54. schôdza

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, ja by som sa chcela predsa len vyjadriť k tomuto návrhu zákona a úplne zámerne ako spravodajkyňa s právom vystúpiť na záver.
Ja len chcem poukázať na to, že alebo pripomenúť niektorým aj tým, ktorí tu boli v minulom volebnom období, dokonca v štvrtom volebnom období, fakt je, že s touto myšlienku alebo s týmto nápadom som prišla do parlamentu už v štvrtom volebnom období a rôzne obmedzenia súbehu práce, dôchodku, dôchodku a práce som predkladala v rôznych modifikovaných podobách.
Ja sa vrátim napríklad aj k tejto podobe, ktorú spomínala pani poslankyňa Kiššová, fakt je, že za Radičovej vlády, keď sme robili veľkú novelu Zákonníka práce, tak tam sme podávali takýto pozmeňujúci návrh zákona, kde vo výpovednej možnosti bola jedna z možností výpoveď zamestnanca, ktorý dosiahol dôchodkový vek. Vtedy to vyvolalo veľmi búrlivú diskusiu v celom pléne aj v rámci opozície boli veľmi opozičné názory, ja si myslím, že vtedy ten návrh bol úplne neškodný v tom, čo povedala aj pani poslankyňa Kiššová dnes vo vystúpení, že princíp toho návrhu bol veľmi liberálny. To znamená, že ak zamestnávateľ uznal, že ten zamestnanec je nenahraditeľný ešte dajme tomu na určitý čas alebo na dlhší čas, ja neviem, ako to zhodnotiť, tak si ho ponechá. Ale mnohokrát aj zamestnávatelia sa nám vtedy hlásili, že je to dobrý návrh, lebo že niekedy naozaj nevedia pohnúť s neproduktívnymi, už ak to tak vulgárne mám povedať, dôchodcami, ktorých nevedia, nevedia vyradiť z toho procesu ako zamestnanca.
Tento môj pozmeňujúci návrh vtedy za Radičovej vlády neprešiel jedným hlasom, čo teda mňa nesmierne mrzelo, lebo, opakujem, na môj vkus bol veľmi liberálny a zamestnávateľ mal k dispozícii vlastnú úvahu, či si toho zamestnanca ponechá, alebo nie. Potom som urobila ďalšie pokusy, jeden z tých pokusov bol návrh použiť model podobný, ako je to s predčasným dôchodkom, jedným slovom a veľmi jednoducho povedané buď zárobok, alebo dôchodok. Čiže použiť taký model, kde v momente, keď dôchodca nastúpi na dôchodok, tak zistí sa, či je alebo nie je ďalej zamestnanec a sa mu pozastaví vyplácanie dôchodku. Pri tomto návrhu som vychádzala napríklad z praxe z iných krajín, kde som si cestou Parlamentného inštitútu dala zistiť, ako to je v iných krajinách, kde som sa dozvedela napríklad, že v Nemecku, v Nemecku je to tak špeciálne pri štátnych úradníkov, že títo podľa § 51 zákona o spolkových úradníkoch do dôchodku odchádzajú v mesiaci, v ktorom dovŕšili dôchodkový vek. V Rakúsku napríklad je to ošetrené tak, že ak je súbeh práce, aj dôchodku, tak sú odvody zo súčtu náhrady akoby dôchodku plus príjmu z práce.
Keď som predkladala potom opakovane Zákonník práce v tej podobe, ako som ho predkladala ako pozmeňujúci návrh k Zákonníku práce za Radičovej vlády, tak najväčšie protiargumenty odznievali najmä zo strany poslancov za SMER - sociálnu demokraciu, a to tie, že je to diskriminačné.
Ja som si dala tú námahu, že som si pozrela a preštudovala niečo z európskych pravidiel o diskriminácii, a fakt je, že Rada v roku 2000 prijala smernicu č. 78, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, ktorá výslovne zakazuje zákaz diskriminácie podľa veku. Táto rámcová smernica má pre oblasť pracovného práva mimoriadny význam, aj keď osobnou a vecnou pôsobnosťou prekračuje rámec pracovného práva, ale nedefinuje diskrimináciu absolútne. Táto smernica v úvodzovkách chápe, že zo stále rastúcou úlohou oprávnených výnimiek z diskriminácie je potrebné plasticky prispôsobiť aj toto právo. A tak smernica definuje, že čo je priama diskriminácia, čo je nepriama diskriminácia, a za priamu diskrimináciu táto smernica považuje stav, "ak sa s jednou osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo mohlo by sa zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej súvislosti a situácii". Oficiálny preklad znenia tejto smernice do slovenského jazyka, ale nie je správny, pretože pri jeho vymedzení v porovnaní s originálnym textom smernice došlo k vypusteniu formulácie "ako sa by zaobchádzalo", čo je pre vymedzenie pojmu diskriminácie mimoriadne dôležité.
Nad obsahový rámec oprávnených výnimiek zo zákazu nepriamej diskriminácie - a už sa blížim k tomu, k tej podstate, čo chcem povedať - tak ako ich formuluje čl. 2 rámcovej smernice, čl. 6 rámcovej smernice vytvára v prípade veku osobitný právny model oprávnených výnimiek zo zásady rovnakého zaobchádzania, ktorý platí len pre oblasť oprávneného rozdielu zaobchádzania na základe veku, a týmto spôsobom podstatne rozširuje okruh oprávnených výnimiek, ktorý umožňuje členským štátom nad rámec čl. 2 ods. 1 smernice ustanoviť výlučne vo vzťahu k veku odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní, ak to rozdielne zaobchádzanie je objektívne, primerane odôvodnené oprávneným cieľom a ak sú prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa primerané a nevyhnutné. A tieto primerané a nevyhnutné prostriedky alebo stanovenie osobitných prostriedkov v interakcii na túto smernicu je prístup k zamestnaniu a odbornej príprave a povolaniu vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania pre mladých a starších zamestnancov, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo sa zabezpečila ich ochrana, čiže stanovenie podmienok, napr. minimálneho veku odbornej praxe pre prístup k zamestnaniu alebo určitým výhodám, ktoré súvisia so zamestnaním. Táto smernica vôbec neovplyvňuje právomoc členských štátov, ako mnohokrát tuto bolo argumentované, že sme vlastne v rámcových pravidlách v tejto smernice a nesmieme sa pohnúť, lebo ona neobmedzuje právomoc nielen určiť vek odchodu do dôchodku, ale aj upraviť podmienky skončenia pracovného pomeru pri dosiahnutí veku odchodu do dôchodku a podčiarkuje vyváženosť štruktúry zamestnancov a podporu profesionálneho rastu, pritom upozorňuje na legitímne ciele, ktoré by v zmysle čl. 6 rámcovej smernice mali používať členské štáty, a dokonca si môžu ustanoviť aj maximálne vekové hranice, čo predstavuje primeraný a potrebný prostriedok na dosiahnutie práve tých cieľov, o ktorých táto rámcová smernica hovorí.
A tu by som povedala, že z toho všetkého je zrejmé, aj keď toto je veľmi povrchne vytiahnuté, ale ubezpečujem vás, že presne v rámci formulácií smernice, že nie je tu ovplyvnená právomoc členských štátov, ak je rozumný cieľ, ak je to potrebné, tak sa môže ustanoviť táto hranica a dokonca v antidiskriminačnom zákone v našom č. 365/2004 Z. z. v § 38 ods. 3 sa hovorí, a to si dovolím komparovať, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku nie je diskriminácia, ak je objektívne, odôvodnené sledovaním oprávneného cieľa a je na jeho dosiahnutie nevyhnutné, primerané, ak to ustanovuje osobitný predpis. Rovnako podľa § 8 ods. 3 písm. b) zákona z dôvodu veku nie je najmä, diskriminácia nie je najmä rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v ustanovení osobitných podmienok na výkon zamestnania vrátane odmeňovania a prepúšťania, ak ide o osoby určitej vekovej hranice. Dokonca zo dňa 12. januára 2010 existuje judikatúra Súdneho dvora Európskej únie rozhodnutím v právnej veci 341/08, tzv. Peterson, kde toto rozhodnutie Súdneho dvora pripúšťa skončenie zamestnaneckého pomeru na základe dovŕšenia dôchodkového veku, a je precedensom.
Ja len som chcela týmto výcucom výkladu tejto smernice európskeho práva poukázať na to, že sú zbytočné obavy, že je to diskriminačné. Chcela by som povedať, že, samozrejme, že mali by sme poctivo hľadať spôsoby, ktorý model nájdeme na to, aby sme túto reguláciu zaviedli do nášho právneho systému, či to bude Zákonník práce, alebo to bude tá modifikácia toho predčasného odchodu do dôchodku, alebo to bude stanovená hranica veku. Ja osobne tento návrh zákona podporím, ktorý priniesol pán poslanec Kadúc, z princípu, lebo je to pre mňa dôležitá téma, a podľa mňa veľmi akútne potrebná, len chcela by som poukázať na to, že nepovažujem celkom za vhodné určovať tú hranicu napríklad tých 63 rokov, lebo v našom systéme sociálnom, v konkrétnom zákone o sociálnej pomoci sa už automaticky predlžuje odchod veku do dôchodku, a obávam sa, že čoskoro by sme museli pristúpiť k tomu, aby sa znova upravoval zákon a zvyšovala sa tá hranica odchodu do dôchodku. To som vtedy hovorila aj vtedy, keď pán poslanec Kaník vtedy prichádzal tiež na ministerstvo a sme u pána ministra Mihála diskutovali o tejto veci, a vtedy pán poslanec Kaník navrhoval hranicu 65, myslím. Čiže tam sme vtedy už o tom hovorili, že je to automaticky v zákone, čiže už čoskoro príde generácia, ktorá narazí na tú šesťdesiattrojku a vyššie.
Ja by som ešte chcela povedať niečo veľmi stručne k faktickým poznámkam. Pán kolega Osuský, samozrejme, ja súhlasím s tým, že, nie som taký idealista, aby som si myslela, že tých 20-tisíc štátnych zamestnancov a zamestnancov vo verejnej správe uvoľní tie miesta a ani by to nebolo správne, pretože naozaj nech si to ten zamestnávateľ zváži.
Rovnako chcem upozorniť na to, že samozrejme, že tento návrh zákona, či ten, alebo náš, nikdy nesmeroval k tomu, aby vyháňal takpovediac z vedy a výskumu tie geniálne mozgy, veď to sme vždycky komentovali pri tých návrhoch zákonov. Preto aj som sa vždy prikláňala, aj opakovane k tomu Zákonníku práce.
Ale chcem poukázať aj na jednu skutočnosť, že, prosím vás, kolegovia, všimnite si, aj medzi občanmi, a ak chcete, aj medzi našimi voličmi tu alebo tu, že oni mnohokrát pri diskusiách na ulici, na stretnutiach medzi prvými desiatimi bodmi, čo by sme mali urobiť v Národnej rade, sa vždycky objaví takáto požiadavka, že urobiť poriadok so súbehom práce a dôchodku, aj keď pripúšťajú, že najmä u štátnych zamestnancov. A ja mám to aj pred sebou, som rada, že som si to z roku 2013 nechala, tento prieskum, ktorý robil FOCUS na vzorke 1514 respondentov, a respondenti sa mali vyjadriť k tomu, či súhlasia, alebo nesúhlasia s tým, aby dôchodca poberajúci starobný dôchodok, mohol aj pracovať. Otázka je položená vo všeobecnej rovine a čo mňa veľmi prekvapilo, tak vtedy, vtedy odpovedalo nesúhlasne 76 % opýtaných. To znamená, že z tých 76 % rozhodne nesúhlasilo 56, skôr nesúhlasilo 20, skôr súhlasilo 13, rozhodne súhlasilo 6 a nevedelo sa vyjadriť k tomu 5 %. Ja si uvedomujem, že aj tento návrh, ktorý predkladá pán poslanec Kadúc, aj tie predošlé návrhy boli, sú a podľa mňa sa ešte objavia aj v budúcom volebnom období a budú kontroverzné, lebo sú veľmi citlivé pre istú skupinu voličov.
Ale si myslím, že v rozumnej miere a rozumným spôsobom by sme mali mať odvahu prijať aj takúto legislatívnu úpravu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi prísť s ďalším návrhom, ktorý je podľa mňa čisto pragmatický a vychádza z aplikačnej praxe a z úplných absurdných situácií, čo sa dejú v našej spoločnosti, pretože tie absurdné situácie častokrát sú podporované ešte absurdnejšou právnou úpravou.
Tá právna úprava dnes znie pri pozemných komunikáciách celkom nevinne. A to je, že každý vlastník domu, pri ktorom je priľahlá nehnuteľnosť, je povinný sa starať o čistotu tejto nehnuteľnosti. Aj napriek tomu, že to nie je jeho nehnuteľnosť. Preložené, na dedine alebo v obci dom má pred sebou chodník, vlastník domu je povinný starať sa o to, aby tento chodník aj napriek tomu, že zväčša patrí chodník obci alebo mestu, je povinný starať sa o to, aby bol v schodnom stave, odstraňovať rôzne nečistoty. A najlepšie sa to ukáže na príklade snehu. Ak nasneží počas noci na cudzí pozemok, vlastník pri tomto pozemku je povinný tento sneh odpratať. To káže zákon o pozemných komunikáciách. Takto to dneska máme nastavené a nastavené to je podľa môjho názoru veľmi zle. Ja som si vedomý, prečo to tam je.
Rozumiem tomu, že, že obce nemajú, nemajú peniaze na to, aby to, aby to odstraňovali. Chápem. Ale túto povinnosť majú aj dôchodcovia, majú aj invalidi, majú aj osoby, ktoré nemajú trvalý pobyt v tej nehnuteľnosti. Aké to má potom tie právne, právne implikácie, a tam sa to ukáže úplne najlepšie. Ak sa, stará babička má, má domček v nejakej dedine, pred jej domom na chodníku obce nasneží, ona už je, buď je ZŤP, alebo proste naozaj už má dôchodkový vek taký, že nedovoľuje ten sneh odpratať, komunita v obci nefunguje tak, ako by mala, čiže nikto jej nepomôže, niekto pôjde po tomto chodníku, kde je poľadovica, ešte raz zdôrazňujem, cudzí chodník pri dome tej starej babičky, zlomí si nohu a povie si, no, ten chodník mal byť čistý. Kto je za toto zodpovedný? Nemusí ani pátrať, vieme to, všeobecne, myslím, že je známe, zodpovednosť bude mať tá babička. Babička, ktorá neodpratala sneh či ľad, a tento človek povedzme, že nemá mieru solidarity alebo tá bolesť bola taká, že potrebuje vykrývať liečebné náklady, babičku vyzve na zaplatenie liečebných nákladov. Babička nereaguje, babičku bude žalovať a tento človek úspešne, legálne zvíťazí súdny spor. Pretože tá babička mala povinnosť zo zákona danú odpratať alebo spraviť tú komunikáciu - zdôrazňujem opäť, cudziu komunikáciu - schodnou. Ona to neurobila, porušila povinnosť, je tu škoda, je tu príčinná súvislosť, babička zodpovedá. Babička bude žalovaná, babička zaplatí. My tu dneska túto povinnosť držíme len z toho dôvodu, aspoň taký mám dojem, že ZMOS, opäť hovorím, rozumieme ich argumentácii, nevie alebo nechce prebrať túto, túto povinnosť, lebo nemá dostatok peňazí, lebo nedostalo toľko, koľko by potreboval na to, aby zabezpečoval schodnosť všetkých komunikácií.
Ale teraz sa pýtam, je záujem obcí viac ako spravodlivosť každého jedného občana v tejto krajine, naozaj spravodlivosť pre kohokoľvek, spravodlivé riešenie? A to riešenie tu je. Ja si myslím, že mali by sme nájsť niekde rovnováhu, a tú rovnováhu ja som ponúkol najmä v tom aj s Petrom Pollákom, že tento zákon sa nebude týkať, apropo, všetkých. Aj keď vlastnícke právo v sebe zahŕňa hlavne to, starať sa o svoj majetok a v prvom rade o svoj, nie o cudzí, resp. vlastník, ktorá je obec, sa má starať o svoj, čiže ono by to tak, ako navrhovali páni z politickej strany SKOK, myslím, že to bol primárne pán Chren, ten návrh som tiež podporil, som určite za.
Ale v tejto chvíli, myslím, že musíme premietnuť princíp solidarity do právnej úpravy, kde si to, kde je to proste vyžadované, a to je aj situácia, myslím si, nie myslím, som presvedčený, preto tu ten návrh je, že by sa o priľahlé chodníky nemali starať tieto skupiny občanov, že by tú povinnosť mala prebrať obec, a to sú osoby v dôchodkom veku, osoby ťažko zdravotne postihnuté, invalidné osoby a osoby, ktoré sú vlastníkmi, správcami alebo užívateľmi nehnuteľnosti, avšak nemajú trvalý pobyt v tejto nehnuteľnosti. Za týchto ľudí, si myslím, že je spravodlivé, aby prevzala zodpovednosť buď obec, mesto, prípadne štát, pretože tieto osoby objektívne nie sú schopné dodržať povinnosť, ktorú im ukladá zákon. Nie sú schopné. A pritom zodpovedajú, zodpovedajú za škodu, prípadne aj za smrť toho človeka. Takáto úprava, takáto absurdita je v našom právnom poriadku a nemá tam čo robiť.
Preto budem rád aj s tým, že hovorím, som si vedomý, že obce, veľa obcí nemá dostatok peňažných prostriedkov na to, aby vykrylo náklady na čistenie chodníkov. Bohužiaľ, pre mňa je tá spravodlivosť ľudí, ktorí si, ktorí nemôžu objektívne splniť si povinnosť zo zákona, je taká, že, myslím si alebo som presvedčený, že je treba týmto ľuďom pomôcť a absurdity z právneho poriadku odstrániť.
Dámy a páni, ja verím na tejto strane naivne, tuto dúfam, že konštruktívne v podporu tohto návrhu zákona. (Rečník rukami ukázal na dve časti rokovacej sály.)

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 472 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Kadúca a Petra Polláka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 136/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorý máme pod tlačou 1640.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov a súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti.
Pán podpredseda, prosím, otvorte rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predkladateľ, vážený spravodajca, vážení kolegovia. Pravdupovediac, aj keď sa to nezdá, to je téma, ktorá búrila hladinu v mojom blízkom okolí v bratislavskom Starom meste, ale informácie doľahli i spoza rieky Moravy o tom, že, a to, by som povedal, je najčistejšie riešenie, že niečo také, ako je súčasné znenie cestného zákona, ktoré ukladá občanom povinnosť starať sa o chodníky pred svojimi domami, bolo v Českej republike, ak ma pamäť neklame, posúdené Ústavným súdom ako protiústavné, pretože skúsme doviesť túto logiku ad absurdum.
Staráme sa o niečo, čo nám nepatrí. Čo keby sa podľa lesného zákona rozhodlo, že sa lesy, lúky a vody rozdelia štvorčekmi medzi 5 mil. obyvateľov Slovenskej republiky a my budeme mať svoj podiel vo vyčistení Štrbského plesa, kam prídeme s rodinou vyťahovať odpadky, budeme mať svoj podiel niekde pri autostráde a budeme mať svoj podiel na odstraňovanie kôrovcových stromov, lebo však tiež nám nepatria tie teritóriá, ale prečo by nám nejaký zákon lesný, vodný alebo iný neurčil, že sa o to máme starať. Lebo presne to isté robí cestný zákon. Cestný zákon akosi rozhodol, že síce ti nepatrí ten chodník, ale starať sa oňho budeš. Ja sa pýtam, prečo nerozhodol, že aj o tú cestu sa máš starať. Že keď naveje na cestu, že keď ti tie, poldruha metra je objektom tvojej starosti, prečo nie ešte ďalšie dva a pol metra až do stredu cesty a protiľahlá strana ulice ďalej. Proste tento zákon a terapia z neho je prehlásiť ho za protiústavný a sňať z občanov protiústavne naloženú povinnosť bez rozdielu ZŤP a ne-ZŤP. Lebo ono je to tak. Ten sneh nepadá podľa harmonogramu. Priateľ Kadúc navrhuje vyňať isté osoby, ja by som mohol diskutovať o tom, že či, ak som nie vlastník tej budovy, ale pôsobím v nej, napr. vediem v nej vzdelávaciu inštitúciu alebo niečo iné, by som povedal, tak si najmi niekoho, kto ti to odhádže, ak to nechceš odhádzať sám. Prečo by mal byť práve ten vyňatý. Nevyňatí sú zdraví pracujúci ľudia. Ale na tom svete to chodí tak, že ten sneh, mrcha, niekedy padá o jedenástej dopoludnia a - na počudovanie - pracujúci ľudia pracujú. Nie sú v práci? Prídu o piatej, ale je medzitým naviate, medzitým namrznuté, medzitým si ktosi zlomí panvu pri páde a ty, pracujúci človek nevyňatý týmto návrhom zákona, si mal prísť z práce, odhádzať si svoj chodník, potom sa láskavo vrátiť budovať socializmus. Tak to asi nie je celkom právne v poriadku, pri všetkej úcte k úmyslu predkladateľa sa jednoducho domnievam, že takéto riešenia s vyrátanými tými, ktorých exkulpujem z prípadnej zlomeniny panvy nejakého okoloidúceho, neriešia tento problém.
Sám som bol vicestarosta Starého mesta a viem, ako je to i u nás, lebo Staré mesto nie je len Námestie SNP. Staré mesto sú ulice až po Slavín. Často strmé, klzké a všelijaké. Rôzni ľudia tam bývajú. Samozrejme, pred nedávnom sa objavil na obrazovkách televízie nočnou hodinou slávny film Rocco a jeho bratia, mladý Alain Delon, mladá Annie Girardotová a spôsob zárobku chudobných Sicílčanov, ktorí prišli do bohatého Milána, bolo, že sa tešili na to, že napadol sneh, pretože ich mestský úrad najal na odhádzanie snehu, to bol príjem. Dnes to už tak celkom nie je, nemáme v Bratislave možno toľko voľných Sicílčanov, ktorí prídu odhádzať vždy sneh, ale tento problém akokoľvek, v tomto prípade chápem ZMOS, že je to veľmi ťažká úloha, pred ktorú ju to stavia, ale každopádne ak chodník a komunikácia patrí mestu a obci, tak akokoľvek je to ťažká úloha, povedzme si otvorene, je absolútne nemorálne a podľa mňa protiústavné, aby, pretože to pre nich je priťažká úloha, tú úlohu zvalíme na bedrá nevlastniacich občanov. To je skutočne proti zdravému rozumu, nielen proti ústave tejto republiky. Lebo nutnosť starať sa o niečo, čo ti nepatrí, je vo svojej podstate nesprávna a právne podľa mňa zvrhlá a to hovorím ako lekár, ale takto to vidím a neviem, neviem si predstaviť, kto by ma presvedčil o opaku, lebo ako som uviedol, potom je len otázkou zákonodarného zboru, čo ešte iné dá neborákovi občanovi na triko, čo ešte iné by mal čistiť, odhrabávať alebo sa o niečo starať. Prečo? Prečo? A prečo sa, vôbec neuvažujeme o tom, že sa o to majú starať tí, ktorým to patrí.
Poviem drobný príklad. Keď som sanoval fasádu domu na Palisádach, tak som na nej postavil lešenie, pochopiteľne, bol to pamiatkový dom a tá práca bola vzorná, namáhavá, detailná. Ja som každý deň, čo stálo to lešenie na dome, pri dome, ktoré "skrášlilo" tú ulicu oproti dvom vyslanectvám, platil poctivo mestskej časti za to, že som smel mať tenkú nohu lešenia s malou doštičkou pod ňou postavenú na tom mestskom chodníku. A bral som to ako normu a poctivo som to zaplatil, lebo tak to je. Stál som na mestskom, a preto bolo mojou povinnosťou odviesť mestu, ale to isté mesto chce, ja to aj niekedy robím, lebo mám v dome veľa starých dôchodcov a ozaj nečakám od 80-ročných dám, že pôjdu ráno s hrabákom odhrabovať sneh, tak to niekedy robím aj ja, ale považujem napriek tomu, že je to možno zdravé a fajn, lebo to ešte vládzem, za nemorálne, aby som bol k tomu nútený zákonom.
A preto môj názor apriórny k tomuto všetkému je, že by sme sa mali 30 podpísať a poslať tento paragraf cestného zákona na Ústavný súd, ako sa to stalo v Českej republike.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, ja by som chcela podporiť to, čo hovoril môj predrečník Peter Osuský, že jednoducho jeden občan nemôže byť zodpovedný za niečo, na čo nemá vôbec žiadny dosah, a to sú tie poveternostné, klimatické podmienky, ktoré nemáme šancu ovplyvniť, a ľudia, ktorí sú v tom čase, kedy im napadá sneh na chodníku, niekde mimo, jednoducho nemôžu byť za to zodpovední. A prikláňam sa aj k tomu, že vyňať z týchto povinnosti len istú skupinu ľudí, ktorí možno majú zložitejšie podmienky na to, plniť si túto povinnosť, ktorú im štát ukladá, napriek tomu si myslím, že nie je správne.
Myslím si, že aj jeden zdravý pracujúci človek, ktorý je cez deň buď v práci, alebo odíde na tri dni na služobnú cestu, alebo ide v čase svojej dovolenky mimo svojho bydliska na dovolenku, nemá objektívne možnosť predísť nejakému nešťastiu, za ktoré je v konečnom dôsledku zodpovedný, čiže rozumiem tomu návrhu zákona, ktorý pán kolega predkladá, aj ho za SaS-ku podporíme, ale bola by som veľmi rada, keby sme mysleli v širšom kontexte aj na ľudí, ktorí sú pracujúci, zdraví, ale jednoducho objektívne nemajú šancu, nejakým takýmto nepríjemnostiam predísť a sú za ne zodpovední.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Oznamujem, že sa odhlasujem z rozpravy, stačí mi príležitosť, ktorú dostávam cez faktickú poznámku.
Mám pred sebou tabuľku Medzinárodného menového fondu, ktorá ukazuje, že z hľadiska podielu na HDP na Slovensku vyberáme na dani z nehnuteľnosti menej než polovicu priemeru vyspelých krajín, čiže u nás tie dane z nehnuteľnosti sú nízke a túto informáciu chcem doplniť do tejto debaty, to znamená, že obce majú potenciál vyhnúť sa takýmto nespravodlivostiam.
Rozumiem tomu, že je ťažké zvyšovať dane, keď človek s stretáva s tými platiteľmi daní každý deň, nuž ale nepríjemné je to aj pre centrálnu vládu a tiež donekonečna nemôžeme ísť tou cestou, ako sme išli v ostatných mesiacoch, a to boli rôzne výnimky z daní, zo zákona o daní z príjmov, kde, ktoré znamenajú, že tí, čo platia plnú daň, budú musieť zaplatiť viac a to celé najnovšie sa rozdelí na 100 % obciam. Tiež si myslím, že je to dôsledok toho, čo som hovoril na začiatku, a síce, že u nás je tá neochota obcí vysoko nadpriemerná, neochota vyberať dane na miestnej úrovni, pritom to vyberanie daní na miestnej úrovni považujem za efektívne a aj spravodlivé, spravodlivejšie, než to dokáže urobiť štát z centra.
Ďakujem.

Ja by som chcel podporiť pána Petra Osuského, lebo naozaj tento stav, že mesto núti starať sa o cudzí majetok, je taká praktická záležitosť z pohľadu mesta, lebo každé mesto, a kto nám to zaplatí, skade zoberieme peniaze na to, aby sme to mohli očistiť, to je naozaj veľký rébus, ale faktom zostáva, že naozaj je to asi protiústavné. Keby sa na to pozrel Ústavný súd tak, ako sa pozrel v Čechách, pravdepodobne by musel dospieť k tomu názoru, že ťažko niekoho zákonom nútiť starať sa o cudzí majetok a ešte ho za to sankcionovať, keď by tak nerobil.
Je to taký, mám pocit, že je to taký nejaký pozostatok z toho, ako sa pozeralo na tieto veci v čase socializmu, kedy všetko bolo také, že štát a vláda určila alebo strana a vláda a občania museli bez reptania plniť. A toto nám tu tak nejako zostalo, lebo to bolo také najpraktickejšie riešenie.
Ale podporím tento návrh zákona určite, pretože otvára túto tému. Túto tému treba otvoriť, či už sa otvorí v malom, väčšom, širšom rozsahu, ale je dobre sa ňou začať zaoberať, lebo ešte to zrejme nejaký čas pretrvá, ale nie na veky, lebo naozaj je to taký paradoxný anachronizmus, ktorý tu pretrváva.

Ďakujem. Pán poslanec Osuský, mňa ak pamäť neklame, tak ja som to ako prvý, ja som to predkladal, aby to bolo en bloc, aby to nemalo výnimky. A potom z diskusie vyplynula aj z toho, čo som komunikoval so ZMOS-om aj s niektorými obcami, tak som dospel k záveru, že tá spravodlivosť je minimálne v dvoch rovinách, voči tým ľuďom, ktorí objektívne nemôžu, nemôžu starať alebo nemôžu plniť túto povinnosť, a tá druhá spravodlivosť podľa mňa musí byť aj voči obciam, lebo dnes tá situácia, ak sa pozrieme na podielové dane a systém rozdeľovania daní, naozaj častokrát nedáva možnosť, aby tie obce sa o tie chodníky starali.
No ale preto som spravil isté výnimky za účelom tej spravodlivosti, zároveň za účelom toho, že tolerujeme nejaký stav, a radikálne rezy častokrát nebývajú úplne dobré a môžu spôsobiť možno viacej škody ako osohu, zároveň predstava podania na Ústavný súd, ktorý, ktorý nemá, nemá lehoty, a v tom zložení, v akom je teraz, aj systéme jeho kreácie, nerád by som sa spoliehal na Ústavný súd o tom, že rozhodne teda tak, ako navrhovateľ žiada, poviem to, poviem to tak. Čiže preto som zvolil tento model, ktorý sa mi javí pre túto chvíľu najspravodlivejší voči všetkým, tak voči tým ľuďom, ktorí, opakujem, nemôžu objektívne zabezpečiť to, aby si splnili povinnosť, a spravodlivo aj voči, aj voči obciam, ktoré budú mať túto povinnosť, prevezmú voči tým ľuďom, ktorí práve to nemôžu vykonávať.
Čiže je to kombinácia, taký mix, také pragmatické riešenie aktuálneho stavu a to je všetko.

Ďakujem veľmi pekne, no téma tejto chodníkovej novely sa do parlamentu vracia opakovane, veď aj my sme s kolegom Kadúcom pripravovali veľmi podobný, obdobný zákon, ktorý by mal túto tému riešiť, nie tak dávno, myslím, že to bolo pred rokom, a stotožňujem sa s tým, čo povedal pán kolega predrečník.
Je to dobrý krok správny smerom aj ja za ne aj zahlasujem, ale nerieši to tú situáciu, ktorá objektívne existuje. Jednoducho nútiť ľudí vykonávať doslova nútenú prácu na majetku, ktorý nie je ich majetkom, je jednoznačne v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Bez ohľadu na to, či sa to obciam páči alebo či sa im to nepáči. Máte chodník pred svojím domom, zaparkujete na tom chodníku svojím autom, mesto vám dá papuču, chcete si na tom chodníku postaviť lešenie, musíte mestu zaplatiť poplatok za zabratie toho verejného priestranstva. A zrazu napadne sneh a to sa netýka len snehu, stačí, aby padol strom a nejaký konár, niekto sa na ňom potkol a zrazu obec hovorí ja s tým chodníkom nemám nič spoločné, to ten, pred koho domom ten chodník je, on za to môže.
Argument pracujúcich ľudí je ten najsilenejší argument. Ústava Slovenskej republiky jednoznačne zakazuje dávať ľuďom povinnosti, zakazuje im dávať nútenú prácu bez toho, aby to nebolo upravené nejakým zákonom a bez adekvátnej protihodnoty. Človek, ktorý chodí do práce, nemá žiadnu šancu nejakým spôsobom vôbec zabezpečiť veci, ktoré od neho v súčasnom znení cestný zákon vyžaduje.
Čiže tento zákon potrebuje zmenu, nielen takú zmenu pre vybrané skupiny osôb, ale pre všetky osoby. A ak si to bude vyžadovať zvýšené výdavky obcí, poďme sa o tom baviť, aj keď ja som presvedčený zo skúseností, že obci by tie peniaze v rozpočtoch vedeli nájsť. Stačí menej kradnúť a úspornejšie hospodáriť.

Pekne, pán predsedajúci. No paradoxne je to podľa mňa práve v tom problém, že tí pracujúci ľudia, ktorí nie sú vyňatí, sú veľmi často práve z dôvodov termínových, padania snehu a iných nerestí počasia vlastne tí, ktorí reálne nič nemôžu. Je možné, že ak budem dôchodca o 5 rokov a ešte pri sile, tak ak o jedenástej napadne doobeda a všetci ostatní budú v práci, tak ja ako dôchodca budem ten, ktorý možno budem vedieť ten sneh vo svojich kapacitách odhádzať, ale ešte raz, podľa mňa je tento stav natoľko na prvý, na druhý aj na tretí pohľad protiústavný, že by som nemal obavu, že ak by si Ústavný súd nechcel urobiť hanbu, že by mohol nerozhodnúť inak, ako káže zdravý rozum. Natoľko by som zase zlú mienku o Ústavnom súde nemal.
A toto riešenie je krokom dobrým smerom, ale, žiaľbohu, skúsenosť ma učí, že keď sa urobí nejaký krok dobrým smerom, ktorý zďaleka nepokrýva problém, tak sa povie, no však tam sme im odhlasovali a to ostatné, to už teraz môže chvíľku počkať a počká to ad infinitum, to znamená, že v tomto zmysle je veľmi cenný príspevok priateľa Jurzycu, a ja ďakujem všetkým diskutujúcim, že je, samozrejme, veľmi nepríjemné, ako volený zástupca občanov mesta alebo obce zvýšiť dane, napríklad z nehnuteľností, a z nich pokryť peniaze na odhrabanie tých chodníkov. Ale človek nemôže mať všetko. Aj popularitu u voličov, aj nízke dane, aj odhrabané chodníky, ak tie chodníky majú byť odhrabané na základe nútených protiústavných prác niektorých občanov.