54. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, vážená pani spravodajkyňa, občania vážení, nepochybne je v našej krajine veľa neporiadku. O tom vieme, často o tom hovoríme, omieľame to, hľadáme riešenia a nachádzame ich pomerne ťažko.
Čo horšie, tento neporiadok podporuje mnoho absencií zákonov, ktoré by mali povedať jasné slovo, akým spôsobom si predstavujeme správu tohto štátu. Napriek tomu, že zákonov, hovoríme, že máme veľa a dokonca veľa ich tu prijímame, je to paradox, že napriek tomuto faktu, zákony, ktoré by mali byť považované za základné kamene spravovania štátu a riadenia jeho rozhodovacích tokov, absentujú alebo navrhujú sa s tým, že nenachádzajú v sieni zákonnosti dostatočnú podporu. A je to naozaj neuveriteľné, a je to veľmi zlé, lebo vďaka tomu sa potom opakujú mnohé javy, ktoré sa rôzne nazývajú, ale majú rovnakú spoločnú podstatu. Korupcia, zneužívanie funkcií a mnoho iných divných vecí, ktoré sú od týchto krízových javov odvádzané.
Komu to vyhovuje? Ako je to možné, že táto krajina, napriek tomu, že má veľa orgánov štátu, do ktorých menuje svojich zástupcov, či sú to orgány so 100% účasťou alebo aj s nižšou, že nemáme stanovené jasné kritériá, ktoré hovoria o tom, kto a akým spôsobom sa môže o takúto funkciu uchádzať. Dôsledok? Nuž do takýchto funkcií v úvodzovkách sa potom uchádzajú kamoši ministrov alebo kamoši na nejakých stretnutiach, možno niekde pri poháriku alebo pri flinte, alebo na nejakom veľtrhu. No nemohol by si? A mohol by som. A dôsledok je ten, že absentujúce výberové postupy prísne stanovené prinesú to, že kamoši kamošov, ktorí práve majú tú možnosť, sa dostávajú do vážnych funkcií, ktoré ovplyvňujú život nás všetkých.
Ako je to možné, že nemáme stále spôsob odmeňovania, ktorý je pevne stanovený, pre ľudí, ktorí sa dostanú do týchto funkcií? Aký je dôsledok? Máme krátku pamäť, ale zlaté padáky sme ešte nezabudli. 150-, 200-tisíc alebo len 50-? Tomu sa povie funkcia a najmä tomu sa povie odchod z funkcie. Sú to nehanebné veci a je zvláštne, že sme ich pripustili, rovnako ako je zvláštne, že sme sa s nimi nevysporiadali. A to je opäť dôsledok toho, že sme nestanovili akýsi základný kľúč, ktorý určite nemôže byť navždy fix, ale ktorý musí stanoviť nejaký algoritmus, na koľko možno oceniť výkon ľudí, ktorí sú poverení zodpovednými funkciami.
Ako je možné, že stále sme nestanovili otázku riešenia zodpovednosti ľudí, ktorí boli nominovaní, a nedostali sa k tomu, aby bolo jasne povedané, že v prípade, ak dokázateľne sa dopustia takých aktov pri svojom rozhodovacom a riadiacom konaní, ktoré spôsobia škodu Slovenskej republike, škodu organizáciám Slovenskej republiky, teda škodu nám všetkým, že túto škodu budú musieť uhradiť, respektíve, že sú za jej vznik materiálne zodpovední? Aké bývajú dôsledky? No keď už náhodou nám prehrmí dáky zásadný problém s tým, že je to neúnosné pre tých, ktorí menovali, tak sa potom stane, že takýchto ľudí "potrestáme" napríklad odchodom do Bruselu alebo na iné miesto, kde ich tak trocha stratíme z očí.
A toto sú dôsledky absencie zákona, ktorý tu tretíkrát predkladáme s presvedčením, že opäť táto sieň ho neprijme, to nie je žiadna novinka, ale s absolútnym presvedčením, že nová vláda, nový parlament ho predložia a schvália s tým, že ju teda, keď už ten 6. marec 2016 sa nepodarí, pretože to by to muselo byť ešte v tomto volebnom období, takže to bude naozaj jeden z prvých právnych aktov nového parlamentu, resp. návrhov novej vlády, pretože takéto pravidlo potrebujeme všetci, a to vôbec netvrdím, že všetky také negatíva, ktoré sú spojené s absenciou tohto zákona, sú spojené len so SMER-om. Naopak, 20 rokov, 25 rokov nikomu nechýba takýto zákon, ktorý jasne stanoví otázku, ako sa dostať do funkcie, ako byť za ňu odmeňovaný a ako zodpovedať za chyby!
Teraz skúsim... a viete, ešte možno taký dôvetok. Dôvetok, že ten neporiadok, ktorý nás tu vďaka tomuto zahlcuje a máme pocit niekedy, že je to až neprekonateľná bariéra zla, korupcie, lotrovín, ktoré naozaj nemajú mať nič spoločné s vedúcimi miestami, že toto je vec, ktorá má ďalekosiahle dôsledky. Nielen to, že prídeme o obrovské prostriedky a že prídeme k tomu, že niekoho odmeňujeme za jeho zlé činy odchodom do Bruselu, ale to, že si zaneprázdňujeme vnútorný život našej krajiny, že vytvárame atmosféru, v ktorej ľudia prestávajú veriť v spravodlivosť, a kde vzniká pocit, že nikto nemôže z tohto začarovaného kruhu vybočiť. Môže. Tento zákon nevraví, že je geniálne a absolútne riešenie, ale je to riešenie, ktoré ponúka to, aby sme nemali v krajine neporiadok, aby bolo jasné, že keď niekto dostáva poverenie k zodpovednej funkcii, tak má k tomu aj veľkú výbavu, tá mu patrí, ale má k tomu primeranú zodpovednosť. Musí sa tam dostať spôsobom, aby sme tam dostali nie najlepších, ktorí v tej chvíli existujú kdesi mimo zemského priestoru, ale najlepších z tých, ktorí sú k dispozícii v danom reálnom území.
A tá odbočka sa týka toho, že často hovoríme o migrantoch a o tom, ako nás zaplavujú teraz z priestorov východného a juhovýchodného areálu našej časti sveta. Viete, čo ma napadne v tejto súvislosti pomerne často? Pád Rímskej ríše. Aj tam okolo hraníc veľmi často sa obšmietali barbari, ktorí ohrozovali hranice Limes Romanus. Ale napokon Rímska ríša nezakapala na to, že by barbari prekročili tieto hranice a zničili, ona zakapala na to, že vo svojom blahobyte a vo svojej vyspelosti bola zahltená možno, to, čo vtedy nenazývali korupcia, ale rozhodne to bol úpadok morálky, ktorý priniesol Rímskej ríši zánik, a nie barbari, ktorí sa tlačili z rôznych miest na ich hranice. Ja dávam do povedomia túto súvislosť, keď sa tak bojíme tých emigrantov a migrantov. Nevravím, že sú tam nie zreteľa hodné fakty, ale ja vidím väčšie nebezpečenstvo v tom, že nás práve zadusí to, že prestaneme veriť v spravodlivosť tejto krajiny, a v to, že ju majú a môžu riadiť ľudia, ktorí podliehajú jasným pravidlám, pravidlám, ktoré stanovuje náš návrh zákona.
O čom hovorí tento zákon? Hovorí o tom, že do funkcie sa môže uchádzať každý, kto splní isté základné kritériá. Štandardné, nemusím ich všetky opakovať, ale jedno je tam zaujímavé. Je tam aj kritérium to, aby uchádzač o takúto funkciu v posledných dvoch rokoch nebol členom žiadnej politickej strany. Diskriminácia? No áno vlastne. Prečo by člen politickej strany sa nemohol uchádzať? No preto, aby sme jasne narušili to, čo tu desaťročia funguje, že ak si náš, tak si súci, a ak si nie náš, tak k funkcii sa nedostaneš. Je to len jedno z pravidiel, ktoré zavádzame, ale je podľa mňa dôležité a výhrady diskriminácie, ktoré v tejto súvislosti môžu zaznieť, odmietam s tým, že doterajšia prax potvrdzuje, že sme vždy uplatnili stranícky kľúč, ktorý bol povýšený nad zásady odbornosti, morálky a výkonnosti, ktoré podľa mňa majú byť jediné určujúce vstupy pri týchto konaniach.
Ďalšia vec. Otázka samotného výberového aktu. Kto sa prihlásil? Ako sa prihlásil? Predložil dačo? A čo povedal na tom výberovom konaní? A kto bol v tej komisii? Možno by sme mohli rozprávať o príkladoch, koľko komisií si tu už zriadili páni ministri na svoj obraz, ktoré možno tak ako v tom hokejovom klube, proste úradníci, ktorí si povedali, božechráň, len aby sme šéfa nenazlostili, že mu vyberieme niekoho iného. Koľkokrát sa to už udialo, že strach, servilnosť, poddajnosť?
Preto napríklad zavádzame aj inštitút, ktorý je technicky veľmi ľahko realizovateľný, priame internetové prenosy. Prečo by sa občania, pokiaľ majú o to záujem, nemohli pozrieť, kto akým spôsobom a s akými argumentmi sa uchádza o takúto funkciu? Veľmi efektívne a veľmi transparentné riešenie. Tých podmienok, ktoré sú pre vstup, je tam viacero, ale považoval som si za dôležité vás nezaťažovať všetkými, lebo ich je tam veľa. Je to podrobne popísaný proces, ktorý má svoju možno nie dokonalú formu, ale ktorý vytvára podmienky, ktorý vytvára podmienky pre jasné stanovenie toho, čo sa očakáva od kandidáta a čo sa očakáva od výberovej komisie a čo sa očakáva od výsledku stretu kandidátov výberovou komisiou. Ideál tu nevznikne. Ale je potrebné, aby tu vznikol spôsob, ktorý dokáže vybrať s istou mierou rizika, ktoré tu bude vždy, najsúcejšieho kandidáta, a nie kamaráta kdesi od chodníčkov, kde sme si povedali, že toho svojho. To je k výberu. Tá prvá dôležitá časť. Prvá tretina tohto návrhu zákona.
Potom je to otázka odmeňovania. To už som spomenul, tie dodnes neprekonané zlaté padáky, ktoré, je to neuveriteľné, že sme sa dopustili takého niečoho. Ale to je len ten vrchol ľadovca. Mnohokrát bývajú dávané odmeny neprimerané, dohadované a dohodované rôznym zákulisným spôsobom. Nevravím, že vždy nezaslúžené. Kto má vysokú funkciu, nech má aj vysoký plat. To nemá byť snaha rovnostárstva. Naopak, nech ten plat to vyjadruje, ale nech je pre to algoritmus. Veľmi presne v zákone popisujeme, čo je nárokovateľné, čo je základná zložka, čo je variabilná zložka, aké sú kritériá pre hodnotenie týchto pracovníkov. A myslím si, že sú dostatočne voľné na to, aby vyjadrovali náročnosť funkcie a rozsah toho subjektu, ktorý táto funkcia, resp. jej predstaviteľ má riadiť a zaň zodpovedať. A ten vzorec je dokonca ako v prílohe. Tam doslova ponúkame spôsob, ktorý môže byť predmetom diskusie, ale jednoznačne aj uchádzačom, aj občanom, aj vybranému kandidátovi dopredu hovorí, s akou odmenou sa tu dá v tejto firme, v tomto inštitúte alebo v tejto organizácii štátu počítať. Takže vylučuje také veci, ako, a to je osobitná kapitola, ako je odstupné. Žiadne odstupné. Nieže 150-tisíc nebude, nebude žiadne. Je to proste funkcia na dobu konkrétnu a s jej odchodom z tejto funkcie končia aj platové náležitosti, ktoré náš návrh zákona určuje. Posledná vec je možno najdôležitejšia, nie je to novinka ani z pohľadu tohto zákona, nie je to ani novinka z pohľadu viacerých kolegov a kolegýň, ktoré tu už prinášali túto myšlienku mnohokrát aj v iných súvislostiach, je to otázka zodpovednosti. Zodpovednosti, ktorá musí ísť v ruka v ruke s právomocami. Áno, ak sú tu veľké možnosti, ak sú tu veľké odmeny, ak sú tu veľké benefity, ak sú tu veľké kancelárie, aparáty a cesty po svete, to všetko patrí k tomu, pretože takáto funkcia vyžaduje, aby človek mal voľné ruky a nebol zväzovaný nejakými detailami, ale na druhej strane, ak sa niekto dokázateľne nie s tým, že to niekto ukáže prstom, ale dokázateľne spreneverí svojej funkcii tak, že spôsobí orgánu organizácie, za ktorú zodpovedá, škodu, tak žiadny Brusel. Žiadne stratenie sa zo scény, žiadne zabudnutie, či padákov, či CT alebo čoho, ale tvrdý, konkrétny materiálny postih. Materiálna zodpovednosť za dokázateľne zlé, zlomyseľné a účelové nie riadenie, ale doriadenie organizácie, ktorá spadá pod takéhoto funkcionára.
Myslím, že viacerí kolegovia to už častejšie zdôraznili aj kolegyne, je to jeden z bodov, kedy už nie aj celý zákon v tomto znení, ale je to jeden bod, ktorý táto krajina súrne potrebuje, a všetky výhrady odmietame, pretože sú to postavené výhrady na vode a sú to výhrady postavené z akejsi divnej skúsenosti, že ktože by sa už ujal funkcie, keď by mu hrozilo, že bude musieť miliónové švindle potom napokon zaplatiť alebo dokonca, keď ich nestihne zaplatiť, že sa stanú predmetnom možnože ešte dedičského konania po ňom. No kto? Každý človek, ktorý má statočné a čisté myslenie a ktorý chce robiť funkciu s najlepším úmyslom, bude v takejto doložke vidieť vlastne poistku. Poistku voči tomu, aby mu nik nemohol prísť povedať, no máš funkciu, ale vieš čo, my teraz potrebujeme, aby si urobil takýto krok. Neboj sa, postaráme sa o teba, veď, veď vieš. Nie, odpoveď takého človeka bude, čítam zákon, pán šéf, politický predstaviteľ, a v tom zákone sa hovorí, že v prípade, že mi bude dokázaná škoda, budem musieť zaplatiť túto škodu. K tomu ma nenúťte.
Takže opakovane tu zdôrazňujeme, že je to nie moment, ktorý by mal ohrozovať, že by nám niekto nemal záujem o takéto funkcie. Je to moment, ktorý všetkým čestným ľuďom dáva základný priestor pre to, aby sa s takouto funkciou mohli spojiť, ujať sa jej bez toho, aby tu existovalo riziko akýchsi divných neformálnych zákulisných ťahov, ktoré, žiaľ, pre funkcie bývajú dosť časté, čoho sme tu svedkami. To je možno to, čo som chcel vo svojej rozprave, ktorá nemá byť dlhá, lebo sa tu už, k tejto téme sme sa vracali, zdôrazniť.
Áno, všetko. Neostáva nič iné, ak to myslíme s touto krajinou poctivo, ak to myslíme dobre so všetkými, ktorých chceme, aby sa ujali dôležitých funkcií, aby ich vykonávali zodpovedne, aby mali na to dostatočný priestor, no naozaj nezostáva nič iné ako buď v tejto, alebo v nejakej veľmi podobnej modifikácii takýto zákon schváliť. Zákon, ktorý prospeje celej krajine a ktorý prospeje všetkým, ktorí to myslia so Slovenskom dobre, a takých by malo byť v tejto miestnosti 150. Pevne verím, že to tak aj je.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Janko Mičovský, aj tebe ďakujem za toto vystúpenie, v ktorom si celkom podrobne vysvetlil to, o čo nám ide, že nejde žiadny populizmus, žiadnu politizáciu, dokonca my chceme zabrániť tej politizácii a chceme pomôcť tejto krajine.
Ja si pamätám, keď sme začali o tejto téme diskutovať, to bolo hneď po tých prvých zlatých padákoch, 80-tisíc, myslím, 150-tisíc za to, že ten človek odíde z funkcie, zo štátnej funkcie, dostane ešte, ešte dostane rádovo desaťtisícovú odmenu. Nonsens! Pátrali sme po príčinách a myslím, že obidvaja sme sa dostali do reality, že náš štát v zásade funguje celkom zvláštne, kedy na funkcie sa nedostávajú tí najlepší, dostávajú sa tam tí vybraní, tí kamaráti. Kamaráti kamarátov, a pritom nijako nezodpovedajú. Zodpovednosť je akurát taká, že ťa preložíme na iné miesto, prípadne ťa pošleme do Bruselu. Ja som presvedčený, že keď chceme začať riadiť túto krajinu zodpovedne a keď sa chceme správať tak ako v každej správnej spoločnosti, a možno preklopím to na firmu, keď sa chceme posúvať vpred s výsledkami, tak treba začať s tým, že na pozície sa dostávajú tí najlepší. Nie tí vyvolení. Aj ten riaditeľ firmy si vyberie toho najlepšieho, nevyberie si kamarátov, lebo potrebuje výsledky. Ak tej najlepší spraví dobrý výsledok, dostane odmenu. To my chceme. Ak si šikovný, máš výsledok, dostaneš odmenu. Ak neurobíš výsledok, odmenu nedostaneš. Ak spraví firme škodu, spravíš škodu štátu, no ty ju zaplatíš. Každá správna spoločnosť, každá správna firma, každý moderný štát by podľa mal sa správať týmito pravidlami, ktoré tu predkladáme. Ja teda naozaj, pokiaľ to nebude prijaté, ja nemôžem si dovoliť nijak inak, iba to, že, že takáto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem ti aj ďakujem za slovo. Chcem upozorniť možno na jeden taký moment, ktorý je zaujímavý. Toto sme napokon my nevymysleli autenticky, veď táto myšlienka na jednej strane od možnosti riadiť poriadne a na druhej strane odmeny aj postihu nie je našim výmyslom, ale sme o nej hlboko presvedčení a dáva do pozornosti moment, že sú o nej presvedčení dvaja ľudia v tejto chvíli, ako sme si tak s pánom poslancom Kadúcom na túto tému porozprávali, ktorých delia skoro dve generácie. Poslanec Kadúc, nádejný, šikovný politik a šikovný človek, ktorý už dačo dosiahol. Mičovský, človek, lesník, ktorý sa na chvíľočku stal politikom, a napriek tomu, že nás delí poldruha generácie, upozorňujeme na istú silu presvedčenia, ktorú dávame do toho, že takýto zákon táto krajina potrebuje. To znamená, nie je to nejaké staromilstvo, nie je to nejaká mladícka túžba po prudkých zmenách, je to doslova stret dvoch generácií, ktoré cítia, že táto sieň zákonnosti takýto zákon bude musieť prijať. Ak ho neprijme teraz, príjme ho na budúci rok, bude ho musieť. Ak si niekto myslí, že sa bez toho dá, že naďalej budeme od buka do buka trestať aj odmeňovať a vyberať, tak potom to myslí s touto krajinou veľmi zle.
A ja sa opakujem, je to neprípustné, my sme tu nie na to, aby sme si dovolili takéto šafárenie, a preto 6. marec budúceho roku je prvý deň nového siedmeho funkčného obdobia a je to posledný deň trpezlivosti tejto krajiny. Uvedomme si to.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predniesť ďalší z návrhov, ktorý sa v tomto pléne už objavil, ktorý dokonca v minulom volebnom období alebo v predminulom už len tak tak, že, že skoro prešiel. Myslím si, že je potrebný, inak by som tu nestál.
Ale dva základné faktory, ktoré ma viedli k tomu, predložiť tento zákon, a to je, že táto vláda nemá v zásade žiadnu víziu, čo robiť s mladými ľuďmi. Prostredníctvom, zachraňujeme to prostredníctvom dotácií alebo dotovania pracovných miest, a pritom má pracovné miesta rovno pod nosom. Vo verejnej správe.
Druhé kritérium bolo, že v našej verejnej správe, dámy a páni, sa vyskytujú ľudia, ktorí okrem toho, že vzhľadom na svoj vek, a teda aj primeranú pozíciu poberajú nie malý plat alebo mzdu, priznám sa teraz, ten terminologický rozdiel, ako je to správne, ale poberajú nejaký príjem a zároveň poberajú starobný dôchodok. Začal som po tom pátrať a prišiel som k rôznym situáciám a jedna mi tak utkvela v pamäti, a pritom som zistil, že to nie je nič výnimočné. Pán už teda v rokoch pôsobil v jednom štátnom orgáne na pomerne vysokej pozícii a prišiel do práce o ôsmej, o deviatej, odišiel o druhej z tej práce, pritom poberal plat 1 400 euro. O. K., ak je šikovný, zaslúži si, nemám s tým problém. Ale tento pán zároveň poberal starobný dôchodok vo výške viac ako 700 euro. Nikomu nechcem upierať naozaj právo na príjem, ktorý si zaslúži, ale myslím si, že je vo verejnom záujme, aby ľudia, ktorí neživoria, dali priestor pre novú krv, pre mladých, aby uvoľnili miesta vo verejnej správe, a keď na to majú, nech idú do súkromnej správy. Ja im týmto zákonom určite nechcem ukrivdiť, a ten zákon v médiách aj maily, ktoré som podostával, reakcie boli rozporuplné. Jedny boli vyslovene pochvalné, že konečne niekto, a ja mám ix príkladov, ako to funguje na štátnych orgánoch, ix príkladov, ako sa mladí ľudia snažia od ráno do večera častokrát, a niektorí proste si užívajú funkciu, užívajú si pozíciu. Ale mám aj príklady emailov, kde teda dostal som pomerne tvrdú kritiku, na to, myslím, že je treba reagovať, a zároveň teda predstavím aj to, o čo mi ide.
Účelom tohto návrhu zákona je stanoviť maximálny vek, dokedy je možné pracovať vo verejnej správe. Nie v súkromnej, v súkromnej sfére, do súkromnej sféry podľa mňa štát má zasahovať čo najmenej, do verejnej správy, kde sú verejné peniaze a kde sú ľudia, ktorí poberajú aj iný príjem, po dosiahnutí 63. roku a nadobudnutí nároku na starobný dôchodok pracovný pomer sa im skončí. Sa im skončí. Je to kruté, ale toto nie je určite súťaž krásy a ja mám záujem na tom, aby naša krajina sa naozaj posúvala vpred. 
Táto úprava nie je nová. Táto úprava obmedzenia veku štátnych zamestnancov platí v jednej tretine krajín Európskej únie, v jednej tretine krajín Európskej únie. Prečo nie Slovensko, prečo nie my? Prečo nemôžme vytvoriť, a teraz hovoríme o 10-tisícoch miest v štátnej alebo verejnej správe.
Takže toto je ten primárny cieľ, primárne príčiny, ktoré ma viedli k podaniu tohto návrhu zákona a musím povedať ešte jedno, že ďakujem pani Monike Gibalovej, ktorá s touto myšlienkou, myslím, že ako prvá prišla alebo prvá ju prezentovala v tomto pléne. Verím, že budeme mať príležitosť tento návrh zákona predložiť možno niekedy aj spolu, pretože sme, myslím, že na rovnakej lodi, čo sa týka tejto veci. Je tu priestor, je tu priestor, ako hovorím, posunúť nezamestnanosť mladých určite vpred, resp. nezamestnanosť znížiť, aby to bolo úplne presné.
Ďakujem veľmi pekne za prípadnú podporu tohto návrhu zákona.