53.schôdza

Ďakujem veľmi pekne pani Vášáryovej aj pánovi Jarjabkovi za faktické poznámky. Dovolím si reagovať, ale iba na pána Jarjabka. No vtedy by to nebol predvolebný ťah, keby to bolo prijaté vtedy, keď tu už raz bol ten istý úmysel. A mohli sme na tom pracovať. Práve preto legislatívny proces pozostáva z troch čítaní, aby sa v druhom čítaní vylepšilo to, čo je tam možno v tej chvíli podľa vás zlé. Ale ten úmysel bol úplne totožný, ktorý tu už v parlamente bol. Ja si môžem pozrieť tie hlasovania, ale ja teda silno pochybujem, že niekto od vás bol za ten návrh. Proste išlo o čisto politické rozhodnutie zmiesť ten návrh zo stola v minulosti. A teraz sa blížia voľby a tento návrh, ak sa nemýlim, bude účinný od 1. Januára. Je to veľmi pekný politický nástroj, veľmi fajn sa to podáva aj tým umelcom, ktorí v zásade aj vystupujú v mediálnom priestore a pôsobia na verejnú mienku. Hovorím, ja vám to neberiem, len treba povedať, že je to cynický kalkul, to proste musí zaznieť a zaznieť musí ešte, že to tu kľudne mohlo byť už pred dvomi rokmi. Ale vy ste s tým čakali, čakali, čakali. A vám garantujem, že ak by voľby náhodou boli v roku 2017, čakáme ešte o jeden rok, či tí vydavatelia sa náhodou nespamätajú. Veď ono po roku sa to nedá vyhodnotiť, či to slovo bolo dobré, zlé, bolo splnené alebo nebolo splnené. Je jasné, že sa to dá.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážený pán poslanec Kadúc, ešte skôr ako odídete, musím vám povedať, že nie je to politický ťah, pred dvomi rokmi návrh zákona pána Viskupiča nemohol prejsť ani do druhého čítania, lebo bol neopraviteľný, podľa slov legislatívcov. Boli tam také veci, my sme sa o tom veľmi vážne bavili, aj v médiách dokonca, bolo to neopraviteľné skutočne vtedy.
Dámy a páni, ale poďme k návrhu tohto zákona, ktorý máme na stole. Ja sa budem držať rokovacieho poriadku, lebo v prvom čítaní nehodnotíme paragrafové znenie, ktoré budeme upravovať alebo neupravovať alebo s ktorým budeme súhlasiť alebo nesúhlasiť v druhom čítaní. Ale bavme sa o tomto návrhu zákona ako o tom, či ho potrebujeme alebo nepotrebujeme. Ja si myslím, že ho potrebujeme a že je skutočne najvyšší čas, že ho prijímame preto, lebo žijeme v jednej nesmierne povrchnej dobe a tento zákon tiež nám trošku túto dobu mal by zinakovatieť. Poviem vám len jednu príhodu, keď tu už všetci hovoria príhody, ja poviem tiež jednu, ktorá sa mi stala nedávno, keď som sedel na Hviezdoslavovom námestí a išla jedna mamička s takými deťmi ročníka, ja neviem tie deti 7, 8, 9 rokov mali, a tá mamička aj s pani učiteľkou tie deti viedli a tá pani učiteľka hovorila, že: „Detičky, a teraz,“ podotýkam, že boli sme na Hviezdoslavovom námestí, „vám ukážem jednu sochu, fantastickú sochu, ktorá je veľmi inšpiratívna pre vás, hovorte o nej doma, že ste ju videli, skutočne je to socha, ktorá charakterizuje Bratislavu, je to socha Čumila a určite si ju pozrite a odfoťte sa pri nej.“ A tie detičky práve prechádzali okolo sochy Hviezdoslava, hej. V takejto spoločnosti žijeme. Je to povrchná spoločnosť. A či je to v rámci kultúry v literatúre alebo v hudbe alebo vo výtvarnom umení, sme dlžníkmi, aby sme prijímali legislatívne normy, ktoré by tieto druhy umenia podporili.

Treba povedať, že tento návrh zákona nie je o populárnej muzike, ako tu mnohokrát zaznelo, on je o hudbe, on je o muzike ako o celku. To znamená, tam patrí všetko, od populárnej muziky cez vážnu muziku, cez folklór, všetko, všetko, všetko, čo sa hudby týka. No a v prvom rade si od toho sľubujeme všetci aj otvorenie nejakého autorského zázemia. Ja vám poviem jeden príklad. V bývalej Česko-slovenskej republike sa robilo podstatne viacej pôvodnej slovenskej tvorby, či už koncertnej, opernej, inštrumentálnej, vokálnej a tak ďalej a tak ďalej, ako sa jej robí dnes v Slovenskej republike. Je to neporovnateľne viac. No asi tu niečo nie je v poriadku, asi treba niečo s tým spraviť. Prečo je tento zákon? No preto aj dôsledky tohto zákona budú hovoriť o tom, že veď to je propagácia štátu v tom najlepšom slova zmysle, v tomto prípade hudby, v tom najlepšom slova zmysle. Nikto za tým nemôže hľadať žiadnu politiku. Je to len a len a len o muzike. Aj tie kvóty sú o muzike.
Všetci sa odvolávate, alebo niektorí z vás, ktorí vystúpili k tomuto zákonu sa odvolávajú na Cikkera, Suchoňa, Moyzesa, sú mnohí ďalší skladatelia, Ferenczy, Kafenda, Holoubek a tak ďalej, Andrašovan a tak ďalej a tak ďalej. Myslíte si, že v tomto prostredí, v ktorom žijeme dnes, v tomto prostredí, ktoré charakterizuje tú muziku, ktorá vzniká, by títo autori mohli existovať? No nikdy by nevznikli. Nikdy by nevznikli, lebo to trhové prostredie by ich akosi nemalo prečo inšpirovať. A preto tu musí byť podpora jednoducho týchto žánrov. Veď koľko takých telies bolo zničených? Kto dnes vie o tom, čo vlastne je to zborový spev? Kto dnes vlastne vie o tom, čo je to inštrumentálna muzika? Kto dnes vie o tom, čo je to komorná vokálna tvorba? Veď tieto žánre vôbec neexistujú. A tento návrh zákona je aj o tom, aby istým spôsobom sa mobilizovalo autorské prostredie. A to autorské prostredie sa mobilizuje len vtedy, keď bude mať kde vysielať, keď ho bude mať kto vysielať. A, ešte raz, vy keď jednoducho nevytvoríte podmienky pre to, aby takáto muzika zaznela, a budete púšťať do éteru len jednu muziku, ja už som na to odpovedal aj pánovi poslancovi Lipšicovi, vy keď nedostanete okoštovať aj z tej inej muziky, no ťažko si ju vyberiete, keď ju nebudete poznať. Čiže preto je tu aj tento návrh zákona, preto sú tu aj tie kvóty, ktoré tak na prvý pohľad škaredo vyzerajú. Je to autorské zázemie, ktoré tu bolo. Dnes nikto z týchto ľudí netvorí preto, lebo nemajú prečo tvoriť. Nemajú prečo tvoriť, lebo sa jednoducho nevysielajú. Ja som bol pred tromi hodinami v Hudobnom fonde, ktorý je úplne prázdny, hej. Tam už dnes nikto nechodí, nikto si nepožičiava noty. Nikto dnes Hudobný fond ako keby nepotreboval. No načo by ho niekto aj potreboval? Kto z neho vysiela? Občas je to na Devíne. Ale aj Devín už dnes nie je to, čo bol pred, povedzme, piatimi, siedmimi, desiatimi, pätnástimi rokmi. Všetci sa odvolávame na skladateľov, ktorí vznikli v istej dobe, ktorú kritizujeme. Ale vytvorme aspoň trošku také podmienky, aby tu jednoducho tí skladatelia mohli znovu tvoriť to, čo tu kedysi tvorili. Ide o hudobné žánre, ktoré dnes už nepoznáme. Aj o tom je tento návrh zákona.
Okrem iného vo svete televízie zafungoval princíp konkurenčného boja. A vygeneroval pomerne vysoký podiel pôvodnej tvorby na celkovom vysielacom čase. V rozhlasovom prostredí sa tak nestalo a môžeme teoretizovať, prečo sa tak nestalo. Zrejme podstatné tu bude, že rozhlas je posluchové médium, teda človek sa nekoncentruje prioritne na to, čo počúva, ale využíva rozhlas ako zvukovú kulisu inej, dôležitejšej činnosti. To nemotivuje majiteľov rádií na nič iné, iba na to, aby ich program koncipovali ako súvislý tok populárnej hudby prekladaný v určitých časových intervaloch stručným spravodajstvom. Vo vysielaní komerčných rádií veľmi, veľmi sporadicky natrafíte na publicistiku, ale vôbec nie na pôvodnú tvorbu. Rozhlasové dramatické diela, rozprávky, náročnejšia hudba, to je teritórium výlučne vyhradené vysielateľovi zo zákona.

Majitelia licencií na rozhlasové vysielanie nám cez niektorých kolegov poslali odkaz, aby sme im nehovorili do toho, koľko percent času v ich vysielaní môžu vyhradiť pre slovenskú hudbu. Lenže to je jediný segment ich vysielania, ktorý vieme ovplyvniť. Nemôžeme nikoho nútiť, aby začal vysielať autorskú rozhlasovú tvorbu, pretože slovenské rádiá na to jednoducho nemajú vybudované kapacity, celé rádio je neraz jeden počítač. A keďže nám ide o to, aby v rozhlasovom vysielaní na Slovensku bola zastúpená aj pôvodná tvorba, navrhli sme aspoň túto oblasť, základnú normu, ktorej sa hovorí zjednodušene, že vždy po štyroch cudzojazyčných skladbách by mala nasledovať jedna slovenská skladba, veľmi zjednodušene, samozrejme, kde slovenská v zmysle špecifikácie obsiahnutej v zákone znamená buď po slovensky, alebo s autorským či interpretačným podielom nášho občana. Ja rozumiem tomu, že zahraniční majitelia slovenských rozhlasových filiálok budú mať trošku problém doplniť do zásobníka aj diela, na ktoré nemajú v rámci svojich medzinárodných sietí autorské práva, ale myslím, že to nie je taký neprekonateľný problém, aby sme sa kvôli nemu vzdali možnosti dopriať slovenskému poslucháčovi viac pôvodnej hudobnej tvorby.
Ja by som ešte pripomenul z tohto miesta, s akou negatívnou energiou sme museli zápasiť, keď sme do zákona dostávali povinnosť vysielateľov zabezpečiť napríklad slovenský dabing rozprávok, určite si spomínate na tú debatu, ktorá tu bola, pretože vzťah k jazyku televízie je deformovaný už v čase, keď sa dieťa učí používať elementárne pojmy, tak ako sme zvykli na psíka a mačičku a nepučíme sa od smiechu, že to nie je pejsek a kočička. Tak podľa môjho názoru o tri roky či päť rokov sa nik nepozastaví nad tým, že každá piata alebo šiesta pesnička v rádiu je slovenská.

Trošku ma mrzí len to, že musíme na to prijímať zákon, že to nie je automaticky tak, ako sa to stalo napríklad v televíziách, či už verejnoprávnej alebo komerčných. A pamätáte sa, keď sme tu pred opäť nejakým časom hovorili o pôvodnej slovenskej tvorbe, koľko tu bolo negatívnych emócií, koľko tu bolo negatívnych slov v rozprave rôznych poslancov, ktorí hovorili o tom, že je to čosi, čo nemá šancu na úspech.
Myslím si, že po prijatí tohto návrhu zákona budeme si môcť povedať, či sa zámer podaril alebo nepodaril. A ja pevne dúfam, že už to nebude vnímané nijako politicky, ale keď tak propagandisticko-slovensky. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán predseda. Pán predseda Jarjabek, ja by som chcel upozorniť na jeden moment, spomínal som ho už dvakrát. Nazvem to tak a bude to troška na hranici, ale podľa súčasného znenia zákona, vy tie kvóty viac-menej nezavádzate. Myslím si, že keď dáme do ustanovenia toho § 28d takéto znenie, že kvóty alebo tento mechanizmus, ktorý zavádzame, sa nevzťahuje na vysielanie rozhlasovej programovej služby, ak rada rozhodla, že určenie podielu slovenských hudobných diel je zameraním programovej služby úplne vylúčené, čiže keď od 1. 1. sa stane z American Expressu Express, ich programová služba teda bude zameraná na vysielanie americkej hudby a dajú žiadosť podľa súčasného navrhnutého znenia s tým, že je úplne vylúčené, že budú hrať alebo môcť hrať slovenskú hudbu, lebo ich programová služba sa zameriava na vysielanie americkej hudby, tak rada rozhodne, že táto programová služba je na základe ustanovení úplne vylúčená na to, aby hrala slovenskú hudbu. A teda počítajme s dobrým, ale pripravme sa na najhoršie. Osobne si myslím, že toto môže nastať. A tie zadné dvere na to, aby či už rádio Patria alebo nejaké iné rádio neboli nútené ísť do vysielania slovenskej hudby, kde by tá rada asi rozhodla dobromyseľne, že sa na to tento kvótový mechanizmus nebude vzťahovať, tak chcel by som poznať, či tých päť podstatných ľudí, ktorí budú hlasovať za to, nebude... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda Jarjabek, ja iba na ten úvod poviem, že ten zákon bol neopraviteľný. Priznám sa, že neviem, aké bolo jeho technické spracovanie. Ale ste aj vy, vládna strana SMER, ale aj štandardné strany v tejto sieni zákonnosti prijali toľko legislatívnych aktov, ktoré nieže zmenili techniku, zmenili úmysel tak, že pozmeňujúce návrhy boli nieže širšie, boli ďaleko širšie ako samotný návrh. Vy s tým nemáte žiadny problém, keď tá potreba tu je, keď je tu spoločenská objednávka alebo treba peniaze. Vtedy viete cez druhé a tretie čítanie spraviť neuveriteľné veci. To je fakt neskutočné.

Dobrým príkladom tu je celkom nedávna právna úprava, ktorá zavádza minimálny dôchodok, ktorá v prvom čítaní bola pomerne okej, len potom sa prišlo na to, že sa týka aj sporiteľov v II. pilieri, čo je cez milión sporiteľov, milión občanov. Pritom vy ste v zásade v prvom čítaní išli ako keby po ruke tým miliónom a v druhom čítaní ste to úplne obrátili, poslali ste ich kadeľahšie. Proste vy cez legislatívny proces, nehovorím, že je to správne, ale keby ste mali vôľu, dokážete to urobiť. Vy ste proste tú vôľu nemali z jedného jediného dôvodu, a to, že to bol opozičný návrh. Tam podľa mňa nebol žiadny iný relevantný dôvod, pre ktorý to nebolo prijateľné.

Ja som chcel povedať pánovi poslancovi, že, samozrejme, všetko je tu politické. Politika je starostlivosť o veci verejné, a teda nie je to nič hriešne ani negatívne. Dôležité tu je, či je to v prospech ľudí. A tentoraz sa mi zdá, že je to v prospech slovenskej kultúry a teda v prospech ľudí.

Druhá poznámka. Troška si spochybnil aj snáď Devín a naše verejnoprávne rozhlasy. Ja si myslím, že Devín je veľmi dobrý, často ho počúvam, aj Regina je dobrá, aj jednotka je dobrá, naozaj sú tam verejnoprávni, sa mi zdá. A hneď vedľa toho je Béla Bartók, teda maďarská, klasická stanica, ktorú často tiež počúvam. A teda je zaujímavé, že niekedy dávajú našich interpretov, spevákov a orchestre, neviem, či tam reciprocita funguje, ale obávam sa, že tam nefunguje.

Ešte malá historka. S tým nielen Slováci majú problémy, ale aj Česi majú problémy. Nedávno sa stalo, tuším v Prahe, že táta stál pred Orlojom so svojimi deckami a to decko mu hovorilo, že: „Tati, kdy už vylezou ti katolíci?" Takže, chudáci, tiež nevedeli, kto tam vlastne chodí.
No a posledná bude asi nevhodná poznámka, ale ja sa do všeličoho pchám a môj brat, František, mi nadáva, že teda už je toho trocha moc, a teda radil mi, aby som aj napísal nejakú operu. Tak som mu sľúbil, že to spravím. Takže teraz keď vidím, že tento zákon bude, tak možno sa aj prednostne dostanem potom do nejakého vysielania slovenského. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. No áno, presne aj mňa toto mrzí, že musíme prijímať zákon na to, aby tam každá štvrtá pesnička slovenská zaznela. A ty si to, pán kolega, tu spomenul, aby naozaj aj tá slovenská tvorba zaznela, ale tým aj podporujeme aj samotných tvorcov. Kolega ma tu už trocha predbehol, ja som v rozprave zabudol povedať, ale presne, nie je v tom len Rádio Devín, ale aj Rádio Regina, si myslím, že v tom vysielaní, ktoré tam je, zaznejú slovenské piesne.

A k tomu, že má politický náboj aj možno táto rozprava. No akonáhle máme deň po voľbách, tak máme zase len pred voľbami, hej, keď je to aj štyri roky do volieb, ale v podstate stále to máme pred voľbami.

K tej americkej tvorbe, chcel som ešte možno tak spomenúť aj tú anglosaskú možno hudbu. Veľakrát naozaj obsahovo je tak prízemná a tak plytká, chcem povedať, že nie všetky jej piesne sú také, hej, my sme vyrastali na Beatlese, ale mnohé dnešné. A je tak agresívna vôbec a obsahovo veľmi plytká.

K tým kvótam chcem spomenúť to, že na jednej strane aj vo mne to evokuje čosi, nejakú takú povinnosť zavedenia kvót, ale na druhej strane sú tu súkromné rádiá, ktoré majú v podstate vlastníkov v zahraničí, kde sú takisto kvóty, o ktorých my nehovoríme alebo možno ani nevieme, a majú takisto kvóty a musí zaznieť tá zahraničná hudba práve v priestore, v éteri slovenského prostredia.

A naozaj je čo povedať o tej kultúre, keď si to tu spomenul, ako ten príklad možno toho Čumila a toho Hviezdoslava. Neraz sme naozaj tak plytkí, hej, dávame priestor všelijakým hlúpostiam. A to aj kolega tu spomínal, že keď pozerá film, tak, že viac ako päť minút ho nepozerá, nesleduje, lebo už vie, ako sa skončí ten dej, alebo proste že ho to nezaujíma. Ale ja ešte dodávam, že veľakrát je to aj vekom.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán poslanec Jarjabek, chcel by som vedieť, a úprimne sa na to spytujem, že teda kde odvodzujete tú príčinnú súvislosť, že teda ak dosiahneme ten 25-percentný podiel slovenskej hudby, že teda zároveň dosiahneme aj to, že bude viacej Andrašovana, že bude viacej inštrumentálok, že bude viacej komorných koncertov, že bude viacej proste toho, čoho, naozaj s vami úprimne súhlasím, máme nedostatok. Ak to tak bude fungovať, ak sa to tým zákonom naozaj dosiahne, tak naozaj nič iné tu netreba, len pamätný list vystaviť tomuto dňu, aj pánovi ministrovi, lebo to by bolo veľmi dobré. Ja len sa obávam, či to náhodou nie je systémová chyba, že zvýšime tú kvantitu, len tá štrukturálna kvalita, ktorú ste teda vo svojom prejave naznačili a po ktorej aj ja volám, sa bojím, sa tým nemusí dosiahnuť, tam tú príčinnú súvislosť medzi percentami a tou programovou pestrosťou, ktorú by som rád aj ja počúval, keby teda bola ponúkaná našim poslucháčom, asi tak nedosiahneme, lebo, to ako kolega môj spolusediaci Igor Hraško povedal, naozaj keď ľudí kŕmime niečím, oni si to potom pýtajú. Myslíte si, že ich začneme kŕmiť teraz vyššou kvalitou vďaka tomuto zákonu? Ak je to tak, naozaj budem vďačný.

Ďakujem veľmi pekne. Chcem poďakovať všetkým za faktické poznámky, ktorí komentovali moje vystúpenie, len by som chcel skonštatovať, že ako blbo táto debata politicky začala, tak ona skvele profesijne bude končiť, lebo ešte nás čaká pán spravodajca a pán minister, ktorí budú určite hodnotiť túto debatu.

Ešte raz ďakujem veľmi pekne všetkým za faktické poznámky.

No a pánovi Mičovskému chcem povedať toľko, že sľubujem si od toho isté otvorenie skladateľského prostredia a isté otvorenie aj ponuky, ktorá tu doteraz nebola. Vtedy bude viacej Andrašovanov, vtedy bude viacej Suchoňov, vtedy bude viacej Zeljenkov, Kafendov, Ferenczyov, Mikulov a tak ďalej a tak ďalej. Veď bez takejto možnosti, ako nám teraz tento návrh zákona dá, jednoducho títo ľudia nemali by šancu tvoriť preto, lebo nemali by pre koho tvoriť, hej. Je to možnosť. Či to vyjde alebo nevyjde, povieme si o nejaký čas, ale je to možnosť. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážené dámy, vážení páni, ak by som si myslel a nebodaj by som aj chcel tento návrh zákona použiť a myslel by som si, že on má nejaký veľký význam vo vzťahu k voľbám, tak ho predložím na predposlednú schôdzu Národnej rady, naopak, neočakávam, že tie rádiá nebudú teraz ani k mojej osobe, ani k strane SMER veľmi, povedal by som, ústretové, ja si skôr myslím, že to môže podľa reakcií dokonca aj SMER poškodiť. To hovorím len na margo toho, či niečo sem predkladám kvôli voľbám alebo nie k voľbám. Nie je to tak.
Je pravdou, že som pred dvomi rokmi chcel ísť cestou dôvery v to, že súkromným vysielateľom tiež záleží na tom, že zvýšia podiel slovenskej hudby v rádiách. Oni sľúbili, oni dokonca podpísali určité memorandum. A môžeme sa teraz sporiť, či vyhodnotenie tejto situácie je vhodné urobiť po roku, po dvoch rokoch. Každopádne ja som sa k tomu po dvoch rokoch vrátil, som na tej istej úrovni. Odpoviem len na jednu otázku, odkiaľ máme tie údaje vysielanosti. Jednak ich doložili oni a jednak sme si to potom verifikovali cez SOZA, ktorá má k dispozícii playlisty. Takže sa to zhoduje a tá vysielanosť tej slovenskej hudby v tých komerčných rádiách je do 10 %. Sú z toho aj nejaké výnimky, ale väčšinou je to 10 % a menej.
Ja len chcem povedať, že som presvedčený o tom, že toto je veľmi pozitívny návrh zákona, ktorý vlastne vychádza v ústrety alebo v prospech, tak to poviem, dvom menšinám, na jednej strane menšine sluchovo a zrakovo postihnutých a potom aj menšine, ktorou dnes je slovenská hudba v slovenských rádiách. Je v menšine jednej desatiny a menej.
V tom prvom prípade u tých sluchovo a zrakovo postihnutých chcem zdôrazniť, že návrh o tých titulkoch a multimodálnom prístupe sme pripravovali s postihnutými a aj s ich vedomím alebo oni sa stotožnili s tým, že v tejto chvíli sa zameriame na skvalitnenie tých súčasných kvót a toho súčasného prístupu. Možno bude potom čas aj zvýšiť tie kvóty, ale je to robené v súčinnosti s nimi, s ich vedomím, pretože dnes tie kvóty vlastne de facto ako keby sú len formálne napĺňané. Čiže si myslím, že prvý krok je naozaj dôležitý doručiť prostredníctvom retransmitterov naozaj tie titulky pre sluchovo postihnutých, nie to, že vykazujú si médiá za titulky, povedzme, tú panorámu, hej, no. Čiže hovorím vám to úprimne, ako to je. A je to aj s ich vedomím. A ja to považujem za pozitívny krok k tejto menšine ako keby.
V prípade slovenskej hudby nikomu nepredpisujeme vkus ani neurčujeme tým paragrafom zákona, čo má byť vysielané nebodaj a čo má byť počúvané, navrhujeme zaviesť generálne všeobecne nejakú kvótu pre slovenskú hudbu nejakým spôsobom definovanú.
A možnože som sa nešťastne vyjadril o každej štvrtej pesničke. Samozrejme, to nemusí tak byť, pretože to sa má vykazovať na mesiac. To znamená, môže byť v súkromnom médiu hodina, keď sa vysiela zahraničná hitparáda. Vtedy tam nebude slovenská hudba. Ale ide o nejaký súhrn, nejaký priestor, slovenská hudba by mala dostať príležitosť naplniť ten priestor.
Otázka kvality? Ja som nepovedal, že zajtra na Rádiu Expres bude hudba Andrašovana. Každé rádio je nejako zamerané, každé rádio niečo vysiela, ale ide o to vytvoriť ten priestor, aby aj slovenská hudba mala šancu zaznieť.
Nebolo tu, musím povedať, zase tých negatívnych názorov v nejakom veľkom počte, ale zaznelo tu niečo také, že by sme tým mohli poškodzovať podnikateľov, respektíve tých, ktorí podnikajú v tomto priestore. Toto je trošku iný druh podnikania ako, povedzme, príklad s potravinami, ktorý tu niekto použil, sebestačnosť slovenských potravín, niečo podobné. Naozaj vysielatelia podnikajú na frekvenciách, ktoré patria Slovenskej republike.
A nielen u nás, všade platí, že prostredníctvom zákona, v tomto prípade zákona o vysielaní a retransmisii, sú či už vysielateľom na základe zákona, čo je verejnoprávny vysielateľ, alebo vysielateľom na základe licencie, sa predpisujú o vysielaní rôzne veci, niekde dokonca formáty, niekde dokonca nejaký podiel. Čiže určitá forma regulácie, keďže ide o podnikanie na tom, čo patrí tomuto štátu, je obvyklá a predpokladaná.
A okrem toho ide ešte aj o kultúru a Európska únia v oblasti kultúry na rozdiel možno od tej ekonomiky niekde pripúšťa aj podporu, vyslovene podporu, niekedy aj formou reštrikcie, regulácie tomu, čo tu viackrát povedal pán poslanec Viskupič, teda nejakej kultúrnej alebo jazykovej diverzity. To je úplne normálne. A s tým, nech sa na mňa nehnevajú, musia počítať aj súkromní vysielatelia.
Pán poslanec Viskupič viackrát sa vrátil k tomu, že považuje za slabinu návrhu, že vlastne tá rada si len má možnosť si vyžiadať tie údaje o vysielaní. Ja som tu to aj povedal, aj mne sa niekedy stane slepá škvrna v oku. A nie je tam len ten § 28c, ale aj § 6, ktorý hovorí, štatistiku o programovej službe za kalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť rade do 15 dní po skončení príslušného kalendárneho mesiaca, § 28c hovorí potom o podrobných informáciách, rada keď je nespokojná alebo má podozrenie, že tá štatistika, ktorú je povinný vysielateľ doručiť, je nejaká zlá, vtedy si môže na požiadanie doručiť podrobnejšie informácie, ktoré sú tam aj vymenované.
A ešte teda jedna vec, ktorú tiež otvoril pán poslanec Viskupič, je to veľmi dôležitá vec, samozrejme, akým spôsobom je definované to slovenské hudobné dielo a s čím on pracoval svojho času a na čo dostal odpoveď vtedajšej podpredsedníčky Komisie komisárky Kroesovej. A ona ale reagovala na váš návrh, ktorý bol vypracovaný na princípe občianstva. Tak to v tom stanovisku aj je. A my aj preto zámerne pracujeme s pojmom trvalého pobytu, lebo okrem iného napríklad vo Švédsku tak isto majú v zákone o vysielaní princíp aj usadeného autora, autora usadeného vo Švédsku. To znamená, že vychádzame z predpokladu, že aj v našom prípade by to mohlo platiť. A okrem toho sme vedení snahou nechrániť len tú jazykovú diverzitu, ale aj tú širšiu kultúrnu diverzitu, to znamená nielen tie hudobné diela založené na jazyku, to znamená nielen tie, kde je nejaký text, ale aj hudobné diela, povedzme, symfonické alebo inštrumentálne a akékoľvek ešte iné. Teoreticky nech niekto podá žalobu. Môže tak urobiť. Ten spor, samozrejme, nemal by mať povahu ekonomickú alebo s nejakým ekonomickým dopadom. Čelili x-krát Slovensko a iné krajiny Európskej únie nejakému infríčmentu. A, samozrejme, potom buď prispôsobia alebo neprispôsobia svoju legislatívu tomu, čo Európska komisia požaduje. Ja si nemyslím, že to tak dopadne. No a keby to tak dopadlo, tak jednoducho budeme s tým jednoducho pracovať. A neviem, či práve súkromné rádiá budú chcieť upozorňovať napríklad na to, že by chceli, aby teda to hudobné dielo bolo založené na tom jazyku, na tom slovenskom texte. To neviem. Myslím si, že v zásade to ich rozmýšľaniu, ich videniu sveta celkom nevyhovuje. Ale, hovorím, snažili sme sa teda vychádzať už z tejto skúsenosti. Posudzovali vtedy návrh na princípe občianstva, ako ste vy vtedy s tým pracovali. My sme preto vedome hovorili o trvalom pobyte alebo v návrhu zákona je to uvedené. Ďakujem, pán predseda.

Ďakujem za slovo, pán predseda. To sme už v druhom čítaní, takže ja sa veľmi stručne vyjadrím, keďže na výbore aj, samozrejme, v pléne som o tom hovoril.
Návrh zákona zavádza systém a štruktúrované systémové väzby do doteraz výrazne dezintegrovaného a tým pádom destabilizovaného prostredia.
V záujme zdôraznenia kultúrnej podstaty obsahového zamerania osvetovej činnosti a v súvislosti s pôsobnosťou ministerstva kultúry navrhujeme zaviesť užšie špecifikovaný pojem kultúrno-osvetová činnosť, ktorý sa bežne používa v súčasnej kultúrno-spoločenskej a výchovno-vzdelávacej praxi.
Návrh zákona implementuje pojem nehmotné kultúrne dedičstvo a záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z Dohovoru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva a Dohovoru o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov.
Návrh zákona presnejšie vymedzuje činnosť a pôsobnosť kultúrno-osvetového zariadenia, čo v súčasnosti platný zákon neupravuje.
Ustanovuje základné činnosti Národného osvetového centra ako kultúrno-osvetového zariadenia so všeobecným zameraním a celoštátnou pôsobnosťou a Slovenskej ústrednej hvezdárne ako kultúrno-osvetového zariadenia so špecializovaným zameraním s celoštátnou pôsobnosťou.
Zavádza evidenciu v oblasti kultúrno-osvetovej činnosti, pre samosprávne kraje stanovuje novú povinnosť určiť vybrané kultúrno-osvetové zariadenie, ktoré bude zodpovedať za evidenciu v oblasti kultúrno-osvetovej činnosti na úrovni samosprávneho kraja.
Predmetné ustanovenie bolo odsúhlasené so zástupcami samosprávnych krajov.
Takisto chcem zdôrazniť, že aj pri tvorbe tohto zákona ministerstvo vytvorilo priestor na participatívny proces tvorby textu zákona, komunikačnú platformu na vyjadrenie návrhu a pripomienok všetkých zúčastnených. Ďakujem.