53.schôdza

65.
(Začiatok faktickej odznel mimo mikrofónu.) ... pán poslanec, v tom, ak niekto bezprizorne a bezducho označkuje ľudí, ktorí sa kriticky prejavujú protestom, prejavujú voči uvelebenému politickému riadeniu, za fašistov, neonacistov, neofašistov, dokonca za ľudí, ktorí sú zmanipulovaní. Mňa tiež mnoho ľudí, ktorí sa zúčastnili sobotňajšieho protestu, vyzvalo, aby som sa v ich záujme ohradila voči politikom, ktorí takýmto spôsobom nekorektne zasahujú do ich základných ľudských a demokratických slobôd a práv. Vyprosujú si, aby ich niekto takýmto spôsobom označoval nesprávnymi a politicky nekorektnými termínmi.
Ľudia majú právo sa zhromažďovať, majú právo svoj názor vyjadriť. A to, že dnes protesty a kritika mnohých ľudí, v mnohých prípadoch oprávnená kritika ľudí, je mlynom na politiku a zviditeľňovanie extrémistických a radikálnych skupín, treba sa zamyslieť, kto za tento stav nesie zodpovednosť.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Galko, v prvom rade chcem zdôrazniť, že strana SMER bola jedna z prvých, ktorá odmietla kvóty navrhované Európskou úniou. To, že niektorí naši europoslanci majú iný názor na niečo, je to ich osobný názor a je to prejavom demokracie v našej strane na rozdiel možno od iných strán, kde proste niekto si nemôže povedať svoj názor, ale u nás ten názor si môžu povedať a diskutovať o tom názore. To sa aj stalo.
Čo sa týka vášho vystúpenia, neviem, no zachytil som tam niečo, že chcete niečo potápať alebo by malo byť niečo potopené. No, ja neviem, však vy v strane máte názov Sloboda a Solidarita, kde ten zmysel solidarity z toho vášho názvu je teraz, keď takýmto prístupom chcete postupovať? Samozrejme, kvóty nie sú vhodné, nie sú dobré, ale, samozrejme, úplne uzavrieť azylovú politiku naša republika nemôže, lebo máme napríklad kresťanov, ktorí sú prenasledovaní a tí sú aj blízki našej kultúre, tým určite alebo niekomu fakt naozaj ide o život, že ho chcú popraviť len za to, že prejavil svoj názor, a takíto ľudia majú právo na azyl v zmysle všetkých demokratických princípov. Ale absolútne odmietať takýmto spôsobom, že proste potopiť lode pomaly a vracať to naspäť, tak zase úplne nie je celkom správne.
Áno, ale súhlasím v jednej veci, ekonomickí utečenci tu nemajú čo hľadať, majú pomáhať svojej krajine a nie utekať za ekonomicky lepším životom. Tak je to aj pri našich občanoch, ktorých vracajú. Ale pri ľuďoch, ktorí naozaj potrebujú azyl, treba urobiť výnimku a pristupovať k nim solidárne, čo máte aj v názve, a súcitne.

69.
Ďakujem. Keď sme v tej pracovnej skupine – Ľubo Blaha, ja a pán Fronc, myslím, Juraj Droba, pani poslankyňa Žitňanská – rozmýšľali a tvorili ten text, tak zaznievali tam rôzne názory, zaznievali tam názory, že mali by sme predsa ísť aj do tých interpretačných rovín, prečo situácia vznikla a podobne. A tam sme zistili, že vieme sa zhodnúť na mnohých veciach, je to ten jeden prvok, ktorý hovoríme, a to je dobrovoľné umiestňovanie, odmietnutie kvót a pod., ako to uznesenie znie. No a potom sme prišli k nejakým názorom, kde tá jednota z pochopiteľných dôvodov, zo šírky politického spektra vyplýva, nebola možná.
Mňa však v tvojom vystúpení, a to sme, myslím, že to tam nezaznelo v tej pracovnej skupine ani raz, vyrušil jeden moment, nie ten útok na kaviarenských intelektuálov a pod., ale tak ako si začal teraz poobede, a to bolo, že odtabuizujme nasadenie armády, vráťme všetko, čo je treba vrátiť a ak je treba, tak potopme tie lode. Myslím si, že k takémuto riešeniu pravdepodobne ani na Európskej únii a neviem, či sa tu niekto s ním stotožní okrem teba. A ja by som bol veľmi rád, keby si tento bod s tým, čo si teraz poobede začal, alebo teda po hlasovaní začal, dovysvetlil, pretože vtedy mne naskočili zimomriavky. A dúfam, že to nebolo myslené, že potopme tie lode, ak sú aj plné ľudí, lebo to už sme naozaj potom na tribúne nejakého sobotného protestu a nie v Národnej rade.

Ďakujem pekne. Neviem, či stihnem všetkým odpovedať, čo nestihnem, tak môžem osobne potom vysvetliť.
Pán poslanec Hlina, my sme slobodná strana, to po prvé, po druhé, vy viete houby o tom, na kom a na čom je SaS založená, po tretie, ja som konzervatívny liberál, ak viete, čo to je, a po štvrté, starajte sa sám o seba a budete mať ľahší život.
Pán poslanec Martvoň, ako budú tí vaši poslanci zastupovať národnoštátne záujmy Slovenska v Európskom parlamente, keď hlasovali za kvóty? Niečo iné je diskutovať, niečo iné je za kvóty hlasovať. Ako budú zastupovať tie záujmy? No nijako, to po prvé.
Po druhé, hovorili ste, že máme v názve solidarita, áno, máme, ale to máme byť solidárni s pašerákmi? No trt makový, tie lode pašerákov treba jednoducho potopiť, treba ich zlikvidovať. Pokiaľ si povieme, že keď ich dáme na dno, tak tam zašpinia olejom dno, tak ich treba vyloviť a treba ich dať, jednoducho ich treba zlikvidovať, treba im znemožniť, aby mohli naďalej kšeftovať s ľuďmi. Samozrejme, že ich netreba topiť s tými utečencami, ktorí v lodiach sedia, to je aj odpoveď pánovi Viskupičovi, takže ste ma zrejme asi dobre nepočúvali alebo nepochopili.
A čo sa týka pána Viskupiča, hovoril som o operácii EUNAVFOR, ktorá bola v pondelok schválená, tú zhodou okolností podporila aj naša vláda, podporujeme ju aj my v strane SaS, a práve tam sa čaká na mandát OSN, aby tie lode mohli byť potápané, aby mohli byť likvidované. To znamená, že jednoducho tam je súhlas predstaviteľov našich vlád, ja s tým osobne súhlasím tiež, jednoducho tie plavidlá, tie gumené člnky a neviem čo treba zlikvidovať, tých ľudí treba naložiť na vojnové lode a treba ich odviesť, odkiaľ došli, alebo ak došli z miest, kde sa bojuje, na iné miesto, kde bude poctivý azylový proces. Všetko.

2.
Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, a čo už, a teda aj pán spravodajca, aj vážení nemnohí kolegovia, kolegovia, kolegyne, pardon. Ako poznámku na úvod: Je možné, aj teraz za chvíľku budeme mať o tom brífing, že SMER je schopný zneužiť aj tak vážnu tému na to, aby využil ten záujem, ktorý tu je o ňu, teda nie poslancov, lebo ten vidíte, že zjavne nie je, ale verejnosti, na to, aby prepašoval do nášho zákonodarstva ustanovenia, s ktorými by sme ináč museli veľmi ťažko brzdiť a ktoré by určite narazili na odpor verejnosti. To sa týka vyvlastňovania pre účely vyvlastňovania. Nedá sa vylúčiť, že SMER aj s týmto cynicky... (reakcia z pléna) ... kalkuloval a asi to aj tak bude.
K téme, samotnej téme dovoľte uviesť. V zásade sme v takej situácii, že ak poviete viac ako jednoduchú vetu typu, som proti kvótam, tak riskujete, že vás nezvolia ani za domovníka. Naozaj, že riskujete si politický hrob. A otázka stojí, kto koľko odvahy naberie a povie o niečo viac, ako len túto jednoduchú rozvitú vetu. Pokúsim sa. Pokúsim sa povedať o niečo viac.
Začnem možno tak trošku netradične. Ja mám Námestie SNP skutočne rád. Ja tam vyháňam z toho námestia z pamätníka opilcov, manželka tam sadí stromy, proste, áno, je aj pravdou, že máme tam aj nejaké osobné záujmy, proste mám SNP námestie naozaj rád. Mám tam, dokonca sme urobili Múzeum 17. novembra, ktoré dotujem dosť výrazne, ale nebojte sa, nehovorím to preto, že chcem nejaké dotácie. Určite nie. Proste aj ju budem stále, pokiaľ budem vládať, budem to múzeum dotovať, lebo som presvedčený o tom, že to má zmysel. Máme, tam je wifi na tom SNP a viete, aké je heslo na tú wifi? Že Landmesser. Ktorí neviete, že kto bol Landmesser, vám poviem. Landmesser bol človek, ktorý v hamburskom prístave vtedy, keď bol sfanatizovaný dav a všetci hajlovali, tak Landmesser bol tento (rečník si zložil ruky pred seba). Tá fotka je úplne fantastická, radí sa medzi jedny z najkrajších fotiek. Naozaj z tej fotky ide ohromná sila, že sfanatizovaný dav hajluje a jeden človek proste toto dokázal.
Nehovorím to zbytočne. Hovorím to preto, že toto je môj vzťah k Námestiu SNP. A teraz na toto moje námestie, teraz to berte v úvodzovkách, sa v sobotu konalo jedno zhromaždenie a ja som na tom zhromaždení bol. Bol som pre tieto okolnosti, lebo mali sme tam osobný záujem, chránil som majetok, nie som ten typ hrdinu, ktorý by poslal svoju ženu. Dobre. Ja s týmto zatiaľ problém som nikdy nemal. Čiže som osobnou prítomnosťou dával pozor, ako sa situácia bude vyvíjať na tom námestí, a bol som svedkom tých udalostí. Bol som opretý o Kostol milosrdných bratov. Kostol, ktorý je na Námestí SNP, je Kostol milosrdných bratov. Tá symbolika je úplne fantastická, dá sa povedať, že naozaj to milosrdenstvo vtedy v ten daný moment v sobotu strašne chýbalo. Ja som v sobotu videl veľa ľudí, ktorí kričali: "Obesiť!" A ja som tam naozaj, skutočne bol. Ja som cítil tú emóciu, proste čo v tých ľuďoch je, oni, to ten dav kričal: "Obesiť!" Na pódiu stál, myslím, vtedy župan a nezastavoval ten dav. Ten dav nekričal "odsúdiť", čo by mohlo mať z určitého uhla pohľadu možno aj nejakú logiku, i keď v tomto prípade zvláštnu, lebo nemôžte odsúdiť niekoho za názor. Ale ten dav kričal "obesiť!" Proste a teraz by som chcel o tom hovoriť, že kde sme sa my vlastne aj naším konaním dostali.
Ak by ľudia, ktorí na tom námestí v sobotu boli, mimochodom tak ako proti migrantom a divákom cyklistických pretekov bojovali proti korupcii, tak Slovensko je Švajčiarsko. Naozaj, že keby proste toľko energie, ako oni vydávali v ten daný moment kvôli tak nesúrodým prvkom ako cyklistickí diváci a imigranti na to, aby táto krajina fungovala na báze toho, že pristupujeme zodpovedne k verejným zdrojom, tak je tu Švajčiarsko. Naozaj by tu z tejto krajiny bolo Švajčiarsko. Z toho davu, z tých ľudí, ktorí tam boli, bola cítiť obrovská frustrácia, ale v zásade iba z tých ľudí, a to treba povedať, že to neboli všetko ľudia, aj keď vo výraznej miere to boli ľudia, ktorým bolo v zásade jedno, len potrebovali vedieť termín, že kedy majú prísť, a bolo pre nich dôležité, že či dačo bude. Ale boli tam aj ľudia, ktorí tam prišli kvôli určitej, by som povedal, frustrácii a strachu, a to by som nepodceňoval.
Viete, ak my sme konfrontovaní, koľko? Pol roka, trištvrte roka sme konfrontovaní rôznymi videami na sociálnych sieťach, rezaním hláv, proste, by som povedal, so skutočnosťami, ktoré nevidíte ani vo filmoch zo stredoveku, hej, a to máte normálne na videu, že, tak tá emócia tým ľuďom, proste ten strach ich frustruje a proste nevedia to uchopiť a pre nich proste každá nová situácia, 40 alebo 50 mužov na člne, ktorí sú z toho prostredia, kde sa režú hlavy, sú automaticky tí, čo režú hlavy. Viete, že to by som, tie mentálne skratky by som nepodceňoval, ale to mne neprislúcha hodnotiť, to na to sú tu ďaleko väčší odborníci. Ale naozaj, že ten strach v tých našich ľuďoch funguje a ľudia sa boja nepoznaného a ja by som sa v zásade až tak tomu nečudoval, že určitý strach z niektorých skutočností ide.
Problémom však je, že či to necháme prerásť a či necháme ulice, či odovzdávame ulice. A ja som na ulici obrazne aj doslovne vyrástol, ja by som ulicu nikdy neprepustil ľuďom, ktorí nechajú skandovať dav "obesiť". Nikdy, nikdy by som to neurobil a urobil by som všetko, čo sa dá, preto, aby sa to nepodarilo, aby proste nedopustili to, že potom už to z tých ulíc ťažko, respektíve za cenu vysokú by sme vybojovali naspäť tie ulice. Čiže to dávam ako fakt na zamyslenie, nechcem povedať, že naprieč politickým spektrom, lebo ja by som napríklad až tak spolupracovať s niekým nechcel v uliciach, až zas tak nepoctivú politiku by som nechcel robiť. Ale z pohľadu sociologického by sme nemali dopustiť, aby sme prišli o ulice, aby občania, ale aj politika štandardná, menej štandardná, ale ako-tak ľudská aby prišla o ulice Bratislavy, aby prišla o ulice Slovenska. To by sme nemali dopustiť a mám pocit, že sme trošku k tomu blízko.
Európska únia, Európska komisia, kto sa v tom vlastne vyzná, však, že kto to vlastne povedal, že treba tie kvóty, hej? To sú naozaj veci, ktoré asi niekde vznikli, majú nejaký predpoklad na to, má, a ja nieže by som nechcel riskovať, aby ma nezvolili ani za domovníka, a ja si tiež myslím, že kvóty sú zlé, tiež som o tom presvedčený, že systém kvót a takto, že ich určíte administratívne, sú zlé. A dokonca by som povedal, že ony sú z určitého pohľadu aj nefér voči tým ľuďom, ktorí utekajú, lebo poviem to na jednom príklade, možno si moc nepomôžem. Ale viete, keď aj od nás sa utekalo, aj z našej rodiny išli do Ameriky, hej, proste chodilo sa, za robotou sa utekalo, ale v zásade sa šlo do Ameriky a mysleli sa tým Spojené štáty americké. Teraz predstavte si, že tí utečenci, tí ľudia, a to bola ekonomická migrácia, sa vylodia na tom, kde sa to vtedy pristávalo, na Long Islande a teraz im nejaký úradník povie: Pozor, vážení, síce ste v Amerike, ale vy pôjdete do Strednej Ameriky, pôjdete do Bolívie, kde je ešte horšie pomaly jak na tých Kysuciach. A to je tiež, by som, určitý moment aj na tento fakt chcel, nechcem povedať, že upriamiť, lebo zasa nie je až tak rozhodujúci, ale tiež je podľa mňa aspoň ho treba spomenúť.
Tí ľudia utekajú, otázka stojí, utekajú do Európskej únie? Alebo utekajú do Francúzska, utekajú do Španielska, utekajú do Nemecka, alebo je tam niekto z Líbye, kto uteká do Veľkého Krtíša? Ja neviem v tejto chvíli. Hej, že možno keď trošku, keď trošku hyperbolizujem, poviem, že ak sa hovorí, že všetko so všetkým súvisí, tak aj toto súvisí s niečím, s čím, a ja viem, že by to mohlo byť aj zle pochopené, ale možno je to aj daň za kolonializmus, niekedy kolonializmus fungoval, tí, čo mali more, nasadli do lodí a išli dobýjať, my sme more nemali, možno aj keby sme mali, aj tak by sme nešli, lebo my vieme dobiť tak akurát svoju ženu, ale nevadí. Proste naozaj že tie krajiny nejakým spôsobom proste viedli aj tie koloniálne vojny a proste boli aj kolonizátormi a vtedy sa dane neplatili a už vôbec nie tomu obyvateľstvu, hej, za to, že niekto na tých ich zdrojoch prírodných poväčšine nejakým spôsobom profitoval. Čiže dá sa povedať z určitého uhla pohľadu, že tie krajiny, ktoré sú najviac konfrontované teraz s touto migračnou vlnou, v zásade možno aj platia daň z kolonializmu. Hej, proste určitým, dobehlo ich to, síce o dosť neskôr, ale ich to možno dobehlo.
A to by som teda, my sme nekolonizovali, čiže my by sme v zásade nemali platiť túto daň, obzvlášť, keď my ešte budeme platiť všelijaké iné dane, ktoré nás len čakajú a ktoré sú spojené aj s tým, s čím som v zásade tento odsek začal, s tými nesprávnymi konaniami Európskej únie alebo komisie, koho vlastne.
Európska komisia nám moc nepomohla v tom, že ako napríklad nás nechala, respektíve nenechala riešiť rómsku otázku. Ona nám v tom nepomohla, ten upejpaný, upejpaný prístup nás ešte vyjde draho, lebo je rozdiel riešiť rómsky problém z monitoru bruselského počítača a je rozdiel riešiť rómsky problém v dennodennej konfrontácii, hej? Čiže možno ten uhol pohľadu sa mení teraz, možno to aj súvisí s tým, že aj tí naši prišli do bruselských parkov, hej, možno tá, ten tesný kontakt, to už som povedal, keď chceš niečo poznať, obzvlášť ak chceš nad niečím zvíťaziť musíš tam byť. Čiže aj toto možno pomáha, že ten kontakt. Čiže áno, ja si dovolím tvrdiť, že my budeme mať čo robiť už kvôli jednému, kvôli súboru nesprávnych rozhodnutí Európskej únie, respektíve komisie z pohľadu rómskej otázky, hej, my budeme mať čo robiť a nech nám Európa drží palce, aby sme to zvládli. Lebo vtedy sa my staneme ďalšou hrozbou pre Európu, keď to nezvládneme, tak jak teraz sa javí ako hrozba Líbya, ale ono sa za určitých okolností nezvládnutie nášho problému môže tiež javiť ako veľká hrozba.
Čiže toto jedno rozhodnutie nás posilňuje, konkrétne nás, Slovensko, nás posilňuje v tom stanovisku, že sme proti kvótam a takto administratívne určeným, to je moje presvedčenie. Čiže na túto chvíľu sa naozaj stotožňujem s tými vyjadreniami, ktoré tu vzácne odzneli v zhode, že toto nie je riešením, naozaj toto nie je riešením a už vôbec nie je riešením pre nás. Ak; ja nezabŕdnem do nejakých teórií o destabilizácii Európy, áno, je faktom, s ktorým možno budeme konfrontovaní, že toto spôsobí obrovskú destabilizáciu európskeho priestoru a my k stabilizácii európskeho priestoru, a tým skončím, by sme mali prispieť tým, že my budeme zodpovedne riešiť našu situáciu, náš prínos pre stabilizáciu toho, s čím bude Európa konfrontovaná. Bude veľký a silný v tom, lebo my by sme to dokonca možno ani nezvládli. Viete, že keby sme náhodou aj do toho systému týchto povinných kvót išli, tak v našom prípade hrozí, že by sme to nejakým spôsobom pokazili, ktoré ešte nikto nevie, ako sa dá aj toto pokaziť. U nás je vysoký predpoklad, že aj to by sme zvládli, čiže naozaj pre Európu a pre stabilitu Európy je lepšie, keď nás nechajú zodpovedne pristupovať k svojim záväzkom, ktoré máme na východnej hranici, ktoré nás aj nemálo stoja, aby sme zodpovedne robili svoju azylovú politiku, aby sme zodpovedne prijímali riešenia na problém, ktorý nepríde ani zajtra, ani pozajtra, ale do určitého času príde určite. Uvidíme, v akej forme, to, s čím sa borí teda hlavne východ Slovenska, toto bude náš prínos pre stabilizáciu Európy, ktorej hrozí veľká destabilizácia práve kvôli tejto migračnej vlne. Takže naozaj my sa v tomto nemôžme preceniť, toto keď zvládneme, tak prispejeme najviac, čo môžme preto, aby Európa zostala taká, ako je.
A úplne skončím s tým, že ja som Európan z pohľadu toho, že si myslím, že je to myšlienka správna. Ja som čítal dokonca aj Schumana, ja som si nečítal iba nejaký, nechcem sa nikoho dotknúť, nejaký bulvárny denník, čítal, venoval som sa tomu aj hlbšie, tej myšlienke, a verím tej myšlienke. Stále verím tej myšlienke. Problém však je, že nám to celé nejak uniká pomedzi prsty. To už sa nechcem vracať, keď tu príde pán Richter, hej, že čo sme my schopní, že dať dôchodcom 17 či 12 eur a ešte si vypýtať potlesk a na druhej strane nechať zaplatiť obchvat za 4 miliardy. Proste my sme stratili cenu, vedomie o tom, čo sú peniaze, čo je skutočná práca, a pomohlo tomu čiastočne aj nešťastné nastavenie a vnímanie eurofondov a týchto vecí. Zdá sa, že Európska únia má ďalší problém, ktorý prinesie do vnímania toho priestoru, a to je tento princíp kvót. Čiže nepomáha si v tomto a bol by som rád, keby sme to zvládli s noblesou, aby sa tá myšlienka nepokazila, aby nám nepálili vlajku Európskej únie, aby nám ju netrhali, lebo tú v sobotu trhali. A keď už niekto má pocit, že áno alebo nie, ja by som dal príklad peruánsky, tam prali vlajku Peru a pomohli si, lebo to má veľký význam, vtedy odstúpil ten prezident. Čiže keď tak, tak skúsme ju potom prípadne, keby bolo celkom zle, oprať vlajku Európskej únie. Ale určite nie trhať a páliť.
Ďakujem pekne.

4.
Spomenul si viacero podnetných vecí a zrovna tak, ako sme tu to poobedné rokovanie otvárali, že nás tu bolo podľa mňa podkritická menšina, ma zaujali dva momenty. Prvý ten, že pri týchto protestoch, kedy si tému osvojujú ľudia, ktorí nemajú problém vysloviť svoj jednoznačný postoj, že ak niekto kričí "obesiť", tak držiac mikrofón a majúc tú mediálnu prevahu, by mohol tomu davu povedať, že toto celkom nie je riešenie a tu je niekde tá hranica zodpovednosti. Ja som bol zhodou okolností presne v tom istom čase v Ostrom Grúni a myslím si, že tak ako ty si rečnil, a je tam aj spravodajca a sedím tu ja, máme skúsenosti s tým, ako sa tento spôsob dávania názoru najavo v našej spoločnosti, nie teraz, ale už dlhodobo udomácňuje a že ty možno aj pod dohľadom policajného zboru máš svoju skúsenosť s blokovaním. Ja som si to zažil v Trnave, videl som nejaké fotky teda, lebo my sa asi nevyskytujeme, nikto nás z toho nebude obviňovať, na tých istých protestoch, a niekedy máme pocit, že sme, že prichádza bezmoc.
Ja by som v tejto chvíli chcel povedať, že nie, nie sme bezmocní a možno aj to, že stojíme v jednom šíku za to, že problémy ľudí, ktorí chcú za lepším životom alebo proti nebezpečenstvu utekať do Európy, máme na mysli, že kvóty sú zlé, chceme to na báze dobrovoľnosti, ale že nenecháme tému zneužívať ľuďom, ktorí chcú iných ľudí vešať na kandelábre a že v tej činnosti... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

6.
Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegyne tu nie sú, čiže len milí kolegovia, najskôr by som chcel privítať, že máme k tejto vážnej téme rozpravu v Národnej rade a dokonca aj to, že prišlo ku konsenzu, že by parlament mal prijať záväzné stanovisko pre vládu, pre premiéra a pre ministra vnútra, ktorí budú rokovať o potenciálnej možnosti zavedenia povinných kvót pre nelegálnych migrantov. Ja si myslím, že je to téma nelegálnej migrácie, ktorá, žiaľbohu, tak skoro neodíde, bude s nami dlhšie obdobie a je dobré, keď o nej jednak hovoríme, nachádzame nejaké styčné body. A myslím si, že treba, aj keď podporíme pravdepodobne všetci to uznesenie, treba možnože aj niektoré nové veci povedať a uviesť, lebo sú v tej diskusii veci, ktoré trošku zaznievajú z takých falošných tónov, a aj o nich predpokladám, že je potrebné hovoriť.
Už v marci tohoto roku, keď sa zostrovala situácia na Blízkom východe, ja som navrhoval v Národnej rade 10. 3., aby nám predložila vláda a ministerstvo vnútra informáciu o tom, aké sú výzvy nelegálnej migrácie, ale aj o tom, aké sú voľné kapacity migračného úradu pre potenciálnu pomoc náboženským menšinám na Blízkom východe, ktoré sú ohrozované na živote Islamským štátom. To bolo v marci a ešte som výslovne uviedol, že tá situácia je taká vážna, že by asi bolo dobré naprieč politickým spektrom hovoriť o tom, akú konkrétnu pomoc vieme týmto ľuďom a rodinám, ktoré sú prenasledované, poskytnúť. Ten záujem bol naozaj, aby to bolo naprieč politickým spektrom. V tom marci to hlasovanie o tomto bode, samozrejme, že nebolo naprieč politickým spektrom a podporila ho len opozícia, lebo vtedy téma nebola možno zaujímavá, aj keď už bolo zrejmé vtedy, aká je situácia, čo hrozí, nebolo to vtedy vecou vnútroštátnej diskusie.
Koniec koncov téma kvót pre nelegálnych migrantov je na stole Rady ministrov päť rokov. Päť rokov! Európska komisia, Európsky parlament tlačia na zavedenie povinných kvót päť rokov. Áno, tá téma sa dostala do pozornosti najmä kvôli tragédiám v Stredozemnom mori. Ale tá téma veľkého tlaku nelegálnej migrácie vo vzťahu k južným krajinám, najmä Taliansku a Malte a Cypru a Grécku, tu je dlhé roky. A na každom rokovaní Rady ministrov každý mesiac v Bruseli bola téma prerozdeľovania migrantov na stole, každý rok, každý mesiac.
V tom čase, musím povedať, že ale absolútna väčšina štátov, dokonca aj teda veľkých štátov vrátane Nemecka, Francúzska, bola proti prijatiu povinných kvót. Čiže tá téma sa síce opakovala, Európska komisia ju tlačila, Európsky parlament ju tlačil, ale v Rade nemala šancu prejsť. A ja som aj navrhoval Komisii v tom čase, že či má zmysel vôbec posúvať tú diskusiu ďalej, pokiaľ je zrejmé, že sa vôbec nedá hovoriť o podpore tohoto podľa mojej mienky nesystémového opatrenia.
Už v tom čase, lebo to nie je žiadny objavný nápad, ale pomerne logická vec, sme argumentovali a spolu s nami väčšina krajín Európskej únie, ktoré boli v Rade, že povinné prerozdeľovanie migrantov by spôsobilo, čo sa nazýva pull efekt. To znamená, že by sa prerozdelili migranti a vytvorilo by to vlastne motiváciu ďalšej nelegálnej migrácie, aby ďalšia vlna prišla, ktorá by sa potom tiež ďalej prerozdeľovala. Ja preto od začiatku tej diskusie tvrdím, že pokiaľ raz začne kompetencia Európskej únie prerozdeľovať kvótami migrantov, tak tá kompetencia Európskej únie neskončí. Ak raz začne, ak bude mať raz začiatok, nebude mať nikdy koniec. A to všetci vieme, lebo tá otázka niekedy je a tá diskusia sa pohybuje v mantineloch. To znamená, že buď niekto je proti kvótam, a teda je tiež napádaný, že je pomerne akože v extréme, alebo je za kvóty a je napádaný proste z nejakej vlastizrady. Ja by som sa tomu chcel vyhnúť, týmto mantinelom.
Ale tá otázka zo strany ľudí, ktorí sú skôr za prijatie riešenia navrhovaného Európskou komisiou, je, že veď 800 ľudí zvládneme. Osemsto ľudí zvládneme. A ja by som mal tendenciu povedať, osemsto ľudí zvládneme, ale problém je, a to si každý uvedomujeme aj zo skúseností, ako iné kompetencie Európskej únie boli napĺňané v minulosti, že ak raz bude noha vo dverách, ak raz ten systém začne, on potom neskončí. Všetci to veľmi, veľmi dobre vieme. A treba to povedať veľmi otvorene, lebo to je naša skúsenosť s pomerne každou jednou kompetenciou, ktorú Európska únia má. Akonáhle je precedens, tak ten precedens, samozrejme, je nasledovaný.
Čo by som chcel ale zdôrazniť, aj v tej diskusii sa to spomína, ale podľa mojej mienky nie dosť dostatočne, že existujú dve skupiny nelegálnych migrantov. Dve veľmi rozdielne skupiny. Jedna skupina sú ľudia, ktorí utekajú zo svojej vlasti nie kvôli tomu, že chcú sa mať lepšie v inej krajine, ale pretože utekajú, lebo im hrozí nebezpečenstvo pre ich život a život ich blízkych. To je štandardne situácia ľudí utekajúcich z oblasti Iraku a Sýrie, teda najmä príslušníkov náboženských menšín – či kresťanských, alebo jezídov. To sú aj ľudia, ktorí pravdepodobne nemajú v tomto okamihu záujem dlhodobo zostať mimo svojho domova a by sa domov radi vrátili, pokiaľ by sa situácia v ich domovoch zmenila. To sú ľudia, ktorí spĺňajú podľa mojej mienky podmienky pre udelenie azylu kdekoľvek. Kdekoľvek.
A minister vnútra, neviem, či to včera spomínal, na výboroch to spomínal, rôzne také zaujímavé príbehy o tom, ako si niekedy žiadatelia o azyl vymýšľajú dôvody, ako sa potom preverujú tie dôvody, aká je ich sexuálna orientácia. Je to akože zaujímavé, tieto epizódky. Neviem, či on trošku tú diskusiu neposúva o niečo nižšie.
Ale v každom prípade tieto prípady sú zreteľa hodné, lebo spĺňajú podmienky pre udelenie statusu utečencov. A tam si myslím, že máme, áno, povinnosť byť solidárni a povinnosť týmto ľuďom podať pomocnú ruku, pretože naviac k tomu pristupuje ďalší faktor okrem toho, že sú azylanti, že to v princípe sú osoby zo skupín, najmä kvôli vierovyznaniu, ktoré by asi mali lepšie možnosti sa do slovenskej spoločnosti integrovať ako iné skupiny.
Ja teraz nechcem dlho hovoriť o projekte multikulturalizmu a či zlyhal alebo nezlyhal. Myslím, že dneska je konsenzus, že zlyhal. Tak na to netreba byť žiaden veľký odborník. A problém je, že nekontrolovaná nelegálna migrácia do krajín západnej Európy spojená so zneužívaním sociálneho systému naozaj vytvorila proste getá, ktoré sú izolované a ktoré sú problémové ekonomicky, sociálne, ale aj bezpečnostne.
Keď sa tu spomínali ekonomickí migranti zo Slovenska, ktorí, samozrejme, že boli a išli do Európy, do západnej Európy a do Ameriky a Južnej Ameriky, to je pravda. Ale v tom čase aj Spojené štáty americké na účely ekonomickej migrácie uplatňovali pomerne jednoznačné kvóty, z ktorej krajiny zoberieme koľko migrantov. Osvedčilo sa to aj v tom, že títo migranti v princípe sa do spoločnosti integrovali. Integrovali. Tá skúsenosť s mnohými moslimskými komunitami v západnej Európe je úplne opačná.
A preto si myslím, že pri rozmýšľaní o pomoci migrantom by sme mali brať na zreteľ dva parametre. Prvý je parameter dôvodu, pre ktorý sú na ceste z domova. Či sú utečencami, ktorým hrozí, že budú popravení, keď sa vrátia domov, alebo je ich motivácia čisto ekonomická. To je prvé kritérium. A druhý parameter je, do akej miery ide o osoby, ktoré majú potenciál sa do slovenskej spoločnosti bez väčších problémov integrovať. To si myslím, že by mal byť náš záujem. A koniec koncov, lebo nemáme neobmedzené možnosti pomôcť úplne všetkým.
Ani Európska únia tú možnosť nemá, a preto by ten druhý parameter tiež mal byť braný do úvahy, berúc do úvahy aj negatívne skúsenosti posledných desiatok rokov, ako dopadli nekontrolované migračné vlny do západnej Európy. A priznávam na účel diskusie, že multikulturalizmus možnože mal peknú ideu. Budeme všetci pekne žiť, budeme sa mať všetci radi a bude svetový mier. Faktom ale je, že tá prax v Británii, Nemecku, Holandsku, vo Francúzsku je diametrálne odlišná. A o tom treba hovoriť tiež.
Ja by som, z toho dôvodu podporujem návrh uznesenia. Ja by som tam v tom uznesení aj v tom záväznom stanovisku, ktoré vlastne na uznesenie odkazuje, viacej odlíšil tie dve kategórie migrantov. Lebo z hľadiska práva a podľa mňa aj morálnej povinnosti pomôcť sú to dve veľmi odlišné kategórie.
Vyjadrím sa ale aj k veciam, ktoré boli spomenuté aj v súvislosti s vystúpením pána predsedu vlády včera a jedna sa týka možnosti obmedzovania zhromažďovacieho práva a druhá sa týka potenciálneho referenda, ktoré by bolo vyhlásené, ak by summit a Rada ministrov prijala záväzne právny nástroj, ktorý by stanovil povinné kvóty pre členské štáty Európskej únie.
Začnem tým zhromažďovacím právom. Ja som to už včera spomenul v reakcii. Ja by som bol veľmi, veľmi opatrný. Dnešný zákon, ktorý je platný 25 rokov a je vo vzťahu k ústavnému právu na slobodu zhromažďovania podľa mňa veľmi dobre nastavený, už umožňuje zakázať zhromaždenie, ak jeho účelom je vyvolávať násilie, podnecovať nenávisť, ak je zrejmý účel. Čo ďalšie chceme zakázať? Inými slovami, že mne sa zdá, že tie návrhy riešenia, to sú riešenia, ktoré, ja to nazývam, že hľadajú problém. Čo ideme riešiť? Teraz nie je možné dopredu podľa mojej mienky stanoviť v zákone, že ak existujú indície, že by sa to mohlo zvrhnúť, tak to zakážeme. Lebo dáme tým kompetenciu do ruky úradníkovi rozhodovať, že mne sa zdá, tak sa pozerám, budú tam aj nejakí v zelených košeliach, hnedých košeliach, hrozí tam niečo, radšej to zakážme preventívne. Ja si myslím, že to je protiústavné obmedzovanie slobody zhromažďovania. To znamená, sloboda zhromažďovania, som presvedčený o tom, ako aj sloboda prejavu chráni aj prejavy extrémistické. A myslím si, že štát nemá právo rozhodovať, ktoré zhromaždenia sú dobré, ktoré zhromaždenia sú zlé a ktoré z tých zlých zhromaždení zakážeme a zakážeme ich dopredu. Je vecou polície, áno, v právnom štáte je vecou polície, aby chránila majetok, životy a zdravie ľudí. A polícia to aj v sobotu urobila a urobila to správne.
A dokonca si myslím, že ak niekto koná, ako konali viacerí, násilne, aj som to verejne povedal, že by stálo za úvahu, to je apel na našu justíciu, aby v týchto prípadoch v superrýchlom vyšetrovaní boli páchatelia odsudzovaní nielen na podmienky, nielen na peňažné tresty, ale aj na krátkodobé, možno niekoľkodňové nepodmienečné tresty odňatia slobody. Väzenské tresty. To by mohlo mať generálno-preventívny účinok, aby nabudúce niekto nehádzal dlažobné kocky na kočík alebo do áut, alebo do policajtov. Čo naša legislatíva dnes plne umožňuje. Prax justície je trošku iná, ale zákon to umožňuje. Čiže ako pri slobode prejavu ja som v tomto veľmi citlivý na zmienky, že ideme s dobrým motívom – o tom nepochybujem – obmedzovať slobodu zhromažďovania.
V kontexte slobody prejavu, ktorá je veľmi podobná slobode zhromažďovania, veľmi príbuzná slobode zhromažďovania, raz povedal Winston Churchill, že pokiaľ má krajina slobodu prejavu, tak bude mať aj veľa hlúpeho prejavu. To je jasné, ale tá iná varianta, tá iná alternatíva, že zakážeme prejav, ktorý sa nám zdá byť hlúpy, je v rozpore so základnou premisou slobody, prejavu slobody prejavu, že dospelí ľudia v slobodnej diskusii môžu byť presvedčení o čomkoľvek. Nemali by sme tak ľahko sa tejto premisy vzdávať v slobodnej spoločnosti.
A ja viem, že môj názor na slobodu prejavu je v tejto, minimálne v tejto snemovni výrazne menšinový, je dlhodobo známy a viem, že väčšina v snemovni sa prikláňa k tomu, že štát má právo povedať, ktoré názory budú trestnoprávne stíhané. Ja si ale myslím, že jediná deliaca čiara principiálna medzi chráneným prejavom a nechráneným prejavom je to, že prejav už nie je chránený vtedy, keď podnecuje k násilnému konaniu. To už nie je chránený prejav. Ak povie hlavný skinhead pred rómskou osadou, poďme ich zlynčovať, tento prejav nie je chránený. Lebo to už ani nie je prejav. To je povel k činnosti, povel k akcii. Všetko ostatné, všetko ostatné v slobodnej spoločnosti musí byť chránené. A nerobíme dobrú službu slobode prejavu ani slobode zhromažďovania, keď tieto základné premisy budeme spochybňovať. Vôbec je to v princípe potom groteska.
Poviem už posledný komentár k tomu. A vidíme to aj v krajinách nám blízkych alebo menej blízkych. Vo Francúzsku je trestne stíhateľné popieranie genocídy Arménov. V Turecku, naopak, je trestný pravý opak, keď niekto spomenie genocídu Arménov. Ja si myslím, že genocída Arménov bola, o tom niet pochybnosti, ale nemal by to byť štát, ktorý v trestnom zákone deklaruje, kde sa nachádza pravda. To je v rozpore s tým, čo by štát mal robiť. A preto by som apeloval aj na predsedu vlády, aj na vládnych poslancov, aby veľmi, veľmi pozorne a veľmi pozorne a veľmi citlivo zvažovali, či sa pustia do zmeny zákona o zhromažďovacom práve.
Posledná poznámka k tomuto. Čo by sa vecne zmenilo? Teraz mimoprávne. Títo ľudia, ak by sa im dajme tomu zakázalo zhromaždenie, by sa im zakázalo zhromaždenie, aj tak by prišli, aj tak by tam prišli. Boli by zatknutí, predpokladám, lebo prišli na nelegálne zhromaždenie. Ešte by sme z nich vytvorili martýrov, ktorí budú vláčení políciou nie preto, že robia násilné činy, to verejnosť akceptuje, ale preto, že sme im zakázali povedať svoj názor a zhromaždiť sa. Komu by sme tým pomohli? Len a len extrémistom. Prvá správa na Markíze, ako im je znemožnené zhromažďovať sa. Super! Nič lepšie by sme im nevedeli urobiť. O tom som absolútne presvedčený.
A poviem aj paralelu s minulosťou. V tridsiatych rokoch, to sa možnože málo vie, malo Nemecko zákony podobné našim, čo sa týka slobody prejavu. A mnohí nacisti boli trestne stíhaní za antisemitské prejavy. A z tých trestných stíhaní a z tých súdnych pojednávaní si proste urobili reklamu, reklamu, že oni sú martýrmi slobody prejavu. V tom čase sa to možnože zdalo, by sa nám zdalo, že takéto obmedzovanie slobody prejavu malo nejaké svoje opodstatnenie, v tridsiatych rokoch v Nemecku. No ako nám história ukázala, tak to tak nebolo. Čiže preto by som bol veľmi, veľmi citlivý k obmedzovaniu ústavných slobôd kohokoľvek, aj extrémistov. Nenabehnime na ich hru. Oni by naše ústavné slobody obmedzili, keby boli pri moci, bez pochybností. Ja si nemyslím, že by sme mali mať zmýšľanie podobné.
Posledná poznámka je i k návrhu, ktorý tu bol včera vyslovený, o referende. Premiér včera tvrdil, že ak Európska komisia, on tvrdil, že Európska komisia, to sa asi pomýlil, Európska komisia nič neprijíma, len navrhuje, ak Európska únia, teda Rada ministrov a Európsky parlament prijme právne záväzný nástroj, tak aby zabránil jeho implementácii, navrhne parlamentu sa uzniesť na vyhlásení referenda. Pán premiér Fico je pôvodným vzdelaním právnik. Určite vie, že ani referendum, ani zmena ústavy, ani nič iné nezabráni implementácii platne prijatého európskeho práva. Mne potom hovoril minister vnútra, že v princípe to bude tak, že či ľudia sú ochotní platiť sankcie za nerešpektovanie európskeho práva.
To mi príde také trochu zvláštne. Lebo principiálny postoj je, nesúhlasíme s tým, je to za čiarou vyslovene, nech je referendum o vystúpení z Európskej únie. Ale povedať, že my sme na nejaké pravidlá pristúpili, teraz to poviem, že vy ste na ne pristúpili v Lisabonskej zmluve, a budem ešte o tom hovoriť, a teraz tvrdíte, že a v princípe nám sa teraz zdá, že nie a urobíme referendum, a to mi príde ako veľmi nepoctivá záležitosť. A premiér veľmi dobre vie, že referendum právne európske právo nijako zmeniť nemôže. Dokonca ani keby bolo platné. A všetci vieme, že by platné pravdepodobne nebolo.
Ja si myslím, nech referendum, ak niekto chce referendum, kľudne nech organizuje petíciu. Ja si nemyslím, že je úlohou parlamentu, aj keď to je jeho ústavná kompetencia alebo možnosť, vyhlasovať referendá. Parlament povie, jednohlasne možnože dnes o piatej, že sme proti kvótam. Prečo máme vyhlasovať referendum o tej istej veci? Ak to chce občianska iniciatíva, fajn, nech je, ja som za referendá všetkými desiatimi. Čiže to mi príde, ako keď sa spomínalo v kontexte zhromažďovacieho práva, že aby tá téma nebola zneužívaná na nejaký politický kalkul, tak mne príde myšlienka o referende ako čistý politický kalkul pred voľbami. A všetci to veľmi dobre vieme. Čiže by som bol opatrný.
A teraz k tej Lisabonskej zmluve. V roku 2008, keď bola Lisabonská zmluva v parlamente, tak v tom čase premiér Fico ju sa snažil schváliť v parlamente čím skôr. Boli sme jedna z prvých krajín. Dokonca tvrdil, tvrdil v tom čase, že kto nie je za Lisabonskú zmluvu, tak je za to, aby sa znovu zaviedli na hraniciach pasy. Čo bola úplná blbosť. Tento parlament kvôli v tom čase straníckym záujmom, konkrétne kvôli znovuprijatiu do Internacionály, tlačil prijať Lisabonskú zmluvu ako jedna z prvých krajín EÚ. Ja nebudem dlho citovať. Ja som vtedy vystúpil a jednu vec, ktorú som spomenul, je práve o tej, čo hovoríme dnes. Lisabonská zmluva posúvala mnohé veci z jednohlasného rozhodovania na rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou. Inými slovami, rušila právo veta členských štátov v mnohých oblastiach. A hádajte, ktorá bola jedna z tých oblastí? Azyl a migrácia. Ak by sme neprijali Lisabonskú zmluvu a nebola by platným, primárnym právom dnes, tak Slovensko má právo veta. Právo veta v tejto veci, má ho aj Maďarsko, má ho aj Poľsko, má ho aj Česko, aj ďalšie krajiny. Tak premiér Fico tento parlament žiadal v rýchlom konaní, aby Slovensko prišlo o právo veta v oblasti azylovej migrácie, a teraz tvrdí, že ak podľa pravidiel, s ktorými on súhlasil, Európska únia rozhodne, tak vyhlásime referendum, ktoré nebude mať síce právny účinok žiaden, ale veď idú voľby. A to mi príde ako farizejské. To mi príde ako tvrdo farizejské.
Ja by som jeden odsek odcitoval, možno dva z toho vyjadrenia, nerád citujem sám seba, ale z toho môjho vystúpenia v tomto parlamente v roku 2008, lebo to nie je vec, ktorú zisťujem spätne, že sme o ňu prišli, ale som na ňu parlament upozorňoval v roku 2008. Citujem: "Zároveň sa mení v mnohých oblastiach hlasovanie z jednomyseľného hlasovania na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. To nie je teória. Ja som niekoľko rokov bol v Rade ministrov aj ešte ako minister spravodlivosti a viem, aké je dôležité, aby členské štáty mali právo veta v mnohých oblastiach výkonu svojej politiky." Bol to problém, ktorý sme riešili potom ešte aj s vtedajším predsedom výboru Mikušom, ktorý predsedal eurovýboru a ktorý sa týkal uznávania rozhodnutí v rodinnom práve. To bol teda konkrétny, konkrétny príklad, ktorý som spomínal.
A znovu nešlo o to, aký model rodinného práva my chceme, ale o to, kde sa o ňom bude rozhodovať. Či v našom parlamente, alebo v Bruseli. O tom je celá debata: Kde sa bude rozhodovať a kto bude rozhodovať.
A moja otázka znie: Ak posúvame mechanizmus jednomyseľného hlasovania, rozhodovania kvalifikovanou väčšinou, aký je na to dôvod? A pýtam sa konkrétne, aký návrh, ktorý bol dobrým návrhom, v Rade ministrov a v Európskej rade neprešiel len preto, že by bol blokovaný nejakým štátom. Inými slovami, často tu poslanci spomínajú, že tento text je pre našich občanov. Tak mi povedzte jeden konkrétny príklad, ako Lisabonská zmluva pomôže našim občanom, v čom im pomôže. Pokiaľ to nemajú byť len frázy.
Práve naopak, oslabí ich postavenie, oslabuje ich právo rozhodovať o veciach verejných našich občanov a zástupcov našich občanov. Inými slovami. Ak by nás, ak by parlament vaša vláda nepresvedčila o prijatí Lisabonskej zmluvy, dnes by reálne naša vláda, náš premiér, a teda aj tento parlament, ktorému sú zodpovední, mohol povedať k povinným kvótam "nie". A bolo by to právne záväzné v tom, že by bez nášho súhlasu povinné kvóty nemohli byť prijaté.
Preto mi to príde farizejské, že ste na to boli upozornení, napriek tomu ste odhlasovali Lisabonskú zmluvu, ešte ste kritizovali tých, ktorí boli proti, a dnes tvrdíte, že v princípe za to môžu nejaké okolnosti, ktoré nie sú vo vašej moci. A preto mi príde tá kombinácia Lisabonu v roku 2008 a nápadu s referendom dnes ako absurdná, ak ju vyslovuje ten istý človek. Naviac ja viem, že téma migrantov je dnes politicky citlivá a – už to spomínal kolega Hlina, že sa k nej v princípe vyjadruje skoro každý. A aj predseda vlády.
My na Slovensku okrem pomoci utečencom; a ja som rád, že pomáhame utečencom dlhé roky a máme viaceré programy, je to chvályhodné a robí to každá vláda, aj táto vláda. Ale my tu ešte máme jednu kategóriu migrantov. Rozhodne nie legálnych. A to sú bývalí väzni z Guantánama, ktorí boli prijatí len za vlády Roberta Fica, ktorí predstavujú pre Slovensko, viacerí z nich, bezpečnostné riziko. A ja nemám úplnú slobodu hovoriť o konkrétnostiach na tomto pléne a ani nebudem, ale mal som skúsenosť ako minister vnútra s riešením tej prvej skupiny väzňov z Guantánama a ubezpečujem vás, že ak niekto tvrdí, že to boli osoby, ktoré žiadne riziko nepredstavovali a nemali žiadne kontakty na teroristov, tak je to klamstvo a absurdnosť. A viac povedať nemôžem, lebo som viazaný mlčanlivosťou. Preto ma prekvapuje, s akou ľahkosťou prijímame druhú skupinu väzňov z Guantánama, tretiu skupinu väzňov z Guantánama. A áno, ja v mnohých veciach súhlasím aj s tým, čo sa deje v Spojených štátoch amerických, ale nikdy by som nesúhlasil s tým, aby Spojené štáty prevážali na Slovensko väzňov z Guantánama za právneho stavu takého, že americký kongres zakáže ich pobyt na území Spojených štátov a Spojené štáty ich ponúkajú iným spriazneným krajinám. Fúha, tak to moc principiálne teda nie je. A som prekvapený, že vláda, ktorá je tak ústretová k prijímaniu nelegálnych migrantov, ak chcete, v tom širokom slova zmysle, väzňov z Guantánama, ktorí majú a mali prepojenie na teroristov a dnes, keďže je to populárna téma, tvrdí v úplne inom kontexte niečo dramaticky iné, aj to mi nepríde ako celkom konzistentné.
Takže keď ste nás vyzvali, pán predseda, svojím príhovorom, že by sme, aj keď súhlasíme s textom uznesenia, mali ísť do širších proste dimenzií a povedať svoje názory, tak som ich povedal. Nechcem ja ísť do téz o tom, že kto spôsobil či kolonializmus, či komunizmus, imperializmus, je to možnože diskusia zaujímavá, ale neviem, či je v tomto okamihu až taká prínosná. Nech každý povie svoj názor, jasné. Ale myslím, že ten celkový kontext nelegálnej migrácie a návrhov na riešenie je potrebné v tomto parlamente povedať.
Ďakujem, pán predsedajúci.