44. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predseda. Ja chcem veľmi pochváliť pána Petra Polláka a vyzdvihnúť jeho prácu ako splnomocnenca pre problematiku rómskych menšín. A tie čísla, ktoré prezentoval z pohľadu výstavby škôl, ale najmä materských škôl, sú veľmi pekné. A chcem vlastne zdôrazniť jeho príspevok a nadviazať naň, pretože jeho príspevok bol hlavne o tom, že treba stavať materské školy, treba stavať predškolské zariadenia. A spomínal, že sa podarilo dohodnúť s Európskou úniou, s Bruselom financie na túto výstavbu. Čiže chcem zdôrazniť, pokiaľ ide o samotný návrh zákona, o ktorom rokujeme, jedna vec sú financie na výstavbu predškolských zariadení, a je dobré, že sa ich darí zohnať, napríklad teda z Bruselu, a druhá vec sú potom financie na prevádzku tých predškolských zariadení. A o tom je napríklad aj tento príspevok na starostlivosť o dieťa, ktorý môžeme v tomto chápať v dvoch rozmeroch, jednak v zmysle návrhu, aby tento príspevok dostali tí, ktorým dieťa sa nezmestilo do štátnej, obecnej škôlky a majú ho niekde inde, ale keby sme boli teda znovu trošku veľkorysejší, tak tento príspevok by mohli dostávať aj tí, ktorí dieťa majú umiestnené v materskej škôlke, štátnej, obecnej, pretože tento príspevok by poslúžil na financovanie prevádzky týchto zariadení a odbremenili by sme takto rozpočty samospráv a samotného štátu.

Ďakujem pekne. Myslím si, že tento zákon by mal postúpiť do druhého čítania. Predkladateľom chcem dať len do pozornosti informáciu o tom, že najviac nevybavených žiadostí o prijatie na materskú školu je v Bratislave. Tie okresy za celé Slovensko podľa nevybavených žiadostí sú Bratislava II, Bratislava V, Senec, Bratislava III, Bratislava IV, Žilina, Trnava. Verím, že sa podarí s tým nejako niečo urobiť a zakomponovať tú informáciu do ďalšej práce. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Peter hovoril na začiatku o tých predaných škôlkach. No ono to je výsledkom presne tej demografie, ktorá nám tu nastala, že vlastne mali sme pomerne prudký pokles detí v ročníkoch a samosprávy zrazu mali škôlky, v ktorých mali 50-percentnú alebo 45-percentnú naplnenosť, tak skoncentrovali deti do tých škôlok, kde ich potrebovali mať všetky na jednom mieste a zrazu mali prázdne budovy. A miesto toho, aby sa pozreli na budúce možné vývoje a, dajme tomu, to dali do prenájmu, lebo vedeli, že Husákove deti tiež budú mať deti, tak to rovno popredávali a zrazu nám škôlky chýbajú. To bol ten základný moment chyby na strane samospráv, že vlastne ako keby sa nemohli pozrieť na pôrodnosť, na to, aké ročníky nám prichádzajú, a tie škôlky si ako keby ušetriť.
V tej druhej časti Peter hovoril o potrebe predškolského vzdelávania. No on sám určite bude vedieť, že v zásade každé dieťa, ktoré medzi v rozmedzí veku 3 až 6 rokov navštevuje materskú školu, aj keď je v prostredí socioekonomicky tak znevýhodnenom, ako je rómska osada, má násobne vyššiu šancu nielen skončiť základnú, ale aj strednú školu, ako také dieťa, ktoré predškolskú výchovu nemá. Z toho dôvodu sa o nej rozprávame už niekoľkýkrát.
Ja si myslím, že tento návrh je dobrý. Myslím, že stojí za to, aby aj poslanci strany SMER minimálne do druhého čítania pomohli ho posunúť, lebo mali sme tu už prísľuby od ministra Richtera, že sa musí najprv pozrieť na to, koľko bude mať peňazí, potom s tým môže robiť. Možnože už teraz máme lepšie informácie a vieme s tým niečo robiť.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. No ja som teda počúvala pána splnomocnenca Polláka a musím povedať, že teda ma teší, že sa zhodujeme na tom, že musí byť uzákonená povinná predškolská výchova, či už teda to urobiť tak, ako sme to navrhovali najskôr my, aj keď to nebolo veľmi liberálne, že to bude pre všetkých, a poďme potom robiť výnimky zo systému, alebo pre sociálne znevýhodnené deti, pretože žiadna motivácia pozitívna, akákoľvek, nespôsobí to, čo spôsobí, ak to bude jednoducho povinnosť. Bez toho sa my ďalej nepohneme, a preto mne celkom nejde do hlavy, prečo sa tá rómska reforma nezačala práve takýmto zákonom. Toto mala byť alfa a omega celej rómskej reformy, presadenie povinnej predškolskej výchovy pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. A dnes toto, čo navrhujete, čo je fantastické, mohla byť len čerešnička vlastne na tej torte. A všetci by sme si tak zatlieskali a naozaj by nás to niekam posunulo, pretože napriek tomu, že tu to teda pán splnomocnenec tvrdí, je mi strašne ľúto, že teda mal tú možnosť, lebo však tie počty parlamentné nepustia, mohol to naozaj presadiť. Ja si pamätám, keď ešte pán exminister Čaplovič rozprával o povinnej predškolskej výchove pre štvorročné a staršie deti. A je mi ľúto, že proste vlastne jediným, čo urobili v tej rómskej reforme, bol ten zákon o pomoci v hmotnej núdzi, aj to nešťastným spôsobom, si myslím. Takže toto mala byť tá alfa a omega, pričom dnes sme to mohli len vyšperkovať týmto vaším skvelým návrhom, ktorý sem prinášate. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Len krátka poznámka. Naozaj je faktom, že samospráva mnoho škôl popredávala a teraz ich budeme znova financovať. Ale súhlasím s tým, že treba ich stavať.
Ale druhá moja poznámka. Zaškoľme si deti, ktoré nastupujú do prvej triedy. Slovensko ju malo jednu z najvyšších v minulosti a od tohto čísla sme sa veľmi nevzdialili, preto k tomu, čo hovoril kolega vo svojom vystúpení, mám otázku: Aká je predstava zaistiť zákonom, povinnou predškolskou dochádzkou, aby tieto deti, ktoré dnes nie sú zaškolené, boli zaškolené? Je verejným tajomstvom, nie je to spočítané, že je mnoho detí, ktoré si neplnia povinnú školskú dochádzku. A neplnenie povinnej školskej dochádzky keď sa deje opakovane, je trestným činom. Napriek tomu si nevieme s tým poradiť. Je to v zákone, je to jasne povedané. Čiže ja nevidím tú cestu, že povieme, že dáme to do zákona, bude to povinné, že to bude aj fungovať, keď to nefunguje teraz pri platnom zákone a dokonca nefunguje to ani v tom, keď povinná školská dochádzka je zakotvená dokonca v ústave. Tak na to by som sa veľmi rád opýtal pána Polláka, ako si to predstavuje.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda, za slovo. Ja by som sa chcela v záverečnom slove, nebudem vás dlho zdržovať, v krátkosti poďakovať veľmi pekne všetkým diskutujúcim.
Osobitne si vážim podporu zo strany SaS, ktorí podľa môjho názoru vystupujú vo veľmi veľa veciach pragmaticky, racionálne a snažia sa riešiť tento problém. Takže o to viac si to cením.
Chcem ešte ospravedlniť posledného rečníka pána Polláka, pretože mal neodkladné povinnosti, neodišiel preto, že by si nechcel vypočuť faktické poznámky.
Budem sa snažiť zhrnúť tie reakcie.
Aj na pána poslanca Fronca. Ja si myslím, že jednoducho jediná možnosť, ako donútiť deti, ich rodičov, aby deti chodili do školy, je, samozrejme, v prvom rade edukácia rodičov, edukácie detí od materskej školy. Ja sa takisto ako poslanci zo strany SaS zhodujem s ním v tom, že bez povinnej predškolskej výchovy sa nepohneme ďalej.
A pýtali ste sa, ako to dosiahnuť. Ja si myslím, že je veľmi dôležitá práca na komunitnej úrovni, čo pán Pollák už do istej miery aj začal a snaží sa rozvíjať. Bez edukácie to nepôjde. A potom budú musieť byť určite dávky, ktoré umožnia týmto sociálne slabším skupinám to, aby deti do škôlky mohli chodiť a takisto aby si mohli dovoliť platiť stravu v škôlkach, poplatky, ktoré sú s tým spojené, takže možno týmto smerom. Ale nedovolím si tvrdiť za pána splnomocnenca konkrétne riešenia.
Čo sa týka tej výčitky pani poslankyne Nicholsonovej, ono asi, aj teda určite vy to viete, nie je jednoduché takéto veci presadzovať. Ten návrh aj z vašej strany tu bol. Ja som ho, myslím, vtedy podporila. Ono cesta, to fungovanie je aj tým, že pán poslanec vedľa mňa sedí, tak sa často o tom rozprávame, je to veľmi náročné. Ja ho obdivujem, že doteraz zotrval v tejto pozícii a že napriek všetkým polenám, ktoré mu hádžu pod nohy, dokázal ďalej pracovať. A nestáva sa, že sa nenechá znechutiť. Takže verím, že nakopol tie správne veci, ktoré treba, a že bude takto pokračovať ďalej.
A by som sa teda vrátila k nášmu návrhu.
Dovolím si uviesť taký kratučký príklad zo svojej vlastnej osobnej skúsenosti. V Bratislave je v tomto katastrofálna situácia. Ja sama som tu mala v škôlke tri deti, boli sme v lokalite, ktorá nebola na tom až tak zle, ale sú lokality v Bratislave, kde sa medzi rodičmi povráva, že už pri narodení dieťaťa si zabeštelujú miesto v škôlke, čiže zapíšu to dieťa do škôlky, aby o tri roky mohlo do škôlky nastúpiť. Tá situácia je neúnosná, veľmi stresujúca pre rodičov, pretože často návrat do práce je podmienený buď po dvoch rokoch, po troch a tí rodičia skutočne do poslednej chvíle nevedia, či to miesto dostanú alebo nedostanú. Tým, že je veľká výstavba v okolí Bratislavy, ľudia sa sťahujú do týchto dedín alebo častí Bratislavy, kde nie sú vybudované škôlky. Potom sa snažia nájsť si škôlku v mieste svojej práce v Bratislave, škôlky sú úplne preplnené a funguje to katastrofálnym systémom.
Čiže myslím si, že v jednoduchosti je krása. Veľmi oceňujem, že ste ocenili jednoduchosť nášho pripravovaného zákona, že veríte tomu, že to môže fungovať. Ja takisto som o tom presvedčená, že je to jeden zo spôsobov, ako motivovať ľudí, ktorí sú za toto zodpovední, aby sa miesta v škôlkach našli, aby sa táto neutešená situácia riešila.
Druhým problémom, ktorý načrtol kolega Pollák, je problém sociálne slabších komunít, možno v iných častiach Slovenska, kde v podstate to, že deti nechodia do škôlky, je kombinácia možno nedostatku škôlok alebo neochotou rodičov dávať deti do škôlky a takisto možno niekedy neochotou prijímať rómske deti do škôlky, čo je z môjho pohľadu z hľadiska budúcnosti tejto komunity úplne absurdné.
Takže ja sa uchádzam o vašu podporu návrhu, ešte raz chcem poďakovať v mene všetkých predkladateľov z klubu OĽaNO a dúfam, že tento zákon posuniete do druhého čítania. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda. Ja som takisto rád, že rozprava k tomuto návrhu zákona nebola len formálna a aj niečo trvala, aj sme počuli mnoho zaujímavých názorov a myšlienok, ktoré túto diskusiu obohatili.
Ja za seba ešte raz chcem zdôrazniť v súlade s tým, čo povedal predrečník pán Peter Pollák, vzdelanie našich detí je veľmi dôležité. Jedna z najväčších hodnôt, ktoré môžeme našim deťom poskytnúť je práve vzdelanie. A to vzdelanie začína práve tou predškolskou výchovou. Mnohé deti, žiaľ, túto možnosť nemajú. Nemajú ju najmä z dôvodov, že nie sú k dispozícii predškolské zariadenia, resp. rodičia nemajú prostriedky na to, aby si zaplatili súkromné nejaké zariadenie, ktoré môže byť kvalitatívne na veľmi vysokej úrovni, ale jednoducho niečo to tých rodičov stojí. Nie každý má 300, 400 možno až 500 eur na to, aby mesačne dal na svoje dieťa v súkromnom zariadení, aj keď by si to dieťa zaslúžilo, aj keď to súkromné zariadenie odvádza vynikajúcu prácu s deťmi. A práve preto je dôležité, aby okrem, ako sme počuli z úst pána Petra Polláka, plánu, ktorý nadobúda reálne kontúry, a tie škôlky sa stavajú, aby okrem toho, že škôlky sa stavali, financie, ktoré môžeme rodičom poskytnúť touto formou, boli mohutnejšie, aby rodičia mali na to, zaplatiť si tie poplatky, či už v obecných, v štátnych zariadeniach alebo súkromných. Preto je tento návrh veľmi dôležitý, pretože hovorí o tom, ako naliať financie rodičom, ale vlastne následne do týchto zariadení.
A nielen výstavba samotná je dôležitá, opakujem ešte raz, ale aj to je dôležité, aby ten zriaďovateľ to vedel prevádzkovať. Tie náklady na prevádzku tých zariadení nie sú práve najnižšie. Jednoducho tak to je. A tieto príspevky na starostlivosť o dieťa môžu práve veľmi dobre poslúžiť na to, aby tie financie sme mali.
A zdôrazňujem znova a znova, to nie sú prostriedky zo štátneho rozpočtu, to sú prostriedky na 85 % zo zdrojov Európskeho sociálneho fondu. Ja si neviem predstaviť lepšie využitie Európskeho sociálneho fondu ako na takúto pomoc mladým rodinám, pretože, prepáčte za výraz, tým sa zabije niekoľko múch jednou ranou, po prvé, deti dostanú možnosť vzdelávať sa, absolvovať tú predškolskú výchovu, ktorú dnes nemajú, po druhé, rodičia týchto detí sa môžu vrátiť do práce, po tretie, tým, že sú v práci, produkujú nielen tie hodnoty, ale platia dane, platia odvody do štátneho rozpočtu, ekonomika šľape, štátny rozpočet dostáva, má viac zdrojov. Čiže tie efekty sú synergické.
Pokiaľ ide o zdroje v Európskom sociálnom fonde, pán minister sa veľmi rád chváli, keď má príležitosť, ako vybavil ďalšie a ďalšie peniaze, čo je dobré, iba tie peniaze, ktoré vybavil, treba použiť rozumne. Ja sám ako 18 mesiacov fungujúci minister práce veľmi dobre viem, aké relatívne veľkorysé možnosti poskytuje Európsky sociálny fond. Za mojich čias to tak bolo a je to tak aj za pána ministra Richtera, tá položka v rozpočte kapitoly ministerstva práce určená na príspevok na starostlivosť o dieťa je aj bez toho, že by sme sa bavili o nejakom novom návrhu, pomerne veľkorysá. Ale za súčasného stavu to málo rodičov čerpá. Ak sa nemýlim, možno okolo 1 500 rodičov namiesto rodičovského príspevku za súčasného stavu legislatívy a predškolských zariadení čerpá tento príspevok na starostlivosť o dieťa, čo v porovnaní s plus-mínus 150-tisícmi rodičov, ktorí poberajú rodičovský príspevok, je jedna stotina. To je, keď sa nad tým zamyslíte, neuveriteľný nepomer. Zbytočne, zbytočne nevyužívame prostriedky z Európskeho sociálneho fondu, ktoré by sme inak využívať mohli. Mohli sme tak pomôcť rodičom, mohli sme tie prostriedky čerpať naozaj rozumne a rodičia sa mohli zamestnať a mohli vznikať nové zariadenia aj bez toho, že niekto direktívne rozhodne, kam pôjdu prostriedky na výstavbu škôlok.
Tie škôlky, prepáčte mi za výraz, môžu vznikať spontánne, pretože keď niekto zistí, že rodičia majú peniaze na to, aby si tú súkromnú škôlku zaplatili, majú tých 230 eur od štátu, tak potom, samozrejme, tá ponuka a ten dopyt, to bude na tom trhu, nebojme sa to takto pomenovať, iné ako je to dnes. Dnes málokto si povie: „Vybudujem súkromnú škôlku, veď je o to záujem.“ Záujem by o to síce bol obrovský, ale rodičia nemajú na to peniaze. Dajme im tie peniaze, dajme im tých 230 alebo možno aj trošku viac, ak by bola vôľa, eur a ten pomer možností sa radikálne zmení z večera na ráno. Nemusíme nič plánovať, nič kresliť do excelovských tabuliek a to sa spraví doslova samo. Len tie peniaze treba na tento účel uvoľniť.
Preto vás prosím, kolegyne, kolegovia, vážne sa zamyslite nad týmto návrhom. Toto nie je nejaký výstrel do kríčka. Toto je veľmi dôležitý návrh. Keby sa presadil, tak sa posunieme v predškolskom vzdelávaní v situácii v mladých rodinách o hodný kus dopredu.
Prosím vás, ak aj neprejde tento návrh do druhého a ďalšieho čítania, poslanci za vládnucu stranu, skúste rozmýšľať, skúste tlačiť na vašich ministrov. Príspevok na starostlivosť o dieťa sa to volá. Je to platené z Európskeho sociálneho fondu. Slovenskú republiku to nestojí skoro vôbec nič. Len treba tie toky, tie prúdy peňazí nastaviť týmto spôsobom pre mladé rodiny, pre ich deti, pre rozvoj predškolských zariadení, či už obecných, mestských alebo súkromných.
Urobme to tak, ako vyzýval pán Peter Pollák. Urobme to pre tie naše deti, preto, aby boli vzdelanejšie, aby boli múdrejšie, či sú rómske, či sú biele, urobme to pre tieto naše deti.
Lepší spôsob využitia peňazí z Európskeho sociálneho fondu ako takýto nepoznám. Ďakujem pekne za vašu pozornosť.

Vážený pán predseda, vážená snemovňa, dnes som mal tú česť v Deň ľudských práv vystupovať v záležitosti, o ktorej nemôžem presne povedať, že to bolo vystúpenie sine ira et studio, teda bez vášne a zaujatosti, naopak, novela zákona, ktorú predkladám teraz, je novela, ktorú predkladám s chladným lícom. Ak som hovoril dnes o zákone o odškodnení obetí komunizmu s tým, že je to prubířský kámen pre ukázanie vzťahu k zločinom a k obetiam, tak toto, čo predkladám teraz, je len prubířský kámen, ktorý ukáže zdravý rozum. Tento návrh novely zákona má jednu jedinú nevýhodu, predkladá ho opozičný poslanec, predkladá ho dokonca opozičný poslanec za SaS a dokonca ho predkladá menovite poslanec Osuský. To je, samozrejme, trojica z pohľadu vládnej väčšiny v tomto parlamente dosť diskvalifikujúcich faktov. Napriek tomu to môžem predkladať s chladným lícom preto, lebo ide o návrh zákona, ktorý napráva chybu, ktorej sa dopustila vládna väčšina pri predložení, doformulovaní a schválení zákona o politických stranách v minulom roku a pri ktorej, ak sa nenapraví touto novelou, ktorú som predložil, tak môžem povedať, že bude to predovšetkým strana SMER, ktorá spláče nad vejdělkem, ako hovoria bratia Česi, pretože sa konečne Slovensko dozvie menovite aj s ulicou, bydliskom, číslom domu a mestom, kto sú členovia strany SMER. Nie je na tom nič zvláštneho, človek má byť hrdý, že je členom svojej strany, ale v zákone je dnes požiadavka, aby každý, kto zaplatí čo i jediný cent členského poplatku, bol priznaný menovite s menom, priezviskom a bydliskom. Samozrejme, môžeme to tak nechať. SaS hrdo prihlási svojich členov. Nebude to pridlhý zoznam. A ten zoznam členov strany SMER, predpokladám, bude dlhší. A bude, dá sa povedať, v súlade so zákonom trvať na tom, aby sme sa dozvedeli počínajúc Bratislavou a končiac tým najvzdialenejším východoslovenským valalom, kto je v dedine a na laze členom strany SMER, ak zaplatil čo i len jeden cent členského poplatku. A predpokladám, že slušné strany a ich členovia platia členské poplatky.
Takže nebudem vás tentoraz dlho zdržovať. Dôvodová správa hovorí presne, aká chyba sa v tom zákone stala a návrh tohto, čo je predložené a čo obnáša dva riadky "aj s cestou", rieši tento problém. Samozrejme, je možné túto novelu tak ako 29 ďalších noviel, ktoré som predložil, neprijať. Ešte raz hovorím, tá novela nepomáha strane SaS. Možno viacej pomôže členom strany SMER. Ale, samozrejme, majú možnosť tradične ako doteraz vždy v každom prípade, keď išlo o môj návrh, ten návrh zamietnuť.
Nebudem čítať dôvodovú správu. Iste ju nečítala väčšina z vás. Ale jeden by si ju mohol prečítať a skúsiť vám povedať, či je to pre vás dobré alebo zlé, ak ju prijmete. A ešte raz hovorím, ak ju neprijmete, svet sa neprestane točiť, zemeguľa pôjde, ako išla, a my sa všetci o sebe dozvieme všetko, kto kam z nás patrí. Nemyslím si, že je to strašne tragické. Ale bude to pri podávaní týchto dokumentov znamenať veľa potlačeného papiera vo veľkých stranách a istý zdroj dlhodobej informácie o tom, kto kam patril na Slovensku.
Ešte raz hovorím, ja som hrdý na to, kde som. A nemám problém uviesť k tomu svoje meno, priezvisko, ulicu a tak ďalej. Ak s tým nemá problém nikto v tejto sále, môžete moju novelu pokojne zamietnuť. Ak s tým náhodou niekto problém má, môže ju dokonca aj prijať. Ešte raz hovorím, neslúži to mne. Moja adresa, meno a priezvisko sú známe.
Takže tým by som tento návrh uviedol. Všetko ostatné je pre tých, čo si ho vedia prečítať, v ňom. Ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbor pre financie a rozpočet, ústavnoprávny výbor a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní.
Pán predseda, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, tento návrh zákona, ktorý s Jozefom Mihálom predkladáme, sme podali ako poslanecký návrh. A keďže sme nepredpokladali, že sa dostane na rad preto, lebo dlhodobo tlačíme pred sebou mnohé poslanecké návrhy, na ktoré, žiaľ, nebol priestor v tejto snemovni ich prerokovať, tak keď bol otvorený Zákonník práce, tak sme to podali aj ako pozmeňujúci návrh. No je možné, že vzhľadom na veľké množstvo pozmeňujúcich návrhov tento zanikol, a preto som veľmi rada, že sa tentoraz dostal na rad a že mu možno budeme vedieť venovať trošku väčšiu pozornosť.
K samotnému návrhu.
V našom návrhu navrhujeme, aby boli z definície predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktorú obsahuje § 39 Zákonníka práce, vypustené dopravné predpisy. Toto ustanovenie totiž spôsobuje to, že všetci zamestnávatelia, ktorí zamestnávajú ľudí, respektíve zamestnávajú zamestnancov, ktorí pri plnení pracovných povinností využívajú osobné služobné motorové vozidlá, musia zo zákona byť pravidelne preškoľovaní a pravidelne musia robiť skúšky spôsobilosti. Toto v praxi znamená, že v každej firme, ktorej zamestnanci využívajú služobné auto, či už tým autom idú tri kilometre na poštu alebo idú urobiť pre firmu nejaký drobný nákup, alebo idú k zákazníkovi, tak okrem toho, že majú oprávnenie, ktoré ich oprávňuje riadiť motorové vozidlo okrem toho, že majú vodičský preukaz, musia byť preškoľovaní každé dva roky.
Tieto skúšky a tieto školenia sú, samozrejme, z tých predpisov, ktoré už raz absolvovali pri absolvovaní autoškoly. A pokiaľ tento vodičský preukaz získali, má sa za to, že tú autoškolu úspešne absolvovali, že úspešne absolvovali skúšku a že sú spôsobilí preto, lebo štátna autorita im toto oprávnenie dala a toto oprávnenie by ich malo v plnej miere oprávňovať jazdiť autom, a teda viesť osobné motorové vozidlo.
Títo vodiči sú rovnakými účastníkmi cestnej premávky ako každý iný vodič a je absolútne nelogické, že sú tu teraz dve skupiny vodičov, jedni tí, ktorí riadia svoje vlastné auto, a potom tí, ktorí z času na čas alebo aj častejšie, to je úplne jedno, riadia také isté firemné auto, riadia sa tými istými pravidlami cestnej premávky, jazdia po tých istých komunikáciách, možno šoférujú veľmi podobné alebo možno aj rovnaké auto, pričom jedna skupina preškoľovanie absolvovať musí a druhá skupina preškoľovanie absolvovať nemusí, inými slovami, jednu skupinu vodičský preukaz oprávňuje šoférovať a druhú skupinu v plnej miere ich to neoprávňuje šoférovať. Toto považujeme za mimoriadne nelogické. Je to pre podnikateľov zaťažujúce, stojí ich to peniaze, stojí ich to čas a tí, ktorí takéto školenia či už
zabezpečovali alebo absolvovali, vedia, že je to absolútne formálny akt a k ničomu nevedie, nemá žiadnu pridanú hodnotu, je to len vyťahovanie peňazí z peňaženiek podnikateľov.
Skúsim povedať príklad. Ja mám 20 rokov, vodičský preukaz a denne šoférujem auto, ročne najazdím okolo 20-tisíc – 30-tisíc kilometrov a stačí mi na to vodičský preukaz. Ak by som sa zajtra zamestnala v nejakej firme a od zajtra začnem jazdiť na nejakom firemnom aute, už mi tento vodičský preukaz nestačí. Je to absolútne logická hlúposť, je to nezmysel a je to naozaj nezmyselná šikana ako zamestnancov, tak aj zamestnávateľov.
Myslím si, že z toho, čo som povedala, že tu existujú dve skupiny ľudí, ktorí robia v podstate to isté, šoférujú osobné auto, pričom jedni musia mať preškoľovanie, druhí ho nemusia mať, ak by naozaj išlo o nejakú bezpečnosť, o nejakú ochranu zdravia, tak by zrejme bola povinnosť preškoľovať aj ten zvyšný počet vodičov, na Slovensku je okolo 3,2 mil. vydaných vodičských preukazov, tak zrejme pokiaľ by naozaj od nejakého pravidelného preškoľovania závisela bezpečnosť a ochrana zdravia, tak by zrejme takáto povinnosť bola aplikovaná na všetkých. Toto však nie je, je táto povinnosť aplikovaná len na zamestnávateľov. A je to naozaj veľká absurdita.
Dámy a páni, chcem veriť, že bude priestor na to, aby sme sa spoločne zamysleli nad tým, či naozaj toto nie je zbytočná povinnosť, či naozaj neskúsime v tomto parlamente, v tomto pléne pre tých podnikateľov spraviť aj niečo pozitívne, preto, lebo posledné obdobie sa na nich naozaj valí povinnosť za povinnosťou, stále nové povinnosti, stále nové poplatky, stále nové dane, stále nové sankcie a jednoducho prestáva sa na Slovensku dať rozumne podnikať. Toto je možno naozaj drobnosť, ale, verte mi, je to tak zbytočná šikana, že by sme sa naozaj mohli nad tým zamyslieť a mohli by sme im aspoň túto jednu malú nepríjemnosť zo života odstrániť. Ďakujem veľmi pekne.