61. schôdza

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, pardon, kolegyne, kolegovia, je ťažké urobiť switch z posedenia s občanmi v nejakej dedine na východe, kde ja teraz pobývam často, lebo keď je predvolebná kampaň, treba byť medzi ľuďmi, čo, zdá sa, nie všetci majú radi, pričom niektorí už si odvykli aj medzi ľudí aj tesne pred voľbami ísť, a teda, ten switch dokončím, preswitchovať sa na vystúpenie v parlamente. Ale skúsim to urobiť. Ja som to už raz dávno dal na taký bilbord, čo mám, ale je stále aktuálny, teraz výnimočne, taký výrok historický, že Jeruzalem padol vtedy, keď deti prestali chodiť do školy. To má súvis s nejakou históriou, nechcem to tu tým zaťažovať. A koniec koncov pravda je, nie všetko viem o tom, ale ten výrok sa mi hrozne páči. A ja si myslím, že keby sme to preniesli na našu situáciu, mne dva týždne moje dcéry nechodili do školy. Nuž keby bolo toho všetkého, to vzplanutie ducha, čo teraz nastalo, že by padol SMER, hej, lebo by sme preformátovali ten výrok, že SMER padol vtedy, keď deti prestali chodiť do školy, pokojne by som s tým bol konformný, pre dobro tejto krajiny. Ale odhliadnuc od toho pre dobro tejto krajiny v tom, že SMER nieže je to, čo je, ale že je tak silný, ako je, mňa zaráža to, že sme proste to dovolili, aby niekto tak silný bol, lebo tá moc korumpuje a SMER to korumpuje absolútne. Takže neviem, či sa to podarí, ale to, čo vám posledné zoberú, je nádej. Prosím vás, v školstve ja som sa nikdy nepasoval za odborníka. Koniec koncov ani nemám dokončené vysokoškolské vzdelanie, čo tu poniektorí veľmi radi často spomenú, hej, v treťom alebo v štvrtom ročníku, ja si to myslím, že to bolo v štvrtom ročníku, ma vyliali z poľnohospodárskej vysokej školy, lebo som na ňu prestal naozaj chodiť fyzicky, lebo som to nestíhal. Ale pokojne môžete hovoriť, že som to aj nezvládol, je mi to pre túto chvíľu naozaj jedno. Verte však tomu, že v tých ponovembrových časoch, korešpondenčných, by som si toho porobil, nazbieral aj zo päť v igelitke, dobre, cez e-maily, cez faxy.
A tu chcem hovoriť, mňa hrozne mrzí, čo sa stalo so vzdelaním, ako sme ho zdecimovali a jak sme tomu zobrali vážnosť. Ja som z Oravy a odtiaľ keď šiel niekto na vysokú školu, to ergo niekde šiel. Proste to bolo takým znakom určitým, že z toho chlapca raz možno niečo bude, hej. A tak to bolo chápané, prosím vás, teraz ja to zjednodušene hovorím, že nezoberú ho do roboty, ide na tú vysokú. Naozaj už dneska študuje každý. Prosím vás, u nás robia pohovor v gastronomickej prevádzke, sedí tam dvadsať mladých ľudí, z toho devätnásť študuje a ten dvadsiaty ide študovať na vysokú školu. A potom je naozaj namieste otázka, kde, preboha, všetci chcete robiť, tu všetci budeme manažéri, čo budeme manažovať, bude to Fero z Lendaku, ktorý ako jediný si ešte povie, že lopatu do ruky zoberie? My sme zdecimovali to vzdelanie. A to súvisí proste aj s tou situáciou. Ako ste poslali do školy každého, je proste zmyslom teraz mať čo najviac toho a všetci to musia skončiť, prosím vás, v tomto bol boľševik o niečo poctivejší. Za boľševika na poľnohospodárskej vysokej škole bolo MRH, sme museli vytrpieť MRH, lebo však to bola politika. Ale potom tam bola anorganická a organická chémia a hlupák, ktorý nevyletel na anorganickej, tak, garantujem, vyletel na organickej chémii. Proste po prvom ročníku tam zostalo o niečo kvalitnejšie to prostredie, ako to, čo tam nastúpilo. Prosím vás, dneska to skončí každý. To je naozaj. A to je podľa mňa peklo. To decimuje to vzdelanie. Veď to je na smiech. To je z tohto pohľadu na smiech, že robíme to preto len a len, lebo je na to kredit, peniaze a toho vysokoškoláka tak urobíme naozaj z každého.
Ja som to už hovoril v tomto parlamente, zopakujem to veľmi expresne, ja upozorňujem nielen na to, že ak človek vyštuduje, že to stálo štát nejaké peniaze, ja aj na sociologické škody na vedomí tých ľudí, ak to chlapča skončí štúdium na nejakej korešpondenčnej univerzite v Michalovciach. Proste som teraz bol na východe, som sa dozvedel, že aj tam je vysoká škola nejaká, jej detašované pracovisko. Ja Michalovčanov mám rád, ale, prepáčte, na čo je vysoká škola v Michalovciach? Veď, prosím vás, nerobme si z toho žarty, hej. Čiže to chlapča alebo to dievča skončí to štúdium, má Glade, pozrie si to, má ešte tú pečiatku a povie si, dostane 1 500 eur pri nástup do roboty, auto a telefón k tomu, lebo však je manažér, však má tam manažment nejaký manažér. A dá si inzerát do Profesie, potom čaká týždeň, čaká dva týždne. A nikto nechce manažéra zo Stropkova. A teraz čo sa stane, prosím vás. A to je tá sociologická škoda na vedomí tých ľudí, lebo čo je živšie, čo je zdravšie, tak ide umývať riady do Anglicka, hej, čo je slabšie, tak zostane doma nahnevané na celý svet s tým, aký je nespravodlivý, ako ich nikto nechápe. A máme tak jedného ďalšieho toxického, proste znechuteného, zdecimovaného človeka v republike, nešťastného, ktorý už nepôjde v montérkach, lebo však on má Glade, hej, ale bude nadávať na celý svet, o čo bol poctivejší boľševik v tom, že niekomu dal montérky a povedal: „Choď a rob“. Ja som sem kandidoval pred štyrmi rokmi a mal som vtedy heslo: „Lepšie je mať kvalitné montérky ako nekvalitný diplom.“ Nič odvtedy sa nezmenilo, ešte sa v tom pritvrdilo. Naozaj je poctivejšie dať tým ľudom kvalitné montérky ako nekvalitný diplom. Je to poctivejšie, je to férovejšie od nás. A v tom je možno aj to riešenie. Prosím vás, nemôžete študovať na vysokej škole v Michalovciach. Proste peniaze, ktoré sa ušetria tým, že nebude študovať každý, a to navyše v Michalovciach, potom môžete dať pre tých ľudí, ktorí majú teraz naozaj vnútorný pocit, že proste im treba peniaze pridať.
Zazlievam kolegom tuná z juhu, proste za každú cenu, proste to decko je jedno decko a má jeden študent pomaly zamestnanca v kotolni, riaditeľa, školníka a štyri učiteľky a kúri sa v školách možno kvôli trom deťom niekde, na čo je to dobré? Ale to nie je politicky rozumné. Oni politicky na to vsádzajú, že musia udržať školy. Ja som tu už na to apeloval nie raz, nie dvakrát. Nerobte to tým deťom. To decko nemôže vyzrieť, dozrieť v takomto demotivujúcom neaktívnom prostredí proste, dobre, ak škola nemá mať tristo detí, tak to nie je škola. Proste vy sa potrebujete socializovať v tom prostredí, potrebujete spoznávať nových ľudí, potrebujete si nájsť frajerku, nemôžete v jednej dedine zostať a umrieť. Proste veď o tom to je. A toto zazlievam, že tam sú ďalšie rezervy, ak niekto bude hľadať rezervy. A ja skončím teda s tým, že dám aj návrh na riešenie, nielen konštatovanie stavu, však takých tu ešte bude, čo skonštatujú, ako je to zlé, a aj ponúknu nejaké prípadne návrhy na riešenie tohto stavu.
Ale vyjadrím sa ešte k tomu, kde sme to dopracovali, poviem niektoré príklady k tým vysokým školám. Prosím vás pekne, ak na právnickej fakulte v Banskej Bystrici je vedúcim katedry pán Branislav Fridrich, to je to isté, ako keby učil na policajnej akadémii Al Capone alebo Vareha účtovníctvo. To je proste to isté. Keď bude Vareha učiť účtovníctvo na Ekonomickej univerzite v Bratislave, je to v zásade to isté, ako keď teraz je na UMB v Banskej Bystrici. Branislav Fridrich, človek, ktorý, mimochodom, robil poslaneckého asistenta vášmu poslancovi, je šéfom, vedúcim, pokiaľ ide o ústavné právo, človek, ktorý zastupuje úžerníkov, človek, ktorý zastupuje nebankovky, človek, ktorý vymáha od desiatok tisíc biednych ľudí v tejto krajine zmenkové úroky, katedry na Univerzite, UMB v Banskej Bystrici, Mateja Bela. To už nehovorím o inej kreatúre, čo učí tuná niekde na právnickej fakulte, už ani to meno nepoviem, už ste ho štipli tak, že zabudol prísť. Prosím vás to tiež svedčí o tom, kam sme to dopracovali však na tých školách tiež nemôže učiť každý. Veď tá škola je určitým prostredím. Veď to by malo byť nejakým prostredím, to nie je maštaľ. Nemôžete prísť na univerzitu s tým, že učí vás ústavné právo právnik, ktorý zastupuje úžerníkov, dvorný právnik úžerníkov. Už odrazu ja neviem, kto je teraz rektor na tej ekonomickej, tak Vareha nejaké hodiny že by dal, keď ho pustia z účtovníctva? To by šlo, veď to je úplne to isté. Proste tam sme to my dopracovali s tým školstvom naozaj. Pomaly nikto sa tomu nečuduje, len tak konštatujeme, ako je tých škôl veľa, kto všetko tam učí a peniaze do toho lejeme a vychádzajú nám z tých škôl nekvalitní ľudia. A to je obrovský problém. Prosím vás, teraz keby na slovenskú vysokú školu prišiel Číňan, tak tam on by v pondelok nastúpil, v piatok by spravil všetky skúšky na štyri roky a zakýval by, lebo oni sú slušní, a povedal by, že ďakujem pekne, ide preč. Veď to je na smiech, my sme naozaj takto na smiech. Vyjadrením toho bol aj ten inzerát tej firmy, ktorá povedala, že nechce absolventov týchto vysokých škôl. A ja sa im nečudujem. Načo si zoberiete k sebe do prostredia niekoho demotivovaného, niekoho, kto je naučený to odflákať, niekoho, kto to má proste vybavené, načo nám je taký? Veď to sa vravelo, že nikdy si nezober do roboty bývalého policajta alebo colníka, lebo tí nie sú naučení robiť. Hej, proste načo by ste si vy zobrali z nejakého nemotivujúceho prostredia proste niekoho k sebe do spoločnosti? Tá firma, to bolo fantastické. Koniec koncov preto to bolo aj tak čítané. Proste nie sú tieto faktory dostatočným dôkazom toho, že niekde sa stala chyba, že niečo s tým treba robiť, treba si prestať zakrývať oči pred tým? Len kvôli tomu, aby nejaký maďarský starosta mal to vzdelanie, tak proste budeme tie decká tam trápiť a tie peniaze tam budeme liať? O čo je lepšie zrušiť tú školu, kúpiť autobus kvôli tým deťom? Fakt už keď vám na ničom nezáleží, tak kvôli tým deťom to urobte. Keby tu bol pán Mamojka, tak by horoval, aby bola vysoká škola v Sládkovičove. Prosím vás, načo je vysoká škola v Sládkovičove? Však extrémom bolo už to, nie je tu pán Pellegrini, že ste začali s tým. Veď už mala byť vysoká škola v maštali. Hoffmann si spravil jazdecký areál, zostala mu tam nejaká ubytovňa po Doprastave, niekto mu poradil, však sprav univerzitu. Však to už mala byť prvá maštaľná univerzita. To mala byť maštaľná univerzita v Šamoríne. Upozorňoval som na to. Však už majte rozum, majte Pána Boha pri sebe. Chvalabohu, tak aspoň mám pocit, že Pellegrini zastavil, lebo inak to už by bola naozaj tá posledná facka tomu akademickému priestoru, ktorému by sme ju my poslali, alebo ten signál, ktorý by sme vyslali s tým, že pri maštali spravili vysokú školu. Už k tomu sme boli blízko.
A to, že, ľudia, ktorí ste v tomto výchovno-vzdelávacom procese, sa nerozpakujete, a tak nakúpite tým deckám sifón za tristo či koľko eur, už je znova len vizitkou toho celého, aký je to marazmus, aký je tam hnoj, aký je tam bordel, keď do akademického prostredia vnesiete tento prvok. Tie decká nie sú hlúpe. A teraz už to vedia. Však to sa nedá skryť, že kúpite im sifón, ktorý stojí v bauMAX-e alebo niekde pätnásť eur, za tristo eur. Aký signál týmto vysielate do tejto spoločnosti? Čo hovoríte tým mladým ľuďom, aký odkaz im dávate s tým, čo sa majú učiť? Ako môžete na takej škole mať potom etiku a učiť o neviem niekom, kto hovorí o nejakých cnostiach alebo o niečom podobnom, prosím vás, pričom tam majú sa pozerať na nejaký sifón vedľa za tristo eur? Prosím vás, veď fakt aj títo darebáci, všelijakí hochštapleri žijú z toho, že proste tým deťom to zoberú. Obchádzajte školstvo, zdravotníctvo, lebo tam sú okrem primárnych škôd tie sekundárne škody na vedomí tých ľudí. Choďte kradnúť aspoň do hutníctva, keby tu nejaké bolo, ale obíďte školstvo, lebo to decko sa na ten sifón pozerá. Teraz ak chcete zachrániť celé školstvo na Slovensku, vyhádžte tie sifóny von a zavrite tú firmu alebo tých ľudí, ktorí boli spojení s tým nákupom. Ak chcete zachrániť sociologické vedomie ľudí v tejto krajine, tak to urobte. Nemôžete sa tie deti nechať pozerať na ten sifón, ten sifón nech si zoberú aj s tými splachovačmi a pozatvárajte to. Vyšlite nejaký signál, že pokiaľ v tých školách necháte tie sifóny a tie decká budú vedieť, že tie sifóny toľko stáli, tak túto krajinu načisto zničíme. Vám tu nie je hanby? Predsa, pán Číž, na betóne, na roxoroch, to sa vždycky hovorilo, na podzemných garážach, veď to je. Tu padol Rím, tu padol Rím kvôli tomu, že to chceli schovať pod zem, lebo to vám povie každý súdny znalec, pod zemou to nikto nikdy nezmeria. Dobre, tak choďte to tam kradnúť, ale obchádzajte sifón, obchádzajte školskú triedu, lebo to tie decká tam majú.
Skončím, ako som sľúbil, že poviem nejaké návrhy.
Keby záležalo tuná na niečom aj na mne alebo na našej skupine, tak by sme začali intenzívne rozprávať o tom, koľko treba pozatvárať tých vysokých škôl. Ten môj odhad je niekde od tretiny do polovice. Bez toho, aby my slzička vypadla, to je tu prvý moment.
Druhý moment je, aj tu, kolegovia, ktorých si vážim, proste vieme, ako to je, aby aj oni mali väčšie oči kvôli tým deťom, niektoré málotriedky treba pozatvárať, nie preto, že je tam málo Maďarov, že tí Maďari sa nerodia a chcú mať tam tri deti, ale preto, že inak ubližujete tým deťom. A treba pre tie deti nakúpiť autobusy a tými autobusmi ich voziť tam, kde je ich viacej. No však nech sú v kope to nevadí, ale nech ich je viac, lebo sa socializujú. O to ide. Ak necháte tie tri deti vyrásť v tom prostredí, kde najintenzívnejšie to absorbujú ako špongia v tak nemotivujúcom prostredí, kde sú traja, idú po chodbe, sa to ozýva, tak že uši z toho vypadnú, to je zle voči tým deťom. Ak chcete pomôcť tým deťom, tak treba kúpiť žltý autobus, ktorý aj po maďarsky treba popísať, že je to školský autobus, to nevadí, ale treba ich voziť tam, kde sú deti, kde sú podnety, kde sú vnemy, kde sa to decko socializuje. A okrem toho tu je dôležité, že sa tým veľa peňazí ušetrí. Čiže, znova, ak sa veľa tých málotriedok zavrie, tie autobusy sa nakúpia, tie budú jazdiť, to všetko bude fungovať, tak sa strašne veľa peňazí ušetrí. A treba dať tie peniaze, ktoré sa ušetria tým ľuďom, ktorí reálne na tých školách, verím tomu, ešte zostanú a budú učiť. Ak máte menšiu kôpku peňazí tých istých, tak potom to dajte tým. Ja nemám s tým najmenší problém.
A skončím už konečne pri tých obstarávaniach sifónov a podobných hajzlovín. Prosím vás, nedá sa to obísť tak, že by nejaké vedenie niekde na Súmračnej k tomu niečo povedalo? Napríklad by tak povedalo: „Chalani, dajte pozor, tu zo školstva to tam je to citlivé.“ Nedalo by sa to tak urobiť, že šupnete sa na tie IT-čka. Takže aj v Detve v tom kulturáku presvedčíte tých ľudí, že to IT-čko, to cédečko je hodné miliardu. Ja verím, že to zvládnete, bravúrne to vaši zvládnu. Dajte to radšej tam, ale pritom povedzte, že školstvo a zdravotníctvo, chlapi, to je citlivé, to je senzitívne, tam už je cirkus. Obíďte teda tie dva rezorty. Prípadne nedalo by sa dohodnúť, že by sa dali obísť, že by potom menej kradli alebo tam že by ste nekradli. Proste to je pre dobro, lebo to ma fakt vplyv práve na tie deti. Nenechajte sa tie decká pozerať na tie sifóny, lebo ich inak zničíte. Nemôžu byť platnou súčasťou našej krajiny, keď sa ich necháte pozerať na tie sifóny a budú poznať tú históriu tých sifónov. Čiže tretí návrh je upraviť nejako zákon o verejnom obstarávaní takýmto spôsobom. Nech to komentujú, pre mňa, za mňa, aj odborári, nech sú pri tej súťaži, pre mňa, za mňa, aj farár nech je tam z dediny, to je jedno. Ale nech je to pod veľkou kontrolou, čím väčšou, tým lepšou, lebo nemôžete zarobiť na decku. Povedali, že idú dávať deckám balíčky, pričom sa stratili. Veď by som sa tak od hanby prepadol, mám kšeft, idem rozdávať deckám balíčky, vypýtam si za to peniaze a tie balíčky nedonesiem. Kde ste to dopracovali? Čiže, áno, poďme sa rozprávať o úprave zákona o verejnom obstarávaní pri týchto citlivých oblastiach spoločenského života, kde bude platiť úplne iný režim. Bude to ako striptíz. Proste každý, kto bude môcť, tak bude sa môcť pozrieť, aká je výkričná cena na sifón, a povie: „Nezbláznite, ako môžete dať sifón za tristo eur, keď stojí 13 eur v bauMAX-e. Čiže to je to vlastne tretie, naozaj treba narábať opatrne s tým verejným obstarávaním v týchto senzitívnych spoločnostiach. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Hlina veľkú časť, podstate prevažnú ste sa vo svojom vystúpení venovali vysokým školám, aj keď, dajme tomu, toto stretnutie, to má trošku iné zameranie, ale kvitujem to, pretože, a dokonca poviem, že v mnohom s vami súhlasím čo ste povedali. Len problém je v tom, že my nie sme tí praví adresáti toho. Pán poslanec Novotný mi pred chvíľočkou hovoril, že nemám vracať sa do minulosti, lenže to inak nejde. Kedy vzniklo najviac vysokých škôl na Slovensku? No bolo to v rokoch 2002 až 2006. Za prvej vlády Roberta Fica nevznikla ani jedna vysoká škola. A takisto za súčasnej vlády nevznikla žiadna vysoká škola. Len tak pre porovnanie poviem, na Slovensku v roku 2002 bolo 22 vysokých škôl, v roku 2006 teda za 4 roky už ich bolo 34. V porovnaní s Dánskom Dáni majú iba o stotisíc obyvateľov menej ako Slovensko, v Dánsku v roku 2002 bolo 13 vysokých škôl, v roku 2006 bolo 9 vysokých škôl, išlo to tam od kvantity ku kvalite. Tuná skutočne s vami súhlasím. A zoberte si necelé dva roky vlády Ivety Radičovej. Viete, že za toto obdobie, dokonca hneď za prvý rok tohto obdobia vznikli na Slovensku dve nové vysoké školy, v Banskej Štiavnici a v Bratislave, ktorá sa zaoberá masmediálnou komunikáciou, čo nám skutočne chýbalo veľmi. Asi aj vy dostávate listy, ja často dostávam listy od absolventov politológie o tom, že nemajú prácu, že nemôžu sa nikde zamestnať. Nuž ale keď na x fakultách na Slovensku sa tento odbor študuje, tak, samozrejme, nie je dopyt po takto kvalifikovanej pracovnej sile. A to má ďalšie dôvody, ďalšie dopady. Viete, ono je to veľmi ťažké, ak to, čo je už dané do systému, to odtiaľ vylúčiť. Pred chvíľou ste počuli pána poslanca Poliačika, ktorý hovoril, že máme hneď červené súkno, keď je niečo súkromné. To tak nie je, ale skúste len povedať, že nejakú školu idete zrušiť. Proste... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec, je super, že ste už aj expertom na národnostné školstvo, ale, vážne, zavrieť školu, to je jedno, či ide o maďarskú alebo slovenskú, to je problém. A je to neúspech spoločnosti a neúspech tých, ktorí riadia tento štát, hlavne ako sa to udeje nie kvôli tomu, že nie sú deti v tej škole, ale kvôli tomu, že štát na to nevie nájsť peniaze. No tak s mi zdá, že v tomto štáte aj na to školstvo by sa našli ešte nejaké peniaze, hlavne že aj v rezorte školstva sú nejaké peniaze navyše, keď sa kupujú sifóny za takú cenu, za akú sa kupujú. Čiže to prerozdelenie peňazí je najväčší problém, keď sa kradne v školstve a kvôli tomu sa majú zatvárať školy, tak to je obrovský problém.A čo sa týka tých malých škôl, tak chcem vám dať do pozornosti, pán poslanec, to, že je plno malých škôl, ktoré majú veľmi dobré úspechy, ich žiaci sú veľmi zdatní čo sa týka oboznámenia sa s učivom, majú úspechy v individuálnych súťažiach. Čiže nehádžme všetko do jedného koša. To, že jedna škola je malá, že je tam málo žiakov, ešte neznamená, že tí žiaci nebudú dobre pripravení do života, že sa nebudú socializovať. Vždy je to aj o tých učiteľoch, o tej atmosfére na tej škole, ako sa tí učitelia tým školákom venujú. A verím, tomu, kebyže sú tí učitelia lepšie ohodnotení, aj ten ich prístup k práci by bol oveľa radostnejší, ako je to teraz, keď vidia, že pomaly tento štát z nich robí žobrákov celej spoločnosti.

Mňa zaujal na tom vašom príspevku ten záver. Neviem, či to bola len taká irónia alebo naozaj ešte stále pretrvávajúca naivita obracať sa na vládnu stranu SMER s tým, aby vynechala zdravotníctvo a školstvo z nejakého tunelovania a vyťahovania peňazí z rozpočtu. To je naozaj niečo ako rozprávková naivita. Veď tu vôbec, ale vôbec nikto na tej strane nemá zábrany. Ja som to už dnes povedal, jediné kritérium, čo zaujíma tieto skupiny, je, aký je veľký rozpočet, všetko, kde sú peniaze, pričom to je jedno, na aký účel sa používajú, sa jednoducho používa na to, aby sa vycucali tie peniaze. Preto sú predražené sifóny a hlúposti, preto firmy, ktoré sa zaoberajú kvantovou fyzikou, rozdeľujú balíčky sociálne slabým. Ale veď to je v každom rezorte, v zdravotníctve detto. V sociálnych veciach, na ministerstve sociálnych vecí sa brutálnym spôsobom rozdelia peniaze, lebo je tu kopec miliónov, tak na starých a chorých, ktorí potrebujú opateru, sa rozdelia peniaze medzi firmy, ktoré prináležia k tým, čo sú nasaté na tento rozpočet, aby mohli tieto peniaze rozdeliť. To nikdy nebude ináč. Tam, kde chýba morálka, tam, kde chýbajú základné etické pravidlá, tam, kde chýba záujem o riešenie problému a iným záujmom je, ako sa dôjsť čo k najväčšiemu balíku peňazí, tam, kde sa politika používa len ako krycia pláštenka pre získavanie týchto peňazí z eurofondov, zo štátneho rozpočtu z akýchkoľvek verejných zdrojov, tam takéto apely sú naozaj smiešne naivné.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Vážený a ctený pán poslanec Hlina, ja už som niekoľkokrát povedal, že si vždy so záujmom vypočujem vaše diskusné príspevky, niekoľkokrát som to zopakoval, prosím, buďte taký veľmi láskavý, dajte mi odpoveď na dve otázky, keď ste tu teda diskutovali tak hutne, tak veľa konkrétne.

V zápale slova a v zápale tej diskusie ste povedali, že v závere poviete niečo k tomu za vašu skupinu. Prosím vás, tá vaša skupina sú teda kolegovia z Kresťanskodemokratického hnutia, na ktorých kandidátke kandidujete, alebo to ste vy a proste traja vaši občania?Dosť bolo zaujímavé, keď ste dotkli tej michalovskej vysokej školy, pán kolega Zajac sa k tomu pridal (Stropkov), máte taký pocit, že v Michalovciach a v Stropkove nemôže byť zdravá tá inštitúcia, ktorá vychováva vysokoškolákov? Dobre, len na vaše ozrejmenie, respektíve nový obzor keby ste prišli do Popradu, tak môžete ta, študovať sociálnu prácu v Starej Ľubovni, na Spišskej Kapitule, v Poprade. To sú filiálky Katolíckej univerzity v Ružomberku. Mne osobne to vôbec nevadí, keď naplnia ročník. A sú ľudia ktorí chcú študovať sociálnu prácu, nech ju študujú, ale z toho, čo ste povedali, to vyplýva z vášho kontextu, čo bolo povedané, že možno by ste porušili aj tieto školy. No neviem, čo na to povedia vaši kolegovia z Kresťanskodemokratického hnutia. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Stále zotrvávam na tom, čo som povedal, môj odhad je niekde medzi tretinou až polovicou vysokých škôl, ktoré keď zrušíme, nič sa nestane. A ten východ mi tu asocioval preto, lebo som tam teraz týždeň bol a zajtra tam idem znova. Ale myslím, že vysoká škola je niekde aj na Orave, čo nikdy nebývalo, hej, niekde v Dolnom Kubíne, neviem, či aj nie v Trstenej sa dá niečo študovať. To je na smiech, vážení, si treba povedať naozaj v tomto krutú pravdu.

Viete, tie veci sa dejú preto tak, lebo sa programovo kalkuluje s tým, že si to môžete dovoliť, lebo v zásade sa tu nič neudeje. Ľud tejto krajiny nie je schopný akcie, nie je schopný proste nejakej reakcie, nie je schopný sa zjednotiť.Všimnite si, akú tu zvolil taktiku SMER, proste, áno, platy učiteľov v istom pomere sú vysoké, čo tí vlastne učitelia v Bratislave chcú? Tá taktika je funkčná, zaberá. Ja som to zas naschvál obišiel vo svojom vystúpení, snažil som sa venovať niečomu inému, ale na to, aby sme to zlepšili, a nehovoríme o tom, aké je to zlé, treba vyslať jasný signál. No a politici ho neregistrujú. Jednou z možností, ako ho vyslať, je trebárs aj prísť dneska o piatej popoludní pred centrálu strany SMER, lebo to je tá správna adresa, vážení, ak hľadáte správnu adresu, ako upozorniť na problémy v zdravotníctve a školstve, tak tá top adresa v tomto prípade je určite centrála strany SMER, Súmračná 25. A tam dneska o piatej popoludní budem mať zhromaždenie. Zoberte si tam so sebou aj rolku toaletného papiera. Ďakujem.

Vážený pán predseda, ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, vážení občania, dovoľte sa mi pozrieť na tento problém učiteľský, žiacky, občiansky, spoločenský z možno mierne iného uhla pohľadu. Pre pestrosť diskusie to nemusí byť úplne zbytočné.

Pán minister je síce neprítomný, ale to nie je podmienka, že by tu mal sedieť. Oceňujem, že tu pomerne dlho bol, chcem si pre úvod použiť jeho zamyslenie, keď sa tak trocha posťažoval, že tých veľkých čiastok mnohomiliónových z hľadiska školstva poletuje vo vzduchu priveľa. A chcem mu takto odkázať, že súhlasím s tým, že možno nie všetko je o peniazoch, nie vždy musíme hovoriť o čiastkach.

A tu by som si pre úvod použil aj taký pekný príklad jedného z románov, ktorý mám veľmi rád. Možno ho viacerí poznáte. Je to román Axela Muntheho, ktorý sa volá Kniha o San Michele. Je to kniha, ktorá mi patrí medzi desať najmilovanejších kníh. A tam zaznela jedna silná myšlienka, že tie najkrajšie veci na svete sú zadarmo. A ja by som si dovolil parafrázovať Muntheho a povedať, že aj tie najúčinnejšie veci sú v podstate zadarmo. A ak nám ide o zvýšenie účinnosti v školstve, možno naozaj nemusíme hovoriť vždy len o množstve potrebných ďalších peňazí, aj keď chápem, že bez peňazí to nepôjde. Takže aj tie najlepšie a najúčinnejšie veci môžu byť zadarmo. A mám na mysli jednu z takýchto vecí, jeden z takýchto nástrojov, ktorý je veľmi silný. A jeho význam vo výchovnom procese je možno ešte silnejší. A to je sila osobného príkladu. Stojí osobný príklad veľa peňazí? Treba investovať na to, aby sme mali osobné príklady? Myslím si, že to robiť netreba. Treba teda len, aby sme osobných príkladov mali možno čo najviac.

A ešte jedno také dramatické odbočenie alebo odbočenie do dramatických sfér, keď som použil toho Axela Muntheho a jeho krásnu vetu o tom, že najkrajšie veci sú zadarmo, tak je to možno spomenutie si na známejšie dielo, Drdovu poviedku Vyšší princíp, kde máme učiteľa Málka, ktorý vo vypätej situácii dokázal byť obrovským vzorom vtedy, keď mu všetci jeho kolegovia hovorili: „Buď ticho, ide tu o život, neozývaj sa.“ Poznáte ten strhujúci príbeh Vyššieho princípu a profesora Málka, a nešlo o nejaké debaty v parlamente, ale o životy, ktorý dokázal v tej svojej slávnej záverečnej reči povedať pravdu napriek tomu, že tým riskoval veľa. Od napísania tohto románu, od nakrútenia tohto filmu tiež uplynuli desaťročia a ja som presvedčený, že všetci, čo mali možnosť sa s touto poviedkou zoznámiť alebo tento film vidieť, si pamätajú silu osobného príkladu profesora Málka. Potreboval tento príklad nejaké osobitné dotácie? Nie, potreboval silu osobnosti.
A tento úvod som si dovolil predoslať hlavne kvôli tomu, že v slovenskom školstve posledné štyri roky máme takýto jeden silný príklad jedného učiteľa, ktorý dokázal prejaviť vo chvíli, keď to vôbec nebolo ľahké, jednoducho svoju osobnú statočnosť, odvahu a silu a mal šancu stať sa príkladom pre desaťtisíce svojich kolegov, pre státisíce žiakov a pre milióny občanov. Mohol sa takým stať, ale sa tak nestalo. Stal sa takým iba čiastočne, pretože tohto príkladného učiteľa dokázal náš systém, a zase nehovorím o peniazoch, hovorím o sile príkladu a sile systému, potrestať za jeho odvahu. Dokázal mu odkázať, že, nono, nie je až taký príkladný a všetkým, ktorí ho sledujú, odkazuje, že ak bude sa snažiť o tento spôsob občianskej profesionálnej ľudskej odvahy, tak to s ním nemusí dopadnúť najlepšie, lebo že nech sa pozrie, že ani s tým učiteľom to nedopadlo dobre, za svoju ľudskosť, svoju odvahu, za svoju schopnosť pomenovať veci tam, kde ostatní radšej mlčia, sa stal pre svojho zamestnávateľa, pre svoju školu prebytočným.
Je zbytočné v tomto kontexte hovoriť o takomto príklade? Hovoríme o vzdelávaní. Hovoríme, že motívom toho všetkého je žiak, žiak, ktorý o pár rokov, o pár desaťročí bude stáť tu, bude sedieť medzi poslancami, bude riadiť túto krajinu. Všetci sa zhodneme na tom, že investícia do budúcnosti je založená práve na sile a kvalite vzdelávacieho procesu. Môžeme podceniť tieto súvislosti tak nesmierne lacno a zároveň tak neuveriteľne účinnú vec ako osobný príklad? Určite by sme to nemali robiť. A napriek tomu, čuduj sa svete, hravo sme dokázali takúto silu osobnosti a silu príkladu podceniť.
Nemám tu bývalého ministra školstva prítomného, mohol by tu byť prítomný, pána Čaploviča, mohol by tu byť prítomný, ale nie je to tak, pán Draxler ako súčasný minister školstva. Cítil som povinnosť osloviť ich a aj pána Pellegriniho v kontexte tohto prípadu či už osobne alebo interpeláciou. A čo sa stalo? Začnem ich oslovovať v poradí.

Pán profesor Čaplovič, človek, archeológ, historik, určite človek, o ktorom nemožno pochybovať, že kontext historického vývoja, silu príkladu osobnosti a všetko, čo s tým súvisí, ako historik veľmi dobre pozná. Keď som ho vo veci tohto príkladu, tohto učiteľa, ktorý by sa mal stať vzorom krajiny, navštívil, povedal mi: „Ale, áno, ja aj viem, pán poslanec, že je to statočný človek, ja sa poradím s politikmi v Košiciach a zistím, čo sa dá v tejto veci robiť.“ Ja si nemám dôvod nevážiť profesora Čaploviča za jeho historickú prácu, ale profesor Čaplovič v tej chvíli nebol historikom, bol ministrom. A myslím si, že mal veľkú šancu v tej chvíli sa stať aj trocha štátnikom. Nevyužil túto šancu. Nevyužil to, aby učiteľa, ktorý z toho svojho drobného základného miesta chcel byť vzorom a mal byť vzorom pre túto krajinu a pre svojich žiakov, na ten piedestál tej vzorovosti podvihol, aj keď musím popravde priznať, že v jednej televíznej relácii mu v živom priamom prenose poďakoval.
Druhý jeho nástupca tu prítomný pán predseda parlamentu, toho času, vtedy minister školstva, tiež som ho v tejto veci kontaktoval, napokon jeho vyjadrenia boli veľmi nádejné, ako nový minister školstva na stránkach populárnej tlače sa vyjadril, že nepripustí, aby takíto ľudia odchádzali z rezortu, a že bude ho veľmi tento prípad zaujímať s tým, že má záujem, aby sa dotiahol do spravodlivého konca. Keď som pána ministra školstva Pellegriniho kontaktoval a žiadal teda, aby tieto slová z tlače preniesol do reality, odpovedal mi, tak ako musel to urobiť, na interpeláciu teda odpovedať. A bolo tam napísané, že: „Áno, pán poslanec, zoznámim sa s tým prípadom a vyvodím z neho závery.“ Nuž možnože sa s ním zoznámil, lebo hovoril mi vtedy pán Pellegrini, že musí rozprávať s ľuďmi v Košiciach z viacerých sfér, aby mal v tom jasno. Nepoznám jeho tie rozhovory, ale, vážená verejnosť, vážení žiaci, vážení učitelia, tento príkladný učiteľ sa ani prostredníctvom ministra školstva Pellegriniho nestal príklad, o ktorom by ste jednoducho mohli dačo počuť, aby ste pochopili, že, áno, minister vám odkazuje, milé deti, milí žiaci, že práve takto si predstavuje výchovu k statočnosti a občianskej odvahe prostredníctvom takého vystúpenia, akého bol schopný tento učiteľ. A už ako taký dôvažok si dovolím povedať, že pán minister mi tam aj odpovedal, že bude hľadať spôsob, ako pomôcť takémuto človeku, asi taký, že mu pomôže nájsť pracovné miesto. Vtedy som mu odpovedal, že no, pán Pellegrini, je to pekná odpoveď, ale je hodná odpovede pána Pellegriniho, ale odpoveď ministra školstva tu musí byť iná s tým, že: „Ja nepripustím ako minister školstva, aby človek tak vzácny, takýto príkladný, mohol sa stať človekom prenasledovaným.“
Keď som navštívil, do tretice, nástupcu, ktorý mal možnosť túto vec riešiť, ten to vybavil ešte elegantnejšie a povedal: „Ten človek, o ktorom hovoríte, pán poslanec, je už vlastne politikom.“ Nuž je to pravda, bol vtedy na európskej kandidátke alebo na kandidátke do Európskeho parlamentu, ja už politikov riešiť nebudem.

Nuž čo som tým chcel povedať? Hovoríme o kvalite školstva, hovoríme o potrebe založiť budúcnosť tejto krajiny na slušných, vzdelaných, čestných, odvážnych ľuďoch, hovoríme o možnosti jedného príkladu, ktorý mal šancu osloviť naozaj aj žiakov, aj učiteľov, aj občanov. Pritom pozrime sa, traja ministri školstva napriek tomu, že mali na to predpoklady, neprekročili svoj tieň a nedokázali tento príklad ozaj urobiť príkladom. A ak to príkladom urobili, tak to bolo tým negatívnym s odkazom: „Bude lepšie, keď nebudete hovoriť, pretože môže sa vám stať niečo také, ako sa stalo tomu odvážnemu učiteľov.“ Nuž tak v tejto chvíli sa spytujem, aj pre vás, pán predseda, ako vtedajšieho ministra školstva, aj pre vášho predchodcu, aj pre vášho nasledovníka, či naozaj, ak to myslíme úprimne s oblasťou výchovy a ak sme presvedčení, že ten príklad toho profesora Málka z toho Vyššieho princípu je hodný nasledovania, toto je ten odkaz, ktorý my politici chceme vyslať do radov učiteľov, ktorí sa oprávnene boja, do radov žiakov, ktorí by veľmi potrebovali silu príkladov. Totiž my naučíme možno dobre jazyky, ja nespochybňujem ani schopnosti učiť počítačovú gramotnosť, ale nemáme potrebu začať práve tu, práve tam, kde sa hovorí o obyčajnej ľudskej odvahe, statočnosti, súcite, kde sa hovorí o potrebe byť príkladom? Nuž, vážení páni ministri zo strany SMER, keď v súvislosti a v kontexte dnešnej schôdze hovoríme o školstve a vzdelávaní a hovoríme o tom, že tu nemôžu lietať milióny, lebo tých miliónov toľko niet, a ja by som v tomto s pánom ministrom Draxlerom aj súhlasil, že zrejme nahadzovať milióny do vzduchu je ľahšie, ako ich potom reálne niekde platiť, koľko miliónov ste potrebovali na to, aby ste dokázali povedať, že takého učiteľa si vážite a že nedopustíte, aby sa stal taký učiteľ niečím iným ako dobrým príkladom pre celé široké okolie? Keby ste to boli dokázali, možno by sme urobili obrovský kus práce pre to, aby sa slovenské školstvo posunulo o krok dopredu a nebolo by na to treba veľa peňazí. Takto to môžem hodnotiť iba ako stratenú príležitosť.

Už záverom doplním. Nebolo dôležité, aby som zdôrazňoval, ktorý je to učiteľ, ja viem, že on je všeobecne známy. Je to učiteľ Oto Žarnay z košickej obchodnej akadémie. A nechce sa mi ani zdôrazňovať práve jeho konkrétny prípad, ale sa mi chce zdôrazňovať práve ten konkrétny prístup troch ministrov školstva, ktorí možno aj medzi štyrmi očami alebo aj v istom takom mediálnom výstupe dokázali povedať, že budú sa týmto zaoberať a budú sa snažiť to vyriešiť. Ale výstup od týchto troch ministrov a ten odkaz pre verejnosť aj dnes môžeme čítať takto: „Vážení učitelia, radšej sa neozvite, pretože môžete nasledovať príklad tohto učiteľa.“ A to je pre školstvo, ak to myslíme úprimne, s potrebou vzdelávať rovných, čestných, odvážnych, múdrych ľudí, pre tento prípad veľmi zlé.Tak ako som začal, tak môžem aj skončiť, je veľa rôznych spôsobov a metodík a nástrojov, ako čosi meniť, vylepšovať, riadiť, ale, vážený pán predseda Pellegrini, vážený pán jeho predchodca aj jeho nástupca vo funkcii ministra, sila osobného príkladu veľa nestojí, ale je nástroj najúčinnejší. A je škoda, že ste v tej svojej chvíli, keď ste mali o tom možnosť rozhodovať, na to zabudli a že ste sa, tak ako sa hovorí klasicky, na chvíľočku nestali radšej štátnikmi a ostali ste len politikmi. Je mi to ľúto. Považujem to za veľmi stratenú príležitosť. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Janko, hovoril si o tom, že kríza nášho školstva nie je len o peniazoch. A som skutočne rád a ďakujem našim učiteľom a učiteľkám, ktorí navzdory všetkým rizikám a nepohode, ktoré im z toho vyplývajú, že sa ozvali a upozornili nás veľmi naliehavo na krízu nášho školstva. Celkom oprávnene sa dožadujú väčšieho finančného ohodnotenia, ale jedným dychom, a to si obzvlášť cením, upozorňujú aj na iné aspekty tejto krízy. A som rád, že si sa zmienil aj o tých nefinančných, morálnych a ďalších aspektoch vo svojom vystúpení, takže nás vyzývajú k tomu, a o tom je aj táto schôdza, aby sme sa začali konečne a systematicky venovať príčinám a následkom tejto prehlbujúcej sa krízy nášho školstva, ktorá naozaj nie je len o peniazoch, aj keď je, samozrejme, aj o peniazoch. Ale ide skôr o systémovú poruchu. A potvrdil to aj denník SME v rozhovore s expertom na fínske školstvo. Už sa aj v tejto sále veľakrát povedalo, že Fínsko by nám mohlo byť vzorom, pretože jeho školstvo patrí nepochybne k najlepším na svete. A z toho rozhovoru vyplynulo úplne jasne, že Fíni robia skoro všetko v školstve naopak ako my. Takže zároveň by sme mohli tento fínsky príklad konečne využiť ako istý žiarivý vzor, ako istý návod na to, ako robiť veci naozaj rozumne, ako postaviť problematiku školstva z hlavy na nohy. A prečo sa nemôžeme poučiť od tých, ktorí to robia dobre?

Ďakujem za slovo, pán predseda. Ďakujem aj tebe, pán poslanec Huba. Je to pravda. Tých príkladov je veľa vo svete. A my ako keby sme sa snažili ich nevnímať. A v kontexte toho dnes sme mali možnosť tu vypočuť si silu dobrého príkladu, ľudí, o ktorých možno vieme iba viac z médií a ktorých nepoznáme naživo. Keby sme boli odhlasovali, že by tu mohol napríklad vystúpiť predstaviteľ nezávislej učiteľskej komory, Slovenskej komory učiteľov, jej prezident pán Crmoman, možno by sme uverili skôr, že tí ľudia nepredstavujú túžbu po nejakých nárastoch platov a len po peniazoch, peniazoch, peniazoch, ale že sú to práve osobnosti, ktoré možno sú nainfikované tým, čo si spomínal, Maňo, z toho Fínska a majú svoju hlbokú pravdu a hlboké presvedčenie, že tieto veci by chceli robiť, vedia, ako sa majú robiť tieto veci. A my sme nedokázali ani toľko, aby sme dnešnú mimoriadnu schôdzu k tejto téme otvorili aspoň pre jedno vystúpenie takéhoto človeka. Takže veľa rozprávame a možno tých, čo by tu mali prehovoriť k nám a otvoriť nám oči, sme tu zablokovali hneď na začiatku. To považujem za chybu. Ak máme dobré ciele, nemáme sa báť diskusie. A mám taký dojem, že táto diskusia je pre niektorých našich predstaviteľov a kolegov len takou nepríjemnosťou, ktorí sa jednoducho rozhodli hlas múdrych učiteľov nepočúvať. A v tom je chyba. Tie príklady medzi učiteľmi máme, len tie príklady zabíjame.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som začal tak postupne od úvodu schôdze, lebo som nemal možnosť a priestor vyjadriť sa aj k tomu úvodu.

Fakt je ten, že návrh na zvolanie tejto schôdze k problematike učiteľov podpísalo 35 poslancov. Musím povedať, že nikde v rokovacom poriadku sa nepíše, že musí byť prítomných viac, alebo že musí byť celá opozícia prítomná na to schválenie. Právo na zvolanie schôdze má 30 poslancov. Úplne by stačilo, keby tu bolo 30 poslancov opozície, pričom majú právo rokovať o svojom návrhu. Podľa môjho názoru, vy ste, pán predseda, pri tom hlasovaní, aspoň vyjadrení stanoviska k tomu hlasovaniu manipulovali, lebo nie je povinnosťou opozície aby tu bola celá, stačí na to 30 poslancov. Podľa mňa právom zase poslancov strany SMER, by som povedal, je neodsúhlasiť program schôdze, jasné, ale pri tej prezentácii.

A k tým vysvetleniam, ktoré tu zazneli, že opozícia nechodí do roboty. Nuž tak, páni kolegovia, tiež by som sa tomu vyhol, ale keď to z vašich radov zaznelo, no tak z výpisu hlasovania je zrejmé, že teda z opozície boli neprítomní štyria poslanci, ale zo strany SMER bolo neprítomných podstatne viac poslancov, možno nejakých 65 poslancov, čo teda nechodia do roboty, zo strany SMER. To je výpis hlasovania. A znovu opakujem, tiež by som to nebol hovoril, keby ste vy tak neargumentovali, že opozícia nechodí do roboty. No tak ak to porovnávame, tak možnože štyria poslanci opozície tu neboli, ale 60 poslancov strany SMER tu nebolo. Ja mám výpis toho hlasovania, ale ak chcete, môžem ho prečítať aj konkrétne. Ale nechcel som to, ale ak trváte na tom, som ochotný to aj čítať.
Ale teraz už k veci.

Som čakal a som rád a musím teda uznať a kvitovať, že pán minister prišiel a vystúpil a povedal svoje videnie problémov školstva, i keď je jasné, je logické, že nemusíme sa v tom zhodnúť. Videnie pána ministra nemusí byť totožné s videním opozície, ale len jedno by som rád pripomenul, páni poslanci strany SMER, že aj vy ste celé štyri roky museli cítiť, že v oblasti školstva nie je všetko v poriadku, aj vy ste to museli cítiť sami aj s vaším vedomím, veď prišlo k zmene ministra školstva pána Čaploviča. Veď prečo iné by k tejto zmene prišlo, ak by ste boli spokojní s tým, ako váš nominant vedie tento rezort? A ak sa pamätáte, vtedy no tak to bola problematika centier voľného času. Veď sa musíte na to pamätať, keď pán minister Čaplovič odchádzal. To bola problematika štrajku učiteľov. Už v tom čase sa učitelia dožadovali svojich požiadaviek alebo naplnenia toho, čo strana SMER sľúbila. Pamätáte sa, vtedy to bol v médiách prezentovaný prenájom luxusnej limuzíny od pána Malchárka. Veď preto ste sa sami rozhodli v strane SMER, že ste pristúpili k zmene na pozícii ministra školstva. Čiže dnes povedať, že je to len opozíciou vyvolávané alebo provokované, že sú provokovaní niektorí učitelia, nuž nie je to pravda. Aj vy sami ste si boli vedomí toho, že tak, ako bol vedený rezort za vašej vlády, sami ste neboli spokojní, a preto ste pristúpili ako strana SMER k tomu, že ste menili ministra školstva. Beriem, že tá druhá zmena bola akoby vynútená okolnosťami, že ste hľadali predsedu Národnej rady a pán predseda Pellegrini bol v tom čase minister, minister školstva a tým pádom že nastúpil sem, no tak preto musel nastúpiť tretí minister, ale tá prvá zmena jednoducho vyplývala nielen z nespokojnosti rodičov, nielen z nespokojnosti učiteľov, pedagogického zboru, ale aj z nespokojnosti vás. Veď ináč by ste tú zmenu nerobili, ináč by ste k takému kroku ako strana SMER nepristúpili. Čiže v tomto podľa mňa je jednoznačné, že tá nespokojnosť bola všeobecná, čo sa týka toho pôsobenia, pôsobenia na rezorte ministerstva školstva.
Druhá vec, a tam by som sa dotkol tých nálad, ktoré sú možno medzi učiteľmi, alebo očakávaní, a tam sa dotknem nielen sľubov, ktoré boli dané učiteľom, a teraz sa oprávnene dožadujú ich splnenia, ale aj programového vyhlásenia vlády, je, že veď vo vami schválenom programovom vyhlásení vlády z mája 2012 je písané, že pre výkon svojho štvorročného mandátu si vláda kladie tieto kľúčové úlohy, a pod bodom 5 je tam úloha systematicky likvidovať korupciu na všetkých stupňoch spoločnosti. A sami najlepšie viete, a už nechcem tu spomínať tie jednotlivé prípady, ktoré v rezorte školstva sa stali a ktoré sú popísané aj v dôvodovej správe, že ten prístup určite nebol taký, že by likvidoval všetky formy korupcie. Ďalej, v tej časti Vzdelávanie sa píše, že v rámci daných možností bude zvyšovaný objem finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu so zameraním na posilnenie školstva. Panie poslankyne, páni poslanci, rozpočet ministerstva školstva na rok 2015 a na rok 2016 skúste si porovnať. Nie je to pravda. Neboli zvyšované finančné prostriedky do rozpočtu ministerstva školstva, naopak, boli znižované. Sami neplníte svoje programové vyhlásenie. Aj z toho dôvodu je táto schôdza, aj z toho dôvodu je nespokojnosť pedagógov a pedagogických zamestnancov, lebo hovoria, že školstvo je podfinancované a že to, čím ste sa pred štyrmi rokmi zaviazali, jednoducho za tie štyri roky nebolo naplnené. Ďalej je tam uvedené, že vláda podmieni existenciu a financovanie škôl predovšetkým uplatnením ich absolventov na trhu práce. Žiadny takýto projekt hodnotenia absolventov jednotlivých škôl či už stredných alebo vysokých na trhu práce neexistuje. Žiadny takýto projekt jednoducho nebol spracovaný. Ďalej z programového vyhlásenia tu vyplýva zjednodušenie a zefektívnenie udeľovania kreditov a odstránenie byrokracie, administratívy, pričom pri kreditoch jediné, čo sa stalo, je, že ste posunuli účinnosť na to alebo túto úlohu na ďalšiu vládu. A je tam uvedený záväzok, že vláda presadí model financovania za kvalitu na triedu, nielen na žiaka. Nuž okrem rečí sa v tomto volebnom období tiež z toho veľa neudialo. Čiže nečudujte sa učiteľom, pedagogickým zamestnancom a rodičom, že po tom, čo im bolo všetko sľúbené nielen pred voľbami 2012, ale aj v programovom vyhlásení vlády, že očakávali, že sa tieto body budú plniť, pričom dali na to priestor. Tri a pol roka táto vláda mala priestor na naplnenie svojich bodov z programového vyhlásenia vlády. A takto nekonala.

Dnes ja som trošku sklamaný z toho prístupu pána ministra, že teda cynicky počíta, koľko je percent štrajkujúcich, namiesto toho, že by sa s tými ľuďmi stretol a hľadal východisko, riešenie na ukončenie štrajku a prípadne riešenie s tým, akým spôsobom aj do budúcna na oprávnené požiadavky, ktoré sú, nájsť proste také riešenia, ktoré by uspokojili na jednej strane pedagógov, na druhej strane ale aj rodičov. A toto sa, žiaľ, nestalo. Predseda vlády dáva odkazy učiteľom z Úradu vlády a pritom to bol predseda vlády, ktorý za posledných desať rokov osem rokov je predsedom vlády a mohol všetky tieto problémy riešiť.

Škoda, že tu nie je pán minister, i keď priznávam, že veľkú časť toho tu počúval, lebo jeho som sa chcel opýtať aj na jeho pôsobenie, lebo fakt je ten, že to jeho vystúpenie mňa trošku sklamalo. Ja som očakával, že zoberie zodpovednosť za celé štyri roky, a nie to, že sa bude vyjadrovať len k svojmu času pôsobenia, lebo SMER bol vo vláde sám celé štyri roky. A dnes hovorí, že je potreba toho priestoru na pokojnú prácu. Nuž tak tri a pol roka ten priestor bol a všetky tieto záväzky z programového vyhlásenia bolo možné realizovať. Ja som rád, že tu bol pán minister, ale teraz, žiaľ, tu nie je, lebo ja si myslím, že on mal byť v čele takejto diskusie. Veď on by mal mať záujem, aby takáto diskusia v pléne Národnej rady bola, z toho dôvodu, aby aj do budúcna mohol argumentovať, aj ministrovi financií, že školstvo potrebuje nielen efektívnejšie využívať finančné prostriedky, ale že ich aj viac potrebuje, aby rozpočet školstva neklesal z roka na rok, ale aby stúpal. Veď toto všetko môžu byť argumenty v prospech ministra školstva a ministerstva školstva. Ale aj počas jeho pôsobenia, a možnože ešte k tomu vystúpi, bol zaujímavý personálny pohyb na ministerstve, ktorý sa týkal napríklad pani Ing. Henriety Crkoňovej, ktorá bola menovaná v septembri 2012 pánom ministrom Čaplovičom za generálnu riaditeľku Metodicko-pedagogického centra. V apríli 2014 pani Crkoňová bola uvoľnená z Metodicko-pedagogického centra na výkon verejnej funkcie vedúcej služobného úradu na ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu. (Zastupovala ju na menovanom centre vo funkcii generálnej riaditeľky od mája 2014 pani Darina Výbohová, potom od 1. 7. 2014 pán Peter Dubovan.) A 7. januára 2015 ako vedúca služobného úradu ukončila s okamžitou platnosťou štátnozamestnanecký pomer s Mgr. Dankou Kapucianovou pre závažné porušenie služobnej disciplíny. Dňa 15. 1. potom minister školstva, už pán Draxler, zrušil Henriete Crkoňovej štátnozamestnanecký pomer vo funkcii vedúcej služobného úradu na ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu a vrátil ju späť do Metodicko-pedagogického centra, kde ju na druhý deň odvolal z funkcie generálnej riaditeľky. Veď to je úplný chaos v personálnej politike. Dňa 17. januára 2015 vymenoval do funkcie generálneho riaditeľa Metodicko-pedagogického centra Ing. Petra Dubovana. To, čo sa deje na ministerstve školstva od 7. 1. 2015 s Dankou Kapucianovou, je dodnes záhada, pretože pán minister Draxler celú tú kauzu zahmlieva a podľa mňa zavádza verejnosť, že jej nikdy nebol zrušený štátnozamestnanecký pomer za závažné porušenie služobnej disciplíny. Bolo by vhodné, keby toto vedel pán minister vysvetliť. Pre upokojenie situácie odvolal 18. 3. 2015 Petra Dubovana z funkcie generálneho riaditeľa Metodicko-pedagogického centra a dosadil tam pani Mgr. Danku Kapucianovú. Dňa 19. 3. potom bol pán Peter Dubovan menovaný do funkcie riaditeľa regionálneho pracoviska v Bratislave a následne 1. 6. pani Kapucianová zase ako generálna riaditeľka odvolala Petra Dubovana aj z tohto miesta.
Posledné, na čo by som sa chcel ešte opýtať a pán minister to už spomenul, to sú tie finančné prostriedky, ktoré odišli alebo neodišli, t. j. tých 459 555 eur, aby nám to teda vysvetlil, lebo je to pre mňa aspoň na základe informácií záhada, či teda už sú späť na účte Metodicko-pedagogického centra alebo či nikde neodišli, kde sú vlastne tie peniaze, lebo sa rôznia tieto informácie. A preto by som rád vedel, či tieto finančné prostriedky sú späť na účte Metodicko-pedagogického centra.
Záverom chcem povedať, a na to som teda vo svojom vystúpení sa snažil poukázať, že podľa môjho názoru ani vy sami ste v priebehu štyroch rokov neboli spokojní s tým, ako sa napĺňala funkcia ministra školstva počas týchto štyroch rokov. Preto ste pristúpili ku zmenám. Chcem povedať, že počas celých štyroch rokov neboli a nie sú spokojní aj učitelia, ktorí sa k tomu stále a permanentne vyjadrovali. A preto nechápem, prečo dnes považujete za len politikárčenie toto, a nie to, že učitelia aj rodičia dnes chcú len jedno, aby sa zaviedol poriadok, aby bolo transparentné nakladanie s finančnými prostriedkami a aby sa vážne diskutovalo o problematikách, o riešeniach v školstve a aby Národná rada prijala také odporúčanie pre vládu, lebo poslanci nemajú exekutívu, nemajú exekutívnu moc, ale túto moc by mala využívať a robiť v prospech vzdelávania, v prospech učiteľov vláda Slovenskej republiky a zvlášť minister školstva, lebo od učiteľov ozaj závisí aj naša budúcnosť. Ďakujem pekne.A, ešte, pardon, ešte pardon, prosím vás, len pre istotu, aby nedošlo zase k nejakému počítaniu hlasov alebo niečoho podobného, doplním, dostali sme k tomu na úvod informáciu, pričom ale nebol prečítaný návrh uznesenia v rozprave. (Reakcia z pléna.) Je súčasťou tlače, čiže budeme hlasovať o tomto návrhu. Ďakujem pekne, to je všetko, čo som chcel povedať. Ďakujem.