Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážený pán poslanec Kadúc, ešte skôr ako odídete, musím vám povedať, že nie je to politický ťah, pred dvomi rokmi návrh zákona pána Viskupiča nemohol prejsť ani do druhého čítania, lebo bol neopraviteľný, podľa slov legislatívcov. Boli tam také veci, my sme sa o tom veľmi vážne bavili, aj v médiách dokonca, bolo to neopraviteľné skutočne vtedy.
Dámy a páni, ale poďme k návrhu tohto zákona, ktorý máme na stole. Ja sa budem držať rokovacieho poriadku, lebo v prvom čítaní nehodnotíme paragrafové znenie, ktoré budeme upravovať alebo neupravovať alebo s ktorým budeme súhlasiť alebo nesúhlasiť v druhom čítaní. Ale bavme sa o tomto návrhu zákona ako o tom, či ho potrebujeme alebo nepotrebujeme. Ja si myslím, že ho potrebujeme a že je skutočne najvyšší čas, že ho prijímame preto, lebo žijeme v jednej nesmierne povrchnej dobe a tento zákon tiež nám trošku túto dobu mal by zinakovatieť. Poviem vám len jednu príhodu, keď tu už všetci hovoria príhody, ja poviem tiež jednu, ktorá sa mi stala nedávno, keď som sedel na Hviezdoslavovom námestí a išla jedna mamička s takými deťmi ročníka, ja neviem tie deti 7, 8, 9 rokov mali, a tá mamička aj s pani učiteľkou tie deti viedli a tá pani učiteľka hovorila, že: „Detičky, a teraz,“ podotýkam, že boli sme na Hviezdoslavovom námestí, „vám ukážem jednu sochu, fantastickú sochu, ktorá je veľmi inšpiratívna pre vás, hovorte o nej doma, že ste ju videli, skutočne je to socha, ktorá charakterizuje Bratislavu, je to socha Čumila a určite si ju pozrite a odfoťte sa pri nej.“ A tie detičky práve prechádzali okolo sochy Hviezdoslava, hej. V takejto spoločnosti žijeme. Je to povrchná spoločnosť. A či je to v rámci kultúry v literatúre alebo v hudbe alebo vo výtvarnom umení, sme dlžníkmi, aby sme prijímali legislatívne normy, ktoré by tieto druhy umenia podporili.
Treba povedať, že tento návrh zákona nie je o populárnej muzike, ako tu mnohokrát zaznelo, on je o hudbe, on je o muzike ako o celku. To znamená, tam patrí všetko, od populárnej muziky cez vážnu muziku, cez folklór, všetko, všetko, všetko, čo sa hudby týka. No a v prvom rade si od toho sľubujeme všetci aj otvorenie nejakého autorského zázemia. Ja vám poviem jeden príklad. V bývalej Česko-slovenskej republike sa robilo podstatne viacej pôvodnej slovenskej tvorby, či už koncertnej, opernej, inštrumentálnej, vokálnej a tak ďalej a tak ďalej, ako sa jej robí dnes v Slovenskej republike. Je to neporovnateľne viac. No asi tu niečo nie je v poriadku, asi treba niečo s tým spraviť. Prečo je tento zákon? No preto aj dôsledky tohto zákona budú hovoriť o tom, že veď to je propagácia štátu v tom najlepšom slova zmysle, v tomto prípade hudby, v tom najlepšom slova zmysle. Nikto za tým nemôže hľadať žiadnu politiku. Je to len a len a len o muzike. Aj tie kvóty sú o muzike.
Všetci sa odvolávate, alebo niektorí z vás, ktorí vystúpili k tomuto zákonu sa odvolávajú na Cikkera, Suchoňa, Moyzesa, sú mnohí ďalší skladatelia, Ferenczy, Kafenda, Holoubek a tak ďalej, Andrašovan a tak ďalej a tak ďalej. Myslíte si, že v tomto prostredí, v ktorom žijeme dnes, v tomto prostredí, ktoré charakterizuje tú muziku, ktorá vzniká, by títo autori mohli existovať? No nikdy by nevznikli. Nikdy by nevznikli, lebo to trhové prostredie by ich akosi nemalo prečo inšpirovať. A preto tu musí byť podpora jednoducho týchto žánrov. Veď koľko takých telies bolo zničených? Kto dnes vie o tom, čo vlastne je to zborový spev? Kto dnes vlastne vie o tom, čo je to inštrumentálna muzika? Kto dnes vie o tom, čo je to komorná vokálna tvorba? Veď tieto žánre vôbec neexistujú. A tento návrh zákona je aj o tom, aby istým spôsobom sa mobilizovalo autorské prostredie. A to autorské prostredie sa mobilizuje len vtedy, keď bude mať kde vysielať, keď ho bude mať kto vysielať. A, ešte raz, vy keď jednoducho nevytvoríte podmienky pre to, aby takáto muzika zaznela, a budete púšťať do éteru len jednu muziku, ja už som na to odpovedal aj pánovi poslancovi Lipšicovi, vy keď nedostanete okoštovať aj z tej inej muziky, no ťažko si ju vyberiete, keď ju nebudete poznať. Čiže preto je tu aj tento návrh zákona, preto sú tu aj tie kvóty, ktoré tak na prvý pohľad škaredo vyzerajú. Je to autorské zázemie, ktoré tu bolo. Dnes nikto z týchto ľudí netvorí preto, lebo nemajú prečo tvoriť. Nemajú prečo tvoriť, lebo sa jednoducho nevysielajú. Ja som bol pred tromi hodinami v Hudobnom fonde, ktorý je úplne prázdny, hej. Tam už dnes nikto nechodí, nikto si nepožičiava noty. Nikto dnes Hudobný fond ako keby nepotreboval. No načo by ho niekto aj potreboval? Kto z neho vysiela? Občas je to na Devíne. Ale aj Devín už dnes nie je to, čo bol pred, povedzme, piatimi, siedmimi, desiatimi, pätnástimi rokmi. Všetci sa odvolávame na skladateľov, ktorí vznikli v istej dobe, ktorú kritizujeme. Ale vytvorme aspoň trošku také podmienky, aby tu jednoducho tí skladatelia mohli znovu tvoriť to, čo tu kedysi tvorili. Ide o hudobné žánre, ktoré dnes už nepoznáme. Aj o tom je tento návrh zákona.
Okrem iného vo svete televízie zafungoval princíp konkurenčného boja. A vygeneroval pomerne vysoký podiel pôvodnej tvorby na celkovom vysielacom čase. V rozhlasovom prostredí sa tak nestalo a môžeme teoretizovať, prečo sa tak nestalo. Zrejme podstatné tu bude, že rozhlas je posluchové médium, teda človek sa nekoncentruje prioritne na to, čo počúva, ale využíva rozhlas ako zvukovú kulisu inej, dôležitejšej činnosti. To nemotivuje majiteľov rádií na nič iné, iba na to, aby ich program koncipovali ako súvislý tok populárnej hudby prekladaný v určitých časových intervaloch stručným spravodajstvom. Vo vysielaní komerčných rádií veľmi, veľmi sporadicky natrafíte na publicistiku, ale vôbec nie na pôvodnú tvorbu. Rozhlasové dramatické diela, rozprávky, náročnejšia hudba, to je teritórium výlučne vyhradené vysielateľovi zo zákona.
Majitelia licencií na rozhlasové vysielanie nám cez niektorých kolegov poslali odkaz, aby sme im nehovorili do toho, koľko percent času v ich vysielaní môžu vyhradiť pre slovenskú hudbu. Lenže to je jediný segment ich vysielania, ktorý vieme ovplyvniť. Nemôžeme nikoho nútiť, aby začal vysielať autorskú rozhlasovú tvorbu, pretože slovenské rádiá na to jednoducho nemajú vybudované kapacity, celé rádio je neraz jeden počítač. A keďže nám ide o to, aby v rozhlasovom vysielaní na Slovensku bola zastúpená aj pôvodná tvorba, navrhli sme aspoň túto oblasť, základnú normu, ktorej sa hovorí zjednodušene, že vždy po štyroch cudzojazyčných skladbách by mala nasledovať jedna slovenská skladba, veľmi zjednodušene, samozrejme, kde slovenská v zmysle špecifikácie obsiahnutej v zákone znamená buď po slovensky, alebo s autorským či interpretačným podielom nášho občana. Ja rozumiem tomu, že zahraniční majitelia slovenských rozhlasových filiálok budú mať trošku problém doplniť do zásobníka aj diela, na ktoré nemajú v rámci svojich medzinárodných sietí autorské práva, ale myslím, že to nie je taký neprekonateľný problém, aby sme sa kvôli nemu vzdali možnosti dopriať slovenskému poslucháčovi viac pôvodnej hudobnej tvorby.
Ja by som ešte pripomenul z tohto miesta, s akou negatívnou energiou sme museli zápasiť, keď sme do zákona dostávali povinnosť vysielateľov zabezpečiť napríklad slovenský dabing rozprávok, určite si spomínate na tú debatu, ktorá tu bola, pretože vzťah k jazyku televízie je deformovaný už v čase, keď sa dieťa učí používať elementárne pojmy, tak ako sme zvykli na psíka a mačičku a nepučíme sa od smiechu, že to nie je pejsek a kočička. Tak podľa môjho názoru o tri roky či päť rokov sa nik nepozastaví nad tým, že každá piata alebo šiesta pesnička v rádiu je slovenská.
Trošku ma mrzí len to, že musíme na to prijímať zákon, že to nie je automaticky tak, ako sa to stalo napríklad v televíziách, či už verejnoprávnej alebo komerčných. A pamätáte sa, keď sme tu pred opäť nejakým časom hovorili o pôvodnej slovenskej tvorbe, koľko tu bolo negatívnych emócií, koľko tu bolo negatívnych slov v rozprave rôznych poslancov, ktorí hovorili o tom, že je to čosi, čo nemá šancu na úspech.
Myslím si, že po prijatí tohto návrhu zákona budeme si môcť povedať, či sa zámer podaril alebo nepodaril. A ja pevne dúfam, že už to nebude vnímané nijako politicky, ale keď tak propagandisticko-slovensky. Ďakujem za pozornosť.