54. schôdza

164.
Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. S požiadavkou, aby zviera nebolo vecou, sme takisto v zásade prišli do tejto sály už v roku 2010 v rámci pracovnej skupiny, ktorú sme vtedy dali dohromady spolu s pani poslankyňou Rosovou. Bola to jedna zo základných požiadaviek pre vznik zákona o ochrane zvierat, ktorý sme vtedy v paragrafovom znení predložili vtedajšiemu ministrovi životného prostredia. Uňho ostal tento zákon v šuflíku aj pre súčasného ministra životného prostredia, takisto pre ministra pôdohospodárstva. Od tej doby sme ho nevideli a veľa vecí sa teda nezmenilo.
Keď sa pozrieme na českú úpravu Občianskeho zákonníka, tá jednoznačne hovorí: "zviera je cítiacou bytosťou, ku ktorej treba vo všetkých tomu zodpovedajúcich situáciách takto pristupovať" a ustanovenia o zvierati ako o veci sa používajú len vtedy, keď to neodporuje týmto jej špecifickým vlastnostiam. A toto sa tam potom následne upravuje na jedenástich alebo dvanástich miestach. Toto isté čakávam, že by sa mohlo udiať aj pri rekodifikácii Občianskeho zákonníka na Slovensku.
Dnes sme vystavení mnohokrát situáciám, že ľudia ako ochrancovia zvierat sa musia len bezmocne prizerať konaniu, ktorému nevedia zabrániť. Tým, že zviera je v našom zákone stále vecou, svoju vec môžem usmrtiť podľa ľubovôle, keď pri tom, ak ju pri tom netýram, ak ju len "zabijem", nedopúšťam sa týrania zvierat a tým pádom som nijakým spôsobom neporušil zákon. Ak ju nechám v lese, je to to isté, akoby som tam nechal práčku. Ak to nevyhodnotia orgány činné v trestnom konaní ako týranie, ktoré je definované v Trestnom zákonníku a sú zaň sadzby, ktoré sme dvíhali v roku 2010 alebo 2011, takisto nijakým spôsobom neporušujem zákon.
Ak ja uvidím na parkovisku v aute zavreté, zavretého psa a neviem, kde je majiteľ tohto auta a vonku je 35, 37 alebo 40 stupňov, rozbijem okno na tom aute, aby som toho psa odtiaľ vytiahol, tak podľa súčasnej legislatívy sa bude pomeriavať cena toho psa s cenou toho okna a podľa toho budú voči mne vyvodzované následky, pretože nezachraňujem živé, živú bytosť obdarenú zmyslami a cítiacu bolesť, zachraňujem vec. Toto je z môjho pohľadu absurdné, absurdná situácia.
Sme poslednou krajinou Európskej únie alebo jednou z dvoch posledných, teraz si nie som istý, čo sa týka Rumunska, ktorá takúto úpravu vo svojich, vo svojom kódexe nemá. Ja by som bol veľmi rád, keby sme to, keby sme to napravili.
Ak niekoho zaujíma, ako to vyzerá v slovenských útulkoch, ako to vyzerá v komunite ochranárov zvierat, pozývam vás všetkých zajtra tretieho na Partizánsku lúku, tu v Bratislave, kde sa zídu zástupcovia útulkov. Môžete si tam adoptovať psov. Slabšie nátury varujem, berte si doprovod, lebo keď pôjdete sami, odídete so šteňaťom. Každoročne máme tú situáciu, slabšie nátury, ktoré prichádzajú na Partizánsku lúku, odchádzajú so štencami pod pazuchami, lebo oni jednoducho nemohli odolať. Takže berte si, prosím, doprovod, ak už jedného, dva, jeden alebo dva kúsky tých psov doma máte, aby sa (reakcia z pléna) hej? (Povedané so smiechom.) Aby sa vám nestalo, že budete mať ďalšieho. Ale ak nemáte psíka, nekupujte si ho. Ak nemáte psíka, nekupujte si ho, príďte zajtra na Partizánsku lúku. Ja osobne som patrónom seredského útulku, určite tam pre vás buď tento útulok alebo nejaký iný nejaké šteňa, ktoré si môžete zobrať, bude mať.
Úprimne dúfam, že nepotrvá dlho a Slovensko sa pridá k rodine ostatných civilizovaných krajín tejto planéty, ktoré už si uvedomili, že k zvieratám jednoducho ako k veciam nemôžeme pristupovať. Budem o to radšej, keď prvým krokom bude schválenie tejto novely.
Ďakujem vám veľmi pekne.

166.
Veľmi pekne ďakujem. Tak ja som absolútne na vašej strane, budem za zákony obidva hlasovať, podporím ich. Samozrejme, že pes nie je vec, ale je to cítiaca osoba a ja sám som voľakedy mal osem psov v Nitre, dvoch, ktorí potom mali šesť a mali sme ich asi pol roka. Všetko nám roztrhali, ale pekné veci som o tom popísal. A teraz máme dvoch, teda nič moc, ale štekajú, keď niekto príde. Takže som plne na tvojej strane.
Týranie zvierat je určite aj hriechom cirkvi, to sa nemôže a úmerne to môže byť aj veľmi vážny hriech, keď je to vyslovene sadisticky robené, čo aj vidíme niekedy na cestách a chcem povedať, že cirkev má naozaj veľmi zaujímavý vzťah, lebo František z Assisi si bol so zvieratami veľmi, veľmi blízko. Je taký svätý Anton Abate, ktorý v Taliansku je veľmi oslávený. To bol, to je patrón zvierat. Bol som na takom požehnávaní zvierat všetkých druhov, tisíc druhov, kde biskup chodil, požehnával. Vždy, keď ich požehnal, psy prestali štekať, to povedal ten biskup, neviem, či to bola pravda, ale bol som pri tom, hneď prestalo pršať, ako sme to začali robiť, bolo to v Marano Equo, tam bol Slovák kňaz, čiže áno, zvieratám patrí miesto také, ako im patrí, Boh ich stvoril, sú tu na to, aby sme s nimi boli v priateľstve a aj mnoho pekných prípadov, keď pes, mačka sa po tisíc kilometroch vrátili domov a teda ďakujem našim liberálom, že toto urobili a ešte keby si aj tak deti trocha viac šanovali, tak by toto bolo lepšie a túto poslednú vetu som nemusel povedať. Ďakujem.

168.
Nemusel si, ale odpustíme. A poprosím ťa jednu vec. Zober tuto kolegu Kuffu potom za uši von zo sály niekde do kútiku, porozprávaj mu o tom Františkovi z Assisi a ujednoťte si potom ideologické koncepty, aby vedel, že aj k zvieratám sa môže predsa len človek správať slušne napriek tomu, že nie sú ľuďmi. To je prvá vec.
A druhá vec, ďakujem veľmi pekne za podporu, pevne dúfam, že ľudí ako ty, bude pri hlasovaní čo najviac. Budem sa spoliehať na to, že prítomní poslanci aj za vládnu stranu rozšíria myšlienku medzi svojich kolegov a v utorok pri hlasovaní tieto dva body prejdú. Ďakujem veľmi pekne.

170.
Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Pán kolega Mikloško akoby to tušil, od zvierat prechádzam k deťom. Predkladaná novela prináša riešenie, ktoré by malo urobiť domáce vzdelávanie prístupnejším pre žiakov a ich rodičov. Zároveň umožňuje domáce vzdelávanie aj na druhom stupni základných škôl. Na Slovensku máme počas existencie domáceho vzdelávania dobrú skúsenosť s týmto inštitútom a podobné skúsenosti v zahraničí sú už dlhodobo reflektované vo vedeckej literatúre. Žiaci v Spojených štátoch amerických vzdelávaní doma dosahujú priemerne lepšie výsledky ako ich rovesníci. Vzdelávanie doma sa neprejavuje na odlišnej miere tolerancie oproti deťom vzdelávaným štandardným spôsobom. Deti vzdelávaním doma nestrácajú sociálne kompetencie a sú rovnako emočne vyspelé ako ich rovesníci. Zúčastňujú sa záujmových aktivít a krúžkov, kde prichádzajú do styku s kolektívom iných detí. Na základe pozitívnych skúseností a dobrých výsledkov žiakov vzdelávaných doma existuje pádny dôvod umožniť domáce vzdelávanie aj na druhom stupni základných škôl.

Pokusné overovanie domáceho vzdelávania na druhom stupni, ktoré prebehlo v Českej republike, dokazuje pozitívne dopady tohto opatrenia. Pokusného overovania sa v Českej republike zúčastnilo 86 žiakov, z ktorých nula žiakov neprospelo, naopak, 62 žiakov prospelo s vyznamenaním. Zo záverov pokusného overovania v Českej republike vyplýva, že rodičia volia túto formu vzdelávania najmä z nasledovných dôvodov: dobré skúsenosti s rovnakou formou vzdelávania na prvom stupni, zdravotné, psychické, či iné problémy žiakov, možnosť rozvoja talentu u nadaných detí, možnosť žiakov cestovať do zahraničia, iné štúdie tiež potvrdzujú motiváciu rodičov poskytovať svojim deťom vzdelávanie na mieru ich potrebám a vzdelávacím návykom.

V súčasnosti neexistujú prekážky, aby bola rodičom a deťom poskytnutá sloboda pri voľbe spôsobu vzdelávania aj na druhom stupni základných škôl. Obavou nemusí byť ani odliv žiakov z bežnej formy vzdelávania, nakoľko domáce vzdelávanie so sebou nesie mnoho finančných a nefinančných nákladov, ktoré bránia masovému rozšíreniu domáceho vzdelávania.
Slovenská legislatíva je v otázkach kvalifikácie domáceho vzdelávateľa prehnane prísna. Z 27 porovnaných krajín len jedna krajina okrem Slovenska vyžaduje od vzdelávateľa pedagogické vzdelanie a súčasná úprava kvalifikácie je aj tak v praxi obchádzaná tým, že rodičia si nájdu pedagogického zamestnanca, ktorý len formálne garantuje vzdelávanie dieťaťa pedagogicky vzdelaným zamestnancom. V skutočnosti je dieťa vzdelávané rodičmi alebo rodinnými príslušníkmi.
Lepšia cesta pre kontrolu kvality domáceho vzdelávania je intenzívna spolupráca, zdieľanie materiálov medzi školou a rodičmi. Vo väčšine krajín, ktoré umožňujú domáce vzdelávanie je kontrola vedomostí ponechaná na úrovni škôl a prebieha menej často ako na Slovensku. Kontrola by preto mala byť ponechaná na úrovni školy, ktorá udeľuje povolenie na domáce vzdelávanie a zároveň s rodičmi na vzdelávaní spolupracujú. Rovnako je kontrola domáceho vzdelávania upravená aj v Českej republike.

Predkladaná úprava zároveň mení interval preskúšania žiakov tak, aby rodičia mali dostatok priestoru realizovať vzdelávacie metódy a učebný plán prispôsobený potrebám svojich detí. V tomto ohľade sa môžeme oprieť o zahraničné skúsenosti, ktoré dokazujú, že interval jedného školského roka úplne stačí.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Návrh zákona nebude mať negatívny vplyv na verejné financie, nebude mať sociálny vplyv, ani vplyv na životné prostredie, podnikateľské prostredie či informatizáciu spoločnosti. Tento návrh zákona nebude mať dopad na environmentálnu oblasť, ani vplyv na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb.
Pre poctivosť dodávam, že tento návrh predkladám v takmer totožnej podobe, ako ho predkladala predo mnou kolegyňa Janka Žitňanská a po konzultácii s ňou. Takže napriek tomu, že sa tu medzi nami hovorí, že na legislatívu nie sú autorské práva, považoval som za slušné to s ňou najprv konzultovať a predkladám ho s jej súhlasom.
Viac poviem v rozprave, do ktorej sa týmto hlásim ako prvý.

172.
Vážená pani podpredsedníčka, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, parlamentná tlač 1722 (pozn. red.: správne má byť "parlamentná tlač 1758"). A tak predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý cieľ navrhovanej úpravy. Slovenská republika zákonom umožňuje vzdelávanie, domáce vzdelávanie na prvom stupni, návrh zákona rozširuje túto možnosť aj na druhý stupeň.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 9. novembra 2015 a gestorský výbor do 10. novembra 2015.
Pani podpredsedníčka, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.

174.
Ďakujem pekne. Ja pár slov na podporu tohto návrhu alebo aj tejto myšlienky, sme v prvom čítaní a vychádzam primárne z toho teda, že som rodič štyroch detí, zároveň aj učiteľ. Jedno z mojich detí je na strednej škole, dve na základnej a jedno je ešte v materskej škôlke. Zároveň ako učiteľ gymnázia asi 15 rokov sa na to pozerám aj z jednej aj z druhej strany.

Musím povedať, že my v našej rodine sme mali pôvodne túžbu takto vlastne vzdelávať deti doma, ale v tom čase, keď naše najstaršie deti vlastne prišli na svet, tak ešte takáto možnosť legislatívne nebola upravená a nakoniec z rôznych praktických dôvodov, aj keď už tá možnosť potom bola, sme k tomu nepristúpili, ale musím sa tak osobne priznať, že ma z toho bolí srdce. Príde mi to ako zvláštne, že také základné veci o živote sa moje deti dozvedajú od iných ľudí. A to nehovorím kvôli nedôvere voči učiteľom, sám som učiteľ, čiže v žiadnom prípade nevidím učiteľov ako nejakých cudzích ľudí. Naopak, veľakrát sú to naozaj takí druhí rodičia tých detí, takže nevychádza to z nejakého podozrievania školstva alebo učiteľov.

Na druhej strane je to normálne, že deti tie základné hodnoty aj základné poznanie o svete dostávajú v rodine a je výborné, ak rodina funguje a ak tieto veci sa do detí dostávajú od tých najbližších ľudí, a to je otec a matka a samozrejme, prípadne širšie príbuzenstvo. Ja sám si spomínam, ako hlavne, keď som teda mal ešte aj viac času, bol viac doma, tak som chodil s deťmi v určitom veku na tzv. prieskumy do prírody, kde sme išli, niečo sme videli, porozprávali sme sa o tom, povedali si nejaké informácie, bolo to veľmi prirodzené, milovali sme to, aj deti, aj ja.

Na druhej strane niektorí ľudia namietajú, že je problémom pri tomto domácom vzdelávaní socializácia a tak ďalej. Väčšina rodičov, ktorí sú schopní a ochotní do toho ísť a je to naozaj veľmi malé percento rodičov, žijú zároveň dosť intenzívnym spoločenským životom a sú v spojení s ďalšími takýmito rodinami, častokrát aj viacdetnými, čiže tie deti sú veľmi intenzívne, aj socializované.
Znova, aby bolo jasné, hovoríme možno o nejakom promile, o nejakých promile počtu ľudí a počtu rodičov a detí, ktorí sa do tohto zapájajú, pretože ľudia, ktorí to majú na srdci, ako napríklad ja, v konečnom dôsledku pod vplyvom praktických okolností uprednostnia to školské vzdelanie a vyberajú si potom školy, ktoré sa im zdajú pre ich deti najvhodnejšie.

Ja si myslím, že rodičom, ktorí sú naozaj tak zodpovední a majú toto na srdci, tak štát by mal vytvoriť maximálne dobré ústretové podmienky, aby túto svoju myšlienku mohli realizovať, pričom pochopiteľne dohľad štátu pre určité extrémne situácie je dobrý, ak zostáva. A ja si spomínam na jeden prípad, kde ešte v dávnejšej dobe, možno z môjho pohľadu o pol generácie ďalej, v Holandsku jeden rodič odmietol dať svoje deti nastúpiť do školy. Tak, samozrejme, ho obvinili, bol súd a on sám sa na to teda pripravil a nakoniec argumentáciou, hoci nebol právnik, vyargumentoval, že súd uznal, že podľa ústavy majú rodičia právo a ak ho zanedbávajú, ak ho zanedbávajú, tak vtedy môže nastúpiť štát. A dalo by sa povedať, že deti majú právo byť vzdelávané, rodičia majú právo svoje deti vzdelávať, ale neznamená to automaticky povinnosť školského vyučovania, ak tá povinnosť a to právo zároveň sú realizované teda ináč.
Takže zhrniem to len veľmi jednoducho, podporujem to, treba umožniť takýmto ľuďom naozaj priaznivé podmienky. Stretávam sa s týmito ľuďmi, viem, že sú to veľmi vzácni, vzdelaní ľudia, ktorí sa snažia, aby mohli robiť to, čo je podľa nich pre ich deti, pre ich rodiny to najlepšie. Častokrát sú tam aj špecifické podmienky, ktoré naozaj mnohí tí rodičia vedia najlepšie zhodnotiť. Takže budem hlasovať za tento návrh zákona, aby postúpil do druhého čítania. Týmto aj ďakujem pánu navrhovateľovi, že ho predložil.

Ďakujem.

176.
Vážená pani podpredsedníčka, vážení kolegovia, kolegyne, tak ja ďakujem, že som bol až druhý, lebo tým pádom som si ten zákon mohol prečítať a mne sa tiež páči a samozrejme, aj keby som ho neprečítal, tak už pár slov povedať k tej myšlienke stojí za to. Ja som prekvapený, že liberáli dávajú dneska celkom rozumné zákony, to nebýva vždy tak, ale to si zlepšujem, či nejako môj vzťah k vám.
Domáce vzdelávanie, prečo nie? Teraz som mal vnučku tri týždne v Anglicku, bola na farme, kde bežalo všetko týmto spôsobom. Vraj bola z toho veľmi nadšená, proste bolo tam asi desať rodín v okolí a vlastne oni si sami učili tie svoje deti na tej farme, blízko prírody, blízko zvieratiek, veľmi so športom, záhradka, atď. Bola veľmi naozaj nadšená, pred týždňom sa vrátila, aj nejaký darček mi vraj doniesla, ale ešte mi ho nedala, no uvidíme. Som úplne za to.
Ja chcem povedať toto, že v svojej mladosti, niekedy v 70. rokoch sa mi dostala anglická knižka, to by si ju mohol poslať, od Neilla Summerhill a volala sa, že anti-authoritative ercium (pozn. red.: neoverený zápis), antiautoritná výchova, je to anglický experiment. To slovo antiautoritná výchova veľmi zle znie, mnohí sú proti, ale ja som si ju veľmi podrobne prečítal, výpisky vypísal, dávno, dávno, bohužiaľ, som ju niekomu požičal a tým pádom sa mi stratila, ale ešte by nebol až taký problém sa k nej dostať, ale proste na celý život ma to ako svojím spôsobom šmrnclo a môžem povedať, že svojho prvého syna som týmto smerom vychovával, no a tie knihy nie sú až také zlé, to teraz po rokoch vidieť.

Zaujímavé, že táto bola v tom čase, niekedy v 70., 60. rokoch, koncom 60., 70. rokov metóda veľmi odsudzovaná a vlastne v Anglicku vznikla preto, ten O´Neill sa s ňou zaoberal, vznikla preto, že existovali deti, s ktorými si rodičia nevedeli rady, grázli, lumpi, nechodili do školy, na všetko kašľali. A on si zobral práve takéto deti do svojej školy a vlastne pracoval len s týmto materiálom. Čiže v tom čase ešte nemal výsledky, že by si tam zobral aj deti, ktoré boli super, atď., vtedy ešte také veci nemal. Ale výsledky z tých detí boli naozaj zázračné v tom zmysle, že veľmi u nich odhalil talent, na čo sa hodia a skoro všetci z nich boli úspešní umelci, vedci, muzikanti a veľmi tvorivo boli naladení celí. Čiže to bol jeho veľmi zaujímavý záver a preto predpoklady boli také, že tie deti boli naozaj nevychovateľné deti a z nich toto urobil. Tak ja si tie zásady do dnešného dňa dobre pamätám, ale napríklad žiadne tresty. Ja svojim deťom občas po ušiach som dal, môj otec omnoho viacej mne, a tak sa to pomaly stráca, ale občas dám decku najavo, že proste toto nie, neni žiadna tragédia. Žiadne vyhrážky, že toto ti spravím, hento spravím, žiadne kupovanie tých detí, že ak spravíš toto, tak potom toto. Ak nespravíš, tak nespravíš, atď.
Partnerský vzťah k deťom, proste žiak a učiteľ boli temer na jednej rovine, hlasovalo sa v triede a proste takéto rôzne zásady, ktorý, samozrejme, o to viac musel byť ten učiteľ kvalifikovanejší. Ten jeden z toho Summerhillu učiteľ hovoril, že bežný učiteľ sa pripravuje hodinu a ja sa musím päť hodín pripravovať na svoju hodinu a na svoje hodiny, keď chcem týmto spôsobom vychovávať. Ale možnosť výberu predmetov, keď chalan povedal, že kašle na to, tak on im to dovolil, alebo keď povedal, že nechce chodiť do školy, tak mu to dovolil, za chvíľu prišiel. Ale to už nechcem hovoriť, ale hovorím, boli to vtedy deti nevychovateľné.

No k tomu sa už nechcem vracať, ale niektoré z týchto metód je dobré si prečítať a vedieť, že proste taký ten veľmi tvrdý prístup na tie, autoritatívny, vždy všetko zakazovať, stále sledovať a trestať a byť taký, to nie. No aj v domácom vzdelaní je otázka učiteľa tam. To, že má strednú alebo vysokú školu, je troška málo. Byť učiteľom, pedagógom je aj určitý dar, talent, proste mať obrovskú lásku k deťom, toleranciu proste, čiže málokto z ľudí to má a ja som napríklad v 50. rokoch skončil školu a vtedy boli zlé pomery aj v školstve, aj všade, päťdesiate roky, každý sa bál, čiže nespomínam si na svojich učiteľov s nejakou veľkou radosťou a láskou, lebo všetci boli vtedy vystrašení a nemal som tam nejaké veľké osobnosti, ktoré by ma nejako veľmi ovplyvnili, ale to sem moc nepatrí.
Ja by som chcel ešte záverom povedať toto, že v dnešných školách skutočne učíme deti veľa vecí, ktoré im nikdy nebudú v budúcnosti treba. Na druhej strane, treba trénovať mozog. Dneska samý (pozn. red.: nezrozumiteľne vyslovené) ľudský sen, že aj s Alzheimerom, keď to učíte tých starých trénovať mozog, a to stále, stále, tak sa to v mesiaci, dvoch takého tréningu podstatne ten Alzheimer zlepší. Čiže tréning mozgu je veľmi, veľmi dôležitý, čiže v tomto smere možno aj tie rôzne veci, ktoré nikdy človek nebude potrebovať, ale že si ich musel zapamätať, že si cvičil ten mozog, sú na niečo, ale ten mozog sa dal celkom ináč nejakým spôsobom uplatniť.

Viem, že Solženicyna keď po ôsmich rokoch pustili z väzenia a išiel von, vôbec nerozumel, obchodné domy, autá. On niekde na Sibíri bol a keď sa ho potom v obchodnom dome opýtala pani predavačka, že aké má číslo košele, on nemal šajnu, že košeľa môže mať aj nejaké číslo. Proste a povedal, že toto, keby som si v svojom mozgu zapamätal, číslo svojej košele, tak automaticky nejakú inú dôležitú informáciu by som odtiaľ musel vyhodiť. Čiže dnešní ľudia majú naozaj mozog plný vecí, ktoré vôbec im tam netreba, ale to všetci dobre vieme, že aj na schopnosť mozgu a všetky naše schopnosti sa používajú možno do 5 %, že všetko ostatné sa behom života nepoužíva.
Ďalej, veľmi veľa ľudí učíme memoralizovať, proste vedieť naspamäť a vyprávať atď., toto možno v cudzích jazykoch ide, ale inde určite by to nemalo byť. Ideálom školy je chodiaca encyklopédia, proste ľudia, ktorí všetko vedia, proste pamätajú si aj ešte rôzne testy, keď v televízii atď., chodiaca encyklopédia, dneska je tento moment dosť zbytočný, pretože keď je internet, si klikneš a všetko máš veľmi rýchlo a teda nemusíš byť ty chodiaca encyklopédia, musíš vedieť, jak sa k tomu dostaneš a musíš to správne použiť. Ďalej, veľmi dôležité je naučiť človeka myslieť, proste abstraktne myslieť, rýchlo sa dostať k informáciám, ktoré máš v hlave a v správny okamih ich použiť. Keď ťa žena hreší a tebe argumenty až za dve hodiny napadnú, čo si mal povedať, to je neskoro, musí ti to napadnúť hneď. Čiže tieto vlastnosti dnešná škola obávam sa, nedáva.
Štruktúrovať poznatky rýchlo, asociatívne prechádzať a najmä tvorivosť, proste nápady, iniciatíva, dotiahnuté nápady, to sú vlastnosti, ktorá sa rátajú aj v dnešnom svete vo všetkých oblastiach. Keď máš nápady, si tvorivý, tak z teba niečo bude, keď nemáš, keď sa uspokojíš s trojkou a proste viac nechceš, tak z teba nebude nič.

Dobre, vážení, ďakujem, aj tento zákon, zdá sa mi, že určite podporím, lebo je však krátky a umožňuje nejaký krok dopredu, tam, kde už svet je, aj keď hovorím to, že učiteľ môže byť naozaj len človek, ktorý má veľmi rád deti. To nemôže byť tyran alebo človek, ktorý naozaj bude svoju nadradenosť im stále dávať. V dnešnej škole tá nadradenosť sa, bohužiaľ, veľmi často od učiteľov, aj na vysokej škole tým žiakom dáva. A to je základný pedagogický problém a je chyba, keď ten učiteľ sa cíti vysoko, proste Einstein bol, učil svoje deti, svojich ľudí, ale proste bol ich kolega. Na amerických univerzitách, amerických, vedeckých, chodíš tam spolu s nimi, debatuješ, tykajú si, atď., a tak sa ten človek, naozaj ten tvorivý rozvíja. Takže prepáčte za dlhšie expozé, nepripravené, ale zákon budem podporovať určite a keby som vedel, že kde som dal dneska svoje okuliare, hneď by som lepšie čítal, lebo toto mám len do diaľky. (Povedané so smiechom.)
Ďakujem.

178.
Ďakujem pekne. No, milý Jozef, ono je to tak, vystúpil si síce proti memorovaniu a proti tomu, že však dnes je to bezpredmetné, keďže máme ten internet, len ono je to presne tak. Práve na mieste, kde si teraz stál, za tým kecpultom, jednoducho buď niečo presne, ako si povedal, pri diskusii s manželkou, a treba uviesť niečo na svoju obhajobu, buď niečo na svoju obhajobu máš, alebo tam, keď stojíš, tak to máš uložené v hlave, a to uložené znamená namemorované, okrem iného, tak potom to môžeš hneď vytiahnuť. Neviem si predstaviť tvoj guľometný prejav, keby si ho mal prerušovať čo tri minúty hľadaním na internete, a práve na tom sa obnažuje slabosť tej tézy o tom, že však všetko je na internete. Áno, ale za tým pultom je ti internet málo platný, lebo ak to nevieš v tej chvíli, tak nemôžeš povedať užaslej snemovni, milí priatelia, počkajte, ja to do troch minút nájdem na internete, vyzeralo by to smiešne.
Takže to, čo ťa má, s čím ťa má škola vybaviť, je primeraná dávka namemorovaných vedomostí, lebo ak učí škola len suverenite a chýba k tomu stavebný materiál, tak si možno suverénny, ale jak si súbežne blbý, nie je ti to nič platné.

180.
Neviem, či poviem na vždy duchaplné poznámky pána Osuského niečo múdreho, ale plne s ním súhlasím, samozrejme. Treba široké vzdelanie, ale to vzdelanie sa roky získava zo všetkých možných kanálov, ktoré existujú. Samozrejme, ten mozog musí byť na to pripravený, aby to prijímal, a teda nieže v škole sa to učia, celý život sa učíš, stále nasávaš, stále získavaš, čiže celoživotné vzdelávanie je veľmi dôležité. Čiže plne s tebou súhlasím.

Trolinka si ty švihnutý, vieš s čím? Že si lekár, že ja mám syna lekára, čo sa, aké on sa musel učiť blbosti, všelijaké naspamäť, toto, hento, všelijaké muskulus, muskulus, hentaké latifundus a neviem čo. (Reakcia z pléna.) Existuje také? No čiže v tomto smere memorovanie lekárov je niečo inšie ako napríklad matematikov, ktorí, matematik naozaj si jednu myšlienku hneď naplní, druhá, štrnásťstranový dôkaz a pomaly ti to napadá a dôjdeš až na tú štrnástu stranu. Ale keby si mal skočiť rovno na siedmu, tak si stratený.

Ďakujem.

182.
Ďakujem veľmi pekne. Ja veľmi nerád by som sa dostal do pozície arbitrov medzi starešinami, ale skúsim v jednej veci a ono v súčasnom vzdelávacom systéme totižto ten objem vedomostí bez ohľadu na to, ako je získaný, nie je tak dôležitý, ako motivácia ich získavať a schopnosť ich kriticky triediť a vyhodnocovať. Takže je samozrejme pravda, čo ste obidvaja povedali, keď na teba manželka kričí, čo nemáš, nevygooglíš, ale všeobecne v živote zrejme platí, že strašne veľa informácií, ktoré sme museli memorovať na školách, už dneska by sme naozaj memorovať nemuseli, lebo sú od nás vzdialené na dva ťuky prstom, ale dávam za pravdu Petrovi Osuskému v tom, že musím vedieť, kde mám ťuknúť. Hej, že keď nemám aspoň tie mentálne háčiky v tej virtuálnej sieti, keď neviem, kde mám informácie vyhľadávať, tak vtedy mi tá globálna knižnica a ten internet moc neslúžia.
Celkovo k tomuto návrhu. Ak by sme na Slovensku mali inkluzívne vzdelávacie prostredie, ak by každé dieťa vchádzalo do školy, kde je preň pripravené prostredie, kde sú adaptované podmienky pre individuálne potreby každého jedného, zrejme aj potreba homeschoolingu by bola oveľa nižšia, než je dnes. Takéto prostredie ale na Slovensku nemáme. Mnohé slovenské školy stále v zásade ostávajú v mentálnom nastavení rovnakom, aké bolo za čias Márie Terézie, prevláda frontálne učenie, prevláda uniformita. Všetky deti robia naraz to isté, individuálne požiadavky a potreby detí sú maximálne riešené integráciou medzi ostatné, inkluzívne prostredie je niečo, čo na väčšine škôl neexistuje.

Ja sám som mal v triede dieťa, ktoré bolo zapísané v homeschoolingu a dokonca jeho úroveň vzdelávania bola taká, že ostatné deti z obce chodili do tej jeho výučbovej miestnosti, lebo tak ich bavil spôsob, akým ho tá mama vyučuje, že sa dobrovoľne pripájali k nemu a išli s ním po ceste vzdelávania. Toto dieťa malo špecifický život tým, že malo deformitu tváre a, ježíš, ja som taký rád, (reakcia z pléna) ja som taký rád, že vás to zaujíma. Konečne to vidím na vašich tvárach a iba stručne poviem, iba stručne poviem teda. Verím, že v slovenskom systéme máme teraz ešte toľko nedostatkov, že kým ich odstránime mali by sme vytvárať na okrajoch tohto systému priestor pre individuálne a jednotlivé riešenia. A kým nebudeme mať inkluzívny systém vzdelávania, kým nebudú všetky školy nastavené na to, že na ne môže prísť akékoľvek dieťa a bude vyhovované jeho individuálnym potrebám, dovtedy som presvedčený o tom, že homeschooling má svoje miesto a je ho potrebné poriešiť. Týmto končím a som zvedavý, s čím zaujímavým prídu tí nedočkaví kolegovia, čo už tu stepujú teraz.
Ďakujem.