53.schôdza

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som na 53. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky privítal prezidenta Slovenskej republiky pána Andreja Kisku. (Potlesk.)

Ďalej mi dovoľte privítať členov vlády Slovenskej republiky na čele s predsedom vlády Robertom Ficom. (Potlesk.)
Pán prezident podľa čl. 102 ods. 1 písm. p) Ústavy Slovenskej republiky dnes využíva svoje ústavné právo a pred Národnou radou Slovenskej republiky vystúpi so správou o stave Slovenskej republiky, nasleduje

vystúpenie prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku so správou o stave Slovenskej republiky.

Dávam teraz slovo prezidentovi Slovenskej republiky pánovi Andrejovi Kiskovi. Nech sa páči, pán prezident, máte slovo.

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení členovia vlády, dámy a páni, dovoľte mi začať tým, že napriek ústavnej právomoci prezidenta vystúpiť pred vami so Správou o stave republiky, ktorá je v ústave zapísaná od jej prijatia, zatiaľ u nás nevznikla pevná tradícia pre túto príležitosť. Pre svoje prvé vystúpenie som zvolil termín rok od inaugurácie – a chcem k nej prispieť aspoň tým, že pokiaľ sa nestane niečo výnimočné, budem tento júnový termín dodržiavať aj v ďalších rokoch.
Pretože takáto pevná tradícia neexistuje, stál som aj pred otázkou, aký zmysel a obsah má mať, aké sú očakávania od vás, Národnej rady, a aké sú očakávania občanov, od ktorých má parlament aj prezident priamy mandát. Budem sa vo svojom vystúpení opierať o tento mandát a budem hovoriť o tom, čo je podľa môjho názoru pre Slovensko, pre našu republiku, dôležité dnes a v najbližšom čase. Verím, že všetci rozumieme tomu, že sa v jednom prejave nedajú obsiahnuť všetky problémy a výzvy, ktorým dnes naša republika čelí. Ale jedna z nich podľa mňa stojí nad všetkými. A to je výzva posilniť dôveru občanov vo svoj štát.
Uvedomujem si tiež, že vystupujem pred vami v čase, keď budú už zakrátko vznikať mnohé „správy o stave republiky“, správy a hodnotenia našej krajiny, ktoré si vytvoria ľudia, niekedy skryte vo svojej mysli alebo pri diskusiách v rodine alebo so svojimi známymi. Všetky tieto „správy o stave republiky“ budú mať už onedlho úplne rovnakú silu a budú si rovnocenné, pretože v marci budúceho roka v parlamentných voľbách každý sám, svojím volebným hlasom alebo svojou neúčasťou vo voľbách vydá svoju vlastnú správu o stave republiky. Preto tému parlamentných volieb nechcem v mojom vystúpení obísť.
V porovnaní s väčšinou krajín sveta je Slovensko veľmi úspešná krajina. Osobitne za posledných 17 rokov sme prešli kus cesty rýchlejšie ako krajiny nám blízke, v podobnej situácii, s porovnateľnými možnosťami.
Očakávania a ambície, ktoré sme mali a za ktorými sme išli, pribrzdila pred niekoľkými rokmi svetová finančná a ekonomická kríza. Aj tú Slovensko zvládlo s menšími stratami ako mnohé iné štáty. Viaceré náročné rozhodnutia z minulosti sa ukázali ako správne.
Napriek tomu nám kríza zobrala nielen hospodársky rast a pracovné miesta – vzala nám ešte niečo. Vzala nám predkrízové presvedčenie, taký rozšírený pocit uspokojenia a vieru, že po vstupe do Európskej únie je naša cesta k lepšiemu štátu, k vyššej prosperite a kvalitnejšiemu životu akoby predurčená. Vzala nám vieru v úspech. Kríza nám pripomenula, že sme ako malá krajina príliš zraniteľní pred vonkajšími vplyvmi, a pre trvalo udržateľný úspech potrebujeme silnejšie a stabilnejšie vlastné základy.
Dnes znovu prevláda pocit, že sme z najhoršieho vonku. Naša ekonomika rastie tempom, ktoré patrí medzi najrýchlejšie v eurozóne. Počet ľudí bez práce sa znižuje. Slovensko je objektívne v lepšej kondícii než pred pár rokmi, keď to chvíľu vyzeralo, že spolu s celou Európou stojíme na kraji ekonomickej, finančnej a sociálnej priepasti.
Vďaka obom vládam po roku 2010 sú dnes pod kontrolou verejné financie, určite aj vďaka prezieravej správnej dohode politikov naprieč celým spektrom na ústavnom zákone o dlhovej brzde. Je to dobrý príklad, aké trváce a pre krajinu užitočné rozhodnutia môžu vzniknúť, keď vznikne dohoda na správnej priorite pre krajinu.
Je táto stabilita verejných financií úspechom? Určite áno. Dokonca sa dá povedať, že vy, poslanci Národnej rady a vláda Slovenskej republiky, spolu s parlamentom a vládou v ďalšom funkčnom období máte v rukách jedinečnú šancu urobiť prelomový príspevok pre budúcnosť Slovenska. Môžete nastaviť latku, ktorá sa v budúcnosti bude dať ťažko podliezať. Mám na mysli záväzok súčasnej politickej generácie dosiahnuť do roku 2017 približne vyrovnaný rozpočet verejnej správy.
Dve desaťročia každá nová vláda na začiatku funkčného obdobia žiadala občanov o porozumenie. Rozpočtové škrty, takzvané uťahovania opaskov alebo zvyšovanie daní, to všetko sa vždy dialo v mene ozdravovania verejných financií, slovníkom ministrov financií – fiškálnej konsolidácie.
Vytvorili ste príležitosť onedlho túto kapitolu definitívne uzavrieť a ponúknuť ľuďom viac než len pravidelnú perspektívu úsporných opatrení v mene znižovania deficitov. Chcem vás požiadať, aby ste túto príležitosť nepustili z rúk. Ako prezident vás ubezpečujem, že na zostávajúcom kuse cesty sa postavím na stranu rozhodnutí, ktoré nás dovedú k tomuto cieľu.
Takúto stabilitu, zodpovedné hospodárenie štátu v lepších časoch potrebujeme, aby sme si v týchto lepších časoch vedeli odpovedať na otázku a dohodnúť sa, do čoho musí Slovensko investovať, aby sme urobili kvalitatívny skok, aj preto, aby sme boli ako krajina odolnejší, pripravenejší, keď príde ďalšia kríza – pretože krízy, ako všetci vieme, nielen boli, ale aj budú –, aby sa nestalo, že rozdrobíme naše investície na množstvo malých, pre občanov možno ústretových projektov, ale kvalitatívny, strategický krok nespravíme.
Vážené dámy a páni, podobný spor, aký sa ešte pred niekoľkými rokmi viedol o zodpovedné hospodárenie štátu, vedie sa už desať rokov o podobu nášho dôchodkového systému. Za ten čas sa u nás vystriedali viaceré vlády. Urobili sa viaceré zmeny. Ale druhý dôchodkový pilier, o ktorý sa tento spor hlavne viedol, zostal zachovaný. Tento týždeň uplynulo už štvrté obdobie, keď sporitelia dostali opäť možnosť z neho vystúpiť. Domnievam sa, že nastal správny čas potvrdiť širokú a pevnú dohodu na podobe nášho dôchodkového systému, podobne, ako to parlament urobil pred pár rokmi so záväzkom o rozpočtovej zodpovednosti. Dôchodky musia byť spojené s istotou a garanciou systému. Preto by ste urobili veľkú službu občanom Slovenska, keby ste im takúto istotu a predvídateľnosť poskytli. (Potlesk.)
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, takto pred rokom som v inauguračnom prejave povedal, že väčšina ľudí u nás sa necíti byť súčasťou úspešného Slovenska. Myslím, že od vtedy sa na tom veľa nezmenilo. K tomu sa pridáva aj presvedčenie, že nevyužívame dostatočne potenciál, ktorý máme, že nevyužívame príležitosti, ktoré nám boli dané aj ktoré sme vytvorili.
Nebýva pravidlom, aby sa zhodovali experti, ktorí analyzujú systémové problémy, a bežní ľudia, ktorí vnímajú krajinu cez svoje každodenné starosti. U nás takáto zhoda na problémoch spoločnosti v skutočnosti existuje.
Zhoda existuje, napriek tomu akoby sa u nás postupne vytrácala viera, že s tým dokážeme aj niečo urobiť. Slovensko prešlo kus cesty. Všeličo sme dokázali naučiť sa, prekonať, dosiahnuť. Ale akoby na našu krajinu už nejaký čas doľahla únava, v časti spoločnosti až rezignácia. Ľudia ešte stále chodia voliť. Ale prechovávajú už len malú vieru, že sa u nás niečo pohne naozaj významne.
Ako prezident určite nebudem dávať občanom odporúčanie, koho voliť v parlamentných voľbách. Budem však v najbližších mesiacoch ľudí povzbudzovať, aby určite voliť šli, bez ohľadu na to, koho sú rozhodnutí voliť, alebo pre koho sa ešte rozhodnú. Budem spoluobčanov povzbudzovať, nech majú na programy a záväzky politických strán a ich predstaviteľov najvyššie nároky, aby v tom boli dôslední, aby nerezignovali na možnosť, že sa u nás môžu veci pohnúť naozaj významne, aby sa pýtali, aby žiadali odpovede, ako konkrétne a dokedy presne aby sa nevzdali svojho práva povedať: „Toto je náš štát, naša republika, naša zodpovednosť.“
Som totiž presvedčený, že sme sa ocitli v kritickom čase, aby sme obnovili dôveru občanov vo svoj štát. A obnoviť túto dôveru občanov vo svoj štát sa môže podariť len tak, že budeme nároční a v niektorých oblastiach dosiahneme kvalitatívny skok. Preto vo svojom vystúpení dnes nebudem hovoriť o všetkom, čím ľudia žijú, čím žije Slovenská republika. Nebudem vyratúvať zoznam úspechov a predkladať výpočet všetkých problémov. Dnes nemám ambíciu hovoriť ani o tom, Slovensko v čom môže byť výnimočné a v čom môže vyniknúť. Chcem využiť túto príležitosť hovoriť o tom, čo by malo byť normálne, čo považujem za dôležité, aby si všetci občania mohli povedať: „Toto je náš štát. A je tu pre nás.“
Dovoľte mi začať tým, že to bude už hádam desiaty rok, odkedy sa opakovane debatuje o tom, či sa Slovensko má vrátiť k systému jednej zdravotnej poisťovne, alebo či a akým spôsobom sa dá zakázať zisk súkromných zdravotných poisťovní. To téma chvíľu je, potom chvíľu nie je, a potom znovu je. Pravdepodobne to bude téma aj ďalšej predvolebnej kampane.
Ide o politický spor, ktorý sa nedá rozsúdiť, pretože aj v Európskej únii existujú rôzne systémy. Nikto nemá zázračný argument, že by jeden alebo druhý systém priniesol pacientovi na Slovensku vyššiu úroveň zdravotnej starostlivosti a naše zdravotníctvo by preto fungovalo efektívnejšie, lepšie, spoľahlivejšie, kvalitnejšie pre všetkých ľudí.
Pritom existujú dosiahnuteľné ciele, pri ktorých nie je dôvod viesť politické spory. Napríklad poriadok a transparentnosť nie sú vecou ideológie. Bez poriadku a transparentnosti nebude lepšie fungovať žiaden systém. Poriadok a transparentnosť v zdravotníctve nie sú otázkou nedostatočných možností štátu.
Uvediem príklad z nedávneho obdobia, keď sa parlament rozhodol zakázať jeden z poplatkov za prednostné objednanie u lekára. Bez ohľadu na to, čo si o tomto konkrétnom poplatku myslíme, existuje popri ňom veľké množstvo ďalších neprehľadných poplatkov v našom zdravotníctve. Občania im nerozumejú, ale platia ich, lebo čo iné im zostáva? Dnes vyberané poplatky majú pritom taký rozsah, že emócie okolo dvadsaťkorunáčky spred niekoľkých rokov, dnes v hodnote 70 centov, vyzerajú nepochopiteľne.
Už dnes pritom počúvame, že sme spotrebovali týždne diskusií o niečom, čo sme pravdepodobne nevyriešili. Lekári tvrdia, že tento poplatok vyberať potrebujú z ekonomických dôvodov. A niektorí pacienti sú ochotní za túto službu platiť. Vynachádzajú sa teda spôsoby a cestičky, akými sa tento poplatok za objednanie na vyšetrenie bude vyberať ďalej. Potom spotrebujeme ďalšiu energiu na analýzy, na kontroly, a na nové spory, namiesto toho, aby štát zaviedol poriadok a transparentne stanovil, za čo presne a za akých okolností sa u nás v zdravotníctve nejaké poplatky vyberať smú. Všetko ostatné by bolo mimo zákona a každý by tomu rozumel.
Hovorím o tom, že štát, parlament, vláda a ministerstvo zdravotníctva prostredníctvom štátnej poisťovne nastavuje a určuje pomery zhruba v sedemdesiatich percentách nášho zdravotníctva. A štát má regulačné nástroje v celom zdravotníctve. Preto má absolútne možnosti zaviesť poriadok, zrozumiteľné pravidlá a spravodlivosť. A nesie za to pred občanmi politickú aj manažérsku zodpovednosť. Subjektívna svojvôľa, ktorá umožňuje v zdravotníctve a hlavne vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni netransparentnosť, musí byť nahradená jasnými zákonmi a pravidlami.
Nie je to otázka možností, v tomto prípade ani dodatočných zdrojov. Je to len otázka vôle a ochoty ľudí, ktorí rezort riadia. (Potlesk.) Dokonca to nie je ani otázka toho, či máme dosť nápadov, či vieme, ako to urobiť. Takéto projekty viacerých vlád existujú. A viaceré vlády sa k nim prihlásili. A netýka sa to iba zdravotníctva, že u nás vieme oznámiť a začať obrovské množstvo projektov. Ale prejdú roky a nevieme tieto projekty dokončiť tak, aby prinášali aj nejaký úžitok občanom.
Stali sme sa európskymi rekordérmi v dĺžke zavádzania systému DRG, spravodlivej platby za diagnózu, ktorá by priniesla do systému elementárny poriadok, väčšiu transparentnosť aj viac objektívnych merateľných informácií z našich nemocníc. Je to skutočne akurát na Slovensku tak neprekonateľne technicky náročné? Nemožno sa čudovať, že to potom vyzerá tak, že DRG nedokážeme zaviesť len a len preto, že si to neželajú rôzne lobistické skupiny, ktorým zavedenie poriadku nevyhovuje. (Potlesk.)
Do rovnakej kategórie dlhoročných začatých a nedokončených projektov patrí aj systém eHealth – ktorého súčasťou má byť aj elektronická zdravotná karta pacienta –, opakované odkladanie, opakované posúvanie termínov dokončenia až na obdobie, za ktoré bude znovu niesť zodpovednosť niekto iný, takže znovu neponesie zodpovednosť nikto.
Všetci podpíšeme, že právo na rovnakú základnú zdravotnú starostlivosť by malo byť rovnaké pre každého pacienta. Prečo potom nemáme a prečo sa nestanú dôležitou prioritou normatívne zavedené štandardné diagnostické a liečebné postupy, ktoré sú bežnou normou v iných krajinách? Podľa vyjadrení mnohých lekárov – spolu s časovými odkladmi odborných vyšetrení a diagnostiky – je to v konečnom dôsledku príčina aj toho najhoršieho, zbytočných úmrtí našich ľudí.
Myslím si, že sa nedá zdôvodniť, prečo štát nedokáže presadiť systém, takzvaný benchmarking, alebo, ak chcete, systém porovnávania cien, ktorý by vylučoval pochybnosti o nákupoch zdravotníckej techniky z verejných zdrojov, alebo prečo sú zmluvy Všeobecnej zdravotnej poisťovne s lekármi, súkromnými laboratóriami a diagnostickými centrami zverejňované v takej forme, že to spĺňa kritériá transparentnosti iba formálne.
Ak by kompetentní chceli, toto všetko dokážeme urobiť. Dokázali to urobiť inde, kde nedokázali urobiť mnohé veci, ktoré sme dokázali u nás na Slovensku. Zopakujem a podčiarknem, poriadok a transparentnosť v našom zdravotníctve nie je otázkou politického presvedčenia. Je to vec úcty k ľuďom, k zdraviu, k životu, k tomu najcennejšiemu, čo máme. Poriadok a transparentnosť je predpokladom toho, aby sme vedeli, či máme v zdravotníctve dosť zdrojov, len ich nevyužívame efektívne v prospech pacientov. Je to povinnosť štátu voči občanom, aby si mohli povedať: „Toto je náš štát. A je tu pre nás.“
Vážené dámy, vážení páni, prednedávnom ma pozvali na obed a na rozhovor vedenie a študenti a študentky strednej školy na východnom Slovensku. Jedna zo študentiek, maturantka, mi hovorila o svojom zámere ísť na vysokú školu do mesta vzdialeného dvesto kilometrov. Keď som sa pýtal, či sa potom plánuje vrátiť domov, povedala, áno, ak si tam nájde dobrú prácu. Bolo mi jasné, že tomu veľmi neverí. Jej otec pracuje v zahraničí, rodinu príde domov pozrieť raz za dva mesiace. Ako dlho takto jej otec pracuje? V rôznych krajinách už dvanásť rokov, teda od šiesteho roku jej života. Riaditeľka školy mi potom priznala, že niektorí študenti majú absenciu kvôli tomu, že sa musia postarať o menších súrodencov. Obaja rodičia pracujú mimo domova a staré mamy bývajú aj choré.
S veľkým porozumením registrujem, že vládna strana nedávno oznámila rozhodnutie podporiť regióny s vysokou nezamestnanosťou a že aj ďalšie politické strany označujú regionálne rozdiely za svoju prioritu. Zatiaľ nepoznáme podrobnosti. Ale považujem to za pokrok a priznanie, že už nemôžeme iba čakať, kým do týchto regiónov raz postavíme poriadnu cestu, a potom že príde automaticky všetko. Bude trvať roky, kým tie cesty postavíme, a ani potom nič nepríde automaticky. Dovtedy sa môže stať, že tieto regióny natrvalo stratia kvalifikovanú pracovnú silu, zuteká z nich ešte viac mladých ľudí a nikdy sa navrátia. Nesmieme ich ponechať vlastnému osudu. Mnohí ľudia majú oprávnený pocit zabudnutej generácie v zabudnutých regiónoch. Mnohí stratili chuť a energiu bojovať ďalej.
Nebude to jednoduché, ani nebude fungovať v každom regióne to isté. Nedá sa vzbudzovať očakávania, že to pôjde rýchlo. Ale sme povinní oživiť vieru ľudí, aby si mohli skutočne na celom Slovensku oprávnene povedať: „Toto je náš štát. A je tu pre všetkých a v každom kúte Slovenska.“
Tá mladá dáma, o ktorej som hovoril, má napriek ťažkým pomerom v regióne šťastie. Prešla naším základným a stredným školstvom úspešne. Možno sa jej dostane vzdelania, s ktorým sa uplatní. Nie všetci majú také šťastie. Už do základných škôl nám vstupujú deti, ktoré sa nikdy nedostanú zo začarovaného kruhu zlých sociálnych pomerov, a naše školy nie sú pripravené vyrovnať tieto nevýhody.
Pedagógovia vysokých škôl hovoria o tom, že k nim prichádzajú stredoškoláci v priemere horšie pripravení ako v minulosti. Na strednej škole povie učiteľ, že svoje nároky na žiakov musel v priebehu dvoch desaťročí postupne znížiť o 30 percent. Pritom ako vyzerá dnes naše školstvo, tak bude naša krajina vyzerať o desať, o dvadsať rokov, keď tí, ktorí sú dnes študentmi, začnú pracovať a riadiť našu krajinu.
Od zavedenia súčasného systému financovania školstva uplynulo dvanásť rokov. Sedem rokov máme školský zákon, ktorý mal zvýšiť kvalitu a rovnosť prístupu detí k vzdelávaniu. Rozpočet pre základné a stredné školy rastie. Doterajším vládam a parlamentom teda určite nechýbala snaha zlepšovať vzdelávanie na Slovensku.
Medzitým generácia detí, pod ktorú sa mali tieto zmeny priaznivo podpísať, už má za sebou desať rokov povinnej školskej dochádzky. A v medzinárodnom porovnaní, žiaľ, dosahuje v mnohých ohľadoch podpriemerné výsledky. Ukazuje sa tiež, že ak deti pochádzajú zo sociálne slabého prostredia, v škole budú spravidla dosahovať horšie výsledky ako ich spolužiaci s lepším zázemím. To považujem za zvlášť alarmujúce.
Z našich škôl vychádzajú aj študenti, ktorí vyhrávajú medzinárodné olympiády. Máme aj kvalitné stredné odborné školy, ktorých absolventov vyhľadávajú sami zamestnávatelia. Máme aj také vysoké školy alebo fakulty, ktoré poskytujú hodnotné vzdelanie. Ale celkový trend nie je dobrý.
Dnes sa chcem osobitne prihovoriť za pozornosť základnému školstvu, aj preto, že stojí v tieni a neoprávnene. Základnými školami prechádzajú všetky naše deti. A čo pokazíme tam, už stredná škola nezachráni. Zdá sa mi, že je to práve základné školstvo, ktoré potrebuje dostať naozaj silný impulz v krátkom čase.
Nemusíme vymýšľať nové radikálne ciele. Len musíme opustiť predstavu, že deti a svet, v ktorom vyrastajú, sa prispôsobia našim školám. Učitelia by mali dostať viac slobody a podpory, aby sa mohli venovať deťom podľa ich individuálnych potrieb. (Potlesk.) Zmyslom známkovania a testovania žiakov by nemalo byť každoročné sklamanie; malo by viesť k informáciám, ktoré dokážeme prakticky použiť, kde a v čom pomôcť konkrétnym žiakom alebo konkrétnym školám, aby mali všetky deti príležitosť učivo zvládnuť, aby mohli primerane rozvíjať vlastné schopnosti a zručnosti, aby základné školy motivovali a rozvíjali potenciál nadaných a schopnejších detí, a pomáhali tým deťom, ktoré potrebujú podporu.
Nemali by sme sa zmieriť s tým, že delenie na dobrých a zlých žiakov sa veľakrát začne hneď ich nástupom do prvej triedy. Dnes sa už systém vzdelávania na základných školách nemôže spoliehať na to, že tí slabší učivo dobehnú doma s rodičmi. Spoločnosť sa zmenila a rodičia dnes jednoducho nemajú toľko času ako pred tridsiatimi rokmi, akokoľvek by si to želali.
A potom sú tu, samozrejme, deti z rómskych osád, ktorým rodinné zázemie nie je schopné pomôcť so vzdelávaním. Na základných školách máme šancu, ak nie jedinú šancu, ako pomôcť novým generáciám Rómov. Ak hovoríme o hľadaní riešenia zlej sociálnej situácie Rómov – perspektívneho a trváceho riešenia –, tak práve školstvo je odpoveď. Prihováram sa za povinnú predškolskú prípravu, aby tieto deti nevstupovali už do prvej triedy so spoločenským hendikepom, ktorého sa už nikdy nezbavia. (Potlesk.) Učiteľ, ktorý si získa srdce rómskeho dieťaťa, ktorý v ňom objaví nejaký talent, ktorý mu dá dôveru, ktorý mu pomôže a ktorý ho vedie, zachráni nejeden ľudský osud.
Celé školstvo – a to základné zvlášť – stojí na osobnosti učiteľa. Nie moderné budovy alebo počítače rozhodnú o kvalite nášho školstva, ale je to učiteľ. Musíme vrátiť postaveniu učiteľa jeho hodnotu v spoločnosti, ktorú má mať, aby sa za učiteľov hlásili tí najlepší, aby byť učiteľom bolo cťou, aby bolo vyhľadávaným atraktívnym povolaním.
Chcem povedať, a prihovoriť sa pri tejto jedinej téme, o ktorej dnes hovorím: Musíme byť pripravení aj viac investovať, aj preto, aby učiteľské povolanie nebola aj z ekonomických dôvodov druhá voľba pre mnohých budúcich učiteľov, aj preto, aby sme dokázali väčšiu slobodu učiteľov podporiť aj ich ďalším vzdelávaním, investíciami do profesionálneho rastu učiteľov aj do lepšieho riadenia škôl, pretože základnými školami prechádzajú všetky naše deti, a dajme im teda všetkým rovnakú šancu, aby sa všetky naše deti dokázali uplatniť, a aby dokázali v budúcnosti úspešne spravovať svoj štát.
Vážená Národná rada, ak existuje na Slovensku niečo, čo spojí ľudí v nejakom pocite – bez ohľadu na sociálne postavenie, vek, miesto, kde človek žije, bez ohľadu na politické preferencie, či ľudia volia súčasnú vládu alebo opozíciu alebo nechodia voliť –, je to presvedčenie, že u nás nedokážeme zabezpečiť spravodlivosť, nedokážeme vynútiť právo pre všetkých občanov, že peniaze a vplyv hrajú príliš veľkú, ak nie rozhodujúcu úlohu aj tam, kde by mal platiť zákon, že právny štát nie je právnym štátom pre každého rovnako.
Tento pocit pravdepodobne predčí všetky ostatné výčitky. Ľudia dokážu pochopiť mnohé. Zväčša nekladú na štát neprimerané požiadavky, nemajú nereálne očakávania, bez ohľadu na to, či chcú viac štátu alebo menej štátu. Dokážu pochopiť sociálne nerovnosti, ak je ekonomický úspech založený na poctivej práci alebo korektnom podnikaní. Dokážu statočne bojovať s nepriaznivými okolnosťami v rodine, v zamestnaní. Ale želajú si povedať: „V našej Slovenskej republike sme si pred zákonom všetci rovní, nie formálne, podľa ústavy, ale v reálnom svete, v ktorom žijeme.“
Počas môjho prvého roku od inaugurácie ide o otázku, na ktorú sa mi najťažšie odpovedá, keď sa ľudia pýtajú: „A čo s tým máme urobiť, aby sme si mohli povedať, že sme si pred zákonom všetci rovní?“
Príliš často sa stretávajú s diskrimináciou, neoprávneným zvýhodňovaním, uprednostňovaním, alebo, naopak, s krivdami a odstrkovaním. Priveľa ľudí v ich okolí má podobnú skúsenosť. Príliš často o tom počujú z médií.
Prečo jedna súkromná firma, ako je Váhostav, požíva väčšiu ochranu štátu ako iní? Prečo niekto nesie za oveľa menšiu chybu ťažké následky, keď ľudia schovávajúci sa za schránkové firmy vyzerajú nedotknuteľní? (Potlesk.) Prečo niekto príde o zamestnanie, o živobytie, a niekto iný pokračuje ďalej? A prečo sa už raz konečne s tým nespraví poriadok?
Život nebýva vždy spravodlivý. Ale ľudia by ľahšie znášali nespravodlivosti, ktoré bežný život prináša aj v najlepšie fungujúcich štátoch, pokiaľ by videli, že sa štát dokáže vysporiadať aspoň s prípadmi, o ktorých sme počuli a vieme všetci.
Prisľúbil som občanom Slovenskej republiky, že sa budem na takéto prípady z minulosti pýtať, a že budem žiadať odpovede. Svoj sľub som sa snažil plniť, a musím priznať, že odpovede, ktoré by uspokojili občanov, som ani ako prezident nezískal.
Za rok výkonu svojej funkcie som nadobudol presvedčenie, že pri najväčších kauzách, ktoré sa dodnes nedostali ani pred súd, ako boli napríklad Gorila, ktorá je stará deväť rokov, kauza emisných zmeniek alebo niektoré ďalšie, musí prísť už veľmi rýchlo deň, keď povieme: „Tu sú výsledky, skutočné výsledky.“ Alebo nájdime odvahu povedať občanom priamo, bez okolkov a zrozumiteľne: „Prepáčte, nevieme a vedieť nebudeme, nedokázali sme a nedokážeme zistiť pravdu.“
Aby sme obnovili dôveru občanov vo vlastný štát, bude lepšie nepokúšať trpezlivosť občanov ospravedlneniami, ktoré sú nedôveryhodné a vyznievajú ako právne kľučky, a pritom sa netváriť, že veď sa vyšetruje, pracuje. Nájdime odvahu povedať si pravdu, hoci nepríjemnú, v kauze Gorila ako sa so zisteniami nakladalo pred deviatimi rokmi a potom celý čas, kto a ako konal, čo zanedbal. Pomenujme, čo zlyhalo, čo máme zle nastavené. Bol to vyšetrovací postup, činnosť prokuratúry, zle postavené zákony? Zdokumentujme teda celý proces, ktorý sa začal pred deviatimi rokmi. A priznajme si na rovinu, čo zlyhalo, nielen preto, aby sme si čestne priznali chybu a nemohúcnosť, ale tiež aby sme odstránili príčiny, aby sa v budúcnosti takéto nedoriešené kauzy neopakovali. Myslím si, že to ľudia prijmú lepšie, ak si povieme pravdu, a ak pridáme dôveryhodné opatrenia a záruky a vysvetlíme, aké sú.
Nie je celkom spravodlivé, ak sa v minulosti stala naša justícia jediným a hlavným symbolom štátu, v ktorom zákon neplatí pre každého rovnako a kde je právo nevymožiteľné.
V priebehu roka došlo v našej justícii k viacerým zmenám – a viackrát som povedal, že vidím svetielko na konci tunela. Vláda navrhla a parlament schválil niektoré nové pravidlá. Ako prezident som vo vzťahu k justícii využil svoje kompetencie. Výsledkom sú predovšetkým personálne zmeny na najvyšších postoch súdnictva. Začalo sa venovať viac pozornosti výberovým konaniam a generačnej obmene súdov. Je toho pravdepodobne viac, ako by sme si vedeli reálne predstaviť pred takým rokom a pol.
Ale nie je to dosť. Európska únia označila naše súdy za jedny z najhorších v Únii, a bez ďalších systémových zmien sudkyne a sudcovia nebudú patriť k povolaniam, ku ktorým majú občania dôveru, úctu a rešpekt.
Musím na tomto mieste hneď aj dodať, a rád by som to zdôraznil, že v našej justícii pracuje veľa slušných, poctivých, mravných a aj po odbornej stránke profesionálnych sudcov a súdnych úradníkov. Myslím si, že si zaslúžia, aby sme na nich pri našich sťažnostiach na justíciu nezabúdali, aj aby sme pochopili, že pociťujú ako nespravodlivosť, že povolanie sudcu u nás nemá dobrý zvuk.
Zmeny v súdnictve prispeli k lepšej a slobodnejšej atmosfére medzi sudcami, ale tá sa po počiatočnej úľave postupne rozriedila do akéhosi sebauspokojenia. Namiesto silnejšej sebareflexie, ku ktorej mala slobodnejšia atmosféra otvoriť cestu, naďalej prežívame tak, že na všetko zlé a pochybné nájdeme odpoveď: Bolo to v súlade so zákonom.
A súdnictvo naďalej vykazuje znaky uzavretého systému.
Po roku výkonu limitovaných kompetencií, ktoré má prezident voči justícii, musím priznať, že som lepšie pochopil aj prekážky a odpor voči akýmkoľvek zmenám, o ktoré sa pokúšali alebo budú pokúšať ministri spravodlivosti, vlády a parlamenty. Zdá sa, že pocit nedotknuteľnosti a odhodlanie chrániť svoje osobné pozície sú u niektorých sudcov silnejšie ako pokora k výsadnému postaveniu, ktoré majú. Rozhodnutie o výmene členov Súdnej rady v právomoci prezidenta, ktoré som urobil, podobne ako to urobila vláda a parlament, je zrazu spochybňované v záujme zachovania si funkcie. Po nástupe do úradu som zistil, aké postupy sa používali, a niektorí sudcovia sa tak vyhli zákonnej procedúre návrhu na ich odvolanie z funkcie sudcu z dôvodu veku. Bol som informovaný o prípadoch, keď niektorí sudcovia si dokonca odmietli prevziať rozhodnutie o odvolaní a jednoducho súdili ďalej.
Bolo by veľkou chybou, keby sme sa uspokojili, že v justícii došlo v poslednom čase k niektorým zmenám. Bolo by veľkou chybou spoliehať sa na to, že tieto zmeny posunuli výkon justície natoľko, aby sme sa aspoň odrazili odo dna v porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie. A bolo by veľkou ilúziou myslieť si, že pred verejnosťou možno obhájiť doterajšie zmeny ako konečný príspevok k vymožiteľnosti práva – tohto dlhodobého veľkého problému Slovenska, s osobitne veľkým vplyvom na stav republiky.
Myslím, že občania Slovenskej republiky predovšetkým očakávajú, že výkon súdnej moci aj správa súdnej moci obrátia svoju optiku: Musí stáť nad formálnym súladom so zákonom spravodlivosť, nad labyrintom zákonov princípy právneho štátu a duch zákonov.
Pred rokom o tomto čase bola justícia na prvom mieste správ; politici, médiá, mimovládne organizácie a veľká časť verejnosti sledovali, či sa skončí jedna éra našej justície a či dostane šancu nová éra. Obraciam sa na vás, vážené poslankyne a poslanci, na politické strany, na médiá, na mimovládne organizácie, na verejnosť, a osobitne sa obraciam na čestných a poctivých sudcov aj súdnych úradníkov, aby sme všetci pomohli túto novú éru formovať, aby justícia zostala na vysokom mieste záujmu, aby sme o nejaký čas nezistili, že sme prepásli možnosť dosiahnuť viac.
Využívam túto príležitosť, aby som povedal pár slov aj k sporu okolo kandidátov na sudcov Ústavného súdu. V prvom rade mi dovoľte povedať, že mi je ľúto, že tento spor na Ústavnom súde nevedieme proti sebe vy, Národná rada, ktorá zvolila kandidátov, a prezident, ktorý ich nevymenoval, že ste vy na jednej strane odmietli zvoliť ďalších kandidátov, čo, podčiarkujem, plne rešpektujem. Ale nevyužili ste svoje právo, ktoré by som v takejto situácii považoval za legitímne a logické, teda aby ste vy napadli moje rozhodnutie na Ústavnom súde. Namiesto sporu piatich kandidátov, ktorí chcú byť (všetci piati) rovnako vymenovaní iba na dve voľné miesta na Ústavnom súde, išlo by o legitímny spor o kompetencie Národnej rady a prezidenta. Podstata sporu by bola postavená jasne a zrozumiteľne vám, mne, Ústavnému súdu aj verejnosti. A možno by sme v takom prípade už mali aj výsledok, na základe ktorého by sme mohli postupovať ďalej a pohnúť sa z miesta.
Ubezpečujem vás, že si želám, aby Ústavný súd o tejto otázke rozhodol čo najrýchlejšie, a aby ju uzavrel takým rozhodnutím, ktoré bude vykonateľné a zrozumiteľné vo výrokovej časti aj v jeho odôvodnení, a ktoré nevnesie do nášho ústavného systému ďalšie nové otázky alebo nezaloží dôvody pre nejaké ďalšie spory.
Hovorím o tejto veci preto, aby som pripomenul výsadné postavenie Ústavného súdu v našom ústavnom systéme. Som presvedčený, že byť sudcom Ústavného súdu nie je práca pre dobrého alebo možno aj výborného právnika alebo sudcu, ale že je to poslanie. Malo by byť vyhradené len pre tých najlepších z najlepších.
A hovorím o tejto veci osobitne preto, lebo ešte v tomto volebnom období budete vyberať ďalšieho kandidáta na sudcu Ústavného súdu. A chcem vás už dnes požiadať, aby bola do tejto pozície nominovaná osobnosť so všeobecne nespochybniteľnou osobnostnou aj profesionálnou autoritou, ktorá už v minulosti prejavila kompetenciu a záujem o ústavné súdnictvo a ktorá bude svojím osobným vkladom prispievať k riadnemu chodu Ústavného súdu.
Po ročnom pôsobení vo funkcii prezidenta si uvedomujem ešte viac ako predtým, ako veľmi na tom záleží. Slovensko potrebuje Ústavný súd, ktorý sám bude dodržiavať lehoty, ktorý bude dôležité spory pre celú spoločnosť a štát vybavovať s náležitou pozornosťou a naliehavosťou, bez ohľadu na to, kto je účastníkom konania, ktorého odôvodneniam budeme rozumieť, ktorého rozhodovanie nebude rozporné alebo protichodné, ktorého rozhodnutia – bez ohľadu na to, v koho prospech alebo neprospech sú –, budú vzbudzovať všeobecný rešpekt v odborných kruhoch. A každé jedno rozhodnutie bude zvyšovať vážnosť Ústavného súdu a zabezpečovať jeho autoritu a dôveryhodnosť u občanov.
Dámy a páni, nič nie je dané, pokiaľ sa s tým sami nezmierime. Myslím, že toto očakávajú od nás ľudia, ktorí nám dali dôveru. Preto som si pre svoje dnešné vystúpenie vybral tie oblasti, o ktorých som hovoril doteraz, kde môžeme a musíme dosiahnuť viac, a kde na to ľudia najviac naliehajú, kde má štát aj možnosti, aj povinnosť voči občanom, aby si potom občania mohli povedať: „Áno, toto je náš štát. A je tu pre nás.“
Vážená Národná rada, pred viac ako desiatimi rokmi urobilo Slovensko rozhodnutie, o ktoré oprelo a opiera našu bezpečnosť. Vtedy sme sa domnievali, že ohrozenia môžu byť globálne, a ak vzniknú ako regionálne, bude to ďaleko od nás. Dnes ich máme bezprostredne za našou hranicou.
Nachádzame sa v polovici obdobia medzi dvoma samitmi Severoatlantickej aliancie, posledným vo Walese a budúcim vo Varšave. Za Slovenskú republiku som na samite vo Walese tlmočil niekoľko plánov a záväzkov a chcem aj dnes oceniť prístup predsedu vlády a viacerých ministrov, ktorí tieto záväzky spoločne sformulovali a s ktorými som sa stotožnil. Vychádzam z toho, že vláda mala a má v tejto veci mandát a podporu Národnej rady. Preto chcem využiť túto príležitosť a požiadať vás, poslankyne a poslancov, aby ste na tieto záväzky mysleli pri prijímaní vašich rozhodnutí vo zvyšku vášho volebného obdobia, aj pri vašej kontrolnej činnosti.
Faktom je, že vláda a ministerstvo obrany urobili v nedávnom čase viaceré rozhodnutia o modernizácii našej armády, respektíve o nákupoch vojenskej techniky.
Privítal by som ale, a odporúčal, keby boli skompletizované všetky strategické dokumenty o modernizácii ozbrojených síl.
S ministrom obrany o tom vedieme často diskusiu. Hovorí, a má pravdu, že v minulosti boli spísané tony dokumentov, ale načo nám boli, keď sa neplnili. Nemyslím, že by sme sa s tým mali do budúcnosti zmieriť.
Ide o rozhodnutia aj nákladné, aj presahujúce jedno volebné obdobie. Považoval by som preto za správne, aby zámery boli jasné a zrozumiteľné, predvídateľné, a aby existovali konkrétne a kontrolovateľné aj všetky dlhodobé finančné plány. Nech nemáme aj v tejto oblasti a v priebehu dlhých rokov množstvo vecí rozrobených, ale nech ich vieme aj plnohodnotne dokončiť. Tu sa nedajú a nesmú robiť rozhodnutia z mesiaca na mesiac, z roka na rok. Nemali by vznikať podozrenia, že ide o rozhodnutia ad hoc. Verejnosť má právo vedieť, k čomu sa vláda a ministerstvo obrany s mandátom od parlamentu zaviazali, akým spôsobom a akým tempom bude Slovensko modernizovať svoje ozbrojené sily, vrátane toho, v akom časovom horizonte, kedy a o akej záťaži na verejné financie hovoríme. Bolo by to fér voči naším občanom.
Ako členský štát aliancie si Slovensko v uplynulých rokoch udržiavalo renomé predovšetkým vďaka zahraničným misiám. Faktom je, že z hľadiska vynakladaného percenta výdavkov na svoju obranu, zdôrazňujem, na svoju vlastnú obranu, Slovenská republika je dnes na chvoste členských štátov aliancie. Tieto rozhodnutia sú v kompetencii vlády a parlamentu. Ale malo by byť vecou nás všetkých, ktorí si ctíme záväzky a bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, aby sme k nim nepristupovali ako k nejakej trpenej záležitosti druhoradého významu. Nielen prezident, minister obrany alebo minister zahraničných vecí, ale všetci ústavní činitelia, politické strany a mnohí ďalší musíme prevziať zodpovednosť, aby sme udržali pochopenie a podporu našich občanov pre bezpečnostné záujmy Slovenska.
Vlani ubehlo desať rokov od nášho členstva v Európskej únii. Za ten čas sme boli vystavení v Únii vážnym skúškam súdržnosti, schopnosti aj nevyhnutnosti reagovať, finančnej a ekonomickej kríze, ohrozeniu a spochybňovaniu našej spoločnej meny. V poslednom roku sa k tomu pridal útok na povojnové usporiadanie a pravidlá v Európe bezprostredne za našimi hranicami. Ruská anexia Krymu a vojna na Ukrajine spochybnili právo slobodných európskych národov a štátov na výber vlastnej cesty po páde železnej opony a po rozpade Sovietskeho zväzu. (Potlesk.) A v posledných mesiacoch južné hranice Európskej únie každý jeden deň prekročia tisíce ľudí, utečencov a nových žiadateľov o azyl.
Možno až slovenské predsedníctvo Európskej únie takto o rok mnohým našim občanom pripomenie, že Slovensko dnes nie je štátom, o ktorom rozhodujú iní, ale že dnes rozhodujeme a nesieme zodpovednosť aj za celú Európsku úniu, za veľmoc s vyše 500 miliónmi ľudí, že to nie je fráza. Nie je to ani hra kdesi mimo nás.
Chcel by som dnes požiadať a apelovať na vás, na politické strany, na verejné inštitúcie, na médiá, na spoluobčanov, aby sme si toho boli vedomí, aby sme slobodne formulovali postoje a prispievali k spoločným rozhodnutiam, ale aby sme mali pri tom stále na pamäti, že súdržnosť a vzájomná dôvera v Európskej únii je pre nás, pre Slovensko, osobitným záujmom. A nesieme za ňu zodpovednosť.
Hovorím o zodpovednosti preto, lebo v neistých a problémových časoch sa táto dôvera a súdržnosť nepotvrdzuje iba na samitoch premiérov alebo prezidentov podpisom pod spoločné deklarácie a rozhodnutia. Dôvera a súdržnosť sa rodí – posilňuje alebo oslabuje – vo verejnej diskusii vo vnútri jednotlivých členských štátov a naprieč celou Úniou. A my v takých časoch práve žijeme.
Žijeme vraj ale aj v dobe, keď slovo stratilo na váhe. Vraj gesto nič neznamená, pretože už zajtra ho prekryje iné gesto. Možno je to pravda. Je ale paradoxom tejto doby, že slová a gestá sa stali aj silnou zbraňou.
Týka sa to prakticky každej jednej z vážnych vecí. Napríklad Európa v tomto čase hľadá princípy a pravidlá, ako sa postaviť k vlne emigrantov, a ako svoje rozhodnutie aj zabezpečiť. Slovensko nie je ani krajinou vstupu tejto masovej vlny emigrantov, ani nepatríme k cieľovej krajine ich záujmu. V skutočnosti máme takmer nulovú skúsenosť a každý rok minimálny počet udelených azylov. Zato v postojoch, ktoré k tomu formulujeme v poslednom období, máme hneď od začiatku silné slová a kategorické súdy.
Myslím, že v takto nastavenej debate by bolo užitočné sa na moment stíšiť, a potom znovu začať tak, aby sme rozlišovali aspoň to základné, ľudské bytosti, ženy, deti, mužov, ktorí utekajú do Európy nie pre vidinu lepšieho života. Odchádzajú z domova v bezprostrednom ohrození života, pred systematickým a cieleným vraždením. Títo ľudia neutekajú k nám do Európy pred chudobou, ani pred násilím, dlhodobo bežným v ich domovských krajinách. Žili s ním roky a desaťročia a neodchádzali nikam. Dnes má toto násilie inú povahu a iný rozsah. Osobne si myslím, že týmto ľuďom máme možnosť a máme ako úspešná krajina aj morálnu povinnosť pomôcť. (Potlesk.) Naša vnútorná debata na Slovensku o nich bude aj debatou o nás. A naše rozhodnutie bude mať povahu a silu gesta. Buďme aktívni a sami si pomenujme, komu chceme pomôcť, koľkým ľuďom chceme a dokážeme pomôcť, ako dokážeme prejaviť elementárnu ľudskú solidaritu.
A potom – ale oddelene – hovorme o podstatne zložitejšej otázke, zložitejšej po všetkých stránkach. A hovorme o všetkých z nich, teda o imigrantoch, ktorých ani južné štáty Európskej únie osobitne, ani celá Únia spoločne dnes nie je schopná zvládnuť v takých počtoch, medzi ktorými často nie sú ľudia, ktorí sú v ich domovskej krajine v najťažšej osobnej situácii. Prichádzajú, lebo prichádzať môžu. Tu si myslím, že naozaj kvóty nie sú perspektívnym a správnym riešením. (Potlesk.)
Nedávno ste v Národnej rade rokovali o hodnotiacej správe slovenskej zahraničnej politiky za minulý rok. Ako prezident sa plne stotožňujem s prioritami slovenskej zahraničnej politiky, ako sú zapísané v oficiálnych dokumentoch. A počas prvého roku vo funkcii som sa za ne postavil a presadzoval ich na mojich zahraničných cestách, prijatiach aj vo verejných vyhláseniach.
Pri tejto príležitosti chcem osobitne spomenúť spoluprácu V4, v ktorej onedlho skončí naše predsedníctvo. Máme a chceme si zachovať vzťahy rodinnej povahy s Českou republikou. Máme a chceme si zachovať priateľské korektné vzťahy s Maďarskom, ktoré už dlhší čas nevyvolávajú duchov minulosti, a bolo by pre obe naše krajiny užitočné, keby sme tento vzťah dokázali v budúcnosti rozširovať a potvrdzovať činmi aj gestami.
A máme a mali by sme mať strategický záujem o viac projektov, o viac spolupráce a celkovú spriaznenosť s naším najväčším susedom, Poľskom. Chcem aj dnes povedať, že verím v zmysluplnosť zoskupenia V4. Verím v náš osobitný záujem, záujem Slovenska, ktoré by na tom malo mať.
Ako prezident, ktorého ústavnou povinnosťou je reprezentovať Slovenskú republiku navonok aj dovnútra, som povinný vnímať aj diskusie, ktoré sa objavujú v súvislosti s viacerými krajinami Európskej únie, vrátane Slovenska, či v nich existuje zahraničnopolitický konsenzus.
Rád konštatujem, že pokiaľ ide o nás, o Slovensko, na úrovni rozhodnutí vlády, parlamentu alebo iného ústavného orgánu neboli prijaté žiadne také rozhodnutia, ktoré by mohli viesť k záveru, že Slovensko sa odklonilo od svojich zahraničnopolitických záväzkov, alebo od našich platných strategických dokumentov, alebo trvalých zahraničnopolitických priorít Slovenskej republiky.
Nie je mojím úmyslom pri dnešnej príležitosti dať príčinu na debaty alebo dokonca spory o jednotlivostiach vo vzťahu k Rusku. Pokiaľ ide o záujmy Slovenska, vrátane napríklad energetických otázok, myslím, že nám všetkým je jasné, že samo Slovensko tam nedokáže samostatne vyrokovať žiadne podstatnejšie jednotlivosti. Na konci dňa budeme voči tejto krajine len takí úspešní, ako dokážeme naše záujmy presadiť vo vnútri Európskej únie – a aká efektívna a úspešná bude potom Európska únia voči Rusku. (Potlesk.)
Neisté a problémové časy, ktoré žijeme v Európe predovšetkým kvôli narušeniu suverenity susednej Ukrajiny, sú testom hraníc pragmatizmu, sú skúškou našej súdržnosti a princípov, na ktorých Európska únia stojí. Vo viacerých krajinách Únie, vrátane Slovenska, je súčasťou tejto doby aj zápas o to najpodstatnejšie, o srdcia a úsudok ľudí, či sa dá ešte niekomu veriť. A slová a gestá sa stali silnou zbraňou.
Preto aj rozhodnutia Európskej únie v týchto neistých a problémových časoch, prijímané aj so súhlasom Slovenska, budú len také pevné, aké presvedčivé a pevné sú postoje, ktoré ich sprevádzajú, ako ich dokážeme obhájiť, ako sa za ne dokážeme postaviť tu, u nás doma. Niektorá krajina ak poruší medzinárodné právo, ak na základe svojho rozhodnutia anektuje kus územia iného štátu a jej vojaci operujú na území inej krajiny bez jej súhlasu, neexistuje žiadne „ale“. (Potlesk.)
Vážená Národná rada Slovenskej republiky, na úvod môjho vystúpenia som hovoril o tom, že Slovensko dokáže byť úspešné. Vieme dosiahnuť aj náročné ciele, keď sa na nich dohodneme a berieme ich vážne. Vieme pohnúť veci, keď sa rozhodneme. Dokážeme veľa, keď chceme.
K tomu by som vás chcel povzbudiť. K tomu chcem dnes povzbudiť spoluobčanov, a budem tak robiť v nasledujúcich mesiacoch pred parlamentnými voľbami. Buďme dôslední v tom, čo chceme. Hovorme si pravdu, v čom má Slovensko na viac. A buďme nároční, aby sme si mohli o rok povedať, že sme sa posunuli o krok vpred, aby si ľudia mohli povedať: „Toto je náš štát, naša republika, naša zodpovednosť.“ Ďakujem, že ste si ma vypočuli. (Dlhotrvajúci potlesk.)

Ďakujem vám, pán prezident, za vaše vystúpenie.

(Odchod prezidenta SR Andreja Kisku v sprievode predsedu NR SR Petra Pellegriniho za zvukov prezidentských fanfár.)

Panie poslankyne, páni poslanci, o malú chvíľu, o dve minúty budeme pokračovať v rokovaní hlasovaním, takže vyhlasujem krátku prestávku do 11.05 hodiny a budeme potom pokračovať v rokovaní hlasovaním o prerokovaných bodoch programu.

(Krátka prestávka.)

(Po prestávke.)