51. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. No, pán kolega Martvoň, čo s vami? Štatistický úrad práve má ten problém, že hoci je to veľmi dôležitý úrad, vaša prvá vláda na jeho čelo, aj vaša druhá vláda na jeho čelo,menovali bývalú poradkyňu pána premiéra Fica. Tá tiež nie je na túto pozíciu kvalifikovaná v skutočnosti. A výsledkom toho, okrem nefungovania Štatistického úradu, je aj to, že bude musieť vracať veľmi drahé peniaze z Operačného programu Informatizácia spoločnosti, a to nie na základe podvratnej práce opozície, ale na základe rozhodnutia vášho vlastného ministra financií. Takže používať Štatisticky úrad a jeho momentálnu predsedníčku ako príklad toho, že je v poriadku vymenovať pani Pötheovú, je, musím povedať, z vašej strany naozaj to isté, ako argumentovať pedofilom a hovoriť, že však to nie je taký problém. (Reakcie z pléna.) Ale to už naozaj vo vašom prípade ťažko môže vyvolať nejaké väčšie prekvapenie.
Vrátim sa k samotnej podstate veci. To, či niekto reprezentuje, možno aj dobre, v public relations záujmy nejakých podnikateľov, politikov, politickej strany, to je úplne v poriadku, to je úplne legitímna profesia. To však nemá vôbec nič spoločné s tým, čomu venuje Úrad na ochranu osobných údajov.
Ale dovoľte mi možno aj širšie povedať ešte jednu vec, že, a ja som to spomenul v tom prejave, len asi pre vás to nie je taká významná vec, aby ste ju vedeli rozoznať, že okrem odbornosti existuje niečo ako verejný zástoj a verejná aktivita. Existuje to, či človek sa prejavil ako niekto, kto bojuje za verejný záujem, kto má záujem o verejnú vec, kto je ochotný sa v nej nejakým spôsobom presadiť. Dokonca aj u vás vaši kolegovia z mladej sociálnej demokracie síce chránili váš dom pri povodniach, ale aspoň chránili nejaký dom. U pani Pőtheovej žiadny verejný zástoj historicky neevi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Posledným v rozprave prihláseným je pán poslanec Hlina, ktorému týmto odovzdávam slovo.
Nech sa páči, pán poslanec.

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia. Chvalabohu, kolega Martvoň už v rozprave nevystúpi, lebo toto je ústne (vyslovené s pobavením). On by vystúpil, aby sa uistil, či má hlavu v zadnici tuná ministra, lebo je mu tam teplo, je tam čo jesť, on pre to urobí všetko, čo sa len dá. Všetko, čo sa len dá, pre to urobí.
Takže už nevystúpite (vyslovené s pobavením), pán kolega, vydržte, za chvíľku ide váš zákon volebného obdobia o vesmírnych bytostiach. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
(Povzdych.) Pán poslanec

Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Prosím vás, ďakujem, poteší, že si sem-tam aj spomenie niekto, lebo naozaj ja som žasol. Pani Laššáková tam sedela s vypleštenými očami, chúďatko, trpela, v záverečnej reči k zákonu o zbraniach. Ja neviem koľko trvala, nech trvala 5 minút, ale 4 minúty 80 sekúnd, to pre tú obraznosť hovorím, sa minister venoval osobným urážkam mňa, ktorý som si dovolil byť kritický.
Ja neviem, dobre, veď ja nehovorím, že si niekedy nezaslúžim, ale, prosím vás pekne, ak je minister a má záverečné slovo k zákonu, tak podľa mňa by mal hovoriť o tom zákone. Vy nemôžte hovoriť o mne, pán minister. Ak trpíte nejakou obsesiou ako tu ten kolega váš, tak to skúste ináč, ale vy nemôžte zneužívať parlament, záverečné slovo vás ako ministra, na ktorého už nie je možné reagovať, na to, aby ste ma urážali.
Kľudne ma urážajte, tam si, choďte si do, tlačovky si objednajte a hodinu ma tam urážajte. Ale nezneužívajte toto. Ja aby som potom aj do budúcna upozornil, aj predsedajúceho, či by prípadne, či by prípadne na to neupozornili. (Reakcia predkladateľa.) Ja hovorím o pani Pötheovej (Smiech v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Kolegyne, kolegovia, skúsme ako zachovať si nejakú dôstojnosť. Pán poslanec Hlina... (Reakcia predkladateľa.)

Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Vidíte, ale... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Poprosím, aby ste nediskutovali navzájom v sále.

Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Ja som na rozdiel, na rozdiel od kolegov si považoval za potrebné poďakovať niekomu, ktorého, ešte podľa mňa to je dobré, že ešte niekde sa zjaví nejaký zbytok. Možno, zabudnime na, možno osobne, alebo čo, ale pre ten princíp. Ten princíp. A oceňujem teda, pán kolega, že ste si na to spomenuli. Už nebudem hovoriť o tom.
Dobre, idem hovoriť o pani Pőtheovej. Prosím vás pekne, na pani Pőtheovú nechcem byť osobný v tejto veci. A to ste sa precenili, pán minister, že nenávisť. Viete čo? To je tak silná emócia, že tú u mňa nevzbudzujete ani jeden u mňa. Dobre? Oprostený som dvoch základných emócií typického Slováka: závisti a nenávisti. Takže nepreceňujte sa, že či ja niekoho napravo od seba nenávidím. Nepreceňujte sa, za to mi nestojíte. To berie energiu, aby som ja niekoho nenávidel, prosím vás.
Čiže tá osobná rovina je u mňa len v tom kontakte ako som tu, politickom. Čiže ja pani Pőtheovú, nebudem ju posudzovať skrz životopis alebo čo. Ja som mal jediný jeden kontakt v zásade s ňou iba skrz to, že spravila skutočne veľkú vec pre slovenský parlamentarizmus a zrušila tlač do bufetu. To vtedy som namietal, som si dovolil, ale mi bolo povedané, že to je kvôli šetreniu. To je presne tak, proste to je tá naša úbohosť. Hej, že šetrenie, šetrenie v tomto parlamente pri výstavbe garáží za neviem koľko miliónov eur, je, že týmto poslancom nekúpite noviny. Mohli ste im kúpiť tie noviny, pán minister, viete, aby sa aspoň niečo dozvedeli. Aspoň by si prečítali, jak ste kúpili nejakú striekačku, neviem čo. Viete, že to... Čiže to je moja skúsenosť a ja ju nebudem hodnotiť. Len čo ma mrzí? Mňa mrzí jedna vec, a to ma mrzí, pán predseda parlamentu. V zásade tieňovým novým predsedom parlamentu je stále pán Pavol Paška. Stále je pán Pavol Paška.
Ja vám to zadokumentujem možno na jednom príklade. Ak niekto niekde príde do funkcie, si donesie svojho hovorcu. Chudák, pán nový predseda parlamentu si ani hovorcu nemohol vymeniť, musí držať starého hovorcu. Pán Pavol Paška stále riadi určitým spôsobom Národnú radu a svojich ľudí si upratuje. Pán Guspan vie, čo môže, čo nemôže. Pán predseda, ešte vám vymieňali, ešte vám vymieňali menovku na kancelárii a Guspan, pán Guspan už podpisoval dodatky so Širokým na triedu ťažiteľnosti. To je... (Reakcia predkladateľa.) Ja hovorím o tom, o tom, aká je firemná kultúra SMER-u, lebo to súvisí s firemnou kultúrou SMER-u. (Reakcia predkladateľa.) Čiže zotrvali tú ľudia, ktorí, zotrvali tu ľudia, ktorí sú spojení s Pavlom Paškom. Nový predseda si, nebolo mu umožnené ich vymeniť. (Reakcia predsedu parlamentu.) A teraz pani Pötheová na to teda, aby bolo jasné, že ako veci fungujú, tak ide byť vymenovaná, lebo niekto si potrebuje dokázať silu, že ak to pani Pőtheovej sľúbil, tak že to vybavil. Proste to je celé.
Mňa to mrzí. Prečo ma to mrzí? Mňa mrzí jedna vec. že v tejto krajine to vôbec že nevyhrávajú najlepší. Viete, len vy si ani nemyslite, že to je dôležité. Pán minister, je dôležité, aby boli výberové konania, je dôležité, aby vyhrali najlepší. Viete prečo? Už keď pre tú samotnú vec je to dôležité, ale aj sekundárne dôsledky, na tie chcem upozorniť, toho celého budú, že niekto ďalší si uvedomí, možno mladá generácia, že má zmysel byť najlepší. A tí ľudia majú drive v sebe. Prosím vás, vy ste vyhasli, vy ste zhasli, vy ste zničili túto krajinu. Táto krajina nemá v sebe drive. (Reakcia predkladateľa.) Mladí ľudia nemajú v sebe drive, lebo vedia, že tu nemusíte byť najlepší. Načo by ste tu boli najlepší? Načo by ste tu boli najlepší, keď šéfkou Úradu na ochranu osobných údajov sa stane pani, ktorá, doznal bývalý predseda parlamentu svojho sľubu a vymenuje ju. Nebolo žiadne výberové konanie, nebolo nič, nebol kvalifikačný predpoklad, nebolo nič. Proste je to tak, lebo Paška to chcel. A to je presne to. Ja upozorňujem na to, vážení, takto sa to nedá. Vy zničíte túto krajinu načisto. Sekundárny dôsledok, čert ju ber, pani Pőtheovú, nech má tritisíc plat! Ale ten význam toho, že niekto si zaslúži, že súťaží, že vyhrá a že je najlepší. Tak moje dcéry, ktoré teraz dorastajú, ja im to vštepujem. Ja neviem kto, čo vštepujete vy svojim deťom. Že sa správne napchajú do zadnice? Ja mojim deťom vštepujem: učte sa, buďte najlepší, vtedy to má význam. Každá spravodlivá krajina, každá spravodlivá krajina, ktorej záleží na tom, aby niekto vytvoril nejaký produkt, prosím vás. Viete, čo je to produkt, pán minister? Niečo, keď vytvoríte, tak potom to rozdeľujete. Vy idete opačne. Ešte je to vytvorené a vy už rozdeľujete. Ja som zvedavý, čo vám zostane, keď už tu všetko vybrakujete.
To je to, na to chcem upozorniť, sekundárny dôsledok toho, že nevyhrávajú najlepší, je, že tí najlepší nám odchádzajú. Zostávajú tu lumeni, lumeni nám učia na vysokých školách, prosím vás. Však to už aj vy viete. To je presne ten problém. Ide to horšie a horšie. Ľudia, šikovní ľudia nemajú pocit, že má zmysel byť najlepší. Načo? Načo sa budem učiť, načo sa budem trápiť, načo? Nemá to tu absolútne význam. Poznáš, alebo nepoznáš niekoho zo SMER-u? Poznáš alebo nepoznáš? – to je princíp. Tu nie je princíp zdravej, normálnej krajiny. Nie. To je to.
A to je presne táto nominácia. Nominácia pani Pőtheovej je presne o tom. To nie je princíp normálnej krajiny s budúcnosťou, to nie je princíp. To je Kazachstan, nechcem sa, to je proste, princíp proste Byzancie, to je presne ten byzanský princíp, keď to už nemôžeme dať po krvi, tak to dáme aspoň po známosti. Prosím vás, veď to je, to je presne ten problém. To vám stálo za to, tento úrad, aby ste túto tému takto ľuďom vrazili medzi oči? Áno, je to tak: nemusíte byť najlepší, musíte byť s nami, musíte byť naši, musíte robiť u nás, pre nás, vtedy, jedine vtedy. Nemohli ste spraviť výberové konanie, nemohli ste tam mať... Viete, koľko je absolventov, ľudí, viete, koľko je absolventov prestížnych univerzít? Viete, koľko je, čo študovali, ja neviem kde ani všade? Kde všade študovali, rozprávajú, neviem, akými jazykmi a nemajú robotu. Ale tu sa neprihlásia, lebo tu bude robiť šéfku toho úradu pani Pötheová. To je ten problém, pán minister, to je ten problém. Na toto tá krajina skape, na toto tá krajina skape, lebo vy jej vypustíte všetok vzduch, všetok vzduch z pneumatík jej vypustíte, lebo ste zaviedli takúto firemnú kultúru. Takúto firemnú kultúru... (Reakcia predkladateľa.) A čo s tričkami? Aké tričká? Jaj, vyčká. Ja som počul, že tričká, tričká ideme predávať. Ideme predávať tričká "Volím Fica", "Nevolím Fica", môžte si prísť jedno kúpiť, cena bude rovnaká.
Prosím vás pekne, stálo im to za to, je to tu, pretlačia to proti srsti, cez, zlomia to na kolene, nevadí, lebo si potrebujú dokázať, komu táto krajina patrí. Len ten signál. Ja moje deti udržím, ja mojim deťom vysvetlím, ako funguje, ako... Ja mojím deťom vysvetlím, len sa bojím trošku, že ako kto sa nainfikuje akým vírusom do budúcna a či si bude myslieť, že je správne pre to, aby krajina fungovala.

Na vaše vystúpenie, dve faktické poznámky. Pán poslanec Beblavý, Mikloško, pani poslankyňa Žitňanská. A tak potom štyri, končím možnosť prihlásiť sa. Končím, prosím, aby sme naozaj, pán poslanec Martvoň, vy ste boli ešte pred tým, ako som uzavrel na inej pozícii. Dobre, v poriadku.
Ako prvý pán poslanec Beblavý, nech sa páči.

Ďakujem pekne. No nie je pekné, trápne klamať v parlamente. Pán poslanec Martvoň chce mať posledné slovo, však v poriadku, len nech aspoň neklame. Ale asi aj to je moc žiadať.
Pán poslanec Hlina, hoci sa to nestáva často v tejto snemovni, už za štyri roky som tiež otrlý, dojali ste ma, lebo ste to pomenovali veľmi presne. V angličtina má taký výraz, že niekto má know-how, teda vie ako, a niekto má know-who, teda pozná niekoho. A táto krajina naozaj dnes trpí tou pliagou, že know-who je oveľa dôležitejšie ako know-how, a kým to tak bude, tak sa naozaj ďaleko nedostaneme. Takže v tomto mi dovoľte oceniť váš príspevok. A hoci je smutný, myslím si, že vystihuje situáciu, ktorú máme.
A zároveň mi dovoľte, že, vás opraviť v jednej veci. Pán kolega Martvoň ešte má šancu na vystúpenie, a to v prípade, že pán minister vystúpi v rozprave, lebo by tým znovu otvoril rozpravu, a možno sa do nej prihlási. Takže to, či pán Martvoň vystúpi, má v rukách pán minister Kaliňák, nie vy.
Ďakujem.

Ďakujem.
Pán poslanec Mikloško.

Ja sa ospravedlňujem za túto poznámku, ale patrilo sa ju povedať, tak ešte: niekto má know-how, niekto má "hov-nov". Čiže aj tak sa to dá povedať (smiech v sále), ale to neni, to je zlé, lebo je to proti rokovaciemu poriadku, je to reakcia na predchádzajúceho.
Ale teraz chcem na reakciu na pána Hlinu. Kto bol v športe, ten chce byť najlepší. A naozaj, keď si túto vlastnosť zoberie do celého života, fair play. prehrám, vyhrám. Keď prehrám, na budúce vyhrám, keď vyhrám, nič sa tiež nedeje. Ja ani vnukom nedám v ničom vyhrať. Nikdy. A to mám zo športu a o to sa snažím, aj teda keď už mám svoje roky. Ale práve v komunizme to tak bolo, kto nebol člen strany, mal latku veľmi nízko. Bolo treba zatelefonovať, odporučiť, ja som ani nevedel, kde tie stranícke orgány sú. Ale čiže tam to tak bolo. A dúfal som, že keď príde revolúcia, že všetko to bude ináč, vyhrajú najlepší. Neni to pravda. Ani na Západe to tak neni. Kto má peniaze, ten sa tam pretlačí, kto má styky, sa tam pretlačí. Bohužiaľ, je to aj tam tak. A od revolúcie ja to tu badám stále, že proste nevyhrajú tí najlepší, ale vyhráva niekto iný, kto má kontakty, protekciu, možno aj korupciu. Je to výmenný obchod, ja tebe to. Čiže toto nedávam len SMER-u na vinu, ale to dávam všetkým generáciám, to dávam ľudskej podstate, že je taká. Ale aj Slovákom, že proste on nech si to sám vybaví; on potrebuje, aby si mu ty vybavil. Čiže ty musíš telefonovať, chodiť v predklone a tak ďalej. Toto je naša národná, náš šport národný. A teda bojujme proti, aby to tak nebolo, aby mladí nechodili von, aby mali snahu byť najlepší. Ale najlepší nemôžeš byť tak, že sa neučíš, že netvrdo makáš, že krv, pot, slzy, to je dennodenná práca tvoja. Keď chceš byť rýchlo hore bez toho, len zato, že máš strýka niekde, tak je to strašné a, bohužiaľ, je to u nás tak. Ale súvisí to aj s 25-mi rokmi nášho vývoja.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Žitňanská.

Áno, aj ja sa chcem tentokrát poďakovať pánovi poslancovi Hlinovi za jeho vystúpenie, lebo myslím si, že ten obsah bol veľmi trefný. Áno, ten hlboký pocit nespravodlivosti, ktorý v tejto krajine mnohí majú, pramení práve z toho, že nerozhoduje to, kto čo vie, nerozhodujú pravidlá, ale rozhodujú primárne vzťahy.
A ja tu nemôžem reagovať na predrečníka, ale na rozdiel od predrečníka som presvedčená o tom, že proti tomu musíme bojovať. A ten, kto má tú moc tento, možno, trend meniť, sú práve elity a politické elity vo svojom rozhodovaní, pretože tie určujú to, čo bude určujúcim smerovaním Slovenska, a mali by to byť pravidlá, malo by to byť to, čo kto vie, a nie primárne vzťahy. Súhlasím.

Pán poslanec Martvoň.