46. schôdza

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pán kolega Martvoň, ja som to povedal, že je to problém, že schránkové firmy sú problém. Ale my musíme riešiť oveľa dôležitejšie veci v súvislosti s verejným obstarávaním. Ja netvrdením, že ich netreba riešiť, veď ja, už aj povedzme Európska komisia, ako ste povedali, začala sa zaoberať týmto problémom. Ale my musíme položiť ten základ toho zákona o verejnom obstaraní. A tuto je problém, aby sme, tak ako aj kolega Petrák hovoril, aby sme skutočne našli mechanizmus, aby bol optimálny, aby bol, samozrejme nebol byrokratický, a na druhej strane, aby sme vedeli odkontrolovať ten tok peňazí.
Ale viete, aj ja som, opakujem sa, ale dával som ten návrh, aby jednoducho, lebo štát musí kontrolovať ten tok peňazí, verejných zdrojov až po toho posledného v rámci realizácie konkrétneho verejného projektu. Čiže štát musí intervenovať. A môj zákon bol o tom, aby štát intervenoval do procesov a teda do vzájomných obchodných vzťahov tam, kde tečú tie verejné zdroje. A toto je, prakticky na toto som ja poukazoval, je treba, pán kolega Petrák, samozrejme. Ale vláda okrem tej prvej novely, ktorá bola, no, hovorilo sa o nej, aká je veľká, aká je perfektná, zistilo sa, že vôbec nie je perfektná, ale bolo treba na tom pracovať ďalej. Vyzerá tak, že už z dielne vlády a ministerstva vnútra už nepríde nič lepšie? Toto je, ako hovorím, čo sa týka schránkovej firmy, nehnevajte sa, skutočne, tak ako som to povedal, to je kozmetická úprava. Je pravda, budeme zrejme musieť riešiť potom tento problém po tom, ako príde nejaké európske riešenie, ale schránkové firmy sú v podstate problém len vtedy, keď takisto ako mnoho ďalších tých, ktorí vstupujú do verejného obstarávania, pokiaľ to robia transparentne a podobne a tá schránková firma to, dá najnižšiu cenu a tento projekt zrealizuje bez povolení, mám s tým takisto problém.
Ďakujem.

Ďakujem vám za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Kolegyne, kolegovia, vážený pán spravodajca, myslím si, vážený pán minister, som presvedčený, že nikto z nás, ktorí tu sme a prípadne ktorí tu obvykle bývajú, nepochybuje o tom, že verejné obstarávanie je správna vec. Je to jednoducho axióma. A predpokladám, že niet sa o čom sporiť. Určite aj každý zákon, ktorý má zámysel proces verejného obstarávania zlepšovať, je dobrým krokom a postupné približovanie sa možno k istému ideálu, aj keď viem, že ideály ani v zákonoch neexistujú, je správne.
Čo je nesprávne, je predstava, že je príliš veľa byrokratických krokov spojených s verejným obstarávaním, že nás to zdržiava, že to nedokážeme kvôli rôznym zložitým mechanizmom naplniť. Môže to byť čiastočne pravda, nepochybne, aj ste viacerí o tom hovorili. môže to aj zdržať proces, ale nemôže to zdržať žiadneho správcu, ktorý chce spravovať túto krajinu spôsobom riadneho hospodára. Je vylúčené, aby nastal prípad, a to by som tiež dal ako axiómu, že teda áno, vo všeobecnosti verejné obstarávanie okej, lebo vieme, že to tak má byť, na tom sme sa zhodli, ale máme tu práve takú chvíľu, že nám to nepasuje.
Poviem vám príklad z lesníckej praxe. Do lesov prišli povinnosti spojené s verejným obstarávaním relatívne neskoro, a bola tam veľká výhrada, že predsi sú tu nejaké agrotermíny, že sú tu predsi kalamity, že sú tu isté úlohy, ktoré, jednoducho príroda nepočká, a napriek tomu si lesníci zvykli Vláda povedala, musíte aj v štátnych lesoch podriadiť sa spôsobu verejného obstarávania, a ono to nieže len funguje, ja vám garantujem, že to funguje tak, že to prináša úspory. Nuž, ak tá vláda kedysi prikázala lesníkom, tak teraz, možno teraz odkaz od lesníkov vláde, čo sa týka súvislosti s predsedníctvom Slovenska v Európskej únii, no budete musieť, milá vláda, tentokrát sa garde vymenilo, súťažiť. Aj o tých len 20-, 30-tisíc eur. Pretože to je logika veci, že správny hospodár používa tento mechanizmus, lebo asi axióma platí aj pre lesníka, aj pre premiéra.
Takže odpoveď na otázku, že či predsedníctvo by malo byť dôvodom na to, aby sme sa vyhli procesu verejného obstarávania, myslím, že by sme mali považovať z tohto pohľadu za trvalo vyriešenú.
Dosť často sa tu dnes, mal som tu možnosť počúvať teda veľkú časť rozpravy, takže mám tú výhodu, že som si veľa vecí mohol vypočuť a zamyslieť sa nad nimi, dosť často sa tu dnes hovorilo o veciach morálky, ktorá nám vstupuje do rôznych procesov riadenia krajiny a ktorá nám vstupuje určite veľmi často, nadštandardne často aj do procesov spojených s verejným obstarávaním. Zazneli tu také, také náznaky toho, že niektoré tie prvky morálky, ktorá prichádza možno, alebo ktoré prichádzajú od našich partnerov zo západnej časti Európy, nám nevyhovujú, že to predsi len nie je celkom správne, že sú to rôzne úplatkové procesy. Nechcem spochybniť ani túto úroveň diskusie, len sa spytujem, či je úplatkovým procesom to, keď nemecký prezident v roku 2012 pri podozrení, že prijal nejakú pôžičku od nejakých kamošov, ktorí náhodou boli kamoši, ktorí mali veľké možnosti v rámci biznisu, musel odstúpiť. Nuž ak preberieme takýto spôsob vnímania západných morálnych procesov a vnútornej sebareflexie, tak potom akceptujme aj to, čo povedala kolegyňa zo SMER-u, že teda na tom západe dneska čítajú s porozumením Marxa a je to kniha, ktorá sa často dostáva medzi najpredávanejšie a najčítanejšie tituly, neviem, nepoznám tú štatistiku, ale ja by som sa zameral práve nie na to, koľko Marxa čítajú v západných krajinách, ako sa predáva, ale aký je prístup vrcholových správcov štátu, ústavných činiteľov, našich, často už tentokrát, našťastie, aj spojencov k tomu, keď vznikne nejaké podozrenie. Lebo ono vieme, že nikdy žiadny zákon ani zákon o verejnom obstarávaní nebude dokonalý, nech sa budeme o to snažiť akokoľvek, vždy tam bude nejaká škulina. Po slovensky trhlina, škára? Ani neviem, čo je v tejto chvíli správne, ale rozumiete mi. Aj tu je dôležité, aby sem prichádzali ľudia, ktorí budú riadiť procesy aj verejné obstarávania, tí, ktorí si tú škáru možno všimnú, tú škulinu, ale nebudú mať snahu ju rozširovať, vopchať sa do nej, ale si ju skôr nevšimnúť. Toto je dôležitý moment. A tu sme pri tých klasických politických nomináciách, ktoré sú produktom práve nášho systému nazerania na "vyhral si voľby, môžeš riadiť tak, ako myslíš".
Padlo tu už s úctou meno pani Richterovej (pozn. red.: správne má byť -– "Remišovej"), ktorá vstúpila do tej tlačovky, ktorá bola nedávno, a sa to, s vďakou sa citovalo. Ja si pamätám od nej jednu zaujímavú vec, že keď v Bruseli, kde teda roky pôsobila, napriek svojmu relatívne mladému veku, bolo nejaké verejné obstarávanie, ale bol to proces výberového konania na obsadenie nejakej funkcie, takže to je tak urobené alebo bolo to urobené tak dobre, že nedošlo k politickým tlakom, ale že sa mnohokrát naozaj z daného možného spektra ponuky vybral najlepší človek, alebo najlepšia ponuka. Ide to jednoducho. To my si nahovárame, že politické nominácie sú nutnými dôsledkom. A to sme tu práve pri momente, na ktorý chcem upozorniť. Keď ste skloňovali morálku, tak potom musíme skloňovať aj to, aby sme dokázali ľuďom dať ponuku, že v rámci možného riešenia nebudeme zlepšovať len zákony a zmenšovať tie trhliny, ktoré nehodní zneužívajú, ale budeme sa snažiť, aby výkon podľa týchto zákonov robili tí, ktorí sú z daného spektra ponuky najlepší nositelia výkonu. To znamená, nie politickí nominanti, ale prísne a dobre vybratí predstavitelia, ktorí budú síce omylní, ale ktorí tie škáry hľadať jednoducho nebudú, lebo v tom je základný problém.
A teraz by som sa k tomu, kde som sa chcel napojiť a čo ma inšpirovalo k tomuto vystúpeniu. Dopoludnia pán poslanec Kadúc veľmi presne povedal, že základný problém je na strane obstarávateľa. To je absolútna pravda z môjho pohľadu. My síce vieme, že do tohto procesu vstupujú tak obstarávateľ, ako potencionálni dodávatelia, ale jednoznačne tí dodávatelia, aj keď sú povinní hrať fér. A vôbec ich nechcem obhajovať, ja sa im do istej miery nedivím, že využívajú všetky možnosti k tomu, aby sa dostali k štátnej zákazke, pretože chcú prežiť. Neospravedlňujem, ale viem to akceptovať. Viem si predstaviť, že majú istý motív, ktorý ich ospravedlňuje. Nikoho však nebude nikdy ospravedlňovať, ak na strane štátu je obstarávateľ, verejný obstarávateľ, ktorý pripustí, aby mechanizmus obstarávania zlyhával nie kvôli chybám, ale kvôli zlému úmyslu. A práve zlý úmysel je to, čo často sprevádza, a to je to prepojenie medzi tou politickou nomináciou toho, ktorý stojí na čele organizácie, ktorá zabezpečuje verejné obstarávanie.
Neviem, či to môžem povedať, lebo už tých porekadiel a prísloví tu zaznelo viacero, ale napadá ma jedno, ktoré nemôžem povedať úplne presne, lebo nie je celkom slušné, ale napriek tomu myslím, že slovník slovenských porekadiel ho obsahuje. Viete, je to to porekadlo o suke a psoch. To je ten pomer medzi obstarávateľom. Ak sa obstarávateľ rozhodne, že bude poriadne obstarávanie, tak tí, čo okolo neho obskakujú a chceli by získať výhody, verte tomu, že neprekonajú poriadne nastaveného obstarávateľa napriek tomu, že tie škuliny v zákone budú. A preto apelujem aj na túto stránku veci. A bol by som veľmi rád, keby sme to, čo povedal poslanec Kadúc, nepovažovali len za časť jeho vystúpenia, ale za veľmi dôležitú záležitosť, že obstarávateľa musíme považovať za hlavný článok v tomto procese a zároveň za najviac ohrozený článok.
Spomenul jednu zaujímavú vec, ktorá tiež je hodná pripomenutia. Že ten obstarávateľ síce vyhlási verejné obstarávanie, ale si nevšimne takú "maličkosť", že existuje na trhu aj nejaká obvyklá cena. Zákon je dodržaný, ponuky sa zbehli. To, že medzi týmito ponukami bude ponuka, ktorá nie je obvyklá a presahuje cenu obvyklú až príliš rapídne, to si niekedy, a nie niekedy, ale dosť často naši verejní obstarávatelia, predstavitelia správy tohto štátu radi nevšimnú. Zoberte si občana, ktorý sa rozhodne kúpiť chladničku za 300 eur. Prekliká web, pobehá po predajniach, zabehne ešte aj z Humenného do Michaloviec, či tam by neušporil nejakých 20 eur. A, sakra, ale ten obstarávateľ, ktorý sa hrá len s miliónmi, opäť v úvodzovkách, toho to nenapadne, že by zabehol do susedného mesta, obrazne povedané, alebo že by si preveril tú cenu. A to, verte tomuto, je príklad, ktorý nie je ad hoc pre túto chvíľu a je ojedinelý. To je prípad, ktorý mnohokrát sa používa. Pretože čo? Zákon sa dodržal. Aký je problém? Boli tu ponuky, našli sme tu najlepšiu. Môžme my za to, že sa neprihlásili tí výhodnejší? Zdalo by sa, že tu by som mohol len pána poslanca Kadúca potvrdiť a povedať áno, súhlasím. Ale, viete, on otvoril len dvierka k tomuto problému. Len prvý stupeň toho konania, ktoré sa zneužíva na okrádanie občanov tohto štátu pod rúškom verejného obstarávania. Totiž to máme tu ešte nadstavbu, veľmi efektívnu, a opäť je podľa zákona. Tá nadstavba spočíva v tom, že parametre verejného obstarávania nastavíme tak, aby sa tí, ktorí by ponúkli výhodnú cenu, dokonca cenu, ktorá je na trhu obvyklá, z nejakého dôvodu nemohli do súťaže dostať. Je to prípad, ktorý sa často stáva. Tu už dobrý úmysel obstarávateľa nemožno predpokladať, ale nejakú zábudlivosť, tu už treba predpokladať a priori zlý úmysel a veľmi dobrú pamäť, že kto mi čo nariadil, a ja to musím vykonať, lebo toto nie je prípad zriedkavý. To je ten druhý nadstavbový stupeň. Ale my neskončíme ešte ani pri tom druhom.
Viete, čo sa stáva v procese verejného obstarávania ďalej? No, že ten, kto to vyhral týmto zaujímavým spôsobom, že sa teda dostal do pozície víťaza kvôli tomu, že parametre súťaže vylúčili tých ostatných, diskriminovali ich, že ten si pre plnenie svojho záväzku, ktorý ako víťaz verejného obstarávania teda získal a je povinný plniť, zoberie ako svojho subdodávateľa, tých malých alebo tých ostatných neúspešných, ktorí v súťaži neuspeli, ktorí v súťaži nemohli uspieť, lebo sa do nej nemohli dostať, lebo parametre ich z tejto súťaže vylúčili. Myslíte si, že je ťažko nájsť také parametre, ktoré vás vylúčia zo súťaže? Verte, že budú znieť veľmi vznešene. Tak elegantne, že dokonca až vám srdce zaplesá: ekologické rôzne dôvody, argumenty verejného záujmu. Jednoducho neni problém, keď máte zlý úmysel, nájsť parametre, ktoré týchto subdodávateľov vylúčia. Ale zaujímavé, víťaz ich potrebuje.
No a úplne, ak by sa vám zdalo, že som teda už dosiahol vrchol tejto malej nepeknej pyramídy, tak ešte nie. Ten vrchol bude až v tom, že títo subdodávatelia, ktorých si víťaz zobral, sú schopní, nie vždy, ale často dodať predmet plnenia verejného obstarávania za cenu, ktorá je ešte o niečo nižšia, ako bolo cena obvyklá. Pretože chcú prežiť a aj pri tej nižšej cene sa nájde istá možnosť ako proste sa dostať aj s réžiou, keď už nie do veľkého zisku, tak aspoň nie do straty, lebo niekedy tie výrobné prostriedky, ktoré vlastnia, jednoducho nútia, aby robili aspoň na nulu, keď už nie so ziskom. A to je tá obludnosť, ktorá v tomto prípade naozaj existuje. Takže keby som to vyjadril indexami. Cena obvyklá, sto. Tých, čo by boli schopní ju dodržať, parametre verejného obstarávania a priori vylúčili. Prídu víťazi, ktorí dajú stopäťdesiat. No bolo to najnižšia ponuka, tak stopäťdesiat. Najlepší berie, že je to stopäťdesiat, okej, stopäťdesiat. Ale on, tento náš skvelý víťaz si musí zobrať subdodávateľa. A tomu nedá ani tú stovku. Tomu dá tých osemdesiat. Sto, stopäťdesiat a pod hranicu zase osemdesiat. Ľahké počítanie. To už nie je škára. To je tunel a to je prievan. Len ešte otázka, ktorým smerom vanie. A na toto chcem upozorniť. Ja si nevymýšľam. Ja som si neprečítal fantastickú literatúru. Ja čerpám z reality správy tohto štátu. Verejné obstarávanie okej, axióma platí.
Ale toto sú spôsoby, ktoré nikdy nevylúčime absolútne ani tým najdokonalejším zákonom, a preto musíme o tom hovoriť tu, pretože tu sú ľudia, ktorí musia uplatňovať, ako ste to povedali, rozum, odbornosť, ale aj česť, aj svedomie. To tu jednoducho musí byť. Keď ten nemecký prezident sa zdvihol kvôli tej pôžičke od kamarátov, a ťažko sa dvíhal, a Merkelová, si pamätáte, za ním plakala, a išiel, a prezident. Ako je to možné, že u nás sa ľudia v takýchto prípadoch nedvíhajú zo stoličiek?! Nie kvôli tomu, že zákon, že súd, že prokurátor. Kvôli tomu, že svedomie, že jednoducho nemôžem predsi riadiť ani na veľkej, ani na menšej, ani na najnižšej funkcii tento štát, keď možno vzniklo len podozrenie, že konám neférovo.
Tu by som aj skončil. Len upozorním, že teda je tu otázka tej škuliny, že vlastne ten index stošesťdesiat alebo stopäťdesiat, stoosemdesiat, že kde sa to vlastne podeje. Toto je dôležité, lebo tu sú milióny, o ktorých hovoríme, že sa okrádajú občania. De jure ich získal ten šikovaný víťaz verejného obstarávania. Ale viete, čo hovoria zlé jazyky? Ja viem, nedokážeme to. Veľmi často sa hovorí, že oni sú víťazmi len naozaj de jure, že de facto mnohokrát oni z týchto peňazí až taký veľký osoh nemajú, ako by to rozpätie vedelo našepkávať. Možno tí, čo vedia použiť správne svoju hlavu a vedia ňou zarobiť milióny, možno by tí vedeli o takýchto tendroch povedať čosi viac.
No a skončím tým, čo už tu bolo povedané v sieni zákonnosti veľakrát, a obrátim sa hlavne na občanov. Viete, bude ešte veľa volieb a veľakrát sa budete rozhodovať. Veľmi vás prosím, veľmi nás prosím, aby sme sa rozhodli vždy pre také osobnosti a také vlády, ktoré nebudú mať problém s tým, čo je základ riešenia tohto problému, a to je otázka materiálnej, hmotnej zodpovednosti za rozhodnutia zodpovedných občanov, ktorí sú poverení dočasne riadiť tento štát. Nech majú vysoké platy, nech majú bavoráky, nech majú sekretariáty, nech majú špeciály, ktoré ich vozia po všetkých svetadieloch, a nech tam robia dobré veci a nech vybavujú, čo treba, to je všetko správne. Len k tomu musí byť tá protiváha. Nech majú zodpovednosť, že keď sa dokáže, že v takom verejnom obstarávaní urobili úchylku, a ktorú som si ja naozaj nevymyslel a ktorú nadiktoval a napísal život, takže nie že len prídu o bavorák, kanceláriu, plat a špeciál, ale že prídu aj k tomu, že sudca povie: vinný a budeš to musieť, vysoký správca dočasne poverený správou tohto štátu, zaplatiť; a možno to budeš splácať do konca života, možno dokonca tvoj dlh sa stane súčasťou dedičstva, keď sa raz pominieš. To vôbec nie je kruté, to vôbec nie je nemožné. Naopak, je to spravodlivé a správne. Pretože v takomto prípade tí beťári, ktorí dokážu tie škuliny rozťahovať v tom VO-čku, v tom verejnom obstarávaní, si veľmi dobre povedia: ale veď táto vláda raz skončí, a vôbec ja nehovorím iba o vás, kolegovia zo SMER-u, to sa týka všetkých, lebo pokušenie moci je pre všetkých. To vieme, že moc chutí. Vedel to aj Mňačko a vedeli to dávno aj pred ním. Takže je potrebné, aby sme si jasne povedali, že toto je ďalšia axióma, ktorú potrebujeme dostať do politickej kultúry. Môžeš robiť chyby, chyby robia všetci, ale nesmieš vedome poškodzovať úsek správy štátu, ktorým si bol dočasne poverený. Ak toto dokážeme, tak dokážeme dosť.
Ja som mal možno ohlásiť, ale nie som si istý, ja som si to s právnikmi nepreštudoval, že či som nemal ohlásiť aj istý konflikt záujmov pri tomto svojom vystúpení, pretože vlastne patrím k tým ľuďom, ktorí momentálne majú problém so súdnou stolicou, alebo budú mať, pretože štát podal na mňa žalobu, alebo jeden zo štátnych podnikov, naschvál som nešiel do konkrétnosti, za to, že som teda povedal, že verejné obstarávanie, ktoré prebehlo v tomto štátnom podniku, je okrádaním a nezanedbateľným okrádaním občanov. Ale verím, že aj keby som sa poradil s právnikmi, tak že by mi nepovedali, že je to konflikt záujmov, pretože nikoho som nemenoval. Použil som len príklady, ktoré napísal život.
A, vážené kolegyne, kolegovia, hovorím to s presvedčením, že ak len toto dosiahneme, že naozaj ešte tento parlament by stihol schváliť otázku hmotnej zodpovednosti ľudí poverených riadením štátu, a mohol by som si povedať, že mám na tom aspoň jednu stopäťdesatinu podielu, tak by som si pri odchode z tejto siene zákonnosti povedal úplne otvorene, sám pre seba, že som tu nebol zbytočne.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Mičovský, ja začnem možno takou replikou, že pravda bude niekde uprostred. Presne takisto ako ste poukazovali na otázky verejného obstarávania v prípade predsedníctva Slovenskej republiky v roku 2016, tak ja som veľmi pozorne vnímal aj argumentáciu ministra zahraničných vecí, ktorý v zásade je duchovným autorom tejto myšlienky. A vnímal som aj interpretáciu riešení na výbore pre európske záležitosti, kde sa o týchto otázkach hovorilo.
Chcem preto úplne legitímne postaviť otázku tak, ako ju stavalo on. V prípade reprezentácie Slovenska v tomto polroku, v prvom polroku, teda v druhom polroku 2016 chceme najlacnejšie folklórne súbory, alebo najlepšie, ktoré nás budú reprezentovať? V prípade pohostenia zahraničných hostí chceme najlacnejší catering, alebo chceme catering, ktorý nám neurobí hanbu? V prípade zabezpečenia vozového parku pre prepravu, a treba povedať, že ten vozový park v takom objeme bude využiteľný iba na to obdobie toho polroku a potom väčšina tých áut teda buď bude požičaná, alebo bude nejakým spôsobom nakúpená do štátneho vozového parku, je otázka, či aj v tomto prípade nie je na mieste možnosť riešenia prenájmu týchto vozidiel formou sponzoringu pre firmy, ktoré dodávajú štátu autá, či už pre ministerstvo vnútra vozový park, alebo pre, pre iné orgány. Je tu tých otázok otvorených.
A preto hovorím, že tá pravda je niekde uprostred a možno jednofarebné videnie tejto problematiky nie je úplne na mieste a nikto nemá zlý úmysel, len chceme nájsť zmysluplné riešenie, ktoré ušetrí tejto republike peniaze.

Ďakujem veľmi pekne. Predovšetkým chcem pánovi poslancovi Mičovskému poďakovať, že jeho vystúpenie trvalo len 20 minút. Po druhé, chcem reagovať na niektoré jeho myšlienky, ktoré uviedol a rozviedol, a netýkali sa len tej výnimky, ale týkali sa všeobecne problémov verejného obstarávania v Slovenskej republike. A reagovať na jeho primer, teda príklad, ktorý uviedol v súvislosti s kúpou chladničky občana. Verte, pán poslanec Mičovský, múdry občan, ktorý kupuje novú chladničku, nie je pre neho dôležitá len a len cena, ale aj kvalita, dlhodobá udržateľnosť a viacročná réžia a, samozrejme, zúčtuje si aj finančné prostriedky, aj to, či bude musieť kupovať každý rok novú chladničku, alebo bude musieť takýto luxusnejší tovar zabezpečiť si jednou kúpou, kvalitnou kúpou, a takto sa rozhodne.
Musím vám povedať, že čo sa týka verejného obstarávania, Slovenská republika, keď zoberieme v rámci V-4, má najhorší zákon o verejnom obstarávaní, a najmä tými novelami, ktoré doňho vstúpili v minulosti za vlády Ivety Radičovej, pána poslanca vo vzťahu ku každému rezortu, pána poslanca, a teraz mi vypadlo jeho meno, Beblavého. A musím tiež povedať, že veľmi často by ste mali ísť aj medzi vedeckú obec a vysokoškolskú obec a pýtať sa, že sú niektoré komodity, ktoré sú tak jedinečné, že na ne nemožno ani vyhlásiť verejné obstarávanie. Sú jedny špičkové technológie, ktoré vyrába v Európskej únii a v Európe len jedna firma, a tam žiadna súťaž nemôže byť. Čiže sú isté, istým spôsobom výnimky, ktoré sú celkom prirodzené... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pán poslanec Mičovský, myslím si, že bolo to veľmi ako dobré odborné vystúpenie. Dali ste aj zopár pripomienok, ktoré ešte podľa mňa sa dajú riešiť. Chcem vás upozorniť, ako aj celú opozíciu, tak ako som to povedal aj pani Žitňanskej v rámci relácie Téma dňa, že už je v medzirezortnom pripomienkovom konaní veľká novela zákona o verejnom obstarávaní. Viete si to tam pozrieť, bolo to predložené Úradom pre verejné obstarávanie práve v reakcii na smernice už schválené v Európskom parlamente a ešte dopracované v rámci Európskej komisie. Práve na to už aj tá novela reaguje v mnohých veciach. Čiže tam potom bude možná aj táto diskusia, aj o tých veciach, čo ste, pán poslanec, hovoril, a doplniť to alebo vylepšiť.
No a čo sa to týka tej výnimky v rámci verejného obstarávania služieb a tovarov pri slovenskom predsedníctve v rámci EÚ, tak chcem upozorniť na to znova, že týka sa to iba podlimitných zákaziek, a pre, ako informácia pre celú opozíciu, pozrite si už teraz v súčasnosti platný § 1 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní. V ods. 3 v písm. c) už teraz, a je to tam asi desať rokov, je výnimka na dodanie tovaru uskutočneného dodaním stavebných prác alebo poskytnutím služieb, ktoré zadáva zastupiteľský úrad SR v zahraničí. Čiže ak by to predsedníctvo prebiehalo a by všetky tie summity sa robili v zahraničí, tak dokonca ani tú výnimku, ktorú pán poslanec Kondrót dal, by nebolo treba, lebo by táto výnimka, čo bola schválená ešte za prvej Dzurindovej vlády, by sa využila. Tým ale, že to bude niektoré, alebo mnohé summity budú prebiehať aj na území Slovenskej republiky, tak sa to potrebovalo, to bolo treba upresniť, ale všetko to stále zostáva v rovine podlimitných zákaziek, teda do tých 20-tisíc. Čiže na to chcem upozorniť, že nič, ja neviem, svetoborné sa tu nedeje, iba sa niečo upresnilo, čo napomôže promptnosti a efektívnosti pri predsedaní Slovenskej republiky v rámci EÚ.

Ďakujem za slovo. Chcem vo svojom krátkom vystúpení podporiť kolegu Mičovského v jeho filozofii náhľadu na verejné obstarávanie. Pretože aj ja si myslím, že dnes na Slovensku nie je prvoradý problém schránkové firmy, ale prvoradý problém je verejný obstarávateľ. Ten aj v dnešnom znení paragrafovom, v akom, v akom zákon je, má možnosti, ako vyberať budúcich víťazov tak, aby boli efektívni. Ale, ale to jednoducho nerobí. Tie dôvody sú pravdepodobne viaceré. Nechcem sa vracať veľmi dozadu, ale keď sa len teraz tak letmo pozrieme, pár týždňov dozadu, keď sme tu rokovali o verejnej súťaži na zabezpečovanie platieb mýta, tak tam, kde je taký krásny dôkaz toho, že v tejto dobe, teraz, keď pre viacerých sú aj schránkové firmy akože problém, tak teraz sme vlastne vybrali také riešenie, ktoré skončilo v schránke. A to by, hovorím, nebolo až to najhoršie, ale v čase, keď sme vedeli, že predtým túto službu poskytoval niekto a tá cena sa nám zdala vysoká, tak teraz verejný obstarávateľ uviedol v obstarávaní takú budúcu možnú cenu, že bola dokonca vyššia ako tá, ktorá bola kritizovateľná. Ako to skončilo? Víťaz Paywell samozrejme ponúkol sumu vyššiu, ako bola tá predtým. Bez veľkých problémov, keď už bola nejaká mediálna kampaň, tú sumu znížil na nižšiu, ako bola pri firme Fleetpay.
Takže zásadný problém nie sú tak schránkové firmy, hoci pochopiteľne áno, ale prvá, prvá tá vec musí byť aj pri tej novele, o ktorú teraz ide. Preto o tom aj teraz hovorím, aby sme potom, pri tom ďalšom rokovaní, brali do úvahy aj ten rozmer efektívnosti, spravodlivosti, efektivity a nielen akože riešenia.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem aj všetkým štyrom kolegom, ktorí reagovali. Ja by som to vyriešil možno aj tak spoločne, že ja som ani nedal dôraz na to, že či teda tú chladničku máme dať iba podľa ceny, alebo aj podľa jej výkonu, alebo podľa toho, či je v kategórii A 33, alebo iba A 3. A takisto ten catering som nepovedal, že máme siahnuť po nejakom štvrtotriednom reštauračnom zariadení, kľudne tam nastavme v tých parametroch to, čo si predstavujeme, že by sme očakávali ako tú základnú rovinu, po ktorej teda naša súťaž ide a ktorá je cieľom tejto súťaže. Len viete, ja som tam hlavne akcentoval tú otázku toho obstarávateľa a toho predstaviteľa toho obstarávateľa, ktorý jednoducho by mal si byť vedomý toho, že nie nastavím len parametre, ale, teda tie technické a finančné, ale aj tie morálne. Že naozaj mám záujem pomôcť firme, ktorú riadim, či je to štát alebo je to malý štátny podnik, spravovať veci verejné čo najlepšie. Mne chýba práve to, že my sme sa nedostali pri tejto diskusii a pri tomto zákone k základnému zámeru, že to musia byť veci založené na morálke. Poviete, že to sa nedá v zákone vystihnúť. Tak potom som poukázal na riešenie – zodpovednosť charakteru materiálneho.
Pán poslanec Martvoň, súhlasím, veď ak tu máme zase predložené medzirezortné pripomienkové konanie, dobre, vstúpme doňho a snažme sa tú škulinu, o ktorej som rozprával, zmenšovať. Som presvedčený, že máme spoločný záujem, lebo sme všetci občania štátu, ktorí potrebujú žiť v štáte, ktorý je spravovaný a nie rozkrádaný. A viete dobre, keď tu povedal pán poslanec Petrák, že pravda je uprostred, nuž áno, mnohí sú statoční, ale mnohí aj nestatoční. Tak aj tá morálka je kdesi uprostred a tam by sme ju asi nemali chcieť mať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážení prítomní, ďakujem pekne za slovo. Dovoľte, aby som prispel do rozpravy o zákone o odbornom vzdelávaní aj ja.
Hneď na úvod chcem povedať, že podľa môjho názoru tento zákon má miesto v druhom čítaní. Určite nebudem hlasovať proti nemu, ale ako opozičný poslanec vidím isté riziká, na ktoré predovšetkým chcem, chcem upozorniť. Myslím si však, že všetky tieto riziká sú riešiteľné v druhom čítaní a prípadne aj v aplikačnej praxi. Pred tým, než ich spomeniem, chcem ešte konštatovať, že v zákone, alebo v dôvodovej správe k nemu na to, aký je to rozsiahly materiál a aké novinky zavádza, by sa hodila jasnejšia definícia duálneho vzdelávania a popis toho, čo ho odlišuje. Ono to tam na jednom mieste je napísané, ale nie je to podľa mňa dosť jasné, ani, ani komplexne, čo ho odlišuje od súčasného stavu. Čiže spomeniem päť rizík, najprv ich spomeniem a potom ku každému z nich poviem krátky komentár. Myslím, že technici už môžu zapojiť graf. A nie sú tam? Či sú? Sú niekde asi, počujú ma (premietanie grafov v rokovacej sále). Dobre, to bude graf k druhému z tých rizík.
Čiže prvé je, podľa môjho názoru, ak máme dva modely prípravy na trh práce a jeden je pluralitný a druhý je taký korporativistický, nechcem povedať centrálno-plánovací, ale, ale dalo by sa aj to povedať, tak tento, tento návrh je krokom smerom od toho pluralistického modelu ku korporativistickému. Nemyslím si, že súčasný minister má takýto úmysel, ale, ale vidím to v tom materiáli, vidím tam znaky takéhoto posunu.
Poviem príklad. Nedostatok absolventov na trhu práce sa v tom pluralitnom systéme rieši tak, že po prvé, signalizuje ho nárast ceny, to znamená nárast platov niektorých absolventov, prudký, znamená, že ich asi školstvo pripravuje málo. Nárast platov znamená, že sa viac detí prihlási na takéto školy, a keď sa na nich prihlási viac detí, tak školy dostanú viac peňazí, môžu rozšíriť svoje kapacity a týmto sa zosúladiť opäť s ponukou. Kdežto v tom korporativistickom tá základná predstava je, že zamestnávatelia, respektíve ich reprezentanti identifikujú, kde máme nedostatky a kde budeme mať nedostatky o niekoľko rokov, a potom v spolupráci so štátom určia, koľko študentov má, má absolvovať v ktorom odbore. Čiže to je prvé riziko.
Druhé riziko je riziko poklesu efektívnosti. O tom budem hovoriť v súvislosti s tým grafom. Efektívnosť stredného školstva podľa OECD, podľa publikácie Education at a Glance z roku 2014 na Slovensku je pomerne vysoká, pokiaľ ide o, o návratnosť investícií súkromných do školstva, tak tam vidíme na tom grafe, ktorý zoraďuje podľa veľkosti návratnosti investícií jednotlivé krajiny. Ich názvy tam nie sú vidno, ale aspoň farebne. Slovensko je tam pri súkromných investíciách na prvom mieste, teda tá návratnosť meraná ako podiel toho, čo dostane absolvent strednej školy vo forme vyššieho platu a väčšej šance zamestnať sa, lomeno toho, čo zaplatil priamo za to, že mohol vyštudovať strednú školu, a, a nepriamo v tom, že mu ušiel nejaký príjem, keď študoval, tak Slovensko v tomto ukazovateli je prvé. Tá čierna, ten čierny stĺpec, to je OECD, tie červené stĺpce sú Rakúsko a Nemecko, teda krajiny, ktoré si berie ten materiál za vzor. Toto sú, toto je návratnosť investícií do stredného školstva tiež, ale spoločenských investícií. To znamená, ako to vyzerá so štátom. Tam vidíme, že všetky tri krajiny, aj tie vzorové červené sú nad priemerom OECD, medzi nimi je Slovensko to modré. Nehovorím, že sa nemôžme inšpirovať, určite áno, ale berme do úvahy aj to, že ten nemecký a rakúsky systém je o niečo drahší, a berme do úvahy aj to, že pokles nezamestnanosti mladých ľudí v Nemecku bol časovo, približne v tom čase sa udial, keď sa zavádzali reformy Hartz IV.
Tretím bodom, ten by sa dal zaradiť aj do toho prvého bodu. To je to, ako rozumieme potrebám trhu práce a ako ich meriame. Tam budem hovoriť o tom, že niektoré napríklad platy zatiaľ nemeriame, ani ten zákon explicitne nehovorí o tom, že budeme sledovať platy absolventov a že máme rezervy v sledovaní nezamestnanosti absolventov.
Štvrtý bod je financovanie toho projektu. To je, to bude krátke, len to, že je to jeden z materiálov, ktoré, zdá sa mi, že zatiaľ nemajú zo štátneho rozpočtu vyfinancované krytie. Tak to som sa chcel skôr opýtať predkladateľa, že ako to je dnes dohodnuté s ministerstvom financií. A v prvom čítaní nebudem hovoriť o takých tých technických podrobnostiach, ale ako príklad spomeniem jednu. Čiže tie technické drobnosti tiež sú určitým rizikom.
Zacitujem teraz k tomu prvému bodu, k tomu korporativizmu. Budem, myslím, že dva alebo tri citáty tam mám z dôvodovej správy, nebudem vás s tým dlho zdržiavať, skrátim to, ale predsa len chcem zacitovať z dôvodovej správy: "Zákon vytvára systém koordinácie odborného vzdelávania pre trh práce tým, že určuje účastníkov systému, ustanovuje ich práva a povinnosti a vytvára základné mechanizmy systému. Celý systém je postavený na základe štvorstrannej spolupráce subjektov podporujúcich samotný proces stredoškolského odborného vzdelávania a prípravy. Týmito účastníkmi sú štátna správa, územná samospráva, zamestnávatelia a zamestnanci." Tým sa myslí zrejme, odbory. V tom pluralitnom systéme, tam sa ráta aj s rodinou, s deckami, s rodičmi detí, so študentmi, s platiteľmi daní a tak ďalej a tak ďalej, kdežto ten korporátny má vymenované nejaké subjekty, ktoré majú spolu riadiť akoby školstvo. Nehovorím, že toto je riziko, ktoré by bolo takmer naplnené, ale, ale cítim ho tam z toho materiálu, preto to uvádzam.
Ďalší citát: "Vo všeobecnosti môžeme povedať, že kvalita odborného vzdelávania a prípravy je kritizovaná hlavne zo strany zamestnávateľov. Podľa zamestnávateľov odborné vzdelávanie a príprava nedostatočne reaguje na aktuálne potreby trhu práce a nedokáže pripraviť kvalifikovanú pracovnú silu v takej miere, aby bola schopná bezprostredne po ukončení štúdia vstúpiť do pracovného procesu." Čiže nie podľa štátu, podľa ministerstva je ten problém a teda podľa nejakých tvrdých údajov, ale podľa tých, ktorí odoberajú na trh práce absolventov. No a tam upozorňujem na riziko, ktoré môže vyplývať z konfliktu záujmov, ktorý majú niektorí zamestnávatelia, a že je to tak trocha podobné tomu, ako keby sme spravili, keď spravíme anketu medzi zamestnávateľmi, či sa im páči, akých absolventov dostávajú, že je to také podobné, ako keď sa opýtame voličov, či sa im páčia ich politici, alebo či sa opýtame klientov bánk, či sa im páčia banky, a podobne. Čiže skôr by som sa spoliehal na tvrdé dáta vzhľadom na toto riziko, ktoré som spomenul.
Tretí citát, posledný: "Návrh zákona bol pripravený v spolupráci s členmi pracovnej skupiny pre systémové zmeny v oblasti odborného vzdelávania a prípravy, ktorej členovia sú zástupcovia významných zamestnávateľských zväzov a združení, Združenia samosprávnych krajov, ministerstva hospodárstva, odborového zväzu a tak ďalej." Tu som chcel povedať, že vnímam Slovensko tak, že zákony väčšinou pripravuje vláda a sú schvaľované v parlamente, a že zamestnávatelia ich môžu pripomienkovať, a je dobré, keď pripomienkujú, ale nemali by vznikať zákony v spolupráci s korporáciami. A to už sa mi zdá proste krok navyše. Čiže konzultovať áno, spolu pripravovať zákony sa mi zdá, ale znova, je to, je to len znak nejakého posunu smerom ku korporativizmu, ale natoľko významný, že ho uvádzam.
K tým anketám verzus tvrdým dátam som chcel ešte povedať, že, že tak ako keď OPEC obmedzí ťažbu ropy, tak signálom je rast cien ropy na trhoch, nie, nie anketa medzi spotrebiteľmi, či je teda dosť ropy alebo málo. A nedávno sme videli, keď Mario Draghi, šéf ECB-čky, ohlásil, že natlačí do eurozóny viac eur, tak klesol kurz eura, pretože trhy očakávajú veľa eur. Nerobí sa to anketou medzi ľuďmi, či majú pocit, že je dosť peňazí medzi ľuďmi, alebo nie je, ale vychádza sa z tých trhových dát.
K tomu riziku poklesu, druhé riziko je riziko poklesu efektívnosti systému stredného školstva. K tomu som už uviedol grafy. Znova je to len nejaké riziko. Ja myslím, že je riešiteľné. Moje odporúčanie je, potom v praxi aspoň čo najrýchlejšie vyhodnocovať, vyhodnocovať efektívnosť duálneho vzdelávania. Myslím si, že ministerstvo na to ide rozumne, že nejde s nejakým strašne veľkým počtom hneď v prvom roku a že postupne bude zvyšovať počet žiakov v duálnom vzdelávaní. A teda pokiaľ sa bude vyhodnocovať ten systém, tak pri tej sume, myslím, v roku 2018 to bude 11-miliónový výpadok z verejných financií, to nie je nič hrozné a práveže, povedal by som, dobrý krok na overenie, či to bude fungovať u nás.
Aj riziku nedostatočného porozumenia k potrebám trhu práce som sa už do istej miery venoval. Poviem, že ani tento zákon nehovorí explicitne o tom, že budeme merať platy absolventov škôl. A chcem upozorniť aj v tomto pléne na problémy, ktoré má v sebe absolventská miera nezamestnanosti ako ukazovateľ, ktorý sa bežne používa.
Po prvé, vypadávajú z tohto ukazovateľa ľudia starší než 26 rokov, to znamená v praxi, že cez absolventskú mieru nezamestnanosti nemôžeme merať a sledovať efektívnosť prípravy doktorandov, pretože tí sú väčšinou starší. Taktiež cez absolventskú mieru nezamestnanosti nemôžme sledovať nezamestnanosť bakalárov a teda ani efektívnosť ich prípravy. No a tento ukazovateľ má proste ďalšie problémy, ktoré nám bránia merať korektne, korektne efektívnosť. Napríklad vypadáva študent, ktorý už medzičasom sa zamestnal. Potom sa znova stane nezamestnaným. Čiže keď máme takýto ukazovateľ, nevieme potom tú nezamestnanosť merať a porovnávať s ukazovateľom všeobecnej miery nezamestnanosti. A teda keď budeme mať nezamestnanosť všeobecnú 12 % a nezamestnanosť absolventskú povedzme 11, tak nevieme, či to je rovnaké, alebo viac, alebo menej. Čiže máme tam takéto, máme takéto riziká.
A potom som chcel v tejto súvislosti v tom treťom bode upozorniť na to, že materiál hovorí, že v budúcnosti sa budú sledovať aj informácie, či absolventi stredných škôl vykonávajú povolania a odborné činnosti, na ktoré sa v predchádzajúcom štúdiu strednej školy pripravovali. No, tu chcem povedať, že to teda v praxi bude hrozne ťažko realizovateľné, po prvé. A po druhé, že aj keby sa podarilo zistiť, či ľudia robia tam, v tých odboroch, ktoré vyštudovali, tak čo keď tam nerobia? Vrátime ich späť do tých odborov, ktoré si predstavujeme, že budú obsadzovať, alebo potrestáme tú školu za to, že jej absolventi odišli robiť do nejakého iného odboru? A teraz príde to dôležité: potrestáme ju aj vtedy, keď jej absolventi majú plnú zamestnanosť a majú vysoké platy? Čiže čo potom urobíme, keď zistíme, že absolventi robia niekde inde? Kľúčové je, či tí absolventi zarábajú dosť peňazí a či sú zamestnaní. A to vieme zistiť relatívne jednoducho.
K tomu financovaniu som sa vlastne chcel opýtať, tam sú výpadky v roku 2016 5,5 mil., potom 7,5 mil., potom 11 mil. eur, že či, či vlastne je to nejako s pánom ministrom Kažimírom dohodnuté. Alebo aká je predstava?
A končím už s tými technickými detailmi, vybral som si jeden ako príklad. Ten zákon ráta s tým, že podnikateľ dostane daňovú úľavu 1 600 eur, keď zoberie 200 až 400 žiakov, a 3 200 eur, keď zoberie 400 a viac hodín, nie žiakov, ale hodín. No a to je skokovo riešené. Pomerne jednoduchou zmenou sa to dá zameniť tak, aby to bolo riešené plynule. To znamená, za každú hodinu dostane ten zamestnávateľ o niečo väčšiu úľavu a nie takýmto skokom, lebo tuto je to tak, že keď zoberie tých žiakov na 400 hodín, dostane 1 600 eur, a keď na 401 hodín, tak už 3 200 eur. Tak to je taký príklad tých vecí, ktoré budú zaujímavé a patria asi až do druhého čítania.
Čiže ešte raz, nebudem hlasovať proti. Spomenul som, spomenul som niektoré riziká, ktoré podľa môjho názoru sú odstrániteľné v druhom čítaní a niektoré v aplikačnej praxi.
Ďakujem pekne za pozornosť.