46. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, moja prvá poznámka má byť taká odľahčená, že čo ste nám tu, pán minister, urobili, keďže ja som sem ráno prichádzal s tým, že budeme predkladať nejaké opozičné návrhy, a teraz sa dozvedám, že predpoklad je, že zajtra sa nebudete môcť zúčastniť. Čo je skutočnosť. Ja len narážam na to, že ešte ide teda ústna možnosť prihlásenia sa poslancov, takže asi predpokladám, že debata sa natiahne aj po siedmej hodine, čo z druhej strany vyhodnocujem ako dobré. Pretože mal som troška ťažké srdce na výbore európskom, že i keď som potom vnímal to, že zasadal ako keby súbežne aj zahraničný výbor, že sme niektoré, v tej pracovnejšej atmosfére, výborovej, veci nemohli dotiahnuť do konca. Na niektoré už časom ten výbor, od 27. januára už prišla odpoveď, takže aj som privítal tú podanú ruku, že sa môžme na niektoré veci stretnúť aj na ministerstve, som dostal už medzičasom v podstate aj odpoveď a niektoré veci ešte doriešime.
Pripravil som si k, a chcel by som zostať na, tak striktne, striktnejšie ako predrečníci, na pôde správy, ktorá sa volá zameranie zahraničnej európskej politiky Slovenska na rok 2015, a naznačil som si takých 7 okruhov a čiastočne by som sa chcel, jednak mierny komentár, možno pár otázok.
V prvom rade by som chcel oceniť formu, takisto ako na výbore, to, že zameranie zahraničnej politiky ako keby rešpektovalo to, komu je predkladané, čiže nám poslancom, vyrobilo pre ľudí, ktorí sa chcú zbežne informovať o niektorých problémoch, takú veľmi prehľadnú tabuľku začlenenú do štyroch okruhov, a či už bezpečnostný a demokratický svet, európska politika, ekonomická diplomacia a služby jej občanom a moderná diplomacia sa mne z tejto tabuľky stali ako keby základom k prioritám, ktoré v rámci zamerania zahraničnej európskej politiky by mali byť tými dôležitými a prioritnými.
Preto pri tom prvom okruhu – bezpečnostný a demokratický svet mňa zaujala hneď prvá otázka, a to bola otázka vyjadrená k Severoatlantickej aliancii alebo k severoatlantickej zmluve, ktorá je definovaná z hľadiska pôsobenia ministra ako "prispievať k spoločnému úsiliu spojencov, posilňovať obranné kapacity NATO osobitne na východnom krídle". Z tohto pramenila aj moja otázka na výbore, ktorá medzičasom dostala už aj inštitucionálne vyjadrenie. Je to problém zahalený v takej skratke, a ja by som teraz si skúsil položiť zopár otázok zo širšieho kontextu, ako bolo na výbore, čiže bavíme sa o tzv. NATO Forces Integration Units, skratka NFIUs. Neviem, či už to je nejakým spôsobom preložené do slovenčiny, ja som si to pracovne preložil na "operatívne miniveliteľstvá". Medzi časom ministerstvo obrany vydalo v rámci mediálneho servisu citáciu od pána ministra Glváča, že sme požiadali NATO o vytvorenie styčného tímu na území Slovenska. Slovenská republika je teda ôsmym členským štátom Severoatlantickej aliancie, ktorý požiadal o vytvorenie styčného tímu NFIUs, NATO Forces Integration Units, na svojom území. "Ide o tím plánovačov, ich prítomnosť vo všeobecnosti uľahčí potenciálne prijatie posíl zo stany NATO pre danú členskú krajinu. Počas mieru by podporovala tzv. plánovacie aktivity," vysvetlil minister obrany Glváč. Zároveň sa snažil ako keby ukľudniť verejnosť, pretože hovorí, že nejde o vytvorenie bojovej jednotky či základne, ako nesprávne interpretovali niektoré média. Tento tím by mal 40 ľudí, pričom polovica z nich bude slovenská a polovica z nich z členských krajín NATO. Tieto tímy by zároveň koordinovali mnohostranné cvičenia, preverovali prepojenie domácich a mnohostranných síl NATO. Ide o opatrenie na ochranu našich záujmov a celistvosti územia Slovenskej republiky.
Čiže ak vyjdeme aj zo správy, ktorú tu máme, aj z rozbehnutých programov v rámci aliancie, a teraz nechcem zostať iba na pôde NATO ISP on forces NARF, čiže jednotkami rýchleho nasadenia, ale viacej by som sa chcel opýtať na tzv. Readiness Action Plan. Čiže v posledných, podľa informácií z NATO a keďže sme mali možnosť navštíviť naše veľmi profesionálne, a gratulujem za voľbu pána veľvyslanca pri NATO, pána Valaška, chcel by som k Readiness Action Plan, ktorý ja by som do slovenčiny preložil, že NATO sa posledných 10 mesiacov venuje tomu, aby sme boli v rámci aliancie pripravení reagovať do 48 hodín.
Čiže pôvodná stratégia, a teraz nechcem, tak ako predrečník Fedor hovoril, že je potreba predefinície, to náš Generálny štáb hovorí, našej bezpečnostnej stratégie, ako Slovenska, je potreba a vyvstáva potreba pod tlakom situácie, či už na Východe alebo aj na Západe, redefinovať bezpečnostnú politiku, tak bol vypracovaný akčný plán pripravenosti s NATO a jeho obsahom sú tzv. styčné veliteľstvá. Čo to pre Slovenskú republiku znamená? Vyskytnú sa, ja predpokladám, neviem, či to tak je, že niekde v Lešti bude veliteľstvo NATO, ktoré bude obsahovať 20 vysokých veliteľov – dokonca s jedným predpokladaným, myslím, že to bola plukovníčka US Navy, sme sa mali možnosť stretnúť – budú stabilne prítomní na území Slovenskej republiky.
Čiže situácia pred týmto bezpečnostným pásom, ktorý je rátaný, tri pobaltské republiky, Poľsko, následne sa pridali Bulhari, Rumuni, v čase, asi v strede januára Maďari, a teda týmto piatkovým vyjadrením tento bezpečnostný belt je ako keby uzavretý. Je podľa mňa obrovská potreba kvôli tým hlasom, ktoré tu zaznievajú, vysvetliť, či už poslancom alebo vôbec verejnosti, že Readiness Action Plan je nová redefinícia pripravenosti bojaschopnosti, akcieschopnosti jednotiek NATO a tieto styčné tímy, vrátane na 40 členov, sú súčasťou toho, aby sme vytvorili možno pre tú zamýšľanú jednotku rýchleho nasadenia, ktorá sa má rozšíriť na nejaké koordinačné veliteľstvá na východnej hranici NATO.
Ja mám hlbšiu ešte otázku, keďže prítomnosť alebo stabilná prítomnosť 20-ch veliteľov a teda nejaký heat quarter, alebo nejaké veliteľstvo na našom území je ako keby posunom a otvorením toho, ako NATO pôsobilo na našom území. Áno, súhlasím s tým, že sme členom aliancie, naša armáda ako armáda členského štátu je armádou NATO a nechcem to nijakým spôsobom hodnotiť, alebo dávať tomu nálepky, že či na toto bude reagovať. A teraz, že kto? Svet? Rusko? Akým spôsobom tento bezpečnostný pás, ktorý je vytvorený, sa stane obsahom diskusií?
Pozeral som aj tú mníchovskú konferenciu 2015, pretože si viem predstaviť, že niekto bude interpretovať tieto základne ako posúvanie vplyvu NATO na našu alebo východnú hranicu aliancie. Dokonca aj z vašej správy to je, či si to mám tak interpretovať, pýtal som sa to v jednej z faktických. Takže ak to zacitujem: "Osobitnú pozornosť budeme venovať implementácii rozhodnutí zameraných na posilňovanie bezpečnosti spojencov vo východnom krídle aliancie.". To sme aj my. Či táto veta z hľadiska zamerania zahraničnej politiky je Readiness Action Plan a inštitucionálne pretavený do týchto vytvorených styčných tímov a či prítomnosť vojsk, ktoré by mali pod týmito koordinačnými v rámci interoperativity, v rámci toho, či sme vôbec schopní nejakým spôsobom odubytovať jednotku, ktorá by mala byť nasadená, budeme informovať Národnú radu a či to bude z hľadiska prítomnosti cudzích vojsk na našom území aj z vlády posunuté na rokovanie Národnej rady, keďže toto je otázkou, alebo minimálne na interpretáciu, či sa bavíme o prítomnosti cudzích vojsk alebo nie.
Toľko k tej otázke, ktorú som chcel položiť aj na výbore, a nakoniec teda nezostal čas. A chcem veriť, že prispievanie k spoločnému úsiliu spojencov posilňovať obranné kapacity NATO je konzistentný, konzistentný postoj k tomu, že sa cítime ako stabilný člen organizácie a v rámci tých, či už Readiness Action Plan alebo redefinície NATO ISP on Forces, budeme dodržiavať záväzky.
Nechcem otvárať tie témy, ja si totižto nedovolím celkom hodnotiť rozpory, ako tu hovorili niektorí predrečníci, ktorí sa v téme, politickej téme pri zahraničných vzťahoch cítia ako ryba vo vode. Pretože ak by som mal striktne hodnotiť túto správu, nemôžem vyhlásiť, že vláda zlyhala. Ja mám pocit, že tento dokument z hľadiska pozícií, či už z oblastí, ktoré si zadefinováva, je čitateľný, konzistentný a dobrý. Ale zároveň sa mi zdá, že naozaj existujú ako keby rôzne fóra, pre ktoré sa zahraničná politika alebo postavenie k našim záväzkom, či už na pôde Únie, a k sankčnému mechanizmu, alebo na pôde NATO, inak interpretuje na pôde NATO, inak v Národnej rade a inak všeobecne verejnosti pri rôznych vyhláseniach hlavne nášho premiéra. Z tohoto pohľadu sa mi zdá, že by bolo, aj vaša pozícia omnoho jednoduchšia, keby sme vedeli, aj ja keby som vedel, či záväzky, ktoré sú obsahom tejto správy, platia pre celú vládu, alebo existuje ako keby nejaký rozpor medzi tým, čo budeme hovoriť našim partnerom vonku a ako sa budeme baviť doma.
Druhá otázka a druhý okruh, ktorý by som si dovolil otvoriť, je niekoľkými ľuďmi predznačená tzv. zmluva o transatlantickom partnerstve. Pýtal som sa aj na výbore a dostal som teda odpoveď, ktorá, ktorá je obsiahnutá aj v tomto dokumente, že snahou ministerstva zahraničných vecí pri vyjednávaní tejto zmluvy bude uzavrieť dohodu alebo jej prijatie alebo implementáciu dokonca do konca funkčného obdobia prezidenta Obamu.
Ja by som si dovolil otázky, keďže teraz pol hodinu dozadu som sa dozvedel o tom, že po ôsmom kole rokovaní bude ministerstvo hospodárstva rokovať o uzavretých okruhoch a ani my tuná v snemovni, ani na výbore, dokonca predpokladám, že ani postoje predsedu výboru nie sú celkom konzistentné s postojom vlády, s vyjednávačom z hospodárstva, z rôznych aspektov. Možno environmentálnych, na ktoré sa pýtam aj ja. A možno čím viacej kapitol sa totižto uzavrie a napriek snahe a napriek tomu, že Únia nakoniec pristúpila v tejto otázke k otvoreniu a stransparentneniu mandátu, viac otázok v európskom priestore a aj na Slovensku vzniká, ako je uzatváraných. Oceňujem snahu či už ministerstva hospodárstva alebo aj ministerstva zahraničných vecí usporiadať konferencie, ktoré chcú informovať o odstraňovaní mýtov a zároveň ponúkaní faktov pri dohode o transatlantickom partnerstve. Na druhej strane si však myslím, že tak, a kam sa vlastne debata dostala po siedmom kole týchto rokovaní, je diskutabilné, či TTIP bude výhodný pre členské štáty, či sa náhodou z Európy pri prepojení tak dvoch mohutných ekonomických celkov, ako je Severná Amerika plus Spojené štáty americké a Európska únia, nevytvorí z oblasti, z oblasti bývalých tranzitívnych ekonomík a teraz ekonomík, ktorú sú pod krízou, skôr veľký tlak na umiestňovanie výrobkov a nie na podporu domácej produkcie a podobne.
Ja som zatiaľ veľmi skeptický, a preto by som nie veľmi tlačil na funkčné obdobie prezidenta Obamu. A koniec koncov, ako sledujeme európsku politiku, nemyslím si, že tento ambiciózny cieľ z hľadiska TTIP-u bude uzavretý.
Z hľadiska správy, ktorú som pozeral, dovolil by som si ešte jeden malý komentár, pretože viacero predrečníkov sa zhodlo pri hodnotení teraz nie východnej situácie, ale situácie, ktorá nastala v Paríži, k vašim výrokom, že multikulturalizmus zlyhal. Viem, že (reakcia z pléna), viem, áno, ja by som si dovolil, keďže multikulturalizmus bol obsahom aj mojej diplomovej práce a dokonca bol hodnotený medzinárodným fórom ako dobrý prínos, a spor fukuyamovského konceptu a možno huntingtonovského a podobne sa nám veľmi dobre teoreticky riešil, kým sa nám nestalo, že začíname huntingtonovsko predpokladaný súboj civilizácií zažívať na predmestiach Paríža alebo v mnohých nemeckých mestách. A preto ja tomu výroku pôvodne pani Merkelovej a aj vás celkom rozumiem. Len kde by sme sa mali v tejto miere nachádzať?
Je podľa mňa dôležité povedať, že my si totižto nemôžme dovoliť zlyhanie multikultúrneho prístupu nielen preto, že nám tu prichádzajú ako keby nové kultúrne vzorce správania, a ostatné predsedníctvo, neviem, či to tu niekto spomínal, ostatné predsedníctvo v Rade, talianske, malo dokonca jednu z priorít problém prisťahovalectva. I keď si ju Taliani stanovili ako prioritu, a keď som mal možnosť byť na COSAC-u, tak sa mi zdalo, že ju ako keby nadmieru tlačili proti iným témam, ktorými sa chceli členovia národných parlamentov a dokonca členovia európskych parlamentov zaoberať, pretože tu ako keby sme neboli jednotní. Mám na mysli otázku prisťahovalectva. Sú číselné vyjadrenia, čo prisťahovalectvo znamená, a vôbec nechcem strašiť, čo by malo znamenať u nás, ale náš veľmi reštrikčný zákon, azylový zákon, nazvime ho tak všeobecne, zatiaľ túto otázku ako keby neotváral, pretože u nás tá dvetisícka novoprišlých ľudí ako keby zatiaľ nebola témou. Ale naozaj sa pýtam, čo sa stane, ak táto otázka nebude vybuchovať iba v komunitách, ktoré sú historicky či už vo Francúzsku, či už v Nemecku, alebo vo Veľkej Británii, ale budeme ňou kontrolovanými? Potom si asi nebudeme môcť dovoliť hovoriť o zlyhaní multikulturalizmu, možno prehodnotenia niektorých prístupov, ktoré Európa, a tu si dovolím malý komentár, ktoré Európa nie veľmi dobre zvládla. To znamená, že na báze otvorenej náruče pri neexistencii mechanizmov implementácie mnohých komunít sa nám naozaj javí, že v Európe vznikajú getá, uzavreté komunity ľudí a pod prizmou umožnenia týchto ľudí a vťahovania ich v prvom rade do pracovného procesu si vytvárame ako keby civilizačný konflikt na území Európy. Myslím si, že potrebujeme prehodnotiť mnohé politiky. A ak jedna, nie tá ideologická, multikultúrna, ale ak parametre otvorenosti a prijatia v širších bázach a neumožnenie týmto ľuďom sa grupovať pod možno sociálnymi tlakmi do get, možno že toto bude ten priamy prístup, ktorý by bolo dobré zvoliť.
Ďalšiu poznámku, možno tú najaktuálnejšiu z hľadiska pertraktovaných záverov Mníchovskej konferencie 2015. To, že Mníchov v roku 2015 má paralelu nielen (zaznievanie gongu, reakcia na poznámku predsedajúceho schôdzi), ďakujem, nielen názvom, ale dokonca si myslím... Asi hlasovanie nebude, však (rečník sa obracia na predsedajúceho schôdzi)? Keďže tá paralela nejde iba v názve, ale mám pocit, že je veľmi dôležité, že sa opäť na väčšom formáte stretávajú lídri jednotlivých politík v Mníchove a počujeme rôzne hodnotenia, alebo rôzne pohľady toho, akým spôsobom riešiť ukrajinskú krízu, mám za to, že by bolo veľmi vhodné sa zamerať a opýtať jednoduchú otázku. Často som tu počúval, ako keby z hľadiska bezpečnostnej alebo obrannej politiky Slovenskej republiky by sme mali brať do úvahy veľmocenské záujmy. Ja sa pýtam aj pri zameraní zahraničnej európskej politiky, či budeme brať do úvahy záujmy hegemónov, čiže, alebo neviem, akým spôsobom inak ich naznačiť, pretože sme často vyzývaní z jednej alebo druhej strany barikády, dokonca sme obviňovaní z rusofilov neviem, amerikanofilov, ako keby sme mali do našich vlastných záujmov implementovať v prvom rade záujmy mocností. Dokonca som zachytil v poslednom období posledného roka, že ukrajinský spor je predsa jeden veľký geopolitický spor, kde sa sporí Rusko s Amerikou, a preto by sme mali nahliadať na túto situáciu z tohto uhla pohľadu.
Ja sa pýtam v tejto súvislosti, či ak budeme dostatočne informovaní a dostatočne empatickí, budeme vnímať záujmy Ameriky, záujmy Ruska, záujmy Ukrajiny, do akej miery potom vieme postaviť záujmy Slovenskej republiky, pretože veľmi ťažko v pozícii člena Európskej únie, člena Severoatlantickej aliancie sa budeme stavať ako keby do pozície neutrálneho, alebo toho, kto z tohoto chce alebo môže vykorčuľovať ako keby bez ujmy.
Ja vnímam hlasy, ktoré volajú po mieri, ale nemyslím si, že je tu nejaká kolegyňa alebo nejaký kolega, ktorý by si dokázal zobrať na svoj chrbát akýkoľvek výrok, že našou snahou alebo naším úsilím by malo byť to, že kroky, ktoré podnikne Slovenská republika, alebo bude podporovať tie kroky, ktoré vedú k vojne.
Pán predseda, chcem sa spýtať, aby som nezdržoval kolegov, že môžme prerušiť a potom? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Budeme pokračovať v rokovaní, panie poslankyne, páni poslanci. Mali by sme o 17.00 hod. hlasovať o jednom bode, ktorý sme presunuli na 17.00 hod., ale s procedurálnym návrhom pán podpredseda Národnej rady Figeľ.
Nech sa páči.

Ďakujem. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)


Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Poprosím trošku dôstojnejšie prostredie vytvoriť pre pána poslanca.
Nech sa páči.

Viskupič, Jozef, poslanec NR SR
Ďakujem. Ja som to možno aj pochopil tak, že treba skrátiť čas, aby sa dostali aj ústni. Čiže moja, moja, moje dve posledné poznámky budú k formátu V4. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme, a tak ako mnohí kritici predo mnou hovorili, aby sme formát V4 aj z hľadiska... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Panie poslankyne, páni poslanci, poprosím, veď odísť zo sály sa dá aj potichu, aby mohol pán poslanec vystupovať.
Nech sa páči.

Viskupič, Jozef, poslanec NR SR
Ďakujem. Myslím si, že formát V4, či už budeme naňho pozerať z pohľadu európskej integrácie alebo z NATO, je dôležitý, a preto takisto je pre mňa miestami, napriek tomu, že sme mali aj predsedníctvo a podobne, dôležité, akým spôsobom sa nám podarí prekonať, ja to skúsim nazvať takými slovami, ako sa mi zdá, krízu vo vzťahoch, pretože postoj Poľska a postoj Slovenska sa v niektorých otázkach javí ako diametrálne odlišný. Podľa mňa nie je treba veľmi opakovať tie výhrady a dúfam, že sa, tak ako je napísané v správe, podarí formát V4 nielen udržať pri živote, ale urobiť mu, či už na európskej pôde alebo na aliančnej, taký priestor, aby váha nášho hlasu v tomto, spolu s partnermi, s ktorými naozaj susedíme ako jediný štát priamo, bola minimálne na tej úrovni, ak nie na lepšej. Či sa budeme baviť o možných rozšíreniach V4+1 a podobne, je pre mňa do budúcna otázkou, pretože to celkom v tomto dokumente nevidím.
Dve technické poznámky. Myslím, že prvý rečník to tu hovoril, týka sa otázky OBEO alebo ekonomickej diplomacie. Je to taký evergreen, ja už to zhrniem len do jednej vety. Chcel by som od čias, kedy sme ekonomických diplomatov ešte za Radičovej vlády dostali z ministerstva hospodárstva pod gesciu ministerstva zahraničných vecí, úplne rovnakými slovami, ako sa pýtal pán Dzurinda, či bolo urobené dobre. Jedinú zmenu, ktorú som v týchto dvoch koncepciách videl, že naši ekonomickí diplomati boli pod vaším vedením ministerstva takpovediac umiestnení viac prioritne do európskeho priestoru. Či tento proces sme zvládli, či je dobrý, či hodnotenie, nechcem byť iba prvoplánový, lebo množstvo investície, ktoré za ostatné obdobie prišlo, by ako keby túto snahu a tento proces, že sme dostali našich ekonomických diplomatov z ministerstva hospodárstva pod gesciu ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí, skôr diskvalifikoval, pretože množstvo investícií kleslo.
Takisto ak by sme pozreli na turistický ruch, možnože aj tam by som videl ich pôsobnosť. Sme jediným štátom európskeho spoločenstva, kde turizmu alebo turistov ubudlo a podobne. Čiže ak by sme do toho dali striktne ekonomické parametre, nie veľmi túto snahu by sme vedeli hodnotiť pozitívne. Ale či existuje alebo bude existovať v roku 2015, 2016 nejaké zhodnotenie činnosti, či naozaj, a tu si požičiam tú otázku, lebo som ju chcel položiť úplne rovnako, či sme urobili dobre, že ekonomická diplomacia je pod jednou strechou, ale či dokážeme reálne využívať nástroje k tomu, na čo by mali byť ekonomickí diplomati v prvom rade príslušní, a to je, získavať investície, možno propagovať krajinu a podobne.
S týmto úzko súvisí ako keby aj záverečná stať vo vašej, alebo jedna zo záverečných statí, ktorú nazývate jednotná prezentácia v zahraničí. Čiže je tu podľa mňa až, až priveľmi diplomatický jazyk, ja si dovolím zacitovať: "Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí bude aktívne presadzovať dodržiavanie princípov koordinácie, synergie, transparentnosti a efektívneho využívania rozpočtových prostriedkov s cieľom zamedziť duplicite pri jednotnej prezentácii Slovenska v zahraničí." Podľa mňa by sme sa tomuto brandingu mali už postaviť čelom a mať jednotnú prezentáciu a dokonca po päťročnom období, odkedy sa o nej hovorí, prísť aj s nejakými výsledkami, čo jednotná prezentácia a branding priniesol a kde by sa mohli urobiť konkrétne zlepšenia.
Záverom iba zhrniem, a tu by som chcel upriamiť pozornosť, aby sme pri zahraničnej politike a európskej politike či už vo vzťahu k NATO alebo Európskej únii alebo globálne dokázali viacej predvídať možné otázniky, ktoré vznikajú, či už tu budú hovoriť kolegovia v parlamente, alebo vznikať iniciatívy o vystúpení, na to, aby sme reálne komunikovali, odovzdávali ľuďom, čo znamená, ak aliancia a jej predstavitelia, s ktorými poslanci z rôznych výborov môžu prísť do styku, hovorí o tom, že musíme za posledné desaťmesačné obdobie prerobiť celý bezpečnostný rámec NATO, zaviesť nové programy, prichystať alianciu zo sedem- až tridsaťdňového mechanizmu rozhodovania na štyridsaťosemhodinový, budujeme na východnej krajine operatívne veliteľstvá. Či naozaj, a to treba oznámiť slovenskej verejnosti, aj my do bezpečnostnej stratégie, ktorú predpokladám, že uzrie svetlo sveta, pretože od Generálneho štábu, poslancov venujúcim sa tejto problematike, ministerstva obrany, tento dokument je starý a nereflektuje dané požiadavky doby, ale na úrovni NATO sa sedem až desať posledných mesiacov bavíme o programoch, o ktorých mnohí poslanci a verejnosť nemá dostatok informácií. A využil by som silu ministerstva v spolupráci s ministerstvom obrany, aby sme informovali o tom, čo si máme presne predstaviť pod Readiness Action Plan, čo bude veliteľstvo NARF-u znamenať na našom území, či to je prítomnosť vojsk na našom území, či nie. A podľa mňa, ja si myslím, že ak existuje reálna hrozba a týmito akčnými plánmi sa aliancia stavia k novovzniknutej situácii na východe krajiny, aby sme informovali do dôsledkov toto plénum parlamentu a následne aj verejnosť, aby nám potom zbytočne nevznikali iniciatívy cez krajinu, ktoré podľa mňa môžme potom nazývať konšpirátorské, alebo hodnotiť ich nie veľmi pozitívne z hľadiska možno iba neinformovanosti.
Toľko päť okruhov a nejaké otázky, ktoré som potreboval predniesť k materiálu, ktorý prejednávame.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Spomínala sa tu V4-ka a naše priority v rámci predsedníctva V4. Priznám sa, chýba mi medzi nimi priorita týkajúca sa spoločného riešenia environmentálnych problémov. Neberte to, prosím, ako prihrievanie si nejakej rezortnej alebo stavovskej polievočky, keď poviem, že takáto priorita tam chýba a že je to chyba. Práve formát V4 je podľa mňa na takúto spoluprácu mimoriadne vhodný a priam predurčený. A ak si dobre pamätám pri vzniku V4-ky, teda vtedy ešte V3-ky, táto priorita prítomná bola a počítalo sa s ňou. Keď pre nič iné, tak preto, lebo ako sa správne hovorí, problémy životného prostredia zväčša nepoznajú umelé, teda administratívne či štátne hranice. Nielen Dunaj alebo Tisa, ale ani rieka Morava nepramení na Slovensku a jedna z dvoch hlavných zdrojníc rieky Oravy sa nachádza v Poľsku a, naopak, voda zo Slovenska, ako všetci dobre vieme, tečie zväčša do Maďarska a sčasti do Poľska. Väčšina priemyselných imisií z Ostravska, Sliezska a Krakova končí na náveterných stranách našich pohorí, vrátane Tatier. Aj globálnej zmene klímy by sme mali čeliť spoločne. Environmentálne vplyvy tranzitnej dopravy na obyvateľov a prírodu dotknutých regiónov Slovenska začínajú byť fatálne. A špeciálnu problematiku, dotýkajúcu sa minimálne celého regiónu V4, predstavuje jadrová bezpečnosť. Zvlášť v prípade krajiny, ako je Slovensko, ktorá má skúsenosť s haváriou jadrovej elektrárne. Tak prečo túto problematiku ignorujeme?

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi niekoľko slov k predmetnej rozprave. Ono tá rozprava je tu už opakovane, opakovane, a aj keď tá správa o zahraničnej politike je širšia, tak veľmi často a doposiaľ zatiaľ stále sa to zužovalo v podstate na ten konflikt, ktorý je na Ukrajine. Čo je prirodzené, lebo je to náš bezprostredný sused, a nemôžme sa tváriť, že tak závažná vec, ako je konflikt u nášho východného suseda, mala by nám byť ľahostajná. Je to veľmi, veľmi vážna vec.
Takto pred rokom, keď som tu stál pri tom rečníckom pulte, vtedy som upozorňoval, tie nepokoje, ktoré začínali v Kyjeve, hovorím, že nepodporujme tú nenávisť a to násilie, ktoré sa tam pácha, lebo to môže vyústiť do vojny. Dnes je to tu. Dnes sú tu protichodné názory a možno aj postoje, aj tvrdenia, rovnako aj, mohol by som to nazvať, spravodajské hry, lebo je to naozaj obdobie studenej vojny a veľmi mi to pripomína studenú vojnu. Jeden názor je taký a druhý je diametrálne odlišný. Ale faktom je pravda, nebudem toto rozoberať tuná, že čo je teda pravdivé, čo nie je nepravdivé, ale aby nebolo to také jednostranné. Mne sa zdá, že v našich médiách je to príliš také jednostranné, hej, a odsudzujeme len to Rusko. Ale v skutočnosti dovolím si povedať, že je to inak. Faktom je to, že na Ukrajine zomierajú nevinní ľudia. Nevinní ľudia. A vraždia sa tam vlastní, vlastní spoluobčania alebo vlastní bratia. Brat proti bratovi. Sestra proti sestre. Ten konflikt je naozaj tak vážny, a keď nedá mi, aby som nespomenul tuná aj pápeža Františka, ktorý na audiencii, tuším to bolo teraz túto nedeľu, keď vyzval na ten pokoj, a hovorí, že je to strašné, táto bratovražedná vojna. Ono je ľahko rozpútať nenávisť, ľahko je rozpútať vojnu, ale veľmi ťažko sa nastavuje mier a veľmi ťažko, a je to vidieť, aj keď to prímerie už koľkokrát bolo dojednané, stále je ktosi ten, ktorý toto prímerie poruší.
Ja, ak dovolíte, budem, trošku nadviažem na predchodcu, na kolegu Šebeja, ktorý povedal, že: Západ končí tam, kde končia gotické chrámy. Nestihol som to v tej faktickej poznámke, kvôli tomu som sa prihlásil. Aby sme nemali takú len krátku pamäť a aby to nebolo také podsúvané, také jednostranné, a jak naša krajina je prozápadná. Dovolím si povedať, že nie je. A myslím si, že aj deti v školách sa učia, že Slovenská krajina je uprostred Európy. Nie je západná, nepatrí k Západu a rovnako ani k Východu, ale je mostom medzi Východom a Západom. Stále to hovorím, že je mostom. A tým mostom, sa vrátim trošku späť ako do histórie k našim vierozvestcom, k svätému Cyrilovi a Metodovi, ktorí v IX. storočí prichádzajú k nám s kresťanstvom a prichádzajú takisto s kultúrou, ale čo nám prinášajú, to je jazyk. Teda nie jazyk, ale písmo, hlaholiku. Hlaholské písmo sa veľmi krátko používalo, bolo to len 21 rokov, neskôr to bola cyrilika, ktorá sa používala. Ale hlaholika má úplne inú podobu, ako má dnešné písmo, ktoré my používame dnes. Má oblé tvary. Dnešné písmo, ktoré my používame, je latinské. Ale spomínam týchto dvoch vierozvestcov preto, lebo oni sú tým mostom medzi Východom a Západom. Títo vierozvestcovia neprichádzajú zo Západu, ale prichádzajú, paradoxne, prichádzajú z Východu, cez to všetko, že knieža Rastislav žiada o pomoc rímskeho biskupa, aby poslal vierozvestcov, lebo tá germanizácia, ktorá tu bola silná na našom území Veľkej Moravy, mala tak silný vplyv, že sa bál o to, že stratí identitu, že stratí náš národ identitu. Nakoľko nebola tá pomoc poskytnutá zo strany Západu, obracia sa na Východ a Michal III., cisár, posiela svätých Cyrila a Metoda.
Myslím si, že tu našu históriu poznáme veľmi slabo. Musím sa priznať, že aj ja. Lebo keď v časoch, keď som chodil do školy, a učili sme sa ten dejepis, my sme nemali ani len zmienku o svätom Cyrilovi a Metodovi. Ale stala sa tu prelomová a fenomenálna vec, oni prichádzajú s týmto písmom a liturgickú knihu, liturgické knihy prekladajú do staroslovienčiny a staroslovenčina, môžme sa o tom, viesť polemiky, či staroslovienčina, či staroslovenčina, ale sú odborníci, ktorí hovoria, že je to staroslovenčina, je preložená do teda liturgickej knihy. A evanjelium svätý Cyril prekladá do staroslovenčiny a staroslovenčina sa stáva štvrtým liturgickým jazykom, štvrtým liturgickým jazykom. Okrem latinčiny, gréčtiny a hebrejčiny je to staroslovenčina. Údajne to tak bolo, že to bolo až do Druhého vatikánskeho koncilu. To je predchádzajúce storočie, 1962. Takže toto bola skutočne výnimočná vec, výnimočná vec, ktorú nevieme ako doceniť.
A svätý Cyril a Metod, keď putujú do Ríma, tak oni cestou sa zastavujú a, paradoxne, a to je ten bolestivý Krym, ktorý mi spomíname, a svätý Cyril s Metodom objavujú hrob svätého Klimenta, bol to tretí rímsky pápež, svätý Kliment, a do Ríma prichádzajú s pozostatkami, svätí Cyril a Metod, kde žiadajú Hadriána II. o uznanie staroslovenčiny ako štvrtého liturgického jazyka. Čo sa stalo? Hadrián s celým sprievodom vychádza v ústrety našim vierozvestcom a kladú knihu –  v podstate toto, začínajú naše dejiny a my nemáme ten počiatok s mečom v ruke, alebo s kanónom za chrbtom, ale začíname naozaj tou liturgiou a začíname písmom svätým – a kladú tieto liturgické knihy v Santa Maria Maggiore na oltár jasličiek. A takto v podstate sa začínajú písať, začína sa písať naša história.
Ja som len chcel podotknúť to, že by sme zase tak netvrdili, že Slovensko patrí tak jednoznačne k Západu. Naozaj Slovensko je také zlomové, je zlomové, kde sa láme Západ s Východom. A Slovensko je krajinou tou, ktorá veľmi dobre rozumie jak Východu, tak aj Západu. Preto my máme byť tým mostom.
Mrzí ma to veľakrát, keď sú tu naozaj také, by som povedal, veľmi agresívne a také štvavé postoje možno niektorých kolegov a s takou nenávisťou, s akou vystupujeme voči Rusku. Nemôžem s tým súhlasiť, nemôžem s tým súhlasiť, ja som s tým nesúhlasil už pred rokom, keď sme tu boli, a opakovane, a odmietam to aj opakovane.
Aj keď tá história paradoxne hovorí o tom, že my sme boli tí, kedy v podstate náš národ bojoval práve proti Rusku. A toto by sa malo zopakovať v podstate znova. Áno, myslím si, že aj ten západný svet si uvedomuje tú skutočnosť, že áno, stávame sa nespoľahlivými tými spojencami, lebo to je taká bratovražedná vojna. Neviem si to ani predstaviť, že by sme naozaj mali stáť na pozícií takej a by sme mali, mali naozaj reálne bojovať proti Rusku.
Ja len toľko som chcel k tomu Východu a Západu. A tie posledné gotické chrámy, tie som spomínal v tej faktickej poznámke, to je na severovýchode Slovenska, je to Bardejov a juhovýchod Slovenska, Košice. Ale chcel som podčiarknuť tú skutočnosť, že my máme veľmi blízko k tomu Východu a veľmi dobré rozumieme aj Slovanom, ktorí žijú na východ od našej krajiny.
Neviem, nebudem rozvádzať ďalej tú správu, ktorá je tuná, myslím si, že tu už odznelo veľmi veľa vecí takých. Ale ja jak som aj pred rokom, tak aj teraz a stále budem vyzývať k tomu, aby tento konflikt na Ukrajine bol ukončený a riešil sa formou dialógu. Tento konflikt vôbec nemal začať, nemal začať. A tam, kde prestávajú argumenty a slová, tam začínajú rinčať zbrane. Ja budem stáť vždycky na strane tejto pokojnej cesty a na strane riešenia formou dialógu. A to, že možno tie pripomienky, ktoré tuná zazneli, že možno vláda, minister zahraničných vecí a premiér nemajú ten istý názor na zahraničnú politiku, lebo to odznelo od niektorých kolegov tuná, no rovnako je to aj v pléne Národnej rady. A to je jedno šťastie. Aj podľa prieskumu verejnej mienky dve tretiny našej krajiny je prorusky orientované. A aj túto skutočnosť nemôžme len tak hodiť cez rameno, ale treba ju brať vážne.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Vážení páni poslanci, pani poslankyne, dámy, páni, dovoľte len veľmi, veľmi stručne, pretože chceme ešte dneska skončiť. A naozaj myslím, že jeden deň na tému zameranie zahraničnej politiky by mohol stačiť, najmä v situácii, kedy pán minister zahraničných vecí musí, musí odísť zo Slovenska.
Ja by som to zhrnul, ten problém, ktorému dneska Európa čelí, a naozaj Európa sa nachádza v bezprecedentnej kríze kvôli štyrom dôvodom, a tieto štyri dôvody by som pomenoval prostredníctvom svetových strán.
Pretože jeden ten dôvod je, alebo ide z Východu, a to je ukrajinská kríza, ktorá je aj v spojení s Ruskom. Potom je tu vektor Západu, kde ja vidím ako veľký problém do budúcnosti, zrovna vo vzťahu k identite Európy, takzvanú TTIP, to znamená transatlantické partnerstvo o obchode a investíciách. Potom je tu južný vektor, kde sledujeme procesy v Grécku, v Španielsku, kde sa dostávajú k moci, alebo dostanú k moci radikálne ľavicové strany, čo môže mať veľký efekt na budúcnosť Európy. A potom tu máme severný vektor, ktorý ja spájam s politikou škrtania a austerity, ktorá môže byť naozaj hrobárom Európy. Čiže v týchto štyroch intenciách by som veľmi, veľmi stručne, do 20-ch minút sa pokúsim, pomenoval niektoré svoje argumenty.
Začnem tým, o čom je dnešná diskusia predovšetkým, a to je Ukrajina a spor Európy, respektíve Západu a Ruska. V prvom rade chcem zdôrazniť naozaj, že odmietam diskusiu vedenú niektorými kolegami z opozície, a už to tu bolo spomínané, ktorí vidia samých seba ako nositeľov pravdy a nás ako agentov nejakej veľmoci a podobne. To sú tak naozaj škôlkarské argumenty, že je mi to naozaj ľúto, lebo naozaj trojročné deti, škôlkari hovoria často svojim oponentom v škôlke, že moja mamina je najlepšia a nechcú počuť žiadne argumenty, pretože je taká silná tá emócia voči mamine, že nedokážu to nejakým spôsobom argumentovať, iba to tvrdia. A mne toto strašne silne pripomína kolegov z opozície, ktorí našli tú svoju veľmoc, Spojené štáty americké, alebo keď chcete, NATO, a tak strašne milujú túto veľmoc a tak strašne nedajú dopustiť, že nie sú ochotní počúvať argumenty druhej strany. A pritom aj Rusko má svoje argumenty. A tým nechcem sa k nim hlásiť, ale chcem ich vypočuť, chcem hovoriť aj o ruských argumentoch, pretože vo vzťahu, vo vzťahu k situácii na Ukrajine jedna aj druhá strana používa ale úplne odlišné videnie sveta.
Ja som mal tú česť byť asi pred dvoma týždňami v Rusku, bol som v Moskve, bol som v Jekaterinburgu, a stretol som sa s ruskými predstaviteľmi, aby ma informovali o tom, ako vidia oni tento spor. A bolo to naozaj veľmi poučné, bez ohľadu na to, či človek prijíma, alebo neprijíma ich argumentáciu, treba ju poznať.
Ten západný pohľad na krízu na Ukrajine je veľmi dobre známy, lebo ho ponúkajú všetky médiá a väčšina politikov zo strany pravice, ktorí sú médiami veľmi radi citovaní. A to je pohľad, že kríza na Ukrajine začala Krymom, to znamená, že ruskou anexiou Krymu, a odvtedy ríša zla – Rusko, aj keď v myšlienkach už dávno predtým, imperialisticky postupuje a zastaví sa možno niekde Reykjavíku, kým neexpanduje až na koniec Európy. To je taká tá, by som povedal, strašidelná vízia, kde Rusko je tou ríšou zla.
Potom máme ten ruský príbeh, ktorý som si vypočul. Ruský príbeh, celý ten príbeh o Ukrajine začína, naopak, na Majdane, ktorý podľa ruskej strany bol zinscenovaný, alebo minimálne veľmi silne podporovaný západnými veľmocami, či už európskymi, ale hlavne Spojenými štátmi americkými. Opakujem, to je ruská verzia. A je to vlastne len v súbehu ďalších rôznych prevratov, ktoré financovali aj nejakým spôsobom ovplyvnili Spojené štáty americké a západné veľmoci v iných krajinách. Spomíname si na farebné revolúcie, spomíname si na situáciu v Iraku, kde bola priama agresia, alebo v Líbyi, v Sýrii a tak ďalej. Takto Rusi interpretujú Majdan. To znamená išlo o puč, išlo o štátny prevrat. A oni reagovali na tento nepriateľský akt, kedy sa podľa nich Západ posúva smerom na ruskú hranicu tým, že sa, si chránili svoje bezpečnostné záujmy. To je ich príbeh. Teraz hovorím bez mojich komentárov, treba poznať obidve verzie.
Ja nevidím prienik medzi týmito dvoma verziami, pretože na Západe máte Rusko ako ríšu zla a na Východe, v Rusku opäť Západ je ten imperialista, tá ríša zla.
A teraz, ako sa dohodnúť? A viete, teraz, keď sa niekto snaží o tú dohodu, snaží sa hľadať, obrusovať hrany, snaží sa o nejaký kompromis, tak je okamžite vystavovaný obvineniam zo strany pravice, že my sme ruskí agenti a tak ďalej. To je neférové, je to neférové a príde mi to naozaj až primitívne a vulgárne, pretože svet naozaj nie je čierno-biely a, pán kolega Droba, opravím ťa, nie je čierno-biely. Svet má veľa odtieňov a sú rôzne interpretácie. A ak sme demokrati, ak máme kritické myslenie, ak dokážeme byť dostatočne skeptickí, tak myslím si, že musíme... Myslím si, že filozof liberálny to bol, Karol Popper, ktorý hovoril o otvorenej spoločnosti, ktorá sa vyznačuje najmä otvoreným myslením. Lebo to, čo predvádzate vy, to je zatvorené myslenie. To je vyslovene vopred daný vinník, vopred daná ríša zla a všetko ostatné už ide, zasadíme do tohto príbehu. Čiže toto odmietam, toto odmietam. A nie preto, že by som bol rusofil, a nie preto, že by som teraz pociťoval potrebu obhajovať ruské kroky, ale preto, že si myslím, že rovnováha je jediné, čo nás dovedie k mieru, a práve o ten mi ide.
Čiže keď som asi pred pol rokom povedal väčšinu svojich argumentov, ja ich nebudem opakovať, by som tu bol ďalšiu hodinu, keď som povedal väčšinu svojich argumentov, ten zásadný bol, že riešenie pre Ukrajinu, reálne riešenie pre Ukrajinu si dneska predstavujem v tom, že Ukrajina bude federalizovaná s velikánskou autonómiou pre Donbas a že bude neutrálna, to znamená, že nevstúpi do NATO, a aj svoje aktivity voči Európskej únii bude veľmi, veľmi starostlivo zvažovať. Toto bolo niečo, čo som spomínal pred pol rokom.
A všimnite si, s čím ide Hollande a Merkelová vyjednávať s Putinom. S touto víziou. S touto víziou, pretože očividne je jasné, a každým dňom pribúdajú obete, že proste iná šanca nie je. Vy nemôžete zobrať z bývalej takzvanej buffer zone, to znamená, zo zóny, kde nemal byť ani ruský vplyv priamy, ani západný vplyv, to znamená, neutrálnej krajiny, vy nemôžete časť, kus odtrhnúť, zobrať si ju a tváriť sa, že rovnováha v Európe nebola porušená. No bola! A bola porušená najskôr Majdanom, to znamená, že najskôr tými, ktorí dneska vedú vojnu voči svojim občanom na východe Ukrajiny.
Takže toto je môj pohľad. A tie dva svety by som sa snažil zmierniť tak, aby sa aj jedna, aj druhá strana zistila alebo našla v polohe, že je tu istý zmier, že to nebude ponižujúce ani pre jednu, ani pre druhú stranu. To je zásadou mieru. Viete, keď potom kolegovia hovoria, že každý, kto sa snaží o nejaké pochopenie, porozumenie voči Rusku, alebo snaží sa o mier, tak automaticky musí dopadnúť ako Chamberlain, pretože Putin v tejto analógii je ako Hitler, a tým pádom len ustupujeme imperialistovi a na konci to skončí tým, že obsadí aj nás a všetkých, viete, keby takto sme uvažovali pri každom mierovom procese, tak nikdy žiaden mier nebude. Proste vždy budete mať dva rozhádané tábory, vždy budú proti sebe bojovať, budú sa nenávidieť. Po prejavoch, ako pán Šebej predviedol, tak to len nenávisť rastie a rastie, to cítite z neho, že on proste to Rusko nenávidí. Teraz myslím, samozrejme, ruský režim, nemyslím toho bežného Rusa. On ten ruský režim nenávidí a on mu neverí a veriť mu nikdy nebude. Takto uvažovalo strašne veľa ľudí aj v americkom establishmente. Celé, celé, celé to obdobie po roku ´89, respektíve ´91, celý čas videli v Rusku nepriateľa.
A Rusko to vedelo. Aj v tých najjeľcinoveckých časoch, kedy ešte Rusi sa snažili zbližovať so Západom. Oni to videli. Rusku proste neverili. Potom prišli tie Bushove základne, respektíve radary v Čechách a v Poľsku. A dneska to bolo krásne pomenované pánom Osuským. Oni tam boli kvôli Rusku, nie kvôli Iránu, ako si vymýšľal Bush a jeho establishment. Kvôli Rusku. A myslíte, že Rusi to nevedeli? No, samozrejme, že to vedeli. Tu sa už naozaj vytvárala situácia veľmi dlho k tomu, aby takýto nejaký spor prepukol.
Ale boli to Rusi, ktorí sa sťahovali viac na Západ? Nie. Rusi, nie. Bol to Západ, ktorý sa sťahoval viac smerom k ruským hraniciam.
Mimochodom, medzi Ukrajinou a Ruskom je strašne dlhá hranica. Strašne dlhá, nechránená. Viete si predstaviť veľmoc, ktorá si dovolí to, aby v krajine, kde je nechránená tisícová, dvojtisícová hranica, kde proste nebudú mať kontrolu nad tým, či tá krajina je súčasťou NATO, alebo nie je súčasťou NATO? Tak tam proste taká veľmoc neexistuje. A naivne si myslieť, že Rusko teraz zahodí všetky svoje bezpečnostné národné záujmy len preto, že pán Šebej verí nejakým ideálom? No, myslím si, že je to trošku podcenenie ruskej pozície.
Navyše so skúsenosťou, ktorú máme so západným svetom, ako keby sme naozaj mali, stáli voči, v dnešnom konflikte voči Švédsku, tak ja nemám jediný problém. Pretože Švédsko nemá nejaké imperialistické ambície. Švédsko nenapadlo Irak, Švédsko nenapadlo Afganistan, Švédsko neriešilo veci v Sýrii a Líbyi veľmi zvláštnym spôsobom. Toto Švédsko nerobilo.
Ale my dneska nestojíme vo vzťahu Rusko verzus Švédsko. My stojíme Rusko verzus Spojené štáty americké, respektíve západný svet, ktorý má na rováši naozaj veľmi veľa.
A to sú spomínané príklady Iraku, čo proste dneska je úplne jasné, že išlo o agresiu v rozpore s medzinárodným právom.
Majú na svedomí Juhosláviu, čo takisto bolo v rozpore s medzinárodným právom. Uznávajú viaceré západné krajiny Kosovo, čo je absolútne bezprecedentné porušenie medzinárodného práva. Ja nerozumiem tomu, ako môžu na jednej strane obhajovať Kosovo a na druhej strane sa vytáčať kvôli Krymu. No buď sú konzistentní, ani jedno, ani druhé neprijmú, alebo sú neni konzistentní, a tam, kde im to vyhovuje, tam uznajú Kosovo, a tam, kde im to nevyhovuje, lebo Rusov treba biť, tak tam neuznajú. Toto je proste také pokrytectvo, že s týmto sa ja neviem zmieriť.
A tie informácie sú, samozrejme, aj z jednej, aj z druhej strany. Ja vám teraz nebudem ani zbytočne vyhodnocovať tie informácie, pretože včera to, myslím, veľmi pekne povedal Eduard Chmelár: žijeme teraz v časoch, vo vojne luhárov, v informačnej vojne – tu máte západnú propagandu, tu máte ruskú propagandu.
Ja som si len všimol teraz také krásne vyjadrenie jedného hovorcu ukrajinskej armády, keď teraz bombardovali nejakú továreň, to, to vidíte na ňom, proste, s tú, tú, s tým cynizmom, že: asi tam niekto zahodil nejaký ohorok, proste to vybuchlo. On naozaj dokáže takto do kamery úplne vulgárne, brutálne očividne klamať. Tam prebieha vojna a on sa vyhovára na ohorky alebo na nejaké bezpečnostné nedodržané predpisy od robotníkov. No, proste! A tu už cítime všetci, že tam je taká miera propagandy, že tomu sa nedá veriť.
A viete, veriť by sa možno dalo zase, keby sme boli v situácii, že čelíme nejakej neutrálnej, anjelskej mocnosti, keby to bolo nejaké Švédsko, spomínané. No ale Spojené štáty americké?! Keď prinášajú oni tie dôkazy?! Pamätáte si na Rumsfeldové dôkazy, keď išlo o Irak? Výsmech! Výsmech! To bolo jasné, že proste tá vojna nemala byť. Ale bez problémov tam mával tým papierikom. A dneska zase robí to isté. Alebo minimálne tá kredibilita je veľmi nízka už aj kvôli minulosti, ktorú ponúkajú Spojené štáty.
Čiže, a ja tým nechcem ako naozaj vytvárať ilúziu, že len Spojené štáty sú zlé a Rusko je dobré. Nie. Veľmoci sa správajú tak, že chránia svoje národné záujmy, častokrát aj veľmocenské záujmy. Ani USA, ani Rusko, tu nie je ten dobrý.
A my si musíme chrániť, ako Európa, svoje záujmy. Nemôžeme byť mopslíkom Spojených štátov amerických. Európa má byť sebavedomá. A vždy bola.
Preto nerozumiem mnohokrát terajším krokom Európy, s tými sankciami a ďalšími vecami, pretože si myslím, že mierový dialóg, mier a snaha o napĺňanie kompromisov, to bolo vždy, čo zdobilo Európu. A chcel by som, aby to tak bolo naďalej. Aj preto vítam dnešnú iniciatívu alebo súčasnú iniciatívu pána Hollanda aj pani Merkelovej a verím, že to konečne môže priniesť niečo, čo by sme všetci chceli. Lebo Slovensko, a toto sa naozaj musíme asi zhodnúť, pre Slovensko je národným záujmom stabilita Ukrajiny, ale aj stabilita Ruska. Proste, keď vám Rusko bude v nestabilite, to znamená, že keď budeme tlačiť sankciami Rusko do kúta, a teraz nielen sankciami, ale všetkým tým umelým znižovaním cien ropy, atď., no tak potom naozaj príde alternatíva voči Putinovi. Ale to nebude žiadny liberálny politik, ktorý bude prozápadny a ktorý bude chcieť ísť do NATO, páni kolegovia. To bude buď Žirinovskij, alebo Zjuganov. Čiže ľudia, ktorí tú vojnu naozaj spustia a veľmi, veľmi rýchlo. Čiže ak chcete tento scenár podporovať?! Ja si myslím, že by sme mali skôr chrániť ten mier, dialóg a kompromis.
Čiže myslíme na to, že trpí predovšetkým Ukrajina. Na Donbase umierajú ľudia. Hovorí sa dokonca o desaťtisícoch. Nielen o tých piatich tisícoch, ktorí sú štatisticky evidovaní formálne, ale o desaťtisícoch mŕtvych.
Viete, keď Miloševič kántril ľudí v Kosove, tak všetci sme nadávali na Miloševiča, lebo proste robí strašné veci. Dneska to je Kyjev, ktorý proste kántri separatistov. Je to tak. A môžte za tým vidieť samozrejme to, že separatistov podporuje Rusko. Ale áno, aj ten Kyjev je podporovaný Západom. Alebo aj tí Albánci v Kosove boli podporovaní Západom. Čiže to sú proste analógie, ktoré ne-dokážete obísť. Je to tak. A mne je to ľúto, že sa tu nehľadá priestor na mierové dialógy a bojuje sa. To je vždy zlé. To je vždy zlyhanie. Nech je to kohokoľvek, je to vždy zlyhanie. A opakujem, neobhajujem tým Rusko a ani separatistov, medzi ktorými sú takisto rôzni vojnoví štváči, a nijakým spôsobom by som sa ich nechcel zastávať. Dobre, takže toľko k Ukrajine a k Rusku.
Koľko hovorím? Aby som nehovoril viac ako dvadsať minút, koľko som si povedal.
Takže naozaj a už len poslednú poznámku, ktorú som spomenul aj na výbore a ktorú musím povedať už aj preto, že sa cítim ako veľký antifašista: nedopusťme revíziu dejín! To je najväčšie nebezpečenstvo, ktoré nás môže postretnúť. Nedopusťme revíziu dejín!
Keď počúvam ukrajinského premiéra ako v Nemecku hovorí, že Červená armáda počas II. svetovej vojny napadla Nemecko! On to povedal, ako keby sa nebojovalo proti hitlerizmu, ako keby sa napadlo Nemecko, proste "nevinné" Nemecko. To sú už také, také bludy, že tam už naozaj ako antifašista musím veľmi vážne reagovať. Nedopusťme revíziu dejín!
To isté, keď počúvam od kolegov z Poľska, keď sa tu hovorí o tom, že nie, to neboli Rusi, ktorí by oslobodili Osvienčim. A potom sú tu štatistiky, že koľko z nich bolo ukrajinskej národnosti, ruskej, takto to oni teraz začnú deliť, aby len akože z toho vynechali Rusov. To sú proste také nezmysly, že naozaj, prepáčte, ale toto nemôžem podporovať. Proste Rusku vďačíme. A padlo príliš veľa Rusov v tomto boji proti fašizmu, aby sme ich pamiatku nevážili. Čiže nedopusťme revíziu dejín!
A keď sa dejú veci na Ukrajine, ktoré hraničia s fašizmom, tak to musíme pomenovať. Proste musíme. Nemôžeme tým pádom tolerovať niektoré veci, ktoré sa na Ukrajine proste diať nemôžu.
A keď sme dokázali byť veľmi tvrdí voči Rakúsku, keď tam bola populistická extrémistická strana Haiderova, tak buďme aj voči Ukrajine a nedopusťme takých politikov, ako je Ljaško. Ten tam nemá čo robiť. Proste my máme povedať: a dosť, s fašistami my nerokujeme!
Takže toto je môj postoj, ale samozrejme budem rešpektovať diskusiu, lebo si nemyslím, že jediný mám patent na pravdu, a nemyslím si, že som nositeľom pravdy, o ktorej nemôžme diskutovať. Je to môj názor.
A viete, potom keď poviem niekedy kompliment, sa mi to stalo už druhýkrát, a ja už, ja som z vedeckých kruhov, keď som pánovi Poliačikovi raz povedal, že, nejaký kompliment, že on patrí k tým serióznejším, a on mi vzápätí zaťal proste, že aký som ja zlý. A dneska pánovi Šebejovi poviem, že je rozumnejší, a on na to povie, proste, že on mi nemôže oplatiť kompliment a strašne sa snaží byť vtipný. To sú, to sú chrapúnstva. To sa naozaj nerobí. A naozaj by som si vyprosil tento spôsob. To je ako v škôlke. Však sa bavme ako dospelí ľudia. Máme iný názor, ale ja si vážim aj kolegov z opozície napriek tomu, že majú diametrálne odlišné názory.
Dobre. Druhý vektor. Druhý vektor je TTIP. Budem už stručný, naozaj len poviem z rýchlika. K TTIP-u som aj mal viacero prednášok, viacero výstupov aj mimo sály parlamentu, čiže určite sa k tomu ešte budeme vracať. Ja verím tomu, že TTIP, proces teda dohody medzi USA a Európskou úniou o voľnom trhu bude trvať ešte veľmi dlho. Ja pevne verím, že to bude trvať minimálne niekoľko desaťročí, a nakoniec to skončí ako acta. Ale to je moje osobné želenie.
Samozrejme, vláda Slovenskej republiky sa stavia k tomu trošku pozitívnejšie, ale ja by som bol opatrnejší, najmä kvôli tomu, a to pán minister Lajčák veľmi správne povedal, treba veľmi starostlivo analyzovať dopady na európsky sociálny model, pretože liberalizácia môže ohroziť sociálny model, na ekologický model, lebo Európa má najvyššie parametre z hľadiska zeleného modelu, a tam musíme byť veľmi ostražití, a musíme byť veľmi, veľmi ostražití aj z hľadiska národnej suverenity. Pretože národná suverenita môže byť ohrozená korporáciami, veľkými, obrovskými korporáciami, nadnárodnými korporáciami, ktoré sídlia v Amerike, aj vďaka procesom, ktoré súvisia s tzv. arbitrážami, tzv. ES DIS. Tak tieto veci by som si určite postrážil. A v prvom rade by som si postrážil, aby proces jednania bol demokratický, akým dneska rozhodne nie je. Bankári majú prístup, korporácie majú prístup k tomuto rokovaniu, ale štáty nie. Štáty, nejakí úradníci z hľadiska Európskej komisie áno, ale my ako politici nemáme prístup k rokovaniam, nepoznáme výstupy, len veľmi formálne, a na konci sa iba očakáva, aby sme povedali áno či nie. No ja poviem nie, to vám poviem rovno. Pokiaľ to bude takto pokračovať, tak ja poviem nie. Lebo nechcem, aby sme Európu ešte viac amerikanizovali. Chcem, aby si Európa uchovávala svoju identitu, ktorá znamená sociálne, ekologické, mierové a demokratické usporiadanie. Toto chcem chrániť.
Tretí vektor, južný. To, čo sa deje v Grécku, nie je náhodou. Bez ohľadu na to, aké sympatie máte alebo nemáte voči Syrize, ja osobne nemusím nikoho asi presviedčať, že k nej nemám sympatie. Samozrejme, že sú mi sympatickí, sú to veľmi silní ľavičiari, veľmi humanistickí a veľmi demokratickí. Ja mám k nim sympatie, ale nie kvôli tomu to teraz hovorím. V Grécku sa naozaj stala zo škrtania, sa stalo niečo, čo tak silne rozbúrilo vlny sociálnych nepokojov, že tá krajina je vrcholne nestabilná, vrcholne nestabilná. A pokiaľ 35 % dostane radikálne ľavicová strana, tak to je signál niečoho, že Európa asi niečo nerobí dobre. Viete, môžte si povedať, že: aha, vidíte, nevďační Gréci, my sa snažíme im požičať, pomôcť, a oni sa teraz búria. No len toto je proste fakt, že oni nechcú ďalej trpieť za rozhodnutia politikov, ktoré boli konané nie nimi, ale tými politikmi.
A teraz otázka je: to isté sa deje v Španielsku. Všimnite si, čo sa deje so stranou Podemos, ktorá je tiež krajne ľavicová alebo radikálne ľavicová, ktorá vyhrá pravdepodobne o pár mesiacov španielske voľby. Španielsko je už ďaleko väčšie sústo, ako je Grécko. Ďaleko väčší štát. Piaty najväčší, myslím, v rámci Európskej únie. No a teraz Španielsko, Grécko; chceme naozaj dopustiť, aby sa k moci dostali radikálne ľavicové strany? Ako naozaj mne to nebude nijak mimoriadne prekážať, ale pokiaľ si politici zo Severu chcú túto možnosť nechať ujsť, aby spravili tú Európu sociálnejšou a vyhli sa takýmto konzekvenciám, tak majú poslednú možnosť, pretože potom z Juhu príde naozaj veľká vlna, ktorá môže zmiesť celú Európsku úniu.
A ja vyzývam iba k realizmu. Realizmus znamená, že chápem, že akési fakty tu fungujú, že sú tu nejaké okolnosti, že ľudia sú nespokojní s politikou škrtania. No tak musím reagovať, ak som správny politik, aby mi to neprerástlo cez hlavu. A Európe to dneska prerastá cez hlavu. Čiže žiadna tvrdohlavosť dneska nie je namieste, pokiaľ chcem udržať Európsku úniu.
A tu narážam na posledný severný vektor, ktorým je práve politika austerity, politika úspor, politika škrtania, ktorú tlačí predovšetkým Nemecko a niektoré pobaltské štáty a severské štáty. Pritom úplne môžem rozumieť tej argumentácii: nepodporujme morálny hazard, nesnažme sa teda prejedať si svoju budúcnosť. A tak ďalej. Ale to je v poriadku. Nikto nehovorí, aby sme prejedali budúcnosť. Z juhu sa ozývajú hlasy, aby boli tie sociálne náklady a sociálne dopady oveľa zmierlivejšie. To je celé. Aby sme trošku sa vedeli nadýchnuť a podporiť rast, pretože škrtaním akurát tak ničíme rast. A vy chcete od Španielska, Grécka, Talianska a týchto krajín, najskôr ich priškrtíte škrtaním, že nemôžu nijak rozpumpovať ekonomiku, a potom povedzte: splácajte, však môžte rásť. No nemôžu rásť. To je proste kontraintuitívne, kontradiktorické a myslím si, že sa tým Európa dostáva do pasce a dáva si vlastné góly.
Trošku realizmu, trošku realizmu, to je všetko, čo chcem. A chcem návrat k tej sociálnej Európe, ktorá bola typická pre západnú Európu v 60. – 70. rokoch, do čias, kedy naozaj boli pri kormidle takí politici, ako Olof Palme, ale aj Fransois Mitterand a ďalší a ďalší, ktorí chceli z Európy sociálny kontinent. A toto bude asi vždy niečo, čo ma bude hnať dopredu, aby som podporoval všetky strany, ktoré takéto niečo chcú.
A, viete, aj tá Syriza chce iba to, čo sa hovorilo v 60. a 70. rokoch v mainstreame. Ona nechce nič radikálnejšie.
Takže, aby som to zhrnul, realizmus to je, k čomu vyzývam vo všetkých štyroch vektoroch.
Vo vzťahu k Ukrajine: netlačme Rusko do kúta, lebo z toho bude vojna a túto vojnu nemôže nikto vyhrať, lebo Rusko má jadrové zbrane a prehráme všetci. Prehráme všetci. Ak chcete toto, niekto, riskovať, prosím, nie so mnou. Ja budem vždy ten, ktorý bude volať po mieri, po rokovaniach a nie po zbrojení. A naozaj treba si uvedomiť, kam kráčame. Pretože nech už spor na Ukrajine interpretujeme, ako chceme, Rusko nijakým spôsobom nezasahuje do štátov NATO. Ukrajina nie je štátom NATO. Dúfam, že ani nebude, popravde. Nie je štátom NATO. Ale NATO teraz robí na hraniciach Ruska veci, ktoré Rusko môže vyhodnocovať ako ofenzívu. To sú veľmi nebezpečné veci a ja by som bol veľmi opatrný. Samozrejme, treba zvažovať, treba sa baviť o týchto veciach, treba viesť dialóg v rámci Európskej únie, treba viesť dialóg s partnermi, ale treba upozorňovať na to, že sme prví na rane. A rozzúrené Rusko za hranicami, to by som teda naozaj nechcel mať. Čiže neprovokujme a nenapínajme svaly, radšej rokujme a hľadajme kompromis. Takže to je realizmus.
To isté z hľadiska TTIP, to isté z hľadiska transatlantického partnerstva. Nerobme si tu fetiš z globalizácie, teraz mám na mysli ekonomickú globalizáciu. Ja som zástanca globalizácie v tom zmysle: prepojiť svet, internet, snaha o dialóg. To všetko samozrejme obhajujem, ale ekonomická globalizácia taká, aká je nastavená od 90. rokoch, kedy sa iba liberalizovalo, privatizovalo, deregulovalo, spustila práve ekonomickú krízu v roku 2008.
Chceme opakovať tie isté chyby?
Viete, kto je víťazom týchto procesov? Veľké korporácie, veľké banky. A tí najchudobnejší ľudia na to doplácajú, tí robia v tých sweet shopoch, maquiladoras. A tak možno raz skončíme aj my, pokiaľ budeme v tejto liberalizácii pokračovať. Preto je TTIP nebezpečnou, pretože amerikanizujeme svet. A svet nemá byť americký. Ja rešpektujem americký model, kým je v USA. Ale my máme vlastný európsky model a ten sa snažme chrániť. Takže toľko, realizmus aj v tejto otázke.
Z hľadiska južného vektora, a tu poviem ešte jednu vec navyše, pretože je to na juhu. Južná Amerika, moja srdcová záležitosť, pán minister vie, budem to opakovať pri každom svojom prejave, naozaj by som veľmi silne chcel, aby sme prestali s nepriateľskou politikou voči Kube. Pretože, a tu je dokonca, myslím, že veľký, veľký signál aj zo strany Spojených štátov amerických, že sa prestáva s tým nepriateľstvom, škandalóznym blokovaním Kuby, ktoré nemalo oporu v medzinárodnom práve. Toto musí prestať a ja som rád, že to prestať ide. To znamená, Kuba si takéto niečo nezaslúži. A to isté by som si doprial a by som chcel, aby sa dialo aj v iných latinsko-amerických krajinách, kde je tá snaha o zvrhnutie rôznych režimov, ktoré sú nepohodlné, zo strany niektorých veľmocí veľmi očividné, chcel by som vyjadriť podporu práve týmto latinsko-americkým krajinám na čele so socialistickými politikmi.
No a posledná poznámka k tomu severnému vektoru, to znamená, k tomu škrtaniu. Toto je podľa mňa najväčšie nebezpečenstvo. A vidíme to, v najbližších dňoch sa bude rozhodovať o vôbec existencii ďalšej, európskeho nielen sociálneho modelu, ale vôbec eurozóny, Európskej únie, či dokážeme ustáť tieto procesy. Odporúčam neškrtať ďalej, naozaj uvoľniť to, zainvestovať do ekonomiky a hlavne podporovať sociálnu Európu, sociálne dávky, bojovať s chudobou, bojovať s nezamestnanosťou. Len toto môže zachrániť Európu.
Čelíme vážnym hrozbám zo strany vojny a mieru, zo strany ukončenia sociálneho a environmentálneho modelu. A je dosť možné, že o pár rokov bude Európa vyzerať úplne inak, tak ako nikto z nás nechce, bude rozorvaná vojnou, bude rozorvaná sociálnymi krízami. Toto nikto z nás nechce. Lebo ja sa bojím, že v tom čase naozaj porastie aj extrémizmus, pravicový extrémizmus. A hrozba fašizmu je to najhoršie, čo môže, čo môže Európu postretnúť.
Nevracajme sa do histórie, snažme sa poučiť z nej.
A už len posledný príklad a poslednú vetu. Keď som bol v Rusku, hovoril som aj s vojnovými veteránmi, hovoril som s ľuďmi z čečenskej vojny a dokonca s ľuďmi zo sovietsko-afgánskej vojny ešte z osemdesiatych rokov. To posolstvo bolo od všetkých to isté: Nedopusťme ďalšiu vojnu! Tí, ktorí vojnu zažili, veľmi dobre vedia, že ďalšiu nemožno dopustiť.
Je zvláštne, že najviac o vojne hovoria a najviac sa rinčavými zbraňami a najviac sa tými militantnými rečami oháňajú tí, ktorí by v živote ani bojovať nešli. To je ten paradox.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Nechcem sa púšťať do polemiky s kolegom Blahom, zareagujem len na jeho zmienku o transatlantickej dohode, TTIP. A poviem, že zdieľam jeho obavy z toho, ako netransparentne prebieha príprava tohto mega dohovoru a mega dohody s nepochybnými sociálnymi a environmentálnymi implikáciami.
Zároveň chcem vysloviť nádej, že keď najbližšie navrhnem, aby nám vláda Slovenskej republiky predložila informáciu o tom, aký je jej postoj k TTIP, čo už vyrokovala, ako sa k tomu stavajú konkrétne rezorty, čo to bude znamenať pre Slovensko, tak kolega Blaha tento môj návrh podporí. Ďakujem vopred.

Ja som sa dostal nejako rýchlo do poradia, ale chcem povedať, že trocha som prekvapený záverom, keď pán poslanec povedal ako ľavičiar, že vidí riešenie krízy v raste, proste v konzume, v otáčaní peňazí. Ja myslím, že práve skôr v šetrení, nie v živote na dlh, nad pomery, v zmene finančného systému a tak ďalej. To som prekvapený týmto jeho tvrdením.
Ďalej som prekvapený aj troška, vlastne tam som ani neni prekvapený, že chváli pána Eda Chmelára, ktorý povedal iste aj všeličo dobré, ale nielen dobré. Čiže je on príliš extrém doľava, je príliš jednostranný a konfliktný. Čiže jeho by som za vzor tuná nedával, no.
Pánovi ministrovi letí za chvíľu lietadlo, tak musím to zrýchliť. Voľakedy za Leonida Iljiča Brežneva sa hovorilo toto: ni šag bez paderžky, ni slovo bez bumážky. Neviem, či rozumiete, čo to povedal pán Brežnev, alebo kto? Ale nie je to o tebe, lebo ty si tentokrát hovoril bez bumážky. A mne sa zdá, že tentokrát si hovoril celkom k veci, necitoval si ani klasikov, ani Marxa, ani Engelsa, kupodivu, a s tvojimi slovami možno v mnohom súhlasiť.
Ja trocha tebe alebo európskemu výboru vyčítam, lebo ty si jeho predsedom, že by mohol podstatne viac vytvoriť priestor pre takéto debaty. Zahraničný výbor toto robil, neviem, či to teraz robí, ale napríklad o Ukrajine sme mali v kinosále krásnu debatu, kde bol aj premiér, aj minister zahraničia, mnohí iní ľudia. Čiže eurovýbor sa mi zdá podstatnejší, omnoho viac ako zahraničný a teda ten by sa mal viac vyjadrovať k tejto téme, aj nejakými uzneseniami k rôznym zahraničným politickým problémom, čo v parlamente teda sa nerobí už tri roky, a myslím, že to je vážna chyba.
Ďakujem.

Pán poslanec Blaha, ja budem veľmi krátka, ale predsa nedá mi upriamiť znova pozornosť na to, čo ste povedali, čo je základom dnešného vývoja: komunikácia, dialóg. Sú možné viaceré scenáre ako môže situácia, ktorá je v tom medzinárodnom kontexte, pokračovať, ale toto je ten najoptimálnejší variant, scenár, aký môže nastať. Teda je veľmi dobré, že si to poprední európski politici uvedomili a že teraz to prevažuje v tých želaniach, či už premiéra, pardon, prezidenta Hollanda alebo kancelárky Merkelovej. Pretože ozaj, čo teraz potrebujeme v Európe, lebo tu nejde len o Slovensko. My síce máme hranicu, ale keby sa niečo udialo, tak sa to bude dotýkať celej Európy, takže Európa v tomto musí byť ozaj veľmi racionálna. Čiže ozaj kľúčové slová: komunikácia, dialóg.
Ďakujem.

Ja vám chcem, pán poslanec Blaha, poďakovať za vyvážený a objektivizujúci prehľad dejinných, ale aj súčasných zahraničnopolitických udalostí a súčasnej situácie. Z mojej strany plná podpora tomuto mierovému úsiliu, úsiliu hľadať mierové riešenie, lebo ich rovnako považujem za veľmi nevyhnutné. Až ma mrzí vlastne pri tomto hodnotení, že rovnaká zhoda a rovnaké pochopenie neprevláda i pri hľadaní riešení súvislostí a vecí týkajúcich sa vnútropolitického diania. Takže z mojej strany plná podpora všetkému, čo ste tuná pekne zanalyzovali, aj uviedli.