44. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia navrhnutého gestorského výboru, teda Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny, v súlade s § 73 podala v prvom čítaní spravodajskú informáciu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji v znení zákona č. 58/2009 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Konštatujem, že návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor v lehote do 30, respektíve 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Vážený pán predseda, pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, život je plný paradoxov. Pani podpredsedníčka Jurinová dávala na začiatku schôdze procedurálny návrh, aby tento náš zákon bol prejednaný práve dnes, 10. decembra, keď je Deň ľudských práv. Ten návrh neprešiel a osud to tak zariadil, že je to dnes. (Povedané s úsmevom.) Zároveň celkom dobre nám to nevyšlo, pretože my sme na tento deň teda naplánovali podujatie, verejné podujatie, ktoré bude v spolupráci s poľským veľvyslanectvom realizované dnes večer. Ja potom môžem ukázať alebo dať pozvánky tým z vás, ktorí ich ešte nemáte. No a zároveň sa nám nepodarilo vlastne zorganizovať, keďže vôbec nikto z nás nevedel, že príde ten zákon na rad dnes ráno o deviatej, ani ľudí, ktorí chceli byť prítomní pri prerokovaní tohto návrhu. A to sú zástupcovia politických väzňov, zástupcovia Ústavu pamäti národa a deti politických väzňov. Tak ja som takto symbolicky aspoň priniesla tento šál (Ukázanie šálu.), aby tu mohli byť prítomní aspoň symbolicky.
Je odvtedy vlastne práve mesiac, keď sme v tejto krajine spomínali už 25. výročie nežnej revolúcie. K tomu bolo mnoho podujatí. Z nich niektoré boli vydarené, iné menej, našli sa aj také, ktoré boli zrušené. Nedalo sa ich ani zúčastniť všetkých. A vlastne ešte doteraz sa organizujú demonštrácie, ktorých mottom je Nedajme si vziať 17. november. A vidím, že majú význam. A treba o tom hovoriť, lebo najmä mladá generácia vôbec nevie, o čom tu hovoríme. Takže treba hovoriť nielen o tom, čo bolo, ale aj o tom, čo ešte dodnes pretrváva a čo musíme odstrániť.
Ja nesúhlasím s tými, ktorí hovoria o dvojkorunovom mlieku a o ďalších výhodách komunistického režimu. Malý príklad vám poviem. Ja som bola nedávno na liečení v Nimnici, so to veľmi dobré kúpele, mimochodom, a sedela som tam pri stole s manželským párom z východného Slovenska. Ešte v sedemdesiatych rokoch, myslím, že to bolo v roku 1974 alebo roku 1976, prišli o dom. A prišli oň takým spôsobom, že jednoducho dostali pokyn, nariadenie, výzvu, aby sa z neho vysťahovali, aby sa nasťahovali do nejakého náhradného malého bytu, ktorý ale bol ešte obsadený, nasťahovať sa doň nemohli. A museli odviezť dcéru na liečenie do Čiech. O dva dni, keď sa odtiaľ vrátili, ten ich dom bol vysťahovaný a všetko zariadenie v ňom bolo zničené. Nedá mi nepovedať trošku možno ironickú poznámku, že ani len vaňu im v ňom nenechali, aby si do nej mohli naliať to lacné mlieko, aby sa v ňom mohli vykúpať.
A nesúhlasím ale ani s tými, ktorí hovoria, že veď dobre, tie päťdesiate roky boli hrozné, ale to boli ľudské zlyhania jednotlivcov, ktoré mali za následok politické procesy a perzekúcie triednych nepriateľov.
Pán poslanec Šebej tu nie je, ale keby tu bol, tak by mi dosvedčil, že náš kamarát a kolega ešte v polovici osemdesiatych rokov natvrdo sedel šesť mesiacov v Ilave za to, že čítal a dal iným čítať Orwella. Tento istý náš kamarát bol prenasledovaný, asi to už mal napísané vo svojom osude, aj krátko po invázii spojeneckých armád v roku 1968. Tesne pred ukončením štúdia na vysokej škole bol z vysokej školy vylúčený. Bol to veľmi nadaný psychológ a štúdium si mohol dokončiť až po roku 1990. Nie som si istá, či by chcel, aby som spomínala jeho meno, preto to nerobím. Ale veľmi si dobre pamätám, ako si ho vážila moja mama. A tá teda vedela, o čo ide, pretože sama prežila zlovôľu komunistov a nikdy ani na sekundu nezaváhala, či je jej presvedčenie správne. Moja mama už dlho nežije, ale keby bola tu, asi by často krútila hlavou nad úvahami o ľudských zlyhaniach a prípadne o ľudskej tvári socializmu, pretože veľmi dobre to vedela a skúsila na vlastnej koži.
A ešte s ďalšou skupinou nesúhlasím. To sú tí, ktorí opakujú frázu, niekedy mi to príde akože bez myšlienkovite, že za toto sme na tých námestiach nemrzli a neštrngali kľúčmi. Prepáčte mi to, ale to je dosť cynické voči tým, ktorí si slobodu naozaj museli vybojovať aj krvavo, ale u nás najmä voči tým, ktorí roky podstupovali riziká a nasadzovali svoj krk v disente či v tajnej cirkvi, zahynuli vo väzeniach alebo za tajomných okolností a niektorí dokonca ešte aj po nežnej revolúcii, práve asi preto, že bola taká nežná. To boli napríklad Marcel Strýko alebo federálny minister Slavomír Stračár.
Čo mi ale vadí veľmi, je to, že akosi príliš často počúvame debaty a poznámky o tom, že sme sa nevysporiadali s komunizmom tak, ako to bolo treba, pričom o tom, čo bolo treba, má možno každý inú predstavu, a že sme urobili hrubú čiaru za minulosťou, ale nepotrestali sme vinníkov a aktérov zločinného režimu. Aby sme si správne rozumeli, mne nevadí, že sa o tom hovorí, ale vadí mi, že sa o tom len hovorí. Verte mi, že nechcem žiadne procesy, žiadne hrdelné tresty a ani doživotné biľagovanie. Kto pozná moju prácu, ten vie, že sa dlho a intenzívne zaoberám problematikou obetí. Tu je mojím presvedčením, že nie trest pre páchateľov, ale odškodnenie a uznanie je to, čo obete potrebujú viac, teda nie princíp zločin a trest, ale zadosťučinenie pre obete má byť hlavným motívom a mottom. Preto podstatou zákona, ktorý predkladáme, nie je pomsta alebo trest pre páchateľov zverstiev komunistického režimu.
Viem, že mnohí namietnu, že to sa už možno ani nedá presne posúdiť, kto sa podieľal ako dlho na akom prenasledovaní, akým spôsobom na mučení, likvidácii životov a rodín, ale verte, že to ani nie je hlavným zmyslom tohto návrhu. Hlavným zmyslom a motívom tu je to, že súčasný stav je absurdný a na výsosť nespravodlivý. My všetci, aj my, ktorí sme kvôli zvrátenostiam systému a príčinlivosti jeho prisluhovačov, a príslušníci Štátnej bezpečnosti boli viac ako prisluhovači, mali tak zničené rodiny, nadosmrti narušené rodinné vzťahy a boli systémom znevýhodnení pri štarte do života, platíme tých ľudí, ktorí tie zverstvá priamo robili.
Prestavte si, že vám niekto zoberie otca, ktorý sa vráti zdecimovaný, smrteľne chorý, uzavretý a ako zranený človek, ktorý sa už ani na vášho otca nepodobá, a vy sa máte tváriť, že je v poriadku, že prispievate na výsluhový dôchodok tomu alebo tým, ktorí ho znivočili. Keby to bol iba jeden, ktorý ho nivočil, tak si prestavujete, ako tĺkol vášho otca alebo vymýšľal, ako ho obrať o všetko, čo mal on alebo jeho predkovia. Preto zdanenie výsluhových dôchodkov nie je a nemôže byť chápané ako trest, je to „len“ spravodlivosť, odobratie absurdných, nelogických a nespravodlivých výhod.
Náš návrh zákona nie je žiadnou novinkou. Podobné zákony fungujú v Poľsku, v Maďarsku, v Nemecku. V Nemecku znížili penzie príslušníkom Stasi na celoštátny priemer, v Maďarsku to riešili ešte radikálnejšie, ako hovorila pani podpredsedníčka Jurinová. V Českej republike riešili túto situáciu zákonom o treťom odboji, pričom stále nie je celkom odložený ani zámer navrhnúť zákon podľa poľského vzoru. A tým vzorom sme sa inšpirovali aj my. Povzbudením pre nás je skutočnosť, že uvedený poľský zákon už takrečeno prešiel ohňom poľského Ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorý sa obrátilo 1 628 príslušníkov poľskej tajnej polície.
Poviem ešte raz to odôvodnenie, ktoré už pani Jurinová spomenula a prečítala. Služba sťažovateľov v tajnej polícii, ktorá ostro potláčala ľudské práva chránené Európskym dohovorom, môže byť dostatočnou okolnosťou na stratu pridaných benefitov. Pre istotu, ešte raz poviem, tento návrh nikomu nesiaha na dôstojný život, na ktorý, mimochodom, s prehľadom siahali oni iným, siaha iba na pridané benefity.
Musím ale povedať, že ani na Slovensku táto téma nespadla z neba predvčerom. Ústav pamäti národa s tým oslovil pred viac ako rokom celkom logicky vládnu stranu. Očakávali sme, že s takýmto návrhom vyjde vláda alebo vládni poslanci. Od pána ministra vnútra máme zatiaľ iba vyjadrenie, že na podobnom návrhu pracujú a že náš návrh podľa neho nie je dobrý. A na toto my hovoríme, ak náš návrh nie je dobrý, tak ho prerobme v druhom čítaní alebo predložte iný podobný návrh a diskutujme o ňom a spojme teda sily a urobme to, len to už neodsúvajme. Ja vás veľmi prosím, páni poslanci, bohužiaľ, z vládnej strany tu nie sú okrem pána predsedu, pani podpredsedníčky a pani spravodajkyne, ale... (Reakcia z pléna.) A, prepáčte, pán poslanec, prosím vás, povedzte to aj ďalším, prosím vás o to za tých ľudí, ktorí už odchádzajú do večnosti a s pocitom večnej krivdy tam odchádzajú. Spomedzi členov organizácií obetí totality zomrelo u nás za rok približne 40 bývalých politických väzňov. Iste nie sú všetci v tých organizáciách. Čiže ich bolo viacej. Jeden z bývalých politických väzňov nedúfa v úspech tohto návrhu, pretože podľa neho je medzi tými, ktorí rozhodujú, ešte veľa bývalých komunistov. Ja sa vás pýtam všetkých, páni kolegovia, je to tak?
Súčasťou nášho návrhu je tiež využitie získaných prostriedkov na symbolické odškodnenie bývalých väzňov a väzenkýň alebo ich manželov či manželiek, preto, aby pocítili, že rozumieme tomu, čo prežili, ako im bolo ukrivdené a ctíme si ich.
Sama som dcérou politického väzňa. Ja som sa narodila a žila som (Ruch v sále.), pán predseda, pani podpredsedníčka, v Banskej Bystrici. Predstavte si, že ja v Banskej Bystrici nemôžem bývať, pretože to nevydržím. Môj otec Banskú Bystricu budoval, tá fontána tam na námestí je jeho dielo. Ale bol zatvorený, ani nerobil aktívne nejaké kroky proti režimu, bol zatvorený preto, lebo bol triedny nepriateľ, preto, lebo jeho predkovia niečo vybudovali, a preto, že on si dovolil ich dielo, bola to tehelňa, predať štátu a nepočkal na znárodnenie. Samozrejme, po rokoch po nežnej revolúcii bol ten rozsudok zrušený z dôvodu porušenia zákona, ale to už mu nebolo nič platné, lebo zomrel v roku 1971.
Tento návrh, to chcem povedať, ale nehovorí o prechode nároku na odškodnenie na deti. Pre mňa ani to odškodnenie, tie financie nie sú vôbec dôležité, považujem ich naozaj za symbol pre tých, ktorí fakt už odchádzajú, aby sa im dalo najavo, že sme uznali ich traumu a ujmu. To odškodnenie tie obete naozaj nevytrhne. Jeden z bývalých väzňov z uránových baní sa vyjadril v tlači takto: „To zdravie nám už nikto nevráti, ale ide o ten pocit, že v našej spoločnosti je naozaj kus pravdy a spravodlivosti.“ Tak sa pýtam, kedy, keď nie teraz pri príležitosti 25. výročia pádu komunistického systému chceme napraviť aspoň symbolicky a aspoň niektoré jeho krivdy? Dúfam, že táto otázka bude viesť vaše ruky a vaše svedomie pri hlasovaní. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, aj navrhovateľka, ďakujem, že predkladáme vlastne spoločne takýto návrh, ktorý ide. A viem sa vcítiť aj, pani kolegyňa, do tvojich myšlienok, lebo môj dedo bol kulak a tiež ho likvidovali a za 24 hodín, respektíve 48 hodín mal šancu, na dva rebrináky naložiť to, čo tam vojde, a na 30 kilometrov sa odsťahovať. Takže z takýchto pomerov som vyšiel zase ja. Samozrejme, moji rodičia a moji strýkovia nemohli ísť na vysokú školu, boli sme ešte veriaci, to bol ďalší biľag. A tým pádom sme jednu generáciu odpísali. Takže myslím si, že títo ľudia, ktorí takéto ťarchy a takéto, by som povedal, rozvraty rodín a takéto hanebnosti robili, mali by, nechcem spomenúť nejaký pocit, že ich budeme hneď zatvárať, minimálne na tých dôchodkoch, ktoré im teraz sa snažíme nejakým spôsobom obmedziť, respektíve upraviť, aspoň vo svedomí si to vyčistiť a povedať si, že, áno, musí tu byť niečo urobené, aby sme nezabúdali, lebo ďalšia generácia nemôže ísť po tých istých koľajach, aby sa toho vyvarovala, lebo inak to pôjde do slepej uličky a je to o ničom. Ďakujem pekne.

Vážená pani kolegyňa, veľmi vám ďakujem za váš príspevok, aj s takým osobným vyznaním, KDH aj ja osobne plne podporujeme tento váš návrh zákona, aj preto, že pochádzam z východného Slovenska, kde takto postihnutých bolo veľmi veľa ľudí, veľakrát, ako kolega Fecko hovoril, za to, že nestíhali plniť možno niekedy len tie dodávky, ktoré mali určené komunistickým režimom, bolo veľmi veľa ľudí odvlečených do pracovných táborov. Aj ja mám v rodine veľmi blízku osobu, ktorej sa to stalo. A aj poznám veľa politických väzňov, ktorí sa ešte aj dneska angažujú. Naozaj títo ľudia už majú dneska svoje roky, nie je na to teda už veľa času. Preto by bolo veľmi dobré prijať takýto návrh zákona, ale, ako ste povedali vo svojom vystúpení, osud vášho návrhu alebo návrhu, s ktorými súhlasíme aj my, je v rukách vládnej strany SMER, vládnych poslancov za SMER. Preto ste sa na nich tak úpenlivo aj obracali. A preto ste im hovorili takto, možno pomaly až osobne. Preto aj ja vyzývam vládnych poslancov za SMER, aby podporili takýto návrh zákona, kde ak im niečo vadí na nejakom technickom riešení, tak prvé čítanie je o politickom rozhodnutí, či chcú odškodniť takýchto ľudí, ktorí boli takto postihnutí. A v druhom čítaní sa to dá prípadne aj opraviť. Plne podporujeme tento návrh zákona.

Ďakujem veľmi pekne. Nemám vlastne na čo reagovať, len by som rada povedala, že tu mám pozvánky na podujatie, ktoré sa bude konať dnes o 18.00 hodine v Poľskom inštitúte. Tak, nech sa páči, môžete si z nich zobrať tí, ktorí majú oň záujem.