58. schôdza

Dovoľte iba nadviazať, že avizovaný výbor sa uskutoční v miestnosti č. 30 o 13.00 hod. Ďakujem.

Pán poslanec Érsek. Máte faktickú?

Ďakujem, ďakujem. Keby ste pozdravila deti na balkóne. Ďakujem. Dal som tam, dal som tam papier, pani podpredsedníčka.

Ďakujem, keďže som zmeškal prihlásenie do rozpravy, tak aspoň... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
To boli písomné.

Kaník, Ľudovít, poslanec NR SR
Písomné, výborne, ale aj faktickou poznámkou, je veľmi dobré, že taký návrh zákona tu je, to som povedal, aj keď bol prvýkrát, hovorím to znova teraz. Máme obrovský dlh voči minulosti.
Mňa mrzí, že ako minister som nestihol takéto niečo pripraviť, aj keď sme o tom hovorili a bola vôľa, môj mandát vypršal kratšie, za kratšiu dobu, ako som si myslel, a jednoducho toto sa už nestihlo, hej, keď sa stihlo mnoho ďalších vecí, a určite bola vtedy vôľa na to, aby sa tak stalo. Potom nasledovali roky, kedy tá vôľa nebola a, žiaľbohu, ani dnes nie je. A je to veľká chyba a veľká škoda, každý čestný poctivý človek v tejto krajine a poslanec zvlášť by mal tento návrh zákona podporiť, pretože hlasovanie proti tomuto návrhu zákona alebo zdržanie sa pri podpore tohto návrhu zákona je podpisovanie sa pod tie krivdy, ktoré tu boli napáchané, je krytie tých eštebákov, ktorí tých ľudí tyranizovali, je vlastne prihlásenie sa k minulému režimu a odmietanie súčasného režimu, ktorý je v ostrom protiklade svojimi duchovnými hodnotami voči komunizmu, a so všetkým potláčaním práv, slobôd, väznením nevinných ľudí, ktoré tu bolo. To si treba jasne uvedomiť.
Každý, kto tento návrh zákon nepodporí, vlastne drží stranu eštebákom. Tým, ktorí väznili, mučili, zabíjali, ktorí tyranizovali ľudí. Taká je pravda.

Ďakujem pekne. Erika, jednoznačne myslím si ako jeden z predkladateľov, musíme to stále pripomínať, pretože tak, ako aj teraz si priznávajú chybu predstavitelia VPN z ’89., že oni vlastne neodstavili ľudí od verejných funkcií, ktorí boli komunistami a ktorí prakticky drukovali bývalému režimu, tak preto aj teraz tak to vyzerá s takýmito zákonmi, ako sa prijímajú alebo neprijímajú. Reči sa hovoria, chlieb sa je, ja to vidím aj v analógovej forme pri reštitučných konaniach, kde boli krivdy urobené tiež, a ako keby každý počítal s tým, každý režim, ktorý tu príde, resp. každá vláda, veď oni vymrú, oni si už nebudú na to pamätať, len počkajme, vydržme, nič sa nedeje.
Žiaľ, ja už momentálne, by som povedal, že už neviem, ako to mám nazvať, pretože to je arogancia moci ktorá stále a stále z jednej vlády na druhú sa ako keby prešmykovala, a zdá sa mi, že národ, ktorý nevie sa poučiť z histórie a nevie sa vysporiadať s históriou, keď bola temnou stránkou v chodu jej nejakých dejín, tohto národa, tak myslím si, že neni na vysokej úrovni. A my by sme tu mali ukázať, že nie sme takýmto národom, pretože potom nevieme, kam kráčame a čo tu vlastne chceme vytvoriť. Aj ja som mal "tú česť", že som bol tiež jedným eštebákom sledovaný, a musím priznať, že bol to môj spolužiak zo základnej školy, kde som si myslel, že sa mi sníva, a musím povedať, že ja som mu to nezazlieval, dobre, vybral si takýto, takúto prácu, ale musím povedať, že vysporiadať sa s tým musíme, či sa nám to páči, alebo nepáči. To nevyrieši Európa, to nevyrieši svet, to musíme vyriešiť my politici na Slovensku, lebo to je naša história.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Áno, len ten, kto to naozaj zažil na vlastnej, na vlastnej koži, vie najlepšie povedať o tom, čo prežíval, ako sa s tým celý život vedel alebo nevedel vysporiadať.
My, ktorí sme to počuli z rozprávania, medzi nich patrím teda aj ja, si však uvedomujem naozaj ťaživú situáciu celých rodín, celých generácií rodín, ktoré trpia tým, že ich rodičia boli vyhodení z práce, ktorú, na ktorú boli odborne zdatní, pripravení, robili ju dobre, dôstojne, len preto, lebo nevyhovovali minulému režimu, museli ísť robiť na úplne podradné práce, nevraviac o tom, že čo všetko, vlastne im to, že robili za úplne, takmer za nič, ledva vyživili svoje rodiny, ich deti boli odstavené od ďalšieho vzdelávania a kvalitnejšej ďalej práce. Proste malo to naozaj rad konzekvencií, ktoré na to prvotné zastrašenie a prenasledovanie doplácali. Preto si myslím, že aj po tých 26 rokoch je, je to stále alebo malo by to byť pre nás takou horúcou témou, a ľuďom, tým pár žijúcim ľuďom, ktorí ešte majú naozaj v živej pamäti, ako to bolo, nechávať, treba vytvoriť priestor, jednak ich odškodniť aj finančne, aj morálne, ale nechať priestor, aby mohli tieto svoje smutné príbehy rozprávať mladým, ktorí to už naozaj iným spôsobom, ako rozprávať, nemajú šancu zachytiť.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, vážení kolegovia, kolegyne, máme nejakú macedónsku delegáciu tuná, nás čakajú tam, takže budem sa snažiť byť stručný, aj keď tento zákon naozaj vyvoláva asociácie, ktoré si dovolím v 5-6 minútach povedať.
No, ja sa pamätám na tie časy veľmi dobre, na vyšetrovanie rodičov, na zatváranie, na domové prehliadky doma a tak ďalej, čiže už vtedy bolo 70-tisíc ľudí vlastne politicky odsúdených za politických procesoch väčšinou úplne za nič, čiže vlastne tá doba sa už, dúfam, nikdy nevráti, ale bola tu.
Naozaj komunizmus bol zlý systém, až, by som povedal, zločinecký systém a vlastne nikdy sa nikomu nič nestalo, nepotrestalo, prakticky nikoho, tá veta, že nepotrestané zlo sa vracia, je pravdivá, to vidíme aj dneska, teda mnohé zlá sa nám vracajú, nevieme ani odkiaľ. Samozrejme, vyhovárať sa už dneska na komunistov sa nedá, len je tu aj veľa iných ľudí, ktorí porušujú zákony, nedodržiavajú morálku, vykorisťujú iných a tak ďalej a tak ďalej, vidíme to dennodenne, a teda nechcem sa už k tomu teraz vracať. Samozrejme, za tento zákon, viem, že 26 rokov sa už snažíme nejakým spôsobom to vyriešiť veľmi pomaličky, to vedia raz tam, raz tam, a naozaj mnohí ľudia za to, že boli obeťami, neboli alebo boli iba veľmi málo odškodnení. Konštatujem, že po 26 rokoch je to troška aj neskoro, pretože mnohí ľudia pomreli aj pamäť národa sa vytratila, mladí už to, nič nevedia, ale treba o tom stále hovoriť.
Druhá vec, teraz už aj poviem nejakú snáď námietku, ktorá by sa určite v druhom čítaní dala vylepšiť, retroaktivita, tuná je tma, nejaká veta, že aj spätná úprava vzhľadom na to, možnože sa mýlim, ale tak sa mi zdá, že to tam bolo, proste ja si myslím, že by to malo byť od platnosti zákona, čo sa týka tých výsluhových dôchodkov, a keby aj tie neprešli alebo táto zmena neprešla, tak naozaj jednorazová odmena tisíc euro tým, ktorí spadajú pod tento zákon, to by si zaslúžili, kľudne by sa mohla dať so sociálneho balíčku ešte aj v decembri, no bolo by to asi, keď tých ľudí je 2-tisíc, tak bolo by to asi milión, dva milióny, no je, určite by sa to vo vládnej rezerve našlo, čiže som za to, najmä aby tá prvá časť odškodnenie tých ľudí sa urobilo.
Chcem ešte na záver upozorniť, že, samozrejme, je rozdiel, či niekto bol náčelník ŠTB v Bratislave alebo neviem kde, alebo bol nejaký vykonávateľ nejakých pokynov na veľmi nízkom stupni, to sa tam neberie do úvahy, a či vstúpil do ŠTB, čo ja viem, v októbri ’89 alebo tam bol 25 rokov možno ešte aj za 50. rokov, čiže toto je ťažko teraz postrehnúť, ale sú určité rozdiely byť eštebákom a byť proste funkcionárom alebo dlhodobým. A takisto viem ešte dobre, že napríklad mnohí príslušníci ŠTB chránili letiská, priehrady, atómové elektrárne, čiže tí nemali vlastne s perzekúciou ľudí nič spoločné. Tí, ktorí boli na vnútorných nepriateľov, tí boli teda najvyšší, by som povedal, lumpi a to sú tí, ktorí naozaj by si zaslúžili už dávno, dávno nejaké potrestania. Iný bol aj vonkajší nepriateľ, ale to boli väčšinou kontrarozviedkári a tak ďalej, ale dať ich do jedného mešca po 26 rokoch sa to asi nedá, ale upozorňujem na tieto maličké rozdiely.
Teraz ešte kratučko k tej histórii, ja som bol pri tom lustračnom zákone, pri jeho histórii, takže veľmi krátko poviem už len to, že po ’89. naozaj bola šanca s týmto nejako zatočiť, ale zase na druhej strane musíme si uvedomiť, že to bolo jeden a pol komunistu, ktorých tiež najmä VPN chcela dostať k voľbám, čo sa jej podarilo, sa, teda odškodnenie rôznych typov poškodených komunizmom išlo veľmi liknavo v tých vládach aj v parlamentoch, tam ešte vždy bolo bývalých príslušníkov KSČ, KSS, išlo liknavo a tak veľmi o všetko bolo treba bojovať a prosíkať sa. Čiže toto, myslím, trvalo doteraz a hovorím, jedno takéto gesto by bolo iste veľmi dobré.
Ja som sa svojho času snažil zaviesť pojem tretí politický odboj, protikomunistický, keď som zvolal niekedy poradu a prebehla aj druhého, aj tretieho odboja, tak sa pätám, jak mi predseda protifašistických bojovníkov povedal, že s farármi si za stôl nesadnem nikdy, čiže také averzie tam boli medzi tými jednotlivými odbojmi, a teda aj tretí odboj bol veľmi, veľmi dôležitý a by som povedal, ten nám vlastne priniesol svojím spôsobom ’89. rok aj, ale boli tie jednotlivé odboje veľmi rozhádané a proti sebe. Samozrejme, ŠTB bola zločinecká organizácia, ktorá zničila život mnohým ľuďom, a naozaj o tom sú už dneska aj knihy napísané. Federálne zhromaždenie v októbri ’91 prijalo tzv. lustračný zákon, kde asi 13-tisíc funkcií ŠTB ako vyčlenilo, potom aj straníckych funkcionárov a tí mali mať nejaké zastavené možnosti, bolo to presne v zákone a potom došlo do parlamentu a ako návrh A, vláda urobila B, parlament spravil, federálne zhromaždenie C a nakoniec z toho bolo D a Slováci nakoniec za Mečiara to celé zrušili vlastne, čiže tam v ’96. to neslávne tu skončilo, čiže stal sa ten zákon iba občasným nástrojom pre vydieranie a proste strašenie ľudí a tak ďalej, ticho je zas 5 rokov, a zas keď niečo dôjde, ten bol to, ten bol to, čiže, bohužiaľ, toto sa celkom nevydarilo od začiatku, stal sa často nástrojom politickej kompromitácie ľudí a to trvá dodnes.
Ja som v tom čase mal ľudské práva na starosti, ešte pamätám sa, koľko bolo obvinení, koľko škandálov, a jak sa, ako sa do jedného vreca dali vinníci a často aj s obeťami a potom sa to temer nedalo rozriešiť niekedy. Bola taká komisia, na ktorú sa ľudia mohli obrátiť, sa aj masovo obrátili, lenže potom skončila federácia a tá komisia už na Slovensku nepokračovala, iba v Prahe, a teda málokto sa tam dostal a fakt, že ja sa pamätám, že, Ján Pavol II., keď sa ho pýtali na lustrácie, povedal, že áno, je plne za, a čo sa týka aj Poľska, ale obvinený sa musí mať právo brániť, a to skutočne v tom prvom lustračnom zákone aj v tom, ako došiel, nebolo umožnené. Niektoré tie kategórie vstup, bol si, si na papieri, zbohom, nemáš sa právo brániť.
Takže som plne za, najmä keby prešla tá jednorazová, odškodnenie pre tie obete. Tých tisíc eur by bolo veľmi dobré. A teda keď mi poviete, že tie výsluhové dôchodky nechcete rušiť retroaktívne, tak sa poteším, ale mne sa to tak zdalo, keď som to čítal, že to tak je.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som rada sa vyjadrila k trom výhradám. Asi nie celkom, nie celkom úplne pozorne pán poslanec čítal ten zákon.
V prvom rade retroaktivita. To, čo som hovorila pri uvádzaní zákona, to bolo vyjadrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa vyjadril, že je možné aj spätnou právnou úpravou zasahovať do výsluhových dôchodkov, pretože posudzoval obdobný zákon poľský. Ale my to v tomto návrhu to nemáme, pán poslanec, pán spravodajca. Takže to je jedna vec.
Druhá vec je dĺžka služby. Zohľadňuje sa v zákone práve tým, že sa, že zohľadňuje sa už v samotnom výsluhovom dôchodku. Ten sa určuje na základe dĺžky služby. Čiže keď niekto slúžil pol roka, tak má menší ten výsluhový dôchodok ako ten, ktorý slúži pätnásť rokov. Myslím, že teda táto výhrada tiež nebola opodstatnená.
A potom ešte kategórie, ako sa to bude určovať. Na to je tiež, je to presne popísané v návrhu zákona, povinnosti a zodpovednosť alebo kompetencia Ústavu pamäti národa, ktorý bude posudzovať príslušnosť k určitým kategóriám príslušníkov, ktorí slúžili na úseku boja proti vnútornému nepriateľovi. Je to veľmi podrobné. Nebudem to tu teraz opakovať, ale toto je ošetrené v zákone.
A ešte chcem povedať - aj pani podpredsedníčka, aj pán poslanec hovorili - rozprávajme, nezabúdajme. Je tu kniha. (Rečníčka zobrala do ruky knihu, ukazujúc ju plénu.) Ja vám ju dám kolovať. Kniha o pamätníkoch, ktoré boli na Slovensku postavené. Prosím vás pekne, všimnite si, dávajú ich stavať rodiny, nemocnice, obce, nikde, nikde nepostavil pomník štát. Ten pomník, kde sa bol klaňať aj pán predseda parlamentu, postavil pán Srholec, sám politický väzeň.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Pán kolega, ja iba niečo. Hovoril si, že je potrebné hovoriť o týchto veciach. A ja by som ešte aj doplnil tvoju úvahu, že to aj mediálne podchytiť, lebo ja tvrdím, že každým úmrtím človeka, ktorý bol takto poškodený, strácame jedno svedectvo, veľké svedectvo pre ďalšie generácie, ktoré sa môžu aj po 50, po 100 rokoch poučiť, ako tu bolo, aby sme sa k tomu nemohli alebo takouto cestou nedali.
Myslím si, že malo by to byť podchytené aj na takýchto nejakých nosičoch, pretože títo ľudia, ako bolo hovorené, to nie sú státisíce, to je niekoľko stoviek ľudí. Ďalej mne sa zdá, že my sa nechceme pozrieť pravde do očí. Nechceme sa pozrieť pravde do očí a ja tvrdím, kamarát-nekamarát, z čerešne dolu. Bol si tam? No máš smolu. A môže byť aj prezidentom, môže byť aj premiérom, neviem, čo si, pretože pravda je iba jedna a pravda očisťuje - však to nebudeme si hovoriť - a lož zväzuje. Takže myslím si, že mali by sme prehodnotiť v tej svetle pravdy skutky, ktoré tu boli udiate. A, žiaľ, u nás na Slovensku akú máme mentalitu? Keď niečo urobím, nejaký priestupok, nejaký možnože aj trestný čin, čo vám prvé napadne? Mám tam známeho, či nemám tam známeho? Že? A nakoniec máte známeho aj u prezidenta, vy ste nič, vy ste čistý a my s týmto, žiaľ, žijeme aj doteraz a každý, proste len aby sa na neho nič zlé nepovedalo, lebo on nič neurobil, on je O. K.
Takže, vážení, toto by sme si mali naliať, čistého vína, keď hovoríme o nejakej demokracii, o nejakom novom Slovensku, ktoré chceme tu budovať na určitých základoch, ktoré podľa mňa ešte sú veľmi také, by som povedal, že nespevnené tým železobetónom, ale iba klasickým betónom, ktorý sa môže rozkrušiť pri prvom mraze, ktorý príde poriadny. Takže dúfam, že to zvládneme spoločnými silami aj v tomto zákone.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja si tu spustím ten, notebook sa mi medzitým vypol.
Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, ja som už na začiatku povedala, že tu nie som dnes za seba. Som tu za tých, ktorí tu nemôžu byť. Som tu za Antona Srholca, ktorý by tu určite bol na balkóne, keby tu mohol byť, a som tu aj za tých, ktorých mená nepoznáme alebo nepoznáte, alebo nie určite všetky, a ktorí si zaslúžia ospravedlnenie a satisfakciu.
Je heslo: "Odpustili sme, nezabúdame". Nechceme revanš. Naozaj nie. Chceme spravodlivosť. To heslo majú členovia Konfederácie politických väzňov na čiapkach, majú ich dcéry politických väzňov na tričkách, na chrbte. A teda keď tu teraz nemôžu byť, tak dávam sem aspoň tú čiapku, ale oni viacerí určite prídu, keď sa bude o zákone hlasovať. (Rečníčka položila na rečnícky pult žltú čiapku.)
Chcela by som povedať, že keď hovoríme o tomto zákone, nerokujeme o písmenkách a o paragrafoch, rokujeme alebo hovoríme o ľuďoch a o ich osudoch a tých neboli desiatky. Boli ich veľmi veľké množstvá. Od nástupu komunistov k moci bolo v Československu evidovaných 250 000 politických väzňov, 70 000 z nich slovenských. Aj keď sa mi zdá, že je to zbytočné takto oddeľovať, lebo bolo naozaj v jednom vreci. Z týchto 250-tisíc politických väzňov bolo 241 popravených. Popravených! Viac ako 600 zahynulo pri výsluchoch bezpečnostných zložiek. Tie výsluchy viedli tí príslušníci Štátnej bezpečnosti, ktorí dostávajú tie výsluhové dôchodky za to, že to robili, za to, že ich zabíjali, že ich prenasledovali, že ničili rodiny, osudy. Viac ako 8-tisíc občanov bolo poslaných do táborov nútených prác. A okolo 5-tisíc mladých mužov sa nedobrovoľne ocitlo vo Vojenských pracovných technických táboroch. V čase barbarskej noci, tzv. barbarskej noci bolo 2 500 kňazov a rehoľníkov internovaných. Chcem vám ukázať tváre aspoň niektorých z nich, aby ste vedeli, že to boli skutoční ľudia ako ja a vy. (Prezentácia obrázkov na obrazovkách v rokovacej sále.)
Tí ľudia, ktorí zahynuli pri výsluchoch bezpečnostných zložiek, tých 600 ľudí, okolo 600 ľudí, nezahynuli na chrípku ani na rakovinu. Zahynuli rukou iných ľudí. Povedala by som skoro rada, že tzv. ľudí. A títo za to nikdy neboli nieže potrestaní, nikdy neboli za to postihnutí, lebo konali vraj podľa vtedy platných zákonov, a tým pádom je to v poriadku. To odobratie časti výsluhových dôchodkov nie je trest. Ja to opakujem možno mnoho, už príliš veľakrát, ale to nie je trest. To je odobratie neoprávnených benefitov. Za robenie zla niekto dostáva dobro. Takže mnohí dostávajú tie výsluhové dôchodky za vraždy, za prenasledovanie, ničenie celých rodín. A mnohí nechápu, že čo vlastne páchali. Mne napísal občan, ktorému ku cti slúži aspoň to, že sa podpísal a napísal svoju adresu. Ale ja vám to prečítam, nebudem to komentovať. Stačí to na vlastný úsudok vám. Tak tento občan mi píše:
"Dovolím si napísať Vám zopár viet, ktoré sa mne nepozdávajú voči Vám ako poslankyni Národnej rady. Viete, bolo mi osemnásť rokov, keď som sa stal pomocníkom Verejnej bezpečnosti. V tom čase sme odhaľovali rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve."
Na chvíľočku preruším. Včera som bola na takom stretnutí bývalých príslušníkov PTP v Zichyho paláci a tam práve vystupoval aj pracovník Ústavu pamäti národa, ktorý práve vo svojom prejave alebo prednáške povedal, rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve bolo jedným z trestných činov, ktorým sa postihovali ľudia, tzv. triedni nepriatelia, ale pritom dodnes to nie je chápané ako ich poškodenie režimom. Bol to skutok, ktorý zakrýval jednoducho to, že potrebovali niekoho odstaviť, odstrániť, získať jeho majetok. A tento skutok alebo tieto rozsudky za takýto skutok dokonca ani nemohli byť rehabilitované. A je to tiež na nás, možno na budúcom parlamente, že aby aj toto, o toto sa postaral, aby aj trestný čin rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve spadal a mal možnosť rehabilitácie tých, ktorí boli zaň odsúdení.
Ďalej pokračujem v tom liste: "Takže v tom čase sme odhaľovali rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve, porušovanie verejného poriadku, ako aj iné zločiny, ktoré boli v rozpore so zákonom. Taktiež v tejto dobe som sa stal členom KSČ, kde som pracoval na úseku vzťahu občanov k štátu. V roku 1955 som narukoval ako vojak k Pohraničnej stráži, kde som si plnil svoje úlohy, aby k nám nemali prístup agenti a rôzne nepotrebné živly."
To boli tie stovky ľudí zastrelených napríklad na Devíne pri Bráne slobody, ktorú dal vybudovať Anton Srholec, kde sú ich mená. Môžete si ich ísť prečítať. Bol tam pán predseda parlamentu Pellegrini 17. novembra, spolu sme tam boli, dávali sme vence k tomu pomníku. Povedal pekný prejav, veľmi vysoko hodnotil pána Srholca, ktorý ťažko chorý prišiel k tomu pamätníku a tiež povedal aj svoj osobný príbeh. On tam, veď aj pán podpredseda tam bol, môže mi dosvedčiť, on mal, myslím, devätnásť rokov, keď ho, keď ho chytili pri pokuse o prechod cez rieku Moravu, pretože sa chcel dostať do Talianska a študovať teológiu, lebo tu to nebolo možné. A veľmi ma dojalo, ako povedal Anton Srholec práve tam, na tom mieste 17. novembra, že verí na zázraky, pretože inak si nevie vysvetliť, že ho nezastrelili, že to muselo byť krídlo anjela, ktoré odohnalo tie strely, ktoré naňho mierili. Napriek tomu teda vlastne ho chytili, zatvorili tu na Bratislavskom hrade, boli týždne vypočúvaní, mučení tí mladí chlapci. Neskôr bol teda zatvorený v Leopoldove. Ktorí máte možnosť, pozrite si film, ktorý bol o ňom nakrútený, a je teraz čiastočná možnosť ho vidieť, ako stojí vo väzenskej cele v Leopoldove s roztiahnutými rukami a hovorí, tu som bol, ja si to presne nepamätám, ale bolo to, myslím, viac ako rok, on nevedel ani tú chodbu nepoznal, po ktorej sa do cely dostal, lebo tam chodil so zaviazanými očami. Nejdem to všetko hovoriť, ale pokračujem zase v tom liste.
Tento istý bývalý príslušník píše, že: "Od 1. 11 1964 do 28. 2. 1990 som bol príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti. Tu som si tiež plnil svoje služobné povinnosti. Myslím si, že na dobrej úrovni, nakoľko som nositeľ štátneho vyznamenania od prezidenta v roku 1971 a v roku 1982." A teraz jeho výhrada: "Nikdy som nepočul ani v parlamente, že by niekto sa ozval, že ešte sú aj žijúci členovia Pohraničnej stráže."
Tak chcem to len zdôrazniť. Áno, ozývame sa aj s tým, že vieme, že sú. Dokonca viem aj o prípade, ktorý bol pripomenutý v máji tohto roku v Bruseli inštaláciou, inštaláciou takej, českých autorov, ktorá pripomína udalosť, ktorá sa stala blízko Bratislavy, teda vlastne pravdepodobne naozaj pri Devíne, kde pohraničiarski psi zranili, ťažko zranili mladého, 18-ročného chlapca z východného Nemecka, ktorý sa chcel dostať do Rakúska. Zranili ho tak, že keďže mu neposkytli prvú pomoc, ale najprv ho hodiny vypočúvali a až potom ho odviezli do nemocnice, že do rána zomrel na hemoragický šok. Takže toto chcem pripomenúť. Áno, vieme, že ste, ale nie ste to vy, komu chceme prejavovať úctu. Sú to vaše obete, ktorým chceme prejavovať úctu. A ďalej píše mi takúto výhradu ten občan: "Bol som však veľmi prekvapený, keď som videl Vašu Jasnosť," tak ma oslovuje, "myslím, 20. alebo 22. októbra 2015 prechádzať sa s bývalým čiernym barónom (PTP), ktorí počas výkonu vojenskej prezenčnej služby nemali možnosť sa dostať ani ku zbraniam. No bolo to pre mňa veľké prekvapenie, a preto som si urobil o vás veľmi zlý úsudok."
Ja môžem len povedať, že je to hrôza, chytá ma hrôza z toho, ako to vymývanie mozgov funguje a ako vlastne má trvalé následky. A teda môžem len povedať, naozaj budú to tí tzv. čierni baróni, ktorých budem aj naďalej sprevádzať aj po parlamente, keď to bude potrebné, a nebudú to príslušníci Štátnej bezpečnosti.
Ja chcem povedať ešte váženým cteným pánom kolegom aj tým, ktorí tu nie sú, ak tento zákon nepodporíte, tak súhlasíte s tým názorom, ktorý napísal ten bývalý pohraničiar a príslušník. A tvrdíte tým, že tí ľudia, ktorí boli postihnutí komunistickým režimom, to neboli ľudia ako ostatní, boli to druhoradí ľudia. Včera na tom stretnutí s bývalými pétepákmi som videla aj, už len na videu vyjadrenie bývalého pétepáka pána Briša. Ani ten sa už nedožil a už sa nedožije ospravedlnenia ani minúty ticha. A ten presne to povedal: "My sme boli ľudia, ktorí nemali žiadnu cenu." Berme to do úvahy, prosím vás, kým ešte žijú! Kým ešte aspoň niektorí žijú. Už z tých 70-tisíc ich je sotva 500.
Takže prvýkrát sme tento návrh predkladali pred rokom. Ešte taká zvláštnosť, že vtedy sme žiadali určiť termín na prerokovanie tohto návrhu zákona na 10. december, na Deň ľudských práv. Nebolo nám to umožnené, a predsa sme ho prerokovávali 10. decembra na Deň ľudských práv. Zariadil to vyšší režisér a na toho sa spoliehajme. Ale nielen na neho, my musíme preukázať, že nám na tom záleží.
Takéto správanie, ako odignorovanie rozpravy aj v minulom roku, že možno mi ani tak neprekáža to, že nepostúpil zákon do druhého čítania, aleže sa nikto z vládnej strany nevyjadril v rozprave, prečo im vadí, prečo je zlý, veď možno je zlý, tak ho pustime do druhého čítania a opravme ho alebo ho v druhom čítaní odmietnime, ale nie hneď na začiatku len tak, my môžeme všetko, vyhrali sme voľby. Prepáčte, že to hovorím, ale je to, je to, uráža to nie mňa, nie nás predkladateľov, uráža to tých ľudí, tie obete.
Pred krátkym časom na začiatku schôdze sme tu držali minútu ticha za otca kardinála Korca. Dosť mi tak bolo aj čudné, ako to pán predseda uviedol, lebo spomenul tam, ako mal zásluhy na nejakom duchovnom rozvoji. Bolo mi tak trošku, chýbalo mi tam niečo k tomu, bolo to také veľmi všeobecné, no ale najmä nepovedal, že otec kardinál Korec bol dlhoročným politickým väzňom, možno prototypom politického väzňa a prototypom kňaza a biskupa podzemnej cirkvi, ktorá nemohla verejne fungovať. Takže sme tu odstáli minútu ticha. A to akože má byť vybavené? A chceme čakať, kým všetci zomrú? A potom to vybavíme minútou ticha? Viete, koľko to bude minút? Poviem vám to, 4 167 hodín to bude, 174 dní to je a skoro šesť mesiacov. Keď sa teraz postavíme, môžeme tu stáť až do volieb.
Počet obetí ale je násobne vyšší, ako je tých 250-tisíc, pretože tie obete, ktorí boli mučení, odpravení, odvlečení, mali rodiny, manželov, deti, vtedy maloleté. Mám dokument, ktorý obsahuje výpovede detí politických väzňov, ktorí boli odsúdení, popravení mnohí z nich a ktoré boli vtedy maličké. Jedna, jedna dcéra svedčí o tom, že dostali list od svojho otca, ktorý napísal pred popravou svojej rodine, dostali ho po 40 rokoch. Tak k tomu ani možno nie je čo povedať. Tie maloleté deti boli vtedy, samozrejme, masírované propagandou a nechápali, prečo je ich otec vo väzení, a hanbili sa za to, lebo však do väzenia chodia zlí ľudia, zlodeji, vrahovia. A vo svojej možno aj naivite detskej, ale najmä v láske k otcovi si mysleli, že ho vedia zachrániť a že tí, ktorí vedú ten štát vtedy, a bol to vtedy prezident Gottwald, ja už, že tí môžu urobiť, tí sú dobrí, a tak sa jedna z nich rozhodla napísať list. Poprosila, malé dievča poprosilo o milosť prezidenta Gottwalda. Pozrite si to krátke osobné svedectvo.

(Premietanie videozáznamu na obrazovkách v rokovacej sále.)

"Pamatuji se, že jsem v noci plakala a stískalo se mi jak po mamince, tak jsem zase myslela na otce a napadlo mně, že bych mohla sama poslat žádosť o milost. Náhodou jsem našla v denníčku, kteřý nevím, proč jsem si schovala z těch let, koncept této žádosti, kterou přečtu. Je to velice naivní a mícha se tam vidění prezidenta s masarykovskými ideály, ktoré byli v rodine, a s větami, které jsme odposlechli ve škole, ktoré bych jako dospělá nikdy neřekla:
´Milý pane prezidente,´ pane je škrtnuto a je tam soudruhu, ´tak bych si přála, aby se vám tento dopis dostal do rukou, protože si vás představuju jako dobrého tatínka nás všech, hlavně všech detí a celé republiky.´ Když to čtu, je to takové tragikomické, trošku se až za to stydím. A nestydím se za ten nápad, který měl tatínkovi pomoct. ´Prosím vás, splňte mi mou prosbu, dejte milost mému tatínkovi. Jsem nejmladší z mých sester. Tatínkovi je 60 let, má záduchu a nevyléčitelnou astmu. Ve válce byl v koncentráku v Terezíne. Už toho, chudák, tolik vytrpěl. Prosím vás ještě jednou, vraťte mi ho. Já vím dobře, že on si jiného nepřeje, jen aby byl mír na celém světe a on se mohol vrátit domů, a já až letos vyjdu školu, tak se zapojím všemi silami do mírového budování a tím odčiním chybu svého otce, i když věřím v jeho nevinu. Prosím vás, nezklamte mě. Veřím ve vás, neoslyšte mě.´ Tuto větu, si zase myslím, že mám z katolického kostola odposloucháno. ´Ve Vás věřící Lída Měřičková.´
Samozřejme, jsem na tú žádost o milost nikdy nedostala odpověď, ale po nějakém čase si mě pozvali k soudu a tam na mně nějaký člověk řval, kto mi s tou žádostí pomohl. A že za tím někdo musí být. Myslím, že jsem se hodně vyléčila."

(Koniec videozáznamu.)

Takto to bolo.
Ďakujem pekne, končím, pani predsedajúca.