51. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja musím povedať, že nezdieľam nadšenie pani podpredsedníčky Eriky Jurinovej z novely, ktorú nám priniesli do pléna, a vysvetlím aj prečo.
Musím povedať, že je tam aj pozitívum, teda aby som len nehanila, tak trochu aj pochválim, a to je to, že naozaj ste sa pokúsili urobiť také zmeny v tom zákone o rodine, aby bolo všetkým jasné, že umiestnenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti má byť tým posledným riešením, tam, myslím, sa každý na tomto zhodneme.
Prekáža mi, prekáža mi, a nie preto, že som v liberálnej strane, a nie preto, že by som bola v tomto nejako veľmi liberálna alebo že by ma to tešilo, ale vychádzajúc z aplikačnej praxe, kde sa každé druhé manželstvo rozvádza, tak mi príde zvláštne, že v tomto čase zadefinujete ako najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny ako prostredie, ktoré je tvorené otcom a matkou. Ja chápem, že ten zámer možno môže byť dobrý. Asi takto by sme si to želali všetci a ja by som sa k tomu hlásila všetkými desiatimi. Ale vychádzajúc z aplikačnej praxe, to jednoducho nefunguje. A my si do toho zákona môžeme napísať čokoľvek a vy ste to urobili. A mne na tom prekáža to, že čo tá polovica detí, ktorá vyrastá v tých neúplných rodinách? A manželstvá sa rozvádzajú nielen z roztopaše. Áno, sú aj také, ktoré proste odmietnu bojovať a rozvedú sa a zvolia tú jednoduchšiu cestu, ale sú aj také, ktoré sa rozvádzajú na základe vážnych dôvodov, vážnych dôvodov, ako je napríklad domáce násilie, násilie páchané na ženách a deťoch, kedy matka alebo teda jeden z tých partnerov odchádza s tým dieťaťom a zrazu sa to dieťa ocitá v pozícii, kde nie je v tom najvhodnejšom prostredí.
A ja mám taký pocit, že tým, že ste to takto explicitne napísali do toho zákona, že z nich ako keby vyrábame takú druhú kategóriu detí. To je taká nejaká odnož detí, ktoré by mali teda vyrastať v ideálnom prostredí. Ak nie, možno mi to vysvetlíte potom, pán minister, že ako ste to mysleli, ale skutočne je to tam napísané natoľko explicitne, že sa neviem ubrániť tomu, že deti, ktoré nebudú vyrastať proste v tradičnej rodine, sú také poddeti.
Najlepší záujem dieťaťa, najlepší záujem dieťaťa, to súhlasím s tým, čo bolo uvedené od pani Janky Šípošovej, to je vec, ktorá vyzerá veľmi dobre na papieri, ale, žiaľbohu, zase tá aplikačná prax nás presviedča dennodenne o tom, že každý si to vysvetľuje po svojom, inak si to vysvetľuje kolízny pracovník na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, inak si to vysvetľujú jednotliví sudcovia. A to je veľká škoda, lebo ja si myslím, že keby každý, každý, kto rozhoduje o osude dieťaťa, mal na zreteli ten jeho skutočný najlepší záujem, tak tie veci s deťmi by vyzerali, sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže by vyzerali na Slovensku inak, ako vyzerajú.
Nie je asi celkom pravda, ako hovorila Erika Jurinová, že všetky organizácie, ktoré sa zaoberali a pripomienkovali návrh zákona, sa dopracovali k nejakému konsenzu a je pokoj a kľud pri prijímaní tohto návrhu zákona, resp. novely. Pravdepodobne tomu tak nie je. Ja som obdržala pripomienky zo združenia na podporu rodiny, kde pracuje pomerne veľa právnikov, možno sa dostali tie pripomienky aj k vám a ja sa s nimi stotožňujem a poviem vám prečo.
Ja si myslím, že ten návrh, ktorý ste priniesli, je protiústavný. A ja som moc malý pán na to, aby som tu vyhlasovala, či je alebo nie je protiústavný, na to máme Ústavný súd. A ja sa určite pokúsim zohnať podpisy pod podanie na Ústavný súd, pretože tá predmetná novela okrem iného obmedzuje právo rodiča, ktorému je dieťa zverené, zmeniť bydlisko ďalej ako do susedného okresu bez súhlasu druhého z rodičov. Je tak, pán minister? Nie je tak? (Reakcia navrhovateľa.)
No je to tak, lebo tak je to podľa mňa napísané a ja mám, vy ste právnik a ja mám tiež výklad právnikov teda a príliš veľa právnikov si to vysvetľuje práve takto. A ja si myslím, že vzhľadom na skúsenosti aplikácie zákona o rodine a súvisiacich vzťahov v praxi by sme sa naozaj mali pozrieť na argumenty, z ktorých vyplývajú pomerne dosť závažné pochybnosti o tom, či to navrhované opatrenie pre rodičov a deti bude skutočným prínosom alebo nie. Pretože pokiaľ ide o to ústavné hľadisko, bolo by dobré sa pozrieť a skúmať súlad tohto návrhu s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Pretože v prípade obmedzenia pohybu rodiča by sa jednalo o zákaz, ktorý je v rozpore s ústavne zaručenou osobnou slobodou a slobodou pohybu, ako aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho protokolov.
Osobná sloboda sa podľa ústavy zaručuje a nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Sloboda pohybu a pobytu je zaručená. Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.
A musím povedať, že tými uvedenými ustanoveniami sa zaručuje predsa voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť. Možnosť zásahu do osobnej slobody je prípustná len v mimoriadnych prípadoch, najmä podľa zákona o Policajnom zbore, Trestného poriadku alebo v prípade nutnosti nariadenia ústavnej zdravotníckej starostlivosti. Sloboda pohybu znamená slobodu prísť a odísť na ktorékoľvek miesto na území štátu s výnimkou zákonných obmedzení z dôvodu bezpečnosti štátu, ochrany prírody alebo trestnoprávnych opatrení.
A tu by som opäť chcela upozorniť na to, o čom som už hovorila, že podľa tých štatistík naozaj 40 až 50 % manželstiev sa rozvádza a či si to chceme pripustiť alebo nechceme, ja tu teraz nechcem hrať na žiadnu nejakú feministickú nôtu alebo nič podobné, ale z tých štatistík jednoznačne vyplýva, že sú to predovšetkým ženy, ktoré sú ekonomicky znevýhodnené a po rozvode majú problém zabezpečiť si dostatok prostriedkov na vlastné bývanie. A k tomu prispieva aj skutočnosť, že vysporiadanie súdom môže trvať roky, kedy žena, pokiaľ je spolužitie nemožné, nemá kam odísť, pretože nájmy sú drahé, dostať hypotekárny úver alebo pôžičku je nereálne v situácii, kedy utekáte povedzme od tyrana a násilníka a skutočne sa snažíte začať od bodu nula, zohnať si zamestnanie a podobne. Ani konečný výťažok zo spoločného majetku po odpočítavaní záväzkov, napríklad na hypotéku, väčšinou nepostačuje na zabezpečenie samotného bývania. A preto najčastejším riešením, ktoré skutočne vyplýva z praxe, je to, že žena sa v tom krízovom období uchýli k blízkym osobám, napríklad k príbuzným. A tí, samozrejme, môžu bývať aj ďalej ako ob jeden okres. Najmä na Slovensku, prosím vás pekne, kde do tretieho okresu dohodíte kameňom. Ja viem, že ste z toho vyňali tuším Bratislavu a Košice, hej, ale ako tie vzdialenosti medzi našimi okresmi sú smiešne.
V Kanade napríklad existuje takýto zákaz, ale to je zákaz pri aplikovaní striedavej osobnej starostlivosti. To znamená, že dieťa trávi rovnaký počet dní u otca ako u matky. Napríklad je tri dni u matky, štyri dni u otca a potom naopak a podobne, a v Kanade sú trošku iné vzdialenosti medzi tými jednotlivými provinciami, to znamená, že tam to má logické opodstatnenie.
A ja by som dokonca pochopila, keby ste takýto zákaz slobodného presunu navrhovali pri striedavej osobnej starostlivosti. To by som úplne, úplne by som tomu rozumela, lebo sú prípady na Slovensku, kedy napríklad rodič aj pri striedavej osobnej starostlivosti zoberie dieťa a odsťahuje sa do Košíc a potom si to predstavuje tak, že to dieťa chodí týždeň do školy v Košiciach a týždeň do školy v Bratislave. Podľa mňa je to choré a toto určite nie je v najlepšom záujme dieťaťa. Ale nerozumiem tomu, prečo chcete takýto zákaz presadiť plošne aj pri tom, keď je napríklad to naše známe slovenské párnovíkendovstvo, pričom to vykonanie rozhodnutia súdu môže byť zaručené, ak aj tá žena býva napríklad ob jeden okres, ten otec sa dostane k tomu dieťaťu, nič mu v tom nebráni, dokonca dieťa v prípade takýchto vzdialeností medzi okresmi aj môže navštevovať stále tú istú školu. A ja neviem, či to je úplne v najlepšom záujme dieťaťa, ale je to v záujme dieťaťa, jednoducho ten záujem dieťaťa nie je nijakým spôsobom narušený.
To znamená, že mne z toho naozaj vyplýva, že sa pohybujete na veľmi tenkom ľade. A neviem, či ste úplne skúmali pri tomto návrhu súlad vášho návrhu s Ústavou Slovenskej republiky, ak áno, ja by som to rada videla, takéto stanovisko, lebo upozorňujem na to, že príliš veľa organizácií, príliš veľa právnikov si to vysvetľuje tak, že váš návrh je protiústavný.
Nehovoriac o tom, že som videla, že niektorí takí, ja ich volám, že talibanskí otcovia, ktorí sa zasadzujú najmä o tú striedavú osobnú starostlivosť, a poznám prípady, kedy im aj bolo vyhovené a zrazu, akonáhle im bolo vyhovené, tak stratili záujem o tú striedavú osobnú starostlivosť. To znamená, tam boli iné pohnútky, ako to skutočne sa starať o dieťa, a zväčša išlo teda o to, aby čo najviac škodili tej bývalej partnerke. Tak ja si myslím, že týmto návrhom im dávate do rúk príliš silnú zbraň a tá zbraň môže spôsobiť to, že sa protiústavne obmedzí právo na osobnú slobodu a slobodu pohybu jedného z partnerov, a veľmi silnú zbraň na to, aby v konečnom dôsledku, ak sa rozhodnú využiť takúto páku a zákon im to bude umožňovať, že budú obmedzovať pohyb toho rodiča...
Prepáčte, pán poslanec, ruší ma to. (Reakcia na príchod jedného z poslancov k navrhovateľovi.)
... ak sa rozhodnú využiť túto páku, ktorú im prakticky týmto návrhom podsúvate a umožňujete, tak si myslím, že v konečnom dôsledku utrpí najmä dieťa.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja by som začala tým, čo na začiatku pani poslankyňa vytýkala vlastne tejto norme, a to je, neviem to teraz v rýchlosti nájsť, ale vlastne ten odstavec, kde sa hovorí, že spoločnosť uznáva, že najvhodnejšie je stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa. Ja si nemyslím, že keď sa povie, že je to najvhodnejšie, že to znamená zároveň, že to je jediné možné. Je to najvhodnejšie a mne sa to zdá celkom dobre logicky vystavané, že to ide od toho najvhodnejšieho rodinného prostredia – prirodzenej rodiny – cez náhradnú rodinu a tak ďalej.
A chcela by som povedať úplne naplno, aby sme si nezastierali veci, prečo bolo potrebné aj takúto normu pripraviť. Ja nehovorím, že je ideálna, ako ideálna asi naozaj ani nemôže byť, ale v súčasnej situácii, myslím, že je dobrým východiskom, veď sa môže ďalej zlepšovať. Ale boli tu dva veľké protitlaky. Jedna taká až hysterická hrozba tzv. juvenilnej justície, mne to aj ťažko ide cez ústa, toto slovné spojenie, ale vieme, o čo ide, že sa hrozí teda tým, že sa biologickým rodičom odoberajú deti a dávajú sa na nezrušiteľné osvojenie, a na druhej strane ale zase hrozivé prípady napríklad Lucky Luknárovej, kedy z dôvodu nejakého zanedbania došlo k úplne tomu najhoršiemu a utýraniu dieťaťa.
Takže ja to vidím tak, že hľadáme spôsoby, ako urobiť veci dobre a napomôcť na úžitok, samozrejme, najmä deťom, ale tak, aby to malo aj logiku, aby to bolo uskutočniteľné. A znovu apelujem len na to vzdelávanie a odbornú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Ja chcem len doplniť možno jednu vec. Ja som veľmi rada, že pani poslankyňa Nicholsonová hovorila práve o tej časti ustanovenia, ktoré znemožňuje v podstate bez súhlasu jedného z rodičov, aby sa ten druhý presťahoval ďalej ako v rámci tohto okresu, pretože to nie je len otázka možnej neústavnosti, nie je to len otázka toho, že jeden z tých rodičov, možno z ekonomických dôvodov, je nútený sa presťahovať možno k rodičom, možno k príbuzným niekde ďalej, a toto z neho určite nerobí horšieho rodiča. Častokrát to môže byť ale aj práca, pretože vieme, že tá nezamestnanosť je u nás vysoká a ľudia, keď si chcú robiť svoje rodičovské povinnosti aj v ekonomickej oblasti, sú častokrát nútení prijať prácu aj niekde inde ako v mieste svojho bydliska a vy im týmto ustanovením aj toto idete znemožniť. Takže to len na doplnenie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Áno, ja sa chcem tiež pridať k pani poslankyni Nicholsonovej v tej časti, v ktorej hovorila o navrhovanej právnej úprave obmedzenia alebo limitovania možnosti presťahovania sa s dieťaťom do iného okresu, že sa k tomu vyžaduje súhlas druhého rodiča, resp. rozhodnutie súdu. Naozaj vnímam túto právnu úpravu v tejto časti ako veľmi problémovú. Súhlasím s tým, že isté obmedzenie v prípade striedavej starostlivosti má svoje opodstatnenie, ale ako plošne zavedená právna úprava, obávam sa, myslím si, že tie riziká aj zneužitia sú pomerne veľké, o to viac, ak to nie je sprevádzané možno aj nejakou veľmi striktnou právnou úpravou lehoty, v ktorej súd by prípadne mal o takejto veci rozhodnúť. Takže tuto nabádam, aby v rámci druhého čítania sme sa vážne na túto tému rozprávali.
Ďakujem pekne.

Veľmi pekne ďakujem za všetky faktické poznámky. Chcem sa dotknúť toho, čo hovorila pani poslankyňa Kiššová. Vo všeobecnosti je známe, že na Slovensku je v porovnaní s inými krajinami nižšia tá miera migrácie za prácou, čo je problém, pretože aj od toho sa odvíjajú tie čísla nezamestnanosti a podobne. A chcela by som povedať, že vlastne týmto, čo sa snažíte presadiť, ešte viacej znemožníte tú migráciu za prácou a práve u ľudí, u ktorých je esenciálne, aby sa úspešne zamestnali.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovolil som si požiadať o slovo najmä preto, že vystúpenie pani poslankyne Nicholsonovej ma nejakým spôsobom podnietilo k tomu, aby som vystúpil. Rád by som sa vyjadril k siedmemu novelizačnému bodu, a to doplnenie ustanovení do paragrafu 35 zákona o rodine. To znamená tá diskutovaná otázka zmeny pobytu maloletého dieťaťa. Osobne si myslím, že to dve strany názorové trošku preháňajú a berú až príliš extrémne.
Pokiaľ tvrdíme, že niečo je protiústavné, ja začnem od začiatku. Dámy a páni, sme za rovnosť? Sme, rodovú, bojujeme za to? Ja pevne verím, dámy a páni, že áno. V takomto prípade majú rodičia rovnaké rodičovské práva a povinnosti k maloletému dieťaťu a maloleté dieťa má právo byť s jedným, ale aj s druhým rodičom. Vytvárať si citový vzťah a väzbu k obom rodičom. Pokiaľ nie je niektorý z rodičov, samozrejme, pozbavený rodičovských práv.
Čo hovorí zákon o rodine, dámy a páni? Zákon o rodine hovorí to, že na podstatných veciach sú rodičia povinní sa navzájom dohodnúť, týkajúcich sa výchovy maloletého dieťaťa. Sú povinní sa dohodnúť, inak rozhodne súd. Čistá logická vec. To, čo tu niekto obhajuje, a ja beriem určite aj názorové prúdy, ktoré možno podporujú rodovú rovnosť extrémnu, ktorá možno ide, nieže podporujem, rešpektujem, ktorá ide až extrémne v prospech jedného v zásade z pohlaví, ale na druhej strane tu nerozlišujem, či ide o otca alebo matku. Sú dvaja rodičia a tí rozhodujú o výchove dieťaťa spoločne. Ak sa nedohodnú, rozhoduje súd.
Ja si kladiem, kolegyne, kolegovia, otázku, prosím vás pekne, a zodpovedajte mi ju, pomôžte mi: Keď je v zákone o rodine v súčasnosti demonštratívny výpočet, demonštratívny, nie taxatívny, či vy podľa platného právneho stavu považujete obvyklý pobyt dieťaťa, teda bydlisko dieťaťa za podstatnú vec aj dnes. Ja tvrdím, že áno. A chcem sa vás, dámy a páni, opýtať, či si myslíte, že jeden z rodičov, a môžeme si tu hovoriť o tom, že z akého sociálneho, socio-ekonomického pôvodu, môže to byť úplne naopak, ak jeden z rodičov svojvoľne zoberie dieťa napríklad z Bratislavy, odsťahuje sa s ním do Košíc proti dohode druhého rodiča, či to považujete, že je to v poriadku, po prvé, a že či to nie je prelomenie zásady, že na podstatnej veci sa musia dohodnúť obaja rodičia spoločne.
A teraz to, s čím mám, dámy a páni, problém, je, že ja sa nazdávam naozaj aj dnes, a taký je právny stav, a to nie je obmedzenie pohybu, to nie je obmedzenie pohybu, že boli tu dvaja rodičia na začiatku, ktorí sa mali radi. Dokonca možno aj ľúbili a spolu splodili dieťa. Spoločne sa rozhodli, že to dieťa budú vychovávať na nejakom mieste. Vytvoria mu prostredie rodinné a, samozrejme, musia počítať aj s tým, primerane, že nastane situácia, keď oni dvaja medzi sebou vzťah mať nebudú, ale rodičovský vzťah zostane – a tam je zodpovednosť. Založili obvyklý pobyt dieťaťa na nejakom mieste. Ak vychádzame z princípov zákona o rodine, tak takúto dohodu, ktorú založili predtým, keď ešte mali vzťah v poriadku, by mali môcť zmeniť len v prípade, ak sa dohodnú alebo ak tak rozhodne súd.
To, čo tu bolo povedané, bolo povedané naozaj na obhajobu toho, čo sa aj dnes, v súčasnosti stáva, že jeden z rodičov, a ja tu nechcem spomínať jedno alebo druhé pohlavie, svojvoľne a jednostranne zoberie dieťa a odcestuje 400 km preč. Som toho názoru a presvedčenia, že je to v rozpore so zákonom o rodine a zákon o rodine takéto konanie a počínanie rodiča nemôže ani tolerovať, ani podporovať. Samozrejme, v individuálnych veciach rozhoduje súd, ak v takomto prípade nastane nedohoda medzi rodičmi, kde je pobyt dieťaťa, musí rozhodnúť súd.
Toto je princíp, dámy a páni, ktorý je vyznávaný aj v medzinárodných dokumentoch. Podľa Haagskeho dohovoru o únosoch maloletých detí, ktorých sa, súkromnoprávnych únosov, dopúšťajú rodičia, do 6 mesiacov sa jeden z rodičov môže domáhať návratu dieťaťa do krajiny, kde malo dieťa založený obvyklý pobyt a z ktorého odcestoval druhý z rodičov aj s dieťaťom. Naša Slovenská republika je signatárom tohto dohovoru a plní si svoje povinnosti, ale aj uplatňuje v zahraničí svoje práva. Inými slovami, keď na Slovensku má založený obvyklý pobyt náš štátny občan a niektorý z rodičov ho zoberie a odsťahuje do Sýrie alebo iných krajín, tak sa snažíme to dieťa dostať naspäť na Slovensko podľa tohto medzinárodného dokumentu, dohovoru. Jednoducho, dámy a páni, preto, lebo rodičia sa rozhodli, že dieťa bude žiť na Slovensku, založili túto dohodu – obvyklý pobyt dieťaťa – a jeden z nich svojvoľne odišiel do inej krajiny. Ale treba veľmi upozorniť aj našich štátnych občanov, ktorí odídu do Anglicka, do Španielska, vydajú sa tam, oženia sa tam a majú tam dieťa, narodí sa im tam dieťa. Áno, je to častokrát založené tým, čo povedala, napríklad pri tých medzinárodných veciach, ktoré používam ako paralelu, dámy a páni, aby sme to pochopili. Je to dané aj tým, že zo socio-ekonomických dôvodov sa po rozchode rodičov, partnerov po troch-štyroch rokov zo Španielska ten rodič vráti a zoberie si aj dieťa.
Dámy a páni, ale nemôžeme sa čudovať, že potom naše slovenské súdy sú povinné rozhodnúť o návrate dieťaťa do Španielska. (Reakcia z pléna.) To je do inej krajiny, pani poslankyňa, ale ja tu dávam za príklad vzdialenosti a keď sa chceme chápať, tak sa chápeme, keď sa nechceme chápať, tak sa nechápeme.
Inými slovami, bojujeme, samozrejme, za práva detí tak, aby ten princíp, ktorý hovorím, obvyklý pobyt bol založený, či už ide o medzinárodné otázky, to znamená, že pobyt dieťaťa medzi jednotlivými štátmi, ale, vrátim sa, ale rovnako aj na území Slovenskej republiky, to znamená, keď sa dvaja rodičia rozhodnú, že budú bývať a dieťa bude bývať na území napríklad hlavného mesta Bratislavy, na takúto podstatnú zmenu týkajúcu sa výchovy dieťaťa môže o nej rozhodnúť len súd alebo dvaja rodičia.
Pani poslankyňa, to podľa môjho názoru, nech sa na mňa pani poslankyňa nehnevá, ja viem, že súdy to tolerujú, presťahovávanie, a povedzme si, že si tolerujú, pretože v mnohých prípadoch je dôvod, prečo sa ten rodič musí presťahovať, a je dôvod, prečo je vhodné, aby to dieťa sa presťahovalo s ním. Ale ja len hovorím, že podľa môjho názoru je princíp v zákone o rodine takýto. Pani poslankyňa Nicholsonová tvrdí a možno niektoré právne analýzy, že ide o obmedzenie pohybu. Aké obmedzenie pohybu? Pohybovať sa môžete, kde chcete, ale vy ste sa, dvaja rodičia, ktorí majú rovnaké práva, rozhodli, že budete niekde vychovávať dieťa a malo by to byť dovtedy tak, kým nerozhodne inak súd alebo sa nedohodnete.
Aj s ohľadom na to, ja toto ustanovenie nepovažujem za obmedzujúce, ale ja mám s ním možno trošku opačný problém. Že toto ustanovenie, práve tak ako je to dnes a ako by sme to mali vykladať, že dieťa sa nemá uniesť, ale o tomto by mal rozhodnúť, o jeho zmene pobytu, a bez ohľadu na to, akého pohlavia je, rodič.
Ja mám s tým ustanovením iný problém, že práve v zákone o rodine dáva výnimku, že áno, výslovne expressis verbis hovorí, že obvyklý pobyt dieťaťa alebo pobyt, bydlisko dieťaťa je tá podstatná vec z hľadiska výchovy dieťaťa, to je dobré. Pretože dnes si to môžme vykladať naozaj podľa všeobecného ustanovenia, nechcem povedať, že extenzívnym výkladom, ale verím, že aj doterajšia rozhodovacia prax súdov sa k tomu postavila tak.
Dobre, výslovne to dávame, ale dávame tam jednu výnimku, dávame tam práve výnimku, ktorá sa mne možno práve nepáči, ale chápem ju ako technickú, logistickú práve kvôli tomu, aby tí rodičia mohli meniť, kúpite si byt vo vedľajšej dedine a už je to v inom katastri atď., aby mohli v kľude žiť a navzájom si zabezpečiť styk medzi rodičom a maloletým dieťaťom. Takže vidím tam práve výnimku z pravidla, ktoré sa nazdávam, že dneska platí, dodnes. To znamená výnimka, že bez súhlasu druhého rodiča v rámci susedných okresov sa presunúť môžem. To dokonca ide proti princípu, ktorý som povedal, a nazdávam sa, že je platný dnes. Nemám s tým problém z hľadiska technického, ak sa bude toto ustanovenie aplikovať v záujme maloletého dieťaťa, to znamená naozaj tam, kde je to čisto logický vývoj, že ľudia potrebujú zmeniť svoje pôsobenie alebo svoj život, presťahovať sa, kúpia byt, zmenia nejakú svoju adresu, tak tam je to v poriadku.
Principiálne však to zľahčuje to, čo vy tvrdíte, že je protiústavné. Ja tvrdím, že nie, z jednoduchého dôvodu. To, kde sa dieťa nachádza, je predsa rozhodnutím dvoch rodičov, lebo obvykle je to asi tak, že dieťa má rodičov dvoch, biologických. A na to, aby nastala nejaká zmena, keď tvrdíme, že máme rodovú rovnosť a sme rovnoprávni, jeden rodič, druhý, otec aj matka, predsa treba dohodu. To hovorí zákon o rodine. Keď tá dohoda nie je, tak v takom prípade rozhodne súd. A keď tu sa dáva týmto zákonom akurát výnimka, ktorú skôr môžme spochybňovať, že prečo až toľko, prečo bez súhlasu druhého rodiča až do susedného okresu, tak tvrdím, že ju treba akceptovať z toho dôvodu, že to je čisto logické z hľadiska toho, že styk rodiča a dieťaťa to v žiadnom prípade neobmedzí, ale dá na druhej strane možnosť, aby tí ľudia žili a mohli sa rozhodovať logisticky v rámci nejakých území tak, že ich to obmedzovať nebude a nemusia ísť na súd s každou jednou maličkosťou.
Chcem vás ale veľmi pekne, dámy a páni, poprosiť, aby sa rodinné právo a hlavne ochrana maloletého uplatňovala pri zachovaní princípu rodovej rovnosti, ale teda práva oboch rodičov, a možno keď to tak chcete počuť, tak aj práva otcov. Lebo viem, že môžu nastať, a chápem to, ale na to treba myslieť aj dopredu, môžu nastať situácie, keď jeden z rodičov sa nevyhnutne musí a potrebuje odsťahovať. Ale vtedy, vtedy, samozrejme, vznikajú komplikácie, či už pri odsťahovaní sa do cudziny a naopak, alebo aj pri odsťahovaní sa na výrazné vzdialenosti v rámci Slovenskej republiky. Myslím si, že toto ustanovenie je celkom zaujímavým kompromisom, v žiadnom prípade, keď ale máte zato, že dvaja rodičia rozhodujú o osude svojho dieťaťa, to nemôže byť brané, že by sa niekoho pohyb obmedzoval.
Ďakujem pekne.