44. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. Ja iba na doplnenie niektorých skutočností, o ktorých som, samozrejme, hovoril predtým, alebo aby tá informácia bola komplexná, pretože možno niektorí a možno aj z pozície vlády a ministerstva financií, alebo niektorí, ktorí sa venujete možno týmto ekonomickým daňovým záležitostiam, možno by ste mohli oponovať, že máme tu inštitút ručenia za daň z pridanej hodnoty, ktorý uviedlo ministerstvo financií do praxe v roku 2012 v rámci balíka opatrení na boj proti daňovým únikom. Myslím si, že toto opatrenie absolútne nie je dostatočné a prakticky aj prax ukazuje, že nespĺňa ciele, s ktorým bolo etablované.
Podľa informácií, ktoré som získal, momentálne na základe takej čiernej listiny, kde sú v podstate firmy, ktoré neplatia DPH, je ich niečo cez 5-tisíc. No len táto čierna listina vôbec nehovorí o tom, z akého dôvodu neplatia títo podnikatelia, a obyčajne je to práve preto, že im neplatí niekto iný.
Takže ja by som len chcel ešte zdôrazniť tento faktor, že napriek tomu, že je tu aj nejaký iný nástroj, ktorý by mal motivovať, resp. tlačiť tých podnikateľov, ktorí nemajú zaplatené DPH, v každom prípade treba sa pozrieť na to, na dôvody, prečo tie platby teda netransferujú na štát. A myslím si, že ten problém je hlbší, tak ako som ho uvádzal, že je treba sa pozrieť na to a minimálne, čo sa týka verejných zdrojov, aby sme vedeli túto situáciu ovplyvniť, aby sme znížili alebo zlepšili finančnú disciplínu a znížili druhotnú platobnú neschopnosť na Slovensku.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predseda, dámy a páni, dovoľte mi, aby som predniesol návrh zákona č. 725/2009 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Tento návrh zákona predkladám s kolegami Jánom Hudackým a Jozefom Bobíkom. Tento návrh zákona tu predkladám opätovne, pred vyše niečo pol rokom som ho tu prednášal a v určitej modifikovanej podobe ho prednášam znova.
Táto malá novela nie je svojím ani rozsahom taká významná, ako skôr je to drobná úprava v tom, aby sa úrady, konkrétne dopravné úrady, spávali proklientsky. To znamená, aby naše úrady vedeli vyjsť trošku v ústrety našim občanom.
O čo ide? Ak dneska nemáte na aute platnú STK alebo emisnú kontrolu a jazdíte na takom aute, môže vás zastaviť dopravný policajt a udeliť vám pokutu niekde na úrovni, do úrovne 70 eur. Ale môže sa vám stať, že takéto auto, ktoré nemá platnú STK alebo emisnú kontrolu, máte niekde v garáži, ste odcestovaný mimo republiku, auto je pokazené, myslíte si, že tým pádom, že nejazdíte s týmto autom, tak vám ten dopravný policajt asi ťažko dá pokutu.
Nuž, ale už od roku 2011 platí takéto nariadenie, že dopravný úrad, ktorý dneska je databázou prepojený s STK-čkami, to znamená, má evidenciu automobilov, ktoré nemajú platnú STK a emisiu, môže udeliť pokutu. A ono sa to deje. Nedeje sa to nejako masívne, ale je to v niekoľko stovkách ročne na každom úrade, najčastejšie to býva vo veľkých krajských mestách.
Poviem príklad. Minulého roku dopravný úrad v Bratislave udelil 670 takýchto pokút za STK-čku a myslím si, že niečo okolo 500 pokút za emisné kontroly. To isté sa udialo aj v Košickom kraji, podobné čísla. Nuž, ale keď si predstavíme tých 600 alebo 500 ľudí, ktorí dostali pokutu vo výške 166 eur za STK a ďalšiu 166 eur za emisnú kontrolu, tak to nie je malá čiastka, hlavne keď sa jedná napríklad o dôchodcu alebo sociálne odkázaného človeka. Táto pokuta je následne vymáhaná od tohto občana, úrad musí konať. Úrad, ak nedostane zaplatené, musí exekvovať takého človeka. A my navrhujeme, že keď úrad sa teda rozhodne, že niekomu udelí takúto pokutu, aby mu najprv to listom oznámil a dal mu 30 dní na to, aby si túto STK-čku dal do poriadku. Ak ten občan v tých priebehu 30 dní tú STK-čku si urobí, príde na dopravný úrad, dokladuje, áno, mám vykonanú STK, dopravný úrad mu neudelí. A ak nie, ak to neurobí, tak potom má právo, tak ako aj dneska, mu túto pokutu udeliť.
A modifikáciu, ktorú navrhujeme, oproti tomu, čo sme tu predniesli niekedy pred siedmimi, asi, mesiacmi, je v tom, že navrhujeme, aby fyzická osoba - nepodnikateľ mohol dostať túto pokutu len do výšky 66 eur a nie do výšky 166, tak ako je to dneska v zákone. Navrhujeme to preto, lebo obdobnú pokutu môže dostať od dopravného policajta na ceste. A navrhujeme to preto, že zdá sa nám, že je rozdiel určitý medzi tým, akými finančnými prostriedkami disponuje podnikateľ - živnostník a rozdiel medzi fyzickou nepodnikajúcou osobou.
Ak by sa to niekomu zdalo ako mierne diskriminačné, viem si predstaviť do druhého čítania aj návrh toho, že všetky pokuty znížime na 66 eur, že pokuta 166 eur je neprimerane vysoká.
To je náš návrh. Pre vašu informáciu: na Slovensku máme 150-tisíc áut bez platnej STK a emisnej kontroly. Čiže bavíme sa tu o veľmi veľkej množine prípadných pokút, ktoré dneska, samozrejme, dopravné úrady nestíhajú ani, aj keby hneď chceli udeľovať všetky tieto pokuty, tak by to ani administratívne, byrokraticky nedokázali zvládnuť. Ale myslím si, že nemalo by nám ísť v tomto štáte o to, aby tu občan len platil, platil a platil pokuty.
Myslím si, že motoristi, to, čo sa deje posledné dva roky na našich cestách, tie cestné kontroly a hlavne meranie rýchlosti, ktoré nám hrozia za každým rohom, hlavne tam, kde sa dobre vyberá, to znamená, polícia má príkaz zamerať a vyberať. Myslím si, že občania sú pomerne dosť na Slovensku perzekvovaní za dopravné priestupky, plus môžu byť aj za neplatnú STK na ceste perzekvovaní a ešte aj dopravný úrad im môže udeliť pokutu vo výške 166 plus ďalšia za emisiu 166, tak so mi zdá neprimerané.
Preto náš návrh je návrhom proklientskym, aby ten úrad trošku bol tu pre občanov Slovenska. Veď občania Slovenska všetky tieto úrady, inštitúcie na Slovensku platia zo svojich daní. Tak prečo by nemohol úrad sa tváriť voči občanom trošku vľúdne a najprv ho upozorniť tým, že, pozor, môžeš dostať pokutu, prosím ťa, do 30 dní si vykonaj túto STK.
Toľko k návrhu zákona. Prosím vás o podporu tohto návrhu.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní aj na balkóne, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 356 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Zajaca, Jána Hudackého a Jozefa Bobíka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Materiál máte pred sebou ako tlač 1226. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem tiež, že uvedený návrh spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy a predkladateľ nám ho vysvetlil a zdôvodnil.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh predmetného zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti.
Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Odporúčam tiež, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v pléne Národnej rady v prvom čítaní.
Prosím, pán podpredseda Národnej rady, otvorte k predmetnému návrhu všeobecnú rozpravu.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážení páni poslanci, ja mám takého lobistu, volá sa pán Brežný, je z Nemecka, často sem chodí, debatujeme, má aj slovenské občianstvo a všeličo mi dáva, podnety. A je zaujímavé, že mi nedávno, žiaľ, ten papier som teraz za chvíľočku nenašiel, dal upozornenie o tom. Brežný sa volá, Brežný, nie Brežnev. Zákon o platobnom upozornení, ktorý platí v Nemecku. Nemci sú veľmi prísni na všetky platenia, daniarov sa všetci boja aj mnohých iných exekútorov. A tento zákon o platobnom upozornení sa týka teda nielen STK-čiek, ale všetkého možného a myslím, že aj u nás by sa to mohlo týkať nielen STK-čiek v budúcnosti, ale teda aj iných, poistné, telefóny, plyn, elektrika atď. Kde ich niekto zabudne, na tú platbu, najmä u starých ľudí sa to veľmi často stáva, nemajú až takú evidenciu, a teda u starých ľudí sa to stáva aj s autami, mnohí šoférujú a naraz zistia pri kontrole policajti, že už STK-čku nemajú, alebo im dôjde tá pokuta, o ktorej sa hovorilo.
No, a vrátim sa k tomu zákonu nemeckému. Volá sa zákon o platobnom upozornení a je nasledovný. Ak ty nemáš vybavené to, čo by si mal mať, tak dostaneš prvú upomienku a až po prevzatí musíš zaplatiť 5-eurovú pokutu a tri týždne máš na to, aby si to vybavil. Po troch týždňoch čakania, keď to nevybavíš, dostaneš druhú upomienku a tam platíš 10 eur jako pokutu za to, že si nespravil to, čo si mal spraviť. No a až potom, do ďalšom určitom čakaní, tento čas presne neviem, aby som nehovoril z hlavy, tak potom nastane veľká pokuta alebo proste nejaká iná sankcia. No, to je jedna vec.
A druhá vec. Je tam aj niečo o faktúrach. Teda kde sa hovorí, hocijaká faktúra, keď neni splatená v určitom čase, tak proste nastúpia sankcie. U nás telefóny, plyn, elektrika, mobily atď., vedia už päť dní po termíne vám posielať esemesky, maily a telefóny a už sa vyhrážajú neviem čím, máme veľa prípadov exekúcie aj na základe tohoto. Ale proste v iných prípadoch sa naozaj čaká na zaplatenie faktúr roky rokúce. Ja som tu jeden taký prípad povedal jedného pána inštalatéra, nechcem ho znova spomínať, keď za veľmi dobre spravenú, skončenú prácu z europrojektu, kde na začiatku celej reťaze platieb bolo 2,8 mil. a on mal nakoniec po vyplnení svojej úlohy, a bol jediný realizátor, všetci ostatní sa na tom len viezli a sťahovali si peniaze, mal dostať zaplatené 126-tisíc eur. Všetko krásne urobil, dal si pôžičku, nakúpil elektroniku, kotle atď., zaplatil ľudí a do dnešného dňa, za 2,5 roka, nedostal nič za to a v podstate môže sa sťažovať na lampárnu, ako som to nateraz pochopil zo všetkých reakcií zúčastnených.
Čiže zákon o platobnom upozornení, ja myslím, že keby toto sa schválilo, by bolo veľmi dobré. Pomohlo by tým STK, 500 ľudí, to je naozaj veľmi. Ale zároveň môžme rozmýšľať o budúcnosti, že urobiť do toho určitý systém, poriadok, ktorý by sa týkal všetkým firiem, nielen, čo ja viem, STK-čky, nielen poisťovne, nielen sporiteľne, neviem koho, ale všetkým firiem, zákon o platobnom usporiadaní. Ja ten zákon zoženiem a zúčastneným navrhovateľom ho určite dám.
Ďakujem pekne.

Ja nebudem zdržiavať, ja len chcem krátko povedať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Číž, Miroslav, podpredseda NR SR
Nie. Len som nevidel, pardon.

Mezenská, Helena, poslankyňa NR SR
... že tento návrh zákona podporím. Pretože považujem za slušné, aby každý, kto sa dopustí omeškania tej-ktorej platby či už hlavne z neúmyselného konania, tak považujem za slušné, aby bol vyzvaný k tomu, že k takémuto nedorozumeniu došlo.
Takže v plnej miere túto vašu legislatívnu iniciatívu a snahu podporujem.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, som presvedčený, že kolega Zajac, ktorý tento zákon uviedol, uviedol ho dobre, zrozumiteľne a ja len chcem krátko zvýrazniť možno dve dôležité veci, ktoré táto novela, ak bude schválená, môže priniesť.
Po prvé, že umožní úradom, ktoré teraz majú na starosti udeľovanie pokút, pre tých ľudí, ktorí, ako tu kolegyňa Mezenská aj dobre pochopila, väčšinou z nepozornosti, zo zábudlivosti nepristavia vozidlo na kontrolu STK, resp. na emisnú kontrolu, takže po prijatí takéhoto zákona úrady budú môcť slušne upozorniť občanov, že na túto povinnosť zabudli.
A v druhom prípade navrhujeme aj, zatiaľ, zníženie pokút pre majiteľov vozidiel občanov nepodnikateľov. Samozrejme, ak by bolo pochopenie, tak sme pripravení ešte pri druhom čítaní uvažovať aj o tom, aby sa prípadne výška pokút zjednotila.
Prosím všetkých, teraz aj tu neprítomných, aby pri hlasovaní tento návrh zákona podporili.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi odôvodniť tento návrh zákona, ktorý predkladáme s pani kolegyňou Luciou Žitňanskou spoločne.
Je to návrh zákona, ktorý vznikol a bol inšpirovaný tým, čo sa deje v súčasnosti so Slovenskými elektrárňami. Ale nie je to zákon šitý na potreby Slovenských elektrární a ich zmien vlastníctva. Ale je to naozaj, naopak, zákon, ktorý sa snaží systémovo postihnúť určité situácie, ktoré tu v minulosti neboli, ale ktoré vznikajú a s ktorými by sme sa mali byť schopní ako krajina vyrovnať.
Historicky Slovensko po roku ´89 všetky významnejšie veci v tomto štáte vlastnil štát, a preto akákoľvek právna úprava z hľadiska toho, ako má štát zaobchádzať so svojím vlastníctvom, išla len dovnútra štátu. Išla teda smerom k jeho predstaviteľom, ako majú konať. Postupne, samozrejme, začala prebiehať privatizácia, ktorá v niečom prebieha dodnes, aj keď už len veľmi málo, a v rámci nej majetok prechádzal do súkromných rúk, aj majetok taký, ktorý má významné dosahy na kvalitu života, bezpečnosť a iné dôležité aspekty života občanov tejto republiky.
Týkalo sa to nielen energetiky, týka sa to v nejakej miere dokonca aj obranného priemyslu, resp. podnikov, ktoré majú tzv. duálne technológie, teda technológie, ktoré sa dajú použiť aj v civilnom, aj vo vojenskom živote, týkalo sa to niektorých ďalších neenergetických sieťových odvetví. To znamená, že takýto majetok, ktorý slúži na podnikanie a zároveň má veľmi dôležitý dopad na kvalitu života a bezpečnosť občanov tejto krajiny, začal prechádzať do súkromných rúk.
Tie aspekty, ktoré sa týkali zabezpečovania verejného záujmu, sa najčastejšie riešili v tzv. privatizačných zmluvách. Teda v zmluvách, ktoré boli uzatvárané s tými, ktorí takýto majetok získali, niekedy lepšie, niekedy horšie. Ale to bol ten nástroj, ktorý sa používal a ktorý aj dodnes máme. Máme ho tak vo väzbe napríklad na energetické distribučné podniky, máme ho vo väzbe na Slovenské elektrárne, Slovenský plynárenský priemysel a mnohé ďalšie.
Podľa nášho názoru ako predkladateľov tento mechanizmus je zastaralý a to sa ukazuje dneska práve na príklade Slovenských elektrární, ale tie sú naozaj príkladom pars pro toto takéhoto problému, ktorý vzniká. A to je ten, že nemáme ako štát, štát demokratický a trhový, teda štát, ktorý nemôže len tak bez zákona a bez primeraných nástrojov zasahovať do súkromnoprávnych vzťahov, a štát, ktorý je založený na trhovej ekonomike, nástroj ako v prípadoch, keď to verejný záujem vyžaduje vstúpiť do trhových vzťahov.
Príklad, ktorý tu dnes použijem, sú práve Slovenské elektrárne, kde Slovenská republika predala 66 % svojho podielu talianskej spoločnosti Enel. Hoci som nebol nijak prítomný rozhodovaniu o tomto predaji a neviem sa tým pádom vyjadriť o predajnej cene a nejakých detailných podmienkach, myslím si, že vstup súkromných strategických investorov do našej energetiky bol a je v zásade správny krok. Ak sa pozrieme na to, ako predtým boli tieto podniky jednak zle manažované a jednak niekedy až doslova vykrádané a ako sa stávali hračkami politikov, tak si myslím, že ich odovzdanie do rúk kvalitných investorov je správny krok a je to krok, ktorý by sme mali zachovať aj do budúcnosti.
Nestaviam sa preto za štátne vlastníctvo takýchto podnikov s výnimkou naozaj tých, kde je prirodzený monopol, ako je napríklad SEPS, teda rozvodová sústava, kde môžme mať v tejto krajine len jednu, a tam je otázka štátneho vlastníctva trošku iná, pretože tam ide naozaj o otázku prirodzeného monopolu. A súkromný prirodzený monopol je vec, ktorá nemusí byť vždy najvhodnejšia pre štát.
Ale ak hovoríme o veciach, kde je možná konkurencia, ako napríklad kde je dneska veľmi silná miera konkurencie na trhu výroby elektriny, máme lipskú burzu, kde sa obchoduje elektrina za dneska v nezáujme výhodné ceny, tak tam je tá situácia iná.
Inými slovami, za seba súkromné vlastníctvo v takýchto oblastiach, ale napríklad takisto by som hovoril naozaj o obranných a bezpečnostných veciach, je podľa mňa vec vítaná. Mala by byť však nejakým vhodným spôsobom zaregulovaná. Ten spôsob ponúkame s kolegyňou Žitňanskou dnes my dvaja a ponúkame ho tak, aby obsahoval nasledovné kroky:
V prvom kroku by musela vláda definovať v nadväznosti na tento zákon to, aký majetok je považovaný za majetok, ktorý je dôležitý pre národnú bezpečnosť a jej ochranu v prípade Slovenska, tak aby každý vedel, tak ako je napríklad dnes definovaný v zákone, poviem, o prioritnom majetku v niektorých iných situáciách, tak aby bol definovaný aj takýto prioritný majetok v oblasti národnej bezpečnosti a súvisiacich záujmov.
Prevod takéhoto majetku následne medzi aj dvoma súkromnými vlastníkmi by potom podliehal bezpečnostnému preverovaniu. To znamená, že aj v prípade prechodu vlastníctva z jednej oficiálne súkromnej do inej oficiálne súkromnej právnickej alebo fyzickej osoby by mal štát proces, ktorým by zhodnotil bezpečnostné rizika. To, čo chcem zdôrazniť, je, že ten proces by bol robený nie z hľadiska nejakého subjektívneho posudzovania sympatií alebo nesympatií, ale naozaj z hľadiska bezpečnostných rizík.
To, čo nás k tomu inšpirovalo, bola práve situácia, keď v prípade Slovenských elektrární sa objavil najprv ruský Rosatom ako záujemca, neskôr aj Čínska národná štátna nukleárna spoločnosť a niektoré ďalšie spoločnosti, ktorých prítomnosť v tak zásadnom odvetví z hľadiska bezpečnosti, ale aj povedzme informačnej bezpečnosti by nemuseli byť pre Slovensko optimálne. Najmä keď niektoré tieto podniky vlastnené štátom nie sú reálne komerčnými investormi, ale slúžia ako predĺžené ruky zahraničnej politiky cudzieho štátu.
A by som si dovolil len citovať, ak si otvoríte webovú stránku Rosatomu, tak hneď na prvej stránke o svojej misii píše, že "vykonáva ciele zahraničnej politiky Ruskej federácie". To znamená, že nejde o komerčného investora, ktorý chce zarobiť, ktorý tu chce stavať, predávať elektrinu a následne na tom zarobiť, ale je to investor, ktorý primárne chce plniť ciele, ktoré mu určí politické vedenie jeho štátu.
A za súčasnej legislatívy Slovenská republika má len veľmi obmedzené možnosti dané len privatizačnými zmluvami vstupovať do tohto procesu. Tie možnosti sú, po prvé, veľmi obmedzené a videli sme aj v uplynulých mesiacoch, že často jednotliví ministri sa vyhovárali v tejto súvislosti, že nemôžu, ale zároveň nie sú systémové. Lebo privatizačné zmluvy sú jednorazové zmluvy o predaji, kde môžte uvaliť kupujúcemu určité obmedzenia, ale tieto obmedzenia sa časom veľmi ťažko vynucujú voči ďalším a ďalším investorom, ktorí to postupne preberajú. To znamená, potrebujeme stabilný rámec. Zároveň potrebujeme rámec, ktorý už nie je viazaný na privatizáciu, ale na existujúce súkromné vlastníctvo.
Toto všetko, ale vrátane možnosti preskúmania súdom a vrátane možnosti aj vstupu príslušného výboru Národnej rady, ale aj prezidenta ako najvyššieho veliteľa ozbrojených síl, ten náš návrh obsahuje.
Preto si vás dovolím požiadať o jeho podporu a o to, aby sme ho prerokovali v druhom čítaní.
Ďakujem.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 356 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého a Lucie Žitňanskej na vydanie zákona o ochrane národnej bezpečnosti pri zmene vlastníckeho strategického majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Je to materiál označený číslom 1227 a máte ho pred sebou. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Preto vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že predmetný návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti a ako posledný ešte Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán podpredseda Národnej rady, prosím, otvorte k predmetnému návrhu zákona všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predložiť návrh zákona o garancii predškolskej starostlivosti.
Hlavným cieľom tohto zákona je vytvoriť individuálnu garanciu pre rodičov, že pre ich deti bude dostupná predškolská starostlivosť.
Tento zákon reaguje na slovenskú situáciu, ale aj európske trendy. Na slovenskú situáciu reaguje v tom, že ak v roku 2007 sme mali len 1 074 nevybavených žiadostí o miesta v škôlkach, tak v roku 2013 ich máme 9 682, to znamená, sa takmer zdesaťnásobil počet detí, ktorým nedostalo sa miesto v materskej škôlke, pričom odborníci upozorňujú, že toto číslo je hrubým podhodnotením reálnej situácie, a to hneď z dvoch dôvodov.
Jeden dôvod je, že mnohí rodičia, ktorí by o to mali záujem, si tie žiadosti ani nepodávajú, pokiaľ vedia vopred, že to nemá zmysel alebo šancu v ich konkrétnom prípade, alebo ak dokonca v ich obci ani škôlka nie je, čo najmä u menších obcí je väčšinou ten prípad.
A druhý dôvod je ten, že slovenské škôlky oficiálne ponúkajú svoje služby už od dvoch rokov veku dieťaťa, ale táto služba dnes nie je vôbec naplnená ani pre tých rodičov, napríklad ako v Bratislave, ktorí by to potrebovali, pretože škôlky prednostne berú deti od troch rokov a rodičia tých mladších detí sa ani neuchádzajú o to, keďže vedia, že ani niekoľko tisíc detí v tom, nazvem to, v primeranom veku nebude uspokojených. To znamená, že tých desaťtisíc detí, ktoré v minulom roku nemohli ísť do škôlky, hoci to ich rodičia výslovne na papieri požiadali, sú pravdepodobne dosť zásadným podhodnotením celej situácie.
Trend, ktorý sledujeme v Európskej únii vo viacerých štátoch, je to, je práve zavedenie individuálnej garancie pre rodiča, že to miesto mať bude. Najlepším príkladom toho trendu je dnes Nemecká spolková republika, ktorá, dúfam, že sa zhodneme, nepredstavuje žiadnu ultra liberálnu krajinu sociálnej politiky, teda, naopak, krajina pomerne konzervatívnej sociálnej politiky, napriek tomu Nemecká spolková republika zaviedla takúto garanciu pred niekoľkými rokmi a dokonca ju rozšírila postupne až na vek rok a pol. To znamená, že dnes v Nemeckej spolkovej republike každý rodič má garantované od roka a pol veku dieťaťa právny nárok na miesto v škôlke, alebo my by sme nazvali už aj jasľami, možno. A funguje to v Nemecku veľmi dobre. Nie je asi náhoda, že to bolo zavedené za vlády kancelárky Angely Merkelovej, keď aj ministerkou práce a rodiny bola tiež žena Ursula von der Leyen, ktorá je dnes ministerkou obrany.
To znamená, že týmto nemeckým príkladom sme sa aj my inšpirovali. Rovnako ako v Nemecku navrhujeme, aby túto garanciu realizovali obce ako ten, kto jednak je zo zákona zodpovedný za zriaďovanie týchto zariadení a cez ktorého aj dnes už v rámci fiškálnej centralizácie tečú finančné toky na financovanie nákladov škôlok. To znamená, že zodpovednosť navrhujeme dať obci.
Zároveň navrhujeme, aby obec mohla túto zodpovednosť realizovať nielen priamo cez škôlky verejné, ale aby mohla to robiť jednak aj prípadne cez uhradenie starostlivosti v cirkevných alebo v súkromných škôlkach, ak je to pre obec efektívnejšie, ale rozhodnutie bolo na obci. Alebo aj aby to mohla robiť cez tzv. detské skupiny. Pretože jedna situácia, s ktorou sa dnes stretávame, je, že starosta by aj rád vyhovel rodičom, najmä v menšej obci, s touto vecou, ale nemá nielenže peniaze, ale ani počet detí na to, aby naplnil klasickú škôlku, a vie, aj keby ju zriadil, ju neudrží ako klasickú škôlku. Preto navrhujeme, aby existovala možnosť aj tzv. detských skupín, čo je príklad, ktorý zase sme prebrali, naopak, z Čiech, ale tu ho už predkladala v minulosti pani poslankyňa Jana Žitňanská, než odišla do Európskeho parlamentu. A to sú zjednodušené a menšie formy starostlivosti o deti, ktoré sú vhodné najmä tam, kde štandardná trieda škôlkarská nebude naplnená ani zďaleka, a teda sa nedá ani finančne udržať.
Dnešný systém dane z príjmu fyzických osôb je veľmi dobre nastavený v tom, že obec, ktorá má deti v škôlke, bude na ne dostávať primerane k tomu aj prostriedky z dane z príjmu fyzických osôb, to znamená, že nemusíme meniť finančný mechanizmus ako taký, aby obce, ktoré napríklad vďaka tejto garancii museli zriadiť nové škôlky alebo platiť tie detské skupiny, ony by dostali viac peňazí primerane k počtu detí.
Čo však riešiť musíme, že ak by to ako celok stálo viac peňazí, tak ten súčasný objem prostriedkov nemusí postačovať. Preto navrhujeme mierne zvýšenie podielu obcí na dani z príjmov fyzických osôb tak, aby sa pokryli tie dodatočné náklady pre všetky obce, ktoré mali s tým, že by takéto kapacity začali zriaďovať.
Takisto navrhujeme postupný prístup k tejto veci, teda navrhujeme, aby od budúceho roku to bolo garantované pre 5-ročné deti, od ďalšieho roku pre 4-ročné deti a od ďalšieho roku pre 3-ročné deti. Inými slovami, aby obce mali čas sa na to pripraviť, či už tým, že si dohodnú partnerov, alebo samy postavia škôlky, alebo upravia existujúce kapacity tak, aby sa im tam tie deti zmestili.
Zároveň navrhujeme aj určitú poistku, a to je to, že čo spraviť v situácii, ak obec nezabezpečí takúto žiadosť rodičov, ktorá je podaná v primeranej lehote. No a tam navrhujeme, aby v tom prípade obec musela vlastne vyplácať rodičom určitú finančnú čiastku, ktorá súvisí s tým, že si to budú musieť zabezpečiť predsa len sami. A zmyslom tej finančnej čiastky nie je ani tak zlepšovať rodinný rozpočet, lebo tie peniaze rodičia minú na to, aby vôbec sa, aby mohli si zabezpečiť túto starostlivosť, ale vytvoriť motivácie pre obce, aby teda radšej to plnili vo vlastnej réžii, než sa z toho, keď to takto poviem, vykupovali. A zároveň to vytvára aj pre tých rodičov kompenzáciu neriešenia celej situácie.
Návrh tohto zákona sme ohlásili, alebo túto myšlienku ešte, ešte v máji s mojím kolegom Radoslavom Procházkom. Na to, neviem, predpokladám, že na to reagovala strana SMER, ale, samozrejme, možno na to prišla aj z vlastnej iniciatívy, to ani nie je podstatné. Na pracovnom sneme v júni SMER ohlásil, že chce tiež rozširovať kapacity škôlok, čo ja len môžem privítať. A chcem povedať, že v tomto štátnom rozpočte, ktorý sme schvaľovali včera, je určených 10 mil. eur na zvýšenie kapacít škôlok, teda kapitálových výdavkov. Ja to na jednej strane chcem privítať a som rád, že za to budú môcť vzniknúť nové kapacity, ale podľa môjho názoru to však samo osebe nerieši tento problém, a to hneď z niekoľkých dôvodov.
Prvý problém je nedostatok peňazí. Analýza ministerstva školstva, ktorú schválila vláda tento týždeň, hovorí, že na riešenie problému by bolo treba zriadiť minimálne 600 až 650 nových tried v škôlkach, čo sa za 10 mil. eur kapitálových výdavkov spraviť nedá. To si povedzme veľmi otvorene. Najmä ešte to tam aj vysvetľuje, že, samozrejme, ak dôjde k takémuto nárastu, je potrebné riešiť nielen samotné triedy, ale povedzme aj otázku jedální a niektorých ďalších vecí.
Takže prvý dôvod je, že vláda začala pomáhať, ale tá suma je veľmi, veľmi malá v porovnaní s potrebami. To znamená, ja to vítam, ale ani o rok nebudeme môcť povedať rodičom na základe tejto sumy, že majú garantované miesto v škôlke, lebo je toľko kapacít, že na každého sa ujde.
Druhý problém toho návrhu je v tom, že navyše on obsahuje možnosť dať financie obciam, ale už neobsahuje záväzok práve obcí postarať sa o potreby rodičov, to znamená, že stojí to celé na akčnosti a akcieschopnosti samosprávy. Jednak teda, ako sme si už povedali, keďže je málo peňazí, tak sa dostane na niektoré z nich, to je prvý problém. Ale aj druhý problém je v tom, že v malých obciach, ako som už pred chvíľkou hovoril, ani táto akcia nie je veľmi zmysluplná, lebo v tých menších obciach, najmä v takých, ktoré nie sú veľmi blízko ďalšej obce, povedzme kde škôlka je, nie je jednoducho možnosť mať škôlku v tom tradičnom slova zmysle. Pretože aj keby ju štát rovno zaplatil, že sa postaví, tak sa potom nedá finančne udržať pre ten malý počet detí.
To znamená, že práve potrebujeme vyriešiť práve otázku tých detských skupín a otázku aj záväzku obce zabezpečiť takéto niečo na žiadosť rodičov, pretože bez toho starostovia týchto obcí sa o nič uchádzať nebudú, aj keby rovno peňazí bolo v tom fonde dosť, akože ich teda nie je. A pretože povedia, že my aj škôlku si nemôžeme dovoliť. Takže to je druhý dôvod, prečo si myslím, že tento zákon je potrebný.
A tretí ten dôvod je, naopak, z pohľadu občana koncept jednoduchého a funkčného štátu. Pretože tak ako keď chodíte do banky, chodíte do obchodu, chodíte za inými službami, tak neriešite to, čo nazývajú moderne back office, teda to, čo sa deje za plentou. Vy chcete svoju službu: vy chcete vložiť, vybrať peniaze, zobrať si úver, nakúpiť potraviny. Vás vôbec nezaujíma, akým logistickým zázrakom Tesco alebo Lidl dokážu rozviesť všetky tie veci po Slovensku vo vhodnom čase a vo vhodnej rýchlosti. Vy proste len prídete a nakupujete.
Myslíme si, že aj štát by mal v miere, v ktorej to ide, fungovať takto. To znamená, že ľudia by nemali riešiť to za plentou, mali by riešiť to, že oni niečo potrebujú, a pokiaľ teda platia primerane dane a je to možné urobiť, teda žiadny populizmus, tak by mali jednoducho mať schopnosť to získať.
Z tohto pohľadu tá individuálna garancia na nemecký spôsob, aj keď Nemecko nie je jediný štát, ktorý to zaviedol, je príklad takého prístupu. To znamená, že my dáme obci flexibilitu, aby to zabezpečila, ako ona uzná za vhodné. My nezväzujeme ruky starostom. Nehovoríme, že musí to byť v takejto podobe. Je tam veľmi široký rezervoár možností pre obce, ale ak to rodičia potrebujú, zabezpečiť sa to musí a štát, samozrejme, musí zabezpečiť obciam primerané finančné prostriedky, aby to teda urobiť mohli.
Za tých okolností rodičia budú mať istotu, že ak vo februári prídu do škôlky alebo na obecný úrad, podpíšu žiadosť, predložia vo vhodnej lehote, tak od 1. septembra to miesto niekde musí pre nich byť. Tak si myslím, že by mal štát fungovať, ale tam, kde je to realisticky možné, a čo v tomto prípade nepochybne je, pretože to tak funguje aj inde a nie je to až také, nie je to až taký technologický zázrak, aby sme to nevedeli urobiť aj u nás.
Z tohto dôvodu si vás dovoľujem požiadať o podporu tohto zákona tak, aby sme naozaj nemuseli konštatovať aj o päť rokov, že stále rodičia stoja pred škôlkami alebo už radšej ani nestoja, lebo vedia, že sa tam nedostanú, a buď platia drahé súkromné škôlky, tí, čo na to majú, alebo niekedy aj tí, čo na to, bohužiaľ, nemajú, alebo nemajú starostlivosť o deti zabezpečenú.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona (tlač 1228). Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ja musím povedať, že aj po drobnej konzultácii sa plne stotožňujem s týmto návrhom zákona. Myslím si, že pán predkladateľ ho veľmi podrobne a rozumne vysvetlil. Podobnú problematiku upravuje aj skupina poslancov OĽaNO oveľa jednoduchším spôsobom. Pán poslanec sa teda pozrel na to komplexnejšie aj s návrhmi financovania predškolskej starostlivosti, čiže u mňa nie je dôvod, aby som tento návrh zákona nepodporila. Takže ho podporím.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.