51. schôdza

Ďakujem. Ja len zopakujem. Nevadí mi, že tam máme vetu, ktorá sa hodnotovo venuje aj niečo definuje, ocenil by som ale, keby skôr bola tá definícia zo strany dieťaťa, nie zo strany definície toho, definície tej inštitúcie alebo definície vzťahov rodičov.
Ešte jedna vec, ktorú som nepovedal k tej juvenilnej justícii a vždycky to vylieza, a to je to strašenie Anglickom a Škandináviou. Akože strašenie Nórskom je podľa mňa jeden z najrozkošnejších príkladov proste divnej slovenskej mentality (povedané so smiechom), lebo v zásade existuje len veľmi málo krajín, kde by sa objektívne ľudia mali lepšie ako v Nórsku. Neviem, koľkí ste tam boli, podľa mňa je to zázračná krajina a strašiť ľudí Nórskom, bodaj by; kolega Mikloško strašil škandinávskymi krajinami; bodaj by sme sa mali tak zle, ako sa majú Nóri, čo najskôr. Iba toľko k tomu poviem.

No tá juvenilná justícia nie je strašiakom, ale, žiaľ, v mnohých prípadoch aj reálnou praxou. A to neznamená, že tá životná úroveň možno takého Nórska, že to vytvára to ideálne šťastie. Švajčiarsko, si myslím, že patrí ku krajinám, ktorá je, by som povedal, ešte na vyššej úrovni, jedna z najvyšších životných úrovní a cez to všetko štatisticky vo Švajčiarsku je spáchaných najviac sebevrážd. To znamená, že nielen ten blahobyt a to dobro, ale aj ten pocit šťastia. A myslím si, že keď sme rokovali raz o rokovacom poriadku, tak jeden z kolegov tuná spomenul, že v podstate k životnej úrovni patrí aj ten pocit šťastia, lebo ty môžeš mať všetko bohatstvo aj neviem, čo všetko, ale keď nemáš šťastie, tak v podstate, tak aká je tá tvoja úroveň? Tak živoríš a môžeš byť boháčom obrovským.
To podnetné prostredie, ja s tým veľmi nesúhlasím, že to je to ideálne, čo vytvára vhodné podmienky pre výchovu ako v rodine, lebo keď je deviantné prostredie, aj to je podnetné prostredie. A cez to všetko takéto deviantné prostredie vychováva, ja neviem, gamblerov, vrahov, zlodejov, alkoholikov a podobne, takže to nestačí. Ale ten otec a matka, to sú tie piliere, ktoré vytvárajú naozaj ten pocit bezpečia, ktorý tuná každé toto dieťa potrebuje. A možno aj medzi nami kolegami, tak iste sa nájdu kolegovia, ktorí vyrastali aj v neúplnej rodine, možno rodičia sa rozviedli. Ja som mal to veľké šťastie a musím povedať, že veľké šťastie, že patrím k tým 57 % tých rodín, naši rodičia sa nerozviedli a už sa ani nerozvedú, lebo už sa ani nedá, tak som šťastný, že, a chcem aj poďakovať svojim rodičom, že naozaj dokázali, aj keď veľakrát aj s krízami, aj s ťažkosťami, ale zotrvali v láske a dokázali to tou nerozlučiteľnosťou.

Ďakujem pekne. Ja by som na záver možno už len zdôraznila, že naozaj, vzdelávanie sociálnych pracovníkov je možnože veľkým kľúčom k riešeniu problémov v rodinách, nielen sociálnych pracovníkov, ale aj justičných pracovníkov, policajtov. Môžeme mať akýkoľvek dobrý zákon, dokonale pripravený, ale ak tí, ktorí ho majú reálne uplatňovať, nebudú mať dostatočné vedomosti, ktoré sú podporené, ja neviem, zručnosťami, ktoré nadobudnú len naozaj pri styku s ľuďmi, ktorí sa v téme vyznajú a ktorí im vedia odovzdať tieto skúsenosti a zručnosti, tak nám tie dobré zákony budú nič platné. Preto opäť veľký apel na ministerstvá, aj keď sa podarí možno vylepšiť opäť v niečom malom túto novelu zákona o rodine a prípadne o SPO-čke, tak stále treba klásť dôraz na vzdelávanie pracovníkov, ktorí priamo prichádzajú do styku s rodinami a s deťmi, ktorí im priamo vedia pomôcť.
Je mi ľúto, že ministerstvo práce, ktoré malo voľakedy za socializmu nejaké manželské poradne alebo poradenské centrá, tak sa tohto ako keby úplne vzdalo, že naozaj tie odbory, ktoré mohli metodicky usmerniť a pomôcť rodinám v kríze, sa akoby rozplynuli medzi zamestnancov úradov práce, že dokonca už, myslím, že aj metodické centrum bolo zrušené na ústredí práce, čo mi je nesmierne ľúto, pretože sa vlastne vzdalo Slovensko alebo ministerstvo práce, sociálnych vecí sa vzdalo samotnej pomoci rodinám alebo možno nejakého, neviem sa vyjadriť, akoby pomoci vopred. Naozaj sa zameriavame len na sanáciu, keď je zle. Áno, vzdalo sa prevencie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Vážené pani poslankyne, poslanci, napriek tomu, že sme len v prvom čítaní, tá debata, ktorá tu prebehla, v podstate len zvýrazňuje citlivosť témy, čo, samozrejme, sa odráža aj v našom návrhu, pretože naozaj sme si dali na ňom záležať a snažili sme sa ho pripraviť čo najlepšie, najkvalifikovanejšie. A nakoniec aj z tej debaty – chcem poďakovať – vyplynulo, že viac-menej s tým návrhom je tu akýsi súhlas všeobecný, aj keď sú tu témy, ktoré treba riešiť ďalej, prípadne aj vysvetliť, pretože niektoré veci sú možno hodné vysvetlenia a prípadne ja sa nebránim tomu, pokiaľ bude aj nejaká debata k tomu, tak aj vylepšenia. Ja sa tomu nebránim, pretože naozaj tu ide o to, aby sme zlepšili súčasnú prax, aj, samozrejme, tú rámcuje legislatíva, ktorú máme platnú.
Keď sa krátko dotknem, len pani poslankyňa Jurinová v podstate spomínala, že otázka záujmu malého dieťaťa, že by sa mal zvýrazniť ten najlepší záujem dieťaťa. Samozrejme, to je otázka terminológie, pretože z obsahu jednoznačne aj už dnes z toho článku 5, ako ho navrhujeme, vyplýva, že ide o najlepší záujem dieťaťa. Nedá sa to čítať nijako inak, tak logika nepustí, ale nebránim sa tomu, aby sme o tom, samozrejme, debatovali. Takže nepochybne najlepší záujem dieťaťa je to, čo nám všetkým leží na srdci. Aj v podstate obsahovo ten návrh je takto koncipovaný.
Čo sa týka ďalšej témy, pani poslankyňa Nicholsonová tu nie je práve, ale ja naozaj musím povedať, že tu nejde o žiadne obmedzenie ústavou garantovaného práva na voľný pohyb alebo slobodný pohyb nebodaj. Ide tu v podstate o zabezpečenie toho, že existujú určité záväzky každého z nás a jeden z najväčších záväzkov v podstate je výchova a starostlivosť o dieťa. A nepochybne každý z rodičov, pokiaľ dieťa má, tak je povinný sa oňho starať a túto výchovu a starostlivosť zabezpečovať.
A to ustanovenie § 35 v podstate rozširujeme spôsobom, kde vlastne zrovnoprávňujeme vonkajšie a vnútroštátne odsťahovanie viac-menej, pretože nevidím v tom žiadny technický problém, zvlášť dnes, keď sme už v Európskej únii a nie je možnosť, teda nie je žiadna prekážka na presťahovanie do zahraničia. Napriek tomu je tu v zákone stanovená nerovnosť a vznikajú potom paradoxné situácie, že napríklad rodič potrebuje súhlas, ak sa dieťa vysťahuje z Bratislavy, povedzme z Petržalky, 5 km na západ do rakúskeho Kittsee, áno? Ale to ako potom zase iný súd, lebo to je súdna prax, zase nepovažuje odsťahovanie z Bratislavy do Košíc za podstatnú otázku, pretože to nie je regulované dneska nijako, prípadne iný rodič zase žiadal, aby súd rozhodol o presťahovaní sa v rámci Bratislavy, pretože Bratislava je tvorená obvodmi, čo sú vlastne okresy, áno, z Bratislavy-Staré Mesto do Bratislavy-Nové Mesto, no tak, samozrejme, toto je potrebné nejako zarámcovať, pričom jednoznačne je tu rozhodujúci záujem, najlepší záujem dieťaťa.
No ale, samozrejme, treba, a to už tu zaznelo, ja to len zdôrazním, že ide o to, aby takéto odsťahovanie bolo naozaj, alebo bolo mu rozhodnutím súdu zabránené len v prípadoch, keď nie je tu rodičovská dohoda. Veď predsa keď sa rodičia dohodnú, tak sa môže odsťahovať ten rodič, ktorý má zverené dieťa do výchovy, aj na druhý koniec zemegule. Keď druhý rodič súhlasí, tak tam proste nie je žiaden problém. No ale, samozrejme, pokiaľ sa nevedia dohodnúť rodičia, tak potom musí nahradiť súhlas ktoréhokoľvek z týchto dvoch rodičov súd. A to už aj dnes je, ale len pri vysťahovaní mimo územia Slovenskej republiky.
Takže ja si myslím, že je to správne opatrenie, pretože dieťa nemá trpieť a, samozrejme, obaja rodičia majú právo vychovávať dieťa, obaja rodičia majú právo sa stýkať s dieťaťom a tam neexistuje žiadne pravidlo, ktorý rodič má mať väčšie právo na dieťa. To jednoducho tuná tá rovnosť platí naplno. Takže v tomto prípade naozaj. A je tam ešte navyše kvalifikovaný dôvod v prípade, že ide o podstatne sťažený, nielen sťažený, ale podstatne sťažený styk. Takže naozaj súdy budú rozhodovať, treba to nechať na súdy, aby rozhodovali o jednotlivých prípadoch, lebo tie prípady sa prípad od prípadu naozaj líšia a nedá sa to zákonom postihnúť a povedať, v ktorom prípade áno, v ktorom prípade nie. Takže ja si myslím, že je to opatrenie, ktoré je správne.
Ešte som zachytil v podstate otázku ohľadom, aha, áno, to je čl. I ods. 1, pán poslanec Poliačik v podstate namieta, že pre všestranne harmonický vývoj dieťaťa nie je najlepšie teda prostredie tvorené otcom a matkou, respektíve by to definoval inak. Ja si myslím, že naozaj otec a matka, pokiaľ žijú v harmonickom spolužití, tak sú ako naozaj najlepším, by som povedal, základom pre výchovu dieťaťa. No ale keď nie sú, keď prichádza k rôznym situáciám, ako pán poslanec naznačil, tak tu máme celé inštrumentárium potom, že čo všetko sa musí udiať a kto všetko sa má starať o dieťa, až teda po tú ústavnú výchovu, ktorú ale považujeme za najhoršiu. Takže tu naozaj nešlo o to, aby sme tu robili nejaké ideologické, by som povedal, rozhodnutia alebo definície, skôr ide naozaj o to, ale určite ide naozaj o to, aby sme zadefinovali, čo je prirodzene najlepšie pre dieťa, a myslím, že toto vrchovato je tuná splnené.
Toľko k môjmu návrhu a ešte raz vás chcem požiadať o to, aby ste tento návrh podporili v prvom čítaní. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ešte raz, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som možno na záver rozpravy v prvom rade poďakoval po skončení rozpravy aj ministerstvu spravodlivosti, beriem to naozaj ako výsledok kvalitnej odbornej práce odborníkov z oblasti rodinného práva, ale aj odborníkov z oblasti sociálnoprávnej ochrany a spolupráce minimálne dvoch rezortov, spravodlivosti a práce a sociálnych vecí.
Dovolím si vyjadriť sa k niektorým poznámkam, ktoré boli uvedené v rozprave a hlavne, keď sme sa bavili o tom aj s pánom poslancom Poliačikom, že rodina pri obidvoch rodičoch je najlepšia – podľa úvodných ustanovení zákona o rodine – pre všestranný rozvoj dieťaťa, že odkiaľ to vychádza. Ja by som rád možno pripomenul, aj možno teórie pozitívneho práva, to, čo je dané, prírodné zákony, veď jednoducho dieťa má otca a dieťa má matku. Tak asi by tá spoločnosť mala vyjadriť svoj záujem a je to asi východisko možno vychádzajúce z prírodných zákonov, že sú tu dvaja rodičia, ktorí by sa mali v socializovanej spoločnosti starať o to dieťa.
Neznamená to, samozrejme, kolegyne, kolegovia, že iné formy rodiny neuznávame. Naozaj vyplynie v živote situácia, keď rodič zostane sám. Či už v dôsledku smrti druhého rodiča, ich rozchodu a tak ďalej. Ale my si môžeme dať za cieľ, a vtedy potrebujú podporu, vtedy potrebujú pomoc, pretože sú slabší, takéto formy rodiny. A to aj naša spoločnosť predsa robí. Ale my si môžeme dať predsa za cieľ vyjadriť tú hodnotu, že dieťa by mal vychovávať otec a matka spoločne, pokiaľ je to zo všetkých možných síl v danom konkrétnom prípade len možné.
Ja pevne verím, že tak ako ministerstvo pripravovalo tieto návrhy odborne, medzi kolegami, najmä z opozície, tu došlo k výmene názorov, jedných možno trochu liberálnych, druhých konzervatívnych, obávam sa toho, ale nebojím sa to povedať, že možno s tými kolegami, ktorí vyjadrovali konzervatívne hodnoty, sa viem stotožniť ja osobne za seba lepšie.
Pani podpredsedníčka Národnej rady hovorila o kolíznych opatrovníkoch. Ja chcem len poopraviť možno jej vyjadrenie, tam bolo povedané, že dochádza k mnohým chybám. Ja by som povedal asi toľko, že pri výkone povinností pri všetkých štátnych úradoch môžu dôjsť aj chyby. Ale principiálne a z tohto miesta by to mal niekto povedať, by som sa chcel veľmi pekne poďakovať všetkým pracovníkom úradov práce, odborov sociálnoprávnej ochrany a kurately a všetkým, ktorí pôsobia ako kolízni opatrovníci pred súdom, chodia šetriť pomery do domácností, robia ťažkú terénnu prácu, vystupujú alebo zastupujú deti v konaní pred súdom, naozaj majú ťažkú úlohu aj oni posúdiť a odporučiť súdu, akým spôsobom ďalej budú postupovať.
Netvárme sa, sú to ľudia, ktorí väčšina z nich majú viac ako desaťročnú, dlhodobú prax. Sú to skúsení ľudia, ktorým prešli mnohé rodiny cez ruky, a ja pevne verím, že tak ako sa ten systém obnovuje, a súhlasím s tým, že môžme pomáhať aj vo vzdelávaní, ale sú to ľudia, ktorí robia naozaj tvrdú prácu, častokrát vo veľmi ťažkých aj terénnych podmienkach a potrebujú dobré materiálne zabezpečenie, na ktorom, myslím si, že ešte máme rezervy a môžme pracovať. Takže z tohto miesta veľká vďaka im.
Pokiaľ sa, som nechcel nejakým spôsobom, kolegyne, kolegovia, zaviesť, ale ja som spomínal rodovú rovnosť možno až po nejaké prejavy feminizmu nie z toho dôvodu, že by som na tomto mieste chcel rodovú rovnosť preferovať. Samozrejme, súhlasím s tým, že každý rodič má inú rolu, ale ich postavenie, ich práva vo vzťahu k dieťaťu majú byť rovnocenné. A práve preto to nemôže byť dôvodom, že jeden z rodičov svojvoľne bude robiť s dieťaťom, čo chce. Ak tu mám vystupovať dnes, hoci nerád, za väčšinu otcov v konaniach o úpravu práv a povinností, tak to poviem veľmi rád a otvorene. Ak majú byť vo väčšine prípadov štatisticky zverené deti matkám, na druhej strane otcovia majú mať zabezpečený určitý styk, stretávanie s dieťaťom, v takomto prípade ale ten druhý rodič nestráca rodičovské práva a povinnosti a o takých podstatných veciach, akým je pobyt dieťaťa a jeho bydlisko, by mal mať možnosť spolurozhodovať, pretože je rovnocenný rodič.
Pokiaľ ide, kolegyne, kolegovia, o vstup do obydlia, obydlie je nedotknuteľné a z tohto princípu je možné aj na základe Ústavy Slovenskej republiky nájsť výnimky zo zákonných dôvodov vo verejnom záujme s tým, že to narušenie súkromia musí byť primerané záujmu, ktorý v tomto prípade sledujeme.
Nechcem tu citovať zákon, dámy a páni, ale naozaj vstup do obydlia podľa toho, čo naformulovalo ministerstvo spravodlivosti, je zabezpečený po prvé, rozhodnutím súdu, o ktorom musí rozhodovať súd za podmienok, že predchádzajúce snahy vstupu do obydlia neboli úspešné. Ďalšou podmienkou je, že hrozí, že výchova, zdravie, život dieťaťa je ohrozená. To znamená, že tak ako v trestnom konaní o prípadných domových prehliadkach by rozhodoval súd, rovnako aj o tomto vstupe do obydlia by rozhodoval sudca. A musel by zohľadňovať podmienky pre rozhodnutie o vstupe do obydlia, a to je ohrozenie zdravia, života dieťaťa a, samozrejme, predchádzajúce neumožnenie vstupu sociálnym pracovníkom.
Bojíme sa toho všetci. Ale na druhej strane je tu spoločnosť, ktorá chce chrániť deti. Individuálne zlyhanie ľudí aj rodičov, jedného z rodičov, sú dôvodom na to, prečo sa pýtame štátnych orgánov, prečo ste nezasiahli. Prečo, či sa tomu nedalo predchádzať. A stotožňujem sa naozaj s tým, že pokiaľ je vážne podozrenie a v takom prípade nedôjde k umožneniu pre orgán štátu ubezpečiť sa, že s dieťaťom je všetko v poriadku, musí byť právny nástroj, ktorý je ústavne akceptovateľný, odôvodniteľný pre to, aby sa sociálny pracovník ubezpečil o tom, že konkrétne dieťa, ktoré má byť v ohrození, v ohrození nie je.
Dámy a páni, ja sa teším na druhé čítanie v prípade a chcem o to aj ja touto cestou poprosiť, bude zákon posunutý do druhého čítania, aby sme mohli viac odborne diskutovať o jednotlivých novelizačných bodoch novely zákona o rodine, ktorá je citlivá, pretože sa týka určite každého z nás bez ohľadu na to, v akej životnej fáze, vekovej fáze života sa nachádzame.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie pléna Národnej rady na základe uznesenia Národnej rady č. 1441 z 3. decembra 2014 návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predmetným uznesením Národnej rady Slovenskej republiky bola vláde v súčinnosti s poslancami Národnej rady Slovenskej republiky a Národnou bankou Slovenska uložená úloha pripraviť návrh zákona, ktorým sa vytvorí verejný register užívateľov konečných výhod s cieľom dosiahnuť efektívnejšie a transparentné nakladanie s verejnými prostriedkami pri verejnom obstarávaní a nakladanie so štátnymi aktívami, majetkom štátu a majetkom územnej samosprávy, súčasne minimalizovať priestor na súvisiace negatívne spoločenské javy.
Na základe predmetného uznesenia Národnej rady má byť register založený na princípoch odkrývania konečného užívateľa, nielen teda formálneho majiteľa, riešenia narábania s verejnými prostriedkami plošne, zabezpečenia verejnej kontroly a vymáhateľnosti. Predkladaný návrh zákona upravuje vytvorenie verejného registra konečných užívateľov výhod vo vzťahu k verejnému obstarávaniu.
Zavedenie registra konečných užívateľov výhod vo vzťahu k nakladaniu s verejnými prostriedkami v širšom zmysle je súčasťou úpravy návrhu tzv. 4. smernice o predchádzaní využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, ktorej predpokladaný termín prijatia v orgánoch Európskej únie je 1. polrok tohto roka. Zároveň predmetná smernica Európskej únie upravuje napríklad minimálny obsah tohto registra, postavenie jednotlivých subjektov podieľajúcich sa na zisťovaní a preverovaní konečného užívateľa výhod, ustanovuje povinnosť pre Európsku komisiu, aby určila štáty, pri ktorých je problematické zistiť konečného užívateľa výhod u právnických osôb, ktoré majú v týchto štátoch sídlo a tak ďalej. Zriadenie verejného registra konečných užívateľov výhod vo vzťahu k nakladaniu so všetkými verejnými prostriedkami a to ešte pred konečným schválením danej smernice Európskej únie, a teda bez jej dôslednej transpozície a tiež bez potrebnej súčinnosti všetkých relevantných zainteresovaných subjektov v Slovenskej republike by sa v priebehu niekoľkých mesiacov ukázalo ako neefektívne, nesystémové a nehospodárne. Návrhom zákona o verejnom obstarávaní sa zavádza definícia konečného užívateľa výhod na účely tohto zákona.
Podstatou navrhovanej právnej úpravy je zákonná požiadavka, že verejný obstarávateľ a obstarávateľ nesmie uzavrieť zmluvu o verejnom obstarávaní s uchádzačom alebo uchádzačmi, ktorí nemajú v registri konečných užívateľov výhod vedenom Úradom pre verejné obstarávanie zapísaných konečných užívateľov výhod a ktorých subdodávatelia podľa navrhovaného § 45 ods. 10 zákona č. 25/2006 o verejnom obstarávaní a osoby podľa § 27 ods. 2 a § 28 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní nemajú v registri konečných užívateľov výhod zapísaných svojich konečných užívateľov výhod. Úspešný uchádzač alebo uchádzači aj ich subdodávatelia, ktorí sú spomínaní v § 45 ods. 10 zákona o verejnom obstarávaní a taktiež osoby zmienené podľa § 27 ods. 2 a § 28 ods. 2 tohto zákona budú povinní na účely poskytnutia riadnej súčinnosti potrebnej na uzavretie zmluvy mať v registri konečných užívateľov výhod zapísaných konečných užívateľov výhod ako takých. Uvedené povinnosti sa vzťahujú na nadlimitné zákazky a podlimitné zákazky bez využitia elektronického trhoviska.
Dôvodom predloženia návrhu zákona je snaha zabezpečiť, aby zmluvy vo verejnom obstarávaní uzatvárali iba subjekty so známou vlastníckou štruktúrou až po úroveň fyzických osôb. Identifikácia konečných užívateľov výhod má nesporný význam na zvýšenie transparentnosti, zabránenie konfliktu záujmov a boju proti korupcii vo verejnom obstarávaní.
Predkladaným navrhovaným zákonom sa vypúšťajú niektoré ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní, ktoré sú problematické z pohľadu smernice Európskej únie v oblasti verejného obstarávania. Doterajšia právna úprava zároveň nepokrývala problematiku subdodávateľov, keďže požiadavky § 26a a nasledujúceho zákona o verejnom obstarávaní sa týkali iba uchádzačov vo verejnom obstarávaní. V registri konečných užívateľov výhod budú tiež povinne uvedené údaje, či konečný užívateľ výhod je verejným funkcionárom podľa osobitného predpisu.
Toľko úvodom, chcem vás požiadať po prerokovaní, aby ste podporili tento návrh zákona. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 419 určil za spravodajcu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 1494. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory: ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Chcel by som pozvať zástupcov všetkých poslaneckých klubov hneď po hlasovaní na krátke stretnutie na odsúhlasenie záverečného textu vyhlásenia k 70. výročiu skončenia druhej svetovej vojny tu za rokovaciu sálu.

Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister... (Ruch v sále, prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Kolegyne, kolegovia, poprosím vás o kľud v rokovacej sále, aby pán poslanec Zajac mohol v kľude predniesť svoje vystúpenie.

Zajac, Pavol, poslanec NR SR
... vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som sa v mene klubu KDH vyjadril k predkladanému návrhu zákona o verejnom obstarávaní, ktorý má riešiť schránkové firmy konečných užívateľov výhod.
Na tento návrh zákona alebo na túto novelu nielen poslanci v Národnej rade, ale aj verejnosť už niekoľko mesiacov čakala... (krátke mlčanie rečníka pre ruch v sále), verejnosť niekoľko mesiacov čakala, a to z dôvodu, že za vlády jednej strany SMER-u sa nám v posledných mesiacoch začali objavovať verejné obstarávania, predražené verejné obstarávania, ktorých víťazom boli firmy, ktorých koneční užívatelia výhod sídlili častokrát v schránkach daňových rajov všade možne vo svete. Aj preto sme podporili aj poslanci za KDH uznesenie, ktorým sme vyzvali vládu Slovenskej republiky, aby takýto návrh zákona alebo takúto novelu pripravila.
Dneska ju tu máme pred sebou a ja musím s poľutovaním povedať, že nespĺňa naše predstavy, tie predstavy, ktoré sme mali. To, aby sa slovenská verejnosť dozvedela, kto sú koneční užívatelia výhod, tí, ktorí v predražených tendroch v štátnych zákazkách z verejných financií, zo štátneho rozpočtu a eurofondov získavajú takéto predražené zákazky. Kto sú koneční užívatelia výhod, predkladaná novela nám neumožní sa dozvedieť, ani poslancom, ani občanom Slovenska.
A prečo nám to vadí? Prečo chceme poznať, kto sú koneční užívatelia výhod? Po prvé preto, že ak sú to poctiví podnikatelia, nevidíme dôvod na to, prečo sa majú skrývať za schránkové firmy v daňových rajoch. A po druhé, prečo veľká časť našich verejných financií, štátneho rozpočtu, eurofondov má odchádzať do daňových rajov po svete? Prečo tie peniaze nezostávajú na Slovensku a prečo tu nie sú zdaňované?
Kým ešte sa budem ďalej venovať samotnému meritu predkladaného návrhu, to znamená registru konečných užívateľov výhod alebo samotným konečným užívateľom výhod, aby som nezabudol, hneď na úvod sa chcem spýtať pána ministra, načo slúži hneď prvý bod, ktorý je predkladaný v tejto novele, a to je bod, ktorý sa dotýka § 1 ods. 3 a ktorým sa vylučuje z podlimitných zákazok právne zastupovanie klienta v rozhodcovskom konaní, v zmierovacom konaní, v súdnom konaní, v správnom konaní alebo v inom obdobnom konaní a právnom poradenstve. Nedozvedel som sa to v dôvodovej správe ani vo vašom vystúpení, že prečo je tam tento bod, či to nejako súvisí so schránkovými firmami alebo s konečným užívateľom výhod. Lebo podľa môjho názoru toto nesúvisí ani s konečným užívateľom výhod, ani so schránkovými firmami.
A, pán minister, môj dojem z toho je, prečo sa to tam dostalo, aby to vypadlo z podlimitných zákazok, je ten, aby vláda mohla, jednotlivé ministerstvá, spriazneným advokátskym kanceláriám takto zadávať, dalo by sa povedať, priamo zákazky. Tak by som bol rád, aby ste to potom v záverečnej reči vysvetlili, lebo v dôvodovej správe o tom nie je nič a máme pred sebou len návrh zákona a je to hneď prvý bod.
Ale poďme, prečo si myslím, že toto nie je riešenie pre to, aby slovenská verejnosť, aby občania poznali, kto sú koneční užívatelia výhod, tých konečných užívateľov výhod, ktorí častokrát v predražených tendroch vyhrávajú na Slovensku verejné obstarávania. A, pán minister, musím tu spomenúť kauzy, aspoň z posledného obdobia, lebo aj dnes v jednej rozhlasovej diskusii mi pán minister Kaliňák povedal, že on nevie o žiadnych kauzách. On nevie o žiadnych kauzách, ktoré by súviseli s predraženým obstarávaním. Tak ja vám pripomeniem len z posledného obdobia:
Pána ministra Počiatka sme tu odvolávali za kauzu firmy PAYWELL, ktorá vyhrala verejné obstarávanie. Mimochodom, boli dvaja účastníci, firma vznikla deň pred možnosťou prihlásiť sa do súťaže, jej konečný užívateľ sídli v schránkovej firme na Cypre a táto firma v tomto verejnom obstarávaní – medzi dvoma účastníkmi – vyhrala zákazku a budeme tejto firme platiť za kontrolu platieb palivovými kartami 130 mil. ďalších 13 rokov. No u mňa to je teda riadne predražená zákazka. Dokonca najprv bola vysúťažená za vyššiu cenu, ako dovtedy sa tieto služby robili. A firma vznikla deň predtým, pred možnosťou prihlásiť sa a sídli na Cypre. Kto je jej konečný užívateľ? Kto je za touto firmou?
A mali sme tu kauzu Váhostav. Ešte ju tu máme, aby som bol presný. Jednotliví koneční užívatelia sídlia v schránkových firmách – Nový Zéland, Cyprus, Malta, už ani poriadne neviem, ako sa tie všetky možné ostrovy volajú. Belize, Curacao. Pán minister Kaliňák nevie o tejto kauze? Firma Váhostav má momentálne podpísané zákazky z verejného obstarávania samostatne alebo v konzorciách za 1,5 miliardy. To sú zákazky, ktoré má so slovenským štátom v rôznych podobách. S NDS-kou, s Vodohospodárskou výstavbou, s nemocnicou Rooseveltovou, považskými vodárňami a mohol by som takto pokračovať. Darmo pán generálny riaditeľ bude hovoriť, že oni majú zákazky na najbližšie mesiace za 360 miliónov. Ja som povedal, za 1,5 mld. samostatne alebo v združeniach, v konzorciách. A tie zákazky, časť už z nich asi pravdepodobne urobili, ale nemajú ich ukončené. Takže podpísané zákazky za 1,5 miliardy. A takáto firma sídli po Curacau, Malte, Cypre. Áno, slovenskí občania majú právo vedieť, kto sú tí ľudia, ktorí skutočne vlastnia takúto firmu.
Ďalej je tu firma Doprastav, ktorá mimochodom tiež prešla reštrukturalizáciou, tiež okradla drobných živnostníkov a podnikateľov o desiatky miliónov eur. A to prešlo tak potichu. A ona tiež má konečného užívateľa, tuším, že tiež na Cypre.
Mám spomínať najnovšiu kauzu, keď majiteľom vagónov, 12-tisíc vagónov, slovenských vagónov sa pred rokom stala v tendri švajčiarska firma? Ešte pred rokom nám tu minister Počiatek hovoril, to je líder v manažovaní vagónov v Európe. Seriózna švajčiarska firma. Protimonopolný úrad minulý týždeň povedal, že polku v tejto firme vlastní cyperský investičný fond, teda pardon, maltský investičný fond. Pán minister, viete, kedy ten maltský investičný fond vznikol? Viete, kedy vznikol? 7. mája 2014. 7. mája 2014 v čase, keď, predpokladám, už boli otvorené obálky, bolo jasné, kto bude víťaz, tak niekde na Malte vznikol investičný fond a ja vám môžem ukázať z maltského ministerstva financií ten dekrét, že tá firma vznikla 7. 5. 2014. Odrazu kdesi na Malte vznikol investičný fond, ktorý sa dohodol so švajčiarskou firmou, aby takto kúpili 66-percentný podiel, väčšinový podiel v slovenských vagónoch alebo vo firme Cargo, Vagón Cargo Slovakia. To znamená, slovenské vagóny dnes z jednej tretiny vlastní maltský investičný fond, ktorý vznikol 7. 5. 2014.
Čo si má o tom myslieť opozičný poslanec? Možno aj vládny poslanec, aj ich by to mohlo napadnúť, že prečo ten investičný fond práve vtedy vznikol. A kto je za tým investičným fondom? Sú to slovenskí občania, ktorí sa boja priznať, že vlastnia tretinu slovenských vagónov? Sú to mecenáši, oligarchovia blízki vládnym poslancom, vláde Roberta Fica, ktorí vlastnia napríklad takýto investičný fond? Nedozvieme sa to, pani kolegyňa, nedozvieme sa to. Na základe predloženej novely sa to nedozvieme. To je ten problém.
A mohol by som pokračovať ďalšími kauzami, čo predražený tender na Slovensku, za ním sa objaví následne schránková firma a nevieme, kto je majiteľom. A možno inde v ostatných krajinách nemajú taký problém, že tie verejné obstarávania nie sú do takej miery predražené ako na Slovensku. A možno im nevadí, že v serióznom tendri vyhrá seriózna firma, ktorá možno má majiteľa niekde v daňovom raji, ale na Slovensku je to ten problém, že tu je kauza za kauzou, predražené verejné obstarávania z peňazí slovenských daňových poplatníkov a z eurofondov a končí to kdesi na Curacau. Tak preto tu bolo také pohoršenie nad schránkovými firmami. Preto tu bolo uznesenie, a preto sme očakávali, že tento problém vláda Slovenskej republiky donesie ako legislatívne riešenie.
Ďalej sme očakávali, že tieto schránkové firmy a konečných užívateľov výhod budeme poznať aj pri ďalšom obchodovaní, biznise so štátom, a to je napríklad ako drobné obstarávanie alebo štátne dotácie, štátna investičná pomoc, nakladanie s majetkom štátu a samosprávy, alebo nakladanie s prostriedkami z verejného zdravotného poistenia. Taká bola predstava, že s takýmto návrhom prídete. Vy sa v dôvodovej správe odvolávate na smernicu, štvrtú smernicu Európskej únie, ktorá je pripravovaná a že čakáte za ňou a potom možno niečo pripravíte. Ale naša legislatíva nemusí čakať za štvrtou smernicou. Ešte raz opakujem. Možno v ďalších krajinách nie je ten problém taký akútny ako na Slovensku.
Ja si neviem predstaviť, že by v Nemecku vyhrávala jeden tender za druhým, stámiliónové zákazky, firma, o ktorej vlastníctve nemeckí občania, nemeckí politici nevedia, kto je. Ale tu je jeden predražený tender za druhým, ktorý končí v schránkových firmách bez toho, aby sme poznali, kto je konečný užívateľ. A preto sme chceli vedieť aj napríklad, kto je polovičným majiteľom zdravotnej poisťovne Dôvera, ktorý, ako používa zdravotné poistenie, ktoré na základe slovenskej legislatívy tam odvádzajú všetci pracujúci občania na Slovensku. A myslím si, že majú na to právo občania Slovenska, vedieť, kto je za takýmito firmami. Ak tie firmy chcú robiť takýto biznis so štátom, tak nech sa prihlásia, kto je ich konečný užívateľ. Ale toto vaše riešenie to neumožní. A poviem hneď prečo.
Na základe vami navrhovaného zákona, konkrétne v § 134 sa ukladá, že ten, kto bude chcieť byť v registri konečných užívateľov výhod, bude musieť dokladovať, skúsim to rýchle prečítať. Úrad vykoná zápis do registra konečných užívateľov výhod na základe žiadosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Musí doložiť určité údaje, musí zadať meno, priezvisko, adresu a musí dať doklad o oprávnení dodávať tovar, čestné vyhlásenie, že konečný užívateľ výhod nebol právoplatne odsúdený; skracujem; a po c) čestné vyhlásenie, že údaje o konečných užívateľoch výhod uvedené v žiadosti o zápis do registra konečných užívateľov výhod sú pravdivé a úplné.
Dámy a páni, čestné vyhlásenie plus ďalšie obligatórne náležitosti stačia na to, aby firma zadefinovala, kto je konečným užívateľom výhod! Mimochodom, drobná odbočka, keď sme tu pred dva a pol rokom, teda keď tu vláda predkladala návrh zákona o verejnom obstarávaní, vtedy ho inak predkladal minister vnútra Robert Kaliňák, bol to výraz určitej politickej zodpovednosti a sily, keď podpredseda SMER-u, minister vnútra tu predkladal zákon o verejnom obstarávaní, aj tým chcel ukázať, ako im záleží na tom zákone o verejnom obstarávaní a ako bude perfektný, výborný, ako všetko bude fungovať. No nefunguje, pán minister! Nefunguje!
Aj vy, túto novelu ste dali urobiť Úradu pre verejné obstarávanie. Hneď na úvod dôvodovej správy sa píše, Úrad pre verejné obstarávanie predkladá vláde Slovenskej republiky na základe uznesenia, čiže Úrad pre verejné obstarávanie. To znamená, vláde Slovenskej republiky, vláde jednej strany SMER-u asi na odhaľovaní konečných užívateľov výhod a schránkových firmách asi nezáleží tak. Alibisticky to posunula Úradu pre verejné obstarávanie.
Ale chcem povedať, keď tu pán minister Kaliňák predkladal zákon o verejnom obstarávaní, spolu s kolegom Hudackým sme navrhovali pozmeňujúcim návrhom do toho vniesť podmienky a kritériá, aby boli vo verejnom obstarávaní chránení aj subdodávatelia pri verejných zákazkách. Samozrejme, náš návrh, ktorý by priviedol poriadok do toho, akí subdodávatelia robia na verejných zákazkách a ako sú vyplácaní, ste niekoľkokrát odmietli samostatne a vtedy aj ako pozmeňujúci návrh. A prešiel návrh kolegu Matoviča po určitej dohode s pánom ministrom Kaliňákom a zapracoval sa do zákona o verejnom obstarávaní, a ja som to kvitoval, to, že ten, kto nevypláca svojich subdodávateľov, nespĺňa podmienky na to, aby sa mohol zúčastňovať na verejnom obstarávaní. A viete, ako sa to dokladuje? Dokladuje sa to čestným prehlásením. Čestným prehlásením!
A ja sa pýtam, tuším, že dva roky platí už ten zákon, ktorý minister Kaliňák predkladal, o verejnom obstarávaní. A ja sa pýtam, taká firma Váhostav alebo Doprastav, ako tie dva roky chodili do tých jednotlivých verejných obstarávaní, do tých jednotlivých súťaží? Dávali tam čestné vyhlásenie, že nedlhujú svojim subdodávateľom? Mimochodom, je tam aj, že nesmia dlhovať vlastným zamestnancom, ale to predpokladám, že viac-menej asi splnili. Ale v tom čase dávali aj čestné prehlásenie o tom, že nedlhujú svojim subdodávateľom? Ja si myslím, že keďže spĺňali podmienky na účasti v súťažiach, že pravdepodobne áno.
Tak isto to bude aj pri tejto novele, ktorú predkladáte. Čestným vyhlásením si majiteľ firmy alebo konateľ firmy zadefinuje, kto je konečný užívateľ výhod. Na tom Cypre ho nazve alebo nájde Tsiprasa, alebo nejakého iného bieleho koňa, poviem to tak rovno. A ten skutočný užívateľ výhod zostane v nejakej ďalšej zmluve s tým bielym koňom, alebo len v nejakej ústnej zmluve, alebo sa dozvieme, že konečným užívateľom výhod polovičky zdravotnej poisťovne Dôvera je pán doktor Futej? Dobre to hovorím, pán kolega Lipšic? Futej? Dozvieme sa, že to je on? Splní si náležitosti skutočný majiteľ? No, splní. Doloží úradu čestné vyhlásenia a ďalšie doklady, že spĺňa podmienky zákona? Doloží. Čo urobí úrad? Zaeviduje ho ako konečného užívateľa výhod v registri a bude sa môcť zúčastňovať verejného obstarávania.
Pardon, ospravedlňujem sa, pri zdravotnej poisťovni Dôvera to nebude vôbec potrebné, lebo podľa vašej novely len ten, kto sa zúčastňuje na verejnom obstarávaní, bude musieť toto splniť. Tí všetci ďalší, ktorí dostanú investičnú pomoc a ďalší biznis so štátom, tí to nebudú musieť ani plniť. Preto, preto hovorím, že vami navrhovaná novela je len imitáciou hľadania skutočných konečných užívateľov výhod.
A preto si dovolím povedať, že vláda Roberta Fica zostáva aj po predložení tejto novely zákona v područí oligarchov a mecenášov, ktorým takáto novela vyhovuje. V pohode splnia tie podmienky, ktoré tu zadávate, a naďalej budú môcť sa zúčastňovať aj toho verejného obstarávania, ktoré podmieňujete tým registrom, ale aj ďalšieho biznisu so štátom. Preto klub KDH nemôže podporiť takúto novelu zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Ja vystúpim, ak sa bude dať aj možno v rozprave. A každopádne my sme dali návrh účinného zákona, ktorý postihoval schránkové firmy vo viacerých kontextoch.
Ale chcem povedať inú vec. Tento návrh zákona zjavne vládna väčšina schváli, pretože nie je pod tlakom. Pod tlakom vládna väčšina bola v decembri minulého roku, keď na námestiach boli tisíce ľudí. Vtedy sme dávali minimálne dva pomerne komplexné pozmeňovacie návrhy, kolegovia dávali jeden, my sme dávali druhý. Nechcem hodnotiť, ktorý bol lepší, to takéto naťahovanie mi príde trošku detinské. Ale v princípe boli odmietnuté a prišlo sa s riešením, napriek tomu, že aj pán minister Borec na návrh, ktorý sme dávali my pôvodne, reflektoval veľmi pozitívne. Potom prišlo politické rozhodnutie, že nie, nemôže to prejsť. A žiaľ, sa nabehlo na to, že sa schválilo uznesenie parlamentu po dohode vlády a časti opozície, ktoré zaviazalo vládu prísť s komplexným riešením. Vtedy som upozorňoval minimálne ja, ale aj kolegovia, že sa tomu nedá veriť, že bude parlament oklamaný, že bude opozícia oklamaná, že len pomáhame tomu, aby SMER vypustil paru vo vzťahu k demonštrujúcim občanom. A presne to sa aj stalo. Do bodky a do písmena. Vtedy sme mali čas tri týždne do Vianoc, ak tie pozmeňovacie návrhy trebalo ešte vyprecizovať, urobiť lepšie, jasné, vždy je možné lepšie urobiť to.
A ja verím, že pre nás všetkých to je poučenie do budúcnosti, že akékoľvek dohody so SMER-om v tomto parlamente sú zlé, lebo sa nenaplnia a len sa využije čas na oklamanie voličov a možno aj opozičných poslancov.