44. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.12.2014 o 19:28 hod.
Doc. RNDr. DrSc.
Jozef Mikloško
Videokanál poslanca
Ja som skočil troška na udičku pána poslanca Osuského a k tým Britom pár slov poviem, no, fakt, že je to obdivuhodný národ, s veľkými talentmi, géniami, ale aj s mnohými do dnešného dňa neodčinenými hriechmi. Nedávno som videl taký film o Gándhím, ktorý naozaj urobil obrovskú vec. Bol som raz aj na jeho hrobe. Išli novinári po stopách Gándhího a vlastne už tam, kde on chodil, kde robil svoj soľný pochod a tak ďalej, už nikto ani poriadne nevedel o tých myšlienkach, všetko zabudnuté a myšlienky proste niekde úplne inde. Aj India sa niekde celkom inde ponáhľa, žiaľ.
No, ja zase uznávam ich v určitom aj, určitú veľkorysosť. Napríklad bol som, mal som kolegu v Taliansku, veľvyslanca vo Veľkej Británii, ktorý v Chatham House, v takej uzavretej diskusii, keď bola invázia do Iraku, tak povedal, že prezident Bush je najväčší nadháňač Al-Káidy. Všetci ostali paf, samozrejme bolo to uzavreté, nemohlo to prejsť. Ale na druhý deň to bolo vo všetkých titulkoch, tak som si myslel, kamarát, ty tam ani deň neostaneš. A vzápätí britská vláda povedala, to bol názor pána veľvyslanca, ostáva na svojom mieste, to nebol názor našej vlády. No, neviem, ktorá vláda na svete by takto reagovala. Kolónie, dnešné množstvo emigrantov a problémy s nimi je dopadom toho a ešte tam mnohé veci ostali nezaplatené, veľký blahobyt, výškové budovy, veľké iné veci z kolóny prišli tam. A to, žiaľ, ešte nie je zabudnuté, ani neodčinené. Dneska pozrieme Gibraltár, ale aj Bosnu a Hercegovinu, Cyprus, tam majú tiež svoje územie, Afganistan svoje problémy, atď. Čiže britská krajina je veľká, ale má ešte veľa na svojom rováši a žiaľ, dnešný svet jej ukazuje, že nie všetci to už zabudli, že to tak bolo v minulosti. Ďakujem.
Neautorizovaný
Vystúpenia
19:28
Vystúpenie s faktickou poznámkou 19:28
Jozef MikloškoNo, ja zase uznávam ich v určitom aj, určitú veľkorysosť. Napríklad bol som, mal som kolegu v Taliansku, veľvyslanca vo Veľkej Británii, ktorý v Chatham House, v takej uzavretej diskusii, keď bola invázia do Iraku, tak povedal, že prezident Bush je najväčší nadháňač Al-Káidy. Všetci ostali paf, samozrejme bolo to uzavreté, nemohlo to prejsť. Ale na druhý deň to bolo vo všetkých titulkoch, tak som si myslel, kamarát, ty tam ani deň neostaneš. A vzápätí britská vláda povedala, to bol názor pána veľvyslanca, ostáva na svojom mieste, to nebol názor našej vlády. No, neviem, ktorá vláda na svete by takto reagovala. Kolónie, dnešné množstvo emigrantov a problémy s nimi je dopadom toho a ešte tam mnohé veci ostali nezaplatené, veľký blahobyt, výškové budovy, veľké iné veci z kolóny prišli tam. A to, žiaľ, ešte nie je zabudnuté, ani neodčinené. Dneska pozrieme Gibraltár, ale aj Bosnu a Hercegovinu, Cyprus, tam majú tiež svoje územie, Afganistan svoje problémy, atď. Čiže britská krajina je veľká, ale má ešte veľa na svojom rováši a žiaľ, dnešný svet jej ukazuje, že nie všetci to už zabudli, že to tak bolo v minulosti. Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.12.2014 o 19:28 hod.
Doc. RNDr. DrSc.
Jozef Mikloško
Videokanál poslanca
Ja som skočil troška na udičku pána poslanca Osuského a k tým Britom pár slov poviem, no, fakt, že je to obdivuhodný národ, s veľkými talentmi, géniami, ale aj s mnohými do dnešného dňa neodčinenými hriechmi. Nedávno som videl taký film o Gándhím, ktorý naozaj urobil obrovskú vec. Bol som raz aj na jeho hrobe. Išli novinári po stopách Gándhího a vlastne už tam, kde on chodil, kde robil svoj soľný pochod a tak ďalej, už nikto ani poriadne nevedel o tých myšlienkach, všetko zabudnuté a myšlienky proste niekde úplne inde. Aj India sa niekde celkom inde ponáhľa, žiaľ.
No, ja zase uznávam ich v určitom aj, určitú veľkorysosť. Napríklad bol som, mal som kolegu v Taliansku, veľvyslanca vo Veľkej Británii, ktorý v Chatham House, v takej uzavretej diskusii, keď bola invázia do Iraku, tak povedal, že prezident Bush je najväčší nadháňač Al-Káidy. Všetci ostali paf, samozrejme bolo to uzavreté, nemohlo to prejsť. Ale na druhý deň to bolo vo všetkých titulkoch, tak som si myslel, kamarát, ty tam ani deň neostaneš. A vzápätí britská vláda povedala, to bol názor pána veľvyslanca, ostáva na svojom mieste, to nebol názor našej vlády. No, neviem, ktorá vláda na svete by takto reagovala. Kolónie, dnešné množstvo emigrantov a problémy s nimi je dopadom toho a ešte tam mnohé veci ostali nezaplatené, veľký blahobyt, výškové budovy, veľké iné veci z kolóny prišli tam. A to, žiaľ, ešte nie je zabudnuté, ani neodčinené. Dneska pozrieme Gibraltár, ale aj Bosnu a Hercegovinu, Cyprus, tam majú tiež svoje územie, Afganistan svoje problémy, atď. Čiže britská krajina je veľká, ale má ešte veľa na svojom rováši a žiaľ, dnešný svet jej ukazuje, že nie všetci to už zabudli, že to tak bolo v minulosti. Ďakujem.
Neautorizovaný
19:30
Vystúpenie s faktickou poznámkou 19:30
Martin FeckoA jedno ma trošku tak ako kvári, že my viac-menej sme si nemali ani šancu ešte uvedomiť, že sme už tí Slováci, ktorí viac-menej majú ten list vlastníctva na svoju krajinu a našu hrdosť nejakým spôsobom, nechcem povedať, že dáme do úzadia, ale nepestujeme ju tak, ako ja by som si to predstavoval. Pretože, keď raz prídete na naše veľvyslanectvo a zistíte, že tam nemajú o Slovensku ani jeden propagačný materiál, tak sa pýtam, aký máš byť hrdý, ty Slovák, na svoju krajinu v cudzine, teda keď si tam, keď viac-menej o nej nikto nevie. Takže o to väčšie, keď ste povedali, že som to rozmenil na drobné, áno, že to územie, z ktorého ty si vzišiel, človeče boží, na Slovensku, kde tvoji rodičia, prarodiča, pra-pra možno sa oňho bili, o to väčšie by malo byť to hrdinstvo tvoje, že áno, ja som hrdý na to, že som ten Zamarovčan, alebo neviem, ktorý som proste. A jak ste povedali, pán kolega, budem trošku reagovať aj na kolegu Kvasničku, že aj takéto doslova, že vypäté situácie sa samozrejme môžu vyskytnúť, ale mali by sme to všecko riešiť inteligentne, demokraticky, džentlmensky, kde by sa všetky tie, by som povedal, skrivodlivosti povedia z očí do očí. Nie poza chrbty a potom zisťujeme, že tam je problém, hen je problém. Nakoniec zistíme, že nič z toho. Takže ja by som ten zákon najradšej možnože prepracoval hoci aj celý o tom lesnom zriadení, ale v tejto časti, v ktorej ja ho dávam, myslím si, že ho skvalitňujeme a dávame šancu prerásť do tej demokracie, tej džentlmenskej demokracie, že poďte, ukážte a gazdujte si so všetkými pre a proti... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.12.2014 o 19:30 hod.
Ing.
Martin Fecko
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem za ten historický exkurz, na ktorý ja nemám zatiaľ, aby som takto mohol nejakým spôsobom pospomínať. Ale trafili ste, myslím, presne. Keby taký Estónec, Litovec sa postavil, tak to si neviem tam ani predstaviť, ako by to tam skončilo. A veľmi ma zaujalo to džentlmenstvo, ako ste povedali, tých Angličanov, že prakticky predsa len u nich sa tá hrdosť akože nesie. Proste áno, že som a dám ti šancu. Žiadne, že ťa hneď potopím a neviem ako. Myslím si, že my máme čo dobiehať.
A jedno ma trošku tak ako kvári, že my viac-menej sme si nemali ani šancu ešte uvedomiť, že sme už tí Slováci, ktorí viac-menej majú ten list vlastníctva na svoju krajinu a našu hrdosť nejakým spôsobom, nechcem povedať, že dáme do úzadia, ale nepestujeme ju tak, ako ja by som si to predstavoval. Pretože, keď raz prídete na naše veľvyslanectvo a zistíte, že tam nemajú o Slovensku ani jeden propagačný materiál, tak sa pýtam, aký máš byť hrdý, ty Slovák, na svoju krajinu v cudzine, teda keď si tam, keď viac-menej o nej nikto nevie. Takže o to väčšie, keď ste povedali, že som to rozmenil na drobné, áno, že to územie, z ktorého ty si vzišiel, človeče boží, na Slovensku, kde tvoji rodičia, prarodiča, pra-pra možno sa oňho bili, o to väčšie by malo byť to hrdinstvo tvoje, že áno, ja som hrdý na to, že som ten Zamarovčan, alebo neviem, ktorý som proste. A jak ste povedali, pán kolega, budem trošku reagovať aj na kolegu Kvasničku, že aj takéto doslova, že vypäté situácie sa samozrejme môžu vyskytnúť, ale mali by sme to všecko riešiť inteligentne, demokraticky, džentlmensky, kde by sa všetky tie, by som povedal, skrivodlivosti povedia z očí do očí. Nie poza chrbty a potom zisťujeme, že tam je problém, hen je problém. Nakoniec zistíme, že nič z toho. Takže ja by som ten zákon najradšej možnože prepracoval hoci aj celý o tom lesnom zriadení, ale v tejto časti, v ktorej ja ho dávam, myslím si, že ho skvalitňujeme a dávame šancu prerásť do tej demokracie, tej džentlmenskej demokracie, že poďte, ukážte a gazdujte si so všetkými pre a proti... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Neautorizovaný
19:32
Vystúpenie s faktickou poznámkou 19:32
Peter OsuskýA ja vyslovujem nádej, že aj my ako zástupcovia občanov sme sa dnes mohli vyvinúť natoľko, že nebudeme pritĺkať obyvateľov tých častí, o ktorých hovorí priateľ Fecko, k nejakému krížu, na ktorom nechcú visieť, ale umožníme im zákonne a korektne na základe presných čísiel ísť svojou cestou. A to je presne ten rozdiel medzi búrskou vojnou a koncentračnými tábormi, medzi Gándhím a jeho cestou k nezávislej Indii a medzi Škótskom, kde sa to dialo v nezávislých médiách korektne a bez čohokoľvek, pretože sa hádam máme vyvíjať k lepšiemu. A mám predstavu, že návrh kolegu Fecka je krokom k lepšiemu. Nechcem sa vracať k témam typu Gibraltár alebo podobne, pretože keď by sme na Gibraltáre robili referendum, či chcú tí ľudia byť súčasťou Spojeného kráľovstva alebo Španielska a keby sme to isté urobili na Falklandských ostrovoch, tak je jasné, že Margareta Thatcherová mala pravdu, keď tam poslala krížniky a keď Belgrano išiel ku dnu, lebo bránili svojich občanov.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.12.2014 o 19:32 hod.
MUDr. PhD.
Peter Osuský
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, milí priatelia, nechcel som vás zaviesť do historických trasovísk. Má pravdu kolega Kvasnička. Všelijako bolo. Aj Briti sa vo vzťahu k Škótom vyvinuli pomerne pozoruhodne. Boli také stáročia, že si tam stínali hlavy a to opakovane a recidívne. Len práve pokrok ľudstva vidíme v tom, že sa tie veci menia. Ešte raz podčiarkujem, že aj Gándhí si prežil s Britmi svoje, ale prežil si to potiaľ, že potom musel prísť jeho spoluobčan, aby ho zavraždil. Neurobila tak britská moc, ktorej vyrvával najcennejší diamant z koruny a nechala mu ten diamant, pretože sa vyvinula. A v tom je presne to.
A ja vyslovujem nádej, že aj my ako zástupcovia občanov sme sa dnes mohli vyvinúť natoľko, že nebudeme pritĺkať obyvateľov tých častí, o ktorých hovorí priateľ Fecko, k nejakému krížu, na ktorom nechcú visieť, ale umožníme im zákonne a korektne na základe presných čísiel ísť svojou cestou. A to je presne ten rozdiel medzi búrskou vojnou a koncentračnými tábormi, medzi Gándhím a jeho cestou k nezávislej Indii a medzi Škótskom, kde sa to dialo v nezávislých médiách korektne a bez čohokoľvek, pretože sa hádam máme vyvíjať k lepšiemu. A mám predstavu, že návrh kolegu Fecka je krokom k lepšiemu. Nechcem sa vracať k témam typu Gibraltár alebo podobne, pretože keď by sme na Gibraltáre robili referendum, či chcú tí ľudia byť súčasťou Spojeného kráľovstva alebo Španielska a keby sme to isté urobili na Falklandských ostrovoch, tak je jasné, že Margareta Thatcherová mala pravdu, keď tam poslala krížniky a keď Belgrano išiel ku dnu, lebo bránili svojich občanov.
Neautorizovaný
9:04
Nechcem, aby sa vytvárali miniobce ani stredné obce. Táto novela hovorí iba o tom, že sprísňujeme kritériá, keď sa chce niekto odčleniť, pričom ale tie kritériá musia byť také, aby to referendum, ktoré je nevyhnutné pre to odčlenenie, sa malo...
Nechcem, aby sa vytvárali miniobce ani stredné obce. Táto novela hovorí iba o tom, že sprísňujeme kritériá, keď sa chce niekto odčleniť, pričom ale tie kritériá musia byť také, aby to referendum, ktoré je nevyhnutné pre to odčlenenie, sa malo robiť v tej jej časti, ktorá je nespokojná, nie v celom meste. Akonáhle je to v celom meste, tvrdím, že je to nedemokratické, neetické, nespravodlivé a bránime priechodnosti demokracii v tomto zákone.
Myslím si, že, ako už bolo spomínané aj kolegami, ktorí vystúpili v rozprave, alebo faktickými poznámkami, keby sa postupovalo v minulosti takýmto spôsobom aj vo svetových určitých vývojových etapách, tak mnoho národov by ani nevzniklo a nemalo by šancu vôbec sa etablovať na scéne svetového nejakého fóra.
A myslím si, že práve od tých malých obcí závisí aj celé fungovanie našej Slovenskej republiky. Preto by som vás chcel požiadať, aby ste prehodnotili vo svojom svedomí a vedomí pozmeňujúci návrh, ktorý predkladám už tretíkrát v tomto pléne.
A myslím si, že skvalitňujeme tú džentlmenskú demokraciu, ako to nazval pán Osuský, ktorá je typická pre Angličanov. Tak verím, že máme sa z čoho učiť.
A verím, že týmto zákonom pomôžeme tým občanom, ktorí cítia krivdu, áno, cítia ju tak, že socializmus ich nejakým spôsobom k niečomu pričlenil a teraz keď sme v demokracii, nemôžu si rozhodovať sami o vlastnom území, o vlastných financiách, aby mohli demokraticky sa rozvíjať tak, ako by to zákon mal kázať. Budem veľmi rád, keď naplníme jeho de iure aj de facto, že by sa mohli občania, ktorí sú s tým nespokojní, demokratickým spôsobom takto oddeliť pri rešpektovaní všetkých zákonných ustanovení. To znamená, 3 000 obyvateľov ako minimálny počet, historicky dané katastrálne územie nezrastené s pôvodnou časťou a kapitál, ktorý bol doň vložený, tu nie je rozhodujúci, z ktorého by tá obec mala žiť. Všetky tieto podmienky nechám zachované, ešte to sprísňujem dĺžkou katastrálnej hranice a priamym spojením cestným s časťou, od ktorej sa tá časť oddeľuje, s tou veľkou časťou. Takže, vážení, chcem veriť, že ho podporíte a skvalitníme tak priechod demokracie aj v tomto zákone na našom Slovensku. Ďakujem veľmi pekne.
Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som v záverečnom slove aspoň niekoľkými vetami zhrnul vlastne filozofiu môjho predmetu novely zákona o obecnom zriadení.
Nechcem, aby sa vytvárali miniobce ani stredné obce. Táto novela hovorí iba o tom, že sprísňujeme kritériá, keď sa chce niekto odčleniť, pričom ale tie kritériá musia byť také, aby to referendum, ktoré je nevyhnutné pre to odčlenenie, sa malo robiť v tej jej časti, ktorá je nespokojná, nie v celom meste. Akonáhle je to v celom meste, tvrdím, že je to nedemokratické, neetické, nespravodlivé a bránime priechodnosti demokracii v tomto zákone.
Myslím si, že, ako už bolo spomínané aj kolegami, ktorí vystúpili v rozprave, alebo faktickými poznámkami, keby sa postupovalo v minulosti takýmto spôsobom aj vo svetových určitých vývojových etapách, tak mnoho národov by ani nevzniklo a nemalo by šancu vôbec sa etablovať na scéne svetového nejakého fóra.
A myslím si, že práve od tých malých obcí závisí aj celé fungovanie našej Slovenskej republiky. Preto by som vás chcel požiadať, aby ste prehodnotili vo svojom svedomí a vedomí pozmeňujúci návrh, ktorý predkladám už tretíkrát v tomto pléne.
A myslím si, že skvalitňujeme tú džentlmenskú demokraciu, ako to nazval pán Osuský, ktorá je typická pre Angličanov. Tak verím, že máme sa z čoho učiť.
A verím, že týmto zákonom pomôžeme tým občanom, ktorí cítia krivdu, áno, cítia ju tak, že socializmus ich nejakým spôsobom k niečomu pričlenil a teraz keď sme v demokracii, nemôžu si rozhodovať sami o vlastnom území, o vlastných financiách, aby mohli demokraticky sa rozvíjať tak, ako by to zákon mal kázať. Budem veľmi rád, keď naplníme jeho de iure aj de facto, že by sa mohli občania, ktorí sú s tým nespokojní, demokratickým spôsobom takto oddeliť pri rešpektovaní všetkých zákonných ustanovení. To znamená, 3 000 obyvateľov ako minimálny počet, historicky dané katastrálne územie nezrastené s pôvodnou časťou a kapitál, ktorý bol doň vložený, tu nie je rozhodujúci, z ktorého by tá obec mala žiť. Všetky tieto podmienky nechám zachované, ešte to sprísňujem dĺžkou katastrálnej hranice a priamym spojením cestným s časťou, od ktorej sa tá časť oddeľuje, s tou veľkou časťou. Takže, vážení, chcem veriť, že ho podporíte a skvalitníme tak priechod demokracie aj v tomto zákone na našom Slovensku. Ďakujem veľmi pekne.
Neautorizovaný
9:08
Škody, ktoré napáchal komunizmus, sa určite nedajú vyčísliť a neexistuje ani suma, ktorá by ľuďom, ktorí sa angažovali v protikomunistickom odboji, dokázala vrátiť ich sny, odškodnenie za nespravodlivosť, utrpenie, krivdu, ktorú komunisti na nich a na ich najbližších spáchali. Určite ani odškodnenie, ktoré navrhujeme, im tieto sny nevrátia. Tú hodnotu ľudského života, ktorý bol po 40 rokov utláčaný, im to nijakým spôsobom nenahradí. Takže aj tento zákon, prosím vás, berte ako len satisfakciu za roky strádania, ktoré pretrvávajú doteraz. U tých ľudí, ktorí boli takto poškodení, pretrvávajú doteraz.
Komunisti sa dopustili v našej krajine zločinov proti ľudskosti a odškodnenie obetí a potrestanie vinníkov bolo v našej krajine veľmi neuspokojujúce. Tu musím povedať, že prvoplánovým cieľom v žiadnom prípade nie je trestanie vinníkov. Zopakujem, že ide o satisfakciu pre všetkých, ktorí boli poškodení minulým režimom. Veľmi ťažko sa nám bude žiť v krajine, respektíve v priestore, kde žijú tieto obete, ktorým sa nedostalo zadosťučinenia a kde žijú komunistickí zločinci, ktorí si užívajú prostriedky získané skutočne odsúdeniahodným spôsobom. Navyše je veľmi nemorálne a vo vyspelej krajine neprijateľné, aby mali prisluhovači režimu a páchatelia týchto zločinov vyššie alebo rovnaké benefity a dôchodky ako ich obete.
Slovenská republika podpísala 23. augusta 2011 Varšavskú deklaráciu, kde ako signatár slávnostne vyhlásila, že zločiny totalitného režimu v Európe budú uznané a potrestané, že bude podporovať obete totalitných režimov a potrestá ich vinníkov. Týmto návrhom zákona sa k tejto deklarácii doslovne hlásime a žiadame, aby bolo spravodlivosti učinené zadosť. Dňa 17. januára 2012 v Prahe podpísali zástupcovia sedemnástich združení Platformy Európskej pamäte a svedomia deklaráciu, v ktorej žiadajú, aby zákonodarné orgány štátov a orgány Európskej únie prijali zákony na potrestanie komunistických zločincov a zrušili všetky benefity, ktoré títo ľudia majú. Preto si myslím, že zákon nestráca nič na aktuálnosti, aj keď je predkladaný po dvadsiatich piatich rokoch. Berieme to ako otvorenie diskusie na túto tému.
Som si istá, že zákon sa stretne s veľkým pochopením, najmä u tých, ktorí boli perzekvovaní, a stretne sa s nepochopením u tých, ktorí toto všetko vykonávali. Ide najmä o príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Tým, že vstúpili do služieb tohto orgánu, deklarovali príslušnosť k politickej moci a súhlas s páchaním toho, čo od nich bolo požadované. Neobstojí dokonca ani vyhlásenie, že niektorí tam možno pôsobili veľmi krátko, pretože vedeli, do čoho idú, vedeli, čo to všetko obnáša a s čím všetkým budú konfrontovaní.
Som veľmi rada, že do tohto procesu sa zainteresoval aj Ústav pamäti národa, ktorý nám bol pri tvorbe zákona veľmi nápomocný. Od nich priamo sme získavali informácie, aké zložky sa podieľali na tejto činnosti, na tejto činnosti, ktorá perzekvovala mnoho ľudí, ktorí nerobili nič iné, len hájili si svoje práva a slobody.
Náš samotný zákon by som rozdelila do dvoch častí. Z nich jedna časť sa týka odstránenia krívd, druhá časť sa týka možno odstránenia nespravodlivosti, jedna sa týka obetí, druhá sa týka tých, ktorí utláčanie spôsobovali.
Navrhujeme príspevok pre obete komunistického režimu vo výške 1 000 eur. Hovorím, že žiadna suma nenahradí týmto ľuďom to, čo počas perzekúcií stratili, nikto im už nevráti ich sny, ich životy, ich rozbité vzťahy, pretože aj to bolo na dennom programe. Ľuďom, ktorí sa tak dostali do väzenia, často sa rozpadli rodiny, deti nemohli študovať to, čo si predstavovali. Takže zopakujem to, že nie skončením komunistického režimu sa končila perzekúcia, ale tie následky trvajú až dodnes. Rodiny, ktoré boli ochudobnené v tom čase, sú ochudobňované dodnes práve tým, že nemohli ísť za svojimi snami a myšlienkami tak ako ostatní.
Druhá časť návrhu sa týka krátenia výsluhových dôchodkov. Predpokladám, že toto bude veľmi kontroverzná téma pre mnohých, ale som si istá a stojím si za tým, že to riešenie, ktoré sme zvolili, je najrozumnejším kompromisom, ktorý sa dal v dnešnej dobe nájsť. Ide najmä o to, že mnohé materiály boli úmyselne skartované a veľmi ťažko sa niektoré veci dokazujú. Preto spôsob krátenia výsluhových dôchodkov pre eštebákov zrážkovou daňou je dobrý a veľmi rada sa budem baviť s vami alebo radi sa budeme my predkladatelia baviť s vami o výške tejto zrážky. My ju navrhujeme na výšku 50 %. A mechanizmus, ktorý sme pri tom nastavili, aj časový, aj systémový, je nastavený tak, aby Ústav pamäti národa mal k dispozícii od všetkých orgánov verejnej aj štátnej moci všetky údaje, ktoré sú potrebné na to, aby ľudia, ktorí sú označovaní za eštebákov, alebo ľudí prisluhujúcich bývalému režimu, boli označení správne. Myslím si, že je určená aj dostatočná lehota na splnenie tohto programu a tohto plánu.
Čo sa týka odškodňovania obetí, nechceli sme to príliš rozširovať. Vychádzame z toho, že tí, ktorí majú nárok na takéto odškodnenie, musia byť veteránmi protikomunistického odboja.
Túto vymoženosť dávame aj manželkám, ktoré práve v dobe perzekúcií boli manželkami. To znamená, nerozširujeme to už na deti alebo ďalších príbuzných.
Navrhovaný zákon sa týka zhruba tritisíc obetí a približne rovnakého počtu prisluhovačov bývalého režimu. Samozrejme, tie údaje nie sú presne kvantifikované, pretože vzhľadom na to, že tie informácie, ešte niektoré, sa budú dodávať Ústavu pamäti národa, a verím, že túto povinnosť budú ochotne ústredné orgány štátnej správy plniť, môžu ukázať, že tých obetí je o niečo viac, možno o niečo menej, ale najmä teda tých, ktorí sa podieľali na perzekúciách, môže byť aj viac.
Z tohto miesta chcem povedať, že nie je to náš osobný výmysel. Ako som prečítala, Slovensko sa zapojilo do platformy krajín, ktoré chcú byť vysporiadané s komunistickým režimom. Nie sme prví, ktorí takýto zákon majú. V okolitých krajinách sa spôsobom odškodňovania už zaoberali v Maďarsku, kde dokonca prisluhovači alebo príslušníci tajnej bezpečnosti majú úplne zobraté dôchodky, výsluhové dôchodky, takže pristúpili k maximálne radikálnemu riešeniu.
My sme sa inšpirovali poľským zákonom, ktorý nerieši tento problém síce úplne ako my, ale slúžil nám naozaj na inšpiráciu.
V tejto chvíli môžem povedať, že existuje aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Budem radšej citovať: „Otázky možného rozporu takýchto právnych úprav s ľudskými právami a základnými slobodami zamietol minulý rok Európsky súd pre ľudské práva, kde v plnom rozsahu odobril poľskú právnu úpravu znižovania výsluhových dôchodkov, pričom konštatoval,“ a táto konštatácia je veľmi dôležitá, dávam vám ju do pozornosti, „služba sťažovateľov, teda tých, ktorí sa naozaj ohradili voči kráteniu výsluhových dôchodkov príslušníkov tajnej polície, služba sťažovateľov v tajnej polícii, ktorá ostro potláčala základné ľudské práva chránené európskym dohovorom, môže byť dostatočnou okolnosťou na stratu pridaných benefitov, pričom k takémuto zásahu do ich výsluhových dôchodkov môže dôjsť aj spätnou právnou úpravou." Takže existuje už rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré dalo za pravdu tým, ktorí hovorili, že je možné aj spätne krivdy riešiť takýmto spôsobom.
Na záver by som už len možno dodala, že jednoznačne nemôžeme zostať len pri odškodnení a krátení dôchodkov. Treba ísť ďalej alebo pokračovať v hovorení o zločinoch komunizmu. Potrebujeme stále naše deti v školách učiť, že to, čo sa dialo počas 40 rokov komunistického režimu, sa nikdy viac nesmie opakovať a takéto hrôzy sa nesmú dopustiť. Mladí ľudia, ktorí sa narodili do slobodnej spoločnosti ako hrdí občania požívajúci výsadu ľudských práv, nikdy nesmú zabudnúť, že kedysi na tomto území, v krajine, ktorú máme radi a ktorá je našou domovinou, sa odohrala jedna z najväčších tragédií v našich dejinách, tá, ktorá ničila životy mladých ľudí, mnohým generáciám a v našej historickej pamäti vírila krvavú brázdu. Máme povinnosť si pamätať tieto udalosti.
V úplnom závere dovoľte mi požiadať vás o podporu tohto zákona, som presvedčená o tom, že má opodstatnenie aj v dnešnej dobe, práve pri 25. výročí ukončenia bývalého režimu. Ďakujem pekne.
Vystúpenie v rozprave
10.12.2014 o 9:08 hod.
Ing.
Erika Jurinová
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené panie kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vám predstavila zákon, pri ktorom ako predkladatelia sme si istí, že si zaslúži, aby sme sa mu venovali. A zaslúži si to najmä z toho dôvodu, že prešlo 25 rokov od doby, keď sa zmenil režim, tvrdo povedané a možnože ale pravdivo povedané, a doteraz sme neboli schopní vysporiadať sa s krivdami, ktoré predchádzajúci komunistický režim u nás zanechal.
Škody, ktoré napáchal komunizmus, sa určite nedajú vyčísliť a neexistuje ani suma, ktorá by ľuďom, ktorí sa angažovali v protikomunistickom odboji, dokázala vrátiť ich sny, odškodnenie za nespravodlivosť, utrpenie, krivdu, ktorú komunisti na nich a na ich najbližších spáchali. Určite ani odškodnenie, ktoré navrhujeme, im tieto sny nevrátia. Tú hodnotu ľudského života, ktorý bol po 40 rokov utláčaný, im to nijakým spôsobom nenahradí. Takže aj tento zákon, prosím vás, berte ako len satisfakciu za roky strádania, ktoré pretrvávajú doteraz. U tých ľudí, ktorí boli takto poškodení, pretrvávajú doteraz.
Komunisti sa dopustili v našej krajine zločinov proti ľudskosti a odškodnenie obetí a potrestanie vinníkov bolo v našej krajine veľmi neuspokojujúce. Tu musím povedať, že prvoplánovým cieľom v žiadnom prípade nie je trestanie vinníkov. Zopakujem, že ide o satisfakciu pre všetkých, ktorí boli poškodení minulým režimom. Veľmi ťažko sa nám bude žiť v krajine, respektíve v priestore, kde žijú tieto obete, ktorým sa nedostalo zadosťučinenia a kde žijú komunistickí zločinci, ktorí si užívajú prostriedky získané skutočne odsúdeniahodným spôsobom. Navyše je veľmi nemorálne a vo vyspelej krajine neprijateľné, aby mali prisluhovači režimu a páchatelia týchto zločinov vyššie alebo rovnaké benefity a dôchodky ako ich obete.
Slovenská republika podpísala 23. augusta 2011 Varšavskú deklaráciu, kde ako signatár slávnostne vyhlásila, že zločiny totalitného režimu v Európe budú uznané a potrestané, že bude podporovať obete totalitných režimov a potrestá ich vinníkov. Týmto návrhom zákona sa k tejto deklarácii doslovne hlásime a žiadame, aby bolo spravodlivosti učinené zadosť. Dňa 17. januára 2012 v Prahe podpísali zástupcovia sedemnástich združení Platformy Európskej pamäte a svedomia deklaráciu, v ktorej žiadajú, aby zákonodarné orgány štátov a orgány Európskej únie prijali zákony na potrestanie komunistických zločincov a zrušili všetky benefity, ktoré títo ľudia majú. Preto si myslím, že zákon nestráca nič na aktuálnosti, aj keď je predkladaný po dvadsiatich piatich rokoch. Berieme to ako otvorenie diskusie na túto tému.
Som si istá, že zákon sa stretne s veľkým pochopením, najmä u tých, ktorí boli perzekvovaní, a stretne sa s nepochopením u tých, ktorí toto všetko vykonávali. Ide najmä o príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Tým, že vstúpili do služieb tohto orgánu, deklarovali príslušnosť k politickej moci a súhlas s páchaním toho, čo od nich bolo požadované. Neobstojí dokonca ani vyhlásenie, že niektorí tam možno pôsobili veľmi krátko, pretože vedeli, do čoho idú, vedeli, čo to všetko obnáša a s čím všetkým budú konfrontovaní.
Som veľmi rada, že do tohto procesu sa zainteresoval aj Ústav pamäti národa, ktorý nám bol pri tvorbe zákona veľmi nápomocný. Od nich priamo sme získavali informácie, aké zložky sa podieľali na tejto činnosti, na tejto činnosti, ktorá perzekvovala mnoho ľudí, ktorí nerobili nič iné, len hájili si svoje práva a slobody.
Náš samotný zákon by som rozdelila do dvoch častí. Z nich jedna časť sa týka odstránenia krívd, druhá časť sa týka možno odstránenia nespravodlivosti, jedna sa týka obetí, druhá sa týka tých, ktorí utláčanie spôsobovali.
Navrhujeme príspevok pre obete komunistického režimu vo výške 1 000 eur. Hovorím, že žiadna suma nenahradí týmto ľuďom to, čo počas perzekúcií stratili, nikto im už nevráti ich sny, ich životy, ich rozbité vzťahy, pretože aj to bolo na dennom programe. Ľuďom, ktorí sa tak dostali do väzenia, často sa rozpadli rodiny, deti nemohli študovať to, čo si predstavovali. Takže zopakujem to, že nie skončením komunistického režimu sa končila perzekúcia, ale tie následky trvajú až dodnes. Rodiny, ktoré boli ochudobnené v tom čase, sú ochudobňované dodnes práve tým, že nemohli ísť za svojimi snami a myšlienkami tak ako ostatní.
Druhá časť návrhu sa týka krátenia výsluhových dôchodkov. Predpokladám, že toto bude veľmi kontroverzná téma pre mnohých, ale som si istá a stojím si za tým, že to riešenie, ktoré sme zvolili, je najrozumnejším kompromisom, ktorý sa dal v dnešnej dobe nájsť. Ide najmä o to, že mnohé materiály boli úmyselne skartované a veľmi ťažko sa niektoré veci dokazujú. Preto spôsob krátenia výsluhových dôchodkov pre eštebákov zrážkovou daňou je dobrý a veľmi rada sa budem baviť s vami alebo radi sa budeme my predkladatelia baviť s vami o výške tejto zrážky. My ju navrhujeme na výšku 50 %. A mechanizmus, ktorý sme pri tom nastavili, aj časový, aj systémový, je nastavený tak, aby Ústav pamäti národa mal k dispozícii od všetkých orgánov verejnej aj štátnej moci všetky údaje, ktoré sú potrebné na to, aby ľudia, ktorí sú označovaní za eštebákov, alebo ľudí prisluhujúcich bývalému režimu, boli označení správne. Myslím si, že je určená aj dostatočná lehota na splnenie tohto programu a tohto plánu.
Čo sa týka odškodňovania obetí, nechceli sme to príliš rozširovať. Vychádzame z toho, že tí, ktorí majú nárok na takéto odškodnenie, musia byť veteránmi protikomunistického odboja.
Túto vymoženosť dávame aj manželkám, ktoré práve v dobe perzekúcií boli manželkami. To znamená, nerozširujeme to už na deti alebo ďalších príbuzných.
Navrhovaný zákon sa týka zhruba tritisíc obetí a približne rovnakého počtu prisluhovačov bývalého režimu. Samozrejme, tie údaje nie sú presne kvantifikované, pretože vzhľadom na to, že tie informácie, ešte niektoré, sa budú dodávať Ústavu pamäti národa, a verím, že túto povinnosť budú ochotne ústredné orgány štátnej správy plniť, môžu ukázať, že tých obetí je o niečo viac, možno o niečo menej, ale najmä teda tých, ktorí sa podieľali na perzekúciách, môže byť aj viac.
Z tohto miesta chcem povedať, že nie je to náš osobný výmysel. Ako som prečítala, Slovensko sa zapojilo do platformy krajín, ktoré chcú byť vysporiadané s komunistickým režimom. Nie sme prví, ktorí takýto zákon majú. V okolitých krajinách sa spôsobom odškodňovania už zaoberali v Maďarsku, kde dokonca prisluhovači alebo príslušníci tajnej bezpečnosti majú úplne zobraté dôchodky, výsluhové dôchodky, takže pristúpili k maximálne radikálnemu riešeniu.
My sme sa inšpirovali poľským zákonom, ktorý nerieši tento problém síce úplne ako my, ale slúžil nám naozaj na inšpiráciu.
V tejto chvíli môžem povedať, že existuje aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Budem radšej citovať: „Otázky možného rozporu takýchto právnych úprav s ľudskými právami a základnými slobodami zamietol minulý rok Európsky súd pre ľudské práva, kde v plnom rozsahu odobril poľskú právnu úpravu znižovania výsluhových dôchodkov, pričom konštatoval,“ a táto konštatácia je veľmi dôležitá, dávam vám ju do pozornosti, „služba sťažovateľov, teda tých, ktorí sa naozaj ohradili voči kráteniu výsluhových dôchodkov príslušníkov tajnej polície, služba sťažovateľov v tajnej polícii, ktorá ostro potláčala základné ľudské práva chránené európskym dohovorom, môže byť dostatočnou okolnosťou na stratu pridaných benefitov, pričom k takémuto zásahu do ich výsluhových dôchodkov môže dôjsť aj spätnou právnou úpravou." Takže existuje už rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré dalo za pravdu tým, ktorí hovorili, že je možné aj spätne krivdy riešiť takýmto spôsobom.
Na záver by som už len možno dodala, že jednoznačne nemôžeme zostať len pri odškodnení a krátení dôchodkov. Treba ísť ďalej alebo pokračovať v hovorení o zločinoch komunizmu. Potrebujeme stále naše deti v školách učiť, že to, čo sa dialo počas 40 rokov komunistického režimu, sa nikdy viac nesmie opakovať a takéto hrôzy sa nesmú dopustiť. Mladí ľudia, ktorí sa narodili do slobodnej spoločnosti ako hrdí občania požívajúci výsadu ľudských práv, nikdy nesmú zabudnúť, že kedysi na tomto území, v krajine, ktorú máme radi a ktorá je našou domovinou, sa odohrala jedna z najväčších tragédií v našich dejinách, tá, ktorá ničila životy mladých ľudí, mnohým generáciám a v našej historickej pamäti vírila krvavú brázdu. Máme povinnosť si pamätať tieto udalosti.
V úplnom závere dovoľte mi požiadať vás o podporu tohto zákona, som presvedčená o tom, že má opodstatnenie aj v dnešnej dobe, práve pri 25. výročí ukončenia bývalého režimu. Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
9:21
Konštatujem, že návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor v lehote do 30, respektíve 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.
Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia navrhnutého gestorského výboru, teda Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny, v súlade s § 73 podala v prvom čítaní spravodajskú informáciu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji v znení zákona č. 58/2009 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Konštatujem, že návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor v lehote do 30, respektíve 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.
Skontrolovaný
9:23
Je odvtedy vlastne práve mesiac, keď sme v tejto krajine spomínali už 25. výročie nežnej revolúcie. K tomu bolo mnoho podujatí. Z nich niektoré boli vydarené, iné menej, našli sa aj také, ktoré boli zrušené. Nedalo sa ich ani zúčastniť všetkých. A vlastne ešte doteraz sa organizujú demonštrácie, ktorých mottom je Nedajme si vziať 17. november. A vidím, že majú význam. A treba o tom hovoriť, lebo najmä mladá generácia vôbec nevie, o čom tu hovoríme. Takže treba hovoriť nielen o tom, čo bolo, ale aj o tom, čo ešte dodnes pretrváva a čo musíme odstrániť.
Ja nesúhlasím s tými, ktorí hovoria o dvojkorunovom mlieku a o ďalších výhodách komunistického režimu. Malý príklad vám poviem. Ja som bola nedávno na liečení v Nimnici, so to veľmi dobré kúpele, mimochodom, a sedela som tam pri stole s manželským párom z východného Slovenska. Ešte v sedemdesiatych rokoch, myslím, že to bolo v roku 1974 alebo roku 1976, prišli o dom. A prišli oň takým spôsobom, že jednoducho dostali pokyn, nariadenie, výzvu, aby sa z neho vysťahovali, aby sa nasťahovali do nejakého náhradného malého bytu, ktorý ale bol ešte obsadený, nasťahovať sa doň nemohli. A museli odviezť dcéru na liečenie do Čiech. O dva dni, keď sa odtiaľ vrátili, ten ich dom bol vysťahovaný a všetko zariadenie v ňom bolo zničené. Nedá mi nepovedať trošku možno ironickú poznámku, že ani len vaňu im v ňom nenechali, aby si do nej mohli naliať to lacné mlieko, aby sa v ňom mohli vykúpať.
A nesúhlasím ale ani s tými, ktorí hovoria, že veď dobre, tie päťdesiate roky boli hrozné, ale to boli ľudské zlyhania jednotlivcov, ktoré mali za následok politické procesy a perzekúcie triednych nepriateľov.
Pán poslanec Šebej tu nie je, ale keby tu bol, tak by mi dosvedčil, že náš kamarát a kolega ešte v polovici osemdesiatych rokov natvrdo sedel šesť mesiacov v Ilave za to, že čítal a dal iným čítať Orwella. Tento istý náš kamarát bol prenasledovaný, asi to už mal napísané vo svojom osude, aj krátko po invázii spojeneckých armád v roku 1968. Tesne pred ukončením štúdia na vysokej škole bol z vysokej školy vylúčený. Bol to veľmi nadaný psychológ a štúdium si mohol dokončiť až po roku 1990. Nie som si istá, či by chcel, aby som spomínala jeho meno, preto to nerobím. Ale veľmi si dobre pamätám, ako si ho vážila moja mama. A tá teda vedela, o čo ide, pretože sama prežila zlovôľu komunistov a nikdy ani na sekundu nezaváhala, či je jej presvedčenie správne. Moja mama už dlho nežije, ale keby bola tu, asi by často krútila hlavou nad úvahami o ľudských zlyhaniach a prípadne o ľudskej tvári socializmu, pretože veľmi dobre to vedela a skúsila na vlastnej koži.
A ešte s ďalšou skupinou nesúhlasím. To sú tí, ktorí opakujú frázu, niekedy mi to príde akože bez myšlienkovite, že za toto sme na tých námestiach nemrzli a neštrngali kľúčmi. Prepáčte mi to, ale to je dosť cynické voči tým, ktorí si slobodu naozaj museli vybojovať aj krvavo, ale u nás najmä voči tým, ktorí roky podstupovali riziká a nasadzovali svoj krk v disente či v tajnej cirkvi, zahynuli vo väzeniach alebo za tajomných okolností a niektorí dokonca ešte aj po nežnej revolúcii, práve asi preto, že bola taká nežná. To boli napríklad Marcel Strýko alebo federálny minister Slavomír Stračár.
Čo mi ale vadí veľmi, je to, že akosi príliš často počúvame debaty a poznámky o tom, že sme sa nevysporiadali s komunizmom tak, ako to bolo treba, pričom o tom, čo bolo treba, má možno každý inú predstavu, a že sme urobili hrubú čiaru za minulosťou, ale nepotrestali sme vinníkov a aktérov zločinného režimu. Aby sme si správne rozumeli, mne nevadí, že sa o tom hovorí, ale vadí mi, že sa o tom len hovorí. Verte mi, že nechcem žiadne procesy, žiadne hrdelné tresty a ani doživotné biľagovanie. Kto pozná moju prácu, ten vie, že sa dlho a intenzívne zaoberám problematikou obetí. Tu je mojím presvedčením, že nie trest pre páchateľov, ale odškodnenie a uznanie je to, čo obete potrebujú viac, teda nie princíp zločin a trest, ale zadosťučinenie pre obete má byť hlavným motívom a mottom. Preto podstatou zákona, ktorý predkladáme, nie je pomsta alebo trest pre páchateľov zverstiev komunistického režimu.
Viem, že mnohí namietnu, že to sa už možno ani nedá presne posúdiť, kto sa podieľal ako dlho na akom prenasledovaní, akým spôsobom na mučení, likvidácii životov a rodín, ale verte, že to ani nie je hlavným zmyslom tohto návrhu. Hlavným zmyslom a motívom tu je to, že súčasný stav je absurdný a na výsosť nespravodlivý. My všetci, aj my, ktorí sme kvôli zvrátenostiam systému a príčinlivosti jeho prisluhovačov, a príslušníci Štátnej bezpečnosti boli viac ako prisluhovači, mali tak zničené rodiny, nadosmrti narušené rodinné vzťahy a boli systémom znevýhodnení pri štarte do života, platíme tých ľudí, ktorí tie zverstvá priamo robili.
Prestavte si, že vám niekto zoberie otca, ktorý sa vráti zdecimovaný, smrteľne chorý, uzavretý a ako zranený človek, ktorý sa už ani na vášho otca nepodobá, a vy sa máte tváriť, že je v poriadku, že prispievate na výsluhový dôchodok tomu alebo tým, ktorí ho znivočili. Keby to bol iba jeden, ktorý ho nivočil, tak si prestavujete, ako tĺkol vášho otca alebo vymýšľal, ako ho obrať o všetko, čo mal on alebo jeho predkovia. Preto zdanenie výsluhových dôchodkov nie je a nemôže byť chápané ako trest, je to „len“ spravodlivosť, odobratie absurdných, nelogických a nespravodlivých výhod.
Náš návrh zákona nie je žiadnou novinkou. Podobné zákony fungujú v Poľsku, v Maďarsku, v Nemecku. V Nemecku znížili penzie príslušníkom Stasi na celoštátny priemer, v Maďarsku to riešili ešte radikálnejšie, ako hovorila pani podpredsedníčka Jurinová. V Českej republike riešili túto situáciu zákonom o treťom odboji, pričom stále nie je celkom odložený ani zámer navrhnúť zákon podľa poľského vzoru. A tým vzorom sme sa inšpirovali aj my. Povzbudením pre nás je skutočnosť, že uvedený poľský zákon už takrečeno prešiel ohňom poľského Ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorý sa obrátilo 1 628 príslušníkov poľskej tajnej polície.
Poviem ešte raz to odôvodnenie, ktoré už pani Jurinová spomenula a prečítala. Služba sťažovateľov v tajnej polícii, ktorá ostro potláčala ľudské práva chránené Európskym dohovorom, môže byť dostatočnou okolnosťou na stratu pridaných benefitov. Pre istotu, ešte raz poviem, tento návrh nikomu nesiaha na dôstojný život, na ktorý, mimochodom, s prehľadom siahali oni iným, siaha iba na pridané benefity.
Musím ale povedať, že ani na Slovensku táto téma nespadla z neba predvčerom. Ústav pamäti národa s tým oslovil pred viac ako rokom celkom logicky vládnu stranu. Očakávali sme, že s takýmto návrhom vyjde vláda alebo vládni poslanci. Od pána ministra vnútra máme zatiaľ iba vyjadrenie, že na podobnom návrhu pracujú a že náš návrh podľa neho nie je dobrý. A na toto my hovoríme, ak náš návrh nie je dobrý, tak ho prerobme v druhom čítaní alebo predložte iný podobný návrh a diskutujme o ňom a spojme teda sily a urobme to, len to už neodsúvajme. Ja vás veľmi prosím, páni poslanci, bohužiaľ, z vládnej strany tu nie sú okrem pána predsedu, pani podpredsedníčky a pani spravodajkyne, ale... (Reakcia z pléna.) A, prepáčte, pán poslanec, prosím vás, povedzte to aj ďalším, prosím vás o to za tých ľudí, ktorí už odchádzajú do večnosti a s pocitom večnej krivdy tam odchádzajú. Spomedzi členov organizácií obetí totality zomrelo u nás za rok približne 40 bývalých politických väzňov. Iste nie sú všetci v tých organizáciách. Čiže ich bolo viacej. Jeden z bývalých politických väzňov nedúfa v úspech tohto návrhu, pretože podľa neho je medzi tými, ktorí rozhodujú, ešte veľa bývalých komunistov. Ja sa vás pýtam všetkých, páni kolegovia, je to tak?
Súčasťou nášho návrhu je tiež využitie získaných prostriedkov na symbolické odškodnenie bývalých väzňov a väzenkýň alebo ich manželov či manželiek, preto, aby pocítili, že rozumieme tomu, čo prežili, ako im bolo ukrivdené a ctíme si ich.
Sama som dcérou politického väzňa. Ja som sa narodila a žila som (Ruch v sále.), pán predseda, pani podpredsedníčka, v Banskej Bystrici. Predstavte si, že ja v Banskej Bystrici nemôžem bývať, pretože to nevydržím. Môj otec Banskú Bystricu budoval, tá fontána tam na námestí je jeho dielo. Ale bol zatvorený, ani nerobil aktívne nejaké kroky proti režimu, bol zatvorený preto, lebo bol triedny nepriateľ, preto, lebo jeho predkovia niečo vybudovali, a preto, že on si dovolil ich dielo, bola to tehelňa, predať štátu a nepočkal na znárodnenie. Samozrejme, po rokoch po nežnej revolúcii bol ten rozsudok zrušený z dôvodu porušenia zákona, ale to už mu nebolo nič platné, lebo zomrel v roku 1971.
Tento návrh, to chcem povedať, ale nehovorí o prechode nároku na odškodnenie na deti. Pre mňa ani to odškodnenie, tie financie nie sú vôbec dôležité, považujem ich naozaj za symbol pre tých, ktorí fakt už odchádzajú, aby sa im dalo najavo, že sme uznali ich traumu a ujmu. To odškodnenie tie obete naozaj nevytrhne. Jeden z bývalých väzňov z uránových baní sa vyjadril v tlači takto: „To zdravie nám už nikto nevráti, ale ide o ten pocit, že v našej spoločnosti je naozaj kus pravdy a spravodlivosti.“ Tak sa pýtam, kedy, keď nie teraz pri príležitosti 25. výročia pádu komunistického systému chceme napraviť aspoň symbolicky a aspoň niektoré jeho krivdy? Dúfam, že táto otázka bude viesť vaše ruky a vaše svedomie pri hlasovaní. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
10.12.2014 o 9:23 hod.
PhDr. CSc.
Janka Šípošová
Videokanál poslanca
Vážený pán predseda, pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, život je plný paradoxov. Pani podpredsedníčka Jurinová dávala na začiatku schôdze procedurálny návrh, aby tento náš zákon bol prejednaný práve dnes, 10. decembra, keď je Deň ľudských práv. Ten návrh neprešiel a osud to tak zariadil, že je to dnes. (Povedané s úsmevom.) Zároveň celkom dobre nám to nevyšlo, pretože my sme na tento deň teda naplánovali podujatie, verejné podujatie, ktoré bude v spolupráci s poľským veľvyslanectvom realizované dnes večer. Ja potom môžem ukázať alebo dať pozvánky tým z vás, ktorí ich ešte nemáte. No a zároveň sa nám nepodarilo vlastne zorganizovať, keďže vôbec nikto z nás nevedel, že príde ten zákon na rad dnes ráno o deviatej, ani ľudí, ktorí chceli byť prítomní pri prerokovaní tohto návrhu. A to sú zástupcovia politických väzňov, zástupcovia Ústavu pamäti národa a deti politických väzňov. Tak ja som takto symbolicky aspoň priniesla tento šál (Ukázanie šálu.), aby tu mohli byť prítomní aspoň symbolicky.
Je odvtedy vlastne práve mesiac, keď sme v tejto krajine spomínali už 25. výročie nežnej revolúcie. K tomu bolo mnoho podujatí. Z nich niektoré boli vydarené, iné menej, našli sa aj také, ktoré boli zrušené. Nedalo sa ich ani zúčastniť všetkých. A vlastne ešte doteraz sa organizujú demonštrácie, ktorých mottom je Nedajme si vziať 17. november. A vidím, že majú význam. A treba o tom hovoriť, lebo najmä mladá generácia vôbec nevie, o čom tu hovoríme. Takže treba hovoriť nielen o tom, čo bolo, ale aj o tom, čo ešte dodnes pretrváva a čo musíme odstrániť.
Ja nesúhlasím s tými, ktorí hovoria o dvojkorunovom mlieku a o ďalších výhodách komunistického režimu. Malý príklad vám poviem. Ja som bola nedávno na liečení v Nimnici, so to veľmi dobré kúpele, mimochodom, a sedela som tam pri stole s manželským párom z východného Slovenska. Ešte v sedemdesiatych rokoch, myslím, že to bolo v roku 1974 alebo roku 1976, prišli o dom. A prišli oň takým spôsobom, že jednoducho dostali pokyn, nariadenie, výzvu, aby sa z neho vysťahovali, aby sa nasťahovali do nejakého náhradného malého bytu, ktorý ale bol ešte obsadený, nasťahovať sa doň nemohli. A museli odviezť dcéru na liečenie do Čiech. O dva dni, keď sa odtiaľ vrátili, ten ich dom bol vysťahovaný a všetko zariadenie v ňom bolo zničené. Nedá mi nepovedať trošku možno ironickú poznámku, že ani len vaňu im v ňom nenechali, aby si do nej mohli naliať to lacné mlieko, aby sa v ňom mohli vykúpať.
A nesúhlasím ale ani s tými, ktorí hovoria, že veď dobre, tie päťdesiate roky boli hrozné, ale to boli ľudské zlyhania jednotlivcov, ktoré mali za následok politické procesy a perzekúcie triednych nepriateľov.
Pán poslanec Šebej tu nie je, ale keby tu bol, tak by mi dosvedčil, že náš kamarát a kolega ešte v polovici osemdesiatych rokov natvrdo sedel šesť mesiacov v Ilave za to, že čítal a dal iným čítať Orwella. Tento istý náš kamarát bol prenasledovaný, asi to už mal napísané vo svojom osude, aj krátko po invázii spojeneckých armád v roku 1968. Tesne pred ukončením štúdia na vysokej škole bol z vysokej školy vylúčený. Bol to veľmi nadaný psychológ a štúdium si mohol dokončiť až po roku 1990. Nie som si istá, či by chcel, aby som spomínala jeho meno, preto to nerobím. Ale veľmi si dobre pamätám, ako si ho vážila moja mama. A tá teda vedela, o čo ide, pretože sama prežila zlovôľu komunistov a nikdy ani na sekundu nezaváhala, či je jej presvedčenie správne. Moja mama už dlho nežije, ale keby bola tu, asi by často krútila hlavou nad úvahami o ľudských zlyhaniach a prípadne o ľudskej tvári socializmu, pretože veľmi dobre to vedela a skúsila na vlastnej koži.
A ešte s ďalšou skupinou nesúhlasím. To sú tí, ktorí opakujú frázu, niekedy mi to príde akože bez myšlienkovite, že za toto sme na tých námestiach nemrzli a neštrngali kľúčmi. Prepáčte mi to, ale to je dosť cynické voči tým, ktorí si slobodu naozaj museli vybojovať aj krvavo, ale u nás najmä voči tým, ktorí roky podstupovali riziká a nasadzovali svoj krk v disente či v tajnej cirkvi, zahynuli vo väzeniach alebo za tajomných okolností a niektorí dokonca ešte aj po nežnej revolúcii, práve asi preto, že bola taká nežná. To boli napríklad Marcel Strýko alebo federálny minister Slavomír Stračár.
Čo mi ale vadí veľmi, je to, že akosi príliš často počúvame debaty a poznámky o tom, že sme sa nevysporiadali s komunizmom tak, ako to bolo treba, pričom o tom, čo bolo treba, má možno každý inú predstavu, a že sme urobili hrubú čiaru za minulosťou, ale nepotrestali sme vinníkov a aktérov zločinného režimu. Aby sme si správne rozumeli, mne nevadí, že sa o tom hovorí, ale vadí mi, že sa o tom len hovorí. Verte mi, že nechcem žiadne procesy, žiadne hrdelné tresty a ani doživotné biľagovanie. Kto pozná moju prácu, ten vie, že sa dlho a intenzívne zaoberám problematikou obetí. Tu je mojím presvedčením, že nie trest pre páchateľov, ale odškodnenie a uznanie je to, čo obete potrebujú viac, teda nie princíp zločin a trest, ale zadosťučinenie pre obete má byť hlavným motívom a mottom. Preto podstatou zákona, ktorý predkladáme, nie je pomsta alebo trest pre páchateľov zverstiev komunistického režimu.
Viem, že mnohí namietnu, že to sa už možno ani nedá presne posúdiť, kto sa podieľal ako dlho na akom prenasledovaní, akým spôsobom na mučení, likvidácii životov a rodín, ale verte, že to ani nie je hlavným zmyslom tohto návrhu. Hlavným zmyslom a motívom tu je to, že súčasný stav je absurdný a na výsosť nespravodlivý. My všetci, aj my, ktorí sme kvôli zvrátenostiam systému a príčinlivosti jeho prisluhovačov, a príslušníci Štátnej bezpečnosti boli viac ako prisluhovači, mali tak zničené rodiny, nadosmrti narušené rodinné vzťahy a boli systémom znevýhodnení pri štarte do života, platíme tých ľudí, ktorí tie zverstvá priamo robili.
Prestavte si, že vám niekto zoberie otca, ktorý sa vráti zdecimovaný, smrteľne chorý, uzavretý a ako zranený človek, ktorý sa už ani na vášho otca nepodobá, a vy sa máte tváriť, že je v poriadku, že prispievate na výsluhový dôchodok tomu alebo tým, ktorí ho znivočili. Keby to bol iba jeden, ktorý ho nivočil, tak si prestavujete, ako tĺkol vášho otca alebo vymýšľal, ako ho obrať o všetko, čo mal on alebo jeho predkovia. Preto zdanenie výsluhových dôchodkov nie je a nemôže byť chápané ako trest, je to „len“ spravodlivosť, odobratie absurdných, nelogických a nespravodlivých výhod.
Náš návrh zákona nie je žiadnou novinkou. Podobné zákony fungujú v Poľsku, v Maďarsku, v Nemecku. V Nemecku znížili penzie príslušníkom Stasi na celoštátny priemer, v Maďarsku to riešili ešte radikálnejšie, ako hovorila pani podpredsedníčka Jurinová. V Českej republike riešili túto situáciu zákonom o treťom odboji, pričom stále nie je celkom odložený ani zámer navrhnúť zákon podľa poľského vzoru. A tým vzorom sme sa inšpirovali aj my. Povzbudením pre nás je skutočnosť, že uvedený poľský zákon už takrečeno prešiel ohňom poľského Ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorý sa obrátilo 1 628 príslušníkov poľskej tajnej polície.
Poviem ešte raz to odôvodnenie, ktoré už pani Jurinová spomenula a prečítala. Služba sťažovateľov v tajnej polícii, ktorá ostro potláčala ľudské práva chránené Európskym dohovorom, môže byť dostatočnou okolnosťou na stratu pridaných benefitov. Pre istotu, ešte raz poviem, tento návrh nikomu nesiaha na dôstojný život, na ktorý, mimochodom, s prehľadom siahali oni iným, siaha iba na pridané benefity.
Musím ale povedať, že ani na Slovensku táto téma nespadla z neba predvčerom. Ústav pamäti národa s tým oslovil pred viac ako rokom celkom logicky vládnu stranu. Očakávali sme, že s takýmto návrhom vyjde vláda alebo vládni poslanci. Od pána ministra vnútra máme zatiaľ iba vyjadrenie, že na podobnom návrhu pracujú a že náš návrh podľa neho nie je dobrý. A na toto my hovoríme, ak náš návrh nie je dobrý, tak ho prerobme v druhom čítaní alebo predložte iný podobný návrh a diskutujme o ňom a spojme teda sily a urobme to, len to už neodsúvajme. Ja vás veľmi prosím, páni poslanci, bohužiaľ, z vládnej strany tu nie sú okrem pána predsedu, pani podpredsedníčky a pani spravodajkyne, ale... (Reakcia z pléna.) A, prepáčte, pán poslanec, prosím vás, povedzte to aj ďalším, prosím vás o to za tých ľudí, ktorí už odchádzajú do večnosti a s pocitom večnej krivdy tam odchádzajú. Spomedzi členov organizácií obetí totality zomrelo u nás za rok približne 40 bývalých politických väzňov. Iste nie sú všetci v tých organizáciách. Čiže ich bolo viacej. Jeden z bývalých politických väzňov nedúfa v úspech tohto návrhu, pretože podľa neho je medzi tými, ktorí rozhodujú, ešte veľa bývalých komunistov. Ja sa vás pýtam všetkých, páni kolegovia, je to tak?
Súčasťou nášho návrhu je tiež využitie získaných prostriedkov na symbolické odškodnenie bývalých väzňov a väzenkýň alebo ich manželov či manželiek, preto, aby pocítili, že rozumieme tomu, čo prežili, ako im bolo ukrivdené a ctíme si ich.
Sama som dcérou politického väzňa. Ja som sa narodila a žila som (Ruch v sále.), pán predseda, pani podpredsedníčka, v Banskej Bystrici. Predstavte si, že ja v Banskej Bystrici nemôžem bývať, pretože to nevydržím. Môj otec Banskú Bystricu budoval, tá fontána tam na námestí je jeho dielo. Ale bol zatvorený, ani nerobil aktívne nejaké kroky proti režimu, bol zatvorený preto, lebo bol triedny nepriateľ, preto, lebo jeho predkovia niečo vybudovali, a preto, že on si dovolil ich dielo, bola to tehelňa, predať štátu a nepočkal na znárodnenie. Samozrejme, po rokoch po nežnej revolúcii bol ten rozsudok zrušený z dôvodu porušenia zákona, ale to už mu nebolo nič platné, lebo zomrel v roku 1971.
Tento návrh, to chcem povedať, ale nehovorí o prechode nároku na odškodnenie na deti. Pre mňa ani to odškodnenie, tie financie nie sú vôbec dôležité, považujem ich naozaj za symbol pre tých, ktorí fakt už odchádzajú, aby sa im dalo najavo, že sme uznali ich traumu a ujmu. To odškodnenie tie obete naozaj nevytrhne. Jeden z bývalých väzňov z uránových baní sa vyjadril v tlači takto: „To zdravie nám už nikto nevráti, ale ide o ten pocit, že v našej spoločnosti je naozaj kus pravdy a spravodlivosti.“ Tak sa pýtam, kedy, keď nie teraz pri príležitosti 25. výročia pádu komunistického systému chceme napraviť aspoň symbolicky a aspoň niektoré jeho krivdy? Dúfam, že táto otázka bude viesť vaše ruky a vaše svedomie pri hlasovaní. (Potlesk.)
Neautorizovaný
9:37
Vystúpenie s faktickou poznámkou 9:37
Martin FeckoVystúpenie s faktickou poznámkou
10.12.2014 o 9:37 hod.
Ing.
Martin Fecko
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, aj navrhovateľka, ďakujem, že predkladáme vlastne spoločne takýto návrh, ktorý ide. A viem sa vcítiť aj, pani kolegyňa, do tvojich myšlienok, lebo môj dedo bol kulak a tiež ho likvidovali a za 24 hodín, respektíve 48 hodín mal šancu, na dva rebrináky naložiť to, čo tam vojde, a na 30 kilometrov sa odsťahovať. Takže z takýchto pomerov som vyšiel zase ja. Samozrejme, moji rodičia a moji strýkovia nemohli ísť na vysokú školu, boli sme ešte veriaci, to bol ďalší biľag. A tým pádom sme jednu generáciu odpísali. Takže myslím si, že títo ľudia, ktorí takéto ťarchy a takéto, by som povedal, rozvraty rodín a takéto hanebnosti robili, mali by, nechcem spomenúť nejaký pocit, že ich budeme hneď zatvárať, minimálne na tých dôchodkoch, ktoré im teraz sa snažíme nejakým spôsobom obmedziť, respektíve upraviť, aspoň vo svedomí si to vyčistiť a povedať si, že, áno, musí tu byť niečo urobené, aby sme nezabúdali, lebo ďalšia generácia nemôže ísť po tých istých koľajach, aby sa toho vyvarovala, lebo inak to pôjde do slepej uličky a je to o ničom. Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
9:37
Vystúpenie s faktickou poznámkou 9:37
Pavol ZajacVystúpenie s faktickou poznámkou
10.12.2014 o 9:37 hod.
Ing.
Pavol Zajac
Videokanál poslanca
Vážená pani kolegyňa, veľmi vám ďakujem za váš príspevok, aj s takým osobným vyznaním, KDH aj ja osobne plne podporujeme tento váš návrh zákona, aj preto, že pochádzam z východného Slovenska, kde takto postihnutých bolo veľmi veľa ľudí, veľakrát, ako kolega Fecko hovoril, za to, že nestíhali plniť možno niekedy len tie dodávky, ktoré mali určené komunistickým režimom, bolo veľmi veľa ľudí odvlečených do pracovných táborov. Aj ja mám v rodine veľmi blízku osobu, ktorej sa to stalo. A aj poznám veľa politických väzňov, ktorí sa ešte aj dneska angažujú. Naozaj títo ľudia už majú dneska svoje roky, nie je na to teda už veľa času. Preto by bolo veľmi dobré prijať takýto návrh zákona, ale, ako ste povedali vo svojom vystúpení, osud vášho návrhu alebo návrhu, s ktorými súhlasíme aj my, je v rukách vládnej strany SMER, vládnych poslancov za SMER. Preto ste sa na nich tak úpenlivo aj obracali. A preto ste im hovorili takto, možno pomaly až osobne. Preto aj ja vyzývam vládnych poslancov za SMER, aby podporili takýto návrh zákona, kde ak im niečo vadí na nejakom technickom riešení, tak prvé čítanie je o politickom rozhodnutí, či chcú odškodniť takýchto ľudí, ktorí boli takto postihnutí. A v druhom čítaní sa to dá prípadne aj opraviť. Plne podporujeme tento návrh zákona.
Neautorizovaný
9:39
Vstup predsedajúceho 9:39
Janka ŠípošováVstup predsedajúceho
10.12.2014 o 9:39 hod.
PhDr. CSc.
Janka Šípošová
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne. Nemám vlastne na čo reagovať, len by som rada povedala, že tu mám pozvánky na podujatie, ktoré sa bude konať dnes o 18.00 hodine v Poľskom inštitúte. Tak, nech sa páči, môžete si z nich zobrať tí, ktorí majú oň záujem.
Neautorizovaný