61. schôdza

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, už som raz vystupoval, teraz to tu je možno jedno z mojich posledných vystúpení, možno aj posledné vystúpenie o polnoci, tesne po polnoci. Takú len technickú poznámku poviem. Ja som nikdy teda nebol nejaký veľký fanúšik 2D modelov, ale, dobre, keď teda má niekto pocit, že je to nevyhnutné, terajšia inštalácia mi dovoľuje byť trošku principiálnejší. Viete, keby tu bola iba jedna inštalácia, by bolo asi nekorektné, keby som namietal, lebo som nenamietal predtým, ale ja vás chcem poprosiť, pani predsedajúca, že som pripravený počas môjho vystúpenia tie figuríny, aby som nepoškodil tie figuríny, dať nabok, pričom keď skončím s prejavom, som pripravený tie figuríny doniesť sem naspäť. Nechcem ísť s nikým zápasiť, je tu Šuca a v určitý moment by to mohlo byť zaujímavé, ale ja sa o papierové figuríny naťahovať nebudem, ja viem zabojovať, aj viem sa o niečo pobiť, ale o papierové figuríny bojovať nebudem, ja sa chcem korektne dohodnúť, či mi dovolíte urobiť, sú dve, lebo z nich jedna je ako schizofrenik, všetky tri kusy figurín posunúť o dva metre ďalej. Sám to urobím a potom sám vám ich vrátim, aby vám to nechýbalo, naspäť, lebo ja sa chcem vo svojom vystúpení venovať zdravotným sestrám a zdravotníctvu a problému, ktorý zdravotníctvo znamená, dobre. Vieme na tom prípadne sa dohodnúť? (Reakcia z pléna.) No oceňujem to. A teraz odnesiem tie vaše figuríny odtiaľto a ja vám ich donesiem po mojom prejave naspäť, dobre. Ďakujem za ústretovosť aj pánovi Šucovi, lebo ten sem už štartoval, čo v určitý moment by mohlo byť zaujímavé, ale nestojí za to toto, papierová figurína určite.
Prosím vás, pekne k meritu veci. Ak hovoríme o zdravotníctve, ja som už niektoré tie skutočnosti hovoril pri školstve. My sme mali dneska protest proti rozkrádaniu v zdravotníctve na veľmi dobrej adrese. To je ako pomaly v realitnom trhu, keď čo najkľúčovejšie ukazovatele ceny nehnuteľnosti sú tri, lokalita, lokalita, lokalita, a keď chcete miestne príslušne protestovať proti rozkrádaniu zdravotníctva, znova ste determinovaný troma ukazovateľmi a to sú lokalita, lokalita, lokalita. A vzhľadom na okolnosti nám to prudko vychádza na Súmračnú 25. Preto tam dneska ten protest bol. Ja sa chcem poďakovať všetkým ľuďom, ktorí tam boli. A nebolo nás tam až tak málo na slovenské pomery a budeme tam aj o týždeň. Dohodli sme sa tam aj s tými ľuďmi, oni sľúbili, že pozvú tam ďalších, lebo čarovne nám pošta z toho nič nedoručila, my sme vytlačili sto tisíc letákov, ja som to zaplatil, nebolo to málo, pošta na to údajne zabudla. Všetci, ktorých som sa na to spýtal, to v schránke nenašli, takže sľúbili, že tam prídu a ešte niekoho zavolajú. Čiže je vysoký predpoklad, že raz možno ja budem posledný idealista v tejto krajine, raz možno sa ľud tejto krajiny zobudí a povie, dosť, jedna z možností, ako to ukázať, je budúci štvrtok o piatej popoludní na Súmračnej 25. Naozaj ak si chcete nájsť dobrú lokalitu na protest proti rozkrádaniu v zdravotníctve, tak top adresa na naozaj Créme de la créme je Súmračná 25. Pozývam tam všetkých. Dokonca to bude budúci štvrtok aj s kultúrnym programom. Zaspievajú tam V dolinách, ale v pôvodnej verzii, lebo už aj to vedeli dobabrať. Viete, ja žasnem už, už aj na Modlitbu za Slovensko som sa tu pána Maďariča pýtal, či si od Rúfusa, chudáka nebohého, ale od jeho rodiny pýtali práva ju používať na ich mítingoch, čom aj iní kolegovia vedeli by rozprávať tak, že koho použijeme, zneužijeme v kampani. Prosím vás, niečo nechytajte, niečo nechajte bokom. Aj V dolinách je pekná pesnička, hej, tak pekná, že by sme ju nemuseli sprzniť na mítingoch, na mítingoch strany SMER. Takže tam zaznie. Už keď tak vrátime to tam, ale v tom pôvodnom znení.
Ako bojovať proti tomu, čo je dnes v zdravotníctve? Poraďte mi to. No však už zdravoťáci vystúpili, poraďte, ako zmeniť, hej, DRG, eHealth, čo lepšiu skratku keď tam dáš, i to je minimálne desať miliónov eur navyše, musí to ísť hneď anglicky. Proste to je základ, keď to neznie anglicky, nemôžeš pýtať za to viac ako desať miliónov eur, proste to sú také akože axiómy, hej. Aj v Kežmarku, nechcem sa nikoho dotknúť, ten anglický výraz evokuje cenu a evokuje to, že to môže byť. Poraďte, ako zmeniť to zdravotníctvo, ako to urobiť, aby v ňom nekradli pacientom vankúše spod hláv, tým ľuďom povedať: „Neberte tým ľuďom vankúše spod hláv, však to sa nepatrí.“ Ja som to tu hovoril, hovorím to ešte raz možno posledný. U nás na Orave, Ivan možno o tom vie, sa traduje o jednom miništrantovi, nedajbože, neviem, či vieš, ktorý to je, hej. Jeden bol miništrant a cestou do sakristie tam zo zvončeka si niečo zobral. Nesie sa to ako tieň s ním doteraz. Proste ako niekto zobrať zo zvončeka peniaze? Ako môžete zobrať peniaze zo zdravotníctva? Ako môžete pacientovi zobrať podhlavník spisovne spod hlavy? Ako to môže niekto urobiť v 1 000-eurovom saku. Poraďte mi v tom, ja neviem, ako sa to dá vyliečiť. Sa to dá vyliečiť možno naozaj tými protestmi, možno naozaj tým, že povieme, že sa to dá urobiť odtiaľ potiaľ, vážení, naozaj že vyšleme jasný signál o tom, že sa to nesmie robiť, lebo že inak odtiaľ vyhádžeme všetkých.
Prosím vás, ako si dovoľujete po kauze cétečka urobiť kauzu nejakého Kostku? Veď tu rozum stojí. Mňa to už teraz ani nebavilo čítať, hej. Ale tu pán Beblavý to spomenul, ako nejaký voodoo šarlatán proste dostane zmluvu na 3 mil. eur, veď to je 90 mil. korún, za to, že pichá, veď to tu ja som teraz prvýkrát počul, ihly podľa nejakej schémy. Nebláznite, veď to nie je v obchodnom dome IKEA, kde si kúpite skrinku, kde máte návod s tým, že zložíte si ju doma sám, veď to nemôžeme tak robiť, že niekto zazmluvní šarlatána, dá mu informáciu, kde nakúpi tie ihly. Kúpi ich v obchodnom dome IKEA? Tam majú lacnejšie také sety kuchynské ja neviem. A teraz kde sme sa to tým dopracovali? Po cétečku nájdeme Kostku? A ešte ako to s tým Kostkom ideme robiť, pani predsedníčka poslaneckého klubu? Vážna vec je taký Kostka. Rozumiete tomu, ja neviem že vy ste nejaké vnútorné signály, však ho hoďte cez palubu. Masíruje? Vie nejaké citlivé údaje o príslušnej veľkosti ja neviem, keďže sa ho bojíte, alebo si vás fotil, ako ste tam chodili, preto je tak chránený? Ja neviem som hovoril dakedy, že tých, čo chodili po bordeloch, nafotili a furt v nejakom šuplíku tie fotky pristáli. Tak teraz ja neviem ste fotili Kostku a teraz nieže vyhodíte Kostku, ale na rok bude mať Kostka nie 3 milióny, ale 9 miliónov. Ja hovorím, to je normálne sofistikovaný pokus, ako úplne zničiť zdravotníctvo, úplne ho zdecimovať načisto, pričom tu budú len kliniky Kostku. Ak prejdeš a ti pritom nepomohol Kostka, tak už ti pritom nepomohol nikto. A Kostka bol zazmluvnený na miliardy, hotovo. Ja neviem v tejto krajine je to možné teoreticky, fakt bez všetkých žartov, v tejto krajine sa týmto smerom pokojne môžeme vybrať, že sa tu postaví pán Raši a prečíta, že tá metóda zazmluvnená a ten výkon proste dosahujú vynikajúce výsledky (podpísaný Richard Raši). Dneska to dal. (Smiech v sále.) Proste ja som to hovoril v takej hyperbole, že on je schopný prečítať aj svoje meno a on ho dneska naozaj prečítal. Viete, to je fantázia, o čom človek by ani nepovedal, že sa toho dožijem v tomto parlamente, že pokojne je tu možné, že príde sem návrh s tým, že na čo je Mickiewiczova, ja neviem ani je ten Ružinov, neviem kliniky, Kostka.
Vážení, ja sa chcem poďakovať tým sestričkám. Sú našou vizitkou, toho, my muži čo sme zač. Sme krajinou krčmových hrdinov, vážení. To je hrdinov v krčme? To je hrdinov po piatom pive? To je búchanie po stole s tým, ako by kto chcel zmeniť svet, to ukázať doma pri televízore, hučať do ženy tak, ako hučí, tam to plastové pivo v ruke, pričom hučí do nej, že keby on tam bol, on by im to tam ukázal. To je hrdinstvo. Tie ženy, viete, sú našou smutnou vizitkou toho, čo sme my zač. No bojujú ženy v tejto krajine, prosím vás, veď protest tých sestričiek je protest sestričiek, ženská záležitosť na 90 %. (Potlesk.) Je to hanbou. Naozaj ony nám nastavili zrkadlo žien, ktoré od hrnca utekajú ku matematike svojich detí, potom do roboty a ešte na protest a doma majú rozvaleného muža, ktorý pije pivo z plastovej fľaše a nadáva na celý svet. No to je ale životná perspektíva, no takto sme dopadli. Naozaj obrovskú maximálnu úctu mám k tým ženám. Kto už iný by to mohol byť, ak toto nás nezobudí, ako ženy. Ja som bol sa pozrieť v Žiline na protest tých sestričiek a ja som to na tom Mariánskom videl, ako tam tie chúďatá stáli. Ja som si to v ten moment uvedomil, akí sme úbohí, čo to je za úbohú krajinu, keď tam stáli ženy chúďatá, ktoré riskovali, ktoré idú s taškami ovešané z predajne BILLA neviem, zdakade, utekajú domov, z domu tam a doma majú hrdinu pri televízore, som zvedavý, či sa nájde zopár mužov, ktorí sa zastanú svojich žien, prosím vás, veď to je des, to je naozaj smutnou našou vizitkou. Neviem, či má zmysel sa tuná rozprávať o tom stave v Hanušovciach, ja som videl, že je zabezpečená zdravotná starostlivosť v Hanušovciach, by vám to jeden mladý človek vedel vysvetľovať, ako tam mal ísť na operáciu, kvôli ktorej nešiel do Rakúska, každú sezónu chodí cez zimu robiť do Rakúska, teraz tam kvôli tomu nešiel, lebo si chcel dať spraviť meniskus, nemá ani to urobené, ani peniaze za to naspäť, lebo z prešovskej nemocnice ho poslali preč s tým, že tretieho tam mal nastúpiť, keď povedali mu, že nemá kto rezať u nich, teda to robiť možno tam mal kto, ale nemal kto tam vytierať obväzy, tak ho poslali domov a ten chudák ani peniaze, ani meniskus urobený nemal. No tak dopadol mladý chlapík, tridsiatnik z Hanušoviec nad Topľou. Viete, smeráci, kde sú Hanušovce nad Topľou? Vie Počiatek, kde sú Hanušovce nad Topľou? Tam nie je päťhviezdičkový hotel, no asi to nevie.
Prosím vás, skončím s tým, že sa chcem poďakovať tým sestrám a vzdávam im veľkú úctu a je našou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby ľudia nestratili vieru v to, že má zmysel bojovať. Teraz ak sa niekto zodvihne s tým, ako s nimi dohrá tú cynickú hru s tým, že ich pokorí, tak znova to zabetónujeme na dekádu dopredu.
Vyzývam neviem koho, ja neviem, kde to tam zájde, prosím vás, nepokorujte ženy, to je inak znakom veľkej úbohosti. Mne minule tu niekto spomínal, že nejaké tie sestričky v Prešove museli asi hodinu a pol sa kajať, museli sa ospravedlniť nejakému ich riaditeľovi. Kto je ten riaditeľ, ten nech sa mi pozrie do očí. Kto je ten úbožiak? Čo je to za úbožiaka, keď hodinu a pol sa nechá doprosovať sestričke, nechá pokoriť tak ženu? Čo to je za chlapa? Je to smerácky hrdina alebo čo to sú za ľudia? Musíme to kvôli tým sestričkám urobiť. Prosím vás, nechajte ich, nepokorujte ich, nechajte ich vrátiť sa do nemocníc, jednajte s nimi slušne. A poďme sa začať o tom rozprávať, ako sa to dá vyriešiť. A teraz, viete, napadá ma expresívny výraz a nepoužijem ho, ale ak sa teraz budete vyvršovať na tých sestričkách a budete ich chcieť nechať pokoriť, tak neurobíte dobre. Minimálne v mojom prípade neurobíte tak dobre, lebo takých hrdinov som už videl, takých hrdinov som už počul, ktorí nezaslúžia si ani štipku rešpektu. A presne taký postup bol aj v mojom prípade. Neberte to v zlom. Tie možnosti sú také malé, ale nejaké predsa sú aj v tejto smutnej, naozaj smutnej krajine plnej krčmových hrdinov. Keby niekto chcel vedieť, ako sa tu dá s tým začať alebo postúpiť o krok alebo o dva kroky ďalej, tak skúsme si to definovať vo štvrtok budúci týždeň pred centrálou strany SMER o sedemnástej hodine. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Chcem sa poďakovať pánovi poslancovi Hlinovi. Chcem sa mu poďakovať za to, aký hold a úctu prejavil zdravotným sestrám, ktoré mali tú odvahu a svoj boj viedli do úplného konca. A skutočne aj keď to neviem možno povedať tak pejoratívne a tak jasne a tak zrozumiteľne, ako to povedal on, by som rád podčiarkol tú skutočnosť, že aj učitelia, ktorí protestujú, sú prevažne ženy, sú to prevažne ženy učiteľky, ktoré protestujú a ktoré stáli na námestiach. A niekedy by sme možno my chlapi mali naozaj tú odvahu, ktorú majú naše ženy, obdivovať a možno niekedy aj napodobniť.Ale keď už hovoríme o tých sestrách, možno dnes o tom rozmýšľam od rána a napíšem asi aj taký blok. Určite sa pamätáte na ten americký film Tristo. Bol o tých Sparťanoch, ktorí sa postavili Peržanom. Aj keď ich bolo len tristo, dodnes o nich vieme. Tých sestričiek je päťsto. A možno práve na tejto kauze vlády Roberta Fica sa začne otáčať slovenské zdravotníctvo. Asi som naivný, ja už tak zomriem, to nevadí, ale verím tomu, že vždy musí prísť nejaký okamih, keď sa začnú veci meniť, meniť k lepšiemu. A možno táto odvaha týchto päťsto žien, prevažne žien, je tam aj niekoľko chlapov, však nie je to len o ženách, ale sú to prevažne ženy, lebo sestra je ženské povolanie na Slovensku, začne meniť názor verejnej mienky. Odvaha, s ktorou do toho išli, a odvaha, s ktorou v tom vytrvávajú, nie je len nasledovaniahodná a obdivuhodná, ale je aj určitým zrkadlom toho, aká je slovenská spoločnosť, ale neviem to zďaleka tak pekne povedať, ako to vie pán poslanec Hlina. Naozaj keď už naše ženy musia vyjsť do ulíc, aby nás upozornili na... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, pán kolega, za vaše vystúpenie. Naozaj tie sestry keď podali výpovede, tak to nebol pre ne jednoduchý krok. A preto hovorím, že to bol pre ne akt zúfalstva a týmto aktom zúfalstva chceli poukázať na neúnosnú situáciu v tých príslušných nemocniciach, ale aj v celom našom zdravotníctve, kde podľa člena rozpočtovej rady sa rozkradne jedna štvrtina tých peňazí. A nie je ich málo, je to zo 4,5 mld. viac ako jedna miliarda.A keď ste hovorili o tom prípade chlapa z Hanušoviec, ktorý nemohol ísť na operáciu, tak takých prípadov bolo oveľa, oveľa viac a naozaj dnes sa objavujú indície prípadov, keď došlo aj ku fatálnym zlyhaniam v prešovskej nemocnici, a presne ste poukázali na to, že chcú ich pokoriť, vydierajú ich, dobre vedia, že vo výpovediach je viac ako 300 zdravotných sestier v prešovskej nemocnici a verejne im odkazuje minister zdravotníctva a riaditeľ tejto nemocnice, že majú pre ne len 188 pracovných miest a presne čakajú na to, ktoré to vo svojej ekonomicko-sociálnej situácii, v rodinnej situácii nevydržia a tam prídu naspäť prvé a za nimi budú nasledovať ako ďalšie, ale najprv budú musieť, obrazne povedané, na kolenách odprosiť, aby mohli pokoriť tie ostatné a ukázať, že: „Vidíte, vidíte, takto ste dopadli, na budúce si pekne rozmyslite, či budete dávať výpovede.“ Ale u mňa majú obrovský obdiv za tú svoju obrovskú statočnosť, ktorú takto ukázali, na ktorú ste poukázali vo svojej výpovedi aj vy.

Ďakujem pekne za slovo. Ja chcem poďakovať mojim kolegom z opozície a najmä pánovi poslancovi Hlinovi za to, čo povedal na koniec, že ste sa ako muži zastali tých žien, a chcela by som vrátiť to trošku k téme, ktorú dnes tie figuríny alebo tie inštalácie celkom dobre nevystihujú. Tak by som vám chcela pripomenúť, myslela som si, že ukážem pánovi ministrovi tie aktuálne symboly zdravotníctva, lebo tu keď hovoríme o percentách a ukazujeme čiary a krivky a grafy, tak nie je celkom jasné, o čom hovoríme, ako sme znížili dlh zdravotníctva, tak tam akosi zaniknú takéto skutočnosti, ako sú ošúchané nemocničné plášte, ako sú tie symboly dnešného nášho zdravotníctva, pretože som sa trochu hanbila alebo dosť veľmi hanbila najmä v popoludňajších hodinách v tomto parlamente, keď sa rozprávalo a lietali slová, pričom vôbec sa nehovorilo o podstate veci a vôbec sa nehľadali riešenia, čo som sa snažila naznačiť aj pánovi poslancovi Blanárovi, keď ja som hovorila o tom, že nič sa tu nerobí pre to, aby sme našli riešenia danej kritickej situácie. Takže on mi nerozumel alebo nechcel rozumieť, ale to už nebolo prvýkrát, tak tým sa ďalej nebudem zaoberať.
Ešte na začiatku chcem povedať aj to, že som rozmýšľala nad tým, žiaľ, vtedy už som sa nemohla prihlásiť nijako, keď pán predseda zdravotníckeho výboru Raši hovoril prejav, ktorý mal hovoriť minister zdravotníctva, tak som si povedala, akože tu sa už nič ani formálne neberie vážne, predseda zdravotníckeho výboru je poslanec, ktorý má kontrolovať ministra zdravotníctva, a nie ho obhajovať, takže je to všetko nejaké na hlavu postavené a ja dúfam, že to hádam možno ešte niekedy možno aj za môjho života dostaneme v tejto krajine na nohy. Keď hovorím o tom, že som sa hanbila, tak som si spomenula na moju včerajšiu príhodu, vo večerných hodinách som sa zastavila cestou domov v kozmetike a chcela som sa tam objednať. A tam kozmetička mi hovorila, že mohla by som prísť dnes vo štvrtok podvečer. A ja som jej povedala, že ja neviem, či to bude možné, lebo sa to trochu aj hanbila tam povedať, že som poslankyňa Národnej rady a my budeme mať vtedy mimoriadnu schôdzu, pričom som si uvedomila, aké je to hrozné, že toto hovorím. že sa hanbím priznať, kde budem, čo robím, pretože už to ľudia takto vnímajú. Našťastie ona bola pomerne prívetivá a prijala to s porozumením. Ale dnes som sa hanbila ešte viacej. Dnes som sa najmä počas rokovania o situácii v školstve a o štrajkoch učiteľov hanbila za to, ako sa tu rozpráva, tára, prepáčte za výraz, a nič nerieši. Je to strašný pocit bezmocnosti. A hrozný pocit bezmocnosti je aj to, keď si uvedomím, že napriek tomu, čo sa včera hovorilo na poslaneckom grémiu, napriek tomu, ako ústretovo sa tam pán predseda Národnej rady tváril, keď sa pýtal nás opozičných poslancov, koľko asi budeme rozprávať na tej schôdzi a ako dlho bude tá schôdza trvať, pričom povedal, že bude len do 19.00 hodiny, tak vlastne sme tu ráno zažili tie scény s tým neodhlasovaním programu schôdze a potom milostivým jeho odhlasovaním, to je také urážlivé. A čo to je? To je arogancia moci, nič iné to nie je. To je zneužitie moci, to je znásilnenie. Tak ja neviem už, ako to mám urobiť, nikto z nás tu zo 67 poslancov nevie, ako na to ísť, aby sme dali najavo, že toto sa nerobí, to sa nerobí ani voči ženám na balkóne, ani voči ženám v pléne, ale ani voči nikomu. (Potlesk.) Ďakujem.
Ma pobavilo, keď pán minister Čislák povedal, že zaviedli sme vyšší komfort zdravotníctva. Tak práve preto som doniesla tie symboly toho nášho dnešného komfortu zdravotníctva. Ľudí nezaujíma to, neviem, ako to mám povedať, už som to povedala v tej rozprave pri školstve, čo chcú a ako čo v tom spraviť, ale to, čo ako vyriešime, ako vyriešime tú kritickú situáciu. A to, čo mne sa zdá podstatné na riešenie v zdravotníctve, je to, prečo nie je dosť peňazí tam, kam ide podľa všetkého dosť peňazí, pretože podľa údajov OECD vraj nedosahujeme tu priemer OECD, ale výdavky do zdravotníctva u nás sú najvyššie v rámci V4, tak prečo sme na tom takto, že musíme tuto riešiť teraz túto situáciu. Asi to vieme, ale stále sa tu rozpráva o niečom inom, nie o tom, kto to robí, ako sa to robí, aké peniaze do toho zdravotníctva idú, teda sú to dotácie, príspevky zo zdravotných poisťovní, koľko peňazí sa tam dáva a kam idú tie peniaze. Veď treba analyzovať toto, a nie rozprávať o tom, že bol taký zákon vtedy schválený a či Ústavný súd ho zrušil a či tie sestry majú pravdu alebo nemajú pravdu, koľko ich je tam.
Inak, mimochodom, tiež som sa včera spýtala na zdravotníckom výbore, keď tých sestier 500 chýba, keď ich 500 odišlo a pán minister stále a stále dookola hovorí, všetko je v poriadku s tým, že zdravotná starostlivosť je zaručená, nič tu nechýba, na čo tam bolo tých 500 sestier, ktoré teraz tam nie sú, asi boli prebytočné, neviem si to inak vysvetliť, tak prečo sme ich platili. Mohli sme ich prepustiť predtým a rozdeliť tie ušetrené peniaze tým, ktoré sú tam teraz. Ale to naozaj už veľmi preháňam.
Ja vám poviem niečo, čo zdanlivo s tým nesúvisí, ale nesúvisí to naozaj s tým len zdanlivo, pretože toto nie je len v zdravotníctve, ten chaos som tomu hovorila donedávna, kde je ten chaos a teraz už by som skoro mohla to povedať, demontáž. Ja som dnes dávala vyjadrenie pre TV MARKÍZA k hroznému prípadu 16-ročného dievčaťa, ktoré minulý týždeň znásilnili mladí páchatelia, pričom tí ešte si to aj nakrútili na video a uverejnili to na sociálnej sieti. Prečo o tom hovorím. Aj na toto kašle tento štát. My sme v tomto parlamente mali pred polrokom skoro alebo pred štvrťrokom najneskôr prijať zákon na ochranu obetí. A my ho vôbec nemáme, napriek tomu, že už je to „povinné“, že už je to vlastne záväzok, do novembra minulého roku sme to mali transponovať, je to smernica Európskej únie. Počula som, že akože na čo by nám to bolo, ale zato pán premiér povedal, niekoľkokrát vystupoval na tlačovkách, keď hovoril: „Ochránime naše ženy a dievčatá pred tými násilníkmi, ktorí k nám prídu, tých moslimov sem nepustíme.“ No ani sem nechodia a nikto naše ženy a dievčatá pred nimi nechráni.
Takže netvárme sa, že všetko sa vyrieši samé, ak teraz tie sestričky si budú riešiť svoju situáciu samé. Pacienti, ktorí sú pripútaní na lôžkach ani to nemôžu robiť. A tie ženy, dievčatá, ale aj tých ďalších ohrozených ľudí nemá kto ochrániť, tak robme niečo, aby sme sa nemuseli hanbiť pred celým Slovenskom, pred tými, čo ešte sú len teraz deti a čo už do neviem nejakej spoločnosti rastú.
Inak ja si myslím, že veľmi dôležité sú aj príklady, práve aj na ten tragický prípad, ktorý som spomenula, to chcem stiahnuť. Príklady tiahnu. Keď sa vyjadrujeme tak o ľuďoch, či sú známi alebo neznámi, či sú to autority, alebo sú to nenápadní hrdinovia, ako to povedal pán poslanec Hlina, vlastne pán poslanec Matovič spomínal to, ako sa pán premiér vyjadroval o biskupovi, takto keď sa niekto vyjadruje, zhadzuje, uráža, ponižuje, pošliapava ľudskú dôstojnosť, tak čo čakáme od ľudí aj od mladých ľudí, ktorí dorastajú, veď aký príklad im takto dávame? Kto ich vychováva a ich bude vychovávať, keď ešte aj tí učitelia, ktorí zotrvávajú a vydržia v tom školstve, odídu?
Nikdy by som nemyslela, že budem o pol jednej v noci diskutovať v rozprave v parlamente, no tak všetko asi človek musí zažiť a skúsiť, ale veď som teda preto trochu precitlivená a ospravedlňujem sa za to, ale to, k čomu speje táto krajina, nie je nič povzbudivé. Pritom si ja stále myslím, že to nie je vôbec otázka rôznych názorov, názory môžu byť rôzne aj ľudia s rôznymi názormi môžu spolupracovať, to nie je prekážka spolupráce, lenže musí ísť vtedy o názory a o konfrontáciu názorov, a nie o konfrontáciu sily, moci s tým, kto koho prebije, kto je mocnejší, kto vyhral voľby. Akoby sme mohli už čoskoro poslať niekde do zabudnutia tento názor. Ja myslím, že vzhľadom na túto pokročilú nočnú hodinu je toho už dosť aj na mňa, aj na vás, tak ja len vyjadrujem nádej, že možno tu ešte nie je všetko stratené a podarí sa nám zachrániť aspoň zreparovanú krajinu pre budúce generácie. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No aj ja dúfam, že tá nádej ešte v nás zostáva, asi inak by sme tu ani nesedeli.

Veľmi ma zaujali tvoje pomôcky, Janka, naozaj toaletný papier, príbor a župan to je také typicky slovenské už. Je hanbou, že ľudia si na jednej strane musia do nemocníc prinášať takéto jednoduché veci a na druhej strane vieme, koľké financie sa strácajú v systéme zdravotníctva.

Takisto považujem, to čo sa deje v zdravotníctve za absolútne zlyhanie ministra. Aj keď sme si tu vypočuli riadny výpočet pána ministra, uisťujem ho, že ani jeden pacient a ani jedna zdravotná sestra to nijakým spôsobom nepocítili. A darmo nám bude hovoriť, že možnože výsledky jeho práce budú viditeľné niekedy.

Ešte páčilo sa mi, ako si do toho zakomponovala aj obete, ktorým sa dlhodobo venuješ. A ja za takéto obete považujem, vyberiem si tu opäť jednu skupinu zdravotných sestier, aj tie sestry v nemocnici v Trstenej na Orave, aj keď sa teda nezapojili tak intenzívne do štrajku.Len by som chcela poukázať možnože tiež na jednu vec, ktorá sa tu málo objavuje, a to, že v podstate personálne normatívy v nemocnici ani tam, kde neštrajkujú, alebo možnože najmä tam, kde neštrajkujú, lebo sa tam boja o prácu zdravotné sestry, nejakým spôsobom nedodržiavajú. V lete z horúčav odpadávajú ako muchy. V zime alebo na jeseň, keď sú chrípkové sezóny, je to tak rovnako. A tamojšiemu vedeniu to nijakým spôsobom neprekáža aj napriek tomu, že teda tá nemocnica je v relatívne dobrej finančnej kondícii, nie je zadlžená. Už som to tu hovorila niekoľkokrát, ich platy sú tam... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Kolegyňa, áno, ty hovoríš, že nevieš si to predstaviť čo sa tu vlastne deje. No je to tá arogancia moci, ktorú pán Paška deklaroval slovami: „Vyhraj voľby, a tak rob si čo chceš.“ Takže ja mu do konca života svojho toto neodpustím, lebo takto sa nemôže správať predseda parlamentu Slovenskej republiky, nech sa za to nehnevá na mňa.
A ja som si dlho kládol otázku, čo vlastne tí politici robia v tom našom parlamente, do ktorého som vstúpil. Dal mi na ňu odpoveď kolega Škripek Braňo, ktorý je teraz v europarlamente. V slovenskej politike dochádza k vykrádaniu obsahu významu slov. Ešte raz, je to vykrádanie obsahu významu slov. To, čo je v bežnom živote normálne, tu je nenormálne a, naopak, a ma nepresvedčí ináč nikto, lebo potom to vyzerá tak, že je to tak, ako ty si povedala proste to, že nevieš, čo vlastne si máš o tom myslieť. Ale vieš, čo mňa najviac štve? Prečo by mal byť zo zdravia biznis, prečo by sme na zdraví ľudí mali mať otvorený biznis? Tak potom to nevolajme, že je to zdravotníctvo a potom to bude chorobníctvo, aby sme mali čím viacej zisky, aby sme ľudí neliečili, ale aby mali čo najviac chorôb. Takže by sme asi sa mali nad tým zamyslieť, akým spôsobom do toho ísť, lebo biznis v zdravotníctve podľa mňa, keď má štát chrániť ľudí, by nemal čo robiť. Toľko z mojej strany. Ďakujem.

Janka, si sa pýtala, ako je možné, že dávame tak veľa do zdravotníctva a koľko to vlastne je. Tak ja to doplním nejakými konkrétnymi číslami. Dávame tam, pokiaľ ja viem, 7,5 % HDP, čo je naozaj porovnateľné s podobnou úrovňou vyspelých európskych krajín. Ale na rozdiel od nich tie výsledky a to rozdelenie týchto peňazí sú horšie ako v poslednej banánovej republike. Podľa údajov EUROSTAT-u, ktoré nedávno zverejnil, v štandardných krajinách až 80 % z týchto prostriedkov ide do zdravotnej starostlivosti. Na Slovensku šokujúco je to iba 45 %. To znamená, viac ako 50 % z toho ide niekde úplne inde. A to úplne inde zase najlepšie ilustruje fakt, že 30 % z týchto prostriedkov sú neidentifikované platby. V štandardnej krajine to sú 2 až 3 %. Na Slovensku je to až 30 %, pričom preložené do normálnej bežnej reči to znamená, že viac ako tých 50 % vytuneluje sa, vykradne sa, naplní vrecká firiem, ktoré sú cez vládu, cez vládnu stranu napojené na rozpočet zdravotníctva. A dávno, dávno si z toho urobili ryžovisko a zdroj svojho obohacovania. A, žiaľbohu, zdravotníctvo je takým najvýkričnejším priestorom pre takéto zneužívanie politickej moci na obohacovanie sa. Ale nie je to jediný rezort, ktorý počas tejto vlády zažíva rovnaké praktiky možno v menšom rozsahu, ale úplne na rovnakom princípe: „Zarob a ukradni si, ako sa to len dá urobiť.“ To je základné heslo vládnutia strany SMER.

Ja to v týchto dňoch veľmi často rozprávam aj zdravotníkom, ale aj pacientom, lebo, viete, ťažké je vysvetľovať pacientovi, prečo žije v takej čudnej krajine, ktorý ráno si potrebuje niečo vybaviť u mobilného operátora, vojde do jednej peknej predajni, kde ho príjemný usmiaty predavač obslúži pri laptope, pri počítači, pričom ten pacient si sadne na peknú stoličku. Dokonca mu tam ponúknu aj kávu. Potom si ide vybaviť niečo so svojím účtom do banky a tam to vyzerá úplne rovnako. Po ceste sa zastaví v hypermarkete, ktorý vyzerá takisto veľmi moderne, úhľadne a čisto. A potom zájde do nemocnice, óh, a zrazu je v sedemdesiatom šiestom. Čo sa stalo v našich nemocniciach? Kde sú tie peniaze? Prečo sa tie nemocnice nemodernizujú? Prečo Česi dokážu modernizovať nemocnice? Maďari dokážu modernizovať nemocnice, pričom nedávajú z hrubého domáceho produktu väčšie percento na to. Porovnateľne je to dokonca u Maďarov menej ako u Slovákov. Neuveriteľne sa tuneluje a kradne v slovenskom zdravotníctve.Viete, vy hovoríte o záchodovom papieri a príbore. Áno, sú to symboly, ale ako vyzerajú toalety v našich nemocniciach, po koľkýchže ležia pacienti na niektorých izbách? Choďte sa pozrieť do Dérerovej nemocnice na to, ako vyzerá neurochirurgická klinika. Už dávno mala tam byť zavretá. Kde sú bezbariérové prístupy pre pacientov? Ako tam vyzerajú naše sprchy? Tam nekúpili také dobré sifóny ako v školstve. Takto vyzerá slovenské zdravotníctvo. Len cétečká kupujeme trikrát drahšie, ako stoja v Čechách, s odôvodnením, že pacienti u nás si zaslúžia to najlepšie „akože“.
A na záver možno skončím už len tak nadľahčene. Predtým sa hovorilo, že keď idete do nemocnice, musíte si zobrať pyžamo, papuče, župan, záchodový papier, vlastné lieky a príbor. A dnes ešte dodávam, že, prosím, v Prešove, Žiline a Trnave si tam nezabudnite zobrať vlastnú zdravotnú sestru. Ďakujem. (Potlesk.)

Milá pani kolegyňa, keď som končila svoj prejav o vzdelávaní, tak som spomenula vlastne to zdravotníctvo, školstvo aj štátnu správu, že tam robí najväčšie percento žien. A my naozaj sa musíme začať o to starať, nesmieme byť už tie pokorné, ktoré by mali podľa strany SMER liezť po kolenách a teraz odprosovať za to, že si vôbec dovolili protestovať, že vôbec si dovolili byť zúfalé z danej situácie. My sa musíme o to postarať, tak ako my musíme vychovávať iný typ mužov, než sú tí, ktorí tu s nami sedia, než tých machov niektorých, ktorí sa vyžívajú v pokorovaní žien a ktorí furt čakajú, kedy už prídu konečne tí utečenci, a pritom tu normálne bezohľadne strieľajú muži ženy, znásilňujú ich a ešte sa týmto ženám aj na tej policajnej stanici vysmejú. Potrebujeme prijať 2 500 nových policajtov miesto toho, aby sme vyškolili policistky, ktoré by chránili tieto ženy, keď prídu prosiť o pomoc. A naše kolegyne zo strany SMER ukazujú tak nanajvýš prstom. Protestujú nejako? Snažia sa protestovať nejako? Nie, sú ticho, sú pokorné, poslušné, držia hubu. A to je to, čo musíme zmeniť, pani Šípošová. Toto je to naozaj. My sa musíme jednoducho postaviť, a preto aj som hrdá na tie sestry a na tie učiteľky. (Potlesk.)

To bola výborná faktická poznámka. Chcel by som na teba reagovať, Jani. V jednom momente si úplne na záver hovorila o tom, aby sme nechali pre budúce generácie aspoň reparovateľnú krajinu. Dúfam, že zvýšime túto ambíciu o kúsok a aj pri všetkých týchto bojoch, ktoré zvádzajú učitelia a učiteľky a zdravotné sestry pri konci tohto volebného obdobia si zoberieme aspoň niečo z tejto spoločenskej situácie, a to, že nebudeme si pred tým zakrývať oči. Aj ten tvoj prejave mal aj prvky symbolizmu a dokonca pomenoval tú absolútnu bezmocnosť, keď niekto si myslí, že je to dočasné. Ale mám pocit, ako keby sme tu boli s kolegami, ktorí si myslia, že majú tú moc uchopenú naveky, tu skúšajú ľudí, ktorí sa prišli dozvedieť o tom, akým spôsobom bude vláda riešiť ich situáciu a či parlament je vôbec schopný sa pozrieť na problémy, ktoré oni žijú. To dehonestujúce, ako si to nazvala, otvorenie schôdze je veľkým výkričníkom toho, akým spôsobom sa mocní, vplyvní tejto krajiny dokážu na riešenie problémov pozerať.