8.
Ďakujem pekne, pán podpredseda. Mám niekoľko výhrad a niekoľko pripomienok k predmetnému návrhu zákona. Najprv všeobecne nielen k tomuto, ale vôbec k zákonu, či si uvedomujeme, že koľko tu prijímame zákonov, kde ukladáme obyvateľom povinnosti. Ja si myslím, že by sme sa mali zamyslieť nad tým, že či je to dobré takýmto spôsobom neustále viac a viac ukladať povinnosti, ktoré potom v skutočnosti sa častokrát aj obchádzajú.
Ja si myslím, že v tomto prípade, všeobecne hovorím o zákonoch, menej je viac. A aj tu k tomuto dochádza v tejto jednej časti. Ak dovolíte, ja ju odcitujem, to je bod 8: "Povinná školská dochádzka pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, u ktorých vzhľadom na sociálne prostredie nie je predpoklad na plynulé začlenenie sa do školského prostredia, je trinásťročná a trvá najviac do konca školského roku, v ktorom žiak dovŕši 16. rok veku."
Tak po prvé je to pre istú skupinu obyvateľov udelenie ďalšej povinnosti, a to povinnosti 13-ročnej školskej dochádzky. Neviem síce, akým spôsobom sa oddelia jedny deti od druhých, ako to mieni navrhovateľka rozpoznať, že ktoré patria tam a ktoré nepatria do tejto skupiny, ale dobre. Ale v zásade som presvedčený, že takýto návrh sa nedá ako ani prijať, pretože je v rozpore s ústavným princípom. Nemôžem uložiť povinnosť takýmto spôsobom len vybranej skupine obyvateľstva. Čiže pre jedných bude 13-ročná povinná školská dochádzka, pre inú skupinu bude 10-ročná povinná školská dochádzka. To sa domnievam, že nie je v poriadku.
Druhá časť, ktorá tu, o ktorej sa rieši, sa týka výchovy k zodpovednému rodičovstvu. Snáď ešte predsa len jedna poznámka k tej prvej. Áno, ja si myslím, že ten problém tu existuje. Hlavne teda s deťmi, ktoré pochádzajú z rómskeho prostredia. Celkom iste, že ako zameškané sociálne návyky, ktoré v tom prostredí, teda tie sociálne návyky nezískajú, znamenajú častokrát, že sú mnohé veci nie schopné dobehnúť. Len domnievam sa, že tu treba postupovať iným spôsobom, nie povinnosťou, motiváciou, a bolo viacero pokusov, ktoré možnože neboli dotiahnuté do konca, ale predsa len k čomusi viedli, napríklad kedysi s ministrom sociálnych vecí, ministrom Kaníkom sme zaviedli sociálne štipendiá špeciálne pre tieto deti, zaviedli sme, aby dostávali stravu v jedálňach školských prakticky zadarmo, čo mnohé tie deti nakoniec aj motivovalo na návštevu školy, a myslím si, že to nebolo zlé opatrenie. A dokonca ich motivovalo aj tak, že tie, ktoré sa aj dobre učili, dostávali vyššie štipendium a, žiaľbohu, to opatrenie nemalo trvalý rast, pretože tie prostriedky, ktoré sa na to našli, boli vtedy z Európskeho sociálneho fondu, ale aj to, čo sa tu neraz debatovalo, a viem, že viacerí hovorili, že to je istým spôsobom nie v poriadku, keď tu hovoril kedysi kolega minister - vtedy Čaplovič - o internátnych školách. Ja si myslím, že pokiaľ internátne školy založíme na základe dobrovoľnosti takým spôsobom, že tých rodičov aj rómskych to motivuje, a také existujú, tak si myslím, že to je takisto ako jeden z možných dobrých prostriedkov, ako tento problém riešiť. Pretože otvorene poviem, nikto to tu vlastne štatisticky nemá odvahu vyčísliť a robiť prieskum, ale tak ako Slovensko bolo pred 25 rokmi v situácii, že sme mali nulovú negramotnosť, no dnes tá situácia nie je. Je pravdou, že i keď školská dochádzka je povinná, a rodičia, ktorí opakovane neposielajú deti do školy, páchajú trestný čin. Žiaľbohu, tí, ktorí žijú v tých regiónoch, vedia, že ani učiteľ, ani riaditeľ, ani starosta v tomto smere sa neodváži konať. Viete, môžete si zistiť, že na dieťa 480 hodín v škole, z ktorých má, teda chýba 480 hodín, z ktorých 450 má akože ospravedlnených, 30 neospravedlnených, no tak v podstate v škole sa takmer neukázalo.
A teraz k tej druhej veci. Ja by som nechcel používať termíny, ktoré niečo zakrývajú. Výchova k zodpovednému rodičovstvu. Áno, je to otázka výchovy aj sexuálnej a to, myslím, že je zbytočné zapierať. Ja dokonca si myslím, že istá výchova aj v tomto smere má byť, ale musí niektoré princípy dodržiavať. A už čo vôbec pokladám za zlé, ak my tuná zákonom sa snažíme povedať, čo sa má učiť. Už sme párkrát také chyby urobili. Platí dodnes kompetenčný zákon. Kompetenčný zákon hovorí o tom, že ministerstvo školstva a školstvo riadi minister, a to nižšími právnymi normami, vyhláškami, smernicami, usmernením a tí, ktorí v školstve pôsobia, že existuje veľmi nízka právna norma, to je usmernenie, volá sa ľudovo POP-ka, pedagogické organizačné pokyny. Vydáva to minister každý rok a je to, by som povedal, pre všetky školy tzv. biblia, čo bude, čo sa bude v tom školstve robiť, čo sú povinnosti a tak ďalej, a podľa toho bez problémov školstvo funguje, ale hovoriť o tom a dávať do zákona, čo sa má ako učiť, pokladám za nezmyselné. Nehovoriac, že ak potom niekedy príde nejaké iné politické zoskupenie a zrazu to potrebuje meniť, vždy je problém veci zmeniť v zákone. To je pomerne zložitejší proces. Mali by sme byť predsa len opatrní v tom, čo dávame do zákona. Ja som nakoniec napísal aj v iných veciach, ja zásadne nesúhlasím s tým, aby sme odoberali kompetencie ministrom. Trebárs, vychádzajúc z úvahy, že ten minister môže byť taký korupčný a podobne. Tak ako toto je chybná úvaha. To sa udialo aj pri mnohých iných rozhodovaniach v zákonoch, ja neviem, pri určovaní počtu tried a podobne všetkých prvých ročníkov sme to dali do zákonov. Viete, ja nechcem a nemôžem vychádzať z toho, že minister je zlý. Keď zle koná, potom mám zasiahnuť, ale jednoducho ak chcem, aby ten minister a to ministerstvo fungovalo, tak musí byť súlad medzi jeho kompetenciami a zodpovednosťou. Ak rozhodujú za neho nejaké iné inštitúcie a podobne sa to posúva, no tak potom ho nemôžem brať ani na zodpovednosť za to, čo robil. Tam musí byť súlad. Čiže zásadne som proti tomu, aby sa takto kompetencie zákonom posúvali, oberal sa o nich minister. Nech je zodpovedný za svoje činy.
A k samotnému návrhu výchovy k zodpovednému rodičovstvu. Viete, mali by sme rešpektovať to, čo už existuje mnoho rokov a čo vlastne sme sa zaviazali istým spôsobom rešpektovať, i keď to nie je zákonná norma, a to je rezolúcia Rady Európy a tá už je stará 15 rokov aspoň, ktorá hovorí o tom, že rodičia majú právo na to, aby ich deti boli vzdelávané a vychovávané v duchu ich presvedčenia, a dokonca tá rezolúcia hovorí o tom, že štát podľa svojich možností má zabezpečiť aj materiálne podmienky, aby sa to dialo včítane financovania takýchto škôl a takto, teda takto orientovaných škôl. Čiže pokladám za zlé, ak by sme sa snažili zase zákonom niečo vnútiť. Ak si to rodičia prajú dnes, ten priestor existuje rovnako cez voliteľné predmety. Existuje ten priestor, ale je to na zodpovednosti školy, na rozhodnutí riaditeľa a ten riaditeľ, ak zle koná, v rozpore s prianím rodičov, tak existuje školská rada, v školskej rade majú zastúpenia rodičia, ktorí môžu zasiahnuť, a ten zásah môže byť až taký, keď sa tam uzhodnú na tom, že toho riaditeľa odvolajú. Zatiaľ je ten priestor. Čiže je vytvorený legislatívny priestor, aby sa to dialo v súlade s prianím tých, ktorých sa to vzdelávanie týka, a to sú tri skupiny, ktoré majú zastúpenie v tej školskej rade, to sú rodičia, pedagógovia, ktorí učia, a zriaďovateľ. A myslím si, že ten model, ktorý bol prijatý ešte za fungovania sociálnodemokratického - dneska poviem - alebo SDĽ-ky ako za fungovania ministra Ftáčnika, bol model, ktorý navodzoval podľa môjho presvedčenia istú demokratickú atmosféru, aby to bolo v súlade s všetkými tými, ktorých sa to vzdelávanie týka.
Musím povedať, že tento návrh – aj hovorím teraz nielen za seba, ale aj za stranu – Kresťanskodemokratické hnutie nepodporí.
Ďakujem.
