51. schôdza

Vážená pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec, ďakujem za otázku. Ako správne uvádzate, Európska komisia nám v súvislosti s hodnotením Národného programu reforiem Slovenskej republiky 2015 a Programu stability na rok 2015 v materiáli z 13. mája 2015 odporúča okrem iného, zlepšiť odbornú prípravu učiteľov a atraktívnosť ich učiteľskej profesie. Tieto odporúčania podrobíme štandardnej, poctivej analýze na našom inštitúte vzdelávacej politiky.
Akčný plán Národného programu reforiem Slovenskej republiky 2015 obsahuje celý rad konkrétnych oparení. Medzi kľúčové opatrenia patria tie, za ktoré zodpovedá rezort školstva: rozšírenie kapacít materských škôl a rozvoj služieb starostlivosti o deti do troch rokov, reforma financovania výskumu a vývoja, Akčný plán implementácie stratégie výskumu a inovácií pre inteligentnú špecializáciu na roky 2015 - 2016, transformácia Slovenskej akadémie vied, duálne vzdelávanie.
Ako iste viete, v súčasnosti prebiehajú komplexné akreditácie činnosti vysokých škôl, ktoré sa uskutočňujú podľa zákona každých šesť rokov podľa vopred zverejneného plánu, ktorý vypracúva Akreditačná komisia. V rámci týchto komplexných akreditácií sa posudzujú aj študijné programy vysokých škôl, ktoré pripravujú budúcich učiteľov. Ministerstvo má dlhodobo záujem na zvyšovaní úrovne vnútorných systémov hodnotenia kvality vysokoškolského štúdia, záujem na kvalitných absolventoch, ktorí sa uplatnia v praxi, by mali, samozrejme, mať v prvom rade samotné vysoké školy, ktoré požívajú vysoký stupeň autonómie v rámci svojho pôsobenia. Napriek tomu budú aj výsledky komplexnej akreditácie na pedagogických fakultách využité na prípadnú úpravu učiteľského vzdelávania v Slovenskej republike.
Chcem pripomenúť, že už v uplynulom období sa uskutočnil projekt analýzy pedagogického vzdelávania pod patronátom Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, v rámci ktorého bolo navrhnutých viacero modelov učiteľského vzdelávania pre slovenské regionálne školstvo. Zároveň chcem pripomenúť, že pre súčasných učiteľov sa kvalita postgraduálnej prípravy zabezpečuje novým systémom vzdelávania od riadeného adaptačného procesu v reálnych podmienkach praxe na školách cez proces kontinuálneho vzdelávania. Zabezpečenie zvýšenia kvality vzdelávania učiteľov a tým aj kvality vyučovacieho procesu zabezpečí pripravovaný nový systém vykonávania atestácií, ktoré budú mať priamu väzbu na odmeňovací systém. Vychádzame aj z toho, že zvyšovanie kvality vzdelávania súčasných učiteľov nepriamo zvyšuje aj samotnú atraktivitu učiteľského povolania.
Okrem uvedeného sa ministerstvu školstva podarilo v uplynulom období zabezpečiť nárast platov učiteľov, a to na väčšej úrovni, ako pri kategóriách zamestnancov, iných zamestnancov v štátnej správe. V tomto trende mám eminentný záujem pokračovať.
Na záver uvádzam, že áno, je pravdou, že s motivačným projektom Excelentní učitelia ministerstvo školstva v uplynulom období uvažovalo. Po dôkladnom zvážení situácie a nastavenia tohto projektu sa vedenie ministerstva rozhodlo tento projekt v blízkej dobe nerealizovať. Pracujeme na zámeroch podobných projektov, o ktorých vás rád budem v budúcnosti informovať.
Chcem vás uistiť, že učitelia ako jedni z hlavných aktérov, samozrejme, výchovno-vzdelávacieho procesu na všetkých stupňoch škôl sú pre mňa hlavnou prioritou. Vyviniem maximálne úsilie na to, aby sa postavenie učiteľov, ako aj podmienky na ich prácu neustále zlepšovali, či už ide o zlepšovanie ich platového ohodnotenia, materiálne vybavenie škôl, odbremeňovanie učiteľov od administratívnych úkonov alebo aj intervencie smerom do školského prostredia, napr. plánovaným zriadením úradu školského ombudsmana, tak aby sme pomáhali zlepšovať atmosféru v jednotlivých školách medzi učiteľmi, o ktorej možno viete aj z aktuálne medializovaných správ, že nie je vždy uspokojivá. Aj na tomto fronte ministerstvo školstva bojuje, aj tu sa snažíme o zlepšovanie.
Ďakujem za pozornosť, skončil som.

Veľmi pekne ďakujem. Pardon, že som sa zavyprával inde. Je to vlastne faktická poznámka na pána Jahnátka, sa mi zdá (reakcia z pléna), Miškova, Miškova, áno, áno, Miškova, jasné, jasné, dobre. To je jedno.
Ja chcem konštatovať, že to bol vecný prejav, že to bol vecný prejav. To, čo je tu, jeden hovorí A, druhý B, tretí C, všetky výroky sú protirečivé. Takže čo si môže myslieť o tom ulica? A teda kde je tá pravda? To je, vo mne tak skrslo aj včera, aj dneska, no. Ja som presvedčený, že toto môže rozhodnúť už iba Pán Boh, ktorý vie, kde je pravda, a ktorý každú ukradnutú korunu potrestá (povedané so smiechom), kým ju ten človek nevráti späť. Ale to som odskočil.
Upozorňujem, že všetko začalo už Mečiarovou privatizáciou, tou divokou, netransparentnou, keď kamaráti dostali, požičali im, nemuseli vrátiť, popredávali, vytunelovali, ja som ako svedok, jeden svedok mi hovoril, jak sa to privatizovalo tam, Fero nie, Jano nie, preto, ten je rozvedený, ten má toto, ten má hento, tento, Pištovi dáme, ten je dobrý, proste to bola veľká privatizácia, keď jeden riadok, jeden podnik na viac v stranách. No Nafta Gbely, VSŽ, nejasní majitelia, vznikli boháči, ktorých nikdy ich nikto už nedohoní, čiže tam to všetko začalo. Keď tu niekto vyčíta Hlinovi, že má tričká "volím Mečiara", "nevolím Mečiara", však to je správne, nech vyčíta, ale Mečiar bol vaším partnerom štyri roky vo vláde, a teda vlastne držal pod krkom celú tú vládu, lebo svojimi rozhodnutiami, všeličím, ale to nechcem pripomínať.
Záverom, privatizácia teda neni žiadny hriech, ale práve protekcia a korupcia, to je hriech, ktorý treba sledovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja som sa chcel pána kolegu Miškova, ktorý tu uvádzal údaje, fakty, čísla, spýtať, že či sa nebojí, že bude obvinený, že je napojený na centrálu Enelu, lebo ja som uvádzal tie isté čísla a fakty, a pán minister Jahnátek ma teda takto obvinil, hoci je zrejmé, že tieto všetky údaje sú na dostupných verejných zdrojoch.
Ale chcel som ešte pripomenúť, že verdiktom Krajského súdu v Bratislave o neplatnosti zmluvy o prevádzke kauza nekončí. Vieme, čo povedal krajský súd. Zmluva je neplatná, ale neplatná je pre pochybenie Vodohospodárskej výstavy, štátneho podniku. Vodohospodárska výstavba, teda podľa verdiktu krajského súdu, aj keď prvostupňový rozhodol ináč, porušila zákon o verejnom obstarávaní. Kto iný ako štátny podnik mal vedieť, ako postupovať? Že má ísť podľa zákona o verejnom obstarávaní.
Nie som žiadny advokát Enelu, ale logicky mi vyvstáva otázka, kde pochybil Enel, ktorý v dobrej viere uzatvoril zmluvu s Vodohospodárskou výstavbou, a bol by som zvedavý, kde Robert Fico berie tú istotu, že Slovensko nepríde v konečnom dôsledku o 588 mil. eur. Pán poslanec Kadúc sa ho to opýtal vo faktickej otázke, ale naozaj ja si myslím, že Robert Fico to nedomyslel, ale budem rád, ak sa mýlim a niekedy za 5-10 rokov Slovensko tento spor vyhrá, ale to už Robert Fico v politike nebude.
A pýtam sa, kto to zaplatí. Kto to zaplatí, keby sme, nedajboh, prehrali? Kto zaplatí tých 588 mil. eur? Zaplatí to Robert Fico alebo minister Žiga, alebo zaplatí to SMER? Nie. Zaplatia to slovenskí daňoví poplatníci.

Ďakujem pekne. Ja by som chcel kolegovi poďakovať, že vysvetlil rozdiel medzi privatizáciou a privatizáciou, že nie je každá privatizácia rovnaká a je rozdiel medzi priamymi predajmi a transparentnými tendrami.
Po druhé. Slovenské elektrárne a distribučné spoločnosti sú dnes riadené viac-menej súkromným kapitálom, napriek tomu v našej energetike sa robia obrovské škody, či už jednotlivými krokmi, obchodmi alebo aj legislatívnymi rozhodnutiami v tejto Národnej rade, napriek tomu tie strategické podniky fungujú bez akýchkoľvek problémov v tom zmysle, že v tých odvetviach, kde sú, resp. kde fungujú ako privatizované podniky, nie sú nejaké badateľné problémy.
Dnes nevieme povedať, ako by vyzerali Slovenské elektrárne, keby sme neboli privatizovali, lebo v čase privatizácie to nebol nejaký superlukratívny podnik a v tom čase ho ovládali hlavne predstavitelia SDĽ, ktorí sú dnes zakomponovaní v strane SMER. To, že akým spôsobom sa mohli vyvíjať, by som chcel poukázať napríklad na inej štátnej firme, Cargo.
Cargo v roku 2006 bolo pripravené na privatizáciu, dokonca aj s orientačnou cenou v tom čase, 13 mld. Sk a nebyť predčasných volieb, pravdepodobne by bola privatizácia uskutočnená. Prvá Ficova vláda túto privatizáciu zrušila. Celkový výsledok je asi taký, že dnes je Cargo v 500-miliónovej strate, to znemená čistá strata pre Slovensko cca 1 mld. eur. Kto si toto zoberie na zodpovednosť? A keby sa bolo privatizovalo Cargo a dnes by bolo vysoko ziskovou firmou, možno by sa bola kritizovala aj táto privatizácia, ale tento príklad ukazuje, že privatizované spoločnosti vedia oveľa efektívnejšie riadiť svoje firmy ako štátne.
Ja sa obávam, dokonca som presvedčený, že po skúsenostiach z niekoľkomesačného hospodárenia, neefektívnejšieho hospodárenia napríklad v Gabčíkove, straty zo späťvzatia Gabčíkova budú rádovo väčšie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Škoda, že tu nie je pán kolega Miškov, napriek tomu chcem poďakovať, že zašiel vo svojom vystúpení výstižne aj do histórie, totiž víťazné prevzatie Vodnej elektrárne Gabčíkovo v marci tohto roku mi pripomínalo rok ’48, rok komunistického prevratu, keď komunisti okradli ľudí o nevyčísliteľné hodnoty. A pri tomto tzv. víťaznom prevzatí Vodnej elektrárne Gabčíkovo mi skutočne už hádam chýbajú len ľudové milície.
Inak tie kalkulácie, ktoré pán kolega tu spomínal, sú príkladom toho, ako skutočne pán premiér Fico klame ľudí tejto krajiny, pretože aj podľa toho, podľa hrubých kalkulácií, keď som, keď som to vyčísľoval, tak určite vyzerá to tak, že pri prevádzke tejto elektrárne prostredníctvom Vodohospodárskej výstavby táto krajina príde takmer o 10 mil. eur ročne, čo v priebehu ďalších 20 rokov to môže byť skutočne veľmi vysoká hodnota.
Nakoniec tiež ma mrzí u pána Miškova, že prešiel na záver tohto svojho vystúpenia až do určitej takej volebnej komunikácie, keď porovnával, ako kdesi je treba byť v strede, a to už mi pripomínalo v podstate také tie už propagačné výstupy srdcom ľavica, rozumom pravica, ale v podstate toto mu teda nech bude odpustené.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Gabčíkovo bolo tým tvrdým orieškom už pri vzniku samotného projektu, tak to spomínali aj tí predrečníci, nebolo to ľahké a jednoduché rozhodnutie. Áno, aj vtedajšia vláda bola pod veľkým tlakom aj vnútorným, ale aj tým zahraničným a cez to všetko sme sa rozhodli teda ísť do toho vodného diela.
Toto vodné dielo je naďalej tým veľkým problémom, a kolega ako to tu spomínal, ak to má byť na príťaž štátu toto vodné dielo, myslím si, že to rozhodnutie nebolo správne. Ten ’48. rok, ktorý tu bol spomenutý, ja tiež vidím takú paralelu medzi obdobiami 90. rokov a v ’48. roku. V ’48. roku naozaj boli komunisti, ktorí všetko ľuďom zhabali, v 90. rokoch a tá divoká privatizácia, ktorá bola, bola spomenutá aj tá Mečiarova vláda, kedy v podstate majetok v hodnote 109 mld. bol predaný za jednu tretinu. Možno toto by až také bolestivé nebolo, no naozaj, keby nebolo znárodnenia, nebolo by ani tej privatizácie a možno ani tá rozprava by tu teraz nebola, lebo by ten majetok zostal v súkromných rukách.
Ja som za to, aby, aby bol majetok v súkromných rukách, lebo štát, nemyslím si, že je práve tým najlepším hospodárom, ale v čase tej privatizácie to bolo zase, sa rozkrádal ten spoločný majetok. To, že sa to možno tak divoko sprivatizovalo, najhoršie a najbolestivejšie bolo to, že za korunu sa privatizovalo, ale podniky sa vytunelovali, a toto bol ten veľký problém. Kopec ľudí stratilo prácu, bolo to také nezodpovedné.
Prvú Dzurindovu a druhú Dzurindovu vládu, ktorú kolega tu spomínal, tá prvá trojnásobne privatizovala, v podstate tá hodnota majetku bola trojnásobne nižšia a ten zisk bol trojnásobne vyšší. Rovnako podobne to bolo aj pri tej druhej Dzurindovej vláde.

Ďakujem. Škoda, že tu, škoda, že tu, Juraj, už nie si, ale tak dúfam, že sa ti dostane správa.
Ja s tou prvou časťou úplne súhlasím, ale pristavím sa pri tom konci, lebo ono povedať, že všetci sú rovnakí a pravica a ľavica už nemá zmysel a v zásade je to celé iba politikárčenie, v zásade nahráva dvom typom ľudí. Prvý je ten, ktorí sú oportunisti, a druhý je ten, ktorí sú populisti. Oportunistom kvôli tomu, že pri každej téme sa chytia iba povrchu, a snažia sa potom lacnými iba úsekovitými nejakými heslami nájsť tú skulinku, že kde na to ten volič zareaguje, a potom ho ťahať na vlastnú stranu. A populisti prichádzajú potom so skratkovitými a na pohľad jednoduchými riešeniami, ktorými sa ale nedá potom zadefinovať celkovo, že čo si myslia a čo chcú robiť. Ja si myslím, že v jednom je pravda, že ľavica a pravica je prekonaná, a to v tom, že to už nie je jediná deliaca a možnože ani najdôležitejšia deliaca čiara. Napríklad v Británii to vidíme, že ľavičiari, že labouristi aj konzervatívci v zásade prichádzajú s veľmi podobnými riešeniami a hádajú sa iba o to, že kto s nimi prišiel skôr.
Ale na Slovensku máme toľko nových delení, pri ktorých je potrebné vyjadriť názor, že namiesto toho, aby sme sa tlačili všetci do stredu a tvrdili to isté a robili to isté a snažili sa ako keby zapáčiť každému, by bolo asi lepšie na tých nových čiarach jasne zadefinovať svoj názor a poctivo si potom hľadať ľudí, ktorí mi pre tento názor dajú mandát.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, resp. už predsedajúci, vážený pán minister, dámy a páni, ja chcem na úvod povedať, že odovzdám všetky posolstvá, ktoré odzneli v tých 7 faktických poznámkach na vystúpenie môjho predrečníka Juraja Miškova, pre mňa boli tie posolstvá dve.
Po prvé. A som veľmi rád, že nikto v sále nepoprel tú tézu č. 1, že prapôvod všetkých problémov spojených so slovíčkom privatizácia sa píše v roku 1947/48, kedy komunisti znárodnili všetko, čo sa znárodniť dalo, a kedy bola vlastne vyškrtnutá vôbec z právneho poriadku terminológia súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a všetko bolo každého a súčasne nikoho nič. Tí, ktorí už sme boli dospelí pred rokom ’89, tak si pamätáme, že všetci sme boli rovnakí, všetci sme používali tú istú zubnú kefku, tú istú zubnú pastu Erilex, všetci sme jazdili tú istú škodovku, stovku alebo stopäťku, tí bohatší žigulák a tak to proste bolo. Čiže tam treba niekde hľadať úplne prapôvod problémov dnešných so slovíčkom privatizácia. Opakujem ešte raz, som rád, že nikto v tejto snemovni túto tézu nepoprel.
A druhý odkaz, posolstvo, ktoré z tých faktických poznámok si ja odnášam, aj keď boli ešte na adresu môjho predrečníka Juraja Miškova, bol ten, ako keby tu začali také mierne ataky z toho pozicionovania sa niekde do stredu, že ani ľavica, ani pravica, to nie je, Martin, iba o ideológii, aj keď ty si na záver úplne krásne povedal, že toto už ani na Slovensku nie je hlavnou deliacou čiarou, tie deliace čiary alebo, alebo diagonály vedú úplne po iných hodnotách a po iných úrovniach, že toto už nie je hlavná deliaca čiara, ja len chcem dopovedať jednu vec k tejto téze, že tu nejde o žiadne pozicionovanie sa SMER-u do stredu, tu ide o to, že to, či je niekto dobrý alebo zlý politik, alebo, presnejšie povedané, či je dobrým alebo zlým politikom, o tom nerozhoduje farba modrá alebo červená, pre mňa o tom rozhodujú dve veci. Tá prvá je kompetentnosť a tá druhá je čistý štít. To znamená, nekradnúť a nebáť sa, a to prvé vedieť ako, to je tá kompetentnosť vedieť ako.
A teraz vyjadrím názor, veď ja ho teraz vyjadrím. A teraz ak dovolíte z toho premostím k prvej téze, ktorú uvediem v mojom vystúpení, a tá téza znie, že slovenský parlament dospel do bodu, kedy suma vulgárnosti a kompetentnosti je konštantná. Čo táto veta znamená pre tých, ktorí možno celkom majú problém aj s logikou, aj takí sú v tejto miestnosti, téza, že suma kompetentnosti a vulgárnosti v tomto parlamente je konštantná, znamená, že čím je menej kompetentnosti vo vyjadreniach mnohých, ktorí v tejto miestnosti sedia, členov vlády nevynímajúc, tým je viacej vulgárnosti, lebo suma je konštantná. To znamená 100. A opačne. Čím je viac tej kompetentnosti, tak spravidla tej vulgárnosti je výrazne, ale výrazne menej. Pokúsim sa zotrvať v mojom vystúpení v tej druhej polohe.
Poďme teda k téme, ktorú práve prerokovávame, a tu sa chcem pristaviť práve pri tom, čo včera prezentoval pán minister pôdohospodárstva, pán Jahnátek, keď poučoval poslancov v snemovni, a to poviem s plnou vážnosťou, v zátvorke, ktorí aj tak vo veľkej miere, nehovorím, že všetci, nechcem paušalizovať, ale vo veľkej miere majú pomerne nízke ekonomické vedomie alebo nízku úroveň znalostí ekonómie, to je proste holý fakt a minister Jahnátek ide túto snemovňu poučovať o zabezpečovacích finančných operáciách, ktoré sa volajú hedging. Tak toto už naozaj dosahovalo také najvyššie, najvyššie úrovne kabaretu. No aby toho nebolo málo, ja mu za chvíľočku vysvetlím, pánovi ministrovi Jahnátkovi, čo je hedging a prečo ho nebolo možné urobiť pri predaji SPP, a že vôbec nie je pravda, že Ivan Mikloš okradol Slovenskú republiku o 7 mld. slovenských korún, lebo nezahedgoval túto transakciu. O chvíľočku to vysvetlím a verím, že pán minister Jahnátek mňa niekde v kuloároch s porozumením počúva, pretože niekedy nestačí počúvať, treba počúvať aj s porozumením.
A aby toho nebolo málo, tak vzápätí po ministrovi Jahnátkovi vystúpi premiér a povedal, dúfam, že ho pomerne presne odcitujem: "Dámy a páni, po mojej ľavici"- rozumej poslanci SMER - sociálna demokracia - "ja sa vám ospravedlňujem", voľne citujem premiéra Fica, "že sedíte v tejto miestnosti a že musíte počúvať tieto žvásty týchto pánov, ktorí sedia po mojej pravici a všetci sú to hlupáci". To slovíčko, tá citácia bola pomerne voľná, ale to posledné slovíčko bolo úplne - terminus technikus - presné.
A ja úprimne poviem, že ja si vyprosím - aby premiér, lebo on je aj mojím premiérom, aj keď som z iného politického tábora, ale stále som občan Slovenskej republiky, tu žijem, tu mám trvalý pobyt, tu sa zúčastňujem volebných aktov - a ja si vyprosím, aby ma premiér Slovenskej republiky označil za hlupáka. Ja som vica versa tento postup, to znamená z mojich úst na jeho adresu, za päťročný pobyt v politike nepoužil nikdy. A chcem povedať, že presne, ak niekto sa zníži k takýmto vyjadreniam, a nielenže vyjadreniam, ktoré sú urážlivé, ale dokonca vyjadreniam, ktoré paušalizujú a ktoré hádžu do jedného pytla 63 opozičných poslancov, ktorých premiér Slovenskej republiky označí za hlupákov, tak to je dôsledok, dámy a páni, skutočností, že premiér Robert Fico stráca nervy. To je nič iné, len mentálne zlyhanie, bohužiaľ.
No a teraz poďme k tomu, čo som sľúbil na úvod, a to je slovíčko hedging. Pre občerstvenie pamäte v rýchlosti uvediem, že keď sa privatizoval podnik SPP, dokumenty transakčné boli podpísané alebo predajná cena bola denominovaná v USD, v amerických dolároch. V dobe, ale keď došlo k vyplateniu alebo k finančnej realizácii tejto transakcie, tak pokles, kurz slovenská koruna, kurz slovenskej koruny voči americkému doláru posilnil, teda ako keby Slovenská republika dostala nižší korunový ekvivalent k tej zakontrahovanej, fixnej dolárovej ceny, a na túto tému dodnes aj v odbornej verejnosti na Slovensku kolujú teda fámy, čo všetko ministerstvo financií ako agent štátu v tejto transakcii mohlo, malo urobiť a neurobilo, a teda, či ten nešťastník Ivan Mikloš okradol Slovenskú republiku o spomínaných 7 mld. slovenských korún, alebo nie. Tak chcem uviesť šesť argumentov, ktoré tieto bohapusté lži vyvrátia.
Po prvé. Hedgovacia operácia, alebo ak chcete, zaisťovacia operácia je operáciou špekulatívneho typu. Ani orgány štátu, ani agent štátu, v tomto prípade ministerstvo financií, ani Národná banka Slovenska nemôže robiť špekulatívne obchody. Prečo je hedging špekulatívnym obchodom? No preto, lebo mohlo sa kľudne stať, že tie trhy medzi zakontrahovaním ceny v amerických dolároch a vyplatením tej ceny mohli sa vyvíjať úplne opačne. Pripusťme modelovú situáciu, že minister Mikloš by bol išiel do finančných špekulatívnych obchodov, zahedgoval by túto cenu. A ja sa pýtam, no neukameňovali by ste ho, keby sa ukázalo o tri mesiace, že tie trhy sa pohli opačným smerom? To znamená, že koruna neposilnila, ale oslabila. To znamená, keby Mikloš nebol hedgoval, tak by sme dostali práve naopak, väčší korunový ekvivalent zakontrahovanej dolárovej ceny.
Tretí dôvod, prečo každý, kto tvrdí, že týmto nehedgovaním Slovenská republika inkasovala škody hospodárske alebo finančné škody, tvrdím, že nie. Ten argument je nasledovný. Všetci si dobre pamätáte, keď v médiách zaznela téza, že pravdepodobne automobilka Peugeot PSA Citroen, vstúpi na slovenský trh. Podotýkam, pravdepodobne, ešte boli na mraky ďaleko, proste to, čo Mikuláš Dzurinda nazval, že signing a closing. Signing je, keď sa podpíšu nejaké dohody, dôjde len k podpisu dohôd. Ešte ďaleko bolo od tohto okamihu, to bol len prvý tzv. rumor, kedy Bloomberg alebo Reuter zverejnil, že francúzska automobilka uvažuje o vstupe na slovenský trh. Viete, čo sa stalo do 48 hodín? Posilnila slovenská koruna. A to myslím, že dáva logiku každému aj tomu, kto z ekonómie vie pomerne málo alebo takmer vôbec nič. Prečo to hovorím? Akonáhle bola na svete informácia, že do SPP vstupujú strategickí investori, a to bola, myslím, že transakcia, opravte ma, nebol som vtedy v politike, 3 alebo 4 mld. amerických dolárov, nech je tam 120, 140 mld. korún, čo bolo predané SPP. Teraz si predstavte, že strategický investor s takýmto obrovským balíkom, podotýkam, amerických dolárov, vstúpi na takýto maličký slovenský devízový trh, čo sa stane so slovenskou korunou. No jasné, že posilní. A posilní nie o 20 halierov voči euru, ako to bolo v prípade spomínanej automobilky Peugeot PSA Citroen, ale posilní rádovo o 20 až 30 % výmenný kurz SKK verzus USD. Tým chcem povedať, že vstupom strategického investora do SPP, samotným týmto aktom došlo k posilneniu slovenskej koruny. To nie je o tom, že toto mohlo ministerstvo predvídať, a keď to nepredvídalo, tak sa mohlo zaistiť, mohlo uzatvoriť hedgovacie operácie, holý nezmysel z úst ministra Jahnátka.
Nechcem robiť teraz prednášky o tom, čo sú to opcie, ale v rýchlosti, máme dva typy opcií. Máte tzv. call a put option, to je kúpna opcia a predajná opcia. Obidve tieto opcie môžete zároveň aj kúpiť, aj predať. Čiže môžete si kúpiť kúpnu opciu, ale môžete predať kúpnu opciu. Môžete si kúpiť predajnú opciu a môžete predať predajnú opciu. Áno, čiže máme štyri možnosti.
Jediné, čo by mohol, a to by ale nemohol byť agent štátu, ministerstvo financií, mohla to urobiť obrovská investičná banka Solomon Brothers alebo podobní, alebo GP Morgen, v takomto prípade byť agentom štátu, mohli si kúpiť put opciu. Put opcia by znamenala, že štát má právo predať americké doláre. Čiže podpíšete transakčný dokument o vstupe strategického investora do SPP, modelovo poviem, na sumu 4 mld. amerických dolárov a v dobe, keď vám to ten kupujúci vyplatí, tak vy máte právo na okamžikovom trhu, o tri mesiace, ten spotový trh, môžete tie americké doláre predať. Preto hovorím, že put opcia znamená právo predať americký dolár. Samozrejme, že sa budete rozhodovať podľa toho, kde bude vtedy, o tri mesiace, ten spotový trh. Či bude vyššie alebo nižšie. Tak buď to právo môžete využiť, alebo ho aj nemusíte využiť, preto slovíčko opcia. To znamená, mám právo, nie však povinnosť, to je opcia. Toto mohla urobiť veľká svetová investičná banka. Ale pýtam sa opäť, čo by ste povedali, páni politici zo SMER-u, páni ekonómovia zo SMER-u, keby sa za tie tri mesiace tie trhy vyvinuli presne naopak, to znamená, že slovenská koruna by neposilnila, ale, naopak, oslabila. Ukameňovali by ste Mikloša, na čo robil hedgovaciu, zabezpečovaciu operáciu. Ukameňovali by ste ho všetci. A pýtam sa ešte ďalej, prečo ste neukameňovali vtedajšieho guvernéra Národnej banky Slovenska, a je jedno, už si nepamätám, či to bol Marián Jusko alebo či už bol vtedy Ivan Šramko. Ale viete, kde skončili tie americké doláre? Na účte devízových rezerv Národnej banky Slovenska. Prečo Národná banka Slovenska nerobila hedgovaciu, zabezpečovaciu operáciu? Tam skončili tie americké doláre.
A posledný, šiesty argument, ktorým chcem vyvrátiť všetkých tých insitných ekonómov, ospravedlňujem sa za výraz, ale jemnejší som nenašiel, aj keď všetka česť insitným maliarom, myslím, že z Kovačice, ktorí robia geniálne umenie. V tomto prípade insitný znamená neznalý veci, neinformovaný, proste amatér, ale cítite ten rozdiel, stále neskĺzavam do nadávok typu "ste všetci hlupáci, tu sedí 83 hlupákov", stále do tejto úrovne nechcem skĺznuť a nikdy neskĺznem, preto hovorím o insitnom ekonómovi Ľubomírovi Počiatkovi, pardon, Jahnátkovi, keď vyhlasuje to, čo vyhlásil včera v rozprave.
A ten šiesty argument, čím to, o čo to chcem oprieť, je ten, že vo svete financií a finančných trhov existuje niečo, čo sa volá non realized profit alebo non realized loss, čiže po slovensky, nerealizovaná strata alebo nerealizovaný zisk. A teraz veľmi zrozumiteľne, čo to znamená na prípade nehedgovania 4 mld. amerických dolárov pri predaji SPP.
Predstavte si veľmi jednoduchú situáciu, že ten poslanec Bublavý má v banke uložených 100 eur na termínovanom účte. (Reakcia z pléna.) To som povedal schválne, aby ste prestali vyrušovať. A môže to mať aj pán poslanec Mikuš. Má uložených 100 eur na termíňaku v banke. On sa bude dennodenne zaujímať o to, aká je tá kúpyschopná sila jeho úspor, ale vyjadrená v dolárovom ekvivalente. A čo zistí každý deň vzhľadom k tomu, že devízové trhy sú volatívne? Tak v istom okamihu zistí, že dnes má ten dolárový ekvivalent hodnotu 80 amerických dolárov, zajtra 78, pozajtra 83 a tak ďalej, podľa toho, ako sa bude, ako bude volatívny, ako bude plávať cross rate alebo výmenný kurz USD/EUR. Prečo hovorím o nerealizovanej strate alebo o nerealizovanom zisku? Hovorím o tom preto, pretože ten modelový príklad, pán poslanec Bublavý, by strácal na vývoji krížového pomeru USD/EUR len vtedy, keby z tých eurových úspor chcel vycestovať do Spojených štátov amerických na dovolenku. Vtedy by ho ten výmenný kurz jó sakramentsky zaujímal, pretože by mal naňho úplne priamy bezprostredný dopad, či ho tá dovolenka vyjde lacnejšie alebo drahšie. Čím bude euro silnejšie, tým bude pán poslanec dovolenkovať na Floride lacnejšie. Čím bude to euro viac oslabovať, tým vás tá dovolenka na Floride vyjde drahšie. Tomu opäť, predpokladám, rozumie aj neekonóm.
A poďme k tým výrazom non realized profit a non realized loss, nerealizovaný zisk, nerealizovaná strata. Ak pán poslanec Bublavý v živote nikdy nevycestuje do dolárovej oblasti na dovolenku, tak jeho tento kurz a tá nerealizovaná strata nemusí celý život vôbec zaujímať. Nemusí vôbec čítať noviny, ako sa vyvíja krížový pomer amerického dolára voči euru. Prečo? Pretože plat berie v eurách, potraviny si nakupuje v eurách, auto si kúpi v eurách, čiže jeho výmenný pomer eura voči doláru, ale vôbec, ale vôbec nezaujíma. A nehovorím to vôbec teraz ironicky, presne sa to týka aj farmára, ktorý žije v Midweste, niekde na Strednom západe Spojených štátov amerických, v Nevade, v Nebraske a v týchto okolitých štátoch, schválne to hovorím ako príklad, pretože tam žijúci ľudia počas celého života neopustia Spojené štáty americké. To je tak. (Reakcia z pléna.) Niekedy ani svoj vlastný štát, tú Nebrasku alebo to Idaho, alebo podobne. Rovnako tohto amerického farmára v Midweste, tam ako pána poslanca Bublavého, celý život nemusí zaujímať, či americký dolár voči euru je silnejší alebo slabší.
Toto sú, dámy a páni, zrozumiteľnou formou vysvetlené definície non realized loss. A keď sa niečo stalo v prípade 4 mld. amerických dolárov pri predaji SPP, to, čo vyčítate dodnes Miklošovi, tak to je presne non realized loss, to je tá nerealizovaná strata, pretože tie americké doláre končia na účte devízových rezerv Národnej banky Slovenska alebo na účte štátnych finančných aktív a znova agentúra Ardal atď. pre riadenie dlhu, to má všetko uložené v NBS-ke, tí z vás, ktorí ešte pamätajú éru pred vstupom Slovenska do eurozóny, tak vedia, že dva roky pred vstupom do eurozóny už bol náš kurz fixne, bol tzv. peging, bol fixne viazaný na euro. Boli sme súčasťou ERM, toho mechanizmu výmenných kurzov rímska dvojka. Ale predtým, dámy a páni, na čo bol naviazaný kurz slovenskej koruny? Od 8. februára 1993, keď doletel Klaus, povedal Mečiarovi: "Končíme, pán kolega." No málo ľudí v sále si pamätá, že sme tu mali 6 týždňov menovú úniu, že od 1. januára ’93, keď došlo k rozdeleniu Česko-Slovenska, do 8. februára ’93 sme mali necelých 6 týždňov menovú úniu. To znamená, v dvoch suverénnych štátoch obiehala tá istá mena, ktorá sa volala československá koruna. Až počnúc 8. februárom ’93 došlo k menovej odluke. Obiehali síce ešte vizuálne rovnaké bankovky, čiže zelená stokoruna, z jednej strany Karlov most v Prahe, v pozadí Hradčany, z druhej strane tie dve dámy s tým obilím prehodením cez ruku, zelená stokoruna, ale tá česká mala český kolok a tá slovenská mala slovenský kolok. A od polnoci, myslím že z 8. na 9. februára sa začali vymieňať vo výmennom kurze 1 k 1,1. Inými slovami, slovenská koruna bolo o 10 % slabšia ako česká koruna. Menová odkula.
Takže preto o tom hovorím, že od tohto bodu do vstupu Slovenska do ERM II, do mechanizmu výmenných kurzov, na čo bol naviazaný slovenský koruny. Na tzv. menový kôš. Čo tvorilo ten menový kôš? Zo 60 % americký dolár, zo 40 % nemecká marka. To bol menový kôš, na ktorý bola fixovaná slovenská koruna. Prečo takéto pomerné zastúpenie USD 60 %, nemecká marka 40? No preto, lebo to približne zodpovedalo menovej štruktúre slovenského exportu. Koľko nášho exportu išlo do dolárovej a koľko nášho percent nášho exportu išlo do oblasti, vtedy ešte nebolo zavedené euro ani v Spolkovej republike Nemecko, preto nemecká marka.
Hovorím o tom preto ešte raz, že nech už nikdy nikto viac nezopakuje tézu, že na predaji SPP Ivan Mikloš okradol Slovenskú republiky nehedgovaním alebo nezaistením kurzových rizík o 7 mld. slovenských korún. Myslím, že to bolo, tu to niekto spomínal 230 mil. eur v dnešnom vyjadrení. A ten, kto také vety tvrdí, opakujem, tak sa radí v mojich očiach do skupiny insitných ekonómov, ktorí vôbec, ale vôbec nerozumejú finančným trhom. Ale hlavná vec, že platí tá téza, že suma vulgárnosti a kompetentnosti je konštantná. To znamená, čím menej niektorí politici o danej téme vedia, tým sú menej kompetentní, ale o to viac zlacnie odvaha, o to viac sú vulgárni a včera sa dozviem z úst premiéra, že aj ja patrím do kategórie hlupákov. Toto doslova povedal, tu sedia hlupáci z opozície. Toto si naozaj, aj keď na diaľku, viem, že si plní neodkladné povinnosti v zahraničí, ale toto si vyprosím. Alebo s úsmevom na tvári to prijímam, ale ako dôsledok alebo jasný preukaz toho, že premiér stráca, stráca trpezlivosť a stráca kontrolu nad sebou samým.
Tak poďme teda ďalej sa držať len a len faktov. Ja chcem pripomenúť jeden, ktorý tu čiastočne už odznel z úst mojich predrečníkov, keď sme konštatovali... Som rád, že pán minister Jahnátek došiel a verím, že si môžeme podiskutovať, ako funguje trh s opciami a s hedgingom.
Tu bolo povedané niečo o tom, že pred privatizáciou Slovenské elektrárne produkovali, ale brutálnu stratu. Niekto z opozičných lavíc na premiéra, ktorý tu stál na mojom mieste, premiér Fico vykríkol, ale veď boli v rukách SDĽ. A premiér povedal: "Nevadí, ale premiér bol Dzurinda". (Povedané so smiechom.) Tak, dámy a páni, SDĽ-ka mala pod kontrolou Slovenské elektrárne, darmo sa minister Žiga mračí. (Reakcia z pléna.) Prosím? (Reakcia z pléna.) Ale hovorím predtým, než boli predané Slovenské elektrárne, vo vláde bola a vtedy sa dokonca šéf Slovenských elektrární volal Košovan. Súhlasíte so mnou, pán minister Žiga? Volal sa Košovan. Vyhľadajte si to v orsr.sk, v Obchodom registri a ešte vám pripomeniem jednu vec, keby ste zbabelo neutiekol, že toto bola, ak sa nemýlim, opravte ma, páni, ktorí ste vtedy sedeli vo vládnym laviciach alebo v koaličných laviciach, že to bol jeden z dôvodov, prečo vtedy takého nižšieho vzrastu predseda Národnej rady, volal sa Migaš, hlasoval za vyslovenie nedôvery vtedajšiemu premiérovi Mikulášovi Dzurindovi napriek tomu, že boli spolu v jednej vládnej zostave. Jozef Migaš, dúfam, že som trafil aj krstné meno, hlasoval... (Reakcia z pléna.) Prosím? Hlasoval, ďakujem pekne, hlasoval za vyslovenie nedôvery vtedajšiemu premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. A tu bude zbabelo zo sály utekajúci minister Žiga vykrikovať, že ja klamem, že elektrárne neboli nikdy pod kontrolou SDĽ. No boli, dámy a páni, a ten SDĽ-ák, ten socialista, ten ľavičiar sa volal Košovan, tak to bolo. Prečo o tom hovorím? Keď produkovali brutálne straty v stovkách miliónov korún, tak vtedy kontrola Slovenské elektrárne politická strana, z ktorej vzišiel dnešný premiér Robert Fico. A volala sa Strana demokratickej ľavice. Chcel pán premiér fakty, tu sú holé fakty. Tak.
Chcem teda hovoriť o národnoštátnom záujme, lebo to je opäť slovo tak sprofanované, tak zdevalvované. Nastáva tu v tejto snemovni tak silná inflácia slov, že po prvé tie slová používame tak často, že častokrát už ani nemáme zhodu na definícii obsahu tých slov. Čiže my síce hovoríme nominálne o tom istom, volá sa to národnoštátny záujem, ale obsah toho, ako hovoria Nemci toho begriffu, to je nejaký begriff, to je nejaký pojem terminus technikus, tak ten inhalt, ten obsah každý si už pod tým predstavuje niečo úplne iné. A to je začiatok konca akejkoľvek racionálnej diskusie, keď sa nezhodneme na úvod diskusie na tom, že budeme prisudzovať rovnakým pojmom rovnaký obsah. Vtedy môžme začať hrať šachovú partiu alebo futbalové stretnutie a budeme hrať férovo podľa nejakých dohodnutých pravidiel. Tak ako teda vyzerajú tie národnoštátne záujmy, tak ako ich inflačne, tento pojem, začal v posledných rokoch často používať nielen premiér, ale vidíme, že si to osvojili aj členovia jeho vlády.
Pán minister Jahnátek, poďme trošku sa pobaviť o slovíčku o termíne financial close. Už tu bolo povedané o tom, že, a podotýkam, pozor, to, čo teraz poviem, sa netýka len privatizácie, to sa týka akejkoľvek veľkej finančnej operácie, kedy dochádza k prevzatiu jednej spoločnosti iným strategickým investorom. To vôbec alebo vôbec zďaleka nemusí byť len prípad privatizácie. Deje sa tak na trhu dennodenne v stovkách a v tisícoch prípadov. Stačí sledovať Bloomberg a Reuters, kedy uvidíte ako na trhu nastávajú dennodenne obrovské či už fúzie, alebo prevzatia. Tie prevzatia môžu byť priateľské alebo nepriateľské, hostile alebo non hostile, kedy jedna veľká firma, žralok, pohltí menšiu nepriateľských spôsobom, to znamená, nepotrebuje na to jej súhlas. Alebo naopak, kedy dochádza, a privatizácia by mala byť výsledkom priateľského prevzatia, že strategický investor po podpise memoranda, po podpise, to je ten signing, tých základných dokumentov vstupuje do jedného zo slovenských podnikov. Takže máme tuná tú prvé fázu signing, prichádza druhá fáza financial closing alebo financial close. A to je presne ten kľúčový bod, pán minister Jahnátek sa to tu snažil, podľa môjho názoru veľmi neúspešne, brániť tú jeho tézu, ako chránil národnoštátne záujmy.
Dámy a páni, v ten deň, keď mala vláda Roberta Fica 1 rokovať o nulovom variante, ja si ten deň pamätám, z ministerstva hospodárstva vtedy vedeného pánom ministrom Jahnátkom bol doručený na úrad vlády materiál, ktorý sa práve nazýval finančné uzavretie... ddd... ddd..., čiže privatizácie Slovenských elektrární a bol to nulový variant. Taliani nebudú doplácať nič Slovenskej republike a opačne, Slovenská republika nebude doplácať nič Talianom. Ten materiál nepadol z neba, ja predpokladám, že ani pán minister Jahnátek si ho nevycucal z prsta, ale že ho oprel práve o účtovné závierky po tom, čo si strategický investor, ale aj štát urobil v podniku rovné, nie krivé, ale rovné zrkadlo, ako naozaj vyzerá tá hodnota, objektívna hodnota toho podniku. Na základe týchto analýz a teraz je úplne jedno, ktoré poradnícke firmy s akými názvami tie analýzy robili, ale verím, že ten materiál aj samotný pán minister, vtedajší minister hospodárstva Jahnátek o niečo oprel. A predložil do vlády materiál nulová varianta. Nikto neplatí nikomu nič. Čuduj sa svete, na druhý deň, keď zasadla vláda, o tomto materiáli sa nielenže nerokovalo a bol stiahnutý z webovej stránky úradu vlády. Ako keby nikdy taký materiál nevznikol.
Áno, musím potvrdiť, že hlavný dôvod nebol to, čo to spomínal v takom neúspešnom pokuse o obhajobu pán minister Jahnátek, že lebo dobehol pán Muňko, vtedajší, čo bol, štátny tajomník, s nejakým obrovským odhalením historickým o nejakých sporoch s Maďarmi o Nagymaros a neviem, a že to mal byť dôvod. Prosím vás pekne (povedané so smiechom), ako neklamte nás tu, lebo to je ešte horšie, ako keď mi Robert Fico z tohto pultu vynadá do hlupákov. Toto je ešte horšie, čo robíte. Keď nekompetentné a neodborné zistenia, lebo tá kompetentnosť tu naozaj chýba a chýba výrazne, nahradíte vedomým klamstvom, o ktorom vy sám viete, že to je klamstvo, a ešte ho idete predávať tej druhej strane toho diskusného krúžku alebo tej šachovej partie, že to bol ten dôvod. Tu vám Juraj Miškov odcitoval z vtedajšej dennej tlače, ktorá sa volá Pravda, presný výrok, ktorý hovoril o tom, že s vami navrhovaným nulovým variantom nesúhlasil váš koaličný vtedajší partner, ktorý sa volal Ján Slota. To bol ten pravý dôvod, prečo ste stiahli nulový variant. Ak ste, pán minister Jahnátek, vy sám osobne neboli stotožnený, identifikovaný s obsahom, s vecnou správnosťou nulového variantu, čiže Taliani neplatia nám a my neplatíme žiaden doplatok im, tak ja sa pýtam, ak ste s tým neboli vy vnútorne stotožnený, prečo ste ho ako minister, ako figúra, ktorá má najvyššiu politickú zodpovednosť za rezort, predložili na rokovanie vlády, takýto materiál. On tam pár hodín visel. Keď pôjdete dnes na webové stránky úradu vlády, tak to nájdete, sa dá na to urobiť double click, takú kolonku, že materiály na rokovanie vlády. On tam visel ten materiál, podotýkam, s nulovým doplatkom. A viete, čo je na tom najsmutnejšie? Nielenže tu teraz klamete a nechcete priznať pravdu, že preto ste ho stiahli, lebo Jano Slota, už to nebudem ďalej rozoberať. A na tom je najkrajšie to, že keď ste ten materiál predložili, predpokladám, že ste ho nepredkladali proti vlastnej vôli. Veď to je jasný, číry dôkaz toho, že kúpna cena za predaj 66 % Slovenských elektrární bol na O. K., bola férovou cenou, tak sa to odborne v literatúre nazýva, že to bola fair price, to bola férová cena. Ak by nebola férovou cenou, tak nemôžte nikdy predložiť materiál s nulovým doplatkom. Nie?
Ak ste boli presvedčení o tom, že tie, o tom, že tie elektrárne boli predané pod cenu, a nediskutujem, ešte raz, aby ste ma dobre pochopili, teraz o tom, že mali sa predať, nemali sa predať, či sa malo predať 49 % alebo 66 %, ešte raz, nejdem do tejto diskusie, nebol som vtedy v politike. Ja len konštatujem, že áno, je holou pravdou, pán minister Jahnátek, to je, myslím, prvá kapitola alebo druhá učebnice Samuelsona Nordhausa, prečítajte si tú učebnicu, základný katechizmus, tak ako je kolegov z KDH Biblia, tak to je základný katechizmus ekonómie, Samuelson Nordhaus. On napísal aj Macroeconomics, a tuším aj Mikroeconomics, základný traktát o ekonómii, o makroekonómii. V jedných z prvým kapitol sa dozviete, že cena sa vo voľnej trhovej ekonomike - open market economy - zafixuje tam, kde sa stretne ponuka s dopytom. Tam, kde sa krosujú tie dve priamky, nie? Predávajúci chce predať za čo najvyššiu cenu a kupujúci chce kúpiť za čo najnižšiu cenu. A tam, kde sa tie dve krivky pretnú, to je tá takzvaná vyrovnaná cena. Vybalansovaná, alebo ak chcete, rovnovážna presnejšie, rovnovážna cena. Čiže viete, dneska diskutovať s odstupom 10 rokov o tom, či to bolo pod cenu alebo za férovú cenu alebo nebodaj nad cenu, táto diskusia je ale úplne, úplne jalovou diskusiou, podotýkam. Úplne jalovou diskusiou.
Viem, že vám Juraj Miškov, pán kolega Jahnátek, nechal v šuplíkoch, ale po vás už tam potom prišli ďalší ministri hospodárstva, ale vraj na rezorte v šuplíku ostal materiál, ktorý hovoril o doplatku zo strany Talianov voči Slovenskej republike vo výške 229 mil. eur. Pýtam sa, prečo jeden, druhý minister, dneska už tretí, aj keď povedal Peter Kažimír, že je májovým ministrom, že by tam najradšej zotrval v tom rezorte len mesiac, to hovorím teraz v dobrom, prečo jeden, druhý alebo tretí minister, tak jak sa po sebe striedali, nevytiahli zo šuplíka tento materiál. A ak nám tu včera premiér Fico tvrdil, že elektrárne boli predané pod cenu, prečo ste ten materiál o tom doplatku 229 mil. eur nevytiahli a prečo ste si tento nárok voči Enelu neuplatili. Lebo súdne spory, som včera počul. Je tam množstvo, niekoľko desiatok súdnych sporov. Ale oni budú, bohužiaľ, len pribúdať, tie súdne spory, najnovší bude určite arbitráž vedená zo strany Enelu za manéver, ktorý sa udial s Vodným dielom Gabčíkovo.
Druhý kľúčový bod, keď sme u národnoštátnych záujmov sa volá, aké sú ekonomické dôvody. Lebo, viete, na trhu nikto nič neurobí bez motivácie. Niekto kupuje potraviny, lebo je hladný, aby som bol znova zrozumiteľný, áno. Niekto kupuje auto, lebo nevládze alebo nechce chodiť mestskou hromadnou dopravou. Ale každý hráč na trhu, či je to fyzická osoba, domácnosť, firma alebo štát koná, lebo má nejaké ekonomické záujmy, má nejaké ekonomické motivácie. A ja sa chcem teraz opýtať, pán minister Jahnátek, lebo je mi vás osobne ľúto, ale dnes ste tu ako agent Roberta Fica. Nie? Vy ho tu teraz zastupujete ako predkladateľ. Tak sa vás chcem opýtať, pán minister Jahnátek, možno vám to stihne niekto odesemeskovať, kým dokončím tú otázku, nájdete si v esemeske odpoveď. Aké sú skutočné pohnútky ekonomickej motivácie Slovenskej republiky k tomu, aby ovládla Slovenské elektrárne? (Reakcia z pléna.) Nie jaj bože, pán minister, ešte len príde "jaj bože" o chvíľočku. Aké sú vaše skutočné, nie vaše osobné... Nesmejte sa, ja byť na vašom mieste, tak ten smiech ma veľmi rýchlo prejde! (Reakcia z pléna.) Ja musím vás komentovať, lebo vy ste tu dnes za predkladateľa, to sa sťažujte vášho šéfovi Robertovi Ficovi, mal tu sedieť on. A keď má povinnosti v zahraničí, keď má povinnosti v zahraničí, de iure ste tu jeho agentom. Nie? Ste tu jeho zástupcom. Tak udržte, prosím vás pekne, úroveň tejto debaty a nerehocte sa mi do tváre, to nie je ani... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Poprosím, pán poslanec, keby ste naozaj nediskutovali a pána ministra oslovujte minister, nie agent, on vám hovorí pán poslanec. Takže dodržujme nejaké základné pravidlá.

Kollár, Jozef, poslanec NR SR
Teraz diskutujete vy so mnou, pán predseda parlamentu, ja len chcem len povedať, že agent je v pozitívnej konotácii, tak ako je ministerstvo financií agentom štátu na finančných trhoch. Viete, vy ste si to, bohužiaľ, vysvetlili vo vašej smeráckej terminológii. Tak aj slovíčko, že pán minister Jahnátek je agentom Roberta Fica je v zmysle, že je jeho zástupcom, že tu dnes sedí na mieste predkladateľa Roberta Fica. Mne je ľúto, že vy ste mysleli na niečo iné, opäť na nejaké negatívne konotácie. Ale to je agent, nie viete, ako na vysokej škole, že sme hovorili, chodíš tu jak agent s teplou vodou. Vy ste možno mali na mysli takú konotáciu. Ja mám na mysli a to som avizoval v úvode môjho vystúpenia len a len idem po odbornej linke.
Takže vrátim sa k tej otázke. Aká je tá skutočná motivácia finančná, ekonomická pohnútka, lebo celý svet je o ekonomických záujmoch, bez ekonomického záujmu sa nepohne ani lístok na strome, že štát chce ovládnuť majoritu v Slovenských elektrárňach? A pýtam sa kvôli tomu, včera to povedal opäť veľmi citujem premiér Fico: "Ak to bude možné, získame aj zvyšok Slovenských elektrární naspäť pod kontrolu štátu". To včera povedal, preto vzišla moja otázka.
Dámy a páni, dnes má Slovenská republika v tejto spoločnosti iste strategického významu 34 %. Robert Fico, aby ovládol túto spoločnosť, má dve možnosti. Buď si dokúpi ešte 17 chýbajúcich percent, aby mal 51, aby získal majoritný balík, aby mal spoločnosť pod kontrolou, ale on sa už tak silácky vyjadril aj včera to nakoniec odznelo, že ak sa bude dať, že on si kúpi vlastne celé tie Slovenské elektrárne. Ale teraz si povedzme, či je to dobré, smart, rozhodnutie múdre alebo či je to rozhodnutie hlúpe. A opäť ale slovíčko hlúpe nepoužívam v konotáciách, že všetci páni z opozície sú hlupáci, aby opäť jak s tým agentom nedošlo k nedorozumeniu, hej. Rozhodnutie múdre a hlúpe znamená, že buď vám prinesie nejaký ekonomický efekt, alebo, naopak, vám spôsobí ekonomickú stratu. A to už potom nehovoríme, ale o národno-strategických záujmoch.
Prečo tvrdím, že ovládnuť Slovenské elektrárne je rozhodnutím hlúpym? Tvrdím to hlavne preto, ale je na to kopec iných dôvodov, ja uvediem jeden jediný kľúčový dôvod. Viete veľmi dobre, že majú Slovenské elektrárne dnes na nohe obrovskú železnú guľu, ktorá sa volá dostavba III. a IV. bloku jadrovej elektrárne. Na tom by nebolo samo osebe nič zlé, keby - a teraz príde to keby - pôvodné náklady na dostavbu týchto dvoch blokov boli 2,8 mld. eur. O krátku dobu sa navýšili na 3,8 mld. eur a pár mesiacov dozadu sa navýšili na 4,6 mld. eur. Dobre počúvajte. Už sme z 2,8 vystúpali na 4,6 mld. eur, náklady na dostavbu.
A druhý dôvod, prečo rozhodnutie ovládnuť Slovenské elektrárne je hlúpym rozhodnutím, ak teraz ani nepomyslím na to, že ten pravý ekonomický motív, lebo som hovoril, že sa nič nepohne - ani lístok na strome - bez ekonomických záujmov, na trhu je to tak. A teraz abstrahujme od toho, že tým motívom je, aby na tých Slovenských elektrárňach v budúcnosti parazitovali politickí nominanti. Áno? Mám ten najlepší úprimný úmysel od toho abstrahovať, že nejde o to, ovládnuť všetky tendre na rekonštrukciu turbín v Gabčíkove a nabaliť sa na tom, predávať elektrickú energiu z Gabčíkova cez sprostredkovateľov a nabaliť sa na tom, nabaliť sa na dostavbe III. a IV. bloku jadrovej elektrárne. Naozaj teraz pre tento prípad, pre túto chvíľu abstrahujme od týchto zlých úmyslov a stále hľadajme poctivo odpoveď na otázku, aký je skutočný ekonomický záujem vlády Roberta Fica ovládnuť Slovenské elektrárne.
Vy ste tu hovorili včera, pán minister Jahnátek, niečo o sekundárnom a terciálnom vyrovnávaní, a že aký máme na Slovensku geniálny mix. Vecne s vami, vecne s vami súhlasím. A pýtajme sa ale ďalej. Aká je dnes okamžiková spotová cena elektrickej energie, tej surovej energie na vstupe pred príplatkami za distribúciu a tak ďalej? Porovnajte si to s vašimi nákladmi na dostavbu III. a IV. bloku a ja vám garantujem, že Jadrová elektráreň Mochovce nedosiahne break even, to je ten okamih, keď sa vám už vrátia investované prostriedky a keď sa už dostávate z červených čísiel do čiernych, do plusu, nedosiahne tento bod zlomu nikdy pri súčasných cenách elektrickej energie. Nikdy, podčiarkujem, nikdy.
A prečo to hovorím. Máte všetci v dobrej, čerstvej pamäti, keď sme tu na pokyn, myslím, že vtedy, neviem, či už bol pán Pellegrini predsedom parlamentu, alebo ešte jeho predchodca Paška. Pamätáte si na to, že prišiel z vlády taká domáca úloha pre parlament, že rýchlo schváľte kontrolu NKÚ v Slovenských elektrárňach. Pamätáte si? Lebo to bol jediný spôsob ako tam dostať ten NKÚ. Tak sa to rýchlo dalo na finančný výbor, bum, bum, bum, schválené, vyleteli ruky hore tých siedmich poslancov SMER-u vo finančnom výbore, prišlo sa do pléna, ruky hore a NKÚ nacupital do Slovenských elektrární. Čiže to bolo také priame zadanie, domáca úloha z vlády adresovaná parlamentu. A ja som vtedy, keď sa o tomto uznesení hlasovalo v pléne, podal doplňujúci návrh, aby NKÚ, keď otvorí dvere do Slovenských elektrární, pozrelo sa aj okrem toho, čo mu zadá pravdepodobne premiér Fico, aby sa pozrelo NKÚ na ďalšie dve kľúčové veci.
Tá prvá bola práve financial closing, čiže finančné uzatvorenie celého prípadu, to bola prvá vec. Pán minister, a teraz mi je úplne jedno, ktorá vláda za to môže, ale sme desať rokov od privatizácie Slovenských elektrární. Uplynulo desať rokov. Ja nepoznám vyspelú civilizovanú krajinu, ktorá niečo predávala súkromného strategickému investorovi a desať rokov od signingu, od podpísania dokumentov, nemá to B, ten financial closing. Ja takú krajinu skutočne nepoznám. Civilizovanú, podotýkam. Takže nehrajme sa tu teraz na to, že mohla to urobiť Radičovej vláda, vládla 21 mesiacov, vy ste vládli sedem, štyri a tri je sedem, kým budú voľby v marci budúci rok, tak osem rokov. Už aj keby sme toto zobrali do úvahy, tak osem rokov ku dvom. A toto nie je podstatné, podstatné je, že desať rokov od privatizácie nemáte urobené finančné uzavretie prípadu.
Teraz mali kontrolóri NKÚ a ja si to uznesenie pamätám, tam bol dokonca dôvetok, že, poviem to teraz ľudovo, zrozumiteľne, že Kažimír dá prachy NKÚ, aby si NKÚ, z nejakej rezervy, aby si NKÚ mohlo najať poradcov, či to bude PricewaterhouseCoopers alebo KP&J, alebo Deloitte Touche, alebo kohokoľvek chcete, Wood alebo Fight and Keys, lebo na to, povedzme si úprimne, nedosahuje knowledge, nedosahuje tá odborná znalosť kontrolórov NKÚ, ale minister dá peniažky z rezervy, aby si chlapci z NKÚ mohli externého poradcu najať, aby, keď otvoria dvere do Slovenských elektrární, sa mohli pozrieť s porozumením na to, čo tam nájdu. A vtedy ste mohli využiť tú jedinečnú príležitosť, nielenže tam NKÚ ide do Slovenských elektrární, ale že si tam ťahá za pravú ruku v tom kufríku aj tých poradcov, ktorí tomu skutočne rozumejú, a mohli ste dotiahnuť financial closing konečne do konca. Toto bol, toto bol obsah môjho pozmeňujúceho, doplňujúceho návrhu k uzneseniu. Ja som nehlasoval proti uzneseniu preto, že som nechcel, aby NKÚ sa išlo pozrieť do kuchyne Slovenských elektrární.
A druhú vec, ktorú som ešte vtedy navrhol, aby sa NKÚ pozrelo na ekonomickú primeranosť nákladov na dostavbu a prevádzku III. a IV. bloku jadrovej elektrárne. Hovorím o tom preto, pán minister Jahnátek, pretože všetci veľmi dobre vieme, priznávam, že teraz je to v polohe tušenia, nejakého feelingu, ktorý ešte nevieme oprieť o úplne hard facta, ale pravdou je, že pri výstavbe III. a IV. bloku sa odlievajú ale nehorázne veľké peniaze.
A teraz opäť neskĺznime po povrchu niekde zase k tej debate, no vidíte, nemal Dzurinda predávať Slovenské elektrárne. (Povedané so smiechom.) A proste vychádzajme zo statusu quo, ktorý tu je. Je tu dnes proste takýto stav, že majú Taliani 66 %, to je pre mňa nemenná, nateraz nemenná konštanta, a preto ma zaujíma, či náklady na dostavbu III. a IV. bloku sú alebo nie sú ekonomicky primerané, či sa odlievajú tie peniažky bokom, a netvrďme teda, že do Ríma Talianom, ale však je tu aj dosť veľa slovenských supov, ktorí sú tam takto nasatí (povedané so smiechom) a ktorí, však viete, do balíka 4,8 mld., prosím vás, to je číslo, ktoré si nikto v tejto sále nevie predstaviť ani ho prepočítať veľmi rýchlo na počet rohlíkov, na počet krabicového mlieka a na čokoľvek. Proste to je neuveriteľne veľká suma. Len pre krátkosť času, príjmy štátneho rozpočtu sú približne 15, necelých 15 mld. eur, aby sme vedeli, že 4,8, to je tretina príjmov štátneho rozpočtu. Chce mi niekto tvrdiť, že pri takto astronomicky veľkom čísle sa neudeje malá domov? A opäť, žiaden zlý úmysel za tým nehľadajte. Ani ja ho tam nehľadám. A nediskutujem o tom, či skončia vo vreckách priaznivcov SMER-u alebo tých zlých Talianov. Ešte raz. Je to jedno, ja len chcem, aby daňoví poplatníci na Slovensku mali istotu, že peniaze vynaložené na dostavbu III. a IV. bloku sú ekonomicky primerané. Ekonomicky primerané budú vtedy, keď to bude cena férová, ako som o tom pred chvíľou hovoril, to znamená, na danom mieste v danom čase adekvátna cena. Lebo aj v čase sa to vyvíja. Inak bola nakalkulovaná, nakalkulovaný objem investovaný do dostavby pred desiatimi rokmi alebo kedy, pätnástimi, dvadsiatimi, keď sa to začalo vôbec len uvažovať, a inak vyzerajú tie ceny dnes. Takže preto hovorím, na danom trhu a v danom čase adekvátna primeraná cena.
A posledná, tretia poznámka, keď hovoríme o národnoštátnych záujmoch, čiže tu som chcel vyargumentovať, že z môjho pohľadu je snaha ovládnuť Slovenské elektrárne hlúpym rozhodnutím. To je z môjho pohľadu. Ak teda majú mať naďalej Slovenské elektrárne na nohách zavesenú obrovskú, veľkú, ťažkú guľu, ktorá sa volá dostavba III. a IV. bloku.
A posledná tretia vec, keď sme pri definícii obsahu národnoštátneho záujmu, a ako ho obhajuje táto vláda, tak sa chcem opýtať, pán minister Jahnátek, a teda za čo si chcete kúpiť tú kontrolu v Slovenských elektrárňach. Čiže ešte budem tolerantnejší a pripusťme, že to ovládnutie alebo získanie kontroly je správnym rozhodnutím, nie hlúpym, ale správnym, pripusťme v čisto teoretickej rovine, tak vzniká tá posledná tretia otázka, a za čo to chcete kúpiť. Čím to chcete zaplatiť ten obrovský účet? No, a tu sme na koreni veci, že presne takto obhajoba alebo chránenie národnoštátnych záujmov nikdy nesmie vyzerať.
Vtedajší minister Pavlis vyhlásil v odpovedi na otázku, on tiež povedal, že však ja si kúpim tie Slovenské elektrárne. (Povedané so smiechom.) A Dobšinský sa pýta v Dialógoch Slovenského rozhlasu: "Pán minister, a z čoho to zaplatíte?" A on povedal, citujem: "Mám na to Telekom". (Povedané so smiechom.) Čiže ja som myslel, že mi vtedy exploduje také to staré rádio, čo mám z Mexikoplatzu z Viedne tam spred 25 rokov, veď vtedy sa dali kúpiť také tie prvé stereorádiá, lebo v tom komunizme sme všetci mali ten Erilex a rovnakú pastu zubnú, rovnakú kefku, rovnakú škodovku, nie, prišla revolúcia, tak všetci išli kupovať Alvoradu na Mexikoplatz, kávu, a prípadne nejakú hi-fi techniku. A ja mám dodnes takéto 25-ročné jedno rádio na dvore pri krbe a tam v sobotu zvyknem tie dialógy Dobšinského v Slovenskom rozhlase počúvať, Sobotné dialógy, a zrazu počúvam, že Jahnátek na otázku, a za čo si kúpite Slovenské elektrárne, odpovedá: "Mám na to Telecom."
Potom - Dobšinský už ma asi nebude mať rád, že mu robím takú reklamu, ale nemôžem za to, že to bolo opäť v Dialógoch Slovenského rozhlasu o pár týždňov neskôr - dostal tú istú otázku Robert Fico, že, pán premiér, ale viete, keď vstúpite do Slovenských elektrární, za čo si to kúpite, veď štátny rozpočet napätý. Vtedy prišla iná odpoveď od premiéra: "Máme na to bankový odvod." (Povedané so smiechom.) Čiže minister Pavlis mal na to Telekom, premiér má na to bankový odvod alebo peniaze z osobitného odvodu bánk, ktoré sú deponované na účte štátnych finančných aktív. To mi druhýkrát skoro explodovalo to staručké rádio z Mexikoplatzu.
A jediný, ktorý má aspoň posledné zbytky zdravého ekonomického úsudku, je Peter Kažimír. Tu povedal pred chvíľou predrečník Mikuláš Dzurinda: "A preto si ho vážim." Pamätáte si tú vetu? Alebo: "Má moju úctu", niečo, ńiečo v tom zmysle povedal na adresu Petra Kažimíra. A ja musím potvrdiť, že tiež toto platí, a poviem prečo. (Reakcia z pléna.) Áno, ale poviem prečo. Pretože na otázku, ako chce naložiť s 900 mil. eur ako výťažku z predaja 49 % v Telekome, povedal: "Na splatenie hrubého verejného dlhu." A preto hovorím, že má v tomto konkrétnom, lebo Julo bude zase ma ukrižovávať a ukameňovávať, že som povedal niečo pozitívne na adresu vládnej zostavy. Ale nie, teraz úplne vážne. Za toto má Peter Kažimír moju úctu. Len mu strašne drukujem a strašne mu držím palce, aby tento sľub dodržal a naplnil. Byť na jeho mieste, byť ministrom financií vo vláde, kde sú okolo mňa táto zostava, aké príklady som uviedol, že jeden... (povedané so smiechom), že povie, že mám na to Telekom, to znamená, chcem si kúpiť elektrárne. To nie je angličák, pán minister Jahnátek, veď je to nie hračka, že kúpim si elektrárne, mám na to Telekom. Keď sme boli malé deti, sme sa hrali guličky, nie? A najväčší frajer bol ten, ktorý okrem tých hlinených guličiek mal aj takú jednu, myslím, sklenenú, buď kovovú, ale boli aj sklenené, a keď bola ešte farebná sklenená, tak to už bol úplne že zázrak, tá sa vymieňala za desať tých hlinených guličiek, sme ich tak dávali do jamky. No a títo páni vo vláde si myslia, že to je jak s tými guličkami. Nie? Mám Telekom, predám Telekom, kúpim si za to elektrárne. Potom možno predám elektrárne, kúpim si za to, ja neviem čo, s čím prídete o pol roka. No, ale, pán minister Jahnátek... (Reakcia z pléna.) Nie vážnejšie, ale to je tak! Pán kolega, vetu alebo odpoveď na otázku, za čo si chcete kúpiť podiel Slovenskej republiky v elektrárňach, tak odpoveď, že mám na to Telekom, to nebola moja odpoveď. To bola odpoveď vtedajšieho ministra hospodárstva Pavlisa. Takže tam sa začína karikatúra, alebo ak chcete skabaretnenie tejto debaty. Ja som ho, ja som ho nezačal. Tam, tam to začalo vtedy. Mám na to Telekom, nie? A takto ale rozumný hospodár, ktorý chráni národnoštátne záujmy, tak ako nám to hovoril včera premiér, dneska pán minister Jahnátek, takto sa rozumný hospodár nespráva.
Takže naozaj drukujem Petrovi Kažimírovi, že má tie posledné zbytky zdravého úsudku, len zároveň mi ho je ľúto, lebo keď má okolo seba ľudí, ktorí sa takto pozerajú na ochranu národnoštátnych záujmov... Však tak to dopadlo aj s SPP, nie? Veď toto bola typická reprivatizácia. To, čo bolo v problémoch, to, čo bolo stratové, to bola matka, tak tam štát ovládol stomi percentami, to, čo bolo ziskové, to, čo bolo múdre, čo nosilo a bude nosiť forever, na večné veky, amen, bude nosiť obrovský profit, to sú tie dve dcéry, to je ten Tranzit a to je tá Distribúcia a tie skončili v rukách finančne spriaznenej skupiny. Nie? Takto vyzerá ochrana národnoštátnych záujmov?
Pán kolega chcel vážnu diskusiu tu ju má, som premostil od sklenených a hlinených guľôčok, som premostil k vážnym témam, ale k ultravážnym témam, ultravážnym témam. A naozaj zdieľam názor, že ste privatizéri, nie vy osobne, ale predseda vlády je privatizérom, môže tu používať mantry aké chce. A teraz znova objektívne. To nehovorím kvôli obhajobe ani Mikuláša Dzurindu. Konštatujem, že Robert Fico je privatizér a navyše babrácky privatizér, pretože tak ako reprivatizoval SPP, na to, pán kolega, budú doplácať aj vaše vnúčatá, aj moje vnúčatá. To je holý fakt. To, čo nosí zisk, skončilo v rukách finančnej skupiny, to je tá Distribúcia a Tranzit. A tá matka nad tým, ktorá nosí stratu, lebo sa musia dotovať cena plynu pre domácnosti, toto zobral pod kontrolu Robert Fico. Keď predával, keď privatizoval 49% podiel Slovenskej republiky v Telekome, prebehla súťaž? Skúste mi odpovedať ako v digitálnom svete. Áno alebo nie? Prebehla súťaž? Jediná správna odpoveď, keď pôjdete do Milionára, tam, kde točia tým kolom, tak vám ju uznajú tú odpoveď ako správnu. I nie, neprebehla súťaž. 49% podiel Slovenskej republiky v spoločnosti Slovak Telekom získal bez súťaže jeden jediný záujemca, ktorý sa volá Deutsche Telekom. Nie, však nacupital na Slovensko CO, alebo ak chcete, vorstandforsitzender Deutsche Telekom. Prišiel tu, veľká tlačová konferencia. Ja na jeho mieste som tiež vysmiaty. Mne sa to raz tiež tak podarilo. Nekupoval som Telekom, ale hľadal som miestnosti, kde by sme mohli v podnájme mať jednu pobočku na východnom Slovensku, ešte keď som robil, nemôžem menovať inštitúciu, aby som nerobil reklamu, to je u politikov zakázané. A tiež sa stala takáto vec, že sa nám podaril dobrý obchod. Lebo vtedajší primátor vtedajšieho veľkého východoslovenského mesta nám to prenajal za cenu, ktorá mu, jemu ako primátorovi mesta nezarobila ani na zaplatenie dane z nehnuteľností. Lebo to mesto bolo tak na hunte. Bolo niekoľko málo hodín pred krachom. A nepôjdem do podrobností a do detailov. Čiže chcem povedať, že poznám ten pocit človeka zo súkromnej sféry, zo súkromného biznisu, keď sa mu podarí dobrý obchod. Toto sa podarilo chlapcom z Deutsche Telekom. To znamená, že ste privatizovali ten 49% podiel babrácky a navyše bez súťaže. (Reakcia z pléna.) Toto je tá definícia pojmu ochrana národnoštátneho záujmu. Už sa prebral aj pán poslanec Čaplovič, práve prichádza medzi nás. (Povedané so smiechom.)
Takže ďakujem veľmi pekne. Ja viem, že sa to ťažko počúva, tomu rozumiem. Ale toto je pravda a budem rád, keď ktokoľvek z vás pôjde za tento pult a tie faktá, ktoré som tu uviedol, a tie konštatovania vyvráti, budem vám aplaudovať a budem sa tešiť z toho, že sa konečne vaša definícia a moja definícia obsahu pojmu národnoštátny záujem začína približovať, že začíname hrať podľa rovnakých pravidiel, že máme rovnaký obsah tých istých pojmov.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ja len skutočne, vlastne je to vo vzťahu k predchádzajúcej diskusii, malé jazykovedné okienko. Slovo ago, agere v latinčine znamená v zásade, v prvom slede robiť, robiť, konať. To znamená, agens je konajúci prechodník, to znamená, samozrejme, že ak žijeme v svete agentov, rezidentov vo Washingtone alebo inde, tak, samozrejme, máme jednostranný pohľad na interpretáciu slova agent. Ale v skutočnosti, ešte raz hovorím, je to ten, ktorý robí, a môže robiť dobro alebo zlo, ako to tak chodí. Ale ešte raz, nie je to samo osebe urážka.
A to, čo pán poslanec Kollár vysvetlil publiku, je jednoducho pravda. Netreba to vnímať len z toho nášho tradične rezidentsko-agentského pohľadu.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Kollár, no vaše konštatovania, ako ste ich nazvali, sa ťažko budú vyvracať, lebo vy ste iba sám o nich presvedčený, nikto vám to neberie. Spomínali ste tu agenta v pozitívnom zmysle. No viete, mne to vaše vystúpenie pripadalo, ako keby vystupoval v reálnom zmysle agent Enelu. Ale však občania si urobia svoj vlastný názor. Útočili ste tu na pána Jahnátka, na pána Čaploviča vo forme nejakých vtípkov na úrovni III. cenovej kategórie, na ktorých sa pobavil tak maximálne pán Přidal. Samozrejme, aj to je spôsob.
Ale viete, no vás je tu v tejto Národnej rade, pán Kollár, škoda. Vás by mali zobrať do rádia ako redaktora a naobed by vás mali púšťať potom cez to rádio a hlavne v škôlkach pre deti, aby tie deti mohli rýchlejšie zaspať. Toľko z mojej strany.