58. schôdza

Na vystúpenie pani podpredsedníčky s faktickými poznámkami páni poslanci Kaník a Fecko, končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Kaník.

Ďakujem, keďže som zmeškal prihlásenie do rozpravy, tak aspoň... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
To boli písomné.

Kaník, Ľudovít, poslanec NR SR
Písomné, výborne, ale aj faktickou poznámkou, je veľmi dobré, že taký návrh zákona tu je, to som povedal, aj keď bol prvýkrát, hovorím to znova teraz. Máme obrovský dlh voči minulosti.
Mňa mrzí, že ako minister som nestihol takéto niečo pripraviť, aj keď sme o tom hovorili a bola vôľa, môj mandát vypršal kratšie, za kratšiu dobu, ako som si myslel, a jednoducho toto sa už nestihlo, hej, keď sa stihlo mnoho ďalších vecí, a určite bola vtedy vôľa na to, aby sa tak stalo. Potom nasledovali roky, kedy tá vôľa nebola a, žiaľbohu, ani dnes nie je. A je to veľká chyba a veľká škoda, každý čestný poctivý človek v tejto krajine a poslanec zvlášť by mal tento návrh zákona podporiť, pretože hlasovanie proti tomuto návrhu zákona alebo zdržanie sa pri podpore tohto návrhu zákona je podpisovanie sa pod tie krivdy, ktoré tu boli napáchané, je krytie tých eštebákov, ktorí tých ľudí tyranizovali, je vlastne prihlásenie sa k minulému režimu a odmietanie súčasného režimu, ktorý je v ostrom protiklade svojimi duchovnými hodnotami voči komunizmu, a so všetkým potláčaním práv, slobôd, väznením nevinných ľudí, ktoré tu bolo. To si treba jasne uvedomiť.
Každý, kto tento návrh zákon nepodporí, vlastne drží stranu eštebákom. Tým, ktorí väznili, mučili, zabíjali, ktorí tyranizovali ľudí. Taká je pravda.

Pán poslanec Fecko, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Erika, jednoznačne myslím si ako jeden z predkladateľov, musíme to stále pripomínať, pretože tak, ako aj teraz si priznávajú chybu predstavitelia VPN z ’89., že oni vlastne neodstavili ľudí od verejných funkcií, ktorí boli komunistami a ktorí prakticky drukovali bývalému režimu, tak preto aj teraz tak to vyzerá s takýmito zákonmi, ako sa prijímajú alebo neprijímajú. Reči sa hovoria, chlieb sa je, ja to vidím aj v analógovej forme pri reštitučných konaniach, kde boli krivdy urobené tiež, a ako keby každý počítal s tým, každý režim, ktorý tu príde, resp. každá vláda, veď oni vymrú, oni si už nebudú na to pamätať, len počkajme, vydržme, nič sa nedeje.
Žiaľ, ja už momentálne, by som povedal, že už neviem, ako to mám nazvať, pretože to je arogancia moci ktorá stále a stále z jednej vlády na druhú sa ako keby prešmykovala, a zdá sa mi, že národ, ktorý nevie sa poučiť z histórie a nevie sa vysporiadať s históriou, keď bola temnou stránkou v chodu jej nejakých dejín, tohto národa, tak myslím si, že neni na vysokej úrovni. A my by sme tu mali ukázať, že nie sme takýmto národom, pretože potom nevieme, kam kráčame a čo tu vlastne chceme vytvoriť. Aj ja som mal "tú česť", že som bol tiež jedným eštebákom sledovaný, a musím priznať, že bol to môj spolužiak zo základnej školy, kde som si myslel, že sa mi sníva, a musím povedať, že ja som mu to nezazlieval, dobre, vybral si takýto, takúto prácu, ale musím povedať, že vysporiadať sa s tým musíme, či sa nám to páči, alebo nepáči. To nevyrieši Európa, to nevyrieši svet, to musíme vyriešiť my politici na Slovensku, lebo to je naša história.
Ďakujem pekne.

S reakciou, pani podpredsedníčka, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Áno, len ten, kto to naozaj zažil na vlastnej, na vlastnej koži, vie najlepšie povedať o tom, čo prežíval, ako sa s tým celý život vedel alebo nevedel vysporiadať.
My, ktorí sme to počuli z rozprávania, medzi nich patrím teda aj ja, si však uvedomujem naozaj ťaživú situáciu celých rodín, celých generácií rodín, ktoré trpia tým, že ich rodičia boli vyhodení z práce, ktorú, na ktorú boli odborne zdatní, pripravení, robili ju dobre, dôstojne, len preto, lebo nevyhovovali minulému režimu, museli ísť robiť na úplne podradné práce, nevraviac o tom, že čo všetko, vlastne im to, že robili za úplne, takmer za nič, ledva vyživili svoje rodiny, ich deti boli odstavené od ďalšieho vzdelávania a kvalitnejšej ďalej práce. Proste malo to naozaj rad konzekvencií, ktoré na to prvotné zastrašenie a prenasledovanie doplácali. Preto si myslím, že aj po tých 26 rokoch je, je to stále alebo malo by to byť pre nás takou horúcou témou, a ľuďom, tým pár žijúcim ľuďom, ktorí ešte majú naozaj v živej pamäti, ako to bolo, nechávať, treba vytvoriť priestor, jednak ich odškodniť aj finančne, aj morálne, ale nechať priestor, aby mohli tieto svoje smutné príbehy rozprávať mladým, ktorí to už naozaj iným spôsobom, ako rozprávať, nemajú šancu zachytiť.

Teraz vystúpi v rozprave pán poslanec Mikloško, ktorý sa ako spravodajca hlásil, a pani predkladateľka a potom dám možnosť prihlásiť sa do rozpravy, resp. ten, kto bude viesť schôdzu, dá možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
Nech sa páči, pán poslanec Mikloško.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, vážení kolegovia, kolegyne, máme nejakú macedónsku delegáciu tuná, nás čakajú tam, takže budem sa snažiť byť stručný, aj keď tento zákon naozaj vyvoláva asociácie, ktoré si dovolím v 5-6 minútach povedať.
No, ja sa pamätám na tie časy veľmi dobre, na vyšetrovanie rodičov, na zatváranie, na domové prehliadky doma a tak ďalej, čiže už vtedy bolo 70-tisíc ľudí vlastne politicky odsúdených za politických procesoch väčšinou úplne za nič, čiže vlastne tá doba sa už, dúfam, nikdy nevráti, ale bola tu.
Naozaj komunizmus bol zlý systém, až, by som povedal, zločinecký systém a vlastne nikdy sa nikomu nič nestalo, nepotrestalo, prakticky nikoho, tá veta, že nepotrestané zlo sa vracia, je pravdivá, to vidíme aj dneska, teda mnohé zlá sa nám vracajú, nevieme ani odkiaľ. Samozrejme, vyhovárať sa už dneska na komunistov sa nedá, len je tu aj veľa iných ľudí, ktorí porušujú zákony, nedodržiavajú morálku, vykorisťujú iných a tak ďalej a tak ďalej, vidíme to dennodenne, a teda nechcem sa už k tomu teraz vracať. Samozrejme, za tento zákon, viem, že 26 rokov sa už snažíme nejakým spôsobom to vyriešiť veľmi pomaličky, to vedia raz tam, raz tam, a naozaj mnohí ľudia za to, že boli obeťami, neboli alebo boli iba veľmi málo odškodnení. Konštatujem, že po 26 rokoch je to troška aj neskoro, pretože mnohí ľudia pomreli aj pamäť národa sa vytratila, mladí už to, nič nevedia, ale treba o tom stále hovoriť.
Druhá vec, teraz už aj poviem nejakú snáď námietku, ktorá by sa určite v druhom čítaní dala vylepšiť, retroaktivita, tuná je tma, nejaká veta, že aj spätná úprava vzhľadom na to, možnože sa mýlim, ale tak sa mi zdá, že to tam bolo, proste ja si myslím, že by to malo byť od platnosti zákona, čo sa týka tých výsluhových dôchodkov, a keby aj tie neprešli alebo táto zmena neprešla, tak naozaj jednorazová odmena tisíc euro tým, ktorí spadajú pod tento zákon, to by si zaslúžili, kľudne by sa mohla dať so sociálneho balíčku ešte aj v decembri, no bolo by to asi, keď tých ľudí je 2-tisíc, tak bolo by to asi milión, dva milióny, no je, určite by sa to vo vládnej rezerve našlo, čiže som za to, najmä aby tá prvá časť odškodnenie tých ľudí sa urobilo.
Chcem ešte na záver upozorniť, že, samozrejme, je rozdiel, či niekto bol náčelník ŠTB v Bratislave alebo neviem kde, alebo bol nejaký vykonávateľ nejakých pokynov na veľmi nízkom stupni, to sa tam neberie do úvahy, a či vstúpil do ŠTB, čo ja viem, v októbri ’89 alebo tam bol 25 rokov možno ešte aj za 50. rokov, čiže toto je ťažko teraz postrehnúť, ale sú určité rozdiely byť eštebákom a byť proste funkcionárom alebo dlhodobým. A takisto viem ešte dobre, že napríklad mnohí príslušníci ŠTB chránili letiská, priehrady, atómové elektrárne, čiže tí nemali vlastne s perzekúciou ľudí nič spoločné. Tí, ktorí boli na vnútorných nepriateľov, tí boli teda najvyšší, by som povedal, lumpi a to sú tí, ktorí naozaj by si zaslúžili už dávno, dávno nejaké potrestania. Iný bol aj vonkajší nepriateľ, ale to boli väčšinou kontrarozviedkári a tak ďalej, ale dať ich do jedného mešca po 26 rokoch sa to asi nedá, ale upozorňujem na tieto maličké rozdiely.
Teraz ešte kratučko k tej histórii, ja som bol pri tom lustračnom zákone, pri jeho histórii, takže veľmi krátko poviem už len to, že po ’89. naozaj bola šanca s týmto nejako zatočiť, ale zase na druhej strane musíme si uvedomiť, že to bolo jeden a pol komunistu, ktorých tiež najmä VPN chcela dostať k voľbám, čo sa jej podarilo, sa, teda odškodnenie rôznych typov poškodených komunizmom išlo veľmi liknavo v tých vládach aj v parlamentoch, tam ešte vždy bolo bývalých príslušníkov KSČ, KSS, išlo liknavo a tak veľmi o všetko bolo treba bojovať a prosíkať sa. Čiže toto, myslím, trvalo doteraz a hovorím, jedno takéto gesto by bolo iste veľmi dobré.
Ja som sa svojho času snažil zaviesť pojem tretí politický odboj, protikomunistický, keď som zvolal niekedy poradu a prebehla aj druhého, aj tretieho odboja, tak sa pätám, jak mi predseda protifašistických bojovníkov povedal, že s farármi si za stôl nesadnem nikdy, čiže také averzie tam boli medzi tými jednotlivými odbojmi, a teda aj tretí odboj bol veľmi, veľmi dôležitý a by som povedal, ten nám vlastne priniesol svojím spôsobom ’89. rok aj, ale boli tie jednotlivé odboje veľmi rozhádané a proti sebe. Samozrejme, ŠTB bola zločinecká organizácia, ktorá zničila život mnohým ľuďom, a naozaj o tom sú už dneska aj knihy napísané. Federálne zhromaždenie v októbri ’91 prijalo tzv. lustračný zákon, kde asi 13-tisíc funkcií ŠTB ako vyčlenilo, potom aj straníckych funkcionárov a tí mali mať nejaké zastavené možnosti, bolo to presne v zákone a potom došlo do parlamentu a ako návrh A, vláda urobila B, parlament spravil, federálne zhromaždenie C a nakoniec z toho bolo D a Slováci nakoniec za Mečiara to celé zrušili vlastne, čiže tam v ’96. to neslávne tu skončilo, čiže stal sa ten zákon iba občasným nástrojom pre vydieranie a proste strašenie ľudí a tak ďalej, ticho je zas 5 rokov, a zas keď niečo dôjde, ten bol to, ten bol to, čiže, bohužiaľ, toto sa celkom nevydarilo od začiatku, stal sa často nástrojom politickej kompromitácie ľudí a to trvá dodnes.
Ja som v tom čase mal ľudské práva na starosti, ešte pamätám sa, koľko bolo obvinení, koľko škandálov, a jak sa, ako sa do jedného vreca dali vinníci a často aj s obeťami a potom sa to temer nedalo rozriešiť niekedy. Bola taká komisia, na ktorú sa ľudia mohli obrátiť, sa aj masovo obrátili, lenže potom skončila federácia a tá komisia už na Slovensku nepokračovala, iba v Prahe, a teda málokto sa tam dostal a fakt, že ja sa pamätám, že, Ján Pavol II., keď sa ho pýtali na lustrácie, povedal, že áno, je plne za, a čo sa týka aj Poľska, ale obvinený sa musí mať právo brániť, a to skutočne v tom prvom lustračnom zákone aj v tom, ako došiel, nebolo umožnené. Niektoré tie kategórie vstup, bol si, si na papieri, zbohom, nemáš sa právo brániť.
Takže som plne za, najmä keby prešla tá jednorazová, odškodnenie pre tie obete. Tých tisíc eur by bolo veľmi dobré. A teda keď mi poviete, že tie výsluhové dôchodky nechcete rušiť retroaktívne, tak sa poteším, ale mne sa to tak zdalo, keď som to čítal, že to tak je.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca Mikloška sú dve faktické poznámky.
Nech sa páči, Janka Šípošová.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som rada sa vyjadrila k trom výhradám. Asi nie celkom, nie celkom úplne pozorne pán poslanec čítal ten zákon.
V prvom rade retroaktivita. To, čo som hovorila pri uvádzaní zákona, to bolo vyjadrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa vyjadril, že je možné aj spätnou právnou úpravou zasahovať do výsluhových dôchodkov, pretože posudzoval obdobný zákon poľský. Ale my to v tomto návrhu to nemáme, pán poslanec, pán spravodajca. Takže to je jedna vec.
Druhá vec je dĺžka služby. Zohľadňuje sa v zákone práve tým, že sa, že zohľadňuje sa už v samotnom výsluhovom dôchodku. Ten sa určuje na základe dĺžky služby. Čiže keď niekto slúžil pol roka, tak má menší ten výsluhový dôchodok ako ten, ktorý slúži pätnásť rokov. Myslím, že teda táto výhrada tiež nebola opodstatnená.
A potom ešte kategórie, ako sa to bude určovať. Na to je tiež, je to presne popísané v návrhu zákona, povinnosti a zodpovednosť alebo kompetencia Ústavu pamäti národa, ktorý bude posudzovať príslušnosť k určitým kategóriám príslušníkov, ktorí slúžili na úseku boja proti vnútornému nepriateľovi. Je to veľmi podrobné. Nebudem to tu teraz opakovať, ale toto je ošetrené v zákone.
A ešte chcem povedať - aj pani podpredsedníčka, aj pán poslanec hovorili - rozprávajme, nezabúdajme. Je tu kniha. (Rečníčka zobrala do ruky knihu, ukazujúc ju plénu.) Ja vám ju dám kolovať. Kniha o pamätníkoch, ktoré boli na Slovensku postavené. Prosím vás pekne, všimnite si, dávajú ich stavať rodiny, nemocnice, obce, nikde, nikde nepostavil pomník štát. Ten pomník, kde sa bol klaňať aj pán predseda parlamentu, postavil pán Srholec, sám politický väzeň.
Ďakujem pekne.