53.schôdza

Ďakujem pekne. Ja som tiež milo prekvapený, že prišli sme na túto tému odpustenia dlhov tretieho sveta. Iste to neni tak jednoznačne, že všetky odpustiť. Viete, že mnohé sa používali na zbrane a na všelijaké možné posilnenie diktátorov, čiže treba to diferencovanie a jednotlivým krajinám.
Ten Oscar Maradiaga, ten dneska už kardinál a blízky spolupracovník pápeža, hovoril a to chcem upresniť o Latinskej Amerike, že tá už mnohokrát preplatila svoje dlhy a stále je dlžná Medzinárodnému menovému fondu, Svetovej banke a tak ďalej. Mám taký materiál Americký dominikán, asi dvadsaťstranový, ktorý o tomto píše veľmi podrobne a veľmi zaujímavo, aj keď neni najnovší.
Nesmieme sa my tu v pléne báť niekedy zahraničnopolitickú tému sem hodiť. Naozaj sa vygenerujú pekné myšlienky, ktoré môžu potom ovplyvniť vládu aj ďalších ľudí, ministerstvo zahraničia. Čiže v tomto smere sa mi zdá, že ten ostych pred plénom, máme toho dosť, napriek tomu treba sa do toho púšťať.
Myšlienka V4 aj spolu je veľmi dôležitá, stále ju zdôrazňujeme, 60 mil. ľudí, to je sila, ktorej sa musia aj veľké krajiny Európy svojím spôsobom ju rešpektovať a obávať sa. Samozrejme, nie tak, že spravia múr medzi Srbskom a Maďarskom, to nevedie absolútne k ničomu, ale spolu ťahať za jeden provaz, by som povedal, a mať jednotnú politiku je veľmi, veľmi dôležité v Európskej únii.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán spravodajca a predkladateľ, kolegovia, kolegyne, že ja by som najprv začal s tým, že táto téma je veľmi silná a veľmi vážna. Aj samotné vyhlásenie začína veľmi správne vyjadrením hlbokého znepokojenia a ľútosti nad tragickou situáciou migrantov špeciálne v oblasti Stredozemného mora. A naozaj nie je to nejaká štatistika, nie sú to nejaké správy, sú to konkrétni ľudia, muži, ženy, deti, ktorí, bohužiaľ, veľmi trpia, mnohí z nich tragicky zahynú. V dejinách sme sa veľakrát stali svedkami, že pri situáciách, keď išlo o tisíce ľudí, tak sa začalo na to pozerať ako na štatistiku. My v žiadnom prípade nemôžme mať takýto postoj. Treba vidieť konkrétnych ľudí, konkrétne mená a konkrétne osoby, ktoré sú z iných krajín možno pre nás vzdialené, do ktorých sa bežne nedostaneme, ale sú to ľudia, s ktorými spolu žijeme na tejto planéte a ktorí sú rovnako ľudské bytosti, ktoré túžia po tom, aby mohli žiť pokojný, dôstojný život.
Prečo táto situácia vzniká? Okrem toho, že takéto veci sa veľmi často opakujú v dejinách z rôznych dôvodov, tak ja si myslím, že jedna z vecí je aj to, že niekedy nám ozaj ako Európa, a teraz nemyslím len Európsku úniu a nemyslím len politicky, vystupujeme s určitou slabosťou. Určite nepokladám za slabosť súcit alebo nejakú otvorenosť. Toto nie je slabosť. To je prejav oprávneného milosrdenstva k ľuďom. Ale naozaj len takí povedzme silní hráči, ktorí majú jasné, čo chcú a čo nechcú, vedia potom aj účinne pomôcť. Takže ja by som chcel sa v úvode sústrediť na to, že čo vlastne chceme a čo nechceme, aby sme si to jasne povedali. Sme Národná rada Slovenskej republiky, Slovensko je suverénny štát a my chceme prispieť k tomu týmto vyjadrením.
Čo chceme? Ako prvé by som chcel zdôrazniť, že chceme pomôcť utečencom. Tu treba však povedať, možno nie pre nás, ktorí sme tu v tejto sále, ale pre tých, ktorí sledujú, ktorí reagujú veľmi často emocionálne na túto situáciu, že sa možno aj trochu tak nešťastne akoby zliali dva prúdy, dva základné prúdy, ktoré tak niekedy nerozlišujeme. Sú ľudia, ktorí by radi zostali vo svojej krajine, žili tam spokojne, ale ich alternatívou v tej krajine je buď smrť, alebo veľmi zlá aj ekonomická, aj sociálna situácia. Preto sú nedobrovoľní utečenci, ktorí si vlastne chránia život pred prenasledovaním alebo smrťou. To sú utečenci, ktorým určite nielenže chceme, ale myslím, že sme jednoznačne aj povinní pomôcť. Potom sú ďalší emigranti, ktorí majú rôzne dôvody, a teraz ja ich nejdem posudzovať, ale ktorí sa z istých dôvodov rozhodli, že svoju krajinu opustia, aj keď to nie je úplne nevyhnutné, a majú záujem nejakým spôsobom prísť do Európy. Pričom niektorí z nich to robia takým štandardným postupom a niektorí to robia ilegálne. Takisto ešte treba povedať, že v tejto veci, a dostanem sa k tomu, je zapletený veľký obchod s týmito utečencami, kde na jednom utečencovi prevádzači bežne zarobia 3 000 až 5 000 dolárov alebo eur. A je to niečo, čo je porovnateľné a možno aj presahujúce obchod so zbraňami alebo drogami. Takže my chceme pomôcť utečencom, ľuďom, ktorým hrozí smrť, ktorí prišli o pokojný a dôstojný život, a to pokladáme za našu morálnu povinnosť.
Druhá vec, ktorú chceme, je, chceme chrániť občanov Slovenskej republiky. Viackrát to povedal aj minister vnútra. Sme povinní zabezpečiť tu poriadok. Treba povedať, že ten poriadok a bezpečnosť treba zabezpečovať obidvoma smermi. To znamená pred nejakými vonkajšími hrozbami, ale takisto aj pred tými vnútornými, ak tu má byť nejaké násilie a nejaká nenávisť.
A po tretie, čo chceme, chceme sa správať ako plnoprávni a zodpovední členovia Európskej únie. To znamená, nemôžme sa tváriť, že to nie je naša vec, to je niekde v Stredozemnom mori, ku ktorému možno väčšina z nás nepôjde alebo nebola tam. Sme Európska únia, sme súčasťou schengenského priestoru, a tak ako to bolo už veľakrát spomenuté, ale pokladám to za dôležité zdôrazniť, to sú aj naše hranice, tak ako keď chránime hranicu slovensko-ukrajinskú, tak to nie je len hranica slovensko-ukrajinská, ale hranica celej Európskej únie a celého schengenského priestoru. Takisto to platí pri tej južnej hranici.
Takže ešte raz opakujem, čo chceme. Chceme pomôcť skutočným utečencom, chceme zachovať bezpečnosť a poriadok na Slovensku a zároveň správať sa ako zodpovední členovia Európskej únie.
Čo nechceme, a preto sa teda aj pridávame k tomuto vyhláseniu. Pokladáme kvóty za byrokratické riešenie, ktoré naozaj túto vec vidí skôr tak štatisticky. Preto ich odmietame ako nejaký úradnícky pokus vyriešiť to nejakými číslami. Všeobecne ja osobne, keď poviem teraz za seba, keď počujem slovo kvóty, tak sa mi to zdá, že tam nie je úplne všetko okej, či už sa to týka nejakých iných oblastí alebo tejto. Podľa nás je to len byrokratické kvázi riešenie. Zároveň nechceme nejaký úplne dokorán otvorený a nekontrolovaný vstup na územie Európskej únie. Hranice majú svoj význam, preto sú postavené a preto nie každý z akéhokoľvek dôvodu alebo akýmkoľvek spôsobom ich môže prekračovať. Sú tu zákony. Preto sme za dodržiavanie hraníc a zákonov. A potrebujeme kontrolovať to, čo vchádza a čo vychádza.
V knihe Príslovia je napísaná taká veta, že "muž, ktorý sa neovláda, je ako mesto so strhnutými hradbami". Čo v tej dobe znamenalo, že môže niekto nekontrolovateľne vstupovať aj vystupovať. Tak toto nechceme.
A takisto, čo nechceme, čo chcem zdôrazniť, nechceme násilie a nechceme nenávisť. A opakujeme, či je to spôsobené nejakou vonkajšou hrozbou alebo vnútornou, keď aj tu na Slovensku sú ľudia, či už sa to týka nejakých zhromaždení, alebo akýchkoľvek prejavov kdekoľvek, ktorí vyjadrujú nenávisť k druhému človeku, nehovorím o nesúhlase, o kritike, ale o nenávisti, a ktorí sú ochotní kvôli tomu rozdielnemu názoru alebo ani nie názoru, len odlišnosti použiť násilie a hrubosť. Toto je také zadefinovanie, čo chceme a čo nechceme.
A to, čo teda navrhujeme, aby sme boli nejakí konkrétni.
Takže prvá vec, jasne rozlišovať medzi utečencami a imigrantmi z iných dôvodov. Na to treba komunikovať aj s verejnosťou, pretože aj toto podnecuje určité napätie aj práve tie výbuchy emócií, pretože ľudia nerozlišujú, majú nejaký neurčitý pocit ohrozenia Slovenska, ktorý pochopiteľne odmietajú, ale zároveň hádžu všetkých do jedného vreca. Takže treba jasne rozlišovať a treba to jasne komunikovať zo všetkých úrovní, či už vládnej, Národnej rady, alebo ďalších inštitúcií.
Ďalšia vec, kde chceme naozaj zamerať svoju pomoc, je pomoc v tých krajinách, o ktoré ide. A bolo to tu už povedané. Ja som presvedčený, že Západ, a do toho rátam nielen Európu, ale napríklad aj Spojené štáty americké nesú zodpovednosť za destabilizáciu a mnohé situácie, ktoré nastali. Možno nie vždy zo zlého úmyslu, ale, bohužiaľ, ak sme nejakým spôsobom takéto niečo spôsobili, sme povinní to riešiť, či už politicky, alebo potom nejakou humanitárnou, sociálnou pomoc. Tiež nebudem opakovať, už to tu bolo spomenuté.
Môžem povedať len vlastný príklad. Ja osobne alebo naša rodina sa snažíme podporovať niekoľko detí v Afrike práve preto, aby neboli zanedbané, aby mohli byť vzdelané. Je to podľa nás dôležité pomôcť tým ľuďom, aby mohli vo svojej krajine, vo svojej rodnej krajine žiť slušným, dôstojným, pokojným životom. Samozrejme, tie nástroje sú rozličné.
Ďalšia vec, čo navrhujeme, naozaj ochrana hranice, teda tej našej spoločnej, ktorá je na juhu v Stredozemnom mori, prispieť tak, aby bola efektívna, aby bolo konkrétna. Myslím si, a bol som ako člen výboru pre obranu a bezpečnosť na našej východnej hranici, slovenskej východnej hranici, to znamená Slovensko - Ukrajina, kde som videl veľmi dobrú prácu pohraničníkov, alebo teda polície, ktorá tam bola. A preto si myslím, že keď to dokážeme my, aj keď, samozrejme, v inom teréne, v iných podmienkach, tak je dobré, aby sme urobili všetko pre to, aby táto hranica bola poctivo ochránená.
Ďalšia vec, ktorá je veľmi, veľmi dôležitá, je boj proti prevádzačom. Ako som hovoril, je to veľký biznis. Biznis s ľuďmi, pre ktorých sú to len čísla, a mám pocit, že stále tu nebolo urobené dosť.
Takisto súhlasíme s prísnou azylovou politikou v prípade, že sa porušujú zákony, je potrebná vo vyhlásení spomínaná readmisia , návrat.
A na záver by som chcel povedať, že na to, aby Európa bola silná, a teda mohla predchádzať problémom, riešiť ich a naozaj účinne pomáhať ľuďom a byť prínosná aj v celosvetovom meradle, tak je potrebné vypracovať spoločnú a dlhodobú stratégiu prístupu Európskej únie k migrantom na základe toho, že sa dohodneme, nie na základe nejakých kvót iba, na základe dobrovoľnosti. Keď som teraz počúval toto slovo, ktoré sa viackrát opakovalo v rozprave, tak mi to tak utkvelo, že je to dobrovoľne. To znamená, že môžme konať dobrovoľne, nie prinútené. Ono sa vlastne k dobru ani prinútiť nedá. Takže je to aj taká výzva, aby sme to dobro chceli konať, aby sme ho konali bez prinútenia.
A možno praktická poznámka na záver. Ak to nevyriešime, tak taký dobrý výdobytok, ktorý sa mnohým z nás páči, teda mne osobne určite, a to je ten voľný pohyb osôb v schengenskom priestore, sa môže zakrátko stať utópiou, čo by nám bolo asi veľmi ľúto.
Takže za poslanecký klub OĽaNO vyhlásenie podporujeme a budeme radi, ak sa vláda ním bude riadiť pri vyjednávaniach.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Som rád, že tu kolega Vašečka upozornil na skutočnosť, že medzi pojmami migrant a utečenec nie je znamienko rovnosti. Utečenci sú špeciálna kategória ľudí, ktorí sú z existenčných dôvodov nútení opustiť svoje domovy a svoje domovské krajiny. Je to veľmi amatérska definícia, ale snáď splní účel pre tento prípad. Pričom migrant môže byť z dôvodu celého radu iných príčin a určite sa naňho nemožno pozerať vo všeobecnosti tak ako na toho, ktorého označujeme a ktorého aj medzinárodné dohovory označujú pojmom utečenec.
Preto by som bol veľmi rád, kedy aj táto schôdza prispela k tomu, aby sme striktnejšie rozlišovali medzi týmito pojmami a naozaj používali v danom kontexte ten pojem utečenec a nie migrant. Keďže, ako sme už povedali, migrant je pojem oveľa širší.
A ešte niečo. Straší sa tu fiktívnymi alebo hypotetickými teroristami, a pritom skutočných a reálnych, keď už aj nie teroristov, tak prinajmenšom násilníkov hrubého zrna, sme tu videli minulú sobotu. Nehovorili po arabsky, ale po slovensky, aj keď nie veľmi spisovne, ale predsa.

Ďakujem pekne. Ja budem reagovať iba na tú jednu poznámku, lebo inak sa viac-menej zhodneme, však boli sme na tých spoločných rokovaniach o uznesení.
Keď hovoríte, a úplne správne, Západ to do veľkej miery, to, ako dneska sa Afrika má, spôsobil. Do veľkej miery je zodpovedný Západ. Len potom ste dodali, áno, aj my nesieme zodpovednosť.
Viete, v tejto chvíli ako dá sa, samozrejme, hovoriť o tom, že Slovensko je nejakou súčasťou Západu tým, že je súčasťou Európskej únie. Ale hovoriť, že my nesieme zodpovednosť za to, ako sa ubližovalo Afrike po stáročia, to pravda proste nie je.
Zoberte si rok 1914, je krásna mapka, chodí to aj po internete, kde sa ukazuje, ako bola rozdelená Afrika, keď boli kolónie, keď bol západný imperializmus úplne v tej najväčšej sláve. Tak ako tam to máte, tie machuľky, Francúzsko, Británia, Holandsko, Taliansko, Belgicko. Nie Slovensko. To znamená, Afrika bola durch celá rozdelená medzi západné veľmoci. Toto máme na mysli, keď hovoríme o tom, že Západ v tomto zmysle slova je zodpovedný za utrpenie Afriky.
To isté, keď povieme vojny. No, ako Bushova vojna v Iraku bola vojna nás, čo sme, chceli sme tú vojnu? Ja teda určite nie. Ja som protestoval proti tej vojne, nehovoriac o Líbyi. To bola akcia, kde Slovensko proste nemalo, nie je vinné za to, ako sa rozmlátila Líbya a že sa vôbec nemyslelo na to, čo bude s tou krajinou potom, ako ju rozmlátime a vrhneme diktátora.
Čiže toto sú veci, za ktoré môže Západ, v tom zmysle slova západné veľmoci.
A to isté aj s tými západnými korporáciami, koncernami. Je nejaká nadnárodná korporácia, ktorá by sídlila na Slovensku alebo ktorá by tu mala nejaké korene, ktorá by vykorisťovala a otročila Afriku? No nemám ten pocit. Slovensko nie je zodpovedné. Slovensko nie je západná veľmoc. Slovensko neubližovalo Afrike.
Ale, áno, chceme pomáhať Afrike, s tým súhlasím, len určite nie takým spôsobom, že nám nanútia západné veľmoci kvóty, čím si riešia problém, ktorý si spôsobili samiy A tu je ten pes zakopaný.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja tiež by som zareagoval na teba, pán kolega, v tom kontexte ako pán Blaha momentálne hovoril, že viac-menej my riešime už iba dôsledky. Ale je príčina, kde to vlastne bolo. A preto som rád, že v našom vyhlásení, ktoré máme teraz ako návrh tohto vyhlásenia, v bode I vyzývame "inštitúcie Európskej únie na komplexné, systémové a udržateľné riešenie" a medzi tým je "vrátane odstraňovania chudoby". Vrátane odstraňovania chudoby, to znamená, aby sa tam v plnom kontexte uvedomili, že kto tú chudobu vlastne spôsobil. Koľko stáročí žili na týchto, by som povedal, okupácii kontinentov celých a teraz nehovoríme o Indii a o ďalších, ktoré okupovali, a prakticky celé generácie z toho žili. Slováci, som veľmi rád, že pri tom sme neboli a neboli sme ani, sme krajinou, ktorá nevyvolala vojnu. My sme nešli do nejakých útokov výbojných a som hrdý na to, že v takomto národe žijem.
Spomínal si, že, áno, že každý by mal chcieť dobro tomu druhému. Tí, čo sú veriaci, a to je jedno, či sú to moslimovia, alebo kresťania, alebo iní, že kto vie robiť dobre, a nerobí, hriech má. A myslím si, že každý človek má to dobro v sebe, len niekedy je prehlušené tým mamonárskym spôsobom žitia, bytia a pozemských statkov. Takže myslím si, že to je jedno, v akých sa budeme vierach pohybovať, toto by malo byť na každého ten správny meter, že ak vieš robiť dobro, a nerobíš, máš hriech.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za faktické poznámky. Možno by som upresnil to vyjadrenie o tej zodpovednosti, že rozumiem a súhlasím s tým. Nemyslel som primárne vinu, to znamená, že Slovensko nesie vinu, alebo my osobne nesieme vinu. Sme súčasťou západnej civilizácie a sme súčasťou momentálne aj štruktúr západnej civilizácie, ako je Európska únia alebo NATO, preto sme aj nejakým spôsobom spojení a nesieme časť zodpovednosti.
Možno taký príklad. Ak budem vidieť človeka, ktorý či už z vlastnej viny, alebo z viny niekoho iného na ulici je zanedbaný, je bez domova, tak budem cítiť zodpovednosť mu pomôcť, nebudem cítiť vinu, že som to ja spôsobil, ale cítiť zodpovednosť mu pomôcť.
Takže v tejto pozícii, áno, treba aj historicky správne posúdiť tie veci, ale zároveň primárne pomôcť tým, ktorí tú pomoc naozaj potrebujú.
Ďakujem.

Ďakujem, vážená pani predsedajúca. Vážené dámy poslankyne, páni poslanci, tento problém je, samozrejme, omnoho komplexnejší a dlhší a bez toho, aby sme sa na chvíľku nevrátili do prapôvodu všetkých, by som povedal, pull efektov alebo tých tlakov, ktoré sa vytvárajú na Európu, sa nezaobídeme.
Už to tu viackrát bolo spomínané. Všetky migračné toky z Afriky sú predovšetkým vedené smerom k Európe, smerom k tým, ktorí budovali a mali do určitej miery infraštruktúru v afrických krajinách. To znamená, aj cieľové krajiny, ktoré sa sťažujú, že sú tými najväčšími platičmi a zaťažovateľmi tohto druhu migrácie, sú predovšetkým krajiny z dvoch pôvodov. Prvé, pôvodných koloniálnych krajín, ktoré naďalej majú veľkú komunitu týchto ľudí z týchto štátov na svojom vlastnom území, a preto predstavujú pomerne bezpečie bez jazykových prekážok a akési domáce prostredie pre týchto migrantov. A potom krajiny s veľmi, by som povedal, veľkorysým sociálnym systémom, ako je Nórsko alebo Nemecko.
Tento problém nevznikol dnes, nevznikol včera, nevznikol pred piatimi rokmi, ale za posledných desať rokov sa urobilo naozaj mnoho chýb, za ktoré teraz majú platiť všetci napriek tomu, že tie chyby boli v podstate individuálne. Za posledné roky bolo v Európe predovšetkým južnými krajinami zmenených z ilegálnych migrantov na legálnych takmer 5 miliónov utečencov. Všetci títo, alebo teda 5 miliónov migrantov, sa dohodnime presne, treba rozdeľovať medzi utečencami a migrantami. A 5 miliónov týchto migrantov vlastne sa zrazu stalo legálnymi migrantami, ktorí sa voľne pohybujú po Európe a opätovne ako snehová guľa sa nabaľujú vlastne na tú infraštruktúru, ktorú v tých krajinách majú vybudovanú, či už z pohľadu svojho vierovyznania, z pohľadu jazykov alebo z pohľadu blízkosti kultúr, a tak vznikajú v Európe a v niektorých veľkých mestách, samozrejme, osobitné komunity a satelitné komunity, ktoré nie sú integrované a, bohužiaľ, ani nebudú integrované. Do týchto častí veľkomiest európskych málokedy chodí polícia, je to život, ktorý tam funguje vlastne mimo zákonov tejto krajiny, a z nich vlastne pochádzajú aj potom ľudia, ktorí neboli uspokojení na svojich ambíciách, a potom môžu aj európske krajiny najmä z týchto vecí častokrát počítať tzv. svojich foreign fighters, a teda tých cudzích bojovníkov, ktorých dneska sa každý bojí z pohľadu návratu, aké bezpečnostné riziko pre svoju krajinu bude predstavovať.
Tých problémov, ktoré to vlastne spôsobili, ktoré dnes nás postavili pred situáciu, kedy nedokážu mnohé krajiny reálne dodržiavať tie pravidlá, ku ktorým sa zaviazali v európskych predpisoch, je napríklad aj určité neobmedzené poskytovanie azylantom v zmysle hesla: "Si nepriateľ môjho nepriateľa a automaticky si môj priateľ." A preto vlastne napríklad 100-percentné poskytovanie azylov čečenským migrantom sa ukazuje dnes ako veľmi nesprávne. Lebo nikto sa ani len nepokúsil selektovať medzi skutočnými utečencami z Čečenska ohrozených na živote a tých, ktorí proste sa rozhodli len migrovať do Európy, aby si tu vytvorili svoju infraštruktúru. Prakticky väčšina alebo veľká časť z týchto ľudí sa dnes práve ocitla v ozbrojených konfliktoch Islamského štátu a krajiny počítajú týchto zahraničných bojovníkov na stovky.
A je to práve opätovne tá situácia, že popri všetkých tých argumentoch, ktoré tu dnes zazneli, a chcem sa všetkým poďakovať za vecnú diskusiu, musíme brať do úvahy aj tento argument. Neurobme chybu, ktorú si budeme o päť rokov opätovne vyčítať. Keď nie teraz, tak kedy chceme zastaviť tieto chybné rozhodnutia, ktoré sme urobili nielen my, ale aj hlavne európske štáty, aby sa už neopakovali? A situáciu musíme začať riešiť.
A by som začal tak rýchlejšie a dal priestor čo najväčšiemu počtu ľudí, momentálne je najväčší tlak na Taliansko a Grécko. Taliansko a Grécko však nie sú finálnymi krajinami. Sú takisto tranzitnými krajinami, podobne ako Slovensko, Maďarsko, Poľsko alebo Česká republika. Tieto krajiny mali takú istú úlohu ako my, dôsledne ochrániť svoju hranicu. O tom, že tak nekonajú, niet absolútne pochýb. Nielen ochrana morskej, ale aj pozemnej hranice zlyháva na plnej čiare, najmä ak hovoríme o hranici s Tureckom. Tu potom vznikajú také rôzne dôvody na zamyslenie, že ak teda utiekli utečenci pred vojnou napríklad v Sýrii alebo v Iraku pred Islamským štátom a dostali sa do Turecka, kde niet pochýb, že už na živote ohrozovaní nie sú, aký je teda ten ďalší motív putovania z Turecka cez grécku hranicu do Európy?
Ak teda sa bavíme o tom, že máme zachraňovať predovšetkým tých ľudí, ktorí nie sú ohrození na živote, prečo potom nepodporíme intenzívnejšie Turecko, aby túto situáciu dokázalo lepšie zvládať? Ono má niekoľko stotisíc utečencov na svojom území, jednoznačne. A zaslúži si určite Turecko našu podporu, aby tú situáciu zvládlo. Jednak preto, že je to vlastne blízka kultúra aj náboženstvo z pohľadu krajín, z ktorej najmä teraz migrujú, čiže Sýria, Irak, ale aj preto, že je to vlastne pridružený člen, ktorý sa snaží vstúpiť do Európskej únie a ktorého minimálne na základe týchto dobrých vzťahov, ktoré s Tureckom máme, sme povinní podporiť.
Keď sa bavíme o opatreniach, ktoré robiť mimo nášho územia, je to napríklad téma Turecka, je to téma Jordánska, je to téma Egyptu. Ale je to téma aj Tuniska. Do Líbye dnes je veľmi ťažké ísť. Je dobrý nápad, nie je prvý, ohľadne bezpečných miest v severoafrických krajinách, ale o tom rokujeme už dlho. Niektoré sa dokonca už aj vytvorili, ako je napríklad v Nigérii, ale pre vstup do Líbye je treba mandát OSN. A o tom sa teraz práve intenzívne diskutuje.
Čiže prečo teda rezignovali tieto krajiny na ochranu svojej hranice? Práve preto, že si boli istí svojou takou jednoduchou štatistikou, ktorú teraz reprezentuje aj Maďarsko, ktoré takisto je veľmi zaťažené migračnou vlnou, a nikto o ňom nehovorí alebo len veľmi minimálne. 85 % všetkých migrantov, ktorí prídu do Maďarska, teda do krajiny, kde sa nebojuje, kde nie sú ohrození na živote, kde im naozaj nič nehrozí, odíde do 24 hodín z Maďarska ďalej. Zvyšných 15 %, resp. 10 z týchto 15 odchádza do 48 hodín. Tak potom ide v prevažnej miere o utečencov alebo nelegálnych migrantov? Lebo v Maďarsku sa určite nebojuje. Teda určite ten tlak na ochranu života a útek pred priamym ohrozením života neexistuje. V Turecku, si myslím, že tiež nie.
Čiže Grécko napríklad dostalo podporu vo výške 360 mil. na vybudovanie azylových kapacít, 360 mil. eur. Momentálne Grécko disponuje kapacitou 200 ľudí. Azylovou. Neviem, koľko hviezdičiek má ten azylový tábor, v každom prípade mám pocit, že niekde tu táto politika kontroly a tvrdého prístupu asi nie úplne bola dokonale urobená. A nechcem kritizovať Grékov, je to samostatná krajina, ktorá si robí svoju politiku, ale keby sme dôsledne pristupovali k napĺňaniu schengenského acquis, táto situácia by proste nevznikla.
Najväčším problémom je to, že neplníme základnú úlohu, ktorú máme, a to je readmisia a návratová politika. Readmisia je okamžité otočenie migrantov priamo na hranici. To je to, o čo sme my veľmi tvrdo bojovali od roku 2006 s Ukrajinou. Dlho to nefungovalo, dlho sme museli predkladať veľmi zvláštne dôkazy o tom, že stopercentne pochádzajú z Ukrajiny. Pretože Ukrajina vyhlásila: To sú nie naši migranti. Máte stopy na hranici? Nemáte? Nemáme sa o čom baviť, nie sú naši.
Čiže to je individuálne rokovania a snaha krajiny vyrokovať si takéto readmisné zmluvy so svojimi susedmi, odkiaľ migranti putujú. A nám dnes, dá sa povedať, že Ukrajina akceptuje 100 % migrantov, ktorí východnú hranicu prekročia, aj keď nemajú hneď, priamo sme nenašli ten odtlačok na tej hranici, ale je evidentné, že putovali z Ukrajiny. To je výsledok tvrdého tlaku, tvrdej spolupráce, pravidelných týždenných rokovaní v Užhorode, kdekoľvek, kde vlastne tieto rokovania sú, a výborné vzťahy s ukrajinskou pohraničnou strážou napriek tomu, že za posledné mesiace bola vystavená obrovskej turbulencii. Ale máme to nejakým spôsobom fungujúce a toto mnohé štáty nemajú. Mnohé štáty južnej Európy nemajú takéto zmluvy ešte ani uzavreté, nieto ešte napĺňané.
A tu je v podstate to ďalšie opatrenie, po ktorom sa volá, častokrát sa mu hovorí More for More. Všetky tieto krajiny dostávajú pomoc od Európskej únie. Ak chcete viac, musíte aj vy urobiť viac. A preto vlastne musíte pristúpiť k tomu viac, aby ste akceptovali readmisné dohody a návraty priamych nelegálnych migrantov do vašich krajín, odkiaľ vlastne odchádzajú. Lebo aj vy si musíte plniť povinnosti ochrany hraníc.
Hranice sú základným suverénnym znakom každého štátu. Aj Európy. Ak nestrážime hranicu, načo máme vízovú politiku? Načo udeľujeme víza len tým, o ktorých si myslíme, že nie sú nebezpeční pre Európu? Prečo potom robíme také obrovské šaškárny okolo víza, udeľovania víz v Číne? Prečo ich robíme, obrovské problémy pre udeľovanie víz v Indonézii, v Indii, v Pakistane, v Rusku, v Ukrajine, v Bielorusku, to je jedno, aj čo je najbližšie, keď nemáme problém pustiť každého, kto k nám na breh dopláva? To je proste problém. Buď teda rezignujme na to, že nerobme vízovú politiku, neochraňujme hranice, potom v poriadku, ako toky budú fungovať, alebo raz máme hranice, máme vízovú politiku, tak ju musíme uplatňovať stopercentne.
Readmisia je teda jedna vec, priamo, ktorá vyplýva z nájdenia migrantov priamo na hranici, druhá vec je návratová politika. Keď teda už nelegálneho migranta mám a neviem ho v rámci readmisnej zmluvy vrátiť a neprešiel mi konaním žiadosti o azyl a nedostal poskytnutý azyl, musí sa vrátiť do krajiny okamžite.
Po tejto kritike, ktorú sme urobili aj priamo na rokovaní Rady ministrov vnútra, sa postavilo po našom, našom vystúpení alebo po mojom vystúpení aj Španielsko, ktoré uznalo, že, áno, urobili sme tie chyby, že sme udeľovali nelegálnymi migrantom legálne povolenia. Túto chybu už nechceme opakovať, a preto pri poslednej takejto invázii plávajúcich člnov na Kanárske ostrovy sme okamžite zakročili v štátoch, odkiaľ tieto vlny pochádzali, začali sme nekompromisne všetkých nelegálnych migrantov vracať, ktorí nespĺňali kritériá o úteku pred a ohrozením života a podobne, a vlna okamžite poľavila.
Čiže ak ste sa pýtali, aké sú ďalšie opatrenia popri pomoci priamo krajín postihnutým utečenectvom, napĺňania readmisnej zmluvy, je konečné napĺňanie návratovej politiky. Západné štáty, nebudem ich menovať, majú zo 100 % rozhodnutí o návratoch, zrealizujú 10 až 20 %. To sú regulérni nelegálni migranti, ktorí boli uznaní ako nelegálni migranti, ktorí boli uznaní, že nemajú nárok na azylovú politiku, napriek tomu, že v niektorých štátoch je mimoriadne liberálna a udeľuje až 50-60 % všetkým nelegálnym migrantom. Tak z tých, ktorým neboli udelené, to znamená, že naozaj ani omylom nešlo o nejakých ohrozených ľudí, dali preč zo 100 % 10 až 20 %. Tak, samozrejme, každý, aj nelegálny migrant, sa môže cítiť bezpečne, lebo vedia, že ho nevyhostia.
Čiže návratová politika, aj to bolo témou poslednej Rady ministrov, že tuto musíme výrazne zvýšiť návratovú politiku a potom máme šancu, že okamžite tá vlna opadne, lebo každý bude vedieť, že je zbytočné na ten čln nastupovať, lebo teda nemá význam, lebo nás z Európy vrátia naspäť.
Ďalšia vec, ktorá je veľmi pre nás dôležitá, je, že trošku sa možno preriekol komisár pre migráciu, ktorý je teraz zhodou okolností z Grécka, že "niekomu sa vám možno zdá tých 40-tisíc veľa, niekomu sa zdá málo, v každom prípade je to dobrý začiatok". S dôrazom na dobrý začiatok. To znamená, dnes je to 1 000, lebo to je 785 plus presídlenia, to je zhruba 1 015, 1 100 ľudí dokopy pre Slovensko v rámci kvót, to znamená, dnes je 1 000, zajtra 5- a pozajtra 10-tisíc. A my skutočne tiež máme len nejakú integračnú kapacitu ako Slovensko. Práve preto je ten obrovský tlak, že musí to byť dobrovoľné. Musí to byť dobrovoľné.
Slovensko poskytuje pomoc. Poskytuje od roku 2008 na veľmi dobrom programe, ktorý je veľmi vítaný, robíme ho vlastne jediní v tej podobe, ako ho robíme, kedy vyberáme spolu v spolupráci s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu a s vysokým komisárom pre utečencov UNHCR presne najohrozenejšie rodiny poväčšine z utečeneckých táborov. Najprv začínali sme s utečeneckými tábormi v Iraku Palestínčanov, Kurdov a prešli sme až do dnešných dní, kedy sa bavíme o Sýrčanoch a Eritrejčanoch. Tieto najohrozenejšie rodiny vyberáme, okamžite ich vlastne prichyľujeme na Slovensku, poskytujeme im zdravotnú starostlivosť, vzdelanie pre ich detí, lebo väčšinou ide o matky s deťmi alebo rodiny, poskytujeme im vzdelanie, poskytujeme im ubytovanie, stravu, všetky tie veci, ktoré potrebujú, aby sa dokázali na chvíľku, ako sa hovorí, nadýchnuť a následne ich pripravíme na ich cestu do finálnej krajiny. V našom prípade to najčastejšie bývajú Spojené štáty.
Túto kapacitu sme postupne navyšovali zo 150 ľudí ročne na 300 a dnes sme pripravení ako ďalší príspevok k tejto humanitárnej kríze, zvládame robiť 600 ľudí ročne, aby sme dokázali sa o nich postarať, pripraviť a previesť ich do ich finálnej destinácie. Nakoľko Slovensko je proste tranzitná krajina nielen preto, že tu nemajú takú komunitu, ale aj ďalšia infraštruktúra je náročná, najmä pre ľudí s moslimským vyznaním, veď nemáme mešity. To znamená, každý, ktorý je, takýmto spôsobom hľadá skôr situáciu v krajinách, kde vlastne môže takýmto spôsobom sa stať súčasťou komunít, veľkých komunít, ktoré tam častokrát žijú. Čiže my plníme si túto úlohu.
Takisto ďalšia ponuka, ktorá je, na ktorú sa pripravujeme, je vlastne dočasná pomoc pre Rakúsko, ktorí v rámci vybavovania azylových procedúr majú minimálne alebo veľké problémy s kapacitami. A preto na ten čas vybavenia ich žiadostí o azyl môžeme tých migrantov, ktorí najmä pochádzajú zo západného Balkánu, najmä zo Srbska, z Macedónska, umiestniť dočasne na našom území. Akonáhle prídu na rad, keď sa uvoľní tá kapacita na dovybavenie tej ich formality v Rakúsku, lebo to sú rakúski migranti, tak vlastne sa vrátia naspäť do Rakúska a vybaví sa s nimi už tá ďalšia procedúra, ktorú Rakúsko má pripravenú. O tom teraz práve diskutujeme aj s rakúskou ministerkou. Čiže sú konkrétne programy.
Ďalej to, čo tu spomína pán poslanec Mikloško, to sú veci, ktoré jasne hovoria o možnostiach, ktoré poskytujú slovenské rodiny, mimovládne organizácie v súvislosti so sýrskymi kresťanmi. Mali sme tento pokus, nebol úplne úspešný. Ja im držím palce, aby sa to dalo. Nie je tá selekcia taká jednoduchá a nie vždy, keď už sú ako-tak umiestnení v tom utečeneckom tábore, majú chuť meniť ten svoj pobyt, lebo veria, že sa tá situácia v Sýrii upokojí, že nechcú opustiť priamo svoju rodnú krajinu.
Takisto hovorím, že je do určitej miery za týmto návrhom aj také trochu pokrytectvo alebo farizejstvo, pretože na jednej strane všetkých presviedčame, že nie je problém, aby sme tisícky utečencov bez absolútneho poznania z úplne tretích krajín prijali do Európy, na druhej strane máme problém schváliť vstup Bulharska a Rumunska do schengenského priestoru, pretože sa obávame, že občania Európskej únie rómskej národnosti z Bulharska, Rumunska budú voľne cestovať po niekoľkých krajinách.
Osobitne som ostro kritizoval jedného kolegu z jednej nemenovanej krajiny, ktorý hovoril, ako oni všetko zvládajú, ako oni všetko zvládajú. Oni len dočasne potrebujú pomôcť, aby tie kapacity vedeli napĺňať. Tak som sa ho opýtal, že: A čo boli tie týždňové články o dvoch rómskych rodinách v ich parku v hlavnom meste, ktoré nevedeli zvládnuť a ktorý bol obrovský škandál pre nich?
Čiže mnohé vyhlásenia sú príliš silácke a nevieme sa vysporiadať s vlastnou migráciou vnútornou v rámci Európskej únie, občanmi Európskej únie, teda občanmi Rumunska a Bulharska. A práve preto považujem tento návrh len za politikárčenie a nie reálne riešenie problému, lebo ono to naozaj nevyrieši. To je riešenie následkov, nie príčin.
To je presne ako v prípade povodní, v ktorých sme teda doma všetci, predpokladám, je, že začali by ste čerpať vodu z domu, do ktorého sa stále leje voda ešte z rieky. Najprv treba znížiť hladinu, dať tú vodu preč, zatarasiť pretrhnutú hrádzu a potom môžem odstraňovať následky.
Tá vlna pre Taliansko a Grécko nie je ničím novým. Nie je prvá a nie je posledná. Keď som počul vyhrážať sa jedného z ministrov, talianskeho, že tak my im dáme legálne pracovné povolenia, aby mohli cestovať po celej Európe. A čo robili Taliani doteraz? Doteraz robili presne to isté. To je tých, Taliani zlegalizovali 1,7 mil. nelegálnych migrantov na legálnych za posledné obdobie. Tak prečo sa tu bavíme o 40 tisícoch? To sú úplne iné čísla.
Ale opätovne sa vrátim k tomu tlaku medzi Talianskom a Francúzskom a k ich hranici. Veď Taliansko je bezpečná krajina. Žiadna vojna tam nie je. Nehrozí im žiadna smrť. Tak prečo potom tak neuveriteľne sa tlačia na to, aby sa dostali do Francúzska, ďalej do Kale a poväčšine do Spojeného kráľovstva, lebo tam je takisto ďalší tlak. A to je presne to, čo napovedá, že to nie je tá úprimná snaha iba si zachrániť holý život. Lebo keby to tak bolo, tak som spokojný aj v Turecku, aj v Grécku, aj v Taliansku, aj v Maďarsku, ale ja, dobre, väčšina z nich veľmi dobre vie, kam cestuje, veľmi dobre vie, čo má povedať azylovým úradníkom, a veľmi dobre vie, kde chce skončiť a koľko za to zaplatila.
A to je opäť tá falošná solidarita, na ktorú poukazujeme. Tí, ktorí sa dostanú zo severnej Afriky do Európy, sú predovšetkým bohatí, v úvodzovkách, pretože si dokážu zaplatiť tých 5-tisíc eur. A čo tí, ktorí tam ostali? Každý deň odíde 1 000 ľudí z týchto krajín, ale ďalších 100-tisíc sa tam narodí do tohto problému? A to nás netrápi?!
Ak chceme naozaj týmto ľuďom pomôcť, potom, áno, dobre, sme veľmoc ako Európska únia, tak poďme zainvestovať do tých krajín, poďme tam urobiť poriadok, aby skončila občianska vojna v Eritrei, aby sme urobili (potlesk), aby sme urobili poriadok v Líbyi. Keď teda niektoré štáty sa rozhodli, že potom až teraz je tá správna demokracia, až teraz sú chránené tie životy v Líbyi, až teraz je tam nádherne a perfektne, po tom, čo konečne bol odstránený diktátor Kaddáfí. To je presne tá otázka.
To je úplne iná situácia (potlesk), ako bola na Slovensku. Úplne iná situácia. My, keď sme urobili revolúciu, všetci sme demokraciu chceli, všetci ju budujeme, s chybami, s tým všetkým, čo má, ale stále vieme, že naše slobody sú omnoho viac chránené ako kedykoľvek predtým a sú neobmedzené, ako boli obmedzované predtým.
Predtým tam bol diktátor Kaddáfí, teraz sú tam polovojenské organizácie al-Káida, Islamský štát je v Líbyi. A ten teda rozhodne nedisponuje veľkou toleranciou k akýmkoľvek právam. Čiže je tam tá horšia situácia jednoznačne aj v oblasti ľudských práv, aj v oblasti životnej úrovne, vo všetkom.
Tak sme teda zodpovední, nespôsobili sme, boli sme proti tomu, dobre. Ale buďme teda solidárni s Európskou úniou a bavme sa o tom, že musíme vytvoriť tlak aj na OSN, aby bol ten mandát a mohla tam prísť Európska únia aj so svojimi vojakmi, policajtami, urobiť poriadok a ochrániť tých ľudí. Sme za to zodpovední.
Egypt sa našťastie spamätal a vrátil sa do, by som povedal, dobrých koľají, nakoniec mali tam aj ten predpoklad, čiže vcelku sa tá situácia stabilizuje. Ale aj Egyptu sme povinní pomôcť, pretože aj tam je mnoho, mnoho utečencov, ktorých nie úplne zvládajú. To sú práve krajiny. Ak ich podporujeme, máme právo od nich žiadať readmisné zmluvy, aby prispeli k tomu, aby ten tlak na Európsku úniu naozaj klesol.
K záveru vám chcem povedať iba toľko, že Slovensko zažilo svoju utečeneckú vlnu, a preto nesúhlasím aj s tým, čo bolo v prejave pána prezidenta, že my nevieme o utečencoch nič, my nevieme nič o migrantoch. Ale veď my sme tu mali v priebehu piatich rokov 45-tisíc migrantov prevažne z Afganistanu a Čečenska. Dokázali sme sa s tou vlnou vysporiadať, prežili sme ju aj s pochvalou UNHCR. Ale takisto sme vedeli, že sme iba tranzitná krajina, že nakoniec tu ostane pre nás bezvýznamné percento azylantov, pretože Slovensko udeľuje azyly na úrovni 5 až 7 %. Sú krajiny, ktoré dávajú 100.
A to tiež si treba rozmyslieť, kde potom je to bezpečnostné riziko. Dokiaľ nepreveríme, že tá osoba, jej príbeh o ohrození jej života je pravdivý, dovtedy ten azyl nemôže dostať. Používame na to všetky metódy. Dokonca raz sme boli kritizovaní pri jednom Egypťanovi, že sme zvolili neštandardné metódy, aby sme preukázali, že naozaj na piatej žiadosti o azyl konečne povedal pravdu. Štyrikrát pravdu nepovedal a v tej piatej konečne povedal pravdu a mohol dostať azyl, lebo bol naozaj prenasledovaný. Ale ten dôvod, a skutočný, schovával štyri žiadosti predtým, dva roky sa tu neustále objavoval a žiadal o azyl.
Čiže Slovensko má skúsenosť s utečencami, vieme, ako sa to robí, vieme tie veci zvládnuť, ale chceme, aby to bolo na našej dobrovoľnej vôli, akým spôsobom budeme pomáhať. A my to pravidelne robíme a budeme to robiť. Nemusí nám diktovať, akú solidaritu máme prejavovať, pretože ju pravidelne prejavujeme. A nehovoriac o tom, že takisto musíme mať trošku voľných kapacít pripravených na prípadnú vlnu z Ukrajiny. Nevieme, čo sa tam stane, kedy si Rusko začne robiť ešte chute na nejaké ďalšie časti Ukrajiny, tak ten exodus bude obrovský. A na to sa treba pripraviť.
No a na záver úplne by som len skonštatoval, že tak, ako si my plníme svoje úlohy pri ochrane našej hranice, a mnohí poslanci mali možnosť vidieť, chceme, aby to robili aj ostatní. Som trošku prekvapený, a aj keď my, samozrejme, súcitíme s kolegami z Maďarska, ale tvrdší prístup musí byť jasný, hlavne opätovné zavedenie víz pre západný Balkán je absolútnou nevyhnutnosťou, pretože tam naozaj nezabránite ani tisíckami kontrol. Keď prídete s pasom, ktorý vyžaduje bezvízový režim, vstúpite do Európskej únie a vzápätí požiadate o azyl, niečo nie je v poriadku. Alebo vyhlásme západný Balkán ako pre bezpečné, bezpečné územie, že tam nemôže existovať žiadny, žiadny potenciálny žiadateľ o azyl, pretože je to krajina, ktorá vstupuje do Európskej únie a plní všetky demokratické štandardy, a preto akúkoľvek žiadosť takéhoto občana o azyl môžte rovno odmietnuť. Alebo sa vráťme k vízam.
Sú dve možnosti, ale každá situácia, o ktorej sme sa teraz bavili, sa dá riešiť rýchlo a racionálne. Silná návratová politika, poctivá readmisia, téma opätovného sprísnenia vízových režimov.
Veď to urobili aj nám. Začali cestovať naši Rómovia do Anglicka, dostali sme naspäť víza. Pamätám si, keď boli zrušené v 90., v 92. a v 93. boli zavedené znova. Dlhé roky sme čakali, aby boli opätovne zrušené. To isté urobila predsa Kanada. Tá to urobila Maďarskej a Českej republike aj prednedávnom. My sme teraz vyslali policajného pridelenca do Kanady, aby púť našich Rómov v Kanade nespôsobila ďalšie víza, áno, udelenie ďalších víz pre našich občanov a cestovanie do Kanady. Takže myslím, že sme to schopní riešiť.
Ale každé takéto riziko má svoje riešenia. A to isté platí aj naopak. Sme schopní to ako Európa urobiť, ale kvóty sú v podstate len akýmsi politickým signálom pre tie krajiny, pre obyvateľov tých krajín, aby si politici utreli ruky, nevadí, že som nestrážil hranicu, veď si to solidárne všetci rozdelia a už je pokoj. A to je tá najväčšia chyba. (Potlesk.)
Ďakujem pekne. Ďakujem všetkým za veľmi vecné vystúpenia, ktoré tu doteraz boli.
Ja ani vlastne nechcem veľmi reagovať, len sme si to povedali aj mimo tohto mikrofónu, že to zhromaždenie, sa bavíme nielen, sa bavíme iba o extrémistických problematických zhromaždeniach aj s vidinou, že budeme usporadúvať aj predsedníctvo Európskej únie. A to nebudú štvortisícové zhromaždenia, to budú desaťtisícové zhromaždenia s veľkou účasťou zahraničných extrémistov a to je vec, na ktorú si musíme dať pozor.
Je to iniciatíva, ktorú má predovšetkým ZMOS. O tom nerozhoduje vláda ani parlament. To rozhodnutie bude vždycky na samosprávach. My môžeme len doručovať informácie a ony sa môžu rozhodnúť.
To isté platí o miestach týchto demonštrácií, či sa budeme baviť o verejných priestranstvách typických, ktoré sa dobre chránia, kde sa dobre chráni samotná demonštrácia, ktorá môže byť napadnutá, alebo keby tá demonštrácia chcela prerásť do nejakého otvorenejšieho konfliktu voči komukoľvek. V Bratislave je tých miest dosť. Každá samospráva vie veľmi dobre, či je to Námestie slobody, Námestie SNP, pred prezidentským palácom, Hurbankou alebo pred Národnou radou, to sú všetko tradičné miesta prejavov, názorov, ktoré majú ostať zachované a ktoré je dobré, aby ďalej fungovali, ale aj sa dobre chránia, lebo už je s nimi dobrá skúsenosť.
Tak ako zablúdili podľa mňa najmä českí fanúšikovia Baníku Ostrava pod Hrad a zlikvidovali ten pretek, z videa ste všetci videli tam, asi to nebol cielený útok na samotný pretek, akurát boli dosť dezorientovaní, keď asi zrejme utekali smerom, ktorý si sami presne nevybrali. Jednoducho tu je nevyhnutné, a potom začalo to absolútne nepochopiteľné napádanie ďalších ľudí, to je ale proste u nich zjavne zakódované v tomto správaní. A preto tá reakcia musí byť tvrdá. Práve tomu, aby sme vedeli tomuto predchádzať a vedeli sme naozaj ten dav, tak ako pri futbalových organizáciách, lebo tam je to najjednoduchšie, odprevadíte dav na štadión a odprevadíte ten dav zo štadióna. A tým je to vybavené. Tým pádom vlastne máte celé mesto bezpečné, s výnimkou stanice, štadióna a trasy na štadión a zo štadióna. A to je vlastne nejaká tá predstava, ktorú aj, po ktorej aj mestá volajú, aby mali jasnejšie napísané, lebo dneska je uvedené, niekoľko zhromaždení bolo zrušených a zakázaných, ale vždy tam bolo strašne veľa žalôb, čiže len skôr precizovanie textu, ako zavádzanie nejakých nových vecí, aby bolo jasné, že akonáhle ide to zhromaždenie proti základným ľudským právam, je základná vec, o ktorej sa musíme pobaviť, a ak sú k tomu ešte aj zbrane pridané a ďalšie veci, tak potom je to vec, ktorá je dôvodom na to, aby sme začali o tom diskutovať. Bavíme sa, naozaj jediné zhromaždenia, ktoré máme proti základným ľudským právam, ako je život, zdravie, vierovyznanie a podobne, sú len extrémistické. A žiadne iné sa nikdy ani nenavrhovalo zakazovať, ani sa o tom neuvažovalo, jediné, čo vždycky boli problémy klasicky týchto neofašistov, žiadne iné historicky problematické neboli. Aj keď mohli byť emotívnejšie, ale to už je vec, ktorá k tomu, samozrejme, automaticky patrí.
Ďakujem pekne za pozornosť, držím vám palce aj vo vašom rokovaní. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. No, pán minister, toto bolo už niekoľké vaše verejné vystúpenie, v ktorom ste sa pomerne dosť jasne dištancovali od povinných kvót a pomenovali ste aj bezpečnostné riziká, ktoré hrozia nielen Slovensku, ale celej Európskej únii z nejako nekontrolovaného prílevu utečencov alebo ekonomických imigrantov na Slovensko. Vy viete, však sme hovorili o tom aj na výbore, že podstatná časť tých argumentov sú aj mojimi argumentami a vo veľa veciach sa zhodneme. Ale ja musím s ľútosťou skonštatovať, že tú jednu vec, ktorú som očakával, ste tiež elegantne obišli.
Vy ste členom vládnej strany SMER, ktorá sa jasne dištancovala od povinných kvót, a vaši štyria poslanci v Európskom parlamente, ktorí by mali zastupovať národnoštátne záujmy Slovenskej republiky v Bruseli, tak ako ich podľa môjho názoru sa snažíte teraz zastupovať vy, vám vypovedali poslušnosť. Vypovedali vám poslušnosť a za svojím rozhodnutím si naďalej stoja. Dokonca vaša kolegyňa europoslankyňa vás ako ministra vnútra a váš postoj verejne spochybňuje.
Takýmito disproporciami, dovolím si povedať, vnášate medzi občanov Slovenskej republiky chaos, neistotu a nedôveru. Lebo prečo by oni vám mali veriť, že to myslíte úprimne, alebo že to naozaj tak bude, keď vaši štyria kolegovia v Európskom parlamente tvrdia niečo úplne iné. Tomuto ste sa vyhli a možno, že to vo faktickej poznámke stihnete ešte zodpovedať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán minister, nadviažem na toho gréckeho komisára, ktorý hovoril o dobrom začiatku, vlastnou osobnou skúsenosťou. Ja som bol asi pred dvoma týždňami v holandskom parlamente a rokovali sme najmä o kvótach, najmä o migrácii. A za prvé, keď poviete, že celá slovenská politická scéna sa zhodla na tejto otázke, tak to má mimoriadnu silu. To si naozaj asi všetci vieme, a preto je veľmi dobré, že to uznesenie ide konsenzuálne a celá politická scéna sa na tom dokáže zhodnúť. Na druhej strane len doplním, veľmi zle pôsobí, naopak, ten pochod neonacistov, ktorý tu bol, ktorý nám mimoriadne škodí, robí hanbu Slovenskej republike. Čiže každý, kto tam bol, by si mal uvedomiť, že škodí Slovensku. A, naopak, toto je cesta, ako môžem pomáhať Slovensku.
No ale, viete, v tom holandskom parlamente, aby som len demonštroval tú atmosféru, začal som tým Gréckom. Tak tam tá moja holandská kolegyňa, nebudem hovoriť meno, povedala, že, hm, aj oni sú proti kvótam, lebo riešia iba azylantov a nie ekonomických migrantov. A oni by radi chceli čo najviac ešte aj ekonomických migrantov. Úplne obrátená filozofia. Oni si myslia, že sem nasťahujú miliardu Afričanov a tým vyriešia problém Afriky. A toto som počul od úplne zmysluplnej relevantnej politickej strany v Holandsku. Takto tam je vedená tá diskusia. Úplne inak ako tu.
Čiže sme mali úplne iné kultúrne stereotypy. Inak je pravdou, že Holandsko tam, kde máte 1 000 euro ako základnú sociálnu dávku pre každého, tak pokiaľ majú dosť peňazí na to, aby riešili problémy Afriky celé, tak nech sa im tam nasťahuje aj miliarda Afričanov, ja teraz nebudem im nejakým spôsobom oponovať. Len si myslím, že by nemali nanucovať tento druh diskurzu aj do Slovenska, kde všetci dobre vieme realisticky, a teraz naozaj všetci, aj ja osobitne patrím k tomu, čo sa politologicky nazýva progresívna ľavica, je mi veľmi ľúto tých ľudí, všetci sme solidárni s tými ľuďmi, ale, preboha, nemôžete vyriešiť problém Afriky tým, že ju sem presťahujete! Čo tak tie peniaze investovať do Afriky a konečne pomôcť Afrike, konečne riešiť príčiny a nielen následky? A to je práve to, na čo zabúdajú niektorí kolegovia na Západe. Čiže, len mimochodom, v Holandsku má momentálne protiimigračná strana cez 20 %. Aj to sú dôsledky, žiaľ.
Ďakujem.

Ja by som povedal takto, že politických azylantov, samozrejme, vždy áno, hlavne ktorí presadzujú naše kultúrne hodnoty a demokraciu v krajinách, ktoré sú nedemokratické. Ale emigrantov, ktorí sú tu predovšetkým ekonomicky, ako spomenul pán minister, a ich situáciu a pôvod vzniku tejto situácie je potrebné riešiť v krajinách, naozaj, v ktorých táto destabilizácia, v ktorých táto situácia vznikla.
Ja chcem povedať, že mnohé západoeurópske krajiny dokonca naučili, v úvodzovkách, vítať týchto imigrantov z týchto tretích krajín, predovšetkým zo severnej Afriky a Blízkeho východu, vyberali tých lepších, bohatších, vzdelanejších a tam ostávali tí menej vzdelaní a chudobnejší a tí dneska veľmi ľahko podľahli extrémistickým islamským skupinám. Toto je veľký problém západného sveta a predovšetkým západnej časti Európskej únie. A teraz chcú toto riešiť proste rozdelením týchto ďalších a ďalších vĺn imigrantov, proste kvótami. To je absolútne neprijateľné.
Chcem ešte toľko povedať, že Taliansko, áno, Stredozemné more je aj naše more, pretože sme v tomto priestore a patríme do schengenského priestoru, do Európskej únie. Ale Taliani a mnohé iné krajiny brali peniaze proste na to, aby si chránili svoju hranicu. A čo urobili? Proste túto situáciu zanedbávali a zanedbali. A dneska, opakujem, chcú kvótami rozdeliť svoj problém na ostatné krajiny, ktoré si to zodpovedne plnili. To je takisto absolútne neprijateľné a v tomto musím s ministrom vnútra súhlasiť.