53.schôdza

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, máme pred sebou návrh zákona o Horskej záchrannej službe, ktorý má dve podstatné časti.
Prvou časťou zákona, pre mňa najdôležitejšou, je vlastne úprava a financovanie a používanie zdrojov zo záchrannej činnosti nielen pre Horskú záchrannú službu, ale aj pre dobrovoľných horských záchranárov, kde nám umožňuje, aby sme tieto prostriedky mohli začať používať pre vylepšovanie súčastí výstroja, školení, cvičení pre dobrovoľných horských záchranárov, a vytvára vlastne predpoklad a určité predpolie, aby sme vlastne vytvorili systém obdobný dobrovoľným hasičským zborom alebo dobrovoľným hasičským združeniam, ktoré môžeme schematicky financovať aj zo štátneho rozpočtu tak, aby sme zabezpečili čo najväčšiu bezpečnosť pre nielen lyžiarov, ale aj našich turistov počas v podstate celého roka, nielen počas lyžiarskej sezóny, i keď najmä, samozrejme, tá činnosť Horskej služby sa sústreďuje predovšetkým počas sezóny lyžiarskej.
V druhej časti zákona konkrétne upravujeme povinnosti lyžiarov a ostatných osôb na jednotlivých lyžiarskych svahoch s tým, že zapracovali sme do tohto návrhu aj návrhy, ktoré v tomto parlamente už pred časom zazneli, teraz hovorím o návrhu pána poslanca Gábora Gála, ktorý bol ale o niečo užší, tak sme si dovolili ešte komplexnejšie pojať celú túto tému a tento zákon bol v podstate skoro celý rok na pripomienkovom a diskusnom fóre medzi profesionálnymi hasičskými záchranármi, tretím sektorom, dobrovoľnými hasičskými záchranármi. V podstate až na veľmi obmedzenú skupinu, jednu, tam došlo k všeobecnej zhode medzi všetkými. Nepodarilo sa aj túto najmenšiu skupinu presvedčiť o tom, že toto je najlepšia cesta, jednotnosť fungovania dobrovoľných hasičských záchranárov, pretože nebolo ich možné financovať práve preto, že boli mimoriadne rozdrobení.
A myslím si, že nakoniec fungovanie tohto zákona v praxi, financovanie jednotlivých záchranárskych združení nám bude v budúcnosti garantovať, že je to dobrá cesta, pretože sa osvedčila, ako som už spomínal, pri dobrovoľných hasičoch a nakoniec k tomu kompromisu určite dôjde, ale z pohľadu Horskej záchrannej služby je toto návrh zákona, ktorý je zásadným spôsobom posunutý vpred a, samozrejme, aj zvýši bezpečnosť všetkých lyžiarov na našich zjazdovkách, a preto by sme chceli, aby pred zimnou sezónou tohto roku bol tento zákon v účinnosti, preto žiadam o jeho podporu. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj za spravodajcu k návrhu zákona o Horskej záchrannej službe (tlač 1566). K predloženému návrhu zákona predkladám túto informáciu.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 10. septembra 2015 a gestorský výbor do 11. septembra 2015.
Pani predsedajúca skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, máme tu zákon o Horskej záchrannej službe, ktorý je funkčný od roku 2002. A jeho ambíciou bolo zaviesť profesionalitu do záchrany v slovenských horstvách. Je to dobrý cieľ. Myslím, že, nemusíme asi polemizovať, či je správny. Ale môže sa profesionalizovať aj štátna zložka, aj dobrovoľná zložka.

Ako pán minister v úvode uvádzacej reči povedal, tento zákon by mal slúžiť nielen pre profesionálov, ale aj pre dobrovoľníkov. A jedným dychom dodal... (Ruch v sále.) Ja by som bola veľmi rada, keby pán minister sledoval rozpravu. Spomenul, že tu vlastne k dohode došlo medzi všetkými zložkami, rok sa to pripomienkovalo a vlastne len jedna skupina dobrovoľníkov zostala nespokojná. Možnože tam stačí povedať, že tá jedna skupina dobrovoľníkov zastrešuje dosť nielen známu skupinu, ale aj skupinu dobrovoľníkov, ktorá funguje už viac ako 50 rokov, myslím, že už je to viac ako 60 rokov, pokrýva takisto dosť veľa horstiev na Slovenska. A myslím si, že má veľké zásluhy na rozvoji záchrannej služby alebo horského záchranárstva na Slovensku. To je toľko k úvodu.
Ešte poviem, že pán minister vie, že možno 3 – 4 roky som sa vždy tak priebežne pýtala, ako na tom je vzťah medzi tými profesionálmi a dobrovoľníkmi, a vždy ma tak upokojoval, že: „Nebojte sa, vyrieši sa to k spokojnosti všetkých.“

Pred rokom bola teda pripravená novela, ktorá bola stiahnutá, teraz došlo naozaj opäť k spolupráci medzi združeniami, medzi radou vládou a ministerstvom, dokonca bola dohodnutá verzia, ktorá bola akceptovateľná podľa toho, ako som to vnímala, naozaj všetkými, aj tou jednou, podľa mňa veľkou skupinou horských dobrovoľníkov, avšak stalo sa, že na rokovanie vlády sa dostala novela, ktorá takýto konsenzus nepoberá. To mi je ľúto.

Nechcem možnože rozprávať o konkrétnych opatreniach, len bojím sa, že zavedením takejto novely nebude naplnený cieľ, o ktorom ste, pán minister, hovorili, a to, aby tá súčinnosť medzi profesionálnou Horskou záchrannou službou a dobrovoľníkmi, podotýkam, všetkými dobrovoľníkmi, nielen vybranými, bola zabezpečená, a preto vás odtiaľto prosím, aby ste ešte mali ochotu sa možno porozprávať minimálne so mnou, aj keď pán minister krúti hlavou. (S úsmevom povedané.) O tom môžeme polemizovať, čo to gesto znamenalo, aby ste mali ochotu minimálne vypočuť pripomienky, ktoré, si myslím, sú dostatočne opodstatnené na to, aby mali opačný pocit záchranári, s ktorými nechce profesionálna Horská záchranná služba podpísať zmluvu.
Treba si uvedomiť možno, že dobrovoľníctvo je naozaj niečo výnimočné a je škoda, ak sa bavíme alebo rozprávame len o jednej skupine dobrovoľníkov, ktorá je možno ľahšie podvoľujúca sa určitým podmienkam.

Profesionalizovať Horskú záchrannú službu je potrebné a napriek tomu si dovolím tvrdiť, že dobrovoľníci takejto služby sa vedia vyškoliť, majú dostatok aj novej technológie na to, ktorú si získavajú z vlastných zdrojov, sú dlhodobo v medzinárodných organizáciách, a tak nerozumiem, prečo, zo zákona to vyplýva, len profesionálna Horská záchranná služba by mala zastupovať Slovensko v medzinárodných organizáciách.
Možno len doplnenie slovných spojení do určitých viet v zákone, ktorý sa teraz novelizuje, spôsobí, že tá skupina dobrovoľníkov sa nebude môcť nijakým spôsobom podieľať na záchranárstve v horských terénoch.

A tiež možnože je dobré povedať, že Horská záchranná služba má vymedzenie svojej pôsobnosti v masívoch, ktoré sú presne stanovené v zákone o Horskej záchrannej službe.

Preto si myslím, že je veľmi veľká opodstatnenosť, aby aj všetci horskí dobrovoľní záchranári boli súčasťou tohto zákona a mohli naozaj vykonávať svoju činnosť aj mimo zákonom vymedzených horstiev, tak ako to bolo doteraz.

Naozaj by bolo dobré možno ešte raz porozmýšľať, či tých pár ustanovení, ktoré sa v tomto zákone nachádzajú a ktoré sú prostriedkom na polemiku, by nebolo vhodné upraviť tak, aby nebránili výkonu tohto záchranárstva všetkým. Teda budem dúfať, pán minister, že budete mať chuť sa o tom porozprávať ešte aj so mnou. To je toľko. Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, nedá mi, pán minister, aby som ale z takého určitého uhla pohľadu sa nepozrel aj na tento váš zákon a porozmýšľal nad tým, kedy je to politika a kedy je to cynizmus.

SMER, to sú vykrádači, normálne vykrádači hrobov, Tutanchamónových hrobiek, čakajú, vetria, jastria, kedy sa čo zjaví, a teraz zrazu niekomu pomáhajú, aby si vedel ľahšie možno niektoré skutočnosti niekto predstaviť, naozaj, SMER vykráda, normálne vykráda. Môžeme tu aj začať menovať, ale ja, prísne vzaté, rozumiem tomu, že nie je úlohou strany SMER schvaľovať opozičné návrhy. Ja, prísne vzaté, tomu rozumiem, vyhrali ste voľby, máte právo prijímať zákony, aby ste potom následne mohli si spraviť dole tlačovku, Tonko Martvoň si ich spraví aj tri o tom, ako zachránil svet. To je úplne v poriadku, to v zásade plus-mínus chápem, pokiaľ sú to témy netýkajúce sa bytostne, by som povedal, možnože zdravia a bezpečnosti. Viete, hej, naozaj by sme povedali, že športovcov ste vykradli preto, lebo ste potrebovali vy mať zapichnutú vlajku, ste to zobrali Maďarom, strane MOST – HÍD, chudáci, Arpi Érsek sa s tým trápil, došli s tým vaši dvaja géniovia. Úplne bez kúska hanby ste to vykradli, ale, dobre, prísne vzaté, u tých športovcov či to bude o pol roka skôr alebo o rok skôr, alebo SMER, z toho sa až tak moc nestrieľa, ak to teda nie je vnútorný váš nejaký blbý pocit. Ale vy z toho blbý pocit nemôžete mať, SMER, lebo vy ničíte tú krajinu, lebo vy jej beriete ducha, lebo vy ničíte to vedomie tejto krajiny, že v tejto krajine vyhrávajú najlepší, že sa oplatí byť najlepší. Tu zmysel je byť s vami, vtedy to je absolútna podmienka. Dokladom toho je aj vaše programové vyhlásenie. Ja som ho namietal, ako nováčik som tu kukal, čakal a pozeral, vo vašom programovom vyhlásení vlády je slovo tvorivosť jedenkrát. Celá dynamika sveta, dynamika ekonomiky je postavená na tvorivosti, vy ste mali v programovom vyhlásení to slovo len jedenkrát, aj to v inom kontexte, nie v podpore toho, že ju budete podporovať. Takže vám to nerobí nejaký hemung, že ste teda niekoho vykradli tvorivo, vôbec z toho vy nemáte ťažkú hlavu.

Ale ja chcem upozorniť na jeden fakt. A teraz som si to fakt pozrel, Gábor Gál aj Arpád Érsek predložili tento zákon o Horskej záchrannej službe. A mal účinnosť od 1. 1. 2015, tam je totožný, pán minister, 15 detí či 15 rokov, zákonný zástupca zodpovedný. A ja sa pýtam, môžete povedať, že som demagóg, populista, už to je len vaša vôľa, koľko úrazov sa stalo za minulú lyžiarsku sezónu pri detských úrazoch? Ja verím alebo dúfam, že možno nebol ani jeden taký úraz. Ale čo keby sa stal? A čo keď sa stal? Ja neviem, viete, vy ste doniesli o rok neskôr taký zákon, ktorý už rok mohol platiť. To nie je o tom, že my máme rozdielny pohľad na nejaký zákon z pohľadu politického, ideového, hodnotového, to je elementárna záležitosť týkajúca sa bazálnej bezpečnosti. To znamená, deti by mali mať prilbu a hotovo. O rok skôr to mohlo platiť. Minulú sezónu to mohlo platiť. Ideme si dať spraviť, vytiahnuť to, že máme Janigovi zavolať, že nech povie, koľko mali úrazov hláv alebo úrazov detí na svahoch za minulý rok? Čo poviete po tých číslach, pán minister? Vy tak rád operujete bezpečnosťou, najradšej by ste vyťali všetky stromy okolo ciest len teda kvôli tej bezpečnosti. Viete to, čo vám Počiatek montuje na R1? (Teraz to príde na náš výbor, o dvanástej napoludnie máme mimoriadne rokovanie výboru.) Na R1 montuje zvodidlá, ktoré nikde inde nie sú namontované, iba vo východnej Európe. Bola to špeciálna požiadavka východnej Európy na ľahké zvodidlá, ja tomu hovorím nežné zvodidielka, na to, aby to bolo lacné, aby sme mohli mať veľkú vatu, montujú ich. Budem na výbore hovoriť, v čom ja tu vidím potenciálne meradlo. Vy ste motorkár aj pán Počiatek je motorkár. Ak teraz motorkára mohlo zachytiť to zvodidlo, tak teraz ho ten stĺpik pretne napoly a preletí na druhú stranu a tam ho už ten kamión dorazí. A to ste vy veľkí motorkári. A ja sa tak čudujem už tejto krajine, ja keby som bol motorkárom, tak vám vrčím pod oknami. To už nehovorím o tom, že to je zvodidlo H2, úroveň zadržania H2, v Rakúsku ho nemôžete mať, musíte tam mať H3. Ja hovorím o tom, že už zabíja chamtivosť politikov a ľudí s ňou spojených, a to doslovne. A, áno, my možno v tomto konkrétnom prípade budeme konfrontovaní s takou skutočnosťou, čo by jeden nepovedal, že chamtivosť zabíja, a to doslovne. Ale povedzte mi, čo je tento prípad, tieto prilby. Prečo tu povinnosť nosiť prilby už rok nemohla platiť? Povedzte mi tak jednu vecnú záležitosť okrem vášho ega, o ktorom neviem, z čoho je vytvorené, nemyslím tým konkrétne len ego strany SMER s tým, že nepodporíte ten návrh, kde iba jediné, čo prešlo, sú skútre. Ja nemám pocit, či niečo iné v tom prešlo okrem skútrov. Na to si nepamätám.
Hovorím, tomu, že to nepodporíte z politických dôvodov, z nejakých taktických dôvodov, strategických dôvodov, ja, prísne vzaté, rozumiem, nebudem tu apelovať na také tie patetické reči, ale toto je jeden rozmer, ktorý mi špeciálne v tomto prípade proste ozvláštňuje celú tú situáciu, lebo nie je politika, že deti majú mať prilbu. Dôjdete sem s mojím návrhom zákona o DPH (10 % na základné potraviny), tak, znova, vám hanbu vyoperovali dávno. Ešte premiér Fico povedal, že on tam ryby dá. Ale ja som povedal, že ryby sa tam v zásade nedajú dať, lebo je to ťažké vytiahnuť z toho colného sadzobníka, tak som zvedavý, držím palce premiérovi, ak dáte ryby sladkovodné do zníženej DPH. V zásade som tu vtedy ja predstavoval ten návrh zákona, zníženie dane pre základné potraviny. Hovorím, som vtedy pripustil, že je ten problém so sladkovodnými rybami, preto, lebo sa tie ryby v zásade odtiaľ nedajú vytiahnuť. (Reakcia navrhovateľa.) Nie, ja hovorím o procesných záležitostiach, tak ma zatknite, pán minister, no tak ako ja porušujem zákon? Ja hovorím o tom, že pán minister sa sem dostavil na čas vyhradený, to je znova to, kde tam je spomenuté, odkedy máte vy ministri väčšie právo predkladať návrhy, väčšiu zákonodarnú iniciatívu ako my. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, poprosím vás, hovorte k zákonu. (Reakcia z pléna.)

Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Kľud, pán Galis, tam si seďte, pozerajte sa do nebíčka, kľudne si seďte, ja si tu stojím, dobre, a rozprávam sa o zákone o Horskej záchrannej službe, pričom hovorím o procesných nastaveniach toho, ako fungujete, nech ľudia vedia, že rok mohol platiť zákon o prilbách. (Reakcia z pléna.) No však hovorím o prilbách a prilby sú kde, sú v retransmisii alebo v akom zákone, prosím vás? Hovorím o tom, že sa nerozpakujete, a to už aj za cenu, keď to má dopad na bezpečnosť. Je to o tom, pán minister. Podľa mňa ďalší level, ďalšia úroveň čoho to je? Je to cynizmus? Povedzte mi, čo to je? Ste sa postavili. Ešte teda mierne pripúšťam, že treba oceniť, že ste toho Gála aspoň spomenuli, lebo tu sú iní s platničkou teflónu na tvári, ktorí ani nespomenú, hej, nejaký zdrojový kód toho návrhu. Ešte to vám môže slúžiť čiastočne ku cti, hej.

Ale ja chcem namietnuť to, že už rok to mohlo platiť, a teraz povedzte vy, no nepovedzte to v zásade, ja kvôli tomu plakať do vankúša nebudem, či si dáme zistiť, či za sezónu 2015 boli nejaké úrazy na svahoch malých detí, čo mali nejakú koreláciu s tým, či mali alebo nemali prilby. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Osobne si myslím, že prilby na hlavách malé deti by vtedy určite mali mať. Dokonca si myslím, že aj dospelí by ich vtedy mali mať, aj keď ja sama prilbu nepoužívam. Ale to je naozaj možnože drobnosť, neviem s ktorou jedni súhlasia, druhí nesúhlasia, ale je to správne.

Na druhej strane naozaj v tomto zákone sú možno viac alebo obšírnejšie popísané situácie, ktoré zlepšia bezpečnosť na svahoch. Toto vnímam veľmi pozitívne.

Len opäť pripomeniem, že je tam jedno písmeno odseku paragrafu, ktoré spôsobí, že na svahu budú môcť zachraňovať len ľudia, ktorí sú spriaznení s profesionálnou Horskou záchrannou službou. Podľa toho jednoducho pokiaľ si tí, ktorí nemajú zmluvu s profesionálmi, budú chcieť urobiť odbornú spôsobilosť, budú musieť platiť ťažké peniaze za to, aby si tú odbornú spôsobilosť u profesionálov mohli urobiť. A toto sa mi zdá choré, preto som hovorila o tom, že takto postavený zákon a takto postavené ustanovenia naozaj jednu veľkú skupinu dobrovoľníkov môžu odstrihnúť od tejto činnosti, nevraviac o tom, to už je podružné, že toto bol jediný zdroj činnosti dobrovoľníkov, a nevraviac o tom, že tie svahy, ktoré sú s 25-percentným sklonom, nie sú len v horstvách, ktoré pokrývajú zákon o Horskej záchrannej službe, ale sú kdekoľvek na Slovensku. Tak toto je moja výčitka. Ďakujem pekne.

Dobrovoľnícka záchranná služba je nezastupiteľná aj v našej krajine. Ja som v podstate z oblasti podtatranskej a z Tatier, myslím si, že tá tradícia je veľmi dlhoročná. Naozaj aj predtým, keď to nebolo organizované, možno ani nejako extra podporované zo strany štátu, tak vždycky boli ochotní ľudia, ktorí pomáhali pri tých tragédiách, ktoré sa neraz udiali vo Vysokých Tatrách.

Ale jednu vec, pán minister, s ktorou ja mám tu problém, chcem povedať. A to reagujem na predrečníka, ktorý spomenul tie prilby. A to sme mali tu už opakovane naozaj dvakrát tu v tom parlamente. Naozaj pán Érsek to tu predkladal. Ale ja, pán minister, som už vtedy dvakrát vystúpil proti tomuto návrhu s tými prilbami. Ani teraz s tým nesúhlasím, lebo tie prilby, či tie decká budú mať alebo nebudú mať, nosiť, predovšetkým to musí byť rozhodnutie rodičov, aby to nebolo v zákone ako povinnosť a nebodaj ešte nejaké sankcie. Ja keď si spomínam, my ako malé deti a mládežníci sme trávili voľné, voľnočasové chvíle na svahu a nemali sme žiadne prilby. Samozrejme, boli tie lyže niekedy iné.

Ale dnešný problém, ktorý vnímam na svahoch, pán minister, prepáčte, že reagujem na vás, ale tak reagujem na predrečníka, je, že mi chýba, aby sme odtiaľ odstránili tých alkoholikov. A tam pod vplyvom alkoholu veľakrát lyžujú lyžiari. A toto je závažný problém. A tie zrážky, ktoré sú veľakrát na svahoch, tak práve to spôsobujú tí lyžiari, ktorí sa nezodpovedne správajú, pričom taký stokilový alebo stodvadsaťkilový opitý chlap keď naberie to dieťa, tak naozaj je problém dieťa bez prilby. Ale tá prilba musí byť jednoznačne tak, že má byť rozhodnutím rodičov, a nie zo zákona ako povinnosť, aby sme nezamedzili ďalším deťom prístup na tie svahy.

Ďakujem pekne. Ešte, by som povedal, k tomu cynizmu strany SMER sa vyjadrím. My si spravíme aj na tejto schôdzi takú skúšku správnosti, pán minister. Na to, že ste vykradli zákon o potravinách, teda že je znížená sadzba na základné potraviny, ja si céčko nedávam, lebo to v zásade nemáte ako urobiť, len cez colný sadzobník. Otázka stojí, koľko potravín tam vyberiete. To znamená, vy v zásade donesiete presne ten istý zákon, čo som doniesol ja, a možno tam napcháte aj tie ryby, len neviem, ako to urobíte. Ale už to mohlo rok platiť.

Ale ja chcem upozorniť na iný absolútny, obludný cynizmus strany SMER. SMER to celé načasoval tak, že vycítil obrovský volebný potenciál tohto návrhu. A viete, aký je timing, viete aké je načasovanie toho? Účinnosť toho zákona bude od 1. 1. To, že 1. 1. budú musieť prestavovať kasy, neviem čo, koho by tu trápilo, však? Ale 1. 1. znamená pre našich ľudí, pre ktorých je vlastne toto primárne určené, a špeciálne sú to tie základné potraviny, že tú mieru toho pocítenia budú mať veľmi čerstvo v pamäti pred parlamentnými voľbami, lebo tie sú 10. marca. To znamená, naozaj, tie dva mesiace tí ľudia budú tú zmenu bude cítiť, budú si to pamätať, budú to vidieť. A predpokladá sa, tak to máte celé cynicky, úplne cynicky nakalkulované, že sa vám to odrazí vo volebnom výsledku. Po Vianociach, špeciálne, keď ľudia budú vybití z peňazí, tak budú mimoriadne senzitívni na cenu masla a rožku alebo chleba.
Ale teraz môj návrh, to je tá skúška správnosti. Keby ste prijali môj návrh, ktorý teraz predkladám, v zásade je ten istý, čo vy predložíte, tak mohol by platiť od 1. 10. To znamená, že ľudia si už kúpia lacnejšie potraviny pred Vianocami. Ak to tu prípadne niekoho zaujíma alebo ak to niekto prípadne počúva, pozerá, tak toto bude skúška správnosti. Ako sa hovorí, z tohto pohľadu dva mesiace, to je hore-dole pre štátny rozpočet. Som zvedavý, ako na to zareagujete?

Ďakujem pekne. Ťažko hľadať slová, ktoré sú zverejniteľné. Napríklad za posledné dve minúty, pán poslanec Hlina, čo konkrétne ste povedali k zákonu o Horskej službe? Vy tak nepretržite porušujete rokovací poriadok, že vám je to vlastne úplne jedno. Vám je všetko jedno. Vy ste vlastne jediný génius, ktorý v tejto sále sedí a jediný proste niečo vymyslel a niečo spravil a niečo urobil. A je taká vec, ktorá sa volá volebné obdobie, pán poslanec. A my máme prijímať zákony od začiatku volebného obdobia do jeho konca. A my to aj tak robíme. Sme prijali ešte v rokoch 2012, 2013, 2014 mnohé veci, jasné veci, ktoré nakoniec zvrátili problém predchádzajúcej vlády, ktorý spočíval v mínus 500 mil. eur daňových strát a otočili sme to do plus 1,6 mil. Tu musíte spraviť niečo, ušetriť niečo, z reformy ESO viac ako 600 mil. do tejto chvíle. A tie peniaze keď naakumulujete, tak ich potom môžete použiť (Reakcia z pléna.), áno, je to 596 mil., aby som bol úplne presný. Takže to sú veci, ktoré jednoducho nie sú úplne také jednoduché, ako si to vy predstavujete, lebo vy všetko viete, všetko ste videli a všade ste boli trikrát, skrátka, ste odborník na všetko aj na Horskú službu.
Keby ste lepšie dávali pozor počas toho, čo sedíte v parlamente, pán poslanec, vedeli by ste, že ten zákon tu už bol. Tento zákon tu už bol pred rokom a na tlak pani podpredsedníčky parlamentu Jurinovej sme ten zákon nepredložili, ale vrátili sme sa naspäť do diskusie, pretože chcela, aby sme o tom hovorili. Tak sme o tom rok hovorili. (Reakcia z pléna.) No bolo či nebolo to tak, pani podpredsedníčka? Boli ste aj na tom stretnutí. A boli tam aj mimovládne organizácie, keď sme tento zákon z vlády dali ešte do diskusie. Tam všetko bolo, môžete si to pozrieť, pán poslanec Hlina, pred dvanástimi mesiacmi. Čiže presne pre ten istý problém, ktorý dneska tu opäť naznačovala pani podpredsedníčka aj keď ostal pritom už naozaj iba jeden človek, nie skupina, pani podpredsedníčka, ale jeden človek konkrétny, tak sa ten zákon odkladal ako celok. A medzitým, samozrejme, prišli návrhy a ja v korektnosti som povedal, že aj poslanec Gábor Gál tento návrh predložil. To nie je súťaž o ten návrh.
Veľkú pravdu má aj pán poslanec Kuffa. Áno, rodičia sú predovšetkým zodpovední za svoje deti. A my teraz zákonom pritvrdzujeme tú povinnosť, aby tie deti do veku pätnásť rokov tie prilby mali, lebo vidíme, že nie úplne to funguje v tej zodpovednosti medzi rodičmi. Ale väčšina rodičov, samozrejme, už tým deťom tie helmy dáva aj teraz. Čiže je to možno ustanovenie, ktoré formálne má ísť možno skôr pre cudzincov ako už uvedomelých slovenských rodičov a lyžiarov, ktorí už deťom proste tie prilby jednoducho dávajú.
Ale je skutočná vec, ktorej, samozrejme, pani podpredsedníčka v tejto chvíli trošku neporozumela. O akú spriaznenú organizácie s Horskou záchrannou službou? Horská záchranná služba je jediná štátna záchranárska inštitúcia. Akože bavíme sa o tom, že to je nejaká organizácia, ktorá je elitárska. Alebo niečo také ste tu naznačovali? Pani podpredsedníčka, som už dlho minister a veľmi dlho mi dalo práce, aby sme zjednotili dobrovoľné hasičstvo na Slovensku a mohli sme poskytnúť Slovensku vyššiu odolnosť voči živelným katastrofám. Dnes po mnohých protestoch a mnohých individuálnych proste predstavách sa nám podarilo zjednotiť jedno obrovské hnutie, ktoré reprezentuje stotisíc členov na celom Slovensku, de facto je to najväčšia mimovládna organizácia na Slovensku.
Pred tromi rokmi, nie pred voľbami, pán Hlina, ale pred troma rokmi sme začali s konkrétnym finančným mechanizmom, ktorý podporuje každé jedno, každé jedno dobrovoľné hasičské združenie, resp. dobrovoľný hasičský zbor, ktorý sa prihlási do tejto schémy. Prihlási sa do schémy, dostáva pravidelnú podporu od štátu, z ktorej si financuje školenia. Ale kto tie školenia vykonáva? Kto ich kontroluje? Je to robené en profesionálnymi hasičmi a profesionálnym Hasičským záchranným zborom ako jedinou autoritou profesionálnou a štátom garantovanou a zodpovednou, ktorá poskytuje tieto školenia a umožňuje ich robiť, samozrejme, aj napríklad Dobrovoľnej požiarnej ochrane Slovenska ako strešnej organizácii dobrovoľného hasičstva. A po tomto voláme už dlhé roky vo všetkých organizáciách.
Problém dobrovoľných záchranárov (horských) vznikol veľmi dávno, po navrátení nehnuteľností, po sprenevere týchto nehnuteľností, po zničení mnohých nehnuteľností, po medziľudských konfrontáciách v jednotlivých združeniach, proste tam bolo obrovské množstvo sporov, nakoniec som bol veľmi rád, že vznikla strešná organizácia, akási asociácia, ktorá združuje tieto dobrovoľné horské služby. A práve na základe tejto spolupráce, tohto zákona môžeme vytvoriť taký príbuzný, podobný mechanizmus, ako funguje medzi dobrovoľnými hasičmi. To znamená, môže sa štát priamo začať podieľať na ich financovaní, na financovaní všetkých tých, ktorí sa do toho systému prihlásia. To nie je ani snobská organizácia, ani žiadna iná.
Vy poznáte len pravdu jednej strany a nie ste ochotná diskutovať o tom druhom. A to je problém, nikdy ste si druhú stranu nevypočuli. Máte iba informácie z jednej jedinej strany, presne z tej, ktorá problémy medzi dobrovoľnými horskými záchranármi robí dvadsať rokov. Dvadsať rokov je to jeden veľký trouble-maker. Keď už dobrovoľníci s tým menovaným človekom nemohli vyjsť, som bol jediný, ktorý sa s ním ešte bavil. Bol som toho svedkom práve kvôli tomu, prečo sme o rok odložili tento zákon, čo tu pán Hlina kritizoval. Môže sa opýtať, prečo sa odložil o rok. Som bol svedkom, že medzi sebou tá väčšina horských dobrovoľných záchranárov sa hádala s ním, aby sa dohodli, nie veľkou skupinou. Naozaj, nezavádzajte, neklamte, pani podpredsedníčka, pretože to nie je pravda. Ešte raz sa k tomu vrátim, nie je to proste pravda, máte informáciu iba z tejto jedinej strany, nič ste si neoverili, ani jeden jediný raz ste sa nestretli s tou druhou časťou a neopýtali ste sa, ako je to naozaj. Máte jednostranné videnie. To je problém celých štyroch rokov, máte len jedno videnie. Žiadna snaha o objektivizáciu informácií u vás nie je. To mi je veľmi ľúto. Ja som dal rok priestor na to (Potlesk.), aby sme o tom diskutovali. Máte jeden pohľad a druhá strana vás nezaujíma. Vy máte svoju pravdu a nikto iný ju nemá.
Toho je, samozrejme, dobrým vzorom aj pán Hlina. Iba jeho pravda je pravdivá, iba tá jeho vec je správna, on je jediný génius, ktorý tu je. A tento génius nechápe, ako je to, že nevyhráva najlepší. No si najlepší, Dodo. Pán poslanec, určite ste najlepší. Ale prečo teda si vzdal súboj s vlastnou stranou na tomto politickom spektre. Len si ju založil a potom už po dvoch týždňoch si prestal sám veriť tomu, že si najlepší, a radšej si vkĺzol do KDH a podrazil si všetkých tých, ktorí ti dali tie podpisy na tvoju politickú stranu, to je obludné (Potlesk.), všetky podpisy, ktoré ti ľudia dali, aby podporili vznik tvojej politickej strany. A bolo ich niekoľko desaťtisíc. Je to tak? Všetkých tých si proste oklamal. A to je vaša politická práca, pán poslanec Hlina, vy viete len klamať. Im ste povedali: „Založím stranu, občania, budeme bojovať za vaše práva, bude vyhrávať najlepší.“ Pri prvom zaklopýtnutí sa začal báť o svoju poslaneckú stoličku, hups do KDH. A už vás nezaujíma, pán poslanec Hlina, čo ste vy nasľubovali tým ľuďom, čo sa vám tam podpisovali. To už vám je jedno. Pre vás je občan nikto. Vy ho len používate ako slovíčko. Vy ho používate ako štatistickú vzorku, nikdy nie ako človeka, ktorý má normálne problémy a bijúce srdce. To je vás celý životný problém. Podrazili ste všetkých tých, ktorí vám dali podpisy na vašu stranu, hotovo. Čiže preto sa nemáme o čom baviť, vy nám o vykrádaní nejakých nápadov nehovorte, naozaj. Naposledy o to pokúsil sa pán poslanec Mičovský. Doniesli sme softvér plagiátorský, ktorý ukázal, že na 98 % sa nezhodujú tie návrhy, povedať to môže. Ja mu to nevyčítam, tá myšlienka bola rovnaká, veď to sme si predsa medzi chlapmi uznali. Aj som povedal, prečo to bolo tak a prečo to bolo inak.
V tomto prípade sme pred rokom tento zákon stiahli presne na prosbu pani podpredsedníčky, lebo som mal pocit aj od nej, že bude schopná naozaj počúvať obe strany. Konsenzuálne sme prijali zákon o verejnom obstarávaní, po diskusii 6-mesačnej sme prijali volebné zákony, zákony o volebnej kampani. Tak som bol presvedčený, že týmto istým spôsobom sa to udeje, aj pokiaľ ide o tento zákon o Horskej záchrannej službe spred roka. Áno, kvôli tomu nebola povinnosť 15-ročných detí nosiť helmu na lyžiarskych svahoch, lebo sme o tom o rok viacej diskutovali. Sedí to. Akurát počas toho roku tento trucovitý pán si povedal, že nebude existovať konsenzus. Pritom je jediný zdroj informácií, ktorý vlastne zastáva dnes pani podpredsedníčka Jurinová. Už ho opustili aj mimovládne organizácie, ktoré sa ho zastávali. Nielen vy, pani podpredsedníčka, ste boli tá, ktorá ste tlačili na nás, aby sme k tomu otvorili širokú diskusiu. Poslúchol som. Boli tu aj mimovládne organizácie, splnomocnenec vlády pre tretí sektor, ďalšie organizácie. Ale pochopili, že on nie je spôsobilý konsenzu. Tak dnes sa ho už nezastáva nikto iba vy, aj to je len z dôvodu, lebo je to proti strane SMER. Okej, to beriem.
Čiže z môjho pohľadu máme pred sebou druhé čítanie, v druhom čítaní som, pani podpredsedníčka, ochotný počúvať. Pozrieme si ešte, samozrejme, tieto návrhy. Budeme mať určite tie veci, ktoré budeme môcť zapracovať, ale ja vás naozaj snažne prosím, veľmi si to želám, keby ste si raz vypočuli druhú stranu a neoznačovali Horskú službu, profesionálnu, ako nejakú snobskú, elitársku firmu, ktorá dáva len tým, ktorí sú s ňou spriaznení, čo sú toto za obludné... (Ruch v sále.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pani podpredsedníčka, poprosím vás, no nekomunikujte.

Kaliňák, Robert, podpredseda vlády a minister vnútra SR
Ja viem, pani podpredsedníčka, je to proste pravda, veľmi zle sa to počúva. Viete, koľko životov títo ľudia zachránili? Niekedy ste videli profesionálnych záchranárov naživo? (Potlesk.) Ja im nesiaham ani po kolená, ani po členky. To sú ľudia, ktorí celý život naozaj reálne nasadzujú svoj život. Mnohých z nich sme už pochovali, na mnohých pohreboch sme tak boli. A týchto ľudí urážať jednoducho nebudete. To je proste fakt. (Potlesk.)
To znamená, každý, kto má záujem naozaj dobrovoľne pomáhať ľuďom, bude podporený aj priamo zo štátneho rozpočtu. Na to robíme reformy, aby sme mali šancu ušetriť prostriedky následne medzi týmito ľuďmi, ktorí sú aktívni dobrovoľní horskí záchranári, anjeli hôr, ktorí tisíc hodín obetovali tomu, aby mohli pomáhať ľuďom. A našou povinnosťou je, aby sme im dokázali dať toľko finančných prostriedkov, aby mohli v pohode fungovať. Preto, rok to trošku, samozrejme haprovalo, ale dnes určite ten systém bude vytvorený tak, aby mohli udržať svoje organizácie naozaj pri živote, mohli absolvovať všetky výcviky, ktoré majú a mohli fungovať.
Ale rovnako tak musia dodržiavať zákon aj dobrovoľní hasiči, záchranári, psovodi, všetci tí. Nemôžu ísť do služby napríklad pod vplyvom alkoholu. Bol tu veľký problém fúkanie. Musia načas dodržiavať pravidlá a dodržiavať zákon, mať adekvátne výcviky, aby svojou činnosťou priamo toho zachraňovaného neohrozili. Na to tie školenia fungujú. A spochybňovanie školení a výcvikov, to je naozaj podľa mňa jedno zahrávanie sa s ľudskými životmi.
Čiže z môjho pohľadu je nevyhnutné, aby sme podporili tento zákon, aby sme sa dostali do, samozrejme, druhého čítania, kde sa priestor na to otvorí, kde môže aj táto ešte jedna skupina prispieť ďalšími pozmeňujúcimi návrhmi, ale veľakrát som hovoril, je tu priestor pre kompromis a my sme pripravení ho urobiť, tak ako sme ho urobili veľakrát.
Pán poslanec Hlina, my o tom iba nehovoríme, my sme to veľakrát dokázali, že mnohé naše návrhy obsahujú desiatky pozmeňujúcich návrhov. A keď si dáte pozor a dáte si tú prácu, že budete pozerať na tie nahrávky alebo, dajme tomu, výpisy, ktoré sú z našich vystúpení, budete vedieť, že vždy citujem, koľko pozmeňujúcich návrhov opozície sme do nášho návrhu zapracovali. Nie je to súťaž o to, byť krajší, je to súťaž o to, aby vyšiel z tohto parlamentu zákon, ktorý bude naozaj slúžiť pre ľudí. Veľmi pekne ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení členovia vlády, dámy a páni, dovoľte mi začať tým, že napriek ústavnej právomoci prezidenta vystúpiť pred vami so Správou o stave republiky, ktorá je v ústave zapísaná od jej prijatia, zatiaľ u nás nevznikla pevná tradícia pre túto príležitosť. Pre svoje prvé vystúpenie som zvolil termín rok od inaugurácie – a chcem k nej prispieť aspoň tým, že pokiaľ sa nestane niečo výnimočné, budem tento júnový termín dodržiavať aj v ďalších rokoch.
Pretože takáto pevná tradícia neexistuje, stál som aj pred otázkou, aký zmysel a obsah má mať, aké sú očakávania od vás, Národnej rady, a aké sú očakávania občanov, od ktorých má parlament aj prezident priamy mandát. Budem sa vo svojom vystúpení opierať o tento mandát a budem hovoriť o tom, čo je podľa môjho názoru pre Slovensko, pre našu republiku, dôležité dnes a v najbližšom čase. Verím, že všetci rozumieme tomu, že sa v jednom prejave nedajú obsiahnuť všetky problémy a výzvy, ktorým dnes naša republika čelí. Ale jedna z nich podľa mňa stojí nad všetkými. A to je výzva posilniť dôveru občanov vo svoj štát.
Uvedomujem si tiež, že vystupujem pred vami v čase, keď budú už zakrátko vznikať mnohé „správy o stave republiky“, správy a hodnotenia našej krajiny, ktoré si vytvoria ľudia, niekedy skryte vo svojej mysli alebo pri diskusiách v rodine alebo so svojimi známymi. Všetky tieto „správy o stave republiky“ budú mať už onedlho úplne rovnakú silu a budú si rovnocenné, pretože v marci budúceho roka v parlamentných voľbách každý sám, svojím volebným hlasom alebo svojou neúčasťou vo voľbách vydá svoju vlastnú správu o stave republiky. Preto tému parlamentných volieb nechcem v mojom vystúpení obísť.
V porovnaní s väčšinou krajín sveta je Slovensko veľmi úspešná krajina. Osobitne za posledných 17 rokov sme prešli kus cesty rýchlejšie ako krajiny nám blízke, v podobnej situácii, s porovnateľnými možnosťami.
Očakávania a ambície, ktoré sme mali a za ktorými sme išli, pribrzdila pred niekoľkými rokmi svetová finančná a ekonomická kríza. Aj tú Slovensko zvládlo s menšími stratami ako mnohé iné štáty. Viaceré náročné rozhodnutia z minulosti sa ukázali ako správne.
Napriek tomu nám kríza zobrala nielen hospodársky rast a pracovné miesta – vzala nám ešte niečo. Vzala nám predkrízové presvedčenie, taký rozšírený pocit uspokojenia a vieru, že po vstupe do Európskej únie je naša cesta k lepšiemu štátu, k vyššej prosperite a kvalitnejšiemu životu akoby predurčená. Vzala nám vieru v úspech. Kríza nám pripomenula, že sme ako malá krajina príliš zraniteľní pred vonkajšími vplyvmi, a pre trvalo udržateľný úspech potrebujeme silnejšie a stabilnejšie vlastné základy.
Dnes znovu prevláda pocit, že sme z najhoršieho vonku. Naša ekonomika rastie tempom, ktoré patrí medzi najrýchlejšie v eurozóne. Počet ľudí bez práce sa znižuje. Slovensko je objektívne v lepšej kondícii než pred pár rokmi, keď to chvíľu vyzeralo, že spolu s celou Európou stojíme na kraji ekonomickej, finančnej a sociálnej priepasti.
Vďaka obom vládam po roku 2010 sú dnes pod kontrolou verejné financie, určite aj vďaka prezieravej správnej dohode politikov naprieč celým spektrom na ústavnom zákone o dlhovej brzde. Je to dobrý príklad, aké trváce a pre krajinu užitočné rozhodnutia môžu vzniknúť, keď vznikne dohoda na správnej priorite pre krajinu.
Je táto stabilita verejných financií úspechom? Určite áno. Dokonca sa dá povedať, že vy, poslanci Národnej rady a vláda Slovenskej republiky, spolu s parlamentom a vládou v ďalšom funkčnom období máte v rukách jedinečnú šancu urobiť prelomový príspevok pre budúcnosť Slovenska. Môžete nastaviť latku, ktorá sa v budúcnosti bude dať ťažko podliezať. Mám na mysli záväzok súčasnej politickej generácie dosiahnuť do roku 2017 približne vyrovnaný rozpočet verejnej správy.
Dve desaťročia každá nová vláda na začiatku funkčného obdobia žiadala občanov o porozumenie. Rozpočtové škrty, takzvané uťahovania opaskov alebo zvyšovanie daní, to všetko sa vždy dialo v mene ozdravovania verejných financií, slovníkom ministrov financií – fiškálnej konsolidácie.
Vytvorili ste príležitosť onedlho túto kapitolu definitívne uzavrieť a ponúknuť ľuďom viac než len pravidelnú perspektívu úsporných opatrení v mene znižovania deficitov. Chcem vás požiadať, aby ste túto príležitosť nepustili z rúk. Ako prezident vás ubezpečujem, že na zostávajúcom kuse cesty sa postavím na stranu rozhodnutí, ktoré nás dovedú k tomuto cieľu.
Takúto stabilitu, zodpovedné hospodárenie štátu v lepších časoch potrebujeme, aby sme si v týchto lepších časoch vedeli odpovedať na otázku a dohodnúť sa, do čoho musí Slovensko investovať, aby sme urobili kvalitatívny skok, aj preto, aby sme boli ako krajina odolnejší, pripravenejší, keď príde ďalšia kríza – pretože krízy, ako všetci vieme, nielen boli, ale aj budú –, aby sa nestalo, že rozdrobíme naše investície na množstvo malých, pre občanov možno ústretových projektov, ale kvalitatívny, strategický krok nespravíme.
Vážené dámy a páni, podobný spor, aký sa ešte pred niekoľkými rokmi viedol o zodpovedné hospodárenie štátu, vedie sa už desať rokov o podobu nášho dôchodkového systému. Za ten čas sa u nás vystriedali viaceré vlády. Urobili sa viaceré zmeny. Ale druhý dôchodkový pilier, o ktorý sa tento spor hlavne viedol, zostal zachovaný. Tento týždeň uplynulo už štvrté obdobie, keď sporitelia dostali opäť možnosť z neho vystúpiť. Domnievam sa, že nastal správny čas potvrdiť širokú a pevnú dohodu na podobe nášho dôchodkového systému, podobne, ako to parlament urobil pred pár rokmi so záväzkom o rozpočtovej zodpovednosti. Dôchodky musia byť spojené s istotou a garanciou systému. Preto by ste urobili veľkú službu občanom Slovenska, keby ste im takúto istotu a predvídateľnosť poskytli. (Potlesk.)
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, takto pred rokom som v inauguračnom prejave povedal, že väčšina ľudí u nás sa necíti byť súčasťou úspešného Slovenska. Myslím, že od vtedy sa na tom veľa nezmenilo. K tomu sa pridáva aj presvedčenie, že nevyužívame dostatočne potenciál, ktorý máme, že nevyužívame príležitosti, ktoré nám boli dané aj ktoré sme vytvorili.
Nebýva pravidlom, aby sa zhodovali experti, ktorí analyzujú systémové problémy, a bežní ľudia, ktorí vnímajú krajinu cez svoje každodenné starosti. U nás takáto zhoda na problémoch spoločnosti v skutočnosti existuje.
Zhoda existuje, napriek tomu akoby sa u nás postupne vytrácala viera, že s tým dokážeme aj niečo urobiť. Slovensko prešlo kus cesty. Všeličo sme dokázali naučiť sa, prekonať, dosiahnuť. Ale akoby na našu krajinu už nejaký čas doľahla únava, v časti spoločnosti až rezignácia. Ľudia ešte stále chodia voliť. Ale prechovávajú už len malú vieru, že sa u nás niečo pohne naozaj významne.
Ako prezident určite nebudem dávať občanom odporúčanie, koho voliť v parlamentných voľbách. Budem však v najbližších mesiacoch ľudí povzbudzovať, aby určite voliť šli, bez ohľadu na to, koho sú rozhodnutí voliť, alebo pre koho sa ešte rozhodnú. Budem spoluobčanov povzbudzovať, nech majú na programy a záväzky politických strán a ich predstaviteľov najvyššie nároky, aby v tom boli dôslední, aby nerezignovali na možnosť, že sa u nás môžu veci pohnúť naozaj významne, aby sa pýtali, aby žiadali odpovede, ako konkrétne a dokedy presne aby sa nevzdali svojho práva povedať: „Toto je náš štát, naša republika, naša zodpovednosť.“
Som totiž presvedčený, že sme sa ocitli v kritickom čase, aby sme obnovili dôveru občanov vo svoj štát. A obnoviť túto dôveru občanov vo svoj štát sa môže podariť len tak, že budeme nároční a v niektorých oblastiach dosiahneme kvalitatívny skok. Preto vo svojom vystúpení dnes nebudem hovoriť o všetkom, čím ľudia žijú, čím žije Slovenská republika. Nebudem vyratúvať zoznam úspechov a predkladať výpočet všetkých problémov. Dnes nemám ambíciu hovoriť ani o tom, Slovensko v čom môže byť výnimočné a v čom môže vyniknúť. Chcem využiť túto príležitosť hovoriť o tom, čo by malo byť normálne, čo považujem za dôležité, aby si všetci občania mohli povedať: „Toto je náš štát. A je tu pre nás.“
Dovoľte mi začať tým, že to bude už hádam desiaty rok, odkedy sa opakovane debatuje o tom, či sa Slovensko má vrátiť k systému jednej zdravotnej poisťovne, alebo či a akým spôsobom sa dá zakázať zisk súkromných zdravotných poisťovní. To téma chvíľu je, potom chvíľu nie je, a potom znovu je. Pravdepodobne to bude téma aj ďalšej predvolebnej kampane.
Ide o politický spor, ktorý sa nedá rozsúdiť, pretože aj v Európskej únii existujú rôzne systémy. Nikto nemá zázračný argument, že by jeden alebo druhý systém priniesol pacientovi na Slovensku vyššiu úroveň zdravotnej starostlivosti a naše zdravotníctvo by preto fungovalo efektívnejšie, lepšie, spoľahlivejšie, kvalitnejšie pre všetkých ľudí.
Pritom existujú dosiahnuteľné ciele, pri ktorých nie je dôvod viesť politické spory. Napríklad poriadok a transparentnosť nie sú vecou ideológie. Bez poriadku a transparentnosti nebude lepšie fungovať žiaden systém. Poriadok a transparentnosť v zdravotníctve nie sú otázkou nedostatočných možností štátu.
Uvediem príklad z nedávneho obdobia, keď sa parlament rozhodol zakázať jeden z poplatkov za prednostné objednanie u lekára. Bez ohľadu na to, čo si o tomto konkrétnom poplatku myslíme, existuje popri ňom veľké množstvo ďalších neprehľadných poplatkov v našom zdravotníctve. Občania im nerozumejú, ale platia ich, lebo čo iné im zostáva? Dnes vyberané poplatky majú pritom taký rozsah, že emócie okolo dvadsaťkorunáčky spred niekoľkých rokov, dnes v hodnote 70 centov, vyzerajú nepochopiteľne.
Už dnes pritom počúvame, že sme spotrebovali týždne diskusií o niečom, čo sme pravdepodobne nevyriešili. Lekári tvrdia, že tento poplatok vyberať potrebujú z ekonomických dôvodov. A niektorí pacienti sú ochotní za túto službu platiť. Vynachádzajú sa teda spôsoby a cestičky, akými sa tento poplatok za objednanie na vyšetrenie bude vyberať ďalej. Potom spotrebujeme ďalšiu energiu na analýzy, na kontroly, a na nové spory, namiesto toho, aby štát zaviedol poriadok a transparentne stanovil, za čo presne a za akých okolností sa u nás v zdravotníctve nejaké poplatky vyberať smú. Všetko ostatné by bolo mimo zákona a každý by tomu rozumel.
Hovorím o tom, že štát, parlament, vláda a ministerstvo zdravotníctva prostredníctvom štátnej poisťovne nastavuje a určuje pomery zhruba v sedemdesiatich percentách nášho zdravotníctva. A štát má regulačné nástroje v celom zdravotníctve. Preto má absolútne možnosti zaviesť poriadok, zrozumiteľné pravidlá a spravodlivosť. A nesie za to pred občanmi politickú aj manažérsku zodpovednosť. Subjektívna svojvôľa, ktorá umožňuje v zdravotníctve a hlavne vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni netransparentnosť, musí byť nahradená jasnými zákonmi a pravidlami.
Nie je to otázka možností, v tomto prípade ani dodatočných zdrojov. Je to len otázka vôle a ochoty ľudí, ktorí rezort riadia. (Potlesk.) Dokonca to nie je ani otázka toho, či máme dosť nápadov, či vieme, ako to urobiť. Takéto projekty viacerých vlád existujú. A viaceré vlády sa k nim prihlásili. A netýka sa to iba zdravotníctva, že u nás vieme oznámiť a začať obrovské množstvo projektov. Ale prejdú roky a nevieme tieto projekty dokončiť tak, aby prinášali aj nejaký úžitok občanom.
Stali sme sa európskymi rekordérmi v dĺžke zavádzania systému DRG, spravodlivej platby za diagnózu, ktorá by priniesla do systému elementárny poriadok, väčšiu transparentnosť aj viac objektívnych merateľných informácií z našich nemocníc. Je to skutočne akurát na Slovensku tak neprekonateľne technicky náročné? Nemožno sa čudovať, že to potom vyzerá tak, že DRG nedokážeme zaviesť len a len preto, že si to neželajú rôzne lobistické skupiny, ktorým zavedenie poriadku nevyhovuje. (Potlesk.)
Do rovnakej kategórie dlhoročných začatých a nedokončených projektov patrí aj systém eHealth – ktorého súčasťou má byť aj elektronická zdravotná karta pacienta –, opakované odkladanie, opakované posúvanie termínov dokončenia až na obdobie, za ktoré bude znovu niesť zodpovednosť niekto iný, takže znovu neponesie zodpovednosť nikto.
Všetci podpíšeme, že právo na rovnakú základnú zdravotnú starostlivosť by malo byť rovnaké pre každého pacienta. Prečo potom nemáme a prečo sa nestanú dôležitou prioritou normatívne zavedené štandardné diagnostické a liečebné postupy, ktoré sú bežnou normou v iných krajinách? Podľa vyjadrení mnohých lekárov – spolu s časovými odkladmi odborných vyšetrení a diagnostiky – je to v konečnom dôsledku príčina aj toho najhoršieho, zbytočných úmrtí našich ľudí.
Myslím si, že sa nedá zdôvodniť, prečo štát nedokáže presadiť systém, takzvaný benchmarking, alebo, ak chcete, systém porovnávania cien, ktorý by vylučoval pochybnosti o nákupoch zdravotníckej techniky z verejných zdrojov, alebo prečo sú zmluvy Všeobecnej zdravotnej poisťovne s lekármi, súkromnými laboratóriami a diagnostickými centrami zverejňované v takej forme, že to spĺňa kritériá transparentnosti iba formálne.
Ak by kompetentní chceli, toto všetko dokážeme urobiť. Dokázali to urobiť inde, kde nedokázali urobiť mnohé veci, ktoré sme dokázali u nás na Slovensku. Zopakujem a podčiarknem, poriadok a transparentnosť v našom zdravotníctve nie je otázkou politického presvedčenia. Je to vec úcty k ľuďom, k zdraviu, k životu, k tomu najcennejšiemu, čo máme. Poriadok a transparentnosť je predpokladom toho, aby sme vedeli, či máme v zdravotníctve dosť zdrojov, len ich nevyužívame efektívne v prospech pacientov. Je to povinnosť štátu voči občanom, aby si mohli povedať: „Toto je náš štát. A je tu pre nás.“
Vážené dámy, vážení páni, prednedávnom ma pozvali na obed a na rozhovor vedenie a študenti a študentky strednej školy na východnom Slovensku. Jedna zo študentiek, maturantka, mi hovorila o svojom zámere ísť na vysokú školu do mesta vzdialeného dvesto kilometrov. Keď som sa pýtal, či sa potom plánuje vrátiť domov, povedala, áno, ak si tam nájde dobrú prácu. Bolo mi jasné, že tomu veľmi neverí. Jej otec pracuje v zahraničí, rodinu príde domov pozrieť raz za dva mesiace. Ako dlho takto jej otec pracuje? V rôznych krajinách už dvanásť rokov, teda od šiesteho roku jej života. Riaditeľka školy mi potom priznala, že niektorí študenti majú absenciu kvôli tomu, že sa musia postarať o menších súrodencov. Obaja rodičia pracujú mimo domova a staré mamy bývajú aj choré.
S veľkým porozumením registrujem, že vládna strana nedávno oznámila rozhodnutie podporiť regióny s vysokou nezamestnanosťou a že aj ďalšie politické strany označujú regionálne rozdiely za svoju prioritu. Zatiaľ nepoznáme podrobnosti. Ale považujem to za pokrok a priznanie, že už nemôžeme iba čakať, kým do týchto regiónov raz postavíme poriadnu cestu, a potom že príde automaticky všetko. Bude trvať roky, kým tie cesty postavíme, a ani potom nič nepríde automaticky. Dovtedy sa môže stať, že tieto regióny natrvalo stratia kvalifikovanú pracovnú silu, zuteká z nich ešte viac mladých ľudí a nikdy sa navrátia. Nesmieme ich ponechať vlastnému osudu. Mnohí ľudia majú oprávnený pocit zabudnutej generácie v zabudnutých regiónoch. Mnohí stratili chuť a energiu bojovať ďalej.
Nebude to jednoduché, ani nebude fungovať v každom regióne to isté. Nedá sa vzbudzovať očakávania, že to pôjde rýchlo. Ale sme povinní oživiť vieru ľudí, aby si mohli skutočne na celom Slovensku oprávnene povedať: „Toto je náš štát. A je tu pre všetkých a v každom kúte Slovenska.“
Tá mladá dáma, o ktorej som hovoril, má napriek ťažkým pomerom v regióne šťastie. Prešla naším základným a stredným školstvom úspešne. Možno sa jej dostane vzdelania, s ktorým sa uplatní. Nie všetci majú také šťastie. Už do základných škôl nám vstupujú deti, ktoré sa nikdy nedostanú zo začarovaného kruhu zlých sociálnych pomerov, a naše školy nie sú pripravené vyrovnať tieto nevýhody.
Pedagógovia vysokých škôl hovoria o tom, že k nim prichádzajú stredoškoláci v priemere horšie pripravení ako v minulosti. Na strednej škole povie učiteľ, že svoje nároky na žiakov musel v priebehu dvoch desaťročí postupne znížiť o 30 percent. Pritom ako vyzerá dnes naše školstvo, tak bude naša krajina vyzerať o desať, o dvadsať rokov, keď tí, ktorí sú dnes študentmi, začnú pracovať a riadiť našu krajinu.
Od zavedenia súčasného systému financovania školstva uplynulo dvanásť rokov. Sedem rokov máme školský zákon, ktorý mal zvýšiť kvalitu a rovnosť prístupu detí k vzdelávaniu. Rozpočet pre základné a stredné školy rastie. Doterajším vládam a parlamentom teda určite nechýbala snaha zlepšovať vzdelávanie na Slovensku.
Medzitým generácia detí, pod ktorú sa mali tieto zmeny priaznivo podpísať, už má za sebou desať rokov povinnej školskej dochádzky. A v medzinárodnom porovnaní, žiaľ, dosahuje v mnohých ohľadoch podpriemerné výsledky. Ukazuje sa tiež, že ak deti pochádzajú zo sociálne slabého prostredia, v škole budú spravidla dosahovať horšie výsledky ako ich spolužiaci s lepším zázemím. To považujem za zvlášť alarmujúce.
Z našich škôl vychádzajú aj študenti, ktorí vyhrávajú medzinárodné olympiády. Máme aj kvalitné stredné odborné školy, ktorých absolventov vyhľadávajú sami zamestnávatelia. Máme aj také vysoké školy alebo fakulty, ktoré poskytujú hodnotné vzdelanie. Ale celkový trend nie je dobrý.
Dnes sa chcem osobitne prihovoriť za pozornosť základnému školstvu, aj preto, že stojí v tieni a neoprávnene. Základnými školami prechádzajú všetky naše deti. A čo pokazíme tam, už stredná škola nezachráni. Zdá sa mi, že je to práve základné školstvo, ktoré potrebuje dostať naozaj silný impulz v krátkom čase.
Nemusíme vymýšľať nové radikálne ciele. Len musíme opustiť predstavu, že deti a svet, v ktorom vyrastajú, sa prispôsobia našim školám. Učitelia by mali dostať viac slobody a podpory, aby sa mohli venovať deťom podľa ich individuálnych potrieb. (Potlesk.) Zmyslom známkovania a testovania žiakov by nemalo byť každoročné sklamanie; malo by viesť k informáciám, ktoré dokážeme prakticky použiť, kde a v čom pomôcť konkrétnym žiakom alebo konkrétnym školám, aby mali všetky deti príležitosť učivo zvládnuť, aby mohli primerane rozvíjať vlastné schopnosti a zručnosti, aby základné školy motivovali a rozvíjali potenciál nadaných a schopnejších detí, a pomáhali tým deťom, ktoré potrebujú podporu.
Nemali by sme sa zmieriť s tým, že delenie na dobrých a zlých žiakov sa veľakrát začne hneď ich nástupom do prvej triedy. Dnes sa už systém vzdelávania na základných školách nemôže spoliehať na to, že tí slabší učivo dobehnú doma s rodičmi. Spoločnosť sa zmenila a rodičia dnes jednoducho nemajú toľko času ako pred tridsiatimi rokmi, akokoľvek by si to želali.
A potom sú tu, samozrejme, deti z rómskych osád, ktorým rodinné zázemie nie je schopné pomôcť so vzdelávaním. Na základných školách máme šancu, ak nie jedinú šancu, ako pomôcť novým generáciám Rómov. Ak hovoríme o hľadaní riešenia zlej sociálnej situácie Rómov – perspektívneho a trváceho riešenia –, tak práve školstvo je odpoveď. Prihováram sa za povinnú predškolskú prípravu, aby tieto deti nevstupovali už do prvej triedy so spoločenským hendikepom, ktorého sa už nikdy nezbavia. (Potlesk.) Učiteľ, ktorý si získa srdce rómskeho dieťaťa, ktorý v ňom objaví nejaký talent, ktorý mu dá dôveru, ktorý mu pomôže a ktorý ho vedie, zachráni nejeden ľudský osud.
Celé školstvo – a to základné zvlášť – stojí na osobnosti učiteľa. Nie moderné budovy alebo počítače rozhodnú o kvalite nášho školstva, ale je to učiteľ. Musíme vrátiť postaveniu učiteľa jeho hodnotu v spoločnosti, ktorú má mať, aby sa za učiteľov hlásili tí najlepší, aby byť učiteľom bolo cťou, aby bolo vyhľadávaným atraktívnym povolaním.
Chcem povedať, a prihovoriť sa pri tejto jedinej téme, o ktorej dnes hovorím: Musíme byť pripravení aj viac investovať, aj preto, aby učiteľské povolanie nebola aj z ekonomických dôvodov druhá voľba pre mnohých budúcich učiteľov, aj preto, aby sme dokázali väčšiu slobodu učiteľov podporiť aj ich ďalším vzdelávaním, investíciami do profesionálneho rastu učiteľov aj do lepšieho riadenia škôl, pretože základnými školami prechádzajú všetky naše deti, a dajme im teda všetkým rovnakú šancu, aby sa všetky naše deti dokázali uplatniť, a aby dokázali v budúcnosti úspešne spravovať svoj štát.
Vážená Národná rada, ak existuje na Slovensku niečo, čo spojí ľudí v nejakom pocite – bez ohľadu na sociálne postavenie, vek, miesto, kde človek žije, bez ohľadu na politické preferencie, či ľudia volia súčasnú vládu alebo opozíciu alebo nechodia voliť –, je to presvedčenie, že u nás nedokážeme zabezpečiť spravodlivosť, nedokážeme vynútiť právo pre všetkých občanov, že peniaze a vplyv hrajú príliš veľkú, ak nie rozhodujúcu úlohu aj tam, kde by mal platiť zákon, že právny štát nie je právnym štátom pre každého rovnako.
Tento pocit pravdepodobne predčí všetky ostatné výčitky. Ľudia dokážu pochopiť mnohé. Zväčša nekladú na štát neprimerané požiadavky, nemajú nereálne očakávania, bez ohľadu na to, či chcú viac štátu alebo menej štátu. Dokážu pochopiť sociálne nerovnosti, ak je ekonomický úspech založený na poctivej práci alebo korektnom podnikaní. Dokážu statočne bojovať s nepriaznivými okolnosťami v rodine, v zamestnaní. Ale želajú si povedať: „V našej Slovenskej republike sme si pred zákonom všetci rovní, nie formálne, podľa ústavy, ale v reálnom svete, v ktorom žijeme.“
Počas môjho prvého roku od inaugurácie ide o otázku, na ktorú sa mi najťažšie odpovedá, keď sa ľudia pýtajú: „A čo s tým máme urobiť, aby sme si mohli povedať, že sme si pred zákonom všetci rovní?“
Príliš často sa stretávajú s diskrimináciou, neoprávneným zvýhodňovaním, uprednostňovaním, alebo, naopak, s krivdami a odstrkovaním. Priveľa ľudí v ich okolí má podobnú skúsenosť. Príliš často o tom počujú z médií.
Prečo jedna súkromná firma, ako je Váhostav, požíva väčšiu ochranu štátu ako iní? Prečo niekto nesie za oveľa menšiu chybu ťažké následky, keď ľudia schovávajúci sa za schránkové firmy vyzerajú nedotknuteľní? (Potlesk.) Prečo niekto príde o zamestnanie, o živobytie, a niekto iný pokračuje ďalej? A prečo sa už raz konečne s tým nespraví poriadok?
Život nebýva vždy spravodlivý. Ale ľudia by ľahšie znášali nespravodlivosti, ktoré bežný život prináša aj v najlepšie fungujúcich štátoch, pokiaľ by videli, že sa štát dokáže vysporiadať aspoň s prípadmi, o ktorých sme počuli a vieme všetci.
Prisľúbil som občanom Slovenskej republiky, že sa budem na takéto prípady z minulosti pýtať, a že budem žiadať odpovede. Svoj sľub som sa snažil plniť, a musím priznať, že odpovede, ktoré by uspokojili občanov, som ani ako prezident nezískal.
Za rok výkonu svojej funkcie som nadobudol presvedčenie, že pri najväčších kauzách, ktoré sa dodnes nedostali ani pred súd, ako boli napríklad Gorila, ktorá je stará deväť rokov, kauza emisných zmeniek alebo niektoré ďalšie, musí prísť už veľmi rýchlo deň, keď povieme: „Tu sú výsledky, skutočné výsledky.“ Alebo nájdime odvahu povedať občanom priamo, bez okolkov a zrozumiteľne: „Prepáčte, nevieme a vedieť nebudeme, nedokázali sme a nedokážeme zistiť pravdu.“
Aby sme obnovili dôveru občanov vo vlastný štát, bude lepšie nepokúšať trpezlivosť občanov ospravedlneniami, ktoré sú nedôveryhodné a vyznievajú ako právne kľučky, a pritom sa netváriť, že veď sa vyšetruje, pracuje. Nájdime odvahu povedať si pravdu, hoci nepríjemnú, v kauze Gorila ako sa so zisteniami nakladalo pred deviatimi rokmi a potom celý čas, kto a ako konal, čo zanedbal. Pomenujme, čo zlyhalo, čo máme zle nastavené. Bol to vyšetrovací postup, činnosť prokuratúry, zle postavené zákony? Zdokumentujme teda celý proces, ktorý sa začal pred deviatimi rokmi. A priznajme si na rovinu, čo zlyhalo, nielen preto, aby sme si čestne priznali chybu a nemohúcnosť, ale tiež aby sme odstránili príčiny, aby sa v budúcnosti takéto nedoriešené kauzy neopakovali. Myslím si, že to ľudia prijmú lepšie, ak si povieme pravdu, a ak pridáme dôveryhodné opatrenia a záruky a vysvetlíme, aké sú.
Nie je celkom spravodlivé, ak sa v minulosti stala naša justícia jediným a hlavným symbolom štátu, v ktorom zákon neplatí pre každého rovnako a kde je právo nevymožiteľné.
V priebehu roka došlo v našej justícii k viacerým zmenám – a viackrát som povedal, že vidím svetielko na konci tunela. Vláda navrhla a parlament schválil niektoré nové pravidlá. Ako prezident som vo vzťahu k justícii využil svoje kompetencie. Výsledkom sú predovšetkým personálne zmeny na najvyšších postoch súdnictva. Začalo sa venovať viac pozornosti výberovým konaniam a generačnej obmene súdov. Je toho pravdepodobne viac, ako by sme si vedeli reálne predstaviť pred takým rokom a pol.
Ale nie je to dosť. Európska únia označila naše súdy za jedny z najhorších v Únii, a bez ďalších systémových zmien sudkyne a sudcovia nebudú patriť k povolaniam, ku ktorým majú občania dôveru, úctu a rešpekt.
Musím na tomto mieste hneď aj dodať, a rád by som to zdôraznil, že v našej justícii pracuje veľa slušných, poctivých, mravných a aj po odbornej stránke profesionálnych sudcov a súdnych úradníkov. Myslím si, že si zaslúžia, aby sme na nich pri našich sťažnostiach na justíciu nezabúdali, aj aby sme pochopili, že pociťujú ako nespravodlivosť, že povolanie sudcu u nás nemá dobrý zvuk.
Zmeny v súdnictve prispeli k lepšej a slobodnejšej atmosfére medzi sudcami, ale tá sa po počiatočnej úľave postupne rozriedila do akéhosi sebauspokojenia. Namiesto silnejšej sebareflexie, ku ktorej mala slobodnejšia atmosféra otvoriť cestu, naďalej prežívame tak, že na všetko zlé a pochybné nájdeme odpoveď: Bolo to v súlade so zákonom.
A súdnictvo naďalej vykazuje znaky uzavretého systému.
Po roku výkonu limitovaných kompetencií, ktoré má prezident voči justícii, musím priznať, že som lepšie pochopil aj prekážky a odpor voči akýmkoľvek zmenám, o ktoré sa pokúšali alebo budú pokúšať ministri spravodlivosti, vlády a parlamenty. Zdá sa, že pocit nedotknuteľnosti a odhodlanie chrániť svoje osobné pozície sú u niektorých sudcov silnejšie ako pokora k výsadnému postaveniu, ktoré majú. Rozhodnutie o výmene členov Súdnej rady v právomoci prezidenta, ktoré som urobil, podobne ako to urobila vláda a parlament, je zrazu spochybňované v záujme zachovania si funkcie. Po nástupe do úradu som zistil, aké postupy sa používali, a niektorí sudcovia sa tak vyhli zákonnej procedúre návrhu na ich odvolanie z funkcie sudcu z dôvodu veku. Bol som informovaný o prípadoch, keď niektorí sudcovia si dokonca odmietli prevziať rozhodnutie o odvolaní a jednoducho súdili ďalej.
Bolo by veľkou chybou, keby sme sa uspokojili, že v justícii došlo v poslednom čase k niektorým zmenám. Bolo by veľkou chybou spoliehať sa na to, že tieto zmeny posunuli výkon justície natoľko, aby sme sa aspoň odrazili odo dna v porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie. A bolo by veľkou ilúziou myslieť si, že pred verejnosťou možno obhájiť doterajšie zmeny ako konečný príspevok k vymožiteľnosti práva – tohto dlhodobého veľkého problému Slovenska, s osobitne veľkým vplyvom na stav republiky.
Myslím, že občania Slovenskej republiky predovšetkým očakávajú, že výkon súdnej moci aj správa súdnej moci obrátia svoju optiku: Musí stáť nad formálnym súladom so zákonom spravodlivosť, nad labyrintom zákonov princípy právneho štátu a duch zákonov.
Pred rokom o tomto čase bola justícia na prvom mieste správ; politici, médiá, mimovládne organizácie a veľká časť verejnosti sledovali, či sa skončí jedna éra našej justície a či dostane šancu nová éra. Obraciam sa na vás, vážené poslankyne a poslanci, na politické strany, na médiá, na mimovládne organizácie, na verejnosť, a osobitne sa obraciam na čestných a poctivých sudcov aj súdnych úradníkov, aby sme všetci pomohli túto novú éru formovať, aby justícia zostala na vysokom mieste záujmu, aby sme o nejaký čas nezistili, že sme prepásli možnosť dosiahnuť viac.
Využívam túto príležitosť, aby som povedal pár slov aj k sporu okolo kandidátov na sudcov Ústavného súdu. V prvom rade mi dovoľte povedať, že mi je ľúto, že tento spor na Ústavnom súde nevedieme proti sebe vy, Národná rada, ktorá zvolila kandidátov, a prezident, ktorý ich nevymenoval, že ste vy na jednej strane odmietli zvoliť ďalších kandidátov, čo, podčiarkujem, plne rešpektujem. Ale nevyužili ste svoje právo, ktoré by som v takejto situácii považoval za legitímne a logické, teda aby ste vy napadli moje rozhodnutie na Ústavnom súde. Namiesto sporu piatich kandidátov, ktorí chcú byť (všetci piati) rovnako vymenovaní iba na dve voľné miesta na Ústavnom súde, išlo by o legitímny spor o kompetencie Národnej rady a prezidenta. Podstata sporu by bola postavená jasne a zrozumiteľne vám, mne, Ústavnému súdu aj verejnosti. A možno by sme v takom prípade už mali aj výsledok, na základe ktorého by sme mohli postupovať ďalej a pohnúť sa z miesta.
Ubezpečujem vás, že si želám, aby Ústavný súd o tejto otázke rozhodol čo najrýchlejšie, a aby ju uzavrel takým rozhodnutím, ktoré bude vykonateľné a zrozumiteľné vo výrokovej časti aj v jeho odôvodnení, a ktoré nevnesie do nášho ústavného systému ďalšie nové otázky alebo nezaloží dôvody pre nejaké ďalšie spory.
Hovorím o tejto veci preto, aby som pripomenul výsadné postavenie Ústavného súdu v našom ústavnom systéme. Som presvedčený, že byť sudcom Ústavného súdu nie je práca pre dobrého alebo možno aj výborného právnika alebo sudcu, ale že je to poslanie. Malo by byť vyhradené len pre tých najlepších z najlepších.
A hovorím o tejto veci osobitne preto, lebo ešte v tomto volebnom období budete vyberať ďalšieho kandidáta na sudcu Ústavného súdu. A chcem vás už dnes požiadať, aby bola do tejto pozície nominovaná osobnosť so všeobecne nespochybniteľnou osobnostnou aj profesionálnou autoritou, ktorá už v minulosti prejavila kompetenciu a záujem o ústavné súdnictvo a ktorá bude svojím osobným vkladom prispievať k riadnemu chodu Ústavného súdu.
Po ročnom pôsobení vo funkcii prezidenta si uvedomujem ešte viac ako predtým, ako veľmi na tom záleží. Slovensko potrebuje Ústavný súd, ktorý sám bude dodržiavať lehoty, ktorý bude dôležité spory pre celú spoločnosť a štát vybavovať s náležitou pozornosťou a naliehavosťou, bez ohľadu na to, kto je účastníkom konania, ktorého odôvodneniam budeme rozumieť, ktorého rozhodovanie nebude rozporné alebo protichodné, ktorého rozhodnutia – bez ohľadu na to, v koho prospech alebo neprospech sú –, budú vzbudzovať všeobecný rešpekt v odborných kruhoch. A každé jedno rozhodnutie bude zvyšovať vážnosť Ústavného súdu a zabezpečovať jeho autoritu a dôveryhodnosť u občanov.
Dámy a páni, nič nie je dané, pokiaľ sa s tým sami nezmierime. Myslím, že toto očakávajú od nás ľudia, ktorí nám dali dôveru. Preto som si pre svoje dnešné vystúpenie vybral tie oblasti, o ktorých som hovoril doteraz, kde môžeme a musíme dosiahnuť viac, a kde na to ľudia najviac naliehajú, kde má štát aj možnosti, aj povinnosť voči občanom, aby si potom občania mohli povedať: „Áno, toto je náš štát. A je tu pre nás.“
Vážená Národná rada, pred viac ako desiatimi rokmi urobilo Slovensko rozhodnutie, o ktoré oprelo a opiera našu bezpečnosť. Vtedy sme sa domnievali, že ohrozenia môžu byť globálne, a ak vzniknú ako regionálne, bude to ďaleko od nás. Dnes ich máme bezprostredne za našou hranicou.
Nachádzame sa v polovici obdobia medzi dvoma samitmi Severoatlantickej aliancie, posledným vo Walese a budúcim vo Varšave. Za Slovenskú republiku som na samite vo Walese tlmočil niekoľko plánov a záväzkov a chcem aj dnes oceniť prístup predsedu vlády a viacerých ministrov, ktorí tieto záväzky spoločne sformulovali a s ktorými som sa stotožnil. Vychádzam z toho, že vláda mala a má v tejto veci mandát a podporu Národnej rady. Preto chcem využiť túto príležitosť a požiadať vás, poslankyne a poslancov, aby ste na tieto záväzky mysleli pri prijímaní vašich rozhodnutí vo zvyšku vášho volebného obdobia, aj pri vašej kontrolnej činnosti.
Faktom je, že vláda a ministerstvo obrany urobili v nedávnom čase viaceré rozhodnutia o modernizácii našej armády, respektíve o nákupoch vojenskej techniky.
Privítal by som ale, a odporúčal, keby boli skompletizované všetky strategické dokumenty o modernizácii ozbrojených síl.
S ministrom obrany o tom vedieme často diskusiu. Hovorí, a má pravdu, že v minulosti boli spísané tony dokumentov, ale načo nám boli, keď sa neplnili. Nemyslím, že by sme sa s tým mali do budúcnosti zmieriť.
Ide o rozhodnutia aj nákladné, aj presahujúce jedno volebné obdobie. Považoval by som preto za správne, aby zámery boli jasné a zrozumiteľné, predvídateľné, a aby existovali konkrétne a kontrolovateľné aj všetky dlhodobé finančné plány. Nech nemáme aj v tejto oblasti a v priebehu dlhých rokov množstvo vecí rozrobených, ale nech ich vieme aj plnohodnotne dokončiť. Tu sa nedajú a nesmú robiť rozhodnutia z mesiaca na mesiac, z roka na rok. Nemali by vznikať podozrenia, že ide o rozhodnutia ad hoc. Verejnosť má právo vedieť, k čomu sa vláda a ministerstvo obrany s mandátom od parlamentu zaviazali, akým spôsobom a akým tempom bude Slovensko modernizovať svoje ozbrojené sily, vrátane toho, v akom časovom horizonte, kedy a o akej záťaži na verejné financie hovoríme. Bolo by to fér voči naším občanom.
Ako členský štát aliancie si Slovensko v uplynulých rokoch udržiavalo renomé predovšetkým vďaka zahraničným misiám. Faktom je, že z hľadiska vynakladaného percenta výdavkov na svoju obranu, zdôrazňujem, na svoju vlastnú obranu, Slovenská republika je dnes na chvoste členských štátov aliancie. Tieto rozhodnutia sú v kompetencii vlády a parlamentu. Ale malo by byť vecou nás všetkých, ktorí si ctíme záväzky a bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, aby sme k nim nepristupovali ako k nejakej trpenej záležitosti druhoradého významu. Nielen prezident, minister obrany alebo minister zahraničných vecí, ale všetci ústavní činitelia, politické strany a mnohí ďalší musíme prevziať zodpovednosť, aby sme udržali pochopenie a podporu našich občanov pre bezpečnostné záujmy Slovenska.
Vlani ubehlo desať rokov od nášho členstva v Európskej únii. Za ten čas sme boli vystavení v Únii vážnym skúškam súdržnosti, schopnosti aj nevyhnutnosti reagovať, finančnej a ekonomickej kríze, ohrozeniu a spochybňovaniu našej spoločnej meny. V poslednom roku sa k tomu pridal útok na povojnové usporiadanie a pravidlá v Európe bezprostredne za našimi hranicami. Ruská anexia Krymu a vojna na Ukrajine spochybnili právo slobodných európskych národov a štátov na výber vlastnej cesty po páde železnej opony a po rozpade Sovietskeho zväzu. (Potlesk.) A v posledných mesiacoch južné hranice Európskej únie každý jeden deň prekročia tisíce ľudí, utečencov a nových žiadateľov o azyl.
Možno až slovenské predsedníctvo Európskej únie takto o rok mnohým našim občanom pripomenie, že Slovensko dnes nie je štátom, o ktorom rozhodujú iní, ale že dnes rozhodujeme a nesieme zodpovednosť aj za celú Európsku úniu, za veľmoc s vyše 500 miliónmi ľudí, že to nie je fráza. Nie je to ani hra kdesi mimo nás.
Chcel by som dnes požiadať a apelovať na vás, na politické strany, na verejné inštitúcie, na médiá, na spoluobčanov, aby sme si toho boli vedomí, aby sme slobodne formulovali postoje a prispievali k spoločným rozhodnutiam, ale aby sme mali pri tom stále na pamäti, že súdržnosť a vzájomná dôvera v Európskej únii je pre nás, pre Slovensko, osobitným záujmom. A nesieme za ňu zodpovednosť.
Hovorím o zodpovednosti preto, lebo v neistých a problémových časoch sa táto dôvera a súdržnosť nepotvrdzuje iba na samitoch premiérov alebo prezidentov podpisom pod spoločné deklarácie a rozhodnutia. Dôvera a súdržnosť sa rodí – posilňuje alebo oslabuje – vo verejnej diskusii vo vnútri jednotlivých členských štátov a naprieč celou Úniou. A my v takých časoch práve žijeme.
Žijeme vraj ale aj v dobe, keď slovo stratilo na váhe. Vraj gesto nič neznamená, pretože už zajtra ho prekryje iné gesto. Možno je to pravda. Je ale paradoxom tejto doby, že slová a gestá sa stali aj silnou zbraňou.
Týka sa to prakticky každej jednej z vážnych vecí. Napríklad Európa v tomto čase hľadá princípy a pravidlá, ako sa postaviť k vlne emigrantov, a ako svoje rozhodnutie aj zabezpečiť. Slovensko nie je ani krajinou vstupu tejto masovej vlny emigrantov, ani nepatríme k cieľovej krajine ich záujmu. V skutočnosti máme takmer nulovú skúsenosť a každý rok minimálny počet udelených azylov. Zato v postojoch, ktoré k tomu formulujeme v poslednom období, máme hneď od začiatku silné slová a kategorické súdy.
Myslím, že v takto nastavenej debate by bolo užitočné sa na moment stíšiť, a potom znovu začať tak, aby sme rozlišovali aspoň to základné, ľudské bytosti, ženy, deti, mužov, ktorí utekajú do Európy nie pre vidinu lepšieho života. Odchádzajú z domova v bezprostrednom ohrození života, pred systematickým a cieleným vraždením. Títo ľudia neutekajú k nám do Európy pred chudobou, ani pred násilím, dlhodobo bežným v ich domovských krajinách. Žili s ním roky a desaťročia a neodchádzali nikam. Dnes má toto násilie inú povahu a iný rozsah. Osobne si myslím, že týmto ľuďom máme možnosť a máme ako úspešná krajina aj morálnu povinnosť pomôcť. (Potlesk.) Naša vnútorná debata na Slovensku o nich bude aj debatou o nás. A naše rozhodnutie bude mať povahu a silu gesta. Buďme aktívni a sami si pomenujme, komu chceme pomôcť, koľkým ľuďom chceme a dokážeme pomôcť, ako dokážeme prejaviť elementárnu ľudskú solidaritu.
A potom – ale oddelene – hovorme o podstatne zložitejšej otázke, zložitejšej po všetkých stránkach. A hovorme o všetkých z nich, teda o imigrantoch, ktorých ani južné štáty Európskej únie osobitne, ani celá Únia spoločne dnes nie je schopná zvládnuť v takých počtoch, medzi ktorými často nie sú ľudia, ktorí sú v ich domovskej krajine v najťažšej osobnej situácii. Prichádzajú, lebo prichádzať môžu. Tu si myslím, že naozaj kvóty nie sú perspektívnym a správnym riešením. (Potlesk.)
Nedávno ste v Národnej rade rokovali o hodnotiacej správe slovenskej zahraničnej politiky za minulý rok. Ako prezident sa plne stotožňujem s prioritami slovenskej zahraničnej politiky, ako sú zapísané v oficiálnych dokumentoch. A počas prvého roku vo funkcii som sa za ne postavil a presadzoval ich na mojich zahraničných cestách, prijatiach aj vo verejných vyhláseniach.
Pri tejto príležitosti chcem osobitne spomenúť spoluprácu V4, v ktorej onedlho skončí naše predsedníctvo. Máme a chceme si zachovať vzťahy rodinnej povahy s Českou republikou. Máme a chceme si zachovať priateľské korektné vzťahy s Maďarskom, ktoré už dlhší čas nevyvolávajú duchov minulosti, a bolo by pre obe naše krajiny užitočné, keby sme tento vzťah dokázali v budúcnosti rozširovať a potvrdzovať činmi aj gestami.
A máme a mali by sme mať strategický záujem o viac projektov, o viac spolupráce a celkovú spriaznenosť s naším najväčším susedom, Poľskom. Chcem aj dnes povedať, že verím v zmysluplnosť zoskupenia V4. Verím v náš osobitný záujem, záujem Slovenska, ktoré by na tom malo mať.
Ako prezident, ktorého ústavnou povinnosťou je reprezentovať Slovenskú republiku navonok aj dovnútra, som povinný vnímať aj diskusie, ktoré sa objavujú v súvislosti s viacerými krajinami Európskej únie, vrátane Slovenska, či v nich existuje zahraničnopolitický konsenzus.
Rád konštatujem, že pokiaľ ide o nás, o Slovensko, na úrovni rozhodnutí vlády, parlamentu alebo iného ústavného orgánu neboli prijaté žiadne také rozhodnutia, ktoré by mohli viesť k záveru, že Slovensko sa odklonilo od svojich zahraničnopolitických záväzkov, alebo od našich platných strategických dokumentov, alebo trvalých zahraničnopolitických priorít Slovenskej republiky.
Nie je mojím úmyslom pri dnešnej príležitosti dať príčinu na debaty alebo dokonca spory o jednotlivostiach vo vzťahu k Rusku. Pokiaľ ide o záujmy Slovenska, vrátane napríklad energetických otázok, myslím, že nám všetkým je jasné, že samo Slovensko tam nedokáže samostatne vyrokovať žiadne podstatnejšie jednotlivosti. Na konci dňa budeme voči tejto krajine len takí úspešní, ako dokážeme naše záujmy presadiť vo vnútri Európskej únie – a aká efektívna a úspešná bude potom Európska únia voči Rusku. (Potlesk.)
Neisté a problémové časy, ktoré žijeme v Európe predovšetkým kvôli narušeniu suverenity susednej Ukrajiny, sú testom hraníc pragmatizmu, sú skúškou našej súdržnosti a princípov, na ktorých Európska únia stojí. Vo viacerých krajinách Únie, vrátane Slovenska, je súčasťou tejto doby aj zápas o to najpodstatnejšie, o srdcia a úsudok ľudí, či sa dá ešte niekomu veriť. A slová a gestá sa stali silnou zbraňou.
Preto aj rozhodnutia Európskej únie v týchto neistých a problémových časoch, prijímané aj so súhlasom Slovenska, budú len také pevné, aké presvedčivé a pevné sú postoje, ktoré ich sprevádzajú, ako ich dokážeme obhájiť, ako sa za ne dokážeme postaviť tu, u nás doma. Niektorá krajina ak poruší medzinárodné právo, ak na základe svojho rozhodnutia anektuje kus územia iného štátu a jej vojaci operujú na území inej krajiny bez jej súhlasu, neexistuje žiadne „ale“. (Potlesk.)
Vážená Národná rada Slovenskej republiky, na úvod môjho vystúpenia som hovoril o tom, že Slovensko dokáže byť úspešné. Vieme dosiahnuť aj náročné ciele, keď sa na nich dohodneme a berieme ich vážne. Vieme pohnúť veci, keď sa rozhodneme. Dokážeme veľa, keď chceme.
K tomu by som vás chcel povzbudiť. K tomu chcem dnes povzbudiť spoluobčanov, a budem tak robiť v nasledujúcich mesiacoch pred parlamentnými voľbami. Buďme dôslední v tom, čo chceme. Hovorme si pravdu, v čom má Slovensko na viac. A buďme nároční, aby sme si mohli o rok povedať, že sme sa posunuli o krok vpred, aby si ľudia mohli povedať: „Toto je náš štát, naša republika, naša zodpovednosť.“ Ďakujem, že ste si ma vypočuli. (Dlhotrvajúci potlesk.)