58. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Ja si myslím, že v tomto smere nás ešte čaká kus roboty, lebo tak podvedome pociťujem, že naozaj sa tu vytvoril štát v štáte a tí ľudia si to užívajú, hej. Proste oni vedia, čo vedia, a vedia, že čo iní im nemôžu. A niektorí viac, niektorí menej, ale celkom si v tom hovejú. Podľa mňa to nie je správne. Naozaj to nie je správne, lebo sekundárnym dôsledkom môže byť potom to, že ten štát vyzerá, ako vyzerá, že vám niekto ukradne 24 hektárov lesa pod oknami parlamentu, a ešte vám príde, že to je úplne legálne, a zvyknete si. To sa nedá. Naozaj takto sa ďalej s týmto robiť nedá a verím, že sa tu vytvorí atmosféra, že, obrazne to poviem, že aspoň fotiť ich budeme môcť, hej. Lebo viete, každý je nositeľom nejakej práce, hej, a každý by si mal za svoju prácu prebrať aj zodpovednosť. A nehovorím len o trestných sudcoch, ktorí sa boja dať fotiť, lebo najväčších gaunerov dávajú do basy, tam by som to možno chápal, ale keď niekto rozhoduje nejaký obchodný spor, a proste prvé, čo povie pri vstupe do pojednávacej miestnosti, že zakazuje vyhotovovať obrazové záznamy, tak proste to je celé súdnictvo a tá spravodlivosť je postavená na tom, že žiadna fotka. Viete, to je naozaj. Tam nás ešte čaká, čaká kus roboty.
Čo k tomu povedať? Držím, držím, ako som už povedal, tým, ktorí tam pôjdu, palce, aby sme poskytli trošku iný obraz. Prosím vás, veď teraz, veď teraz, už keď niekto nedrží fazónu, tak sa objavuje v plnej nahote. Teraz sa sem-tam zjavujú videá bývalého muža číslo jedna slovenského súdnictva a niekedy ste na pochybách, či je to muž číslo jeden, alebo je to vrátnik číslo dva z toho ministerstva, viete, alebo z toho...
Takže naozaj máme, máme čo robiť, aby sme si dali pozor, že kto v slovenskom súdnictve akú úlohu zohráva.

Ďalší v rozprave, pán poslanec Lipšic, nech sa páči.

Vážený pán predseda, milé kolegyne, vážení kolegovia... Ďakujem, že ste prevzali vedenie schôdze. Dúfam, že to bude dôsledné. Už si budem dávam aj v parlamentných garážach väčší pozor, čo robím.
Ale rokujeme o pomerne dôležitej téme, ktorá môže, môže, nemusí, ale môže ovplyvniť vývoj nášho ústavného súdnictva na dlhé obdobie, pretože volíme kandidátov, ktorí môžu byť vymenovaní, nemusia, ale môžu byť vymenovaní na dvanásťročné funkčné obdobie. Neviem celkom, či si to uvedomujeme, ale najväčší problém, ktorý dnes v ústavnom súdnictve má Slovensko, ale nielen Slovensko, je prílišný súdny aktivizmus, ktorý do určitej miery limituje demokraciu.
Poviem, prečo si to myslím a z čoho to vyplýva. A obávam sa, že, že kandidáti, ktorí pravdepodobne prejdú, lebo v princípe dnes vládna strana po zostavení kandidátky hľadá priestor pre svojich ľudí, ktorí na kandidátke nie sú, čiže hľadá im nejaké trafiky. Už sme dneska mali nejaké voľby, už tu boli ďalšie informácie.
Ale chcel by som povedať, že Ústavný súd by nemal byť, nemala byť inštitúcia, kde niekto ide za zásluhy ako na nejakú trafiku. A to považujem ja za vážny problém, pretože obidvaja kandidáti, ktorých môžem mať ľudsky svojím spôsobom rád, nemajú skoro žiadnu skúsenosť s ústavným právom, nikdy nezastupovali prípady na Ústavnom súde, nikdy nepublikovali z ústavného práva, nikdy sa nevenovali ústavnému právu. Áno, je pravdou, že aj v minulosti boli zvolení poslanci. Väčšinou to bolo tak, že bola nejaká väčšia dohoda koalície a opozície a išiel jeden z koalície a jeden z opozície na Ústavný súd, keď sa volil väčší počet kandidátov a menoval sa väčší počet sudcov.
Áno, je pravdou, že aj v minulosti boli zvolení poslanci. Väčšinou to bolo tak, že bola nejaká väčšia dohoda koalície a opozície a išiel jeden z koalície a jeden z opozície na Ústavný súd, keď sa volil väčší počet kandidátov a menoval sa väčší počet sudcov.
Ale jedinýkrát, opravte ma, ak sa mýlim, sa stala situácia, že vládna väčšina si zvolila dvoch kandidátov zo svojej strany, a to bolo za vlády Vladimíra Mečiara, kedy boli navrhnutí pán Dobrík a pán Cuper v roku ’96 alebo ’97. Dnes to chcete zopakovať, predpokladám. Celé to navodzuje podľa mňa potrebu začať uvažovať, ale nechcem o tom dlho hovoriť, uvažovať o zmene ústavnej úpravy menovania ústavných sudcov, lebo táto je evidentne zlá. Ja som dúfal, že po vyše dvadsiatich rokoch fungovania Ústavného súdu bude hlavným kritériom pre kandidátov na sudcu Ústavného súdu odborná erudícia, nie politické tričko, čo ale súvisí s tým, že Ústavný súd, žiaľ, má tendenciu - a mnohí jeho sudcovia tiež - rozhodovať politicky, nie podľa textu ústavy, podľa toho, čo sa nám zdá, že je dobré a spásonosné. A to je veľký problém.
A preto si myslím, že je problém aj zvoliť do funkcií kandidátov pani Laššákovú a pána Mamojku. A poviem aj, kvôli čomu si to myslím. Pretože si myslím, že na Ústavnom súde nebudú rozhodovať podľa textu ústavy, ale podľa vlastných politických preferencií, ktoré sú v parlamente absolútne legitímne, podľa nich rozhodujeme. Ale na Ústavnom súde legitímne nie sú. Na Ústavnom súde by mal byť legitímny text ústavy a ten by mal byť jediný záväzný bez ohľadu na naše hodnotové preferencie pre ústavných sudcov. A tým, že aj pani poslankyňa Laššáková, ktorú mám ľudsky rád, ale možnože jej médiá krivdia, keď, keď ju karikujú kvôli pokynom pre poslancov SMER-u, ako má hlasovať. Ale ani pán poslanec Mamojka v evidentných prípadoch, kedy bolo zrejmé, že schvaľujeme protiústavné zákony, nikdy sa neozvali a nehlasovali inak. Nikdy. Ani v jednom prípade. A budem hovoriť evidentné prípady, lebo rozlišujem. Sú prípady, kedy zákon je sporný. A tam, si myslím, že, že to nie je možné vytknúť nikomu, keď hlasuje za zákon, ktorý následne Ústavný súd zruší. Napríklad, napríklad aj zisk zdravotných poisťovní, si myslím, že bol sporný ústavne zákon. Napríklad aj zmrazenie platov sudcov, to si myslím, že bolo tiež sporné, a myslím, že rozhodnutie na Ústavnom súde je nesprávne. Ale nechcem o tom dlho hovoriť.
Ale boli úplne evidentné prípady, o ktorých sme všetci v snemovni vedeli, že ich Ústavný súd zruší: stavba diaľnic na cudzích pozemkoch. Ak niečo znamená vlastnícke právo, tak nemôžte prísť s buldozérom na cudzí pozemok, postaviť tam diaľnicu a dať ju ešte do dočasného užívania, ešte v čase, keď ju vlastní súkromný vlastník. Vlastnícke právo má z čias rímskeho práva štyri základné súčasti. To je právo vec držať, právo vec užívať, požívať a disponovať ňou, nakladať s ňou. (Reakcia z pléna.) Prosím? Pán poslanec Šuca má pocit, že nehovorím k téme... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Poprosím, aby sme nekomentovali vystúpenie pána poslanca. Pán poslanec sa venuje téme, vystupuje v rozprave, nechajme ho vystúpiť.

Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
Stavba diaľnice na cudzích pozemkoch znamenala, že vlastník prišiel o všetky tieto oprávnenia. Nemohol vec držať, nemohol ju užívať, nemohol z nej požívať žiadne plody a nemohol ňou reálne ani disponovať, lebo kto by kúpil pozemok na ktorom sa stavia diaľnica. Upozorňovali sme vtedy v parlamente za prvej Ficovej vlády, že zákon je zjavne protiústavný, a tak aj rozhodol Ústavný súd. Ja by som očakával aj od právnikov, ktorí majú ambíciu ísť na Ústavný súd, že sa niekedy v sporných veciach ozvú a hlasujú inak, ako im povie možno stranícky príkaz, ak naozaj chceme, aby boli nezávislými sudcami Ústavného súdu.
Ja si pamätám, keď sme mali problém v KDH v tom čase, kedy zákon zakázal, teda zakazoval dvojité členstvo. To si možno pamätáte. To bol ešte problém s SDK. KDH to vtedy vyhovovalo politicky, že je zákaz dvojitého členstva. Ja som tvrdil napriek tomu, že ale je to protiústavné. V stanovách si môže strana upraviť, že zakazuje dvojité členstvo, jasné. Ale zákon to nemôže urobiť! Lebo združovacie právo v tomto je neobmedzené. A Ústavný súd to aj zrušil.
Pre mňa je preto lakmusovým papierom posúdenie toho, či ten kandidát bude vedieť nezávisle rozhodovať, či sa v nejakej evidentnej ústavnoprávnej veci..., vyjadril svoj názor, ktorý nemusel korešpondovať s názorom strany, a vyjadril ho verejne. Nie akože na chodbe a jasné. Verejne ho vyjadril. Ak to nikdy neurobil, tak sa obávam, že nebude nezávislým kandidátom a nezávislým sudcom Ústavného súdu.
Poviem ďalší prípad. Ak si pamätáte problém, ktorý vznikol s rozhodovaním Ústavného súdu o generálnom prokurátorovi, tak aby ste to rýchlo vyriešili, ste prišli so zákonom, ktorým ste novelizovali zákon o Ústavnom súde, podľa ktorého sa vlastne odňali právne účinky už rozhodnutiam Ústavného súdu o námietkach zaujatosti, že sa vlastne tie právne účinky zrušili. To bolo úplne jasne retroaktívne. To už boli rozhodnutia o námietkach zaujatosti, ktoré boli vykonateľné. Nemôžu sa spätne zrušiť. To je retroaktivita jak, jak lusk. Nemusíme nejak zvlášť analyzovať, či priama, alebo veď pravá alebo nepravá. To je pravá retroaktivita. A sme o tom hovorili tuná v parlamente, napriek tomu proste hlasovali aj naši kandidáti za.
Očakával som napríklad, ďalšia vec, ktorá politicky je výhodná, vekový cenzus pre starostov. Vekový, pardon, vzdelanostný cenzus pre starostov. Všetci vieme, že to je protiústavné. Ústavný súd už pozastavil účinnosť tomu zákonu. Samozrejme, že áno! Treba riešiť úplne iným spôsobom ten problém, ktorý tam je. Všetci sme to vedeli. Minimálne všetci právnici. Na to sme boli upozornení. Ale hlasujeme: za - proti. Akú mieru nezávislosti na Ústavnom súde chceme od týchto kandidátov vlastne očakávať?
A teraz prejdem k tomu súdnemu aktivizmu. Ja som sa pýtal všetkých kandidátov na sudcov Ústavného súdu jednu otázku, ktorá je možno pre neprávnikov nezaujímavá a znie tak príliš techniky, ale potom ju vysvetlím, že kvôli čomu som sa na to pýtal. Či si myslia, ako si myslí časť sudcov Ústavného súdu, že je možné rozhodnutie o protiústavnosti zákona založiť len na článku jedna. Inými slovami, že zákon neporušuje žiaden konkrétny článok ústavy v druhej hlave, ktorá sa týka základných práv a slobôd, ale porušuje článok ústavy, ktorý znie: "Slovenská republika je demokratický a právny štát." A čo to je? To vám povieme v každom jednom rozhodnutí nanovo, z mesiaca na mesiac podľa toho, čo sa nám zdá, že je správne. Špeciálny súd je protiústavný? Podľa nás áno, lebo podľa právneho štátu nevadí, že Štrasburg povedal, že nie je úplne v súlade s čl. 6 Dohovoru, ale my si myslíme, že je protiústavný, lebo článok jedna, my si myslíme, že je to v rozpore s našou predstavou o tom, čo je právny štát. To je problém súdneho aktivizmu.
Ak, ak... a teraz totižto je vecou parlamentu a legitímnou vecou parlamentu povedať, aké majú byť zákony, a dokonca schváliť aj zlé zákony. Nie každý zlý zákon je protiústavný. Dokonca málo zlých zákonov je protiústavných. A ak ústavní sudcovia tak budú rozhodovať nie podľa toho, čo je ústavné a protiústavné, ale čo sa im zdá, že je dobré alebo zlé, tak obmedzujú demokraciu, pretože obmedzujú legitímny priestor parlamentu rozhodovať o zákonoch. Neviem, či naši kandidáti napríklad podpísali návrh na Ústavný súd, ktorý Ústavný súd, samozrejme, to už bola absurdita, zamietol, aby rozhodol Ústavný súd, že je protiústavná novela rokovacieho poriadku, ktorá zaviedla verejnú voľbu funkcionárov vrátane generálneho prokurátora. Však ústavne je to úplne jasná vec. Ústava hovorí, že kandidáta na generálneho prokurátora volí Národná rada. A tam, kde ústava chce tajné hlasovanie, tam je napísané tajné hlasovanie – pri predsedovi parlamentu, podpredsedoch parlamentu –, a kde to nie je napísané, je to vec rokovacieho poriadku.
Teraz môžete argumentovať vecne, že my chceme tajnú voľbu, lebo... Ale ústava o tom nič nehovorí! A napriek tomu ste boli schopní - a neviem, už som to nepozeral, či aj pani poslankyňa Laššáková a pán Mamojka - dať návrh na Ústavný súd, že je to protiústavné. Áno, aj tam sú ústavní sudcovia už dnes, najmä pán sudca Ľalík a pani sudkyňa Macejková, ktorí majú pocit, že všetko, čo sa im nepáči a čo je v rozpore s ich preferenciami hodnotovými a ideologickými, je protiústavné, tak napísali, že, v minoritnom móde, že no ale tajná bola dvadsať rokov, tak... Čože bola dvadsať rokov? To je aký argument? Ak to chcú zmeniť alebo zachovať, nech kandidujú do parlamentu, nech to zmenia, nie je problém. Ale považujem to za veľmi nebezpečné, ak, ak sa takýmto spôsobom pestuje súdny aktivizmus na Ústavnom súde, lebo tým pádom sa výrazne zužuje možnosť parlamentu si vybrať z nejakých legitímnych možností. Či sú dobré alebo zlé, posúdia ľudia. Na čom je založený princíp demokracie? Ak tomu neveríme, tak neveríme v demokraciu. A vy tomu v mnohých veciach veríte a to je v poriadku. Demokracia znamená, že o veciach diskutujeme, a potom sa hlasuje a väčšina rozhodne. Teraz, my fungujeme v liberálnej demokracii, to znamená, že sú nejaké vyslovene určené práva v ústave, na ktoré ani tá väčšina nemôže siahnuť. Kto ich prijal, tie práva? No tá istá väčšina ako sebalimitujúce obmedzenia. Ale to sú konkrétne práva. Sloboda prejavu, sloboda vierovyznania, právo vlastniť majetok, konkrétne práva. To nie je, nikto nemohol dať legitimitu Ústavnému súdu povedať, všetko, čo sa vám nepáči a zdá sa vám byť škaredé a škodlivé, to urobte aj protiústavné. Za to nikto nehlasoval, za takú ústavu, lebo ohrozuje demokraciu.
A ja som sa preto pýtal aj kandidátov na sudcov, či sa budú byť cítiť viazaní textom ústavy, aj keď im v nejakom konkrétnom okamihu sa môže zdať, že nevyhovuje ich hodnotovým preferenciám. Ale to znamená, či budú vedieť byť nezávislými sudcami. A z tých hlasovaní v minulosti si myslím, že skôr nie, že skôr nie, že ani raz sa tak neprejavili. Keď kandidoval v roku 2006 na Ústavný súd aj pán JUDr. Ľalík, tak som sa ho pýtal, lebo on prišiel s takou zaujímavou doktrínou, kedy môže sudca rozhodnúť contra legem, v rozpore so zákonom, že či on bude viazaný textom ústavy. A on povedal, že no, že niekedy áno, niekedy textom ústavy, niekedy všeobecnou doktrínou práva, niekedy neviem čím. V princípe podľa toho, ako mu to kedy vyhovuje. Chcem takýto výsledok. Text ústavy tomu vyhovuje? Á, tak použijem aj text z ústavy. Prinajhoršom. Nevyhovuje? Nepoužijem ho, použijem niečo úplne iné.
Je to veľmi dôležité rozhodnutie aj preto, že Ústavný súd má na Slovensku nie nejakú vysokú mieru dôveryhodnosti aj vďaka svojej rozhodovacej činnosti. Mnohé rozhodnutia Ústavného súdu sú pomerne tesné plenárne rozhodnutia. A preto jeden hlas a jeden sudca môže o mnohých veciach rozhodnúť. Dobre aj zle. Poviem to na príklade nedávnom, kedy bol odmietnutý návrh na výklad od prezidenta, aby vyložil kompetencie prezidenta pri menovaní sudcov Ústavného súdu. Ten problém môže vzniknúť aj teraz. V princípe to ústavné znenie je rovnaké ako pri generálnom prokurátorovi. Tam povedalo plénum Ústavného súdu, v konaní o výklade povedalo, prezident môže kandidáta odmietnuť aj nad rámec toho, že nespĺňa zákonné kritériá, musí uviesť vážne dôvody, ale ak sú, nemusí sa držať len zákonných kritérií, v tomto prípade pri funkcii generálneho prokurátora. To rozhodnutie podľa mojej mienky je, je nesprávne, ale je to platné právo, je to aj dnes platné právo. Ó, ale pri ústavných sudcoch to už nie je platné právo! V rovnakej ústavnej úprave platí niečo iné pri generálnom prokurátorovi vo vzťahu k prezidentským kompetenciám a niečo úplne iné pri ústavných sudcoch.
A akým iným spôsobom je možné to interpretovať, ako že ide o úplne účelový výklad? Účelový politický výklad. A vám sa možno v tejto veci páči, že á, tak vyhoveli nám, tak prečo nie. Ale to sa môže aj voči vám obrátiť, ak zavedieme tradíciu, že nebudeme na Ústavný súd nominovať ľudí, ktorí môžu mať aj nejaké politické zafarbenie, fajn, ale preukázali svojou minulosťou po prvé, že sa venovali ústavnému právu odborne, a po druhé, že v zlomových situáciách, keď išlo o zjavnú protiústavnosť, povedali svoj názor a hlasovali inak. O. K., mohli byť v politike, ale ani jeden z týchto kandidátov to, žiaľ, neurobil. Nikdy. Pri evidentných veciach.
Dneska rokujeme, dobre, to je vec, ktorá môže prísť na Ústavný súd, ktovie, sme rokovali ráno o balíčku protiteroristických zákonov. Sú tam viaceré veci. Poviem jednu vec alebo dve veci. Dve veci, ktoré sú zjavne v rozpore s ústavou, a to je ten návrh, aby sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu nevzatiu do väzby mala odkladný účinok, lebo tam už nie je možné o nič oprieť obmedzenie osobnej slobody, keď ho chcú prepustiť, toho obvineného, a druhá vec je návrh, aby výsluch svedka v týchto prípadoch bol neodkladný úkon, inými slovami, aby nebolo nevyhnutné vykonať kľúčový výsluch svedka ani v jednom štádiu trestného konania kontradiktórnym spôsobom. A to je... Ak niečo znamená v čl. 6 ods. 3 Dohovoru právo vypočúvať svedkov proti sebe, právo obvineného, tak to znamená, že v jednom štádiu trestného konania, a to nie je jeden judikát, takých sú desiatky, ak ide o kľúčový dôkaz o vine alebo dôkaz, na ktorom je založené rozhodnutie o vine, tak ten dôkaz musí byť vykonaný aspoň v jednom štádiu trestného konania kontradiktórnym spôsobom. Bodka. Vystúpil niekto? Nie. Uvidíme, čo bude v druhom čítaní, však.
Čiže chcel by som v tomto okamihu to uzavrieť, uzavrieť tým, že ja sa obávam, že ak zvolíte, akože zvolíte dvoch našich kolegov z vášho poslaneckého klubu, tak to bude mať dva nedostatky. Po prvé nespochybňujem nijako ich právnu kariéru, ale ani jeden z nich sa ústavnému právu nikdy nevenoval. Pokiaľ som sa ich pýtal na výbore, nezastupovali ani jednu vec na Ústavnom súde za celú dobu jeho existencie. A po druhé svojím hlasovaním v Národnej rade preukázali, že nad ústavu v mnohých prípadoch dávajú prednosť svojim ideologickým preferenciám.
Ideologické preferencie v parlamente sú úplne v poriadku, hodnotové preferencie, ale nemali byť prenášané na Ústavný súd. A preto si myslím, že nie sú vhodní kandidáti na sudcov Ústavného súdu, a myslím si, že robíme právnemu štátu aj pre budúcnosť zlú službu, ak ich do týchto funkcií zvolíme. Nie je to nič osobné, ale ak začnete týmto spôsobom fungovať, tak ubezpečujem vás, že ten trend prenášania politických sporov na Ústavnom súde bude pokračovať a každá väčšina si nebude voliť kandidátov na sudcov Ústavného súdu podľa toho, kto je aký odborník, kto má aký charakter, kto má dobrú sudcovskú osobnosť potenciálnu, ale kto bude rozhodovať podľa toho, ako sa to nám páči, akú ústavu ja chcem mať napísanú, ktorú Ústavný súd svojou judikatúrou mení trochu. A to je problém, že sa naozaj bude z Ústavného súdu stávať ďalší priestor na politický súboj, ktorý ale bude limitovať možnosti tohto parlamentu slobodne v mnohých otázkach rozhodovať.
Súdny aktivizmus je prítomný v princípe na Ústavnom súde aj dnes. Spomeniem rozhodnutie, ktoré nevyčítam tomuto plénu. Práve naopak, lebo podľa mňa je veľmi sporné, a to je rozhodnutie o zmrazení platov. Samozrejme, že parlament nemôže zmraziť platy sudcom a valorizovať platy zákonodarnej aj výkonnej moci. Jasné, že nie. Ale, ale valorizovať, pretože vlastne by to bola možnosť nejakej pomsty voči sudcom, ale keď parlament zmrazí platy moci zákonodarnej aj výkonnej, tam odpadá motív mstiť sa sudcom, lebo zmrazujeme platy aj sebe. To je jedna, jedna rovina.
Druhá rovina je, že valorizačný mechanizmus nie je ústavný princíp. A keď Ústavný súd povie, že je, tak sa podľa mojej mienky mýli. Poviem to na jednoduchom príklade. Môžeme zmeniť zákon o platoch verejných ústavných činiteľov tak, že povieme, že majú 3 000 euro a bodka? Každý rok bez valorizácie? Samozrejme, že áno. Ústava nič nehovorí k tomu, či..., no ale to je v rozpore s tým, čo akoby povedal Ústavný súd, ale mať systém valorizácie a potom ho stopnúť je to isté, len iná technika legislatívna, ako dať pevnú sumu do zákona. Tritisíc euro, bum! A keď to zvýšime, tak to zvýšime, a keď nezvýšime, tak sa zvyšovať nebude. To naráža na ústavu? Nenaráža na nič.
A preto si myslím, že je najvyšší čas možno asi teraz začať diskusiu o súdnom aktivizme, ktorý má veľkú podporu už dnes na Ústavnom súde, a obávam sa, že s príchodom, potenciálnym príchodom jedného z našich kandidátov bude mať ešte väčšiu podporu, a mali by sme sa k tomu vrátiť z kratšej cesty radšej naspäť a povedať si, aké sú odborné kritériá pre sudcu Ústavného súdu. Lebo ak si každá väčšina prevalí len svojich sudcov, tak v konečnom dôsledku nebudeme mať nezávislý Ústavný súd, ktorý bude držaný textom ústavy, ale bude držaný a bude rozhodovať podľa ideologických preferencií väčšiny svojich sudcov. A taký Ústavný súd by som ja nechcel mať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán poslanec. Na vaše vystúpenie sú dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Mamojka, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, ja verím, že budú stačiť dve minúty. Po prvé. Veľmi heslovite. Ja som aj na výbore povedal, že ja som hodne pokorný pred budúcnosťou, pretože nikdy neviete, čo vám prinesie. Aj mimo vás. To znamená, tá pokora znamená toľko, že viete plusovať niekoho, že isto bude, ak by tam bol, rozhodovať tak alebo onak. Ja myslím, že hrať sa na Sibylu v tomto prípade je dosť scestné, pretože my sa tu na seba pozeráme z pätnástich metrov niekoľko rokov. V podstate, čo vy o mne viete, prosím vás? Alebo aj, pán poslanec, z hľadiska profesionálnej dráhy, z hľadiska komunikácie s okolím, štýlu riadenia a vôbec chovania sa k ľuďom.
Špecializácia, viete, parlamentná pôda je iná, je to politický súboj hodnotou, je to v poriadku, ale ja to nepokladám vôbec za žiadnu chorú schizofréniu, keď človek by bol všeobecným alebo ústavným sudcom, že v parlamente, samozrejme, ak je na kandidátke, v nejakej politickej, v strane, tak sa, samozrejme, chová v štýle jej programu, jej hodnotového rebríčka a vôbec nepokladám za choré, keby bol mimo parlamentu a bol by trebárs v pozícii ústavného sudcu alebo v inej podobnej funkcii, že nemá problém si uvedomiť, kde je, aký post zastáva, a že jeho šéfom je právny predpis alebo ústava, ja to nepokladám za nejaké chorobné otočenie kabáta. Viete, potom právna prax je tiež špecializácia, ústava je všade, viete sám. A nemôžte nevnímať ústavu za 43 rokov právnej praxe. Ja som v práve robil vtedy, keď ešte vy ste neboli na svete, a viem veľmi dobre, že sa jej vyhnúť nemôžte.
Viete, že je len relatívna samostatnosť právnych odvetví a ústava ako najvyšší zákon štátu premosťuje všetky. Takže nemyslím si, že špecializácia na ústavné právo je jediný, jediný plus. Áno, je to, je to bonus istý. Ale vôbec neznamená, že človek, ktorý je pol storočia v práve alebo podobných pár desať rokov, nemá na to, aby si osvojoval rýchlo po takomto období aj ústavu, nález Ústavného súdu a ústavné zákony.

Pán poslanec Viskupič.

Ďakujem. Necítim sa dobre v debate, ktoré, z východiska má v sebe obsiahnuté prvky osobné alebo možné ad hominem, čiže keď uplatňujeme personálnu právomoc, personálno-nominačnú právomoc tohto parlamentu, a úplne zle sa cítim, ak túto personálnu právomoc pléna parlamentu uplatňujeme proti vlastným kolegom, ktorí tu sedia.
Tým, čo si rozprával, predpokladám, že bola absolútna snaha sa držať témy, a jedna z tých tém bola osvetlenie tej historickej, politickej pamäti a mňa to zarazilo, pretože ’96. rok, ktorý sa analogicky dá porovnať s tým, čo tu máme teraz, je ohľadom nominácie ľudí z jedného politického spektra, je jeden fakt, druhý je, že momentálnou z hľadiska toho ideologického a politického zápasu sa aj pri týchto faktických poznámkach v podstate rozpráva kolega s kolegom v rámci politického boja, čo sa po tejto voľbe zmení, a ty ako advokát sa, predpokladám, budeš do budúcna baviť z inej mocenskej štruktúry a to bude sudca Ústavného súdu.
Myslím si, že nie je to dobré, je úplne jedno, ako sa cítime v tejto debate, a myslím si, že mohlo by zaznieť, že toto nezohráva a nesvedčí o celkom tom najtransparentnejšom možnom systéme, ktorý by mal klásť predpoklady na vykonanie personálnych nominácií z pléna parlamentu a ľudí pochádzajúcich z politiky.

Dovoľte mi teda ešte medzi tým pozdraviť a privítať vo vašom mene na balkóne rokovacej sály členov Centra pomoci Ligy proti rakovine z Martina. Vitajte! (Potlesk.)
Nech sa páči s reakciou na faktické poznámky, pán poslanec Lipšic.

Ďakujem. Pán poslanec Mamojka aj pani poslankyňa Laššáková, cením si, že ste, že ste v sále, a moje vystúpenie nebolo vôbec osobné, bolo vecné. A ja si naozaj myslím, že by na Ústavný súd mali ísť ľudia, ktorí majú skúsenosť s ústavným právom, nieže sa len na neho špecializujú. Ale napríklad pán poslanec Madej, nieže by som ho chcel vidieť na Ústavnom súde, ale zastupoval viacero vecí na Ústavnom súde, ktoré sa týkali abstraktnej kontroly ústavnosti, proste to sa mi zdá, že dôležité je.
A druhá vec je tá, že ja nechcem nikoho diskriminovať, že politici nemôžu ísť na Ústavný súd a tak, ale očakával by som, že by to mali byť politici, poslanci, ktorí v ústavnoprávnych veciach prejavili nejakú mieru svojej nezávislosti a v evidentných veciach povedali verejne alebo..., proste toto nerobme, toto je za čiarou evidentne, to, to, ja s vami nebudem hlasovať, prosím vás, do tohto ma nenúťte. A obávam sa, že vy ste proste neboli ochotní a schopní urobiť. To je môj problém. Nie, že ste poslancom SMER-u, ale že ste, že ste..., a ešte raz, ja, ja som veľmi proti tomu, aby sa mnohé politické spory prenášali na Ústavný súd. Napríklad preto som ja nepodpísal napriek tomu, že ma k tomu vyzývali, zákaz zisku zdravotných poisťovní. Možnože to je zlý nápad, ale podľa mňa nie je protiústavné zákaz zisku, si myslím. Ústava o tom nič nehovorí. Ale, ale obávam sa, že ten problém je. Ja som spomenul konkrétne prípady, ktoré boli evidentné, a nie, že boli evidentné, až keď Ústavný súd rozhodol. Boli evidentné od samotného začiatku a sme o nich hovorili. Jasné, možné. Boli ďalšie, exekučná imunita a tak ďalej.
Z tohto pohľadu si myslím, že tam nie je, ak, keď vás nepoznám dlho osobne, ale z toho, čo vás poznám v parlamente, že tam nie je záruka, že budete na Ústavnom súde proste rozhodovať nezávisle podľa textu ústavy. To je môj najväčší problém.

Dávam teraz možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Nikto nevyužil túto možnosť. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pani navrhovateľka, chcete sa vyjadriť v záverečnom slove? Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Pokračujeme rokovaním o

návrhu na voľbu kandidátov na člena disciplinárneho senátu.

Návrh má tlač 1856.
Chcem vás informovať, že do začiatku rokovania o tomto bode programu podali poslanci podľa § 39 ods. 8 zákona o rokovacom poriadku návrh, aby sa táto voľba vykonala tajným hlasovaním.
Teraz prosím povereného člena ústavnoprávneho výboru, teda členku ústavnoprávneho výboru poslankyňu pani Vierku Kučerovú, aby návrh uviedla a podala správu o výsledku prerokovania tohto návrhu vo výbore.