120.
Vážený pán predseda a vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, asi budú sa aj rôzniť názory, že kedy je tá chvíľa, kedy je ten čas, a či toto je namieste, alebo nie je namieste. Aj my sme mali dneska takú diskusiu na tú tému, že treba k tomu pristupovať opatrne, že kedy áno, kedy nie. Ako to uviesť alebo čo povedať, alebo čo škodí?
Demokracia v zásade sa nedá kúpiť v Tescu, i keď si to niekto myslí, ja zase niekedy zvyknem hovoriť, že si ju treba aj zaslúžiť, už keď nie vybojovať, a možno fakt, že sú národy a spoločenstvá a entity, ktoré majú k tomu, by som povedal, že trošku iný vzťah, lebo vedia, čo to obnáša, a vedia, aké obete stáli na ceste k tomu, aby mohli mať systém, ktorý je demokratický a ktorý uplatňuje princíp trojdelenia moci, hej.
Čiže a ja som teda za filozofa nikdy nebol, ale tieto veci plus-mínus som už niekde počul. My sme to nevybojovali, my sme to, a nechcem sa teda dotknúť niektorých, ktorí aj možno niečo pre to kus urobili viac, ako len po treťom pive vykrikovali, že ako im to chýba cestovať do Rakúska. Preto máme možno k tomu taký zvláštny vzťah, preto sa aj u nás tie procesy dejú tak, že naozaj by jeden tomu neuveril, a naozaj je Slovenskou krajinou, ktorá sa zapíše možno aj do Guinnessovej knihy rekordov ako, alebo neviem, do nejakej inej, ako krajina, kde v zásade neexistuje korupcia. Neexistuje, lebo sa nič nevyšetrilo, nič neudialo z pohľadu, viete, inde stínajú vysoko, máme aj blízko vedľa nás, dole, hore, kde sa pozriete, všade, teda sú to darební korupčníci, len my sme tu taký ostrov naozaj cnosti a svätých Františkov a Márií Terézií a neviem koho v politike, kde nezoberú, ani, ani, ani keby neviem čo sa dialo. Nezoberú a nezoberú a naozaj je to tak.
Všimnite si, že u nás sme chytili len toho, čo tie kompóty bral, a to boli futbalisti, lebo, vidíte, však tak teraz sa potvrdzuje, že v tom futbale sa berie. U nás sme našli iba toho a tiež treba asi povedať, že toho chytili nie preto, že ho chceli chytiť, ale tí, čo brali peniaze, ho chceli chytiť, lebo už mu nestačili kompóty. A jak prípadne bol niekto kritický k tomu, že asi to nebude celkom pravda, to, čo hovorím, hej, a potom že kde sa stala chyba, hej. A my sme možno naozaj to trojdelenie moci poňali absolútne a mňa niekedy zaráža tá, ten štát v štáte a tá nedotknuteľnosť tej súdnej moci a proste prokuratúry, kde to sú vlastne, ich sa v zásade ani nemôžete spýtať, koľko je hodín, lebo v zásade to môžete, potom by to mohol niekto zneužiť v konaní, že ste sa snažili ovplyvniť.
Tých skúseností asi je viac, ja viem o prípade nejakého prokurátora v Malackách, ktorý sa preháňa Malackami na "ML-ku", v kufri má bejzbalku, ľudia vedia, že čo je zač, a nič. Preto to aj hovorím, lebo v Malackách boli aj podvodníci jedenásťkrát súdne trestaní, ktorého keď my sme chytili, tak do polhodiny bol vonku z polície a potom naveľa, naveľa a treba oceniť, oceňujem v tom prípade pána ministra, vtedy bol ministrom, že konal ako konal. Ale to bolo asi tou, tou, tým osobným prínosom, že naozaj asi v tých regiónoch poznáme tie príbehy bezbrehej arogancie, bezbrehej absolútnej moci a nepostihnuteľnosti a nedotknuteľnosti. A nie sú to, nie sú to chicagski gangstri z 30. rokov., hej, sú to častokrát predstavitelia možno aj súdnej moci a okolo nich ich obchádza mýtus, že ani sa ich radšej nespýtaj, koľko je hodín. A možno aj to je dôsledkom toho, ono sa to pretavilo, to, že ako to vnímame, aj do toho, ja som to namietal a budem to stále namietať, odhliadnuc od toho, čo tu čítal pán Kováčik, že ak Národná rada ho predvolala, tak človek, ktorý, ja viem, že to niekto nerád počuje, ale človek, ktorý je platený z peňazí daňových poplatníkov, a ho predvolá Národná rada, tak je jeho povinnosťou prísť. A mal nám vtedy povedať, že teda nemôže, pripúšťam, že tie dôvody môžu mať určitú relevanciu, ale nemohol proste reagovať tak, že nám tam pán predseda výboru čítal, čo čítal a ešte dali trápne o tom hlasovať. To je výrazom tej, toho nepochopenia, hej, výrazom tej arogancie, s ktorou my sa tu boríme.
A ja, ja ani teda, ak nie som ani filozof, tak nie som ani sociológ, ale toľko by som si ešte vedel odhadnúť, že proste vytváraním týchto božstiev a neriešením niečoho, čo je jasné, že by sa malo riešiť, sekundárnym dôsledkom sú veľké sociologické škody na vedomí obyvateľstva, že teda sa nikomu nič alebo niekomu sa nič nestane, a teda je to... A to by som teda s tým si dovolil namietať, že by sme túto hru nemali pripustiť, lebo ona nemá dobrý koniec, lebo v zásade takáto situácia až o nepostihnuteľnosti niekoho, dá sa možno v určitom móde nejakú dekádu vydržať, ale na konci buď bude znova nejaké vzopnutie ducha, hej, spoločnosti a národa, alebo, alebo tragédia.
Takže na to tiež by som chcel upozorniť, že my nemôžeme španovať tú tetivu, že akí sú tí sudcovia nedotknuteľní aj s excesmi alebo s prokurátormi aj s excesmi a niektorí ľudia, ktorí si myslia, že sú nad zákon. Nedá sa to do nekonečna španovať, lebo potom to niekedy praskne, a môže to spôsobiť aj nielen sociologické škody, ktoré to spôsobuje, ale možno už aj priame škody a na to by som chcel upozorniť. Čiže niekedy je lepšie vypustiť paru z hrnca, hej, a zjednodušene niekoho cez tie hradby hodiť. Ono to pôsobí dobre, hej, aj Rimania starí to vedeli, že raz za čas bolo treba niekedy hodiť niekoho cez hradby, a plnilo to úlohy aj to, že celá tá situácia na tú chvíľu sa ukľudnila a to vedomie, vedomie spoločnosti sa zlepšilo. To naši nie sú ochotní ani náhodou, ani trošku a to ma mrzí, že sekundujú tomu štátne orgány a tu už dochádza k paralýze potom, a tento návrh sa to snaží riešiť.
Asi bude stáť za to, toto je téma teraz v tejto chvíli v prvom čítaní, v druhom, verím, že bude príležitosť, a môžeme o tom porozprávať, že čo je to vedomé zlyhávanie, ale asi predpokladám, že aj to sa dá nejakým spôsobom uchopiť, lebo asi ja neviem, či vy môžete niekomu radiť, ako má viesť vyšetrovanie, akým spôsobom, ale ak je niečo jednoznačné a neopakovateľné a úkon, tak ho mal asi vykonať. Keď ho niekto nevykonal, tak podľa mňa môžeme, nemôžeme mu hovoriť, že neviedol dobre vyšetrovanie, ale... Podľa mňa to sa dá uchopiť, aby niekto nemal pocit, že sa snažíme manipulovať alebo má niekto tendenciu riadiť.
Predpokladám, že kolega, keď to písal, si týchto skutočnosti bol vedomý, ale keby sme sa naozaj dostali na vecnú rovinu, tak potom by v tej diskusii asi vyplynulo, že ak by náhodou to nebolo tak, ako, tak, že ako to treba vylepšiť a dostali by sme sa do štádia k tomu, že nebudeme čakať, kým pán Kováčik, ja neviem, vykradne Lidl, hej. Lebo teraz v zásade my musíme, je situácia taká, ak by náhodou pán Kováčik, špeciálny prokurátor, vykradol Lidl a chytili by ho, tak by to bol asi dôvod na odvolanie. Ja si myslím, že, teda nepredpokladám, že by to urobil. (Povedané so smiechom.) A niežeby na to nebol odkázaný, nepredpokladám, že by to neurobil preto, lebo to je, že by mu to nedalo svedomie, to ešte stále si dovolím tvrdiť, ale podľa mňa to nie je, nemôžme to nechať v tej polohe, že čakať iba na takúto najhoršiu možnú variantu. Že naozaj sa môže stať, že niekto si nebude vykonávať tie svoje povinnosti správne, hej, a tá tenká hranica medzi zasahovaním do vyšetrovania a nevykonávaním toho, čo má, poďme ju nájsť a áno, vyhraďme si právo.
Ja by som, viete, to je tendencia brať práva tejto Národnej rade, máme tu byť štatisti, máme tu chodiť v plážových šatách, máme tu o 10.00 hod., o 17.00 hod. prísť, zahlasovať, máme tu údajne kontrolovať a ja neviem koho, keď nikde neni čo kontrolovať, hej. Mne sa nepáči toto, táto dehonestácia parlamentu. Ja ju povyšujem aj mojím návrhom, že máme vrátiť aj legitimitu niektorých rozhodnutí naspäť a ja by som sa nezbavoval tých povinností, hej, alebo možností Národnej rady sa vyjadrovať k niektorým veciam. Ak sme učinili nejaké rozhodnutie, že sa zvolil špeciálny prokurátor, a myslím, že sa volí na sedem rokov. Hej. Sedem rokov je dlhá doba, to by ste neverili, že, že čo sa môže udiať za sedem rokov, a naozaj ja by som tam tú poistku nechal. Nejakú, nejakú poistku by som tam nechal. Nie preto, že by sme..., a viete, tak sa prichádza z nejakej premisy, že zneužiť, politicky zneužiť. Nie. A to je presne tá tenká hranica, ktorú by sme mali hľadať. Že naozaj aby sme nehazardovali s vedomím tej spoločnosť, že načo ich ešte chceme pripraviť, že na čo všetko sa má pozerať.
Viete, tu existuje človek, ktorý poskytuje rozhovory do novín, tie noviny sú zverejnené, že to videl, že to počul, hej. Viete, to je, akože nechcem to prehnať, preexponovať, ale že keby existoval svedok, ktorý videl a aj počul, ako niekto zarezal niekoho, ale nemôže to povedať preto, lebo bol príslušníkom SIS, hej, tak, nechcem povedať na roveň, ale možno spoločensky a sociologicky to bude možno na tej istej úrovni, tak nemôžme sa tváriť, že, že ho, že ako keby neexistoval, hej. Lebo naozaj tá škoda na vedomí tej spoločnosti je v tom, že, aha, vidíš a nič. Aha, vidíš a nič, hej. Lebo naozaj ak niekto tvrdí a svedecky vypovie, že videl a počul, a je to na papieri, podľa mňa to je vec, ktorou sa, už aké-také to súdnictvo je, je potrebné zaoberať, hej, a musel by sa niekto s tým vysporiadať. Skončím.
Ja sa neobávam toho, reči typu zasahovania do nezávislosti súdnictva a neviem čoho všetkého, nebral by som Národnej rade kompetencie, aby sme sa my tu nestali naozaj fakt, že, že štatistami. Čiže filozoficky sa mi tento prístup páči, ja vám na túto chvíľu, že áno, že budeme mať možnosť sa k tomu vrátiť. Či, či tá formulácia, ktorá tam je teraz, je tá správna, si na túto chvíľu netrúfam odpovedať, ale keby, vidíte, bola vôľa a chuť sa tomu venovať, tak verím, že by sme takú našli. Ale bojím sa, že tento stav vyhovuje. Že dobre zvolený prokurátor, keby sa dalo možno zvoliť na 30 rokov, ja by som veril, že by ste, nenapadá ma, akože pristúpili na to, hej. Že keby sa dal zvoliť prokurátor na 30 rokov a ten vhodný, tak by ste, verím, že niektorí z vás na to pristúpili, a to podľa mňa nie je správne.
Takže s týmto návrhom sa v tejto chvíli stotožňujem.
Ďakujem pekne.
