44. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, navrhovateľka, spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi povedať niekoľko slov. Ale ja by som ten šál dal z tej druhej strany, ak dovolíte, nech ten štátny znak nie je zakrytý tu. Dobre? Takto to dáme. (Uloženie šálu na rečníckom pulte.) Aj zhora to vidno, však máme aj zozadu tie kamery, tak nech to snímajú zhora. No, dobre, tak mi to viacej tak pasuje.
Za tento návrh zákona, ktorý tu je, ja sa tiež prihováram, ja som aj spolupredkladateľom, aby sme ho podporili. Myslím si, že je dosť skromný vo vzťahu možno k bývalým postkomunistickým krajinám. A myslím si, že keby sme ten výsluhový dôchodok v stopercentnej výške zobrali vlastne bývalým dôstojníkom a spolupracovníkom ŠtB, aj to by bolo stále málo. Aj keď vyplatíme tých tisíc eur ako jednorazovú výpomoc, je to stále málo. A keby sme vyplatili týmto obetiam aj stotisíc eur, stále by to bolo málo.
Ako kolegyňa to uvádzala, tak sú mnohé veci, ktoré sa nedajú vrátiť. A to sú mnohé rodiny, ale nielen mnohé rodiny a rozvrátenie tých vzťahov, ale aj mnohé ľudské životy. Veľmi málo sa o tom hovorí. Ale päťdesiate roky u nás boli naozaj veľmi, veľmi kruté.
Pri tejto príležitosti nedá mi, aby som si nespomenul na možno niektorých ľudí, dnes už naozaj nebohých, niektorých aj kandidátov na svätých. Takže aj my sme si aj, poviem to tak polovážne, polohumorne, vyrobili takých kandidátov na svätých. A jedným z nich je Titus Zeman. Titus Zeman bol katolíckym kňazom, bol saleziánom, bol v Saleziánskej spoločnosti dona Bosca a bol odsúdený za to, že bol prevádzačom. Tu neďaleko cez rieku Moravu v podstate prevádzal chlapcov, ktorí chceli študovať za kňazov, pričom nemohli, lebo totalitný režim im to nedovolil. A tí, ktorí mali tú veľkú túžbu, tak utekali na tú druhú stranu, do tej západnej zóny a študovali v zahraničí, či už v Rakúsku, Nemecku. Ale veľmi veľa ich utekalo práve do Talianska, do Ríma. Nebola to ľahká cesta. Nemyslite si, že na tých chlapcov tam tí ľudia z druhej strany čakali, lebo mnohých z nich preverovali takisto veľmi silno, či to nie sú nasadení agenti.
Nedá mi, aby som nespomenul tu jedného, už dnes tiež nebohého katolíckeho kňaza, Mons. Faltina, ktorý bol jeden z dvanástich sudcov Rímskej roty. Rímska rota má 350 zamestnancov, ale len 12 sudcov. A tento padre bol jedným z nich. Teda dosiahol v tom cirkevnom práve tú najvyššiu hodnosť a najvyšší titul, aký je len možné tam dosiahnuť. Mal doktoráty z obojakého práva, ovládal štrnásť jazykov. Sám mi to rozprával, ako sa dostal cez rozbúrenú rieku Moravu v jesennom období, keď tá hladina bola veľmi vysoko zdvihnutá, tam 5 stupňov bola zhruba asi teplota, v noci, keď prechádzali na druhú stranu. Keďže som ho poznal a dlhodobo sme viedli také nočné dialógy, som mu tak úsmevne hovoril: „Padre, vy ste mojou druhou univerzitou.“ Tak on tak sa len stále usmieval popod nos. A teda ja už som poznal trošku aj jeho ten životopis aj také osobné veci, lebo veľakrát v tých dialógoch sme prechádzali aj do osobných vecí. A keď mi hovoril, že cez tú rieku Morava prechádzali na druhú stranu, tak som mu položil takú šibalskú otázku a hovorím: „Padre, a ako vy ste sa dostali na tú druhú stranu, však vy plávať neviete? A on mi vtedy hovoril, akým spôsobom to robili. Tak mladému saleziánovi uviazali lano. Preplával na druhú stranu a z jednej i z druhej strany držali lano cez tú rozbúrenú rieku Morava a oni vlastne takým rúčkovaním prešli na tú druhú stranu. Som sa ho potom pýtal: „Padre, a nebáli ste sa?“ A hovorí mi na to: „Bál som sa, ale túžba stať sa kňazom bola oveľa silnejšia ako môj strach.“
Pozrite sa, je dvadsaťpäť rokov od pádu totality. Dovolím si opýtať sa, prepáčte, nechcem sa nikoho dotknúť, aj ja strach prekonávam odvahou, koľko ľudí ešte dnes má naozaj strach, koľko ľudí má strach hovoriť pravdivo. Veľakrát mi to tak pripadá aj práve tu v pléne Národnej rady, keď aj my poslanci máme strach prejaviť svoj názor, za svoj názor možno priniesť obetu, bojovať a rovnako aj za svoj názor a slobodne v súlade so svojím svedomím hlasovať. Skúste sa zamyslieť sami nad sebou, či ste prežili alebo neprežili takéto chvíle tu v tomto pléne. O čo viac museli prežívať taký strach tí ľudia, ktorým hrozil trest smrti?
Nedá mi, aby som nespomenul aj ženy, ktoré boli tie, ktoré boli takými nositeľkami odvahy aj v našej krajine. A jedna z nich je sestra Zdenka Schelingová. Dnes je naozaj zapísaná do zoznamu blahoslavených v Krivej na Orave, je rodáčka z Krivej. Dnes je zapísaná do zoznamu svätých. Bola to tiež žena, ktorá bola odsúdená na tvrdé väznenie a, musím povedať, aj trýznenie a mučenie. Toho mučenia vo väznici následkom a jej previnením bolo to, že pomohla kňazovi, ktorý bol hospitalizovaný v nemocnici, ktorému hrozil trest odňatia slobody. A pomohla mu pri úteku. Eštebáci ju zatvorili. A v podstate tento režim ju tak trýznil. Nebudem hovoriť o tých útrapách. Bolo to veľmi nedôstojné, samozrejme, to bolo až pod ľudskú dôstojnosť. No bolo to hrozné, keď mám tak pred sebou ten životopis toho dievčaťa. Musím povedať, dievča si to vytrpelo a prinieslo tú najvyššiu obetu. A to je ten ľudský život. Chceme ten ľudský život odmerať hodnotou jednej tisícky? Môžeme to odmerať? Je to stotisíc eur? Koľko je to? Nedá sa to vyčísliť.
Mnohé veci naozaj nevrátime späť. To je tragédia osudu aj tej minulosti. Ale určite treba sa s tým vysporiadať. Ja tu určite nechcem ani len naznačiť, aby sme išli cestou pomsty. Cesta, ktorá tu je aj po tých dvadsiatich piatich rokoch, je cestou odpustenia, tak ako Janka to rozprávala. Aj naša rodina bola tá, ktorá bola prenasledovaná komunizmom. Ale nepozeráme sa na ten komunizmus s takou nenávisťou a nevraživosťou, ale sú veci, na ktoré sa nedá zabudnúť. To, že ty odpustíš, neznamená, že musíš zabudnúť. Naopak, tvoja veľkodušnosť nech je v tom, aby si ty dokázal odpustiť, ale aby si nezabudol, aby sme nezabudli na svoju minulosť.
Možno sa dotknem takých vecí, od tých personálnych prejdem možno k tým majetkovým, ktoré tu boli spomenuté. Možno ako je tá tehelňa, tak takých tých podnikov tu bolo dosť však v celej krajine, lebo v podstate jedným znárodnením, jedným vyhlásením bol znárodnený majetok. To, čo celé generácie budovali, odrazu štát si privlastnil. Odpusťte mi, ja keď tu počúvam o tých zápasoch, ako my bojujeme, možno za štátne lesy, za štátne pozemky, mne stále sa vynára tá krivda na druhej strane. Ja sa pýtam, odkiaľ má štát lesy? Pýtam sa, odkiaľ má štát pozemky? Čie sú? Pozrite sa do pozemkovoknižných vložiek. Vlastníci napísaní tam sú alebo nie sú? Obce odkiaľ majú odrazu obecné lesy. Odkiaľ majú obce pozemky? Je to stále majetok, ktorý nebol vrátený ľuďom. Nebol vrátený, bol ukradnutý. Tak to treba povedať. Bol ukradnutý a dneska plačeme nad tým, lebo ja neviem sa rozkrádajú štátne lesy. Treba les vrátiť ľuďom, ktorým to patrí aj im to patrilo, pôdu takisto vrátiť ľuďom, ktorým to patrilo a to patrí.
Počul som nedávno jedného. Už je to v podstate syn otca. A ten spomínal na ten majetok. A hovorí, že: „Pozrite sa, ja dva roky vybavujem navrátenie pôdy po mojich rodičoch späť.“ A ja som sa tak usmial, hovorím: „Však dva roky, to je veľmi krátko, to je nič. Sú ľudia, ktorí vybavujú to dvadsať rokov, dvadsať rokov od pádu totality a nemôžu sa dostať späť k majetkom.“ On hovoril: „Pozrite sa, tu u nás robili jednu členskú schôdzu a na jednej členskej schôdzi prepadla všetka pôda v prospech štátnych majetkov.“ On za dva roky nie je schopný sa dostať ku svojej pôde späť. A na Slovensku je strašne veľa takýchto majetkových krívd.
Dobre, mohli by sme tak možno kývnuť nad tým rukou, ale nedá sa to kvôli tomu, aby aj táto generácia, aj budúce generácie dôstojne žili, len najväčšou tragédiou je to, že my sa nevieme vrátiť späť k tým tradičným hodnotám. A to je, ako to Martin Fecko tu aj spomína, odkaz našim otcom a dedom. A to je aj ten vzťah k pôde, ten vzťah k tomu lesu.
Ja si dovolím povedať, naši starí otcovia neboli zlí hospodári. Starý otec nebol ten, ktorý prišiel a len koristnícky ťažil z tej zeme, aj tak, že by sa neúctivo k nej správal. Umelé hnojivo tam nerozsypával, ako to bolo za komunizmu, keď to boli celé haldy, to bola kontaminovaná pôda, to bolo na okraji pôdy, išlo to do tých studničiek, do potokov, to bola otrávená pôda. Ale tí naši starí otcovia neboli tí, ktorí prišli a vyťali teraz celý les a zrobili holorub. Ale oni, keď ten strom vyťali, to bolo v zime. Obyčajne v zime tí gazdovia si to vedeli tak rozložiť: Na jar sa vyvážal hnoj, na poliach sa hnojili role, takisto aj v zime, keď bola tá zima taká miernejšia, na saniach takisto sa hospodárilo. Gazda si musel rozložiť tú prácu v priebehu toho roka a v zime šiel do lesa. V lese robil tie ťažobné práce. Na jar vysádzal tie stromčeky, lebo on vedel, že je to jeho les, a vedel, že má synov a že bude mať aj vnukov, teda mal tú túžbu dožiť sa detí svojich detí a pamätal aj na tie ďalšie generácie. Teda mali tí ľudia osobný vzťah k tomu.
A, viete, to štátne, to je veľakrát, prepáčte, ja to tak poviem, ako keby bolo ničie. Ja si dovolím povedať, že štát je jedným z tých najhorších hospodárov, jedným z tých najhorších hospodárov, podčiarkujem, lebo ak majetok dáme do súkromných rúk, je to inak. Veď koniec koncov na čo bola privatizácia, prvá, druhá vlna kupónovej privatizácie? Ako už to dopadlo, tak to dopadlo, úmysel toho, myslím si, bol dobrý. Lenže ľudia neboli na to pripravení, lebo tých štyridsať rokov, ktoré sme tu vynechali, bolo veľkým problémom. Dnes už tu môžeme hovoriť o šesťdesiatich piatich rokoch, čo je veľmi dlhá doba.
A my naozaj máme problém sa vrátiť ku mnohým tradičným hodnotám. Ja si myslím, že keď som len takým drobným pozorovateľom, mám taký pocit, že síce malými krôčikmi, ale predsa len blížime sa späť k tomu, čo je dobré, čo vnímam ako vysoko pozitívnu vec.
Nebudem tu hovoriť o svojich osobných veciach, ktoré sme zažili aj my v čase komunizmu. Naša rodina bola takisto prenasledovaná. Mamička bola učiteľka, otec bol síce len obyčajný robotník, podobne tak, ako to bolo možno tu spomínané. Mamička naša teraz nám 2. novembra zomrela, ale dovolím si povedať, že v čase komunizmu bola to žena tiež, ktorá zastávala svoje hodnoty, chránila si svoju vieru, ktorú jej odovzdali rodičia. Len pre náboženský názor človek bol perzekvovaný a prenasledovaný.
Veľakrát v tejto dobe my si vôbec neuvedomujeme tú skutočnú hodnotu, ktorú my dnes máme. Dnes ak máš odvahu, môžeš takto smelo rozprávať, ak ju nemáš alebo si ju nemal ani vtedy, tak ti chýba tá odvaha, ale môcť môžeš to robiť, samozrejme, s tým, aby sme si odvahu nezamieňali s tým, že ja budem niekoho dehonestovať a niekomu budem nadávať a preklínať niekoho. To určite zase je ten druhý extrém. Ale máš tu ten priestor.
Keď si spomínam na tú slobodu slova, tak takisto mi prichádzajú na um dvaja veľkí muži našej krajiny, ja som už ich spomenul, ale spomeniem ich aj teraz, lebo to sú vždycky témy, keď sa ich nedá vynechať. To je Silvester Krčméry. Bol dermatológ, lekár, ktorý takisto bol prenasledovaný v čase komunizmu, dlhé roky sedel v base. Keď mu skrátili rozsudok, tak on povedal, že nechce ho skrátený, pretože on povedal, buď ho omilostia a sa mu ospravedlnia, že bol nespravodlivo väznený, alebo on jednoducho toto skrátenie neprijíma. A Vlado Jukl bol ďalší, ktorý bol týmto nositeľom slobody slova a slobody prejavu. Myslím si, že boli to muži, ktorí mali odvahu, a teraz môžem povedať, už v minulosti, lebo obidvaja tiež zomreli. Však to bolo počas tohto obdobia tejto Národnej rady, tu sme mali aj nejakú tú spomienku minútou ticha. Sú to muži, o ktorých môžem smelo povedať, a hrdo môžem sa k nim hlásiť, hodní nasledovania. Myslím si, že veľmi veľa takýchto hrdinov máme v našej krajine, a teda to je to dobré, to je to, by som povedal, vynikajúce, že boli tu ľudia v ťažkých časoch, ktorí sa dokázali vzoprieť, ktorí sa dokázali vzoprieť zlu a neprávosti.
Koľkokrát ideme na takej konformnej vlne tu aj v pléne Národnej rady, lebo jednoducho je to in. Je to jednoducho populárne, tak sa zveziem na tej populárnej téme aj na tom populárnom hlasovaní, pričom je nepopulárne možno hlasovať proti návrhu, respektíve možno je veľakrát nepopulárne hlasovať za návrh. Koľkokrát som to zažil tu v pléne tejto Národnej rady? Ja vyzývam aj seba, ale aj vás, kolegovia, aby sme nabrali túto odvahu aj my a aby sme sa tak správali. A poslanec Národnej rady, to nie je len taká figúrka, ktorá by sa tu možno zdala. Možno to, čo povieš, nie je ani také rozhodujúce, ale to je to, čo konáš, to, čo robíš, a to, ako veľakrát sedíš vo svojej lavici, ako hlasuješ. A koľkokrát je to tak, že máme problém naozaj vo svojom vlastnom svedomí, dostávame sa do rozporu svojho vlastného svedomia? Musím sa priznať, že ja som to teda zažil, hovorím teda sám za seba, a nie je to veľakrát ľahké rozhodnutie a ľahké rozhodovanie.
Ja tento návrh zákona vítam, však jednak som ako jeho spolupredkladateľ. Ale ak by možno bola odvaha tu v pléne Národnej rady, mohli by sme aj stiahnuť tento návrh zákona, aby sme ten výsluhový dôchodok prípadne zobrali úplne celý, nielen tých 50 % z neho. A to hovoríme len o výsluhovom dôchodku, to nehovoríme o starobnom dôchodku. Teda starobný dôchodok tí bývalí dôstojníci ŠtB budú mať, ale hovoríme o výsluhovom dôchodku.
Myslím si, že sú ľudia, ktorí naozaj prenasledovali a trýznili a trápili ľudí, lebo to bolo nielen fyzické trýznenie, ale ruka v ruke išlo psychické trýznenie a vydieranie. Naozaj mnohí ľudia skončili ako samovrahovia. Dohnali ich do takej krajnosti, že skončili ako samovrahovia. Mnohí ľudia naozaj si odtrpeli a odsedeli v tých väzniciach. A dovolím si povedať, prepáčte mi, všetko zlé je na niečo dobré, všetko to malo zmysel, tú obetu, ktorú tí ľudia priniesli v tých rokoch, v tých časoch, my sme tí a my nesieme za to zodpovednosť, aby sme dokázali zúročiť, a to tak, že to bude v prospech občanov tejto krajiny, aby sme prijímali tie zákony, ktoré sú naozaj v prospech človeka, v prospech ľudí, v prospech tejto krajiny, a nie proti tomuto všetkému.
Koľkokrát sa zamýšľam nad tým, že tu sú toľké veľakrát také absurdnosti, ktoré prechádzajú tu v tomto našom pléne, že je to niekedy až zarážajúce. Prepáčte mi to, ale ja si to tak nepredstavujem, ale neviem si to ani predstaviť, že do budúcna táto krajina týmto smerom pôjde. Veď to je mlynček na zákony. Ruku na srdce, my poslanci Národnej rady koľkí sme zorientovaní v tej spleti v tej legislatíve, koľko tých zákonov je tu? Len jedna schôdza Národnej rady, veď to máme takmer 130 návrhov zákonov. Ale my, ktorí to schvaľujeme a tu to predkladáme, veľakrát ani nevieme, o čom je reč, o čom hlasujeme. A my to vyžadujeme od občanov tejto krajiny, aby to dodržiavali. To je úplne absurdné, treba sa naozaj nad tým zamyslieť. A možno aj ten rokovací poriadok, pani podpredsedníčka, hej, to tu bolo spomenuté, môže sa niekto uraziť alebo čosi také.
Kolega Miro Číž keď tu rozprával, ako je to v tom českom parlamente, dotklo sa nás to. Nezaradený poslanec nemôže mať celkom plnohodnotné to právo ako poslanec ten, ktorý je možno organizovaný v tom klube. By som sa vedel aj ja na tom zhodnúť, aby sme neatakovali tu tieto schôdze Národnej rady skrze tie veľakrát zákony a nepredkladali sme tie zákony len preto, aby sme sa tu možno pretŕčali a upozornili nejako na seba.
Prepáčte mi, nechcem byť osobný, ani nechcem, aby sa to niekoho dotklo. Žiaľ, musím povedať, a mi to odpusťte, naozaj to myslím úprimne, ak aj tieto slová sa niekoho dotkli, určite som nechcel nikoho uraziť. A mi to prepáčte, ak to možno niekoho nevhodne zasiahlo. Ďakujem.
Dalo by sa o tej téme naozaj veľmi dlho rozprávať, lebo to obdobie totality bolo veľmi komplikované, veľmi ťažké.
A možno na záver by som ešte takto povedal, že tú obetu, ktorú dokázali priniesť ľudia vtedajšej doby, tú šancu takto nezahoďme, aby sme si chránili tú demokraciu. Demokracia nie je to, že ty si môžeš robiť v nej, čo chceš, ale predovšetkým to, aby si sa zodpovedne správal ty, teda aj ja aby som sa tak správal, aby sme sa správali zodpovedne a aby sme takto mohli byť aj príkladom aj pre túto krajinu. Myslím si, že každý jeden z nás poslancov nesie túto zodpovednosť. Ty nie si poslancom Národnej rady len tu v pléne Národnej rady, lebo si zvolený na štyri roky. Ty či si doma, či si v zahraničí, či si kdekoľvek, kým ti neskončí mandát, nezabúdaj na to, si poslancom Národnej rady. Ďakujem.

Ja sa chcem ospravedlniť, ja som tak hlúpo odpovedala v tom prvom vstupe, že nemám na čo reagovať. Samozrejme, mám na čo odpovedať a sa chcem poďakovať aj Martinovi Feckovi, aj pánovi poslancovi Zajacovi a klubu KDH za vyjadrenú podporu. Prepáčte mi, bola som taká rozrušená po tom vystúpení.
K tomuto, čo hovoril pán Kuffa, chcem len povedať, že jeden z tých chlapcov, ktorý neprešiel na druhú stranu Moravy, lebo ho chytili, bol napríklad Anton Srholec, ktorý aj dnes bude na našom podujatí, takže môžete počuť priame svedectvo, nech sa páči.
A chcem povedať, od tej Moravy ich odviezli do chodieb pod Bratislavským hradom. Tých 19-, 20-ročných chlapcov tam týždeň držali, mučili. Nedovolili im tam spať. A možno uvažujem o tom, či by nemala Národná rada sa postarať aspoň o malú pamätnú tabuľku na múre alebo na vchode do tých chodieb, by si to zaslúžili.
A ešte k pánu poslancovi Kuffovi. Povedal, že nemáme zabudnúť, že aj ženy boli tie, ktoré vtedy trpeli. No z nich jedny boli tie ženy, ktoré priamo boli stíhané, súdené a tak ďalej, ale aj tie ženy manželky, ktoré museli nielen trpieť, ale sa aj postarať o rodiny, živiť deti, často vyhnané z domovov. O tých málo hovoríme. A to trošku vytýkam aj Ústavu pamäti národa, že na ne trochu akoby zabúda.
A len malá drobná technická oprava. Nie, tento zákon sa netýka spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti, ale týka sa príslušníkov Štátnej bezpečnosti, aby sme nehovorili, že ideme zas naháňať nejakých agentov a dokazovať, kto bol dôverník, spolupracovník a tak ďalej, príslušníkov evidovaných, zamestnaných a dodnes platených za to, čo robili. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Asi to tak malo byť, dámy a páni, je to krásny symbol, že dnes 10. decembra na Deň ľudských práv rokujeme o tomto návrhu zákona, tak ako to povedala aj Janka Šípošová. Vyzerá to tak, ako keby to bolo naše rozhodnutie, že je to dnes, teraz. Prosím vás, nechajme verejnosť v tom, že to je naše rozhodnutie, že dnes, teraz o tomto návrhu rokujeme. Mne sa páči, predkladatelia teda akú formu zvolili, že nakoniec inak to nejde. Naozaj po dvadsiatich piatich rokoch po páde režimu sa to dá len symbolicky, na jednej strane aspoň symbolicky odškodniť obete totalitného režimu a na druhej strane tiež len symbolicky obmedziť nespravodlivé výhody tých, čo sa podieľali na porušovaní ľudských práv. Ja si myslím, dámy a páni, že by to bol veľmi dôstojný a krásny príspevok Národnej rady práve ku Dňu ľudských práv, keby sme tento návrh posunuli do druhého čítania. Môžeme ho aj neposunúť. Ale mne sa zdá, že keby sme ho neposunuli, že by to bolo výrazom hrubosti a netolerancie zo strany Národnej rady vyslovenie k tomu dňu, že dnes je Deň ľudských práva. Ja si myslím, že keď Národná rada neorganizuje žiadne iné podujatie, ale že dnes rokujeme o tomto návrhu, tak to je náš príspevok. Nepokazme to. Ja chcem poprosiť všetkým aj tých, čo tu nie sú, nepokazme túto možnosť pripomenúť si tento deň takýmto krásnym spôsobom.

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem aj Štefanovi za jeho slová. Ono vždy keď sa do toho doplnia tie osobné príbehy, ako aj od Janky samej jej osobný príbeh alebo príbehy ľudí, ktorí nám sú nejakým spôsobom blízki, vždy tá debata je možno dôležitejšia pre tých, ktorí rozmýšľajú, či návrh podporiť alebo nepodporiť.
Ja by som opäť tak veľmi povzbudivo chcela povedať kolegom zo strany SMER, že keďže vieme, že máme deklarovanú podporu viacerých klubov, alebo bývalých klubov, alebo zoskupení poslancov, ktoré ale netvoria súčasť vládnej koalície, chcem povzbudiť poslancov strany SMER, aby, tak ako aj kolega Brocka hovoril predo mnou, veľmi tuho rozmýšľali, akým spôsobom môže Národná rada prispieť práve ku Dňu ľudských práve, ktorý je 10. decembra.
Je to naozaj paradox alebo čaro nechceného, keby práve poslanci strany SMER nepodporili náš procedurálny návrh, aby sa o takomto čase rokovalo, a život to nastavil tak, že práve dnes ráno takmer otvárame rokovací deň takýmto návrhom.
Ja ešte spomeniem to, čo Štefan povedal, čo je dôležité na tomto návrhu. Nie je to cesta pomsty, ale cesta odpustenia a, ja to doplním, spravodlivosti. Naozaj tento návrh sa snaží odstrániť nespravodlivosť, ktorá je tu ešte stále zavedená 25 rokov po ukončení obdobia komunizmu. Pomôžte to zmeniť. Bude to naozaj veľmi pekné zadosťučinenie ľuďom, ktorí obetovali životy, rodiny, všetko.

Štefan, pán poslanec Kuffa, ja by som chcel poďakovať tebe a aj všetkým predkladateľom za tento návrh zákona. Ja tom tento rok mal možno snáď taký najsilnejší zážitok 23. augusta v Leopoldove, kde sa konala taká pietna spomienka. Bola tam odhalená tabuľa politických väzňov komunistického režimu. Tam predtým bola svätá omša a vedľa mňa sedela jedna pani v tričku žltom, na ktorom mala napísané: „Odpustili sme, ale nezabúdame.“ A počas celej tej svätej omše jej tiekli slzy. Bolo to pre mňa naozaj veľmi silné a dojímavé. A potom, keď sa tam kládli vence, videl som tam ešte aj politických väzňov aj ich deti s týmto nápisom: „Odpustili sme, ale nezabúdame.“ Priznám sa, neviem, či by som bol taký silný, ako sú oni, či by som dokázal toto odpustiť. Na to treba naozaj asi mať pevnú vieru. Ale viem, že sú tu takíto ľudia, ktorí naozaj odpustili. Aj my sme mali zakladajúceho člena jedného v KDH Janka Bachratého. Bol to tiež politický väzeň. A jednoducho tým, že som ho mohol poznať, som si bol istý, že odpustil, nezabudol a ten chlap ani nezatrpkol. Jednoducho tak ako oni mali napísané, „odpustili sme, ale nezabúdame,“ je našou morálnou povinnosťou všetkých poslancov pamätať na týchto ľudí, lebo som presvedčený, že ich utrpenie prispelo k tomu, že tá novembrová revolúcia bola nežná.

No dovolím si, pán poslanec Kuffa, aj ja zareagovať na tvoj prednes. A hlavne by som chcela podčiarknuť tú myšlienku toho, aby sme si z tých predošlých dôb spoločenských usporiadaní režimov zobrali ponaučenie do budúcna, pretože kto vie, ako aj nás vlastne budúcnosť vyhodnotí historicky, či aj dnes tým, že možno nie sme vždy tolerantní voči iným odlišným názorom, nebudeme poznať a nebudeme nejakým spôsobom aj svedkami toho, že aj dnes môžu byť niektorí ľudia poznamenaní ujmou na svojej cti zosmiešňovaním, znevažovaním toho-ktorého jednotlivca za jeho možno odlišný názor, odlišný postoj. Takže okrem tej požiadavky a výzvy k náprave, čo sa týka cestou finančných prostriedkov finančného vysporiadania, materiálneho vysporiadania, okrem tých výziev a volania po odpustení ja chcem vyzdvihnúť a podčiarknuť hlavne to, aby sme si zobrali ponaučenie z nesprávnych postupov z minulosti, v dôsledku ktorých ľudia trpeli, a aby sme takéto škody nezapríčiňovali a nespôsobovali ani dnes, ani v budúcnosti, pretože, ako si aj ty uviedol, tá tolerancia a schopnosť prijať odlišný postoj, prijať človeka v osobitosti jeho prejavu nie je ešte stále štandardnou vecou napriek tomu, že 25 rokov žijeme v demokratickej spoločnosti. Ďakujem.

S reakciou na faktické poznámky, nech sa páči, Štefan Kuffa.

Myslím si, že veľakrát ani nie sme schopní doceniť skutočnú hodnotu tej slobody. Je to vidieť za tých 25 rokov, ako kto si predstavuje tú slobodu. Ja som to však aj v tej rozprave povedal, ale sloboda to nie je to bezbrehé, ale to má aj ľavý, aj pravý breh, to je to zodpovedné správanie.
A to odpustenie, ktoré som spomínal, je zároveň oslobodzujúce a nesie v sebe znak spravodlivosti, teda ide v duchu tej spravodlivosti toto, to odpustenie, odpúšťam teda tým, ktorí sa voči mne a voči mojej rodine previnili, a aj to očakávanie, že aj oni prijmú to naozaj tak, ako to človek odovzdane dáva.
A keď som spomenul možnože ženy, áno, boli to aj matky a manželky mnohých rodín. Ale musím to teda ešte tak povedať, aby to nevyznelo, že to boli len muži a ženy a že som to nejako v tej rozprave tak vyselektoval, boli to celé rodiny neraz. A boli to aj tie deti, ktoré niesli ten kríž spoločne v celej tej rodine. A práve aj na tie deti sa to veľakrát často prenášalo. Boli to deti, ktoré trpeli, nemohli študovať, napríklad, hej, boli všelijako obmedzované, limitované.
Nestihnem na všetkých reagovať.
Ďakujem za tie reakcie. Ale ten Anton Srholec, Titus don Zeman, keď bol prevádzačom, to bola tá tretia skupina, keď Anton Srholec bol v tej tretej skupine. A vtedy bola mimoriadne rozbúrená rieka Morava. A vtedy zazmätkovali, zaváhali jedna skupina a rozdelili sa na dve skupiny. Jedni hovorili, že idú hneď na druhú stranu tej rieky, pričom druhí hovorili, že budú čakať do rána. Myslím, že štyrom alebo piatim chlapcom sa cez to všetko z tej celej veľkej skupiny podarilo dostať na tú druhú stranu, vytúženú slobodu, ale väčšinu z nich, asi devätnástich alebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Vážený pán podpredseda, vážená snemovňa, v prvom rade by som sa chcel naozaj úprimne poďakovať predkladateľom, že predložili takýto návrh zákona. Je to veľmi dobrý a veľmi potrebný návrh zákona. Mne môže byť len ľúto, že sa nám nepodarilo omnoho skôr s takýmto návrhom zákona prísť.
Ja musím zaspomínať, že ešte v časoch, keď som bol minister, a to už je viac ako desať rokov, sme takýto zámer mali v závere môjho funkčného obdobia. Sme sa o tom rozprávali. A bola to súčasť nášho plánu. Žiaľbohu, to moje funkčné obdobie sa skončilo trošku skôr, ako som to plánoval, a nestihli sme to už vykonať. Škoda, že tí nasledovníci, ktorí prišli, už toto nepovažovali za prioritu a že až dnes sa tento návrh dostáva na stôl Národnej rady.
Na druhej strane, tak ako moji predrečníci povedali, je skutočne dobré a symbolické, že práve v dnešný deň tento návrh zákona sa prerokúva, že je to také symbolické. Tak ako sme pred časom prerokúvali návrh zákona o vyhlásení Štefánikovho sviatku na práve 28. októbra, čo bolo tiež veľmi pekné. Tak dnes na Deň ľudských práv je tu práve takýto zákon, ktorým sa má dať zadosť a učiniť akt spravodlivosti voči tým, ktorí trpeli, a hlavne voči tým, ktorí boli tí, ktorí to utrpenie spôsobovali.
Takže nechcem hovoriť dlho, ale chcem jednoznačne v mene všetkých poslancov SDKÚ – DS vyjadriť jednoznačnú podporu tomuto návrhu zákona a vyzvať celú Národnú radu a predovšetkým vládnych poslancov, aby jednoducho tento návrh zákona bez akýchkoľvek výhrad v prvom čítaní podporili, pretože je veľmi potrebný a meškáme, veľmi meškáme v tom, aby sme tento akt spravodlivosti aspoň symbolicky vykonali a urobili a aby sme to, čo sme dlžní týmto obetiam a čo sme aj dlžní tým, ktorí tým obetiam spôsobovali utrpenie, naplnili a urobili. Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážené a ozaj vážené predkladateľky, vážená pani spravodajkyňa, vážená snemovňa, začal by som tak biblicky, a, s dovolením, tie citáty budú v češtine, pretože ako evanjelik som vyrástol na kralickej bibličtine: „Co Bůh řídí, dobre řídí.“ A niekedy na toto riadenie potrebuje nástroje. A, namojdušu, netušiac stal som sa nástrojom Božím včera, keď som sa zapojil dvakrát do rozpravy, nakoniec pri návrhu kolegu Hlinu. A tým som akýmsi spôsobom čoby nástroj Boží zabezpečil, že je to teda dnes 10. decembra, aj keď je pravda, že to mohlo byť ktoréhokoľvek 10. decembra alebo v ktorýkoľvek iný deň za ostatných 25 rokov, pretože tento zákon akokoľvek je už skôr možno symbolický, ale aj symboly potrebujeme, než taký, ktorý by presadil aspoň akú takú spravodlivosť. Vďaka Bohu zaň a vďaka predkladateľkám zaň. Tento zákon je zároveň tým, čomu hovorí čeština, tentoraz nie biblická, "prubířský kámen". Je to teda kameň, na ktorom sa testoval vzácny kov, by sme mohli povedať chemicky, lúčavka kráľovská. Pri hlasovaní o tomto zákone a o jeho postúpení do druhého čítania sa vlastne odkryjú karty, ukáže sa každý hlasujúci.
Nedá mi nespomenúť si v tejto súvislosti na poslednú schôdzu volebného obdobia Národnej rady v rokoch 1998 až 2002. Na programe boli len tri zákony. Konala sa v poslednej tretine augusta, v sále chýbalo najmenej 30 poslancov pri hlasovaní a predkladatelia prezidentom Schusterom, komunistom Schusterom, vrátených zákonov stáli pred dramatickou chvíľou, keď sotva 130 (ani to nie) členov Národnej rady malo prelomiť 76 hlasmi prezidentské veto zákonov, ktoré sa týkali fungovania eštebákov v štátnych službách, môjho návrhu Trestného zákona a toho najdôležitejšieho, zákona o vzniku Ústavu pamäti národa, môjho priateľa Jána Langoša. Priznám sa, že som vtedy prvýkrát za štyri roky na poslednej schôdzi vyhľadal niektorých poslancov HZDS a povedal som im niečo v tom zmysle, že sa na nich pozerajú dejiny v tejto chvíli a že majú možnosť prihlásiť sa k tomu, čo oni vtedy o sebe začali hovoriť, že sú európskou stranou, a že úcta k histórii aj k jej temným stránkam a potreba rozkrývať ich im dáva možnosť zachovať sa slušne. Prišiel som s tým za poslancom docentom Vojtechom Tkáčom, ktorý ma veľmi potešil odpoveďou, že je absolútne jasné, že on za to bude hlasovať a že získa aj nejaké hlasy v klube HZDS. Menovite som ho poprosil o hlas pani poslankyne Keltošovej, nebola vtedy prítomná v sále, nemohol som s ňou v tej chvíli hovoriť. Ale musím povedať, že keď potom tesným hlasovaním jediný z tých troch zákonov skutočne prešiel, bol to zákon o vzniku Ústavu pamäti národa. A vtedy sme s Janom Langošom usporiadali opakovanú dvojčlennú mexickú vlnu. Musím povedať, že som si uschoval výsledok toho hlasovania a i Oľge Keltošovej, i Vojtechovi Tkáčovi pri všetkom inom, čo nás navždy rozdelilo, toto nikdy nezabudnem. Treba im povedať ku cti, že hlasovali za tento zákon na rozdiel od stalinistického jadra SDĽ, ktoré by nikdy v živote nezahlasovalo za nič, čo navrhne Osuský alebo Langoš. Ale ten zákon prešiel, Ústav pamäti máme a je mi radosťou, že slúži dobrej veci i našim predkladateľkám pri tomto zákone.
Ja mám zúčtovanie so zlou minulosťou trvale v náplni. Viaceré pokusy vždy, keď sa podarili, tak boli následne v čase, keď som nebol v parlamente, a z tých 25 rokov slobody som tu ôsmy rok spolu, teda ďaleko viac som tu nebol, ako bol, niekto okresal. A potom sa ich znova podarilo zrekonštruovať, zreštituovať ad integrum. A za taký vklad považujem paragraf Trestného zákona, kde sú slová „komunizmus a fašizmus" navždy, verím, navždy spojené spojkou „a", lebo toto sú dva totožné systémy. Z nich jeden sa opieral o rasovú nenávisť a druhý sa opieral o triednu nenávisť, o triednu nenávisť, ktorá sa vzťahovala na tých, ktorí neboli s nami, ale keby len na nich, ale aj na ich nevinné deti. Proste bola to nenávisť aj za hrob presne taká, aká privádzala do plynových komôr židovské deti trojročné a dvojročné, a jednoročné. Bolo treba zlikvidovať ich, niektorých fyzicky, doktorku Miladu Horákovú, keď tu bola reč o ženách, obetiach komunizmu. Zdenku Schelingovú, ktorú nestihli popraviť, stačilo ju utýrať a tak ďalej a tak ďalej, tisíce zmarených osudov, plánov, túžob, zámerov študijných i životných a iných.
Samozrejme, každý zločinný režim potrebuje svojich katov a katových pomocníkov. Zároveň je ale tiež pravda, že tým katom a ich pomocníkom niekto velí. A to je, samozrejme, historicky problém našich krajín, pretože je iste správne, že v rámci denacifikácie a zločinov boli súdení, pokiaľ nespáchali samovraždu ako Heinrich Himmler, predstavitelia SS a gestapa. Ale neviem si predstaviť, že by v Norimbergu nesedeli držitelia zlatých odznakov NSDAP, zlaté boli tie prvé, tí, ktorí boli od prvej chvíle pri zločinnom systéme, to znamená, že boli, chvalabohu, súdení aj tí, ktorí tým vykonávateľom zločinov velili. A tak je smutným dôkazom toho, čo kedysi nazval význačný komunistický funkcionár a ideológ „Dlhá cesta inštitúciami", že na rozdiel od fašizmu, ktorý padol v apokalypse vojny, komunizmus, ktorý padol vnútornou ekonomickou hnilobou, ktorá už neumožňovala udržať sa na bodákoch, nepadol v apokalypse, beztrestnosť tých druhých veliteľov. Jasné, svet správne v roku 1960 doniesol v koberci z Argentíny do Tel Avivu Adolfa Eichmanna. Bolo to veľké dielo Mossadu a Izrael Eichmanna, napriek svojej inej zásade, hádam ako jediného popravil v dejinách svojho štátu. Samozrejme, je dobré, že bol naháňaný John Demjanjuk a mnohí ďalší zločinci, ktorí vykonávali technicky zločiny, ktoré im velili konať iní.
My sa ideme týmto zákonom venovať, chvalabohu, obetiam a primerane, vďaka za každý taký počin, i páchateľom, ale pravdou je, že i Štátna bezpečnosť bola len železnou päsťou Komunistickej strany. A k necti nám všetkým treba povedať, že Vasil Biľak dožil svoj život pokojne vo vile, ktorá bola ukradnutá pôvodným vlastníkom.
Ja nemám krvavé oči, v rodine mi nikoho nepopravili. Môj starý otec, biskup západného dištriktu Slovenskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Samuel Štefan Osuský, profesor teológie a filozofie, patril k tej množine 678 rodín, ktoré dostali v Bratislave v rámci Akcie B 24 hodín na to, aby zrušili domácnosť, zrušili viac ako 4 000-kusovú knižnicu a odsťahovali sa minimálne sto kilometrov od Bratislavy. Bolo treba urobiť kružidlom kruh v primeranej vzdialenosti podľa mierky mapy a potom mohol vidieť, kam mohol ísť. Vrátil sa do svojho rodiska, nie do svojho domu, do domu z nepálených tehál, kde on profesor teológie, vyhodený z teologickej evanjelickej fakulty dožil význačnú časť svojho smutného končiaceho života. Moju starú matku, ktorá bola činorodá a aktívna, starala sa okrem rodiny aj o evanjelických študentov, to zlomilo natoľko, že upadla do celoživotnej desaťročia trvajúcej depresie.
No každý si to nejako odniesol. Presne, ako tu zaznelo vo vystúpení jedného kolegu, ešte v sedemdesiatych rokoch mojim starým rodičom z matkinej strany a ich súrodencom vyvlastňovali záhradu pod zámienkou, že tam bude verejnoprospešná stavba, to jest materská škola. Treba povedať, k necti tohto klamárskeho a zločineckého režimu, ktorý tu vládol, že tam dodnes, samozrejme, nič nestojí, ale záhradu vyvlastnenú, za bohumilým účelom údajne, si potom za iste neveľký peniaz kúpil od mesta poslušný komunistický sudca a dodnes patrí jeho pozostalým.
Takže, áno, každý si to nejako odskákal a každý to nejako prežil, napriek tomu je zvláštne, že 25 rokov si občania tejto krajiny, a to im nikto neodpára, volia takú Národnú radu, ktorá za 25 rokov nedokázala prijať mnohé, čo by človek akosi očakával. A je smutné, že mlieko za dve koruny a pivo za korunu sedemdesiat zrejme vysoko prevažuje nad zločinmi, ktoré sa diali.
Je pravda, že aj k tej slobode sme prišli strašne lacno, a to podotýkam, najprv len v niekoľkých mestách. Tiež je ilúzia, že sa štrngalo na námestiach, lebo dnes je to v stave o sebe povedať päťmiliónový dav. Ale v skutočnosti z tých piatich miliónov, tu som veľmi skeptický, koľko ich v živote vôbec aspoň raz stálo na nejakom námestí? Takže ani neštrngali mnohí. A tí čo štrngali, si len trochu pomrzli.
Ale ženy na námestí v Tbilisi boli zabíjané, keď chceli slobodu a nezávislosť svojej krajiny, zhodou okolností poľnými lopatkami Červenej armády. Kto mal možnosť byť v Baku a vyjsť na memoriálny kopec s večným ohňom, tak tam sú rady hrobov väčšinou dvadsať- až tridsaťročných mladých ľudí podľa dátumov narodenia, ktorých postrieľali sovietske jednotky v zápase o azerbajdžanskú nezávislosť. A my, ktorí máme logicky geograficky možno aj bližšie k Pobaltiu, vieme, že takisto príslušníci OMON-u, zločinecké jednotky režimu, strieľali. Treba podotknúť, že v tom čase stál na čele režimu celosvetovo uznávaný hrdina demokracie Michail Gorbačov. Strieľali do ľudí pred rozhlasom vo Vilniuse.
U nás sa v zásade nestrieľalo, u nás sa nebilo poľnými lopatkami, napriek tomu má akýmsi spôsobom význačná časť národa pocit, že sa hrdinsky zaslúžila o pád komunizmu. Nie, zaslúžili sa oň oveľa viac tí, ktorí si to, celkom v súlade s komunistickou spravodlivosťou, aj primerane odskákali. Samozrejme, nekládli nálože, nevyhadzovali ústredný výbor na Hlbokej do vzduchu dynamitom, len sa opovážili, ako sme počuli, čítať Orwella alebo splniť si svoju túžbu študovať teológiu slobodne a nezávisle. Takže s tým hrdinstvom to veľké nebolo, o to viac si treba vážiť tých, ktorí niečo urobili a ktorí si to odskákali.
Ak je takýto počin akýmsi aktom strašne neskorého, ale to, samozrejme, nie je vina predkladateliek, zúčtovania s veľmi temnou stránkou našej minulosti, my si nemyslime, že sme národ holubičí. My máme na našu relatívne nedramaticky malú históriu dosť na rováši. My sme s prehľadom v bázni Božej arizovali, my sme s prehľadom a v bázni Božej vyvážali svojich spoluobčanov, my sme celkom bezproblémovo, až je to na smiech, keby to nebolo smutné, mali nezriedka strategicky rozloženú pokrvnú rodinu v Hlinkovej garde a v komunistickej strane. Vonkoncom nie sme len národ holubičí. Vonkoncom sme nielen tí, ktorým sa vždy krivdilo, lebo tu síce boli v päťdesiatych rokoch poradcovia, Bojarskij a iní, v Prahe, ale v Uherskom Hradišti mlátil Grebeníček starší. A tie rozsudky nevynášal Vyšinskij, tie vynášali aj slovenskí sudcovia.
Takže, samozrejme, že možno i to, čo som teraz uviedol, je pre niekoho brzdou. Je možné, že pre členov KSČ boli moje slová nie veľmi príjemným hrabaním sa vo svedomí. Len chcem povedať, že po vojne prebiehala v Nemecku pomerne dôsledná denacifikácia. A viem si predstaviť, že ak tam prijali na druhý pokus zákon, ktorý obmedzil vo východnom Nemecku pomerne veľmi lukratívne dôchodky členov Stasi, tak by to malo byť inšpiráciou i pre nás, lebo i my sme mali svoju Stasi a i ona ničila osudy našich spoluobčanov.
Chcem teda na záver povedať, že by som bol veľmi rád, po prvé, keby tento zákon prešiel do druhého čítania a, po druhé, aby sme, ak by niekto prišiel s niečím potrebným a rozumným, ho možno v druhom čítaní upravili, ale aby sme ho, podobne ako môj paragraf Trestného zákona, mali, mali nie kvôli väčšej sláve mňa, viď Trestný zákon, alebo ctených predkladateliek, ale kvôli historickej pamäti a nepochybne i kvôli symbolickému aktu, lebo tisíc eur je symbolický akt, aktu Národnej rady vo vzťahu k tým, ktorí dokážu nosiť tričko s nápisom: „Odpustili sme, ale nezabúdame.“ Ale mlčať je tak zlé a hanebné, že robí z tých, ktorí chcú zadusiť tento návrh zákona, spoluvinníkov zločinov, ktoré ním chceme riešiť. Ďakujem za pozornosť.