nezdá.
Ďakujem pekne.