4. schôdza

Keďže nemôžem mať faktickú poznámku, tak musím vystúpiť a niektoré stanoviská pani poslankyne Žitňanskej dostať do racionálnej roviny.
Ja veľmi dobre viem, aká je situácia v našom školstve. A osobitne aj to, čo ste vy hovorili. Sú bolesti, ktoré sa neliečili ani pred štyrmi rokmi, ani za poldruha roka predchádzajúcej vlády, a ktoré treba niekedy vedieť rozhodne liečiť a rozhodne konať. Ak vy hovoríte o tom, že nevieme čo bude o desať, pätnásť, dvadsať rokov, nuž, musím povedať, keby sa ma niekto opýtal, ako to bude s Európskou úniu, ani ja neviem, ako bude po dvadsať rokov existovať, alebo nebude existovať Európska únia, ako bude fungovať svet a čo bude vo svete. Ale myslím si, že aj teraz si vieme stanoviť, čo táto spoločnosť bude potrebovať v tom desaťročí, dvadsaťročí, v budúcnosti.
Po prvé, už to tu bolo povedané, chýbajú nám remeslá. A ja som veľmi rád, že aj zmenou atmosféry sa vytvorila situácia napríklad v Prešove na strednej technickej škole, že prijali, a to sú väčšinou, do remesiel, mladých ľudí a že nemohli vyhovieť dvadsiatim piatim uchádzačom, čo bolo nebývalé v minulosti. A je vidieť, že je záujem v tejto spoločnosti aj o prácu, kvalitnú prácu rukami, ktorá je často v praxi ďaleko viacej ocenená ako práca inžiniera, lekára. Vy to veľmi dobre viete, čo to znamená, skutočne kvalitný remeselník, a ktorý vie skutočne sa zhostiť tej úlohy, ktorú zrealizoval a ktorú zrealizoval na škole, a potom v praxi ju uplatnil v tom každodennom živote.
My vieme veľmi dobre, ja som to, pani poslankyňa, povedal, že v oblasti elektrotechniky, strojárenstva, dopravy, lesníctva, poľnohospodárstva, samozrejme v istých segmentoch, v istých častiach, tu tieto školy budú mať budúcnosť. A my veľmi dobre vieme aj o tom, že strojárenstvo a elektrotechnika a iné, napríklad dopravné systémy, budú prechádzať významnými zmenami, čo sa týka tých prierezových aktivít na zelené technológie, na zelené materiály, na zelené produkty. A keď to dokážu teraz už načasovať do dvadsať rokov a tridsať rokov vo Fínsku, aj takto rozhodli, tak to musíme vedieť aj rozhodnúť aj my. A vieme, že to v jednotlivých regiónoch sme schopní urobiť. Samozrejme každý región je špecifický. Iste lesáci nebudú vychovávaní tuná na južnom Slovensku, ale budú na severnom Slovensku, a podobné isté špecifiká sa budú rešpektovať aj čo sa týka stratégie rozvoja toho konkrétneho regiónu.
Ja skutočne chcem dať, aby šancu mali aj tí, ktorí sú často na okraji spoločnosti, v sociálnej tiesni, a vieme, o kom hovorím, aby dostali tie remeslá. A o to ste sa vôbec ani za pol druha roka, ani za predchádzajúce obdobie sme sa týmto nezaoberali. Len sme o tom rozprávali, ako im treba pomôcť, a nenašli sme možnosti. Jedine v jednej veci, čo som ja podporil, keď vznikalo detašované pracovisko často kritizovanej vysokej školy svätej Alžbety, keď zriadila detašované pracovisko v Košiciach, v ktorom ju začali navštevovať aj rómski spoluobčania. Ináč tam trojročné štúdium bakalárske začali robiť. A myslím, že to bol správny zámer, len sa často pýtam, ale teraz idem trošku do vyššieho levelu, teda do úrovne nášho ošetrovateľstva a našej sociálnej starostlivosti, sa pýtam, kde tí absolventi sú? Sú v našich regiónoch, pracujú tam práve v tých oblastiach, kde by mali pracovať? To je otázka, ktorú si musím postaviť pri tých vysokých číslach, ktoré končia v tejto, povedzme v tejto sfére.
Ak hovorím o, ak ste hovorili a vy ste ma presvedčili a presvedčovali a presvedčovali ste aj toto vážené plénum, že vy viete na všetko nájsť recept, o všetkom viete, ako to bude. A pritom spochybňujete prognózovanie, ale vy viete, aká bude prognóza pri budúcnosti, respektíve pri praktických krokoch využívajúc túto novelu zákona v oblasti orientácie našich mladých ľudí do budúcnosti.
Ja si uvedomujem, že to nie je jednoduchý proces, a aj tie zmeny, ktoré sme tam navrhli, napríklad čo sa týka tých známok, nejdú od budúceho školského roku, ale idú až od roku 2014, to veľmi dobre viete, a že sa na to je možné pripraviť. A ja počúvam veľmi často deti, s ktorými sa stretávam, že sa ma pýtajú, samozrejme, a zopakoval som to už niekoľkokrát, napríklad v Horskom parku aj ohľadom matematiky, že vedia o mne a že sa budú musieť viacej učiť aj na základných školách, aj na prvom a druhom stupni. Neučiť sa podliezať latku ako doteraz, lebo ste si povedali, no však nás zoberú buď na gymnázium, alebo niekde nás zoberú, však ako sa budem učiť, to nie je podstatné.
A my musíme zdokonaliť vzdelávací systém, a už som o tom hovoril, aj na základných školách, a najmä na prvom stupni, kde to, čo sa tu často opakuje, sa nerobí, aj tými vašimi niektorými špičkovými reformami zo Štátneho pedagogického ústavu, že sa priorita kladie na to, čo už povedala Mária Terézia, že čítať, písať a počítať. Toto je podstatné, čo sa musia deti povedzme na prvom stupni základnej školy naučiť. A často tými rôznymi pseudoreformami a aktivitami a rôznymi experimentami to išlo do ústrania.
A to sa týka aj druhého stupňa základných škôl. Keď hovoríme o Fínsku vy často spomínate, že tam je toto, toto, toto. Áno, je tam aj toto, toto, toto, ako vy hovoríte, ale vo Fínsku je aj systém prijímania na stredné školy. Na gymnáziá musí mať nejaký priemer, aby bol prijatý na gymnáziá, to si musíte, mali by ste si zoštudovať. A vo Fínsku základná škola od siedmeho roku do šestnástich rokov je plne integrovaná. Nie je na jednej strane vysávaná, tí kvalitní žiaci, a na druhej strane nie sú vylučovaní tí, ktorí tú starostlivosť, či už zo zdravotného alebo sociálnej oblasti, potrebujú. Čiže je plne integrovaná tá škola základná, až potom v šestnástich rokoch sa deti rozhodujú, kam pôjdu. Tam už je sloboda rozhodovania. Ale tie roky, ktoré strávia na základnej škole, sú aj tí najlepší, aj tí najhorší, aj tí ťahúni, aj tí priemerní, nejakým spôsobom integrovane pracujú. Žiaľ, na Slovensku to v súčasnosti tak nie je. A vy viete veľmi dobre, prečo to tak nie je.
Hovorili ste o priemeroch. To sa dá všetko spochybniť, každý priemer, každá známka sa dá dokonca spochybniť. Dá sa spochybniť známka aj na strednej škole, teda strednej odbornej škole, aj na gymnáziu, aj na učilišti sa dá spochybniť. A preto ja hovorím o tom, že ten systém prijímania bude robený komplexne, vychádzať z percentilu, respektíve, aby som povedal, monitoru deviatakov, a na to musíme veľmi tlačiť, aby skutočne tí študenti, najmä v tej ôsmej a deviatej triede, kvalitne pracovali na sebe. A to je tlak na mladú generáciu, aby sa učili prekračovať a preskakovať nároky na tú latku, a nie podliezať ju, lebo ju budú potom podliezať v celom živote. A toto ja nechcem. V celom živote. A my sme už teraz desiatky rokov vychovávali takúto generáciu, ktorá sa učila podliezať latku aj v konkrétnom živote. Obchádzať prekážky, nebojovať s prekážkami, mať slabú sebadôveru a tak ďalej a tak ďalej. Po druhé, hovorím o tej priemernej známke.
A po tretie, hovorím o prijímacích pohovoroch, opakujem, o prijímacích pohovoroch. Gymnáziá, veľmi dobre vieme, že sa v tom zhodneme, že sú to výberové, opakujem, výberové elitné školy. A keď je niečo výberové, tak musí tam byť skutočne výber kvalitných ľudí, ktorí pôjdu na tieto gymnáziá. Nepáči sa mi, ako vy hodnotíte percentuálne, koľko tam je zamestnaných alebo nezamestnaných absolventov gymnázií, keď naozaj idú ešte na vysoké školy. A tam ma zaujíma, či si vyberajú vďaka výchove na gymnáziu také profesie, ale také zamestnania budúce, na ktorých sa vedia v budúcnosti uplatniť na trhu práce. Či sa často nestáva to, a choďte do Tesca, alebo v Bratislave na Kamennom námestí, alebo v Petržalke, a budete vidieť, kto tam robí pri pokladni na dohodu. Absolventi našich vysokých škôl, najmä humanitného a sociálneho zamerania. A opýtajte sa, čo skončili. Pedagogické fakulty a tak ďalej a tak ďalej. Tam sedia, lebo si to zamestnanie nevedia nájsť.
A prirodzene, samozrejme, keď sa berie takýto komplexný pohľad, ja môžem aj testovanie spochybniť. Pretože testovanie, milá pani kolegyňa, ja som učil aj na vysokej škole a nikdy som ho neakceptoval, to testovanie, v plnom slova zmysle, lebo ten dotyčný človek mohol v tej konkrétnej chvíli zlyhať. Mohol mať vlastný domáci problém. A možnože keď prišiel k testu, bol naozaj, nebol na to psychicky pripravený a zlyhal, tak som si ho zavolal a s ním som mal ďalší pohovor, lebo toho človeka som vnímal trošku inak. Lebo som na rozdiel od niektorých našich pánov profesorov na vysokých školách pravidelne chodil na semináre, na cvičenia a s týmito ľuďmi robil. A vedel som, aké majú schopnosti, aké majú problémy a ako im treba pomáhať. A to nám chýba aj na stredných školách, to nám chýba aj na základných školách a to nám chýba aj na vysokých školách, aby sme to chápali takto komplexne.
Preto ja sa neobávam, a napokon svoj model som predstavil aj v Českej republike a kolegovia majú veľký záujem, aby v podstate aj v Českej republike niektoré veci, ktoré sa tam udiali v minulosti, zmenili, a budú sa aj z našich, mnohých našich konkrétnych krokov budú čerpať. Nuž, a keď hovoríme, viete, viete, modely sú modely, no Fínsko, Fínsko. A keď povie minister zahraničných vecí, čo ma úplne šokovalo, Fínskej republiky, stredopravej strany reprezentant, a povie, že Fínska republika sa v osemdesiatych rokoch učila o školstve v Nemeckej demokratickej republike, ako ten systém urobiť. A v Sasku v Drážďanoch, choďte do Saska do Drážďan, oni stále pokračujú v tom modeli, ktorý tam mali za NDR, len vyhodili tie ideologické hnusné tlačenky, ktoré sa tam objavovali. Systém pokračuje, a preto je kvalitný, lebo je kontinuálny. A my sme to za dvadsať rokov všetko rôznymi experimentami a rôznymi ďalšími konkrétnymi krokmi rozbili. Tak sa učme o tom, čo je dobré a čo je zlé. Napokon, vy sama ste mali možnosť v roku 2011, keď v Českej republike bola tá medzinárodná britská agentúra a hodnotila školstvo, myslím, že sa volá McKinsley, a súčasne urobila vďaka dobrým vzťahom aj pre Slovensko toto hodnotenie. A z desiatich odporúčaní je sedem takých, ktoré sme v minulosti zrušili. Z desiatich odporúčaní, ktoré odporučili nášmu školstvu, je sedem, ktoré sme v minulosti zrušili. A teraz nehovorím, ktorá vláda a ktorý minister. Sedem, ktoré sú dôležité a potrebné pre naše školstvo. Tak sa niekedy treba pozrieť do vlastného zrkadla. A ja sa nebojím pozrieť ani na seba do vlastného zrkadla, ak chcem skutočne obstáť aj v tomto rezorte, musím konať a musím si uvedomiť, že mi to raz bude niekto môcť vyčítať, čo bude o desať rokov, čo sa na rezorte neurobilo a aká situácia ešte katastrofálnejšia na Slovensku vznikla.
A vám, pani kolegyňa, celkom úprimne, keďže ste mi hovorili, že vy poznáte model, ako testovať, dokonca lepšie ako pani Kanovská, zrejme, nuž tak ja vám navrhujem a ponúkam vám miesto pani riaditeľky NUCEM-u na ministerstve školstva, a pomôžte mi tieto veci riešiť.
Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)

Pán minister, zopakujem len to, čo som povedal včera. Vnímam to, že situáciu dokážete popísať, a problémy vidíte tam, kde naozaj sú. Len podľa mňa jeden základný rozdiel je medzi nami dvoma, že tam, kde vy vidíte priestor pre vyriešenie problému zo strany silnej ruky štátu, tak ja ho vidím skôr v ponechaní slobody a vytvárania podmienok takých, aby vzájomná konkurencia jednotlivých škôl vytlačila z každého účastníka to najlepšie, čo sa týka kvality.
A myslím si, že tie veci, ktoré hovoríte o súčasnej generácii, niekedy sú tiež len takým zovšeobecnením. Dnešné deti, hovorí sa o nich, že málo čítajú, ale trávia dennodenne niekoľko hodín browsovaním po internete, ktorý je plný textu. To znamená, že oni čítajú v podstate od rána do večera, akurát čítajú iné typy informácií v iných formátoch, ale čítať čítajú stále. A to isté sa týka, to isté sa týka toho presadenia. Oni jednoducho vyrastali mnohí v školskom systéme, ktorý absolútne nebol nastavený na ten trh práce, ktorý dnes máme okolo seba, takže sa nemáme čo diviť, keď vstupujú nepripravení, pretože jednoducho na to, čo ich čaká vo svete, ich v školách nikto nepripravoval.
A ak to máme zmeniť, tak súhlasím s tým, že tá zmena musí byť prierezová už od začiatku základných škôl, ale podľa mňa nemá byť nastavená na tom, že štát povie každému, čo má robiť a všetci musia robiť všetko rovnako, ale, a to sa ináč deje pri znovu zavádzaní jednotných štandardov pre vzdelávacie programy na školách, ale mala by sa nechať práve sloboda, aby... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pán minister, ďakujem aj za ponuku. Ja keď som hovorila o tom, že možno by sme mohli zlepšiť systém testovania, nie je to o tom, že ja mám patent na rozum a na všetko. Vychádza to z rozhovoru s pedagógmi z východného Slovenska, ktorí prišli za mnou s tým, že či by sme neuvažovali o takom niečom, keďže sú podozrenia, že na niektorých školách ten monitor neprebieha tak, ako by sme si želali, aby sa vykonával. Napríklad tak, že títo žiaci, deviataci ho nebudú robiť priamo vo svojej kmeňovej škole, ale napríklad budú to robiť na strednej škole tam, kam sa hlásia, pretože potom podľa rodného čísla, podľa tých údajov viete presne zozbierať tie dáta a vyhodnotiť jednotlivé školy, ale že takto by to bolo objektívnejšie. To je všetko, čo som k tomu chcela povedať. Čiže nejdem predkladať nejaké zmeny, ktoré, ktoré budú úplne, úplne nejaký nový systém monitorovania. Ale hovorím, tie podozrenia, ktoré sú, ak sú pravdivé, bolo by dobré a myslím, že aj vo vašom záujme, zmeniť tieto kritériá alebo teda ten spôsob vykonávania monitoru.
Pokiaľ ide o Fínsko, pán minister, vy ste došli s tým, že fínske školstvo, fínsky model, a ja som vám aj v diskusii, keď sme boli spolu, povedala, áno, všetkými desiatimi, ale so všetkým, čo k tomu patrí. Čiže aj slobodu väčšiu na školách, možno bavme sa aj o tom, či známkovať vôbec detí do tej šiestej či siedmej triedy. Ako už poďme teda naozaj sa inšpirovať, ale so všetkým, čo k tomu patrí, a nielen teda vybrať to, čo vám vyhovuje, ale teda inšpirovať sa celým tým modelom ako takým.
Ale ja sa vrátim k mojej otázke, na ktorú ste neodpovedali. Čo v prípade, ak sa samospráva nedohodne, ktorá škola smie a ktorá nesmie otvoriť prvú triedu? Čo potom?
A ďalšia tá moja otázka: Keď sú financie na vyššie normatívy pre stredné odborné školy, ktoré podotýkam, a sám ste to povedali, nie vždy sú kvalitné, nedať tieto peniaze radšej pedagógom alebo asistentom, ktorí pomôžu tým pedagógom? Naozaj ste presvedčený... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán minister, len k tomu Fínsku, áno, je to integrované, ale ten problém je v tom, že tam deti, keď je, ja neviem, fyzicky vekom tretiak a sa vyvíja mentálne ako šiestak z matematiky, tak chodí so šiestakmi. A v tom je problém nášho školstva, my to máme preto rozdelené, pretože takto, spôsobom, takým spôsobom, ako to je u nás, v tých triedach tie schopné deti strácajú čas. Čiže treba to rozdeliť, pokiaľ by sme neprešli úplne na ten model. Ale to je odborná diskusia, to je v poriadku.
Len chcem trochu reagovať na to odborné vzdelávanie a aj to, čo tu zaznelo v diskusii. Viete, hovoril pred chvíľou váš kolega, stavebné firmy majú zákazky napriek všetkému za desiatky miliárd eur, za desiatky miliárd eur! Čo urobili pre to, aby murárov, fasádnikov a podobne, ako podporili, aby sme ich vychovávali? Čo im bráni tomu, aby podporili takéto odborné školy? Veď z nášho súkromného sektora do vzdelávania ide minimum peňazí oproti iným krajinám. Čo im bráni, tomu, aby dali, ja neviem, smiešne štipendium a zaviazali si budúcich pracovníkov na ďalšie roky z tých obrovských ziskov, čo majú? Čo im tomu bráni? Tam vidím problém. Nehádžme všetko len na nás, na školstvo.

Pán minister, ja nadviažem na vaše slová. Už druhý deň počúvam to, že predložený vládny návrh zákona predstavuje diskrimináciu určitých žiakov, že žiaci budú nútení študovať to, čo nechcú. Vy ste jasne prezentovali, že nikto nikoho nenúti a nikto nikoho nútiť nebude. Ale rovnako ozaj treba povedať, že štát má právo a dokonca by som povedala povinnosť vytvoriť určitý rámec potrieb hospodárstva. V súvislosti s týmto by som pripomenula trocha z histórie. Po druhej svetovej vojne Japonsko ako totálne zničená krajina s prevažne vysokokomínovým priemyslom premietlo predstavu, že treba ísť úplne inou cestou. Tieto vládne predstavy prezentovalo MITI, ktoré im ukázalo určitý indikátor, cestu, ktorou sa oplatí ísť. A toto bolo podporované aj finančne. Túto paralelu som použila zámerne, aby som dokumentovala, že ak štát ukáže aj vo vzdelávaní určitú cestu, ktorou sa oplatí ísť a bude to podporovať finančne, na tom nie je nič zlé. Určite to nie je diskriminačné a určite to nie je protiústavné, ako to tu bolo aj včera prezentované. Ide tu predsa nie o nariadenie, ide tu o odporúčanie, že sa to odporúčanie bude podporovať určitými aj materiálnymi prostriedkami, ozaj na tom nič zlé nie je.
Konkrétny príklad, ako to môže fungovať, ako v praxi určitý subjekt podnecoval ľudí k štúdiu na dajme tomu odborných školách, predtým učňovkách, sú napríklad Železiarne Podbrezová. Vieme, aký tam je záujem o toto štúdium, pretože sa ukázalo, že to pre tie deti je výhodné, že si tam nájdu. A to nie je tak, že sú vzdelávaní, že tam chodia v montérkach špinavých, ako sa to často prezentuje, ale ako ste vy včera prezentovali, je to práca... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Na jednu by som odpovedal pani Žitňanskej, lebo ju priamo položila, a to bola otázka, čo po tom, keď sa samospráva nedohodne. No keď sa samospráva nedohodne, tak platí pôvodný stav ako pri rozpočte, keď je, tak samozrejme bude to pokračovať ďalej. Ak sa samospráva nedohodne, tak je to na tom, na tom by som povedal, v tej štruktúre, ktorá existuje.
Takže žiaden problém tam nevidím. Neviem, prečo ste v tom videli vy problém.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, vážený pán minister, pokiaľ ide o tému, ktorá tu zaznieva v diskusii a v rozprave hlavne, v zásade cítim, pán minister, kde sú korene vašeho snaženia, a napriek tomu, že som opozičný poslanec, môžem povedať, že minimálne časť toho, z čoho vychádzajú, chápem a mám pre to porozumenie. Pravda je tiež, že samotné praktické úvahy, ktoré potom s riešením problémov predkladáte, sú, a tak ako to povedali iní kolegovia z opozície, možno nie vždy celkom to najpravejšie orechové. Ak sme včera pri diskusii na inú tému, menovite o centrách voľného času, hovorili o tom, že ten, ktorý o nich bude v konečnom dôsledku rozhodovať, bude v reálnom konflikte záujmov, tak presne, ako to tu zaznelo, i v tomto prípade môže ísť o reálny konflikt záujmov.
Pripusťme, že ani štát, ani minister, ani snemovňa nie je zodpovedná za jeden veľmi dôležitý faktor, ktorý ovplyvňuje problémy v školstve. Paradoxne ten faktor je to, čo by si niekto povedal, no však čím menej, tým lepšie, tým viacej sa im budeme venovať, teda demografia. Ale, žiaľ, v školstve to nie je celkom tak, že čím menej, tým lepšie, tým viac sa budeme každému jednotlivcovi venovať. Tam pri obmedzených zdrojoch je to vážny problém. A sám ako vicestarosta Starého Mesta som mal na starosti - a zajtra sa koná posledné stretnutie na túto tému - , zrušenie jednej základnej školy. To zrušenie však nebolo celkom povedal by som  ranou alebo bleskom z jasného neba, tá škola postupne strácala uchádzačov o štúdium. A teraz sme v situácii, keď na celom Slovensku máme učiteľov, máme budovy, máme miliónové hodnoty, niekedy v zlom stave, pripusťme, ale odrazu chýba substrát, chýbajú deti. A tu sme pri probléme, ako vybrať z toho, čo sa ešte má a musí využiť, to najlepšie pre tie deti. A tu je konflikt záujmov.
Vonkoncom nie som priaznivcom apriorného hanenia štátneho školstva a chválenia súkromného či cirkevného školstva. Ale predsa i naopak musí platiť, že hádam máme záujem, aby tie deti chodili do tých lepších z tých škôl a nie do tých, ktoré máme pod svojimi krídlami a sú prípadne horšie. A v tom je teda ten opätovný konflikt, ktorý tu už bol predostrený, že ak mám málo detí a chcem školu naplniť tak, aby normatívmi prežila, tak tie deti odniekadiaľ vezmem. A najjednoduchšie, škrtom pera, ich vezmem tým, že nepovolím otvoriť, respektíve nebudem finančne kryť prvú ľudovú, povedané archaicky, na tej či onej škole, podľa môjho rozhodnutia. A tu samozrejme nastáva to, o čom hovorila pani poslankyňa Žitňanská, i  za deti, ktorých rodičia chcú dať tieto deti do cirkevnej školy, platili dane presne rovnako, ako za tie deti, ktorých rodičia majú úmysel dať ich do štátnej. A tam vzniká ústavná nerovnosť. Pretože rovnako to prvé dieťa má právo na to, učiť sa, kde si rodič u prváka nepochybne vyberie, ako to druhé dieťa, a dokonca si to rovnako daňami aj zaplatil.
V tomto zmysle iste tí, ktorí trochu s problematikou žijú, vedia, že školy v demografickej situácii nedostatku detí a tým pádom i samozrejme relatívne nižšieho prídelu peňazí pri nižšom počte detí na hlavu, im stačí, aby si im jeden, nehovoriac o dvoch rokoch, zastavil prvú triedu a tá škola jednoducho zájde a skrachuje ako suchotinár, pretože neuživí pedagogický zbor, neuživí kúrenie, svietenie, sanáciu rozvodov, odkvapových ríň preto, lebo nedostane na tie ďalšie deti, na ktoré konkurenčná škola dostane. Ale samozrejme, že je to nevyhnutné, a považujem za absolútne správne, že pri nedostatku substrátu sa musí redukovať. Viem, že čo je s tým spojené, tu vidíme v televízii, tu čítame v novinách, ako rodičia podpisujú petíciu, že prečo sa z tých dvoch škôl, ktoré sú poloprázdne, ruší tá ich škola a nie tá druhá škola. Keby sa rušila tá druhá, budú písať petíciu tí druhí rodičia, čo je  i ľudsky pochopiteľné a akceptovateľné. Problém je v tom, že skutočne nie je únosné pri obmedzených zdrojoch živiť tisíce kubických metrov priestorov, vykurovať ich a starať sa o ne pri malom počte detí. Ale ak sa to urobí rozhodnutím nie na základe kvality, že sa tá jedna škola zaškrtí, lebo nepovoliť jeden- či dvakrát otvoriť prvý ročník po sebe, je normálne zaškrtenie tej školy, tak potom, ak to nebolo urobené v súlade s kvalitou, je to podľa mňa zásadne zlý krok. A tak ako sme včera hovorili, že ak sa nenaplnia naše obavy, že samosprávy použijú peniazu určené na centrá voľného času a na iné podobné aktivity, na iné potrebné veci, podotýkam, nikto nepodsúva, že by ich rozkradli, tak jednoducho opäť budú tak konať v konflikte záujmov s tým, ako to má byť.
Toľko teda na tú tému, či je to ústavné alebo neústavné. Samozrejme o tom, čo je neústavné, rozhoduje v demokratickej krajine Ústavný súd, ale v tom je teda háčik. A pani poslankyňa Žitňanská nepovedala nič iracionálne, ak povedala, že je to ústavný problém.
Teraz k tomu druhému, známky. I pán minister, i ja, sme absolventi "bývalého" školstva. Aj v tom bývalom školstve nepochybne boli paradoxne a nečakane dobré prvky. Tie dnes, podotýkam, predovšetkým na základe demografického vývoja a sily peňazí chátrajú a poviem, v akých aspektoch, ktoré ma pripravovali pred 40 rokmi do zápasu o svoj život lepšie  ako dnešné deti. Prečo? Ja keď som sa uchádzal o vzdelávanie na strednej všeobecnovzdelávacej škole, ktorá bola kvalitná a bol o ňu veľký záujem, tak som bol podrobený prijímacím skúškam. Nebolo na tom nič zlého. Odmietam to, čo povedal pán minister, že  človek je dnes v zlom psychickom stave na skúške, na prijímacej skúške na vysokú školu, že má zlý deň. Viete čo, tak je to ako, a teraz si niekto povie, že to je trošku z iného súdka, keď v rozhodujúcom závode súťaží Jana Dukátová so Zuzanou Kaliskou o jediné možné miesto na olympijskej slalomárskej dráhe, tak je vylúčené povedať, že dneska som mala zlý deň. Proste niekto prehrá. A ak uznáme, že život je o konkurencii, život je o zápase o svoje miesto pod slnkom, tak ak začneme zmäkčovať výberové kritériá a uvažovať o zlých dňoch, tak tým deťom nepomáhame. Pretože na prijímacom pohovore u personalistu si nebude môcť vyžiadať štvrtý a piaty pokus. Proste zlyhá. A zlyhá. Nechcem tým povedať, že niekoho treba nadmerne stresovať. Ale dvadsať rokov reforiem viedlo k takzvanému odbúravaniu stresu, no naopak, konkurenčná spoločnosť ten stres dramaticky zvýšila. Je to dnes tak, ani keby som budúceho  polárnika neotužoval, budúceho, a potom ho poslal na pól rovno z Kréty. Neviem, či ste zachytili článok o tom, ako sa utečení ľudia zo Severnej Kórey, i mladí, nedokážu presadiť vo vysoko nárokovej a stresogénnej juhokórejskej spoločnosti. Pretože boli nastavení na absolútne "pokojne" plynúce, nedramatické, nestresujúce hoc aj zlé pravidlá hry. To v Južnej Kórei, vo vysoko funkčnej ekonomikenefunguje. To znamená, ak si niekto myslí, že tým, že miesto známok by sme deti vystavili objektívnemu, počítačom hodnotenému vyhodnoteniu toho, čo za deväť rokov do seba nabrali, alebo prípadne čo nabrali z maturity pri prijímaní na vysoké školy, ako sa to aj deje, tak tým nerobíme nijakú krivdu, ale naopak, tým deťom dávame len malú ukážku toho, čo ich bude možno niekoľkokrát v živote v iných súvislostiach, možno v oveľa dramatickejších, pretože budú mať na krku rodinu, deti, vážnu zodpovednosť, bude čakať. Predstava, že exaktné skúšanie a hodnotenie vedomostí je stresogénne a tak ďalej. Viete, pán minister, dnes sa uchádzač o medicínu, kde je ešte stále-násobný pretlak,  o ktorej ste hovorili a ktorá môže nastať, že má zlý deň, že vstal ľavou nohou, že mu zomrela mama, že je nervózny, že je chorý, že neviem čo, vyhne tým,  že zväčša robí pohovory na tri, štyri lekárske fakulty. A ak samozrejme na troch, štyroch lekárskych fakultách má zlý deň, tak to asi nebude zlý deň, bude to slabý uchádzač.
Teraz sa vrátim k tomu, o čom sa tu najviac hovorí, o známkach. Lekárska fakulta, na ktorej som bol prodekanom pre štúdium, mala roky problém a nie celkom vymyslený, povedzme naopak, i celkom reálny, ktorý sa tiahol z hlbokého komunizmu, že sa tam študenti údajne, a niekedy celkom neúdajne, prijímali na základe kdečoho. Keď som sa stal prodekanom, tak sme sa s dekanom vážne zamýšľali nad tým, ako zbaviť lekársku fakultu tohto biľagu. Lebo to, že bol aj odôvodnený, sa nedalo poprieť. Zaviedli sme vtedy prvýkrát testy, kde sa zoskenovali zaškrtnuté alternatívy a počítač vyhodil okamžite počet dosiahnutých bodov. Na prvé testy prišla horda novinárov. SME tam malo snáď aj dvoch redaktorov, lebo sme povedali, že je to otvorené a že tam každý môže prísť a môže tam sedieť štyri hodiny, alebo dve, alebo dvakrát dve, koľko chce. Už na druhýkrát prišli spolu dvaja novinári a v treťom roku už neprišiel nikto. Pretože tie testy jednoducho ukázali, akí sú tí poslucháči. Proste, keď sa odkryli kódy, tak sa usporiadalo v počítači poradie, ktoré sa vytlačilo a vyvesilo na dvere fakulty. A každý zistil, to ešte nebol Úrad pre ochranu osobných údajov, ktorý by iste dnes namietol, že Dežo Múranica, ktorý získal z osemsto možných len 220 bodov a je teda v pásme debility, by mohol mať pocit urážky svojej osobnosti s tými 220 bodmi. Ale to je jeho 220 bodov, nie tej fakulty. Ale nič na tom.
Každopádne to malo za následok, že  vtedy v ešte Československej federatívnej republike  sme mali stretnutie zodpovedných prodekanov lekárskych fakúlt v Prahe na Karlovke, kde sa hovorilo o prijímacích skúškach. A pamätám sa, že tam vtedy boli niektoré fakulty, ktoré sa prihovárali za to, aby sa zohľadňoval "psychologický" pohovor a sme brali aj známky. Samozrejme, ja nepodceňujem psychológiu, kolega Šebej tu nie je, môj ctený kolega psychológ, ale 14 minút sa bude aj "batmanovský" šialenec Holmes tváriť, že je normálny a že je humánny a že má vcítenie do stavu pacienta. Proste, nemyslím si, že pri počte dva a pol tisíca uchádzačov a pri reálnom počte nasaditeľných psychológov môže byť analýza, ktorú má psychológ, teda čas, ktorý má k dispozícii na analýzu uchádzača, akokoľvek relevantná. Možno sa mýlim, ale som skeptický. Vtedy sme minimálne prvá lekárska fakulta Karlovej univerzity a naša fakulta Univerzity Komenského povedala, že nikdy nezohľadníme nič iné, ako výsledok dosiahnutý na prijímacích skúškach, žiaden pohovor, žiadne známky.
A tu sa vraciam ku kritériu "priemerná" dvojka. Samozrejme, a nerobme si ilúzie, podvádzanie fungovalo v CVC-čkách, keď už teda kritizujeme to, že sa proti ním teraz ide. Nepochybne i tam bola na Slovensku nečestnosť. Korupcia alebo strach je na Slovensku tak silný faktor, že ovplyvňuje aj rozhodnutia súdov a nie učitelíka s biednym platom v oblasti vysokej nezamestnanosti, kde keď príde o miesto, tak ho veľmi ťažko nájde, ak tam má byt a rodinu. To znamená, že ak by som použil známky ako kritérium pre prijatie, je podľa mňa v daných slovenských pomeroch scestné. Domnievam sa, že vo Fínsku sú tak ďaleko, že by to akceptovať mohli. Ale my sme na poloosi medzi Fínskom a Balkánom, podstatne bližšie k Balkánu, čo sa týka korupcie, ovplyvňovania, predajnosti, podkúpnosti a všetkého. Netreba si klamať do vrecka. Sme bližšie k Bulharsku ako k Fínsku. To znamená, že ak ako kritérium postavíme púhy priemer, tak sa stane to, čo som v praxi zažil, keď ma zaujal jeden uchádzač o lekársku fakultu v Bratislave s enormne nízkym počtom dosiahnutých bodov. A povedal som si, no toto snáď nie je možné. To keby som to dal negramotnému náhodne urobiť krížiky vždy zo štyroch do jedného políčka, tak aj on toľko musí dosiahnuť. Lebo to je priam, štatisticky zrejmé,  žedá sa  tipovaním jednej zo štyroch možností niečo trafiť. Ukázalo sa, že ten chlapec maturoval s vyznamenaním a v zásade mal na svojej strednej škole takmer samé jedničky. Tie podklady sme dostávali k prihláškam. To ma utvrdilo v presvedčení, že nikdy v živote by som nedopustil svojím hlasom alebo svojou pozíciou, aby sa takéto niečo zohľadňovalo.
Pričom, pán minister, plne chápem, aký je váš úmysel. Absolútne som stotožnený s tým, aby sa na školy dostávali ľudia na základe kvality. Lebo ak tu hovoríme o lepších a o horších školách, treba podčiarknuť, že školu robí dobrou i materiál, i substrát. Absolútne chápem výhrady učiteľov, ktorí sa boria s deťmi v  sociálne, historicky, vývojovo horších oblastiach Slovenska, ak by mali ich i samotných ohodnocovať výlučne podľa toho, čo vykresali z materiálu, ktorý dostali. Je absolútne nefér hodnotiť len výstup a povedať brutálne tomu učiteľovi: "nič si ich nenaučil". Tak to nie je. Beriem všetkých tých učiteľov, ktorí sa trápia v Dobšinej a v Krompachoch, do ochrany, že z materiálu, ktorý dostali, ktorý nebol kararský mramor, že ani keď si Michelangelo, tak z neho Pietu neurobíš. To znamená, že každý je si svojho osudu strojcom. A svojho osudu strojcom je si ten žiak. A vystaviť, dokonca vystaviť kritériom známky a priemeru toho učiteľa tlaku, je chyba. V jednom prípade finančnému, v inom prípade vyhrážaciemu tlaku.
Vieme, že za komunizmu nepochybne niektorí naši kolegovia prišli s nami do ročníka na základe telefonátu z ústredného, krajského alebo okresného výboru strany. Iste to tak bolo a bolo to na niektorých z nich vidieť. Ale aj dnes, ako som uviedol, v neľahkej situácii učiteľa je toto kritérium danajský dar. Je to balvan, ktorý dávam učiteľovi na krk. Balvan telefonátu, balvan vyhrážok, balvan ovplyvňovania osudu celej rodiny, manželky, vyhadzovania zo zamestnania a tak ďalej. Toto nemáme učiteľom urobiť. Učiteľ má robiť čo sa dá s materiálom, ktorý mu bol nadelený, robiť to podľa vedomia a svedomia a potom sa ten materiál otestuje. Ak my, ak by sme mali kvalitného trénera pre lety na lyžiach, tak ako sa dnes na Slovensko pozerám, keby robil čokoľvek, tak asi by sme v Planici alebo v Östersunde nevyhrávali. Ale i ten učiteľ, ktorého žiaci z Krompách nevyhrávajú plošne a všetci a nedosahujú najvyšší priemer, mohol urobiť maximum. Ale možno nechcel riskovať, keď mu niekto povedal, však počkaj, však ja si, my sa ešte večer stretneme a podobne. Teda, keď vieme, čo sa celkom reálne deje na školách, ak bývajú fyzické a  psychické útoky, či urážky učiteľov, tak ak od učiteľa dávajúceho "priemerované" známky urobím závislý osud dieťaťa miestneho zbohatlíka, miestneho grázla alebo miestneho kohokoľvek, tak tomu učiteľovi veľmi škodím.
Domnievam sa teda, že je úlohou zákonodarcov, urobiť tie veci tak, aby sme sa vyhli vopred zakalkulovateľným rizikám. A domnievam sa, že sa to v mnohom smere dá. Domnievam sa, že treba miesto priemerných známok zvoliť exaktné testovacie metódy vo väčšom počte predmetov, ako je monitor. Pripusťme, že možno nie na začiatku rovno v jedenástich, ale možno v piatich. Hádam sú tu príslušní odborníci? Lekárska fakulta UK z vlastných zdrojov dokázala vyrobiť 4 000 testových otázok v priebehu niekoľkých mesiacov, tak sa hádam na Slovensku dajú urobiť, príslušné sady testov, ktoré by potom boli randomizovane nasadzované v náhodnej distribúcii z chémie, dejepisu, zemepisu, slovenčiny, fyziky a matematiky. Hádam sa to dá. A ak sa to dá, tak nech sa deje to, čo tu zaznelo. Nech to kľudne robia v zasadačke miestneho zastupiteľstva. Nech tam nad nimi stoja trebárs aj úradníci. Lebo v živote to nikdy nebude prebiehať tak, že ten personalista vo firme, kde sa budeš uchádzať o miesto, ti tam bude pomáhať. Nebude ti pomáhať. Budeš tam sám a bude to na tebe. A tak to má byť. Maturita nemá byť procesom, o ktorom som humorne počul, že sa ťa tam všetci snažia "prehodiť cez plot", teda aby si ju absolvoval. No pochopiteľne, každý profesor nemá rád, keď "jeho" dietko, ktoré učil roky, zlyhá. To znamená, že čím viacej priblížime prijímacie konania a výberové konania objektivite, neovplyvňovaniu a, pripusťme, i potrebnej stresogénnej realite, tým viacej pripravujeme deti na to, že v živote prídu momenty, keď to bude proste len na nich.
A v tomto zmysle, musím, pán minister, nerád povedať, pri všetkých našich dobrých vzťahoch, že podľa § 73 rokovacieho zákona navrhujem vrátiť návrh tohto v mnohých oblastiach  nie zle mieneného zákona na dopracovanie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som chcela podporiť to, čo povedal pán poslanec Osuský, a ja som sa o tom tiež trochu zmienila vo svojom príhovore, a to je to meranie, testovanie z dvoch predmetov. Naozaj si myslím, že stojí za úvahu a myslím si, že sa na tom aj zhodneme, rozšíriť testovanie na viac predmetov a uskutočniť to testovanie na nejakom mieste, kde dajme tomu bude potom objektívnejšie. Čiže je to impulz, ktorý teraz prenechávame vám, pán minister. A verím tomu, že tak ako sa uvažuje o testovaní v piatom ročníku, tak aj v tom deviatom ročníku, pokiaľ sa rozšíri o ďalšie predmety. Pretože naozaj testovanie z dvoch predmetov nemusí odraziť reálny talent toho dieťa. Môže byť génius v oblasti fyziky alebo v oblasti dejepisu alebo prírodovedy. A tiež si myslím, že aj takéto deti by sme mali potiahnuť. Takže ja sa pripájam k tomu návrhu rozšíriť testovanie o ďalšie predmety a podľa možností ho uskutočniť tam, kde bude najmenší predpoklad, že môže prísť k nejakému ovplyvňovaniu toho záverečného výsledku.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Pán minister, pani spravodajkyňa, dámy a páni, ja by som chcel zareagovať ako učiteľ z praxe, stredoškolský učiteľ, učiteľ na gymnáziu a učiteľ na cirkevnom gymnázium, to znamená, človek, ktorého sa z praxe tieto veci veľmi konkrétne dotýkajú.
Ja by som veľmi pozitívne hodnotil aj dnes už prednesené príhovory pani poslankyne Žitňanskej, aj pána poslanca Osuského. Mnohé z toho, čo by som chcel povedať, povedali oni. Takže ja budem už len taký veľmi konkrétny, praktický a naozaj, tak ako povedala pred chvíľou pani poslankyňa Žitňanská, berieme to ako také podnety pre vás. Pretože tak ako to zaznelo už v rozprave pri programovom vyhlásení vlády, školstvo je a musí byť priorita. Ono, myslím si, že stále tá mentalita ešte taká nie je. Vidno to aj možno na záujme alebo nezáujme poslancov, ale aj médií. Keď som si pozeral články k debatám o včerajšom zákone 597 a o tom dnešnom, tak príliš tam ani nejaký záujem alebo diskusia nie je. Čo je možno dané aj tým, že naozaj sme zvyknutí, že to školstvo nie je nejaké vzrušujúce, že možno to zdravotníctvo teraz, vieme, že tie platy sestier, čo je tiež veľmi dôležitá vec, je tak viac mediálne pretraktované.
Takže ja by som znova chcel pripomenúť aj tejto snemovni, aj všetkým nám, že je to naozaj veľmi dôležitá vec. Ide o deti, ide o obrovské množstvo ľudí, či už ako žiakov alebo učiteľov, rodičov.
A chcel by som vyzdvihnúť pozitívne v tomto zákone navrhované povinné prijímacie pohovory na stredné školy. Je to vec, ktorá si zaslúži plus, pretože naozaj dnes, ako to už bolo spomenuté aj v jednej faktickej poznámke, lákajú žiakov, nielenže nemusíte robiť prijímacie pohovory, ale dáme vám už nejaké výhody alebo neviem čo, zaplatíme vám, len príďte. Že naozaj táto vec je veľmi, veľmi pozitívna. A viem, že najmä kvalitné školy budú tým poctené, pretože tie sa snažili vždy o to, robiť prijímacie pohovory, aby udržali kvalitu. A už tu sa môže vyzdvihnúť ich úroveň.
Chcem ale k tomu poznamenať, že naozaj, ako už hovorila pani poslankyňa Žitňanská, pán poslanec Osuský, je veľmi dôležitá objektivita týchto prijímacích pohovorov, aj objektivita tých monitorov, prípadne ďalších testovaní, ktoré sú tam dané ako podmienka prípadného vyhnutia sa tým prijímacím pohovorom. Zase k tomu by som chcel poznámku ako človek z praxe. Netýkalo sa to síce monitorov, lebo na strednej škole nie sú, ale týkalo sa to maturít, kde naši žiaci nám hovorili, no jasné, no my sme jediná škola, kde nepomáhate. Tam pomáhajú, hentam pomáhajú. Jasné, sú to také študentské reči. Nedal by som za ne ruku do ohňa. Ale fakt je taký, že je tu priestor na to, aby sa porozmýšľalo o tom, ako zabezpečiť objektivitu a nezneužívanie tohto testovania.
Ak teda vyzdvihujem to zavedenie prijímacích pohovorov ako vysoko pozitívne, tak by som chcel povedať, že v tomto kontexte potom stanovovanie kritéria priemerov sa mi zdá zbytočné. Vysvetlím prečo. Určite to stanovovanie priemerov 2,0 a 2,75 má za cieľ, ako sa domnievam, to, aby naozaj nešli ľudia, ktorí naozaj sú mimo tej úrovne pre tieto školy. Fakt je ale taký, ako to pani poslankyňa Žitňanská vyrátala, že toto už je úplný extrém. Neviem, či je to tak, že bola myšlienka najprv dať nejaké iné číslo, potom sa ustúpilo, posunulo sa na ďalšie číslo. Prípad človeka, ktorý má 2,0, môže byť človek, ktorý má od vrchu do spodu trojky alebo prípadne má štvorky, alebo je až na prepadnutie z niektorých predmetov. O to viac pri priemere 2,75. A naozaj, ako to povedal pán poslanec Osuský, je tu potom tlak, veď mu nedajte tú štvorku, veď mu nepokazte život. A je to naozaj veľmi nepríjemné potom pre tých učiteľov. Navyše to vytvára aj priestor na korupciu, čo určite vláda nechce vytvoriť takýto priestor.
Takže ja navrhujem, aby sa táto vec z tohto návrhu stiahla. Ak majú zostať tie prijímacie pohovory, tie priemery potom nemajú príliš veľký význam.
Čo veľmi teda vyčítam a obávam sa a s čím mám zlú skúsenosť, je práve ten konflikt zriaďovateľov. Ono je mi až zvláštne, že je okolo toho také ticho, pretože toto je veľmi dôležitá vec. Ja ako učiteľ z cirkevnej školy mám skúsenosť, že veľmi často sa prejavuje pri napätí medzi štátnymi alebo verejnými školami, štátnymi školami a neštátnymi, konkrétne v tomto prípade cirkevnými, ale patria tam aj súkromné, určitá osobná animozita aj z dôvodu, ja neviem, aj negatívneho postoja voči cirkvi, prípadne voči myšlienke súkromného školstva napríklad. A týmto sa otvára priestor a je aj prirodzené, že zriaďovatelia štátnych škôl budú uprednostňovať svoje školy, na tom nie je nič nejako neočakávaného. Takže vidím tu problém. Osobne by som navrhoval, aby takáto vec tam vôbec nebola. V prípade, že sa zákon dostane do druhého čítania, myslím, že by tam bol priestor na pozmeňujúce návrhy, ktoré zabezpečia objektívne kritériá, ale skutočne objektívne kritériá pri zamedzení otvárania prvých ročníkov škôl, ktoré vyhodnotili ako neperspektívne alebo nedostatočné. A takisto zaručenie existencie cirkevného a súkromného školstva, pretože podľa Ústavy Slovenskej republiky majú rodičia právo na výber, kam svoje deti umiestnia. Aby toto právo zostalo reálne, tak je potrebné to alternatívne neštátne školstvo ochraňovať. To znamená, že je potrebné do tohto návrhu zákona, ak to teda tak musí zostať a zostane to tak, zapracovať nejaké princípy, ktoré zaručia existenciu a možnosť tohto menšinového školstva, cirkevného a súkromného. Inak je tento zákon ohrozujúci a ohrozuje tých, ktorí nemajú za sebou štátnu moc.
Toľko moje poznámky k tomuto zákonu z učiteľskej praxe.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Prvá alebo prvé slová opozícii adresované predovšetkým, nebojte sa. Myslím si, že tie kroky, ktoré ideme realizovať, nebudú orientované proti tomu, lebo tomu, proti neštátnemu, či už cirkevnému alebo súkromnému, ale proti tým, ktorí nevykazujú kvalitu. Tie kroky budú samozrejme sledované dlhodobo a samozrejme sú ďalšie možnosti, o ktorých sa dá v budúcnosti aj diskutovať, ktoré budú ešte výraznejšie skvalitňovať, počnúc 1. januárom budúceho roku, aj toto hodnotenie.
Chcem vás ubezpečiť, že mojou zásadnou prioritou je to, že ja na cirkevné školstvo nesiahnem. Viete, najhoršie je to, že súkromné školy sú najradšej, keď je to hodené do jedného balíka, aj cirkevné, aj súkromné školy. Nuž, ale to je zásadný rozdiel, pretože ja som tak rokoval so zástupcami katolíckej cirkvi, ako evanjelickej a ďalších cirkví, že stále to hádžeme do jedného balíka, a ja samozrejme rozlišujem štátne, verejné, lebo sú aj štátne, to sú bilingválne gymnáziá, špeciálne školy, verejné, lebo ich zriaďovateľom sú obce, mestá alebo regionálne samosprávy, cirkevné, opakujem, cirkevné, ten holandský model im je najbližší, a súkromné. Napokon cirkevné školy, a teraz budem hovoriť o stredných, majú špičkové výsledky. To hovoria všetky testy, ktoré sa v tejto oblasti realizujú. A ja, či sú to katolícke, či evanjelické, ja veľmi často chodím na tieto školy a skutočne dobré výsledky majú a ešte naviac majú pridanú hodnotu, ktorú nenájdem predovšetkým na súkromných školách a často ich nenájdem aj na niektorých verejných školách, a to je vzťah rodiča, školy a učiteľa. Úplne iný vzťah, skvelý vzťah, pretože sú tam dané deti z rodín, ktoré si ctia iné hodnoty ako tento svet často. A toto si ja uvedomujem a takýmto spôsobom, samozrejme, si to uvedomujú aj predstavitelia samosprávy.
Napokon, keď sa tak strašne bojíte, že sa bude zasahovať do súkromných škôl alebo cirkevných, ja mám množstvo návrhov, ktoré išlo od samosprávy, či tam bol ľavý, pravý, horný, dolný, ktoré išli návrhy, či už išli škôlky, súkromné, boli tie návrhy dané. Keď samospráva nevedela zabezpečiť, hovorím, vo verejnom záujme povedzme služby, tak požiadala konkrétnu oblasť, aby tieto služby im napĺňala. Taká dohoda existuje aj v rámci zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou a zmluvou medzi ekumenickými cirkvami a Slovenskou republikou. Túto ja rešpektujem a táto sa bude aj dodržiavať.
Problémom je to, čo povedal pán Sadloň, predseda Asociácie štátnych gymnázií, keď povedal, že viete, keď v roku 1990 bolo v Bratislave 20 gymnázií a boli skutočne špičkové, tak dneska je na počet študentov alebo možných študentov, ktorí mohli ísť na prijímacie pohovory na gymnáziá, ktorí, on uvádzal číslo okolo, možnože sa teraz zmýlim, ale okolo 10 000 z ročníku, teda z jedného ročníka, a v súčasnosti je to 51 gymnázií a máme 4 000 alebo 5 000 v Bratislave uchádzačov o tieto. Tak potom samozrejme celkom prirodzene, pán Osuský, tak sa stráca aj tá kvalita, lebo čím je väčšia ponuka, a menšia, teda ponuka myslím zo strany stredných škôl a menej nám končí absolventov základných škôl, tak sa pýtam a znovu to opakujem, je potrebné živiť školy, ktoré nie sú kvalitné, ktoré, a opakujem, ktoré nie sú kvalitné, ktoré nespĺňajú isté kritériá tej kvality a súčasne nespĺňajú isté kritériá toho vzdelávacieho zamerania v našej spoločnosti, tak je ich potrebné mať? Teraz nehovorím o Bratislave, ale hovorím o Turci znovu, keď tam je 790 alebo 780 absolventov základných škôl v tomto roku a 1 400 miest ponúknutých zo stredných škôl. Tak budú sa rušiť. A samozrejme, viem veľmi dobre, že sa budú možno znižovať počty tried a budú sa rušiť aj niektoré verejné školy a tak iste aj možno súkromné školy, tá dohoda musí byť, ktoré nespĺňajú tieto kritériá. No tak, páni, povedzme si, ak dostáva niekto 100-percentný normatív, tak musí plniť tie podmienky, či je to súkromná alebo či je to verejná škola, rovnako. A ten princíp hodnotenia musí byť rovnaký.
Osobitne hovorím a znovu to opakujem aj na tomto fóre, veľmi radi, a najmä asociácie súkromných škôl, pani Saska Repčíková hádže cirkevné školy do toho jedného balíku aby mali lepšiu kvalitu. Ale cirkevné školy ja oddeľujem od súkromných škôl, pretože cirkevné školy skutočne v mnohých oblastiach dosahujú veľmi kvalitné výsledky, či sú to gymnázia, dokonca na rozdiel od súkromných škôl máme aj strednú odbornú školu elektrotechnickú, ktorú zriadila katolícka cirkev v Bratislave, a rozhodla sa ísť tou cestou a má veľmi dobré výsledky. Takže, viete, sú súkromné školy dobré, a to hovorím tie, ktoré sú prepojené aj na firmy, opakujem, na firmy, ako je konkrétne súkromné gymnázium a súkromná stredná odborná škola v Podbrezovej, a sú súkromné školy, ktoré si ozaj urobili z toho biznis. Tak si to povedzme. Však mi to povedali predstavitelia RUZ-ky priamo, ak niekto je, súkromne podniká, tak musí samozrejme za to niesť nejakú zodpovednosť. A preto oni odsúhlasili tento môj návrh na rokovaní tripartity, že je správny a že je jediný v podstate. Ak niekto ide "podnikať", obrazne, v úvodzovkách hovorím a opakujem, "podnikať", a keď sa vyhlasuje za súkromnú školu a nevyberá a ešte aj samozrejme nevyberá prostriedky, tak aká je to súkromná škola pre mňa?! Súkromná škola, choďte sa pozrieť do zahraničia, dáva svoj vlastný kapitál do toho a z veľkej časti práve súkromné školy majú prenajaté priestory. Však si to povedzme otvorene, aká je situácia na Slovensku! Ale ja nie som proti dobrým súkromným školám. Ja som proti zlým súkromným školám. Ja nie som proti dobrým verejným školám. Ja som proti zlým verejným školám, ktoré nespĺňajú tie kritériá.
A to si o tom musíme povedať, že v strednom odbornom školstve je veľa škôl. Napríklad množstvo obchodných akadémií. Máme ich tiež veľa. To nie sú len učilištia a podobne, to sú obchodné akadémie alebo stredné odborné školy služieb, ktoré robia takmer všetko a vlastne nespĺňajú tie podmienky, ktoré by mali spĺňať pre trh práce, a produkujú absolventov od vizážistov cez kaderníkov, neviem cez všetko možné, cez kuchárov, množstvo a množstvo, a ktorí sa neuplatnia na trhu práce.
Čiže treba tie kritériá, tie kritériá sa dajú veľmi rýchlo nastaviť a vieme ich samozrejme aj potom v tom, v tej oblasti tej, toho budúceho hodnotenia cez vyššie územné celky realizovať.
Plne samozrejme chápem a budem akceptovať na jednej strane to, že sa to bude ťažko prerokovávať, ak máte tam trojpätinovú väčšinu, čiže takú blokádu, tak v tom regionálnom parlamente sú poslanci od ľava do prava. A samozrejme, hovoril som, potom akonáhle sa nedohodnú, oni musia vedieť, či sa dohodnú, alebo sa nedohodnú, tak samozrejme platí ten stav, aký je. Ja do toho direktívne zo strany rezortu školstva nechcem vstupovať.
A hovorím aj o tom, a hovorili sme aj včera o tom, že tie školy, ktoré štát bude potrebovať, povedzme na menší počet a nie je schopná, v podstate zriaďovateľ, samosprávy, ich zabezpečiť, tak bude to, preberie to ešte teraz existujúci krajský školský úrad a štát, aby takéto odbory povedzme v tých regiónoch zriadil. Však tam musíme istú stratégiu, musíme mať isté mantinely, ktoré dáva štát, a potom vo vnútri tých mantinelov sa už v podstate dejú v podstate veci v oblasti toho slobodného rozhodovania tak, ako ja hovorím, ktoré si ja ctím aj v tejto oblasti.
Samozrejme, už som tu veľa povedal a nechcem teraz v záverečnom slove hovoriť to, čo som v tých jednotlivých vstupoch aj včera, aj dnes vyslovil, ale treba pre toto celé vážené plénum zopakovať. Ústava Slovenskej republiky hovorí, že vzdelávanie v štátnych základných školách a stredných školách alebo verejných, kde štát preniesol kompetencie v prenesených kompetenciách na obecnú, miestnu alebo regionálnu samosprávu, je bezplatné. V iných ako štátnych či verejných sa môže poskytovať za úhradu. Musím povedať, že som si dával robiť kvalitné analýzy, napríklad čo sa týka cirkevných škôl. Nevyberajú ani jedno euro. Viacej dávajú do toho. Ale súkromné školy často, opakujem, pretože tie e-maily dostávam. Keď mi píšu žiaci napríklad z Považskej Bystrice z jednej nemenovanej súkromnej školy, ktorá mala také veľké problémy, nielen tam v Trenčíne, ale aj v Považskej jedna, mám také oznámenia z Košíc, mám také oznámenia z Michaloviec, mám také oznámenia z Rožňavy, a posielam tam štátnu školskú inšpekciu a kontrolu, aby sa tie veci doriešili. Keď mi povedia, že neberte nám tie peniaze, ktoré dostávame od štátu, pretože my si to budeme musieť ešte viacej a výraznejšie platiť. My platíme a ešte chce od nás, ešte viacej by si pýtali tie peniaze, ešte viacej by sme museli platiť. Však aj takéto maily, celkom úprimne vám hovorím, dostávam, a na ktoré samozrejme aj osobne reagujem. A musím povedať, že sa, keď dostávam odpovede, že som reagoval, tak sa ma pýtajú, či mám na to nejakých mladých ľudí, ktorí mi na tieto maily odpisujú. Ja odpisujem na každý mail veľmi rád sám.
A chcem znovu zopakovať, že vyššie územné celky zastupujú štát, a preto v prvom rade musia zabezpečiť, a opakujem, zabezpečiť bezplatné vzdelávanie.
Taktiež sa vytvára tlak, aby školy reagovali na trh práce a poskytovali vzdelávanie v požadovaných odboroch. Môžu sa do toho zapojiť aj súkromné školy, ako sa zapájajú cirkevné školy. Nech sa zapoja aj súkromné školy a budú mať, pokiaľ budú plniť tieto požiadavky v tomto zameraní tých regionálnych politík, budú mať zelenú, samozrejme.
Sloboda výberu len do štádia, kedy ambície žiaka, pani kolegyňa, a mnohí ste to tu opakovali, sú na úrovni jeho schopnosti. Kritérium známok pri prijímaní, znovu opakujem, na gymnáziá sú aj v takej vyspelej krajine a vyspelom štáte, ako je Fínska republika. A keď som tam bol počas majstrovstiev sveta, tak som sa tam rozprával s pánmi ministrami. Oni tam majú dvoch ministrov, majú ministra kultúry a športu a ministra pre vzdelávanie a vedu. A bavil som sa s nimi. Tento systém tam normálne takýmto spôsobom funguje. A keď povedali, že sa Fínsko pred dvadsiatimi rokmi ide orientovať predovšetkým na telekomunikačné technológie a týmto smerom, tak sa urobili zásadné opatrenia aj v oblasti školstva, lebo bez toho to nešlo, a samozrejme aj v oblasti vedy, výskumu a vývoja. Bez toho to tak isto nešlo. A znovu ten štát v tej stratégii niečo určil a niečo povedal a tie regióny to začali vo Fínsku, či to je v Tampere, či v Helsinkách, či v Oulu, to začali napĺňať.
Vy ste tu povedali ešte takú zaujímavú myšlienku, na ktorú som nereagoval, čo sa týka rozširovania testovania na viac predmetov. No, prosím, teraz ideme, máme povinnú angličtinu, ak sa tento systém rozbehne a dobehne, tak bude aj z anglického jazyka testovanie u deviatakov. Prečo nie? Ale teraz sme ju začali postupne zavádzať do tretieho ročníka, ide to, beží to, tak samozrejme to musí mať istú postupnosť. Prečo nie? Ale napriek tomu musím povedať, však sú odborníci rôzni, a ja mám také podklady, hovoria, že dobre nastavený test z matematiky a z materinského jazyka, opakujem, z materinského jazyka, ale na národnostných školách, dá pomerne komplexný obraz o schopnostiach žiaka. A dnes je situácia taká, o tom som hovoril, výsledky NUCEN-u, posledného monitoru, dokázali, že sme išli veľmi rýchlo vyššie. Ďaleko výsledky kvalitnejšie boli na základných školách z matematiky a práve zo slovenského jazyka to vyšlo zase do nižšieho percenta, ako by sme očakávali. Čiže je tu vidieť, že k tej matematike, i keď ju považujú mnohí za strašiaka, vzťah žiaci majú, pokiaľ majú dobrých pedagógov, dobre sa pripravujú. Nuž, a chcem pani kolegyni povedať tiež, že, ak tu hovorila tie známky, keď povedala, že štvorka z matematiky a jednotka z fyziky, tak také dačo asi si neviem predstaviť, lebo matematika a fyzika, tá často je viac-menej previazaná. Ja som to poznal na škole, že matematika, chémia, fyzika, to boli obraz predmetov, v ktorých sa bažili práve tí ľudia, ktorí týmto smerom boli zameraní, a možnože mali nejaké nedostatky v slovenskom jazyku, nemali radi diktáty a podobne, a tam sa ta známka zase prejavila.
Takže plne akceptujem aj o tých osobitostiach, o ktorých ste tu hovorili. Pozorne som počúval. A samozrejme aj mnohé odporúčania, ktoré tu odzneli, si dám vyhodnotiť a som v prípade, ak je to v prospech kvality nášho školstva, kvality vzdelávania, budem ich akceptovať a budeme ich, v podstate môžeme ich v druhom čítaní aj schváliť. Na to samozrejme je predovšetkým gesčný výbor, školský, ktorý môže dokonca prijať spoločné rozhodnutie o niektorých návrhoch a ktoré naozaj pôjdu ku, smerovať ku kvalite, tak tie treba vnímať ako návrhy, ktoré pomôžu celému nášmu školskému systému, a preto som tomu otvorený.
Často mi hovoria, že som niekedy ustúpil, alebo neustúpil, alebo niekedy som tvrdohlavý, niekedy príliš aktívny. Nuž, poviem, viete, keďže sa hlásim k dialógu, tak niekedy človek musí zhodnotiť aj argumenty z druhej strany. A to nie je ústup. To je zhodnotenie a by som povedal aj gentlemanské podanie ruky tomu, kto ten návrh dáva, a že v podstate tie argumenty z jednej aj z druhej strany ma presvedčili, že povedzme tá jedna a pol nie je dobrá, že dva je podľa mňa prijateľnejšia. Musím vám povedať, že odborné školy lobujú za to, aby nemali 2,75, aby mali 3. Tu som počul pána Érseka, že športovci potrebujú mať ďaleko vyšší priemer, lebo. Ja si nemyslím, že športovci sú takí, že vedia len narábať s fyzickou kondíciou a fyzickými schopnosťami, ale že sú to aj rozumní a rozhľadení ľudia, mnohí, takže by som až takýmto smerom v podstate nešiel.
Na samotný záver dovoľte mi znovu zopakovať, že predkladanú novelu zákona o odbornom školstve sme pripravovali s cieľom skvalitniť naše školstvo. Cesty môžu byť rôzne, ja sa priznávam, a metódy, ale táto cesta, ktorú som sa rozhodol ja zrealizovať po dohode aj so zamestnávateľskými zväzmi, s odbormi, so zástupcami samosprávy, považujem za správnu a veľmi rýchlo realizovateľnú. A nemusíte do toho dávať žiadne prostriedky. Na začiatok treba len začať a samozrejme v tom ďalšom období sa budeme pokúšať o duálny systém, to znamená, že teoretické vzdelávanie na odborných školách štát cez zriaďovateľa a praktické vzdelávanie firma. Priblížme sa k Baťovi a priblížme sa napríklad aj k samotnému pánovi Sotákovi v Podbrezovej, alebo v železiarňach, kde majú vytvorenú takúto školu, respektíve v Žiari nad Hronom, kde vzniklo isté konzorcium, ktoré podporuje takéto vzdelávanie v oblasti odborného vzdelávania. Berme si vzory aj na Slovensku a samozrejme riešme tie veci postupnými krokmi tak, že tú praktickú časť odborného vzdelávania by mali mať tí, ktorí si vychovávajú svojich budúcich pracovníkov a budúcich odborníkov do svojej firmy, aby sa mohli hneď po nástupe, tak ako v Podbrezovej, končia, maturujú, rovno idú do firmy a nemusia mať ani tri roky prax, lebo tú firmu navštevujú a sú plne zamestnaní. Mnohí kvalitnejší idú na gymnáziá z tej školy, lebo je to odborná škola, súčasne aj gymnázium, tam sa môžu prestupy medzi ročníkmi robiť. A myslím si, že tento model je jeden z najsprávnejších a najlepších.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk).