44. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Pôvodne som neplánoval vystúpiť v rozprave, ale myslím, že keď kolega predkladá takto jednoduchú závažnú vec, jednoduchú v tom, že stačí zahlasovať, vážnu v tom, že dokáže naozaj zlepšiť situáciu pre podnikateľov trochu, tak je dobre to aspoň jemne podporiť.
My sme si kedysi v debatných kruhoch robili také cvičenia, že keď neprišiel oponent, tak sme sa snažili prísť na to, čo by mohol povedať. A v tomto nám pomohol kolega Jasaň, keď si dávala Janka tento istý návrh ako pozmeňujúci k Zákonníku práce. A povedal, že šofér podnikový nie je zodpovedný v prípade, dajme tomu, nehody, zodpovedný je zamestnávateľ a tým pádom má právo vedieť, či je alebo nie je takýto človek naozaj spôsobilý šoférovať, čo na prvý pohľad znie ako validný argument. A ja ako zamestnávateľ by som predsa mal chcieť vedieť, či človek, ktorému dávam auto do rúk, je naozaj spôsobilý ho šoférovať. A, áno, je pravda, že to, ak má v ruke vodičský preukaz, nie automaticky zaručuje, že je to dobrý šofér.
Len ja nechápem, prečo musí byť takáto povinnosť toho testovania potom v Zákonníku práce, pretože ak má zamestnávateľ vôľu vedieť, či je človek, ktorému dáva auto do ruky, naozaj dobrý šofér, tak má možnosť pretestovať ho sám. Má možnosť mu dať všetky testy z autoškoly, si ich nájde pekne na internete, sadne si s ním kľudne do auta on alebo jeho šéf alebo jeho manažér, povozí ho po Bratislave ten nový zamestnávateľ alebo jeho mentor, alebo ktokoľvek pol dňa, deň. A v momente, keď zamestnávateľ povie, áno, že je spokojný s tým, ako tento človek šoféruje, tak je vec vybavená, zhasla fajka. Ale prečo musíme mať v Zákonníku práce napísané, že nám zamestnávateľom nestačí, ak toto spáchame na tom novom zamestnancovi? A nejakým spôsobom si ho ako šoféra preveríme, štát musí vyžadovať, že ten zamestnanec bez ohľadu na to, či mne to vyhovuje alebo nevyhovuje ako zamestnávateľovi, ten zamestnanec musí chodiť a musí sa dávať pretestovávať. A to je presne to vodenie za ručičku, ktoré je nepotrebné. A toho samotného zamestnávateľa často dokonca môže viacej otravovať, ako by mu malo pomôcť, lebo my štát to vieme lepšie. A preto si myslím, že tento návrh je dobrý, lebo on presne toto robí.
Ono je to v podstate taká správna subsidiarita, že rozhoduje naozaj človek, ktorého sa to týka. Moja manželka keď nastúpila do svojho prvého zamestnania, tak bola úplne čerstvý šofér. Dostala hneď auto a hneď mala ísť cez celú Bratislavu. Doteraz mi rozpráva o tom, aký to bol obrovský stres, že musela navštevovať klientov a ani nevedela poriadne, kam ide. A ak sa stane toto tomu zamestnávateľovi, tak, áno, vtedy má možnosť niekoho k tomu novému zamestnancovi posadiť alebo ho pretestovať alebo mu dať tie križovatky alebo čokoľvek podobné, lebo on zodpovedá, lebo vlastní auto on, resp. firma. Ale v prípade, že mi tam príde človek, ktorý 20 rokov šoféruje svoje vlastné auto každý deň, ktorý podnikal, ktorý, dajme tomu, využíval aj služobné auto 20 rokov predtým, tak ja nevidím naozaj jediný dôvod, prečo by sme takéhoto človeka museli zaťažovať tým, že sa pravidelne bude musieť nechať pretestovať, či naozaj to auto viesť vie a či ovláda predpisy, tak ako na cestách platia.
A toto bol naozaj jediný argument, ktorý ja som zaznamenal v tej prvej rozprave ako protiargument. Cítil som povinnosť prezentovať k nemu možno iný postoj, iné videnie sveta. Dúfam, že všetkých šiestich poslancov strany SMER to presvedčilo, aby povedali svojim kolegom, že supernávrh dala tá Janka Kiššová poďme ho podporiť a v druhom čítaní, keď vymyslíme niečo lepšie, tak ho ešte rozšírime. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ja som možno nepovedala jednu vec, a naviedol si ma na to ty, Martin, samozrejme, pokiaľ firma chce takéto preškoľovania robiť a má pocit, že tým nejakým spôsobom zvýši neviem čo, môže takéto preškoľovania dobrovoľne robiť, ale ja teraz hovorím o tom, aby sme my zrušili túto plošnú povinnosť, preto, lebo naozaj tuto pravidelne každé dva roky preškoľujeme ľudí, ktorí denne sedia za volantom, denne šoférujú, šoférujú vlastné auto, šoférujú firemné auto. Je to naozaj úplne zbytočná šikana. Čiže pokiaľ by toto bolo riešenie, že by poslanci strany SMER si vedeli predstaviť mať v tom Zákonníku práce nie tak, že by úplne vypadlo odtiaľ toto, tie dopravné predpisy, ale že by tam bolo nieže slovo „musí“, ale „môže“, aby si to mohli dať do nákladov firmy, ktoré takéto niečo budú chcieť robiť, tak ja si aj toto viem predstaviť. To predpokladá, že by sme to pustili do druhého čítania, za čo by som bola mimoriadne vďačná, verím tomu, nielen ja. V tomto momente nie som podstatná ja, ale tí ľudia, ktorí sú tým konfrontovaní a ktorí za tieto školenia platia nie malé peniaze.
Chcem ešte reagovať na jednu vec. Tá situácia, Martin, ktorú si ty spomínal, že pokiaľ teda nastúpi do firmy ten, kto je čerstvý vodič a nemá tie praktické skúsenosti a má z toho stres, tak toho toto opatrenie dnes neošetrí, preto, lebo tie školenia sú len teoretické, sú raz za dva roky. Nikto by tú tvoju manželku do toho auta neposadil a neučil ju šoférovať. Na to slúžia zase tie kondičné jazdy, ktoré si môže zaplatiť či už človek sám alebo mu v tom môže pomôcť zamestnávateľ. Ale toto, čo dnes v tomto je, túto situáciu aj tak nerieši. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán poslanec, nemôžem s vami súhlasiť v tom, že to nie je potrebné, resp. že je zodpovednosť len samého za seba. To, čo ste hovorili k tomu, čo povedal pán poslanec Jasaň, je úplná pravda. Ten zamestnávateľ zodpovedá za toho zamestnanca, ktorý nakoniec nemusí to motorové vozidlo, ktoré patrí zamestnávateľovi, šoférovať sám so sebou, ale môže viezť v ňom ďalších zamestnancov, za ktorých zodpovedá, je to ich zdravie a tak ďalej, ten zamestnávateľ. To je jedna vec.
Druhá vec. Pokiaľ hovoríte, že tí zamestnanci šoférujú dennodenne, no nie každý zamestnávateľ musí vedieť o tom, ktorí z ich zamestnancov ako chodí do práce a či šoféruje alebo nešoféruje. Je množstvo zamestnancov, ktorí nemajú vlastné autá a nechodia do práce autami alebo ich majú a nevyužívajú ich na cestu do práce alebo z práce. A zamestnávateľ nemá ani možnosť nejakým spôsobom kontrolovať, ako zamestnanci chodia do práce, ako využívajú svoje motorové vozidlá. Z toho pohľadu ja považujem toto za absolútne nevykonateľné, aby sme my sledovali alebo skúmali, kto jazdí alebo kto nejazdí vlastným autom, na základe toho niekomu takúto podmienku stanovovali alebo nestanovovali.
A ako základný moment vidím ten, že zamestnávateľ je zodpovedný za svojich zamestnancov, a to nielen tých šoférov, ale aj tých ostatných zamestnancov, ktorí s nim chodia v tých autách. Takže toto je z hľadiska ochrany zamestnancov na ich ochranu. Ďakujem pekne.

Ja ďakujem Janke za upresnenie ohľadom toho nového vodiča.
A, Boris, ale veď ja som povedal: Nechajme to na toho zamestnávateľa. Keď to dokáže posúdiť, nech sú preškoľovaní iba tí, ktorí to potrebujú. Keď to nedokáže posúdiť, nech sú u neho vo firme preškoľovaní plošne. Nech sa zachová to ako možnosť. Ale keď zamestnávateľ vie, že to vôbec nepotrebuje, keď tá jeho zodpovednosť za všetkých zúčastnených na tej preprave je zabezpečená inak alebo napríklad tým, že tam má tých istých šoférov 10 rokov a je to iba už rutina a je zbytočná, tak prečo mu to tam budeme váľať, keď on sám to pociťuje ako príťaž a nijakým spôsobom to neskvalitňuje proces dopravy tovarov alebo ľudí v tej firme? Ja nevravím, aby sme to išli zakázať. Ja hovorím: Zrušme to ako plošné testovanie a nechajme to ako možnosť pre toho zamestnávateľa, keď chce a cíti tú zodpovednosť, tak nech to robí. A je to na ňom. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja len veľmi krátko zareagujem, už nie je na to možnosť vo faktickej, tak využívam tento priestor.
Pokiaľ ja ako zamestnanec spôsobím dopravnú nehodu, tak som za ňu zodpovedná, ja zaplatím pokutu, ja zaplatím možno aj škodu spôsobenú na aute, podľa toho, akým spôsobom je to auto poistené, je tam nejaká spoluúčasť a tak ďalej. To vôbec sa netýka toho, či má niekto preškoľoval alebo nepreškoľoval. Čiže nikto za spôsobenú dopravnú nehodu za mňa nepreberá žiadnu zodpovednosť. To je prvá vec.
A druhá vec je, jeden z argumentov bol... (Ruch v sále.) Martin, ak môžem hovoriť, jeden z argumentov bol, že zamestnávateľ predsa nevie o tom, kto je aký šofér. No ale veď predsa ten človek má vodičské oprávnenie, toho človeka nejaká štátom definovaná autorita otestovala, naučila, dala mu oprávnenie a povedala, že tento človek je spôsobilý riadiť motorové vozidlo. Veď takýchto ľudí tu máme 3,2 mil., ako som povedala. A u tých nás nezaujíma, či sú spôsobilí, či posledných 5 rokov auto riadili alebo neriadili, u nich nás to nezaujíma a u tých, ktorí riadia firemné auto, u nich nás to zrovna zaujíma. Toto jednoducho nie je konzistentný argument. My nevieme, či tí nedeľní šoféri vytiahnu auto raz za mesiac alebo raz za pol roka, jednoducho tu platí, že ak niekto dostane vodičský preukaz, tak môže riadiť motorové osobné auto až do smrti, nikto ho nepreškoľuje, nikto ho nepreskúšava, jednoducho takto je nastavená bezpečnosť, má sa za to, že ten človek je spôsobilý a vodičský preukaz ho na to oprávňuje, akonáhle ten človek sadne do takého istého motorového vozidla, ide na tie isté komunikácie, riadi sa tými istými pravidlami cestnej premávky, takisto preňho platí stopka, červená, zelená, všetko je to isté, ale zrazu hovoríme, že, šup, podnikateľ má peniaze sem s nimi. Toto jednoducho nie je fér, nie je to opodstatnené.
A opakujem, ak zamestnávateľ chce preškoľovať svojich zamestnancov, nech tak robí na dobrovoľnej báze, kľudne upravme nami navrhované ustanovenie na to, aby to odtiaľ nevypadlo, aby tam bola uvedená možnosť, aby teda neboli pochybnosti, či takéto niečo je alebo nie je oprávnený náklad pre výpočet dane, aby to bola teda daňovo uznateľná položka, ale, prosím, nenechajme to v tom režime, že je to plošne povinné pre všetkých.
Je to naozaj zbytočná šikana, zbytočne to šikanuje podnikateľov, zaťažuje to aj tých zamestnancov. Ja neviem, kto z vás takéto niečo zažili. Ja som to fakt zažila. My sme mali problém tam tých ľudí dostať na tie školenia, tí ľudia mali svoju prácu, mali svoje povinnosti, nestíhali pracovať 10 hodín denne. My sme tam mali problém, keď sme mali 40 ľudí, ktorí využívali služobné autá. My sme mali problém dostať 20 ľudí do tej miestnosti. Proste naozaj je to obmedzujúce. Nedozvedeli sa tam nič nové. Možno ich tam učili, v akej vzdialenosti musí byť nejaký závesný vozík za autom ťahaný a podobne. Naozaj, zažila som si to, viem, o čom hovorím.
Skúsme sa, prosím, v tejto veci postaviť nie pravicovo, ľavicovo, lebo toto nemá nič s ľavicou ani s pravicou. Je to čisto pragmatická a drobná vec, ktorá odbremení aj podnikateľov, aj zamestnancov. Verte tomu, že to takto vyjde naozaj, aj jedni, aj druhí. Nie je to prínos ani pre jedného, ani pre druhého s výnimkou autoškôl samozrejme, pre nich je to štátom garantovaný celkom hromadný biznis. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Som rád, že táto rozprava je spojená. Ono to na začiatku bolo tak, že každý z nás tento návrh vlastne dával do parlamentu zvlášť na inú schôdzu, pretože v momente, keď sme dávali zmenu definície zvieraťa, tak ešte nebol dopísaný ten proti množiteľom psov. Ale keďže sa nám vlastne posunom tých opozičných podôb dostali na tú istú schôdzu, tak dáva zmysel, aby sme o nich rozprávali naraz.
Prvým zákonom je zmena Občianskeho zákonníka, ktorá v zásade mení definíciu zvieraťa v slovenskom právnom poriadku. V súčasnosti právny poriadok Slovenskej republiky neupravuje v rámci občianskoprávnych vzťahov postavenie zvieraťa špecificky. Zviera je tak chápané ako hnuteľná vec, pričom sa nerešpektujú jej osobité vlastnosti. Jedine prostredníctvom noriem verejného práva sú regulované niektoré aspekty chovu, obchodovania a usmrcovania predovšetkým hospodárskych zvierat.
Pokiaľ ide o spoločenské zvieratá a úpravu právnych vzťahov špecifických pre chov, obchodovanie a usmrcovanie spoločenských zvierat v Slovenskej republike, žiadnu úpravu nemáme. Absencia takejto úpravy je dôsledkom mnohých nežiaducich spoločenských vplyvov chovu spoločenských zvierat, medzi inými napríklad nelegálne a nekontrolované množenie zvierat s cieľom predaja mláďat, nekontrolované množenie túlavých zvierat bez majiteľa, absencia veterinárneho ošetrenia niektorých zvierat, týranie a neuplatňovanie riadnej zodpovednosti majiteľov za správanie ich zvierat.
Predkladaný návrh zákona nemá byť úplnou úpravou právnych vzťahov k zvieratám. Avšak podľa predkladateľov vytvára úplne elementárny základ pre úpravu právnych vzťahov k zvieratám v občianskoprávnych vzťahoch, z ktorého by mala ostatná právna úprava na ich ochranu vychádzať. Predkladatelia sú si vedomí prípravy nového Občianskeho zákonníka ako základného kódexu v súkromnoprávnych vzťahoch, ale vzhľadom na meškanie v tejto oblasti rekodifikácie navrhujú prijatie predkladanej právnej úpravy s cieľom dosiahnuť presadenie tejto právnej úpravy nielen do súčasného znenia Občianskeho zákonníka, ale predovšetkým do novopripravovaného rekodifikovaného Občianskeho zákonníka ako základného kódexu pre súkromnoprávne vzťahy.
Ono v podstate Komisia pre rekodifikáciu Občianskeho zákonníka na ministerstve spravodlivosti zasadá už koľko, 10 – 12 rokov? Pritom stále nemáme výsledok. V Čechách sme sa pred dvoma rokmi, myslím, dočkali nového Občianskeho zákonníka. A jeho znením... (Ruch v sále.)

Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Nech sa páči, pokračujte.

Poliačik, Martin, poslanec NR SR
Ja by som nerušil. Jeho znením sme sa inšpirovali aj pri tejto definícii. Sme si vedomí toho, že je tam nejakých ďalších 10 alebo 11 paragrafov, ktoré z tejto definície vychádzajú. A sme pripravení rozprávať sa aj o týchto zmenách v Občianskom zákonníku v momente, keď by prešla táto novela do druhého čítania.
Predkladaný návrh zákona špecifikuje vo všeobecnosti postavenie akéhokoľvek živého zvieraťa ako vnímajúcu bytosť, na ktorú by sa mali ustanovenia o veciach vzťahovať len v prípade, že to neodporuje povahe živého zvieraťa. Predkladaná právna úprava je inšpirovaná právnou úpravou v iných krajinách Európskej únie a podobná právna úprava je obsiahnutá aj v nedávno schválenom Občianskom zákonníku Českej republiky, o ktorom som práve hovoril.
Návrh zákona nebude mať nepriaznivý dopad na štátny rozpočet, rozpočty vyšších územných celkov alebo obcí, nebude mať dopad na podnikateľské prostredie, sociálne dopady, ani na informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona bude mať priaznivý dopad na životné prostredie.
Navrhovaný zákon je v súlade s právom Európskej únie, s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi Slovenskej republiky, so zákonmi Slovenskej republiky a ostatnými všeobecne záväznými predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Tu treba povedať, že Slovenská republika je jeden z mála, ak nie posledný štát Európskej únie, ktorý ešte neratifikoval Dohovor o ochrane zvierat. Ak by sme ho mali ratifikovaný, tak z neho by automaticky vyplývalo, že zmenu v Občianskom zákonníku vo veci definície zvieraťa musíme prijať. V súčasnosti sme, myslím, takisto poslednou alebo jednou z dvoch posledných krajín v Európskej únii, čo ešte nemáme zviera zadefinované ako cítiacu bytosť.
Druhá novela je, ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 282/2000 Z. z. o podmienkach držania psov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti.
Tento návrh má za cieľ zaviesť právnu úpravu na kontrolu množenia psov, ustanoviť podmienky chovu psov za účelom ich množenia, podmienky držania takýchto psov a povinnosti vyplývajúce držiteľom, ako aj štátnym orgánom na úseku evidencie a kontroly držania psov určených na množenie.
V súčasnosti je chov a množenie psov kontrolované len tým spôsobom, že tzv. chovné stanice jednotlivých plemien sú nahlásené chovateľským zväzom týchto plemien a tie kontrolujú, či takéto chovy spĺňajú ich štandardy a prípadne aj medzinárodné štandardy. Chovatelia takýchto šľachtených chovov majú záujem na tom, aby tieto chovy boli v poriadku a zachovávali medzinárodné štandardy, pretože im to dáva možnosť ďalej rozvíjať chov a zvyšuje hodnotu ich psov aj šteniat z takéhoto chovu. Na druhej strane existujú chovy, kde nie sú dodržiavané základné podmienky držania a chovu zvierat stanovené vyhláškou Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 123/2007 Z. z. o podrobnostiach o ochrane spoločenských zvierat a požiadavkách na karanténne stanice a útulky pre zvieratá. Často sú samice psov v nekontrolovaných chovoch držané pod fóliovníkmi, v tmavých pivniciach, bez venčenia, denného svetla, bez sociálneho kontaktu, bez veterinárneho vyšetrenia, bez vhodnej stravy, s kožnými parazitmi a inými chorobami. Ako jediný nie je tento spôsob množenia za účelom predaja kontrolovaný, čo vedie jednak ku genetickým zmenám na plemenách, skrytým chorobám, ktoré sa prejavujú po čase od kúpy, k premnoženiu určitého plemena a určite k nevhodným podmienkam chovu, vedúcim k týraniu. Takíto množitelia nie sú registrovaní v chovateľských zväzoch a v súčasnosti nikto nekontroluje, či dodržujú požiadavky stanovené osobitným predpisom. Z toho dôvodu navrhujeme zaviesť povinnosť pre každého, kto bude chcieť predávať psov mimo chovateľských staníc registrovaných v chovateľských zväzoch, mal by od veterinárnej správy mať potvrdenie o tom, že má vhodné podmienky na tento chov a že ich aj dodržiava. Akýkoľvek predaj bez registrácie by mal byť nelegálny, návrhom zákona sa zavádza povinnosť registrovať chov v prípade, že chovateľ má záujem o predaj šteniat, pričom registrácia sa netýka takých chovateľov psov, ktorým sa psy rozmnožia náhodne alebo šteňatá nie sú predmetom predaja.
Predložený návrh zákona má negatívny vplyv na štátny rozpočet, nemá vplyv na rozpočty obcí a vyšších územných celkov, má pozitívny vplyv na životné prostredie a nemá vplyv na zamestnanosť, podnikateľské prostredie a informatizáciu spoločnosti.
Ten negatívny vplyv na štátny rozpočet, samozrejme, spočíva v administratívnej záťaži, ktorá by vyplynula pre jednotlivé kontrolné orgány pri takýchto chovoch.
Predložený návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Pán podpredseda, skončil som s úvodným slovom pri obidvoch zákonoch, po vystúpení spravodajcov, prosím, otvorte rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som v zmysle ustanovenia § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpila v prvom čítaní ako spravodajkyňa určená ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Predmetný návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre hospodárske záležitosti a výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby prerokovali návrh zákona výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehôt na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený predkladateľ, pani spravodajkyňa, dámy a páni, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajcu k tomuto návrhu uvedenému pod tlačou 1301. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel náležitosti tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rady v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu k tomuto bodu programu. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Musím povedať, že nie som z toho moc šťastný, že o tejto veci hovoríme takto večer a v zásade bez nejakého vážnejšieho záujmu zo strany kolegov. Viem, aký je dátum, viem, aká je hodina, viem, že keby sme teraz prejednávali iné typy zákonov, tak by som podľa všetkého už bol doma.
Problematike ochrany zvierat som sa v podstate začal venovať hneď prvé týždne v roku 2010, keď sme prišli úplne noví do tohto parlamentu, vtedy ešte s kolegyňou Táňou Rosovou, s pánom Pellegrinim, súčasným predsedom parlamentu, s pánom Bugárom a inými. Ináč to bola jediná pracovná skupina, kde sedel pán Bugár a pán podpredseda SNS spolu. Ako sa volal? (Reakcia z pléna.) Rafaj, áno. Pán Bugár a pán Rafaj boli podpísaní dokonca pod spoločným znením niektorých pozmeňujúcich návrhov alebo návrhov zákonov. Táto pracovná skupina išla naprieč celým parlamentom a jednou z agend, ktorú mala, bola príprava prvého komplexného zákona o ochrane zvierat, ktorý doteraz Slovensko nemá.
V zásade nejaký návrh zákona o ochrane zvierat je napísaný. Bol výsledkom jednak spolupráce pani Rosovej s renomovanou právnou agentúrou, bol výsledkom spolupráce pracovnej skupiny, o ktorej som hovoril, s mimovládkami ako Pes v núdzi. Mnohé iné mimovládne organizácie sa zapojili do kampane za to, aby táto právna norma bola prijatá. Bola predložená priamo do rúk vtedajšiemu ministrovi pôdohospodárstva. Terajší minister pôdohospodárstva povedal, že on sa ňou zaoberať nebude. A v podstate už dva roky čakáme na to, že zo strany vlády by prišla nejaká iniciatíva, ktorá by problematiku ochrany zvierat riešila. Bohužiaľ, zo strany ministerstva v tejto oblasti prišli len veľmi nepodarené návrhy. Zatiaľ to boli tie, ktoré sa snažili rozlišovať psov podľa rasy na bezpečných a menej bezpečných. Chvalabohu, po všetkých pokusoch predložiť to do Národnej rady či už za vládu alebo za skupiny poslancov tieto návrhy boli stiahnuté. A bolo by dobré, keby sme sa naozaj teraz dostali k tomu, že v oblasti ochrany zvierat spravíme aspoň tie prvé základné kroky, aby sme sa pohli ďalej.
Situácia na Slovensku, dámy a páni, je v tomto neúnosná. Ja práve teraz mám doma trojmesačné šteňa, ktoré som smradľavé a špinavé doniesol zo skalického útulku. Je to nový člen našej domácnosti. A viem, že aj keby sme si všetci stopäťdesiati, ako tu sedíme, zobrali jedno šteňa z útulku, tak by to vyriešilo iba možno kapacitu útulku v Bratislave. Pritom každým dňom by pribúdali ďalšie a ďalšie psy, ktoré by čakali na svoje rodiny. Keby sme si všetci stopäťdesiati zobrali dvoch psov z útulku, tak by sme možno vyriešili tie bratislavské Polianky a pár dočasne umiestnených psíkov v rodinách a v domoch okolo Bratislavy, ale stále by to nebolo systémovým riešením.
Organizácie zaoberajúce sa ochranou zvierat na Slovensku bijú na poplach. Bijú na poplach hlavne z toho dôvodu, že psov máme neskutočne veľa. Nekontrolovateľne sa nám množia psy v rómskych osadách, nekontrolovateľne sú množené psy nelegálnymi množiteľmi, ktorí chovajú zvieratá v absolútne neľudských podmienkach. Keby ste videli tie kamerové záznamy a tie obrázky fenky, ktorá 6 rokov nevyšla z koterca, ktorý je pol krát pol krát pol metra. Celý život tam prežila bez slnečného svitu, bez poriadnej stravy, bez vody, zavšivená, zaparazitovaná. A je tam iba na to, aby kotila jeden vrh šteniat za druhým. A v momente, keď už nie je možnosť ju nakryť, je vyhodená niekde do lesa, aby tam dožila. A takýto množiteľ, ktorý má tých psov možno desať, možno pätnásť, možno dvadsať, možno šesť, takýmto spôsobom recykluje.
Slovensko je jedným z najväčších nelegálnych vývozcov šteniat v Európskej únii. Podľa odhadov Slobody zvierat až 100-tisíc šteniat opúšťa Slovensko každý rok a predáva sa na ilegálnych trhoch po celej Európe. Predstavte si dodávku, kde je 60 šteniat v maličkých klietkach zatvorených, ktorá v lete cestuje zo Slovenska do Španielska. Pravidelne, keď sú prichytené takéto dodávky buď niekde na ceste, alebo v koncovej destinácii, niekoľko tých šteniat je buď mŕtvych, alebo na pokraji smrti. Toto nie sú ľudia, to sú absolútne beštie, to sú absolútne beštie, čo nemajú úctu k ničomu, nemajú úctu k životu, nemajú úctu k utrpeniu, nemajú úctu k ničomu, čo sa im dostáva cez ruky, to zviera využívajú len ako priestor pre rýchle obohatenie. A neexistuje momentálne na Slovensku nič, čo by tomuto urobilo prietrž.
Keď sa spýtate veterinárov, ako to vyzerá v malých mestách, v malých obciach, tak vám povedia, že v každej jednej obci budú vedieť minimálne o dvoch-troch, ktorí v pivnici majú takýmto spôsobom uskladnené chovné feny. A potom vidíte tie inzeráty na internete: „Predám krásne šteňatá yorkshira, predám krásne šteňatá bígla.“ A keď si prídete šteniatko vyzdvihnúť, tak vám ale ich rodičov neukážu, pretože nie sú schopní ukázať tie strašné podmienky, v ktorých takýto pes žije. Dokonca niektorí sú tak vychcaní, že majú jeden výstavný kus feny, ktorú ukazujú ako matku pri každých šteniatkach, a predajú pri jednej fene alebo pri jednom akože chovnom páre 60 – 70 šteniat v roku.
Ja osobne si neviem predstaviť, čo musí mať v duši človek, ktorý je takéto niečo schopný spraviť, lebo byť absolútne apatický k utrpeniu živého tvora je podľa mňa základom pre apatiu k utrpeniu kohokoľvek, vrátane vlastnej rodiny, vrátane vlastných detí a vrátane priateľov a ľudí okolo. Neviem si predstaviť, že človek môže byť tak apatický k utrpeniu bez toho, aby to na ňom zanechalo nejaké stopy.
Ak chceme na tomto niečo zmeniť a chceme sa konečne pohnúť aspoň trošku správnym smerom, tak úplne prvým krokom je priznať si, že zviera nie je vec, zviera nie je chladnička, zviera nie je mikrovlnka, zviera nie je auto, zviera nie je skriňa ani stôl, ani počítač, zviera je samostatná cítiaca bytosť, ktorá možno intelektuálne nie je s nami rovná, ale v schopnosti cítiť utrpenie a cítiť bolesť je na tom presne rovnako ako my, a ak nedokážeme Občiansky zákonník, ktorý má upravovať naše základné vzťahy ku všetkému, čoho sa v tomto svete môžeme dotknúť, upraviť tak, aby sme rozoznali toho psa alebo tú mačku, alebo tú fretku, alebo akékoľvek zviera ako samostatne cítiacu bytosť, tak niekde robíme chybu. Ak nie je možné na rozpálenom parkovisku rozbiť okno auta a vytiahnuť prehriateho psa a zachrániť mu tak život, bez toho, aby človeku hrozilo stíhanie za to, že poškodil inému auto, lebo zachraňoval zviera, tak nie sme nastavení správne.
Ja som nedávno videl dokonca reklamu poisťovacej agentúry, poisťovne, v ktorej dve mladé dievčatá na parkovisku rozbijú okno, vytiahnu psa, zachránia mu život a tá poisťovňa hovorí: „Toto keď spravíte, tak my vám preplatíme tú škodu, pretože sme hrdí na to, že vám záleží na živote iného tvora.“ Na Slovensku je to nemysliteľná vec, policajti budú stáť pri tom aute a budú vám brániť, aby ste to okno rozbili.
Od toho roku 2010 sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú v Slovenskej aliancii ochrancov zvierat, komunikoval som so Slobodou zvierat. Ono aj tí samotní ochranári medzi sebou majú veľké množstvo sporov, ktoré zabraňuje tomu, aby postupovali jednotne, ale keď jednu vec hovoria všetci spolu, tak hovoria: „Potrebujeme zákon o ochrane zvierat. Potrebujeme jednoznačne sa prihlásiť k európskej tradícii, ktorá sa tu nejakým spôsobom rozvinula. A musíme ukázať, že v demokracii dokážeme ochraňovať aj tých, ktorí dokonca nevolia a ktorí nikdy nebudú mať možnosť rozhodovať o spôsobe, akým žijú v našej spoločnosti.“
Slovensko je poslednou alebo jednou z posledných krajín, ktoré neratifikovalo Dohovor o ochrane zvierat. A tým pádom nie sú preň záväzné všetky kroky, ktoré by sme mali v tejto sfére podniknúť tak, aby k tomuto utrpeniu na zvieratám nedochádzalo.
Myslím si, že aj pri vzdelávaní ďalších generácií, myslím si, že aj pri vzdelávaní samých seba vzťah k tomu, ako dokážeme rešpektovať integritu inej cítiacej bytosti, je súčasťou budovania vyspelosti spoločnosti ako takej.
Áno, je pravda, že v Trestnom zákone je definícia týrania zvierat, a, áno, je pravda, že v roku 2011 sa nám podarilo zvýšiť trestné sadzby za týranie zvierat takým spôsobom, aby bolo možné za týranie zvierat dať nepodmienečný trest, a, áno, je pravda, že za týranie zvierat už minimálne jeden človek bručal, že išiel reálne do basy, zároveň ale v situácii, keď Občiansky zákonník stále definuje zviera ako vec, je na rozhodnutí orgánov, či budú postupovať podľa Trestného zákona alebo podľa Občianskeho zákonníka, to znamená, či pri prípade napríklad napadnutia cudzieho psa budú k nemu pristupovať ako k týranej bytosti, ako to hovorí Trestný zákon, alebo k nemu budú pristupovať ako k veci.
A teraz predstavte si, že do tej mojej Belly, za ktorú som zaplatil 20 eur v skalickom útulku, tak nejaký idiot mi kopne a zabije mi ju na ulici. A podľa súčasného zákona, čo mi bude musieť nahradiť, ako škodu, je tých 20 eur, ktoré som ja zaplatil ako adopčný poplatok v tom útulku? A to je preňho celé? Nemôže byť spoločnosť nastavená tak, že zabitie živého tvora je nepotrestateľné inak než vyčíslením jeho hodnoty. To jednoducho nie je správne nastavené. To je tak nehumánna spoločnosť.
A, samozrejme, tá definícia zvieraťa potom má mať ďalšie konzekvencie aj pri hospodárskych zvieratách. Aj chovy sa musia humanizovať, musí sa nejakým spôsobom zabezpečovať rapídne znižovanie utrpenia aj na zvieratách, ktoré sú v podstate chované na to, aby boli na konci zabité, ale musia sa takisto zvyšovať štandardy, v ktorých tieto zvieratá žijú, a podmienky, za akých sú ukončované ich životy.
Ja viem, že sa tu nedostaneme teraz zrejme do nejakého ideálneho stavu vegánov, v ktorom zo dňa na deň celá republika začne jesť mrkvu a šaláty a tofu. To ja nie som taký idealista. Ale začať aspoň tými maličkými krokmi a humanizovať celý prístup spoločnosti k zvieratám, je, myslím, nastavením dobrého trendu, je niečo, čo keď ukážeme aj našim deťom, tak to z nich urobí lepších ľudí, je niečo, čo môže v konečnom dôsledku prispieť k humanizácii spoločnosti ako takej.
Existujú dva body v roku, ktoré sú pre útulky čistým peklom. A to je obdobie po vysvedčeniach a obdobie po Vianociach. Deti za vysvedčenia dostanú šteniatka a zrazu rodičia s hrôzou zistia, že ten ich šesťročný chlapec toho psa nebude venčiť trikrát denne, že to šteňa čúra po koberci, že ho treba niečo naučiť, že ho treba socializovať, že treba ho očkovať. A týždeň, dva týždne sa s ním pohrajú, zrazu zistia, že chcú ísť na dovolenku, ale nemajú čo so šteňaťom spraviť, šteňa skončí v útulku. A toto sa nám pravidelne opakuje každý rok po každých vysvedčeniach a po každých Vianociach. A ja by som chcel poprosiť občanov tohto štátu, ak ste sa rozhodli, že chcete na Vianoce rozšíriť svoju rodinu o šteňa, tak ako mnohí z vás čakáte s kúpou niektorých vecí až na povianočné výpredaje, počkajte so šteniatkom, ak je to možné, až po Vianociach a choďte si ho zobrať z útulku. Mnohé útulky na Slovensku nemajú ani len zateplené koterce. Tie psy, ktoré tam sú nejakým spôsobom v tých búdach, zimu zvládnu, ale malé šteniatka často nám umŕzajú v tých povianočných časoch v útulkoch, pretože jednoducho nie sú schopné v tej zime prežiť. A to nehovorím o parvovirózach a všetkých možných pliagach, ktoré tam na tie štence čakajú. Ak ste schopní svojim vlastným deťom vysvetliť, že šteniatko nebude pod stromčekom, ale príde hneď potom, odvďačí sa vám to šteňa neskutočnou láskou a oddanosťou v prípade, že ho zachránite pred tým, aby skončilo v útulku na studenej dlažbe toho koterca. Ako hovorím, minulý týždeň som išiel do Skalice, lebo som vedel, že čím viacej šteniat sa nám podarí dostať z útulkov pred Vianocami, tým väčšia bude šanca, že tie, ktoré tam po Vianociach prídu, budú mať šancu nejakým spôsobom prežiť.
Ale, hovorím, ľudí, ktoré z útulkov a karanténnych staníc odoberajú šteňatá, je málo. A na dennej báze sú zabíjané a utrácané zdravé psy iba kvôli tomu, že jednoducho nemajú kam ísť. Na dennej báze sú psy vyhadzované do lesov, na cesty. A jediní, ktorí s tým reálne niečo robia, sú zástupcovia tretieho sektora a mimovládok, ktoré sa ochrane zvierat venujú.
Ľudia vo svojom voľnom čase vychádzajú na tri, štyri, päť dní do rómskych osád na veľké kastračné programy, aby aspoň z tých psov, ktoré tam sú, sterilizovali fenky, kastrovali psy, aby sa na ďalších pár rokov nemnožili medzi sebou. Zoberú šteňatá, ktoré tam sú. Viete, keď niekomu zoberiete z dvora psa, tak on tam bude mať do týždňa ďalšieho. Ale keď mu zoberiete toho psíka, vykastrovaného vrátite mu ho naspäť, tak viete, že tri-štyri roky na tom dvore ďalší pes nebude. A tým pádom tie kastračné programy sú efektívnym spôsobom, ako znižovať počet psov na Slovensku. Ale ak chceme urobiť viacej, tak musíme takéto napríklad kastračné programy, ktoré zo svojich vlastných peňazí a vo svojom vlastnom čase robia zástupcovia tretieho sektora, podporiť zo strany štátu. Musíme útulky podporiť zo strany štátu.
Ak nám reálne záleží na tom, aby ten obrovský počet psov na Slovensku klesol, tak jedným z nástrojov je presne to, čo som pred chvíľkou prezentoval, udrieť na tých množiteľov. Títo ľudia si absolútne žiadny súcit a ľútosť ani rešpekt nezaslúžia. Samozrejme, sú slušní chovatelia, ktorí nemajú oficiálne chovné stanice, sú slušní chovatelia, ktorí majú dobre zabezpečené, zdravé psy, ich šteniatka sú zdravé, šťastné, ale takýchto v rámci registrácie naša novela nepostihne. Postihne práve takých, ktorí nemajú psy v poriadku, chovajú ich v zlých podmienkach a ktorým sa jednoducho treba pozrieť na prsty.
Ono, samozrejme, dalo by sa ísť ďalej. Na Slovensku ešte stále platí napríklad daňová výnimka na predaj šteniat. Keď predávate šteňatá, neplatíte z toho daň. To je tiež jedna veľká motivácia, jednak preto, aby to ľudia brali ako alternatívny spôsob svojej vlastnej obživy, a ďalej je to jeden z dôvodov, prečo o nich máme tak strašne malý prehľad, pretože keby bol zdanený predaj každého šteňaťa, keby o tom musel byť bloček a záznam, tak by sme aspoň vedeli, kto a komu tie šteňatá predáva, vedeli by sme, koľko ich je, aká daň nám z toho prišla, a vedeli by sme sa na tom trhu, keď to tak sprosto nazvem, so šteniatkami orientovať. Ale nemáme ani to.
Ako som povedal na začiatku, situácia je tu katastrofálna. Ja by som bol veľmi rád, keby sme sa do konca tohto volebného obdobia dokázali aspoň na úrovni nejakej pracovnej skupiny dopracovať k tomu, že si nad ten starý návrh zákona o ochrane zvierat sadneme a dokážeme povedať, áno, toto nám vyhovuje, toto nie, a dokážeme to posunúť ďalej a minimálne sa o tom porozprávať na pôde parlamentu.
Viem, že aj súčasný predseda parlamentu pán Pellegrini, aj napríklad pán poslanec Otto Brixi zo strany SMER sú ľudia, ktorým záleží na osude zvierat. Otto Brixi pravidelne pomáha košickému útulku. A viem, že jeho snaha je úprimná. A tak ako existovala takáto pracovná skupina, v ktorej boli zástupcovia všetkých strán medzi rokmi 2010 až 2012, tak by bolo snáď možné ju vyskladať a sadnúť si na to, čo vieme pre zníženie utrpenia zvierat na Slovensku urobiť a porozprávať sa o tom.
Tu je navrhovaná novela Občianskeho zákona nutným prvým krokom. Akonáhle si priznáme, že zviera nie je vec, dokážeme sa pohnúť ďalej. Akonáhle si priznáme, že k zvieratám musíme pristupovať inak, dokážeme začať písať ďalšie právne úpravy a ďalšie právne normy.
Druhá právna úprava, ktorú prinášam, už rieši konkrétnu situáciu. A to je obrovské množstvo neľudsky chovaných psov v množiarňach, ktorých jediným účelom je rodiť nové a nové štence. A verím, že ak by sme registráciou takýchto chovov minimálne zmapovali situáciu a ak by takíto ľudia aspoň pocítili, že sa niekto pozerá na to, čo robia, tak by sme dokázali niektoré z tých chovov možno úplne stiahnuť z toho takzvaného trhu, pretože už by sa im neoplatilo pod hrozbou pokuty a sankcií, poprípade trestného stíhania za týranie zvierat takýto biznis prevádzkovať a možno by sa začali živiť niečím ľudskejším.
Preto vás napriek tomu, že to určite nie je téma, ktorá by teraz trápila v čase prijímania štátneho rozpočtu celú Národnú radu, prosím, aby sme minimálne tú zmenu Občianskeho zákonníka posunuli do druhého čítania, aby sme sa o tom porozprávali, čo viac sa tam dá spraviť, aby sme v Občianskom zákonníku dokázali aspoň podľa vzoru českej úpravy zadefinovať, že zviera nie je vecou.
A pri tých množiteľoch takisto vás prosím, aby sme to do druhého čítania posunuli. Ja verím tomu, že mnohé technické detaily toho zákona je možné ešte vo vzájomnej diskusii vylepšiť. Ale ak sa to nedostane ani do výborov, ak sa to nedostane ani do druhého čítania, tak v tejto chvíli skončíme a ja budem musieť po šiestich mesiacoch potom po hlasovaní s tým prichádzať znovu. A myslím si, že je plytvaním času nechať ďalších šesť mesiacov umierať psy a štence v tejto krajine a všetky zvieratá nechať v pozícii televízora, mikrovlnky alebo stola. Ďakujem veľmi pekne.