48. schôdza

Ďakujem pekne. Ja by som chcel ešte reagovať na vystúpenie teda pána poslanca Érseka, konkrétne s tým, čo tu spomínal ako dosť častý argument, že v roku 1984 nešli športovci za bývalé Československo do Los Angeles kvôli režimu alebo kvôli protestu ako takému a nemohli sa teda tej olympiády zúčastniť, i keď boli dlhodobo pripravovaní a pripravovali sa, tak nemohli vyhrať, a že by sme mali aj takýchto športovcov zaradiť do takéhoto systému. No chcem poukázať, pán poslanec, je to dosť nesystémové, lebo za bývalého režimu, za socialistického režimu, bolo množstvo profesií, ktoré občania nemohli vykonávať práve kvôli tomu, že prejavili povedzme svoj nejaký názor alebo bojovali za ľudské práva počas socializmu. Mnohokrát sa stalo, že lekár, ktorý bol lekárom, bol potom presunutý na kúrenára alebo na inú pozíciu, kde tiež nemohol potom zarobiť toľko, koľko by bol zarobil v prípade, keby zostal tým lekárom alebo právnikom, a tiež na základe takéhoto kritéria sa im potom nevypočítava dôchodok z toho, že koľko by boli zarobili, keby boli zostali na tej danej pozícii, ale koľko zarobili v tej pozícii, v ktorej naozaj a reálne pracovali.
Čiže tým chcem poukázať na to, že mali sme športovcov, ktorí radšej pred režimom odišli zo Slovenska alebo sa pokúsili odísť a utiecť. Máme športovcov, ktorí využívali výhody toho režimu ako takého, a na druhej strane po tom, keď v roku 1984 kvôli nejakým politickým dôvodom sa nemohli zúčastniť olympiády v Los Angeles, tak zrazu teraz sa ozývajú, že v podstate treba im to ako keby započítať. Ale my nevieme, ako by sa boli umiestnili a bolo by to nefér voči množstvu iných profesií, ktoré nemohli, alebo ľudí, ktorí boli ako disidenti, alebo ich prenasledovali za obhajovanie ľudských práv za socializmu, a nemohli vykonávať tú svoju pracovnú pozíciu, čo boli na ňu vyškolení alebo ktorú vyštudovali ako takú.
Čiže nemôžme s touto vašou pripomienkou súhlasiť, lebo je podľa môjho názoru nesystémová a ťažko by sa určovalo, či ten športovec by v tom roku 1984, keby bol reprezentoval, tak by bol možno získal, neviem, akú medailu. Nevieme to určiť a nedá sa to ani určiť, že ako by bol dopadol.
Čo sa týka ešte, čo ste spomenuli, čo ste ešte spomenuli majstrov sveta a olympijské športy, že v podstate majstrov sveta nemožno, nemožno porovnávať s olympionikmi. No tiež neúplne sa dá s tým súhlasiť, nakoľko máme niektoré športy, v ktorých je aj pre Slovákov veľmi ťažké stať sa majstrami sveta. Spomenuli ste tu ako príklad v podstate tých futbalistov. Ja osobne si myslím, že každý občan Slovenskej republiky dokáže oceniť úspechy slovenského futbalového tímu alebo slovenského hokejového tímu a každý si je vedomý toho, že aké je ťažké sa stať v takej konkurencii majstrom sveta alebo majstrom Európy. Čiže myslím si, že minimálne tie pozície majstrov sveta, majstrov Európy, bolo správne, že sme zahrnuli do tých príspevkov pre dôchodcov, nakoľko môžeme byť hrdí na to, že máme aj v niektorých športových disciplínach majstrov sveta, ktorí, napríklad kanoistika, ktorí nás výborne reprezentujú.
Čo som chcel ešte spomenúť v podstate, že niektorí majú, teda športovci by mali mať nárok, ktorí nie sú alebo nemáme tam priamo uvedené, že bezúhonní športovci. Znova chcem poukázať na to, že v podstate je rozdiel, keď športovec vyhral olympiádu a vyhral ju poctivým spôsobom, a potom neskôr ho povedzme socialistický alebo komunistický režim odsúdil za, povedzme za politické dôvody len preto, že hájil ľudské práva alebo demokratické princípy. A je rozdiel, keď ten športovec sa stal úhonným alebo teda bol odsúdený za to, že dopoval. Čiže v tomto prípade tiež musíme rozlišovať, že o aký prípad ide. Neradi by sme uškodili športovcom, ktorí mohli byť prenasledovaní z politických dôvodov za to, že sa pokúsili povedzme utiecť zo Slovenska a boli predtým majstrami sveta alebo uspeli na olympiáde. Na druhej strane zase samozrejme súhlasím s vami, že určite športovec, ktorý získal medailu nejakým podvodom alebo dopingom, by nemal požívať takýto príspevok. Samozrejme, už samotný Medzinárodný olympijský výbor alebo príslušná asociácia to rieši väčšinou tým spôsobom, že pokiaľ zistí, že niekto získal medailu alebo daný športový úspech na základe dopingu alebo na nepovolenej metódy, tak mu tú medailu odoberie. Príkladom je všetkým známy, napríklad, dám to, americký príklad Armstrong, ktorému boli odobraté všetky tituly.
Čiže chcem poukázať na to, že v druhom čítaní určite sme ochotní diskutovať na vylepšení tohto nášho písomného, teda tohto nášho návrhu zákona, ktorý sme predložili s kolegom Brixim, s kolegom Čaplovičom a s kolegom Galisom. Na druhej strane zasa je to naša koncepcia, že chceme prispieť práve z pohľadu sociálneho tým dôchodcom, teda športovcom, ktorí nás výborne reprezentovali. Čiže tento náš návrh, prosím vás, berte ako návrh, ktorý má za účel sociálne pomôcť, nie odmeňovať. Odmeňovanie, tak ako to navrhuje MOST - HÍD, teda nejakú celoživotnú rentu, na to momentálne slovenský rozpočet nie je nastavený. Do budúcnosti samozrejme dá sa diskutovať o tom a radi sme o tom diskutovali. Na druhej strane riešime práve my, poslanci za stranu SMER, to, čo nám rozpočet dovoľuje, a chceme aspoň takýmto spôsobom, aspoň trošku pomôcť teda tým športovcom, ktorí to najviac potrebujú. A to teda sú tí športovci, ktorí sú už na dôchodku a žijú často z dôchodkov, ktoré nedosahujú ani priemer dôchodkov na Slovensku.
Čiže toľko v krátkosti, čo som chcel ešte doplniť. A samozrejme v druhom čítaní je priestor, či už vo výboroch alebo aj mimo výborov ešte diskutovať o nejakých vylepšeniach tohto návrhu zákona, ale znova chcem podotknúť, musia byť systémové a tak, aby nám to rozpočet nejakým spôsobom dovolil.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Pán podpredseda, kolegyne nevidím, vidím jednu kolegyňu, dobre, kolegyňa a kolegovia. Nechcem dlho, ale ja som celý čas navrhoval a myslím si, že by bolo rozumné, keby bola spojená rozprava o týchto dvoch zákonoch, pretože jednoducho týkajú sa tej istej veci. Týkajú sa záležitostí, ako istým spôsobom uctiť, odmeniť tých športovcov, ktorí naozaj dosiahli vynikajúce výsledky, ktorí urobili dobré meno Slovensku.
Ale prečo som aj takýto návrh o spojení rozpravy mal? Viete, hovorím, že sa to týka tej istej veci, ale pritom tie dva návrhy ako zákony sú filozoficky zásadne rozdielne.
Ten prvý, váš, pán kolega, a kolegov Galisa a Brixiho a tuším aj Dušana Čaploviča, áno, je v podstate o tom, ako pomôcť športovcom, ktorí dosiahli vynikajúce výsledky a ocitli sa takpovediac na hranici núdze. Čiže ten zákon vidím skôr v rovine istej sociálnej pomoci a skôr je sociálne orientovaný.
Ale ten druhý zákon zase, ktorý predkladá kolega Érsek so svojimi kolegami, hovorí skutočne o tom, ako vážne odmeniť ľudí, ktorí dobre reprezentovali Slovensko. A v tom je ako taký myšlienkový a filozofický rozdiel.
Debata o tom, že vynikajúcich športovcov by sme mali odmeniť a istým spôsobom si ich ctiť nielen slovne, ale aj materiálne, prebieha tuná už minimálne desať rokov, možno aj viacej. Nikdy sa to do nejakej väčšej legislatívnej podoby nedostalo. Keď ste hovoril, pán kolega, že nie je doba, no, tá doba nikdy nebola. Keď to tak vezmem, nikdy nebola, lebo vždy to boli otázky také, že sú to nemalé financie. Ja som si pozeral aj tie vyčíslenia nárokov na rozpočet štátu. Ten najvyšší nárok, pokiaľ som pozeral, bol ročne, tuším pol, pol milióna eur približne. To bolo maximum. Ja sa nedomnievam, že to je zase taká veľká čiastka, ktorú by tento štát neutiahol, ak uznáme, že je to dobré a že je to vhodné takto urobiť.
Osobne vnímam aj sociálny rozmer, ale predsa ak chceme si uctiť, ak chceme dať vážnosť, a ja si myslím, že to bola tá pôvodná myšlienka, mali by sme rešpektovať skôr ten návrh, ktorý predkladá kolega Érsek. Tým nezavrhujem váš návrh, ani sociálny aspekt, pretože ten sociálny aspekt, áno, je pravdou, že tí mnohí športovci, aj tým, že sa venovali športu a ničomu inému, niekedy aj, by som povedal, trochu vlastným zavinením, pretože sa nedokážu po tom období, keď boli na vrchole, keď boli v sláve, a potom istým spôsobom sa začleniť do tej spoločnosti, do normálneho pracovného procesu ako radoví ľudia. Je to ako psychologicky aj problém pre tých ľudí, padnúť z výšky dole naraz, to je vždy ako vážny problém. Aj preto beriem, že treba aj tie sociálne veci zohľadniť. Ale zdalo by sa mi, že by bolo výhodné, keby sa rozprava spojila a našiel sa kompromis medzi týmito dvoma zákonmi spoločný. Pokiaľ k tomu dôjde, ja si myslím, že takýto spoločný návrh by potom mal celkom isto aj väčšinovú podporu tuná v Národnej rade.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Fronc, ďakujem za korektné vystúpenie. Správne ste to vystihli. Áno, my sme sa sústredili na to, že ten náš návrh má sociálne pomôcť, je sociálne orientovaný. Práve, práve preto sme sa aj na to my sústredili ako predkladatelia, aby sa pomohlo športovcom, ktorí, ktorých už nemožno alebo je ťažké odmeniť. Súčasne aktívni športovci stále majú rôzne spôsoby odmeňovania, či už môžu brať príspevky na športové kluby od štátu alebo dotácie, alebo ich premiér, alebo Slovenský olympijský výbor, alebo príslušný zväz vedia vždy ešte nejakým spôsobom odmeniť, keďže sú aktívni športovci alebo majú príjmy z reklamy.
Na druhej strane tí športovci, ktorí fakt fungovali hlavne za socializmu, už tým, že sú v dôchodkovom veku, už nemajú takéto možnosti. A práve na nich sme sa sústredili ako na najzraniteľnejšiu skupinu. To, že ťažko nájsť peniaze v tejto oblasti, ste správne skonštatovali. Sám ste bol bývalý minister školstva a športu, čiže viete, o čom to je.
Na druhej strane musím iba povedať, že my sme ako predkladatelia radi, že aspoň tento prvý krok sa nám darí urobiť, na ktorom sa dá potom robiť nejaká nadstavba do budúcnosti typu návrhu pána poslanca Érseka, ale momentálne my sme radi, že sa nám podarilo nájsť v štátnom rozpočte a v rámci ministerstva financií, že nám vyšli v ústrety, že môžeme urobiť tento prvý krok, na ktorom sa dá potom do budúcnosti ďalej stavať. A je lepšie urobiť aspoň prvý krok, ako aby znova desať rokov nebol urobený žiaden krok voči, teda pozitívny krok voči športovcom.
Čiže toľko z mojej strany, ale ďakujem za korektné vystúpenie.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, autorské práva a systém autorských práv, vlastne to, čo aj posúva svet dopredu, je dobre chránený. A je dobré, že je dobre chránený. V slušnej spoločnosti to rešpektujeme, v menej slušnej nie, no však to vieme.
Nestotožňujem sa s tým, že v politike platia autorské práva. V politike v zásade neplatia autorské práva, lebo v politike by mal platiť princíp, ak je to dobré pre občana, tak to treba urobiť. Nie že to treba urobiť preto, lebo to predložil on. Čiže s tým sa nestotožňujem. Preto mi častokrát príde aj smiešne, aj keď, tie výlevy niektorých našich kolegov o ich, neviem akom, autorstve, lebo v zásade v politike to nie je podnikanie, že vymyslíte iPhone, hej. Proste to je o tom, že sú len určité možnosti, ako sa ten život dá zlepšiť. Niektoré sú viac, niektoré menej tvorivé, ale zase neni ich nespočetné množstvo. Čiže to chcem povedať na úvod.
Čiže nestotožňujem sa s tým, že autorstvo niekoho. Nie. Nech sa páči, vyhraj voľby, potom si najväčším autorom. To je v poriadku. A keď nevyhráš, tak s tým, čo predkladáš, kandiduj, presvedč o tom kritickú množinu ľudí a potom to predkladaj. To je, toto je podľa mňa systém. Čiže ťažko, aj je smiešne, keď človek s nejakou podporou predkladá ústavné zákony. To je proste v zásade neúctivé a o tom budem možno hovoriť neskôr pri zákone o referende. Ale... Čiže to chcem povedať ako filozoficky, s tým sa nestotožňujem, ale v politike platí niečo také ako určitá korektnosť. Mala by platiť teda, v tých slušnejších by mala.
Predstavte si jednu vec, že by pán Riapoš predložil nejaký zákon týkajúci sa, zjednodušene poviem, že vozíčkárov. Proste dúfam, že to, niečo nepokazím, ale chcem tým povedať, že teda je jasné, že pán Riapoš má s tým osobnú skúsenosť, má, proste vie o tom, predloží ho, neprejde, ale do dvoch mesiacov sem doletí nejaký Hujer a predloží v zásade to isté, len to modifikuje. A ešte sa bije do pŕs, že aký je autorský prístup. A to je tá určitá korektnosť.
To chcem len povedať, lebo tento návrh zákona v zásade v rámci toho, keď sa na tom zhodneme, tiež nemôže predložiť hocikto. Malo to fazónu, keď tento návrh, a všetci vieme, že to bol Érsekov návrh, všetci vieme, že to bol Érsekov návrh. Érsek je športovec. Viete, nie taký športovec jak tu kolega Brixi, že je na trenažéri, keď ho fotia. Tu druhý kolega cvičí aikido a potom si cvrkne. Viete, to sú takí športovci, keď ich fotia. Ale pán Érsek je skutočný športovec, skutočne športoval. Bol reprezentantom. Viete, a to je naozaj, že je to, tak by som povedal, že prislúchajúce jemu predložiť ten návrh. Ale ešte ho to nelegitimuje byť jediným. A to ma zaujímalo, ja som sa ho pýtal, lebo, viete, v tej štvorici predkladateľov je Hujer – Brixi, ktorí urobia všeličo. Pán Čaplovič si už asi buduje pomník svojej politickej histórie.
Ale čo tam robí Galis? Viete. A tu som sa pýtal, lebo, že či bola aspoň snaha o určitú korektnosť v tom, že či komunikoval niekto s pánom Érsekom, vedomý si týchto, by som povedal, nastavení určitej korektnosti, určitej aspoň, tak keby som povedal, bazálnej slušnosti. Nie. Nikto s ním o tom nekomunikoval. Pán Galis by niečo mohol vedieť. Športovci by v zásade mali niečo vedieť o férovosti. Neviem, či slovanisti. Asi slovanisti nemusia. Ja neviem, ako to je, hej? Ale, pán Galis, nič v zlom, ako pridať sa do tejto skupiny, tu nechať tohto sa biť do hrude, jak ide zachraňovať olympionikov a aby tu on mudroval, že či by boli hry dobrej vôle, alebo neboli, a či to bolo tak alebo hentak, a vy sa toho zúčastňujete, vy to posväcujete? No, zadrhnite sa!
O čo ide? Že teraz vlastne prijmete. A už, už tu máte dohodnuté dole v tlačovej miestnosti, že kedy ohlásite to, že jak ste vy zachránili olympionikov, neviem čo? Nepríde vám to trošku úbohé? Trošku smiešne? Špeciálne športovci by mali mať v sebe také: okej, ak ty došiel si s tým prvý, poďme skúsiť, že čo s tým, neviem čo; vieš, politicky nemôžeš to ty urobiť, musíme. Nikto za ním nebol. Pán Galis, slovanisti nie sú, futbalisti nie sú, nemajú zmysel pre férovosť? Tu niektorí kolegovia nemajú, s tým sa ja už, kvôli tomu, že by som sa trhal zo sna, to už je, o tom viem. Ale že futbalisti, že slovanisti, že športovci ako vy, že sa dajú nahovoriť na...? To je psí kus. Naozaj toto je psí kus, lebo všetci vieme, že to je Érsekov návrh zákona. Érsek je športovec, bol športovec, čiže mu to prislúcha. Úplne fantastické by bolo, keby ste to dali vy spolu s Érsekom. A kľudne si spravte tlačovky aj tri dole, že jak ste pomohli tým zopár športovcom. Ale že to takto celé skončí, to je len výrazom toho nášho, by som povedal, až, až smiešneho niektorého nastavenia.
Čiže ja skončím s tým, že ja súhlasím s týmto návrhom zákona, teda súhlasím s tým, že sa má pomôcť športovcom. S tým súhlasím. Lebo je to nelogické, aby, má to, samozrejme, nechcem sa opakovať, veľmi pozitívne, s tým súhlasím. Ale procesne, procesne mi to príde smiešne a trápne. Už keď to prejde, aspoň trošku hanby majte pri sebe, dobre? Aspoň trošku hanby.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, nenávisť vraj plodí iba nenávisť, tak skúsim byť voči pánovi kolegovi Hlinovi maximálne vecný. Pán Hlina, vy neviete absolútne nič o mojich športových aktivitách, ani súčasných, ani historických, ani o tom, čo som ja aj kolegovia pre slovenský šport, na rozdiel od vás, urobil. Google vám to povie. To je ad jedna.
Ad dva. Čítať učili v prvých štyroch triedach základnej školy, pán Hlina. Keď si porovnáte a spárujete jedna k jednej zákon pána kolegu Érseka a zákon náš, po veľmi zrelej úvahe prídete na to, že tie zákony sú absolútne rozdielne vo svojej filozofii, vo svojej podstate, vo svojom výmere a výkaze. Pred chvíľočkou vám to povedal aj pán kolega Fronc.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. No, pán Hlina, začal ste krásne, že v politike neplatia autorské práva, pokiaľ je to dobré a pomôže to zlepšiť život občanom. My sme, a to si viete aj prehrať, ja som hneď v úvode, aj za predkladateľov povedal, že tento návrh zákona vychádza z podnetov verejnosti, na čo nielen pán Érsek, ale už desiatky rokov poukazuje aj Slovenský olympijský výbor, ale aj iní športovci. Čiže my sme neprišli s niečím, alebo s myšlienkou, ktorú sme my, teraz sa bijeme, alebo by sme sa bili do pŕs, že sme vymysleli. Jednoducho tá myšlienka tu už je dlho, dlho sa na to poukazuje a my sme sa podujali, že teda áno, pokúsime sa pomôcť športovcom.
To, že vás to nenapadlo a s ničím takým ste vy, pán poslanec Hlina, neprišli, to je, žiaľbohu, už vaša chyba a váš problém.
Vy tu hovoríte, že korektnosť by mala platiť v politike. To hovoríte vy, keď každému tu nadávate do hujerov a všetkého možného, niekto prejaví svoj názor a vy ho ešte odzadu napadnete?! Však kebyže prídete vtedy spredu, tak by ste videli to aikido, pán Hlina, a nieže si tu niekto cvrkne. To môžte rozprávať tam svojim ovciam.
A čo sa týka vás, tak tá vaša myšlienka, že keď niekto nie je športovec, nemôže predkladať nejaké návrhy týkajúce sa športovcov. No, v prvom rade tiež chcem povedať, že vy figu borovú viete o tom, kto z nás ako pôsobil v rámci športu. Na druhej strane podľa tejto vašej premisy by ste vy nemohli predložiť žiaden návrh zákona, lebo vy nie ste odborníkom v ničom, a neviem potom, čo predkladáte právne návrhy zákona, keďže nie ste ani právnik. Výsledkom je toho potom tak, že predkladáte jednoparagrafové novely, pri ktorých sa bijete do pŕs, ako tým chcete ľuďom pomôcť, pritom tá jednoparagrafová novela nič nerieši, alebo zhorší život ľuďom, ako je ten váš návrh novely priestupkového zákona.
Čiže, pán Hlina, zamyslite sa trošku nad sebou a prestaňte tu už mudrovať. Aj tak s ničím ste neprišli, čo by bolo v prospech ľudí.

Ďakujem. Kratučká poznámočka k tej filozofickej časti vystúpenia. Pán Hlina, súhlasím tiež s tým, že v politike neplatí autorský zákon, ale súčasne by som chcel poznamenať, že istý kredit autorom treba dávať. V prípade, že by sa dlhodobo nedával, tak sa stane to isté, čo na každom inom trhu, to znamená, skupina ľudí, ktorí vymýšľajú a presadzujú celkom dobré nápady, stratí motiváciu a nakoniec z toho trhu zmizne. Považujem to aj pre súčasnú situáciu za celkom nebezpečné.
Ďakujem.