44. schôdza

Ďakujem pekne, pán poslanec.
Otváram všeobecnú rozpravu. Nemám žiadnu písomnú prihlášku do rozpravy. Pýtam sa, či sa niekto hlási ústne do rozpravy. Pán poslanec Poliačik je jediný prihlásený do rozpravy. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem veľmi pekne. Pôvodne som neplánoval vystúpiť v rozprave, ale myslím, že keď kolega predkladá takto jednoduchú závažnú vec, jednoduchú v tom, že stačí zahlasovať, vážnu v tom, že dokáže naozaj zlepšiť situáciu pre podnikateľov trochu, tak je dobre to aspoň jemne podporiť.
My sme si kedysi v debatných kruhoch robili také cvičenia, že keď neprišiel oponent, tak sme sa snažili prísť na to, čo by mohol povedať. A v tomto nám pomohol kolega Jasaň, keď si dávala Janka tento istý návrh ako pozmeňujúci k Zákonníku práce. A povedal, že šofér podnikový nie je zodpovedný v prípade, dajme tomu, nehody, zodpovedný je zamestnávateľ a tým pádom má právo vedieť, či je alebo nie je takýto človek naozaj spôsobilý šoférovať, čo na prvý pohľad znie ako validný argument. A ja ako zamestnávateľ by som predsa mal chcieť vedieť, či človek, ktorému dávam auto do rúk, je naozaj spôsobilý ho šoférovať. A, áno, je pravda, že to, ak má v ruke vodičský preukaz, nie automaticky zaručuje, že je to dobrý šofér.
Len ja nechápem, prečo musí byť takáto povinnosť toho testovania potom v Zákonníku práce, pretože ak má zamestnávateľ vôľu vedieť, či je človek, ktorému dáva auto do ruky, naozaj dobrý šofér, tak má možnosť pretestovať ho sám. Má možnosť mu dať všetky testy z autoškoly, si ich nájde pekne na internete, sadne si s ním kľudne do auta on alebo jeho šéf alebo jeho manažér, povozí ho po Bratislave ten nový zamestnávateľ alebo jeho mentor, alebo ktokoľvek pol dňa, deň. A v momente, keď zamestnávateľ povie, áno, že je spokojný s tým, ako tento človek šoféruje, tak je vec vybavená, zhasla fajka. Ale prečo musíme mať v Zákonníku práce napísané, že nám zamestnávateľom nestačí, ak toto spáchame na tom novom zamestnancovi? A nejakým spôsobom si ho ako šoféra preveríme, štát musí vyžadovať, že ten zamestnanec bez ohľadu na to, či mne to vyhovuje alebo nevyhovuje ako zamestnávateľovi, ten zamestnanec musí chodiť a musí sa dávať pretestovávať. A to je presne to vodenie za ručičku, ktoré je nepotrebné. A toho samotného zamestnávateľa často dokonca môže viacej otravovať, ako by mu malo pomôcť, lebo my štát to vieme lepšie. A preto si myslím, že tento návrh je dobrý, lebo on presne toto robí.
Ono je to v podstate taká správna subsidiarita, že rozhoduje naozaj človek, ktorého sa to týka. Moja manželka keď nastúpila do svojho prvého zamestnania, tak bola úplne čerstvý šofér. Dostala hneď auto a hneď mala ísť cez celú Bratislavu. Doteraz mi rozpráva o tom, aký to bol obrovský stres, že musela navštevovať klientov a ani nevedela poriadne, kam ide. A ak sa stane toto tomu zamestnávateľovi, tak, áno, vtedy má možnosť niekoho k tomu novému zamestnancovi posadiť alebo ho pretestovať alebo mu dať tie križovatky alebo čokoľvek podobné, lebo on zodpovedá, lebo vlastní auto on, resp. firma. Ale v prípade, že mi tam príde človek, ktorý 20 rokov šoféruje svoje vlastné auto každý deň, ktorý podnikal, ktorý, dajme tomu, využíval aj služobné auto 20 rokov predtým, tak ja nevidím naozaj jediný dôvod, prečo by sme takéhoto človeka museli zaťažovať tým, že sa pravidelne bude musieť nechať pretestovať, či naozaj to auto viesť vie a či ovláda predpisy, tak ako na cestách platia.
A toto bol naozaj jediný argument, ktorý ja som zaznamenal v tej prvej rozprave ako protiargument. Cítil som povinnosť prezentovať k nemu možno iný postoj, iné videnie sveta. Dúfam, že všetkých šiestich poslancov strany SMER to presvedčilo, aby povedali svojim kolegom, že supernávrh dala tá Janka Kiššová poďme ho podporiť a v druhom čítaní, keď vymyslíme niečo lepšie, tak ho ešte rozšírime. Ďakujem.

Ďakujem pekne pánovi poslancovi, ktorý na rozdiel od šiestich poslancov strany SMER je u nich v počte jeden alebo dvaja. (S úsmevom povedané.)
S faktickými poznámkami sa hlásia pani Kiššová, potom Boris Susko.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo. Ja som možno nepovedala jednu vec, a naviedol si ma na to ty, Martin, samozrejme, pokiaľ firma chce takéto preškoľovania robiť a má pocit, že tým nejakým spôsobom zvýši neviem čo, môže takéto preškoľovania dobrovoľne robiť, ale ja teraz hovorím o tom, aby sme my zrušili túto plošnú povinnosť, preto, lebo naozaj tuto pravidelne každé dva roky preškoľujeme ľudí, ktorí denne sedia za volantom, denne šoférujú, šoférujú vlastné auto, šoférujú firemné auto. Je to naozaj úplne zbytočná šikana. Čiže pokiaľ by toto bolo riešenie, že by poslanci strany SMER si vedeli predstaviť mať v tom Zákonníku práce nie tak, že by úplne vypadlo odtiaľ toto, tie dopravné predpisy, ale že by tam bolo nieže slovo „musí“, ale „môže“, aby si to mohli dať do nákladov firmy, ktoré takéto niečo budú chcieť robiť, tak ja si aj toto viem predstaviť. To predpokladá, že by sme to pustili do druhého čítania, za čo by som bola mimoriadne vďačná, verím tomu, nielen ja. V tomto momente nie som podstatná ja, ale tí ľudia, ktorí sú tým konfrontovaní a ktorí za tieto školenia platia nie malé peniaze.
Chcem ešte reagovať na jednu vec. Tá situácia, Martin, ktorú si ty spomínal, že pokiaľ teda nastúpi do firmy ten, kto je čerstvý vodič a nemá tie praktické skúsenosti a má z toho stres, tak toho toto opatrenie dnes neošetrí, preto, lebo tie školenia sú len teoretické, sú raz za dva roky. Nikto by tú tvoju manželku do toho auta neposadil a neučil ju šoférovať. Na to slúžia zase tie kondičné jazdy, ktoré si môže zaplatiť či už človek sám alebo mu v tom môže pomôcť zamestnávateľ. Ale toto, čo dnes v tomto je, túto situáciu aj tak nerieši. Ďakujem.

Pán poslanec Susko.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán poslanec, nemôžem s vami súhlasiť v tom, že to nie je potrebné, resp. že je zodpovednosť len samého za seba. To, čo ste hovorili k tomu, čo povedal pán poslanec Jasaň, je úplná pravda. Ten zamestnávateľ zodpovedá za toho zamestnanca, ktorý nakoniec nemusí to motorové vozidlo, ktoré patrí zamestnávateľovi, šoférovať sám so sebou, ale môže viezť v ňom ďalších zamestnancov, za ktorých zodpovedá, je to ich zdravie a tak ďalej, ten zamestnávateľ. To je jedna vec.
Druhá vec. Pokiaľ hovoríte, že tí zamestnanci šoférujú dennodenne, no nie každý zamestnávateľ musí vedieť o tom, ktorí z ich zamestnancov ako chodí do práce a či šoféruje alebo nešoféruje. Je množstvo zamestnancov, ktorí nemajú vlastné autá a nechodia do práce autami alebo ich majú a nevyužívajú ich na cestu do práce alebo z práce. A zamestnávateľ nemá ani možnosť nejakým spôsobom kontrolovať, ako zamestnanci chodia do práce, ako využívajú svoje motorové vozidlá. Z toho pohľadu ja považujem toto za absolútne nevykonateľné, aby sme my sledovali alebo skúmali, kto jazdí alebo kto nejazdí vlastným autom, na základe toho niekomu takúto podmienku stanovovali alebo nestanovovali.
A ako základný moment vidím ten, že zamestnávateľ je zodpovedný za svojich zamestnancov, a to nielen tých šoférov, ale aj tých ostatných zamestnancov, ktorí s nim chodia v tých autách. Takže toto je z hľadiska ochrany zamestnancov na ich ochranu. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Poliačik.