54. schôdza

Ďakujem. Pán kolega, samozrejme, hovorí z vás sčítanosť, aj tá analýza toho stavu je správna, aj čo sa týka popisu vecí, ale nemôžem tu s jednou vecou súhlasiť, a to s tou, že nás ohrozujú viac emócie ako utečenci. No, nehnevajte sa, ale skutočne aj hluchí a slepí, nie tí v Gabčíkove musia mať ohromní strach z toho, čo sa deje dneska v Európe z tejto utečeneckej krízy.
Treba si povedať, vlastne akí ľudia dnes utekajú. Sú to predovšetkým ekonomickí utečenci. Treba si to demonštrovať aj na príklade Sýrie. V Sýrii je obsadená Islamským štátom polovica územia, ale toho púštneho, na ktorom žije okolo 15 % obyvateľov Sýrie. V Iraku je takisto obsadená okolo polovica územia Islamským štátom, ale tam, kde žije iba asi 10 až 15 % populácie sunitov v rámci Iraku. Ale utekajú odtiaľ vo veľkom šiiti, kresťania, proste zo Sýrie väčšinou mladí ľudia, mladí muži, ktorí otvorene do televíznych obrazoviek hovoria, že si chcú založiť nový život, novú existenciu v Európe. Teda nechcú sa vrátiť potom budovať vojnou zničené svoje krajiny. To je problém, že po miliónoch sem chcú utekať ľudia, ktorí by, naopak, potom sa mali vrátiť a mali by budovať tú krajinu, ale oni tu chcú začať žiť. To znamená, že utekajú ľudia tam, kde ešte ani konflikt nie je, preto, aby sa vyhli aj vojenskej službe a vyhli sa, samozrejme, aj situácii, ktorá tam nastala.
A takisto tá fetišizácia Asada je nie namieste, pretože, áno, boli to nacionalistické režimy panarabského sveta, ktoré mali blízko aj k fašizmu, však ešte počas roku 1944 hlavný mufti v Jeruzaleme zostavoval pre Nemcov hlavnú divíziu z SS a z toho vznikli aj tieto dva režimy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Z podnetného vystúpenia si dovolím dotknúť sa jedného bodu. A to je tá mantra, že riešenia treba sa pokúsiť urobiť na mieste. No riešenie konfliktu sa dá robiť, ako s radosťou vždy hovoríme my Európania, rokovaním. Je, samozrejme, možné vyslať do centra Islamského štátu (Rakka) delegáciu diplomatov, ale bolo by dobré, aby mali so sebou náhradné hlavy, keby prišli o svoje vlastné. Takže potom ostáva vojenské víťazstvo, vojenské víťazstvo ako, tu zaznieva, palebná sila NATO. Chcem povedať jedno, vojenské víťazstvo, dokonca aj zo vzduchu, by bolo možné, ale časy sa zmenili. Po tom, čo Hitler coventrizoval Coventry a následne spojenecké letecké zväzy vypálili Hamburg, Drážďany a podobne, nie je problém zničiť Islamský štát, ale collateral damages, teda obete všetkých ostatných, ktorí sú v pazúroch Islamského štátu, by boli absolútne. Zničiť Islamský štát zo vzduchu znamená územie, ktoré má v moci Islamský štát, vyľudniť, vyľudniť, to znamená zbaviť islamistických prívržencov Islamského štátu a zároveň zbaviť sa všetkých ďalších živých ľudí. To, samozrejme, možné nie je, zrejme, pretože citlivosť verejnosti je príliš veľká i na šesť svadobčanov, ktorí sú omylom obeťou, podobne, ako by to bolo v prípade státisícov kolaterálnych obetí. Je teda druhá možnosť, bojovať o dom za domom, tak ako v Stalingrade, okno za oknom. A tu sa pýtam, kto má túto mantru riešenia na mieste podstúpiť? Slovenská armáda to má byť? Pošleme tam všetky dve lietadlá, všetkých pár tankov a všetkých pár vojakov, lebo aj my sme NATO, aj my sme tá palebná sila, kolega Hlina, aj my tam musíme poslať lietadlá, vojakov, OT-čka, tanky, delostrelectvo? A potom budeme môcť hovoriť, že to budeme riešiť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Začínal si takým dobrozdaním, že nemáš tu patentné riešenie. A keď som to počúval, tak naozaj patentné riešenie až vyriešenie tej situácie v tom prejave nebolo. Napriek tomu si si zobral veľmi ťažkú úlohu, ktorá podľa mňa na veľmi širokej báze chcela vysvetliť, že predpokladané alebo možno v hlavách rodiace sa riešenie, ktoré by mohlo zdvihnúť nejakú palebnú silu na to alebo prísť do tohto územia a niečo vojensky vyriešiť, je pravdepodobne v súčasnej situácii nemožné. Myslím si, že napriek asi tvojej ambícii osvetliť, ako to celé vzniklo, aj možno pod duchom, repetitio est mater studiorum, sa ti to celkom nepodarilo, lebo hneď prvé reakcie boli o tom, že sme sa opäť a znova dozvedeli, kde sa to celé začalo, slovami predsedu eurovýboru, že začalo sa to v Iraku, napriek tomu, že problém Sýrie je ďaleko hlbší a ďaleko viac siaha do histórie. Vieme, že treba v týchto parlamentných diskusiách používať expresiu, vložiť nejakú emóciu, napriek tomu si myslím po tvojom prejave, že si nie celkom tento prejav trafil tam, asi kde by mal byť, iný rečník tu reagoval možno slovami: Laudo laudare – co s tím ve šroubárně?

Ďakujem.
Kolegovi Hubovi chcem povedať, že ani ma nenapadlo zľahčiť konferenciu, ktorá sa práve začala. Ale dovolil som si zažartovať, lebo naozaj si nemyslím, že tí ľudia zo Sýrie utekajú pred klimatickými zmenami. Je mi ľúto, viem si predstaviť vlnu utečencov, ktoré môžu vzniknúť z toho, že sa zmení klíma, ale v danej chvíli to tak nie je.
Ku kolegovi Blahovi. Ja si nespomínam ani raz, že by som spomenul akúkoľvek Ameriku, ani náhodou. Ja teda vám chcem povedať, že tá ideológia al-Bagdádího nevznikla na základe Bushovej agresivity, ale tá ideológia vznikla medzi rokom 623 až 632 nášho letopočtu, presne v tej podobe, v ktorej ju uctieva al-Bagdádí. To je len poznámka teda ku genéze.
Kolegovi Petrákovi chcem povedať, že na tých zbraniach, ktoré sa v danom okamihu pohybujú v Sýrii a čiastočne aj v Iraku, máme aj my nejaký podiel. Ja si spomínam, že ešte pred rozdelením Česko-Slovenska za vlády Mariána Čalfu Česko-Slovensko dodalo do Sýrie 100 tankov T-72 vyrobených v Martine a bolo to považované za dobý obchod. Myslím, že ešte sú tam tie tanky.
Kolegovi Hlinovi poviem len toľko, ani ma nenapadlo niekoho urážať. Ak ste to tak vnímali, je mi to naozaj ľúto, nebol to môj úmysel.
Kolegovi Muránskemu musím povedať, že územia obsadené Islamským štátom nie sú len neobývané územia, Mosul bolo druhé najväčšie mesto v Iraku. Ani Rakka nie je malé mesto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predseda. V prvom rade musím povedať, že bolo to veľmi, veľmi obohacujúce, počúvať Fera Šebeja. A myslím si, že prispel do tejto debaty veľmi zásadným spôsobom. Zďaleka nemám ambíciu, aby som podobným spôsobom rozvíjal túto tému. Nemám na to ani znalosti, ani hĺbku poznania. A budem sa snažiť o to, čo, si myslím, nám všetkým môže byť základným vodidlom pri tom, aký postoj zaujať a ako sa postaviť k tejto téme. A to je zdravý rozum, pretože nemusíme zďaleka mať takéto encyklopedické vedomosti, o koreňoch, príčinách, súvislostiach danej situácie, môžeme z toho mať len zlomok a čím viac o tom vieme, samozrejme, tým hlbšie alebo tým lepšie sa vieme o tom rozhodovať. Ale zdravý rozum je to, čo nie je ťažké uchopiť. A to nám pomôže nájsť alebo hľadať riešenia tejto situácie.
Vrátim sa teda od všeobecných analýz k tomu, prečo to vzniklo, ako to vzniklo, k súčasnosti a k prítomnosti, ktorú musíme riešiť my poslanci slovenského parlamentu, my členovia Európskej únie, my ako krajina, ktorá má byť aktívnou súčasťou Európskej únie, pretože tento problém sa týka Európskej únie. A to predovšetkým by sme mali mať na pamäti.
Tu budem súhlasiť s premiérom, ktorý včera povedal, že sme na jednej lodi, áno, sme na jednej lodi, a preto spoločne by sme mali hľadať riešenia, ale zároveň platí, že túto loď vedie časť z tohto spektra ľudí, ktorí tu sedia, len časť tohto spektra sú kapitáni, dôstojníci a veliaca posádka. My z opozície môžeme upozorňovať na to, že táto loď ide na útesy. My môžeme upozorňovať na to, že ide nesprávnym smerom. Ale ten, kto velí, ten, kto určuje smer, je vládnuca strana SMER a premiér Fico, takže on predovšetkým a od neho predovšetkým očakávame, aby ako legitímny reprezentant súčasnej slovenskej vlády aj v rámci európskych štruktúr hovoril, aby ho tam bolo počuť, aby tam prinášal návrhy a riešenia a aby tam hľadal cestu, kadiaľ sa máme v rámci tejto krízy, ktorá v rámci európskeho kontinentu ešte v dejinách nebola, niekam pohnúť.
A tu vyčítam Robertovi Ficovi aj slovenskej vláde, že v tomto je jej práca hlboko nevyvážená, pretože tak ako včera, tak ako mnohokrát na rôznych iných fórach veľmi jasne počujeme Roberta Fica, ako rozpráva slovenskému publiku, ako je čo zlé a čo by sa malo robiť, ale už ho zďaleka tak nepočujem na európskych samitoch rozprávať o tom, čo by sa malo robiť. Všetko, čo sme tu počuli od premiéra tejto vlády, je, že kvóty sú zlé, v tom sa zhodneme všetci, áno, kvóty nič neriešia. Kvóty sú zlé, pretože nijako tento problém neodstraňujú, len ho distribuujú na všetkých a, naopak, sú, ako tu povedali mnohí, nepoviem nič nové, len pozvánkou pre zväčšujúca sa a silnejúcu vlnu migrácie. Ale stačí povedať len to jedno, že kvóty sú zlé, netreba prichádzať s alternatívnymi riešeniami, čo teda máme robiť, nie ako Slovensko, ale ako Európska únia, pretože mnohokrát tu zazneli také, nech sa nikto neurazí, provinčné postoje, taký provinčný postoj, že však nech si to Nemci berú, však nech to Nemecko vyrieši, však sa to Slovenska netýka, však, keď bude treba, my zabezpečíme ten koridor, aby všetko išlo do Nemecka. Ale to je, vážené dámy, vážení páni, veľmi provinčný postoj, ktorý je kontraproduktívny pre nás, pretože až si niekto myslí, pokiaľ to považujeme za problém, že tá vlna migrácie je príliš veľká, a keď je neregulovaná, tak sa nedá zvládnuť, tak keď by sme s takýmto prístupom išli, tak až si niekto myslí, že sa to nedotkne Slovenska v konečnom dôsledku, len s istým časovým odstupom, tak je veľmi, veľmi naivný. Raz sa naplní každý pohár, aj ten nemecký, aj ten škandinávsky, ktorý, myslím si, už v týchto dňoch sa napĺňa alebo prepĺňa. A to, že keď sa nejaký pohár, nejaká nádoba naplní, že sa bude prelievať do okolia, je každému nad slnko jasné.
Preto my nemôžeme sa k tomu stavať alibisticky a provinčne a hovoriť: „No tak nech idú tam, kde chcú ísť, a žiaden problém nie je.“ Nie, my, naopak, musíme hovoriť, jediná cesta, ako tento problém dostať pod kontrolu, nie ho vyriešiť, to riešenie bude ťažké, zložité a neľahké, ale dostať ho pod kontrolu, je dôsledne trvať na dodržiavaní princípov, ktoré sú aplikované v Schengenských dohodách, v Dublinských dohovoroch. Musíme dôsledne trvať na tom a dôsledne žiadať, aby všetky krajiny Európskej únie, ktoré majú vonkajšiu hranicu a zabezpečujú vonkajšiu hranicu Európskej únie, túto hranicu zabezpečovali minimálne tak, ako ju zabezpečujeme my na ukrajinskej strane. Áno, tá naša hranica je krátka. Niekde sú veľmi dlhé tieto hranice. Ale iná cesta tu nie je.
A zároveň, a to je moje presvedčenie, takáto obrovská vlna migrácie je nad sily tých jednotlivých hraničných štátov. To som už povedal mnohokrát. Povedal som to ešte v máji, keď sa to prvýkrát začalo vnímať ako problém, a hovorím to odvtedy neustále, tu musí nastúpiť celoeurópske riešenie, tu musí nastúpiť kumulácia prostriedkov, kapacít, energie, ktorá týmto štátom pomôže. Keď zotrváme opäť len pri tom, že Grécko si neplní svoje úlohy ako krajiny, ktorá má zabezpečovať schengenskú hranicu, a zostaneme len pri výzvach a prípadne tam pošleme nejaké peniaze, asi to nevyrieši problém. Toto by mala byť téma aj na mimoriadnom samite, ktorý treba zvolať, a tu, opäť, Slovensko by malo byť jednoznačne tou krajinou, ktorá tlačí na zvolanie mimoriadneho samitu, pretože to sa nedá inak riešiť ako len zapojením naozaj celoeurópskej energie. Bude to stáť peniaze, nemalé zdroje, ale bude to stáť menej peňazí ako náklady, ktoré spôsobí neriadená, nekontrolovaná, nezvládnuteľná migračná vlna, ktorá sa nekončí, ktorá neklesá, ktorá, naopak, sa dvíha do väčších a väčších rozmerov. Preto je potrebné tieto prostriedky vynaložiť a vďaka týmto prostriedkom chrániť schengenskú hranicu tak, že cez ňu nebude možné voľne prechádzať. A, samozrejme, to problém takisto nevyrieši. To je len to A, ktoré Európa zatiaľ dôsledne a rozhodne nepovedala.
To B, ktoré takisto Európa zatiaľ nepovedala, je, že na tú hranicu budú prichádzať naďalej utečenci, nielen zo Sýrie, ale z mnohých kútov sveta, z Afriky, z mnohých krajín. A ďalej sa budú k tomu pridávať, ale nie možno, skoro určite ďalšie krajiny. A na týchto hraniciach musí byť dostatočná kapacita na to, aby títo utečenci, títo migranti boli zachytení civilizovaným spôsobom, ale zadržaní a zachytení a nielen zaregistrovaní, ako dneska počúvame, že došlo k výraznému posunu, lebo sa vytvoria hot spoty, kde títo utečenci budú registrovaní. Fajn, budú registrovaní, je to pokrok oproti tomu, keď sa tu po Európe tisíce ľudí pohybujú, o ktorých ani nevieme, že tu sú, nevieme, kto sú. Ale to nestačí, pretože je tu tá registrácia a potom slová: „Nech sa páči, putujte ďalej.“ To nie je dostatočné na to, aby sme mali pod kontrolou tieto obrovské tisícové množstvá ľudí. Preto je potrebné podľa môjho názoru tlačiť na to, navrhovať návrhy a prichádzať s nimi aj na zmenu súčasne platnej legislatívy. Na to hot spot nestačí, sú potrebné dostatočné kapacity v záchytných táboroch, ktoré na primeranej a dobrej úrovni, aby tí ľudia mali, samozrejme, tam podmienky vhodné na život, zabezpečia umiestnenie týchto ľudí, aby v týchto táboroch mohla prebiehať azylová procedúra a aby sa počas tejto azylovej procedúry dokázala rozdeľovať táto skupina na ľudí, ktorí sa presídľujú za lepším životom, a na skutočných utečencov, ktorí utekajú pred hrôzami vojny. Tie čísla sa, samozrejme, rôznia. Niekto povie, je to taký pomer, niekto povie, je to taký pomer, ale nijako inak ako dôslednou azylovou procedúrou, ktorá si žiada istý čas, to nedokážeme ustáť. Na to nestačia tieto dve otázky: „Ste ekonomický migrant? Alebo ste utečenec?“ Samozrejme, každý povie, že je utečenec. Ale to je azylová procedúra? No asi to nie je azylová procedúra. Ináč nedokážeme ustáť, Európska únia nedokáže ustáť nápor týchto utečencov.
A to je podstata veci, pretože, áno, pomáhať treba, treba pomáhať všetkým, ktorí pomoc potrebujú. Európska únia stojí naozaj na tom, na hodnotách humanizmu a pomoci ľuďom v núdzi, ale každé zoskupenie aj Európska únia dokáže pomáhať len vtedy, pokiaľ bude silná, pokiaľ bude tej pomoci schopná. Keď nedostaneme pod kontrolu túto migračnú vlnu, nebude Európska únia silná, bude čeliť obrovskému tlaku na jej sociálne systémy, na jej ekonomické usporiadanie, vnesieme si sem riziká konfliktov, napätia, nárastu extrémizmu.
A naozaj aj v tomto sa dá súhlasiť s rizikom prekresľovania politickej mapy celej Európy. A to určite nechceme, výsledkom takejto neriadenej invázie je potom to, že Európa nepomôže nikomu, ale poškodí všetkým, poškodí svojim obyvateľom a poškodí aj tým, ktorí pomoc potrebujú, pretože im pomôcť nedokáže, ale, naopak, Európa prestane byť oázou bezpečia, ekonomickej stability a prosperity. A to určite nikto z nás nechce.
Ale tieto veci majú zaznievať z európskej úrovne. Predstavitelia vlády majú toto prednášať intenzívne a naliehavo na stretnutiach príslušných ministrov a premiérov, nielen čakať, ku komu sa treba pridať, a prípadne stavať hrádzu tomu, čo už je naozaj neprijateľné, ako sú kvóty. Návrh na zavedenie kvót treba nahradiť iným návrhom, aktívnym návrhom, ktorý prináša riešenia.
Zatiaľ sme počuli od premiéra slovenskej vlády, aj to len na slovenskej politickej scéne maximálne dva návrhy, ktoré súvisia s odmietnutím kvót.
Prvý návrh znie, že: „Situáciu treba riešiť tam, kde problém vznikol, teda v krajinách, z ktorých pochádzajú utečenci.“ A tento názor v rôznych obmenách má relatívne širokú podporu, pretože je to také pekne znejúce a dobre sa to počúva, ale práve vo vystúpení Fera Šebeja sme veľmi dobre počuli, a absolútne s tým súhlasím, že síce teoreticky je to správny názor, ale jeho praktická realizovateľnosť je buď neuskutočniteľná, alebo ak aj v nejakom rozsahu je uskutočniteľná, tak je to vo veľmi, veľmi dlhom časovom horizonte, v priebehu rokov, nie mesiacov, ale rokov, a to mnohých rokov. A dovtedy tu aké riešenia ponúkneme Európe, ponúkneme našim občanom, ponúkneme občanom Európskej únie? To treba povedať. Tento problém má teda minimálne dve roviny riešenia, rovinu riešenia okamžitej situácie a potom rovinu dlhodobých riešení globálneho charakteru. Ale ak sa spoja tieto dve veci, vytvorí to neuskutočniteľný maximálne chaos, ale nie riešenie.
Druhým zaujímavým návrhom, ktorý tu zaznel, teraz už sa nespomína, lebo zrejme aj pán premiér prišiel na to, že to je absolútny nezmysel, je návrh na vytvorenie bezpečných zón v krajinách, kde tento problém vznikol. Opäť už len zopakujem to, čo zaznelo. Znamenalo by to anektovanie príslušných území, vojenské obsadenie príslušných území a bránenie týchto území, čo je opäť veľmi ďaleko od reality, súčasných možností a súčasnej vôle kohokoľvek takéto niečo urobiť.
Takže žiadne reálne riešenia zo strany vlády, ktoré by nahradili systém kvót, neexistujú zatiaľ a žiadne nezazneli na európskej pôde, pretože aj tieto, znova to zapakujem, zazneli len na domácej pôde a boli určené len domácemu publiku s cieľom zvýšiť popularitu a preferenčný výtlak v predvolebnom období, čo je pochopiteľné, ale my musíme hľadať aj skutočné riešenia.
A skutočným riešením tej aktuálnej situácie je naozaj len a) dôsledná ochrana hraníc Európskej únie, b) zachytenie utečencov skôr, než je im umožnený voľný pohyb po Európskej únii, a oddelenie týchto utečencov na tých, ktorým pomôcť treba, pretože utekajú pred násilím a ohrozením vlastného života, od tých, ktorí sú ekonomickí migranti, pričom potom u týchto ekonomických migrantov musíme mať aj odvahu, aj silu, aj presvedčenie, že teda jednoducho treba urobiť ich deportáciu späť do krajín ich pôvodu, pretože kapacity Európskej únie sú konečné. Európsku úniu nenafúkneme, ani štáty nenafúkneme, a preto nemôžeme si myslieť, že sa sem dajú presťahovať milióny ľudí z Afriky, milióny ľudí z Ázie a že to bude všetko v poriadku, že sa to dá zvládnuť. Nedá sa to zvládnuť. Dá sa kultivovaným spôsobom stanoviť kvóty tak, ako ich majú stanovené v Austrálii, koľko je schopná Európska únia za rok prijať imigrantov, nikto sa zatiaľ nezaoberal tou absorpčnou schopnosťou, a potom aj v takomto duchu prijímať týchto imigrantov, tých, ktorí pomoc potrebujú, a jednoducho postupovať s rozumom, racionálne tak, aby sme tento proces dokázali zvládnuť. Ale aj keď by sme chceli, a to určite každý z nás chce pomôcť každému, kto pomoc potrebuje, musíme si tiež uvedomiť, že to nie je možné, že všetkým sa jednoducho pomôcť nedá, že Európa nemá patent na to, aby vyliečila všetky bolesti sveta.
Už to tu zaznelo a ja to len znova podčiarknem, nie je to len problém Sýrie a dotknutých krajín. Existujú mnohé ďalšie krajiny s mnohomiliónovou populáciou, kde tlie možnosť sektárskeho konfliktu, ktorá môže vypuknúť a ktorá môže zdvihnúť tú vlnu migrácie ďalej.
Takisto si myslím, že aj klimatické zmeny, ktoré veľmi previazane s týmito konfliktami ovplyvňujú či už vznik konfliktov alebo potom aj pohyby obyvateľstva, budú v budúcnosti vytvárať tlak na to, že migrácia bude rásť. A preto už teraz s rozumom a racionalitou sa na to musíme pripravovať, ale pripravovať tak, aby sa to dalo zvládnuť. A to sa bez regulovanej a kontrolovanej migrácie nedá zvládnuť. Dnes je tá migrácia neregulovaná, nekontrolovaná, pričom, naopak, sú kritizovaní tí, ktorí sa snažia, aby sa zákon a pravidlá dodržiavali a vyžadovali od každého, kto chce prísť na územie Európskej únie.
Vážené dámy, vážení páni, určite všetci veľmi dobre poznáte epos o Tróji a určite aj poznáte ten záver, či už filmu alebo toho príbehu ako Trójania nadšene vyjdú pred hradby a nájdu opustené táborisko a tešia sa nad víťazstvom a nájdu tam toho jedného trójskeho koňa. Tu len pripomeniem, že nie Gréci, ale Trójania boli tí, ktorí sami vtiahli toho trójskeho koňa za hradby svojho mesta. Ako to ďalej pokračovalo, to všetci dobre vieme. Toto podobenstvo vnímajme veľmi voľne. A nechcem tu naozaj nikoho ani strašiť, ani vytvárať nejaké negatívne nálady, ale ten zdravý rozum a racionálny prístup k tejto otázke nám by mal pomôcť, aby sme v tej najlepšej viere neurobili to isté, čo urobili Trójania, a nevťahovali si nejakého novodobého trójskeho koňa priamo do srdca Európskej únie a potom veľmi ťažko s týmto problémom zápolili.
Chýb v tomto smere sa už v minulosti urobilo dosť, nie na Slovensku, ale my už musíme vnímať tento problém ako európsky problém a seba vnímať ako súčasť Európy a Európskej únie, nemôžeme ukazovať tu na Západ. My sme Západ, my sme Európska únia, my sme NATO a my musíme aktívne pristupovať a prispievať k riešeniam, ktoré sú v prospech celej Európskej únie, pretože akýkoľvek provinčný pohľad, akékoľvek zatváranie sa samých do seba nám nielen nepomôže, ale ani nás neuchráni. Ten problém je problém nás všetkých, a preto k nemu takto pristupujme. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec Kaník, zo začiatku to vaše vystúpenie sa dalo počúvať, dalo sa chápať s tým, že zhrnujete de facto to, čo tu bolo povedané počas celého včerajšieho a dnešného dňa, no ale to, že ste vystúpili a povedali ste, že vláda sem neprináša žiadne reálne riešenia, sa mi zdá dosť úsmevné z vašej strany, keď vy, teraz to neviem povedať, či ako člen SDKÚ alebo už ako člen SaS, neviem, teraz kde ste zaradený, priznám sa, ste v tom vašom vystúpení nepodali jedno jediné konkrétne reálne riešenie, jedno jediné riešenie ste konkrétne reálne nepovedali. Bolo to iba v teoretickej rovine, čo ste hovorili. Iba analyzovali ste to.
Pán Kaník, viete, no čo sa týka našej vlády, myslím si, že vláda jasne deklaruje, akým spôsobom a akým prístupom chrániť chce a chráni svojich a našich občanov. Keď už nebude mať na to žiadne riešenia, vždy tu existuje jedno reálne riešenie, a to, že každého ekonomického migranta, ktorý nespĺňa podmienky utečenectva, tak bez milosti vyhostíme. Aj toto môže byť riešenie v rámci nášho azylového procesu. Ale na to by ste museli počúvať vystúpenie pána premiéra.
No a to vaše podobenstvo o tom trójskom koňovi. Ja neviem, no či ste hovorili o trójskom koňovi SDKÚ, čo sa tam teraz u vás udialo, alebo o čom ste hovorili. Ale myslím si, že celá Európa si je vedomá, aké nebezpečenstvo a aké problémy môžu priniesť ekonomickí migranti, zvlášť keď máme 4,1 mil. bezdomovcov v Európskej únii, o ktorých sa nevie Európska únia postarať. Ale vy nám to tu musíte rozprávať v tom kontexte, že pomaly SMER jednoducho bude vinníkom toho, že ten trójsky kôň bude tu v Európskej únii.

Pán poslanec Martvoň, treba si prečistiť možno uši alebo počúvať s porozumením, pretože by ste inak nemohli povedať, že riešenia som tu nenavrhol. Navrhujem ich nie teraz len, ja ich od mája opakujem, píšem o nich, mnohokrát som na túto tému vystúpil v médiách, to riešenie, ktoré Európa nepovedala, je a) dôsledná ochrana vonkajších hraníc Európskej únie, b) zachytenie migrantov na hraniciach Európskej únie, umiestnenie v NATO pripravených záchytných táboroch, v ktorých má prebehnúť azylová procedúra, v ktorej sa majú oddeliť ekonomickí migranti od utečencov, kde utečencom má byť poskytnutá pomoc, ekonomickí migranti majú byť vrátení do krajín pôvodu. A až potom nasledujú riešenia c) a d) a ďalšie, ktoré Európska únia hovorí a akosi preskočila, pretože potom môžeme pomôcť aj s azylovým procesom a urýchleniu tohto procesu u tých, ktorí už sú vnútri, aby sme aj tam nastolili poriadok a právo v tejto oblasti. Ale keď to vy neviete počúvať a neviete tomu porozumieť, vo vašom prípade sa tomu ani nečudujem, lebo tak sa prezentujete po celý čas, ako tu pôsobíte.

Ďakujem pekne, pán predseda. Vážený pán minister, vážení kolegovia, možno sa vo svojom vystúpení zdanlivo nebudem dotýkať nosného merita tejto debaty, ale verím, že aspoň niektorí pochopíte, že súvis tu existuje.
Ak som vo svojej krátkej 2-minútovej poznámke hovoril o riešení na mieste, tak skutočne musím povedať, že ako v každej vojne riešenie je buď diplomatické, alebo vojenským víťazstvom, neexistuje tretia možnosť. Predstava, že by sme pani komisárku Mogherini poslali rokovať s Bagdádího chlapcami, je dosť desivá. Ako som povedal, vyžadovalo by to náhradnú najmenej jednu hlavu. A ak teda ostáva len druhá alternatíva, tak v prípade podnikov typu Boko Haram alebo al-Nusrá je to vojenské víťazstvo. Vojenské víťazstvo zaznelo v predchádzajúcich vystúpeniach o nádeji, ktorá sa spája s účasťou ruskej armády. Akokoľvek si tu zrejme niektorí budú myslieť, že som rusofób, ja neželám tisícom a tisícom ruských matiek, manželiek a detí, aby sa ich otcovia či synovia vracali v cínových rakvách. V Afganistane keď sa Sovietsky zväz pokúsil o zmenu pomerov, ktorá, kriticky uznávam, napríklad znamenala možnosť, že dievčatá mohli chodiť do školy a vzdelávať sa, to ale znamenali i americké zákroky v Afganistane, presne to isté pre tie dievčatá, tak sa stávalo sovietskym vojakom to, akokoľvek to vyzerá desne, keď sa to takto hovorí, že im od pása nahor zodrali kožu a zašili ich v tejto polohe do vlastnej kože a tak ich nechali visieť. Toho boli schopní ich oponenti vojenskí. Viem si predstaviť, že al-Nusrá a Islamský štát, ktorý predviedol bohatý repertoár takýchto postupov, by, samozrejme, v prípade, že by dostal do rúk zakročujúce jednotky, postupoval podobne.
Chcem teda povedať, že mantra riešiť problémy na mieste je v tomto prípade viac ako v akomkoľvek inom v podstate nezmyslom. Riešiť problém bombardovaním, ešte raz hovorím, možné je. Ak by sme vyľudnili a zbavili živých osôb územie v rukách Islamského štátu, je nepochybne isté, že ho zbavíme i islamistov. To znamená, že by sme získali prázdne oslobodené územie. Jedna z techník, ktorá vedie k prázdnemu oslobodenému územiu, je napríklad neutrónová bomba, keď po jej použití stavby ostávajú, ľudia zomierajú. Samozrejme, tým nechcem pôsobiť ako warmonger, len chcem zdôrazniť to, ako je ľahké z Luxemburska, z Bruselu alebo z Bratislavy povedať na mikrofóny: „Problém treba riešiť na mieste.“ A ja sa pýtam, kto ho bude riešiť na mieste? A tu sa dostávam k tomu, čo, ako som na úvod povedal, vyzerá, odbočuje od problémov v situácii v Sýrii či v Iraku. Bol som privítať amerických vojakov. Kolegu Blahu to potešilo tak, že už vopred mi venoval svoj text. Na tých vojakov okrem nás dvadsiatky, ktorá mokla na daždi, tí, čo boli pod strechou, kričali „vrahovia“. No chcem k tomu povedať jedno, nie to, že sú to takí istí členovia NATO ako naši vojaci, ale to, že ak sa tu hovorí o palebnej sile NATO, tak sa musí chápať, ešte raz, že je to aj naša palebná sila, aj naše lietadlá, aj naši vojaci, aj ich vdovy a siroty v konečnom účtovaní. To znamená, predstava, že to sa má vyriešiť, je presne taká, teda mimo nás, akože majú vyriešiť Nemci toto, ten utečenecký problém. My musíme nepochybne chápať, že sme dnes súčasťou každého riešenia.
A tu sa dostávam k niečomu, čo je smutné a čo tu pozorujem roky rokúce, ale čo nie je zďaleka výsadou Slovenska. Pred rokmi sme v ilúzii o konci konfliktov na svete, s veľkou radosťou, ako je aj celkom prirodzené, investície prehodili na vlastnú obranyschopnosť nielen my, na vlastnú armádu do čohokoľvek iného, čo je u verejnosti populárnejšie, ľúbivejšie, a teraz to nepodsúvam vláde strany SMER, to urobila durch celá Európa, takmer všetky krajiny "prešaltovali". A vlastne, keď sa nad tým zamyslíme, nestarali sa o svoju obranu a o možnosť, že vznikne moment, keď bude tú obranyschopnosť na nejaký účel treba, nijako, pretože na vrch všetkého ešte mali dobrý pocit, že to americkí daňoví poplatníci zaplatia. A my ešte vytýkame Spojeným štátom, že dávajú taký a taký podiel peňazí na obranu a na armádu, väčší ako, teraz poviem, Rusko a Čína spolu, o tom som minule kdesi čítal. A pýtam sa vás, ako si predstavujeme my našu obranu Slovenska, ako si predstavujeme to, čo počúvam, našu neutralitu, koľko, si myslíte, vynakladá Švajčiarsko na svoju obranu? Je to viac alebo menej, ako je to na Slovensku? No ubezpečujem vás, že je to viac, a to z bohatšieho rozpočtu, ako je slovenský rozpočet. To znamená, dostávame sa k smutnému poznaniu, že ak by sme sa tu chceli rozhodnúť pre akékoľvek riešenie, tak úplne podvedome celá Európa kalkuluje s tým, že to riešenie poraziť odrezávačov hláv, znásilňovačov, zabíjačov jezídov, kresťanov a všetkých ďalších, urobí ten hnusný svetový policajt, ktorému nadáme pri každej príležitosti, ako som kdesi napísal v diskusii, ak by Američania prišli do Islamského štátu, na územie Islamského štátu a urobili by to úspešne, bolo by aj tak zle. A ak by sa im to nepodarilo, bolo by ešte horšie. Inými slovami, totálne sme si zvykli na to, že horúce gaštany z ohňa za nás v Kobané, kdekoľvek bude vyťahovať ten sprostý texaský kovboj. A to je smutné poznanie, pretože ja som čestný Texasan, nie som obyčajný Texasan, človek z Texasu, som len čestný Texasan, čo je iné. Ale ako čestný Texasan sa pýtam, prečo by som mal ísť odteraz kedykoľvek riešiť problémy kohokoľvek kdesi a kamsi za kohosi, je to môj problém?
Áno, George Walker Bush žil v tom, že despotov, vrahov, tyranov, pripusťme, takých, ako bol vodca Saddám Husajn, a na tom sa hádam dohodneme, že človek, ktorý na Kurdov sypal bojové plyny, hádam nebol dobrý vodca svojej krajiny, tak ak treba odstrániť, tak, sa to dozvedám, sme tým toto všetko, po boji generáli všetci sme, spôsobili. Ja sa dokonca pamätám na časy, keď niektorí západní demokratickí štátnici s nostalgiou spomínali na pohodlné obdobie, keď stačilo rokovať so súdruhmi v Kremli a nemali na krku Kazachov, Uzbekov, Lotyšov, Estóncov, Ukrajincov a kdejakú háveď. Ale to bolo pohodlnučké, tak ako bolo pohodlnejšie rokovať s Titom, ako rokovať so Slovincami, Kosovčanmi, Chorvátmi, Srbmi a Bosniakmi. Áno, svet znepohodlnil i my sme znepohodlnili, už sa nerokuje len s Prahou, už sa rokuje aj s Prahou, aj s Bratislavou.
A ten postoj, že po boji potom vytkneme bojujúcim všetko, čo sa stalo, je podľa mňa hanebný, lebo, tak ako som zdôraznil na úvod, pozitívum bolo, že sovietska invázia do Afganistanu, akokoľvek sa nám mohla nepáčiť, znamenala otvorenie škôl pre dievčatá. A tu sa na to vždy musíme pozrieť nie z nášho po boji generálskeho pohľadu, ale z pohľadu tých ľudí, ktorí tam žili, tých ľudí, ktorým dal Saddám Husajn zastreliť brata, syna, otca, blízkych v ich meste, použil bojové plyny. To všetko robil ten človek, na ktorého tu občas niekto takmer implicitne, tvrdí, že je to svätý muž. Ale tým, že hovorí, že bola chyba, že sa ho niekto pokúsil odstrániť, tak vlastne hovoríme, že bol lepší. Na to ja hovorím jedno, áno, iste i za Hitlera bola možno v Nemecku menšia zločinnosť ako kedykoľvek predtým a možno aj potom. Je to ale dôvod, je to dôvod povedať, no lepšie by bolo, keby zostal? No nie je to ten dôvod. To znamená, že ak sme chceli umožniť, aby afganské dievčatá alebo to nešťastné dievča z pakistanského údolia, ktorému odstrelili pol hlavy, áno, mohlo študovať a mohlo žiť tak, ako môžu žiť všetky dievčatá u nás, tak hádam nebudeme hovoriť: „No síce tie ženy tam mali to postavenie, aké ho mali, ale aspoň sme mali pokoj. Neviem, to je otázka pohľadu na vec, lebo sa neustále vytýka najčerstvejšie Američanom, že sa vmiešavajú, a potom je tam bordel. No, viete, to je tak.
Dovedenie tejto myšlienky ad absurdum znamená, že môžeme nakoniec Roosevelta obviniť z nástupu komunizmu u nás, pretože nepochybne, ak by len zopakoval to, čo urobil Stalin s Hitlerom, to jest, že by Roosevelt a Británia uzavreli na jar 1942 s Hitlerom separátny mier, tak by nepochybne k nám komunizmus neprišiel, pretože Stalin by neprežil vojnu s Nemeckom. To znamená, tým, že Američania a Briti bojovali, Američania najprv dodávkami a potom aj fyzicky, obetujúc vojakov, s Hitlerom, tak doviedli nás až k Víťaznému februáru. To je, samozrejme, sprostosť, iste uznáte. Nerobili to pre to. Ale tí, ktorí by boli veľmi v línii, o akej dnes bežne počúvam, by mohli povedať, že, áno, tu je príčina, následok, takto to bolo, keby bol Hitler vyhral, Víťazný február by nebol. No nepochybne je to pravda. A teraz čo, budeme viniť Američanov, že prispeli k porážke Hitlera, nie? Asi tak to bude. Toto ale dnes zažívam.
A tu sme pri tom, k čomu sa nakoniec opäť vraciam, že nejde o to, či máme alebo nemáme zasahovať proti Islamskému štátu, či tam máme poslať jednotky NATO vrátane slovenských jednotiek, nie na odmínovanie, ale na boj, na bombardovanie a streľbu, či sme toho schopní.
A tu sa dostávame k tej inej otázke, že sme si privykli, že za nás má niekto svojou palebnou silou za peniaze svojich daňových poplatníkov riešiť problém. A aj keď nie som nadšený prívrženec prezidenta Obamu, jedno poučenie Obama na Bushovej koži získal, že do toho nejde a nepôjde a nechce v cínových rakvách vracajúcich sa amerických vojakov a nepôjde do Nigérie bojovať s Boko Haramom a nepôjde do Eritrei bojovať s miestnou despociou, pretože nechce tie cínové rakvy a je tiež možné, že nechce, aby na jeho vojakov v Brodskom pokrikovali, že sú vrahovia. Takže keby som bol americkým prezidentom, nekonal by som inak, akokoľvek sa s Obamom nestotožňujem.
Takže smutný záver z toho je ten, že Európa dnes robí z núdze cnosť tým, že politici, ktorí si kupujú hlasy voličov, i z peňazí, ktoré ušetria na vlastnej obranyschopnosti krajiny, dostali Európu do situácie, keď ostáva vyjednávanie jedinou cnosťou, ale, a v tomto prípade vidíme nad slnko jasne, existujú momenty v živote svetovej politiky, keď sa vyjednávať nedá.
A tu sa dostávam k tomu, čím som začal. Viete si predstaviť európske vyjednávanie s Islamským štátom? Ja si ho neviem predstaviť, a preto sa treba držať toho starého dávneho úslovia, ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu. A mier je dobrý vtedy, keď viem, že si ho môžem udržať už len tým, že som dostatočne ozbrojený na to, aby každý vedel, že porušenie môjho mieru je preňho čistá samovražda. To je situácia, v ktorej môže Európa udržiavať mier, situácia, že každý, kto by si myslel, že ju napadne, musí vedieť, že skončí v apokalypse zániku. Akokoľvek to vyzerá neidealisticky, nehumánne alebo akékoľvek iné prídomky tomu ešte chcete dať, je to tá najistejšia cesta. Pre nás bolo takouto cestou cesta smerom pod dáždnik NATO.
My, ktorí sme 20 rokov nestarali sa primerane o svoju armádu, neplnili si záväzky, ktoré sme slávnostne uzavreli, sme typickou ukážkou krajiny, ktorá je ako nahý v tŕní a ktorá na základe ešte toho má ten pocit, že to nie je naša vec. Ale, omyl, je to naša vec, všetko je naša vec. A ak zotrváme nadlho my (aj Európa) ako nahí v tŕní, tak sa môže stať možno po rokoch, možno o veľa rokov, možno niekedy v budúcnosti, že, ako hovoria bratia Česi, spláčeme nad vejdělkem. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec Osuský, vypočul som si so záujmom vaše vystúpenie a chcel by som reagovať na vašu vo vašom vystúpení položenú otázku, že kto bude riešiť problémy v Sýrii. No ja si osobne myslím, že na riešenie problémov v Sýrii by mal mať mandát a mala by to byť úloha OSN. Tak ako vyplýva zo súčasnej situácie, OSN zlyháva v tomto a na tomto úseku už dlhodobo, tak ako to bolo pri Srebrenici, keď sa pozerali nečinne pri vraždení ľudí. Na druhej strane ste povedali, že sú tu názory, a kritizovali ste, že svetovým policajtom by mali byť teda Spojené štáty, by mali urobiť poriadok tam. No ja osobne sa práve prikláňam k tomu názoru, lebo v podstate, áno, je pravda, že Spojené štáty americké zvrhli Saddáma Husajna v Iraku. Ale pomohlo to de facto nástupu toho Islamského štátu, keďže Iračania sa nevedeli vzájomne dohodnúť. A to isté podobne je v Sýrii, kde práve Spojené štáty bojujú alebo podporujú boj proti súčasnému prezidentovi Sýrie. Ale netreba zabúdať na to, že Saddám Husajn sa dostal k moci práve za pomoci americkej CIA v roku 1968, keď pri prevrate mu americká CIA pomohla, aby on a jeho strana Baas dostala k moci. Čiže de facto Spojené štáty americké v roku 2003 iba napravili tú niekoľko 10-ročnú, teda pomaly 40-ročnú chybu, ktorú urobili v roku 1968. Čiže na vašu teda otázku, že kto by mal robiť a riešiť problémy teda v Sýrii a robiť tam poriadok, tak okrem OSN by to mali byť práve aj Spojené štáty americké, a nie Európa, keďže USA za tú situáciu nesú buď priamo, alebo nepriamo na Blízkom východe či už v Iraku alebo v Sýrii zodpovednosť, samozrejme, ale v podstate súhlasím s vami, že s Islamským štátom sa vyjednávať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán kolega, nebudem sa obsiahlejšie venovať tomu, kto čo zavinil v tom zmysle, pretože napríklad ďaleko väčší počet obetí ako v čomkoľvek inom, ako sme dnes počuli, bol v bratovražednom medzimoslimskom zápase Iraku s Iránom, teda v konflikte šiitsko-sunitskom, kde bolo 1 mil. obetí, bez ohľadu na to, či bol ramadán alebo neramadán, mordovali sa tam navzájom páni bratia veľmi intenzívne. Takže podsunúť každého mŕtveho v Iraku Spojeným štátom je potiaľ nonsens, že sa v zásade drvivá väčšina obetí stala obeťou bratovražedného boja bratov moslimov. My už sa tu, chvalabohu, neupaľujeme a dokonca aj v Severnom Írsku sa katolíci s protestantmi mordujú menej, ako bolo tradíciou.
Ale vrátim sa k tej Bezpečnostnej rade. Tá je zaujímavá. Viete, máme my, žiaľbohu, chybnú predstavu v hlavách, že OSN má zasiahnuť. Ľudia boží, kto je to OSN, čo je to Bezpečnostná rada, koľko má divízii Bezpečnostná rada, koľko má rakiet, lietadiel a neviditeľných bombardérov, čo je to Bezpečnostná rada, dáme rozkazom, že tam má nabehnúť toľkoto Číňanov, toľkoto Rusov, toľko Francúzov, toľko Američanov, čo je to Bezpečnostná rada, čo je to za ilúziu o tom, že to má riešiť OSN, teda kto tam má prísť? Etiópske vojská majú alebo my máme, tí naši z Cypru majú tam prísť tým, že ich pošleme riešiť to? OSN nie je vojenský podnik. OSN a jeho Bezpečnostná rada môže dať požehnanie, aby to niekto išiel riešiť. Ale nemá nikoho na háku, z ktorého ho zvesí a postrčí týmto smerom a povie: „Choď a rieš to.“ Také niečo neexistuje. A ak by to existovalo, sme opäť pri tom, čo som hovoril, museli by tam byť aj naši vojaci, naša krv a naše obete.