Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, v určitý moment som sa zľakol, že či som ešte v slovenskom parlamente. Taká selanka tu je, že mám pocit, že som na rokovaní športového klubu Slovan. (Povedané so smiechom.) Ale ja... (Reakcia z pléna.) Inter. A kdeže Inter hral futbal. Nikdy ho nehral. A prosím vás, ja nebudem, aby mi nikto nepovedal, že nejaký deštruktívny, ja nebudem ani hovoriť o tele tohto zákona, ale o určitej filozofii alebo ambíciách tejto vlády, v prvom čítaní môžem.
Ak niekto vládne sám, vládne so 40 % aj sa darí, tak by mal mať veľkú ambíciu proste niečo zmeniť, niečo urobiť, prevziať za to zodpovednosť. A každý minister by mal sem doniesť nejakú svoju vlajkovú loď, hej. A každého ministrom je, po kariére by mala zostať nejaká vlajková loď a prebrať za ňu zodpovednosť.
Ja len malý výpočet urobím. Pán Žiga tu, chudák, doniesol zákon o odpadoch, ale aspoň ho doniesol a prešiel mu. Bolo to trápenie. Vy, ktorí pamätáte, ktorí nie, neviem, koľko tam bolo pozmeňovákov v spoločnej správe, ale pán Žiga má svoju vlajkovú loď. Pán Glváč tu má štátnu službu profesionálnych vojakov. To bude jeho vlajkovou loďou. Ja neviem, jak mu to bude prechádzať, ale asi, asi áno. Pán Borec tu mal občianske súdne poriadky. Bolo to trápenie, ale má vlajkovú loď, môže za to prebrať zodpovednosť. Včera tu bol človek, ktorý vyhlásil ráno vojnu Googlu a večer sa, si zbabelo stiahol svoj stavebný zákon, čo mal byť jeho vlajkovou loďou, hej. Čiže už máme prvého, ktorý zlyhal. Neviem, čo je vlajkovou loďou pána Richtera, možno dotácia pre Krutého, to neviem, to ešte možno počkáme.
A pán minister, ak je ministrom školstva, ak je ministrovi školstva jeho vlajkovou loďou zákon o športe, nie som ten, ktorý tu bude nadšene tlieskať. Nie som ten, ktorý tu bude nadšene tlieskať. Lebo nechcem povedať, že šport je subkategória vášho rezortu, ale podľa mňa vlajkovou loďou ministra školstva by mala byť vec, ktorá sa týka školstva. Prosím vás, dneska na tých školách učí kdekto. Tam učia právnici úžerníkov. To by ste neverili. Právnici, ktorí tomu nerozumejú. Proste po tých školách vám už dneska chodí kdekto.
Dakedy sa hovorilo, že, alebo u nás aj na Orave to bolo, že ide na školu, to bola taká určitá aj honorová záležitosť, nie každý šiel. Dneska ide, nezoberú ho do roboty, ide na vysokú. Proste a ja si myslím, že tam je strašne čo robiť. A ja si myslím, že vlajkovou loďou ministra školstva mal byť iný zákon, nie zákon o športe. A to je moja, to je, prepáčte, že som vám narušil tú selanku, ktorá tu vládla.
Ja nebudem, ja si pozriem priebeh toho, hej, lebo aj vlajkové lode, všimnite si, koľko striel dostali, hej. Žigova spoločná správa neviem koľko bodov. Všetko to malo, bolo to rozstrieľané pomaly jak, jak Louisiana, ale neviem, koľko váš zákon v priebehu, vo výboroch, v spoločnej správe, pozmeňovákoch, počkám si, som zvedavý, hej, že ako dobitá tá loď príde do prístavu. Tak to tiež bude možno zaujímavé.
Ja prajem, ja fandím, ja som za, aby bol dobrý zákon o športe, ale hovorím, z pohľadu ministerstva školstva je subkategória. Mali ste mať väčšiu a vyššiu ambíciu. Síce ste tam kratšie, nie ste tam od začiatku. Bodaj by to bola všetko pravda, čo tu bolo povedané, že to bude super, že to bude fungovať. Bodaj by to bola pravda. Viete prečo? Lebo my športovcov potrebujeme. Preto. My športovcov potrebujeme, ale nie preto, že aby im niektorým potom, keď niekde niečo vyhrajú, sa okolo nich motal, krútil a fotil sa s nimi, ale preto, že to sú ešte hrdí ľudia. Proste s nimi sa cvičiť nedá. So športovcami, to sú ešte hrdí ľudia, s nimi cvičiť môžete po určitú chvíľu, určitý moment už s nimi cvičiť nemôžte. To nám krásne ukázali hokejisti.
A proste my potrebujeme športovcov aj kvôli, by som povedal, svedomiu a zdraviu našej spoločnosti, lebo keď nebudú, tak ja už neviem, kde to dopracujeme. Naozaj hokejisti nám teraz ukázali, ako sa to robí, hej. Oni sú naším - aj, aj tešíme sa z ich úspechov, ale ja sociologicky vnímam ako naozaj veľkú vec to, čo dokázali, že si povedali odtiaľ potiaľ, vážení. Odtiaľ potiaľ. To, že v hokeji má namočený dneska nos už kdekto, to, že sme postavili najdrahší štadión na svete, viete to je jedna vec, že niekto povie, že jaký pekný štadión. Ale koľko stál ten štadión? A druhá vec, keby tie peniaze, ktoré išli na štadión, išli pre tie deti - hokejistov, tak môžeme hrať NHL všetci tu, prosím vás, aj Skalica, aj Ružomberok, aj Kežmarok. Keby, keby proste tie peniaze nešli do, lebo všimnite si, postavil sa hokejový štadión a vedľa neho sa zjavil súkromný hotel. To sú také, za komunistov, za boľševika sa stavala veľká stavba a niekde sa zjavil malý rodinný dom, hej. A niekto môže povedať a v tomto, žiaľ, v tomto prípade aj pravdivo, že tu už sú iné, iné ligy. Stavia sa štadión a popritom sa zjaví súkromný hotel. To už nie sú žiadni trochári, rozumiete, že by si on nejaký garáž postavil zo štátneho. To sú, ale viete, ten rozmer toho je, nieže tešme sa, že to bolo síce najdrahšie na svete, ale poďme rozmýšľať, že veď teraz to musí niekto splatiť. Bratislava to musí splatiť ten štadión niekde. A mohla dať trebárs do tých mladých, hokejových škôl, mohla dať na podporu talentov, mohli tie peniaze ísť inde.
Čiže áno, potrebujeme dobrý zákon o športe. Ja chcem veriť, že tento je taký. Počkám si na jeho vývoj vo výboroch aj kvôli tomu, že my potrebujeme športovcov, lebo športovci v tejto krajine ešte vedia zdvihnúť chrbát na rozdiel od niekoho, kto je tu zohnutý v hlbokom predklone a čaká, čo spadne alebo nespadne.
Ďakujem za športovcov. Verím, že im tento zákon pomôže.