7. schôdza

Pán minister, som rád, že ste vystúpili v rozprave, že sa dá na vás reagovať, lebo mohli ste zbabelo vystúpiť iba na konci bez takejto možnosti.
Hovoríte, že to je podvod, že keď SaS-ka presadila túto zmenu až od roku 2013, lebo vlastne urobila to pre budúcu vládu. A operujete tým, že teda tým pádom tu nemajú právo alebo ja nemám právo hovoriť o nejakom podvode. Ale potom sa pýtam, prečo vy ste na minulej schôdzi presadili v sociálnom zákone zmenu, ktorá sa dotkne až budúcej vlády. Dali ste zvyšovanie odchodu veku do dôchodku od roku 2016. Je to takisto, ste spáchali podvod a vedomý podvod. Porovnávajte si, že robíte presne to isté, čo urobila vtedy SaS-ka, keď si to presadila.
Hovoríte, že znovu nezavádzate poplatky, lebo dnes platia. Ale vy týmto zákonom navrhujete stav do roku 2013 a v roku 2013 súčasné znenie zákona hovorí, že koncesionárske poplatky by neboli. Takže vlastne vy meníte stav v budúcom roku, v ktorom by koncesionárske poplatky neboli, a vy ich tam zavádzate. Takže znova zavádzate a hráte sa so slovami.
Hovoríte, že neklamete voličov a de facto že hovoríte pravdu. A ja sa teda naozaj pýtam: Neklamete? Prečo potom Robert Fico povedal a sľúbil vyslovene voličom a ľuďom na Slovensku, že vaše opatrenia, negatívne opatrenia, sa dotknú tých len 12 % najbohatších ľudí na Slovensku? Znamená to, že keď Robert Fico klame, a priori hovorí pravdu?

Ďakujem pekne. Pán minister, čo sa týka našich vzájomných reakcií s pánom Jarjabkom, žiadne obavy. Pán kolega Jarjabek vie, že ak zaútočí, dostane to späť dvojnásobne.
No ale k tomu podvodu. No nás naozaj neobviňujte z toho, že my sme urobili nejaký podvod. No, prepáčte, aj podľa preferencií, samozrejme, sa dalo niečo usudzovať, ale nikto ešte nemohol vedieť presne pred voľbami akáže to vláda bude.
Ďalšia vec je tá, že nikde nemáme v našom programe napísané, že okamžite po nástupe do vlády zrušíme koncesionárske poplatky. Urobili sme to v reálnom čase. Ten návrh som predložil prakticky v prvom roku svojho pôsobenia. Čiže myslím si, že to je naozaj na začiatku funkčného obdobia konkrétneho ministra.
A tu musím povedať, áno, my sme to chceli zrušiť k 1. 1. 2012, taký bol návrh z ministerstva kultúry. Bol to veľký súboj s ministerstvom financií, aj môj osobne s ministrom financií. Nakoniec bol možný len takýto kompromis, pretože by sme na to ako SaS nemali dosť hlasov od našich koaličných partnerov. Preto to bol tento kompromis. Nič iné za tým nebolo, len snaha prijať lepšie riešenie ako to, ktoré navrhujete teraz.
Podvod ste urobili na ľuďoch, pretože ste nikde vo svojich dokumentoch, ani vo volebnom programe, ani v programovom vyhlásení vlády, nedali ani najmenšiu zmienku, že chcete znovu zaviesť koncesionárske poplatky od roku 2013. Čiže oprávnene musím hovoriť o tom, že je to podvod.
A chýba mi ale podstata, pán minister. A ja viem presne, v akej situácii vy budete, viem to naozaj presne odhadnúť. Čiže do istej miery aj jemne s vami súcitím, lebo tie rokovania s ministrom financií Kažimírom nebudú jednoduché. Kde chcete od neho vytiahnuť tých 30 mil.? A toto je tá podstata, nemáte zabezpečené financovanie RTVS do ďalších rokov.

Ďakujem. Tiež si vážim vaše vystúpenie uprostred rozpravy. Chcem sa spýtať ešte na jednu faktickú vec. Vyčísľovali ste niekedy transakčné náklady a iné náklady spojené s výberom koncesionárskych poplatkov alebo, po novom, ako hovoríte, poplatkov za službu? Pýtam sa, lebo neviem teda, nemám tie čísla k dispozícii, koľko neplatičov asi existuje a akým spôsobom sa to vyberá, ďakujem, kolega, kolega Krajcer mi hovorí, že táto informácia tu už padla, či by nestálo za zváženie naozaj sa opäť zamyslieť nad tým, či nie je lacnejšie pre štát a v tomto by vás podľa všetkého minister financií podporil, zavesiť rozpočet RTVS na štátny rozpočet, nejakým fixným percentom, povedzme, aby keď sa štátny rozpočet nebodaj bude zvyšovať, tak aby mohol narásť aj rozpočet televízie a naopak. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán minister kultúry, skutočne nemajte obavy, pán poslanec Krajcer to veľmi dobre vie, keďže keď nezmyselne tára, tak mu to aj dvakrát pripomeniem. Takže je to úplne v poriadku.
Priznajme si korektne, dámy a páni, že ste narazili na ministra financií pri schválení zákona pána Krajcera a minister financií vám to nepustil ďalej. O vašom ministrovi financií Miklošovi hovorím. Ten vám to nepustil ďalej. Preto ste účinnosť tohto zákona posunuli do tej ďalšej vlády. Taká je pravda.
A, po druhé, ja som veľmi zvedavý, či sa v tejto sále nájde v súčasnosti jeden opozičný kolega, a nebol jeden, bolo ich viacej, ktorí tvrdili úplne natvrdo, že tento zlý zákon pána Krajcera, v tej chvíli, v ktorej ho schvaľoval, ho musel schvaľovať len preto, že inak by padla koaličná vláda. Taká bola pravda, dámy a páni. Samozrejme, nikdy nepoviem, ktorí kolegovia to boli.
Bolo by korektné, keby ste to aspoň naznačili, že tento zákon z vtedajšej doby je zlý, nezmyselný, hlúpy a nevykonateľný teraz, samozrejme, takisto. To by bolo korektné, preto taká bola debata. To bolo to, o čom som hovoril ako o politickom podvode vtedajšej strany, ktorú zastupuje aj pán minister Krajcer. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Krajcer, no, keďže vy sa tu neustále vzťahujete k nejakému volebnému programu strany SMER, tak ja vám musím zopakovať, že vo vašom volebnom programe 120 opatrení, medzi nimi pomenované, ktoré sa dajú urobiť okamžite, je aj zrušenie úhrad. Dobre? Takže ten podvod tam jednoznačne bol.
K pánovi Drobovi. No nie je všetko len také účtovníctvo. Odporučte Britom, Nemcom, všetkým, aby teda zrušili úhrady, koncesie, aby to platili z rozpočtu. Jednoducho to má aj iný význam, nielen taký, či ušetríme nejaké transakčné náklady.
A posledná poznámka. No toľko ste súperili s tým SDKÚ, pán poslanec, až ste to dosúperili do hentých lavíc. Takže vlastne som vďačný za to.

Ďakujem pekne za slovo. Dobrý deň, dámy a páni, zdravím pána ministra a zdravím aj pána Jarjabka, ktorý teda ešte v reakcii na predpredrečníka sa domáhal odbornej debaty. Neviem teda, čo je na tom odborné, tu vyťahovať nejaké nesúvisiace veci. Ja sa teda posnažím naozaj len uviesť argumenty. A dúfam teda, že aj pán Jarjabek to ocení.
No dovoľte mi úvodom povedať, aký je rozdiel medzi daňou a poplatkom a ako to teda vníma ekonomická teória. Daň je platba, ktorá je, po prvé, bez priamej protihodnoty, ktorá je vynútená a ktorá je všeobecná, povedzme, daň z príjmu. Poplatok má svoju protihodnotu, povedzme, poplatok za vystavenie cestovného pasu. Nie je vynútený ten občan platiť tento poplatok dobrovoľne vtedy, keď to speje k záveru, že chce cestovný pas a že mu to za tie peniaze stojí. A tá platba za ten poplatok nie je všeobecná, ale konkrétna za vystavenie pasu. Toto hovorí teória a podľa tohto si môžeme teraz skúsiť predstaviť, čo sú koncesionárske poplatky.
Koncesionárske poplatky, a to najmä po posledných zmenách, ktoré teda robil ešte pán minister Maďarič v prvej vláde Roberta Fica, sú daňou, preto, lebo koncesionárske poplatky musí platiť aj ten, kto televíziu, STV teda, nepozerá, kto žiadnu televíziu nepozerá, kto dokonca ani televíziu nevlastní. V podstate musí koncesionárske poplatky platiť každý, lebo fakticky každý má elektrickú prípojku. A toto je jasný dôkaz, že koncesionárske poplatky sú daňou. No na to, aby štát vyberal dane, má vytvorenú celkom slušnú infraštruktúru, máme daňové zákony, máme daňové priznania, máme daňové úrady, máme vyšetrovateľov pre daňové úniky a tak ďalej. Toto všetko koncesionárske poplatky nemajú alebo majú len obmedzene.
Teraz, verejné statky, predpokladám, o tom niet pochybností, že verejnoprávna televízia je verejný statok, financujeme cez dane, súdnictvo, políciu, školstvo, čokoľvek. Nemáme extra poplatok na prokurátora, iný poplatok na základné školstvo a podobne. Máme jedny všeobecné dane, daň z príjmu, daň z pridanej hodnoty, spotrebné dane. A z tohto jedného balíka, ktorý vzniká solidárne, vyslovene solidárne, a to tak, že čím viac niekto zarába, tým viac platí daní, financujeme verejnoprospešné, respektíve verejné statky, na ktorých sa spoločnosť zhodne, že ich chce mať ako verejné statky. Financovanie verejných statkov je vynútené, je solidárne, to znamená, kto viac zarába, tak jednoducho viac daní platí, a je všeobecné; ja keď platím daň z príjmu, tak štát mi nepovie, že táto časť pôjde na školstvo, táto časť pôjde na diaľnice, skrátka, platím daň z príjmu, ako jednu sumu a z nej sa platia podľa potreby verejné statky. Takto by to malo byť aj pri verejnom statku menom verejnoprávna televízia.
No ale my tu máme extra výber, ktorý stojí, bolo to už povedané, 3 mil. eur. Ale to nie sú jediné náklady. Veľké množstvo ľudí sa vyhýba plateniu koncesionárskych poplatkov. Je to oveľa jednoduchšie, ako sa vyhýbať plateniu daní. A štát, respektíve v tomto prípade tá organizácia, ktorá je za to zodpovedná, zďaleka nemá to množstvo nástrojov na to, aby vedela efektívne a v primeranom rozsahu tieto poplatky vybrať. Čiže ten extra výber koncesionárskych poplatkov stojí viac ako 3 mil. eur. Tri milióny sú len náklady s ním spojené. Ale je tam tá ďalšia škoda, ktorá vzniká tým, že tieto peniaze sa nevyberú.
No pred chvíľkou som teda uviedol, že koncesionárske poplatky sú daňou. Akou sú daňou? Daňová teória pozná tri základné dane, keď sa bavíme o zdanení príjmov.
Po prvé je to progresívna daň. To je tá daň, ktorú veľmi obľubujú ľavicové strany. Progresívna daň znamená, čím viac zarábam, tým väčšie percento dane platím, nielen teda celkovo, ale práve z tej poslednej zarobenej koruny. Čiže v progresívnej dani stúpa takzvané marginálne zdanenie. Takže tých bohatých poriadne skasneme, aby sme mohli dávať chudobným.
Potom existuje rovná daň. To je to, čo ešte máme chvíľu na Slovensku, to je to, keď marginálne zdanenie sa nemení, keď je pre všetkých rovnaké v našej krajine, je to 19 %, jedno, či má niekto nízky príjem alebo vysoký, vždy platí 19 %. Ale to neznamená, že platia všetci rovnakú daň. Kto má príjem 1 000, platí 190, kto má príjem 10 000, platí 1900, čiže desaťkrát viac. Ja preto tvrdím, že práve rovná daň je tá spravodlivá. Ale beriem, že toto je vec ideológie, vec pohľadu na svet. Ľavicové strany, socialistické strany sa dívajú na to tak, že tým bohatým treba viac zobrať ako len ten rovnaký diel. V poriadku, toto je práve zraz tých ideológií a volič rozhodne, čo práve chce mať.
No ale aká je daň menom koncesionársky poplatok? Je to takzvaná daň na hlavu. Táto daň je s odstupom najnespravodlivejšia preto, lebo každý jeden daňovník bez ohľadu na to, koľko zarába, musí platiť rovnako. A to je 4,67 eura? (Reakcia z pléna.) Áno, 4,64 eura, mesačne 150 korún. A ja sa pamätám ešte na rok 2008, keď ešte SaS neexistovala a už som bol obvinený pánom Jarjabkom v jednej televíznej diskusii, že to robíme len preto, lebo zakladáme stranu. To je opäť taký vecný argument úplne a sa pamätám na pána Jarjabka, ako vtedy povedal: „Ale, prosím vás, čo tu vyťahujete, že je to 140 korún mesačne? Veď to je len nejakých 4,50 denne.“ Toto bol argument, niečo podobné. Samozrejme, bol to argument nesprávny preto, lebo nejde o to, či to sú štyri koruny denne alebo 4,64 eura mesačne. Ide o to, že platia to úplne všetci rovnako. Ten, kto žije z minimálnej mzdy, platí tých istých 4,60 eura ako ten, kto má príjem, povedzme, ako poslanec, ktorý má príjem celkový v čistom do 3 000 eur. Toto je tá hrubá nespravodlivosť. Nie je to žiaden poplatok, ako som už povedal, my si tu nekupujeme službu, toto nie je situácia, že za chlieb nech zaplatí každý rovnako, toto je, že dostávame verejný statok bez ohľadu na to, kto a v akom rozsahu ho využíva, na ten statok musia platiť všetci, a to, čo je mimoriadne nespravodlivé, všetci rovnako.
A prekvapuje ma, pán minister, že práve vy zastávate tento postup, vy, čo ste ministrom vlády, ktorá o sebe hovorí, že je sociálna vláda, nepochybne ste ministrom ľavicovej vlády, že vám toto nevadí, že zavádzate alebo teda idete opäť oživiť daň na hlavu. Daň na hlavu je tak nespravodlivá, že ja pravičiar odmietam daň na hlavu, lebo si nemyslím, že ten, kto má nízky príjem, by mal platiť tých istých 4,60 eura ako ten, kto má vysoký príjem na dani za verejný statok. To by bolo, ako keby sme napríklad povedali, že základné školstvo vyrátame, koľko to stojí, povedzme, že stojí to 1 000 eur ročne na žiaka a povieme daňovníkovi, že tak každý budete platiť 300 eur ročne a mňa nezaujíma, kto koľko zarába. Toto je ten najväčší problém. Koncesionárske poplatky sú daňou na hlavu a to je najnespravodlivejšia daň vôbec.
Táto daň na hlavu nerobí nielen rozdiely v príjmoch, absolútnych, ale napríklad ani v regiónoch. Keď si zoberiem sústružníka v Bratislave, ten zarába viac ako sústružník v Stropkove, preto sústružník v Bratislave platí vyššiu daň ako sústružník v Stropkove, a preto by bolo spravodlivé, aj tie koncesionárske poplatky, keď už teda sa na tom zhodneme, že musíme mať tie poplatky, a teda tú verejnoprávnu televíziu a je to verejný statok a chceme ho financovať, aby každý platil podľa svojho príjmu.
No a potom je tu ešte jeden ďalší problém, viac politický, a to, že koncesionárske poplatky sa nevalorizujú. Zakaždým treba prísť, či už pred parlament, pokiaľ sú zapísané priamo v zákone, alebo musí padnúť nejaké rozhodnutie vlády, pokiaľ je to nejaká neviem vyhláška alebo nejaká nižšia norma, ako ich ideme upraviť. A tá suma, ktorú momentálne máme, sa opäť niekoľko rokov nevalorizovala, možno sú to štyri roky. (Reakcia z pléna.) Je to desať rokov. Keby to bolo naviazané na štátny rozpočet a platila by sa teda nepriamo slovenská verejnoprávna televízia a rozhlas z daňových príjmov, tak tam je tá valorizácia automaticky každý jeden rok. A tu je to zakaždým veľký politický súboj. A potom sa nemusíme čudovať, že Slovenská televízia je v čase, to znamená, je pokračujúcim časom stále viac podfinancovaná.
Na záver by som chcel ešte reagovať na vystúpenie pána ministra. Som to nespravil vo faktickej poznámke, keďže som vedel, že budem aj ja rečniť.
Po prvé, vravíte, pán minister, že koncesia, to je úhrada za službu. Ale úhrada za službu znamená, že najprv tú službu ja musím dostať. Ale ja napríklad nemám doma televíziu. A aj keď som televíziu ešte mal, tak som Slovenskú televíziu nepozeral. A vy ma nútite si kúpiť niečo, čo ja vôbec nepoužívam. Čiže toto nie je úhrada za službu, toto je daň. Som ochotný akceptovať, že máme verejný statok, lebo to musíme mať od domácej tvorby po vysielanie pre menšiny, v poriadku, na to som ochotný prispieť, tak ako som ochotný prispieť na iné statky, ktoré nevyužívam, ale mám veľký problém s tým, aby ja som platil úhradu za službu, ktorú nechcem a ktorú ani nepoužívam.
Ďalej vravíte, že poplatok je adresný preto, lebo dôchodcovia majú mať tú polovicu a ťažko postihnutí nemajú mať poplatok vôbec. Ale, viete, to máte dva-tri prípady, keď poviete dôchodcovia a sociálne prípady platia polovicu a ťažko postihnutí neplatia nič. Ale medzi tým máte obrovské množstvo situácií, ktoré... (Hlas z pléna.) Prosím? No veď to sú tie sociálne prípady. (Hlas v sále.) Tak domácnosti. (Reakcia z pléna.) No veď, áno, tak som to aj ja vravel. Ale máte len tri prípady, tak som to aj vravel, že máte dôchodcov a sociálne prípady, to sú tie vaše domácnosti v hmotnej núdzi, tak platia tú polovicu tieto dve skupiny ľudí, a potom máme tretiu skupinu ľudí, to sú tí zdravotne ťažko postihnutí, ktorí potom neplatia nič. To máte len tri skupiny, ale tých skupín sú tisíce. Napríklad vôbec nerozlišujete to, keď niekto pracuje za minimálnu mzdu a má nula detí a keď niekto pracuje za minimálnu mzdu a má štyri deti. Ten človek je v rádovo horšej situácii. A tam kľudne môže aj tých 4,60 eura, ktoré sa tu v podstate do určitej miery snažíte bagatelizovať, hrať rolu. A preto tá adresnosť je len nejaký náčrt, ale ďaleko vyššia adresnosť je práveže daň z príjmu, lebo napríklad kto robí za minimálnu mzdu, neplatí vôbec žiadnu daň z príjmu, logicky by neplatil ani žiadne koncesionárske poplatky. A to je solidárne financovanie, že peniaze na financovanie verejných statkov zoberieme len tým, ktorí ich majú.
No a na záver by som chcel spomenúť tú vašu výčitku, že teda sme to naschvál spravili, aby sme vám tento problém zanechali. Výborný príklad je dôchodkový vek, ktorý sa začne zvyšovať alebo bude zvýšený od roku 2017, len s tým rozdielom, že tu je to vo vašich rukách, kedy to bude, keďže máme vládu jednej strany, zatiaľ čo pri tých koncesionárskych poplatkoch, a tam teda dávam za pravdu pánovi Jarjabkovi, samozrejme, že sme sa dostali do stretu s ministrom financií, ktorý stráži kasu, do toho sa dostanete zrejme aj vy pri iných veciach, ale tam to nebola jedna strana, my sme sa snažili zrušenie koncesionárskych poplatkov preto, lebo sú nespravodlivé a nesprávne, uzákoniť čím skôr, no tak vydalo to práve takto. Ale dôchodkový vek je, pán minister, len a len v rukách vládnej strany SMER a zvýšený bude aj tak od roku 2017. Veľmi pekne ďakujem za pozornosť.

Áno, ďakujem pekne, pán predseda Sulík. Musím reagovať preto, lebo ste ma niekoľkokrát oslovili a považujem to za slušné. Áno, toto je spôsob debaty, ktorú ste nastolili vy. V tejto chvíli bavíme sa o číslach, bavíme sa o výhodách a nevýhodách, hovoríte o alternatívach, áno, len to je debata, ktorá by mala byť teda skôr, si myslím, pri nejakom okrúhlom stole v nejakej publicistickej relácii. A teraz sa budeme pýtať, či to urobia tie súkromné televízie alebo to bude musieť spraviť verejnoprávna televízia. Iná vám to nespraví preto, lebo to bude relácia, ktorú bude pozerať ja neviem možno 7 – 8 % ľudí. No a ten súkromník takúto reláciu nebude zrejme chcieť spraviť, lebo pred to tú reklamu asi nenapichá. A to je vlastne aj odpoveď na to, že tá verejnoprávna televízia s rozhlasom majú svoj význam, aj keď ju nepozeráte. Takže, hovorím, áno, toto je spôsob debaty, argument na argument. A bolo by iste dobré v tejto chvíli počuť, ako by na vaše argumenty reagoval ja neviem minister financií, ten alebo onen, to je úplne jedno.
K tým vašim príkladom o tom teda, že sa teda tento poplatok platí rovnako na východe, na západe, na strede. No, áno, ale veď poplatok za autostrády takisto platí rovnako sústružník ja neviem z Kopaníc ako sústružník zo Senice. Čiže to sú, pochopiteľne, vždy veľmi citlivé veci, keď hovoríte o peniazoch niekoho iného alebo hovoríte o akomkoľvek poplatku alebo akejkoľvek dani.
Takže, áno, ďakujem pekne za túto debatu, je to debata pri okrúhlom stole a je to argument na argument.

Ďakujem pekne za slovo. Nedalo sa mi prihlásiť. No, pán Jarjabek, neverím vlastným ušiam, až mi chýbajú tie jarjabkovské podpásovky. Veľmi oceňujem teda, že ste v tejto rovine ostali.
No a poďme k tomu poplatku za diaľnicu, s ktorým ste to porovnali. A myslím si, že tu ste mi veľmi nahrali, lebo poplatok za diaľnicu, ten je skutočný, to je skutočný poplatok. Po prvé, platím ho len vtedy, keď ten statok využívam. Len keď po tej diaľnici idem alebo jazdím, platím ten poplatok. Po druhé, mám možnosť sa tomuto poplatku vyhnúť. Čiže platím ho dobrovoľne. Keď napr. nemám auto, tak ten poplatok logicky neplatím. Keď nejazdím po diaľnici, ho tiež neplatím. Ale televízia? Keď nemám televízor aj tak ten poplatok platím. Ten televízor je porovnateľný s tým autom. Keď nepozerám STV1, čo je porovnateľné s tým, že keď nejazdím po diaľnici, tak tam neplatím, tu platím. Toto je ten podstatný rozdiel, že koncesionárske poplatky nie sú poplatky. Sú daňou, všeobecnou daňou na financovanie verejných statkov. A práve preto by táto všeobecná daň mala byť vyberaná, po prvé, centrálne do štátneho rozpočtu a, po druhé, solidárne. Ten, kto má málo, nech tú daň neplatí tak ako daň z príjmu. Ten kto má veľa, nech ju platí nadmerne veľa. A toto sa práve nedeje. Veľmi pekne ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán minister, pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, dovoľte, aby som tiež vyjadril svoj názor na tému koncesionárskych poplatkov.
Úhrady za služby verejnosti alebo tzv. koncesionárske poplatky sa v civilizovaných a rozvinutých krajinách platia stále menej a menej. Všade totiž majú problém s ich výberom, ako aj so zbytočnými nákladmi na celý tento proces. V skutočnosti nie sú v Európe ničím výnimočným. Vo Veľkej Británii ich diváci a poslucháči platia do spoločností, ktoré majú zmluvy s BBC. Podobne je to aj v Dánsku. Okrem Slovenska aj Rakúsko, Nemecko, Švédsko, Fínsko a Švajčiarsko majú inkasnú spoločnosť, v ktorej sú podielnikmi verejnoprávne médiá alebo štát, prípadne obidva subjekty. Trochu iná je situácia v Belgicku, Portugalsku, Španielsku, Luxembursku, Holandsku a Francúzsku, kde sa verejnoprávne médiá financujú prostredníctvom štátnej kasy vo forme priamej platby na tento účel. Vo väčšine zvyšných štátov ako napr. Monako, Lichtenštajnsko, Maďarsko sa verejnoprávne médiá financujú cez dane zo štátneho rozpočtu. Platenie koncesionárskych poplatkov má klesajúcu tendenciu aj na Slovensku. Znižuje sa počet platiacich zamestnávateľov ako dôsledok krízy, horších podmienok na podnikanie a podobne. A stúpa množstvo firiem, ktoré platia najnižšie sadzby. U fyzických osôb sa nekontrolujú platby a nezískavajú noví prispievatelia. A pribúda čoraz viac tých, ktorí sú od platenia daní oslobodení, pokles datujeme zhruba od polovice roku 2009. A ako hlavný dôvod sa uvádza sociálna situácia na Slovensku úzko spojená s hospodárskou recesiou a zvyšovaním počtu nezamestnaných.
Treba povedať, že počet neplatičov koncesionárskych poplatkov sa zvýšil aj po zverejnení zámeru predchádzajúcej vlády koncesionárske poplatky zrušiť. Mnoho ľudí jednoducho prestalo platiť za rozhlas a televíziu. Ľudia sa domnievali, že si to môžu dovoliť. A neuvedomili si pritom, že kým platí zákon, ktorý hovorí o povinnosti prispievať na verejnoprávne médiá, riskujú narastanie dlhu, nezaplatenie jediného poplatku vo výške ani nie 5 eur sa môže vyšplhať spolu s pokutami, úrokmi z omeškania, súdnymi poplatkami, nákladmi na právne zastupovanie na dlžobu až vo výške 175 eur. O tom, kto a koľko platí, rozhoduje zásuvka. Koncesionárske poplatky platí zo zákona každý, kto je odberateľom elektriny bez ohľadu na to, či televízor, resp. rádio má alebo nemá. Povinnosť platiť ten poplatok sa vzťahuje na odber elektriny v byte alebo rodinnom dome, nie na vlastníctvo televízorov alebo rozhlasu. Je to zákonná povinnosť. Najmä v prípade starších ľudí sa často stáva, že s pokročilým vekom presťahujú sa k deťom a ich byt ostáva dlhodobo prázdny. Táto povinnosť platiť sa však vzťahuje aj na odberateľa elektriny. Nemá na to vplyv skutočnosť, že koncový odberateľ elektriny napr. matka, nežije vo svojom byte, ale žije v domácnosti s dcérou. Platí trebárs za obidva byty, dcéra plnú sumu, matka ako dôchodkyňa polovičnú. A platiť polovičnú sadzbu musí dôchodca aj v prípade, že nebýva vo svojom byte alebo dome a je umiestnený v domove dôchodcov. Výnimočné nie sú ani prípady, keď v jednom dome či byte býva viac generácií. Ak sú jednou z generácií dôchodcovia, nemusí sa na nich vzťahov zľava v podobe polovičného koncesionárskeho poplatku. Ak je totiž koncovým odberateľom elektriny dôchodca a deti žijú s ním v domácnosti, pričom deti majú pravidelný príjem zo zárobkovej činnosti, musia dôchodcovia platiť plnú sadzbu. Ak by takýmto odberateľom boli niektoré z ich detí, ktoré má pravidelný príjem zo zárobkovej činnosti, platí plnú výšku. Koncesionárske poplatky sa platia len raz, a to aj v prípade, že okrem bytu máte aj chatu, zdedíte dom po starých rodičoch, či inú nehnuteľnosť. Ak však vlastnia viacero nehnuteľností bezpodielovo manželia, pričom napr. v dvoch je ako odberateľ vedený manžel, v jednej manželka, vzniká im povinnosť platiť koncesionárske poplatky za dva byty, raz pre manžela, raz pre manželku. Nemá na to vplyv skutočnosť, že koncoví odberatelia elektriny rôznych bytov, žijú v spoločnej domácnosti. Rovnako nie je dôležitá skutočnosť, kde má ten-ktorý odberateľ elektrickej energie trvalý pobyt. Zároveň platí, že ak sa na platiteľa vzťahuje zľava z poplatkov alebo oslobodenie, platí to na všetky nehnuteľnosti bez ohľadu na ich počet. Koncesionárske poplatky musia sledovať aj tí, ktorí nesledujú alebo dokonca ani nemôžu sledovať verejnoprávne médiá z dôvodu zlého pokrytia resp. nepokrytia signálom RTVS.
Uvedenými príkladmi chcem poukázať na určité anomálie tohto tzv. zástrčkového zákona. Platíme za to, odoberáme elektrickú energiu, ale v skutočnosti platíme úhradu za službu verejnosti. A tú nám poskytuje Rozhlas a televízia Slovenska. Ak sa má zachovať platenie koncesionárskych poplatkov, tak treba nastaviť pravidlá kontroly ich plnenia, nie ich zvyšovanie. Niekto médiá zaplatiť musí, radšej transparentne cez koncesionársky poplatok ako anonymne prostredníctvom daní, odvodov, penále, sankcií a podobne.
V čom však vidím ešte jednu absurditu zo zákona, je skutočnosť, že z pohľadu podnikateľa, živnostníka či majiteľa eseročky zákon akoby predpokladal, že zamestnanci vo firmách snáď trávia svoj voľný čas sledovaním vysielania Rozhlasu a televízie a Slovenska, a preto by ich majitelia mali za to zaplatiť, nehovoriac o tom, že každý si už aj tak povinne platí koncesionárske poplatky sám za seba ako súkromná osoba. Ak by sme aj pripustili neuveriteľnú a bizarnú predstavu, že nejaký zamestnanec v práci sleduje televízne alebo rozhlasové vysielanie, tak predsa svoj poplatok už má zaplatený ako súkromná osoba. Prečo za neho má platiť ešte ďalší jeho zamestnávateľ? Systém platenia koncesionárskych poplatkov je v tomto ohľade podľa mňa nevyhovujúci. Podnikateľom, živnostníkom, ktorí zamestnávajú aspoň troch zamestnancov, ku všetkým výdavkom, ktorých už aj tak majú dosť a ktoré sa im od nového roku zvýšia, zostáva naďalej platiť duplicitne koncesionárske poplatky. Takže toľko z mojej strany. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Myslím, že sa tu dá identifikovať určitá nespravodlivosť. A ja ju nechcem spochybňovať. Ale myslím, že by sme mohli očakávať aj určitú veľkosť v tomto prípade, lebo to tu bolo aj povedané, že teda rodiny v hmotnej núdzi majú zľavu. A ako isto vieme, často veľkými fanúšikmi televízneho signálu sú rodiny v hmotnej núdzi. A ja by som vtedy mal aj lepší pocit, teda že nech je to, tak ako to má byť, a že teda budú sa zúčastňovať solidárne tej platby. Ale len za úvahu by to stálo, keď teda ten signál sa šíri do tých ťažko prístupných oblastí často, kde ani gumáky nepomôžu, či sa aj proste programovo nejako k tomu nepriblížiť a nejakými proste osvetovými reláciami v tej oblasti nepomôcť. Vtedy si ja poviem, fíha, tak malo to význam, na niečo to čiastočne bolo. Ďakujem.