7. schôdza

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, na tejto schôdzi sme mali prerokovávať dve novely zákonov o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách, ktoré by mali riešiť rovnakú problematiku, a to vylúčiť povinnosť evidovať malé motocykle, čím sa zabráni plateniu vysokých poplatkov za vydanie takzvaných VIN čísiel.
Musím povedať, že som si detailne prešiel oba predložené návrhy, a je to aj tento od poslancov za stranu SMER, ktorý prerokovávame, ako aj od pána Hlinu z Obyčajných ľudí a Nezávislých osobností. Pred chvíľou som sa dozvedel, že ten druhý pán Hlina stiahol. Oba návrhy mali za ciel riešiť rovnaký okruh problémov, avšak iným spôsobom, ako aj inou legislatívno-technickou úpravou.
Musím povedať, že návrh ktorý prerokúvame teraz, rieši širší okruh problémov. Okrem povinnosti žiadať o vydanie osvedčenia vozidla upravuje aj osvetlenie zadnej tabuľky evidenčným číslom.
Čo mi však v tomto návrhu prekáža, je, že to nerieši problematiku ako celok, ale len dočasne, na desať rokov odsúva tento problém. Zároveň, na rozdiel od návrhu pána Hlinu, nerieši malé trojkolesové vozidlá.
Čo sa týka predloženého a teda aj stiahnutého návrhu od pána Hlinu, prečítal som si aj predkladaciu správu od ministerstva, ktoré ju zverejnilo na portáli právnych predpisov, bolo tam viac výhrad, ale napríklad v jeho návrhu sa riešia vozidlá kategórie L1 aj L2, čo znamenajú malé motocykle. To znamená, dvojkolesové vozidlá, kategória L1E, alebo trojkolesové vozidlá, kategória L2, s čím plne súhlasím, keďže mám zato, že aj tieto malé trojkolesové vozidlá by mali do tejto kategórie spadať.
Zase u pána Hlinu vidíme nedostatok v tom, alebo bol tam nedostatok v tom, že neriešil situáciu ohľadne malých motocyklov vyrobených v rokoch 1994 až 1998, ako napríklad Babeta a Korado, keďže jeho návrh časovo ohraničuje výnimku na vozidlá, ktoré boli vyrobené, dovezené alebo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 1994. Ale on zas tu navrhovanú výnimku mal trvalú.
Pokiaľ to zhrnieme, tak obidva návrhy sú vecne správne, a klub SaS, teraz už vlastne len tento jeden, je pripravený v prvom čítaní tento návrh podporiť, avšak v druhom čítaní odporúčame zhrnúť z oboch to správne riešenie a prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu to doladiť do podoby, aby sme tento zákon pripravili pre všetkých občanov, ktorých sa táto problematika dotýka.
To znamená, neodsúvať tento problém len o desať rokov, ale stanoviť v zákone trvalú výnimku, presne tak, ako to môžeme nájsť napríklad aj v českej právnej úprave. A ďalej, rozšíriť okruh na vozidlá typu L1 a L2 tak, ako to pôvodne navrhol poslanec Hlina, ako aj ponechať výnimku na osvetlenie zadnej ŠPZ na týchto malých motocykloch. Súčasne sme za to, aby sa výnimka týkala pre vozidlá vyrobené pred rokom 2000, a nie pred rokom 1994.
Záverom ešte jeden postreh, spolu s poslancom Jurajom Drobom sme boli pripravení presne túto problematiku riešiť na septembrovej, už na, teda na tejto schôdzi, už na september, tam sa to potom presúvalo, aj na základe podnetov z radov občanov, mali sme to rozpracované, takže máme vlastne ušetrenú prácu. Neviem, či aj tieto návrhy boli pripravené na základe podnetov občanov, možno aj tých istých, to nie je podstatné, ale chcem povedať, že bude dobré, ak sa takto nielen teraz, ale aj kedykoľvek v budúcnosti v širšej skupine poslancov bez ohľadu na politickú príslušnosť budeme vedieť spoločne podieľať na dobrom riešení pre občanov, ktoré obidva tieto návrhy spolu aj s pripomienkami, ktoré som predniesol, predstavujú.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Len dve veci chcem povedať. Tú výnimku sme vlastne, my sme tú platnosť posunuli o desať rokov, urobili sme to aj preto, aby sa niektorí iní ľudia nesťažovali, ktorí si už možno tie ŠPZ-tky zabezpečili, aj tie osvedčenia o evidencii, aby tu nevznikli nejaké dve skupiny, dve skupiny ľudí, respektíve vlastníkov týchto malých motocyklov.
Druhá vec, samozrejme, máme už aj ohlasy, aj možno od poľnohospodárov, tak určite v druhom čítaní rozšírime niektoré tieto výnimky aj na poľnohospodárske stroje. Špeciálne tiež po diskusii s ministerstvom dopravy sme pripravení naozaj, naozaj tieto výnimky, výnimky urobiť aj pre týchto poľnohospodárov.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, návrh zákona, návrh novely zákona o ochrane pred odpočúvaním sme pripravili, aby sme posilnili práva občanov, aby sme posilnili kontrolné mechanizmy a zabránili potencionálnemu zneužívaniu tak citlivého nástroja spravodajských služieb ako aj polície, ako je práve odpočúvanie. Novela reaguje na dlhodobý problém, ktorý na Slovensku máme. Ak sa vám nepáči slovo problém, môžeme hovoriť o nedostatku. Mám na mysli nedostatočnú kontrolu nasadzovania informačno-technických prostriedkov. Navrhujeme riešenie komplexné, navrhujeme riešenie, ktoré je zároveň aj razantné. Navrhujeme nové práva pre občanov. Navrhujeme posilnenie inštitútu parlamentnej kontroly.
Skôr, než sa ozvú námietky, či nejdeme priďaleko, chcem upozorniť, že sme preštudovali prax členských krajín Európskej únie aj Spojených štátov. Nenavrhujeme nič, čo by sa vymykalo praxi, ktorú ponúkajú alebo poznajú aj inde.
Vážené kolegyne, kolegovia, vieme, že používanie informačno-technických prostriedkov je nevyhnutným nástrojom bezpečnostných orgánov každého štátu. Musíme si byť zároveň vedomí toho, že by ale malo ísť vždy až o krajnú možnosť. Vždy v každom jednom prípade, lebo v každom jednom prípade nasadenie takýchto odposluchov atakuje ústavné práva občanov, a to až za ich hranicou. Nasadzovanie informačno-technických prostriedkov v demokratickom štáte by nemala byť bežná rutina, aby štátny orgán získal nejakú informáciu, ktorú môže získať aj iným spôsobom. Nemôže to byť zjednodušenie práce orgánov štátu pri každom náznaku podozrenia. Nasadenie týchto takzvaných ITP musí byť naozaj poslednou a krajnou možnosťou.
Pokiaľ ide o všeobecne zákonné pravidlá nasadzovania informačno-technických prostriedkov, dnes ich máme na Slovensku také, aké sú štandardnými aj pre všetky demokratické štáty, keď tak môžem povedať. To, čo ale podľa môjho názoru nezodpovedá demokratickým štandardom, je úroveň a účinnosť ich kontroly. Hovorím zo skúsenosti člena, v minulom volebnom období aj predsedu výboru pre obranu a bezpečnosť. Zákon, ktorého novelu dnes prerokúvame, zveril tomuto výboru kontrolu nad najcitlivejšou oblasťou týchto informačno-technických prostriedkov, a to odpočúvaním. Aká je ale prax? Štátne orgány s právom odpočúvať dodajú dvakrát ročne tabuľky s číslami. Ak tieto tabuľky a čísla sú v zhode aj pri krížovej kontrole, kontrolná činnosť sa považuje za vybavenú a splnenú. Ak tento výbor niekedy nejakú hlbšiu kontrolu vykonával, bolo už neskoro a išlo len o hasenie obrovského problému zrelého rovno pre orgány činné v trestnom konaní.
Nemáme však nedostatky iba v účinnej kontrole, a to aj v porovnaní s inými štátmi. Pri všetkých nasadeniach informačno-technických prostriedkov, s výnimkou tých, ktoré sa vedú v trestnom konaní, sú občania prakticky bezmocní. Ich právo brániť sa na súde, svoje ústavné práva, je naozaj len z roviny teoretickej. Prečo? No preto, že pri dodržiavaní dnes platných zákonov sa nemajú vôbec šancu dozvedieť, že vôbec odposluchy proti nim boli nasadené. A kde niet žalobcu, niet ani sudcu.
Zároveň chcem povedať, že táto novela nevychádza z nejakej apriornej podozrievavosti voči bezpečnostným orgánom, ktoré toto prevádzkujú. Podporujem silné, funkčné a efektívne bezpečnostné orgány štátu. Nebudem vyvolávať dojem, že polícia, spravodajské služby alebo iné štátne orgány neoprávnene a hromadne nasadzujú odposluchy proti bezúhonným občanom. Toto nie je reštriktívny zákon proti bezpečnostným službám alebo bezpečnostným orgánom tohto štátu. Naopak, mal by pomôcť aj im.
Jedným z cieľov novely zákona je aj to, aby efektívna kontrola a väčšie práva občanov vrátili dôveru bezpečnostným orgánom. Je úplne jedno, či občania, médiá alebo aj politici majú oprávnený pocit, že sa u nás odpočúvanie zneužíva, alebo je takýto pocit prehnaný. Aby mohli bezpečnostné orgány v demokratickom štáte dobre plniť svoje úlohy, musia mať dôveru občanov. Jediný spôsob ako zabrániť zneužívaniu a zároveň jediný spôsob ako obnoviť dôveru v bezpečnostné zložky štátu v tejto veci, je zaviesť kontinuálnu a trvalú kontrolu. Namiesto toho, čo máme dnes, a síce, že prakticky žiadna kontrola neexistuje.
Teraz k hlavným návrhom, teraz k hlavným bodom navrhovanej zmeny. Návrh ruší možnosť nasadiť informačno-technické prostriedky bez súhlasu sudcu. Dnes zákon umožňuje nasadiť tieto ITP bez súhlasu sudcu aj v prípadoch, keď môžem zacitovať, "ak vec neznesie odklad". Domnievame sa, že pri dnešných technických možnostiach komunikácie nemôže byť problém získať povolenie sudcu prakticky okamžite. Tento návrh nesmeruje k tomu, aby sa obmedzili možnosti bezpečnostných orgánov. Smeruje k tomu, aby sme zrušili výnimky, ktoré v dnešných časoch nemajú také technické opodstatnenia, ako mali napríklad v čase vzniku zákona.
Návrh zavádza, a to už je ďalší bod, návrh zavádza povinnosť štátnych orgánov informovať občana o tom, že proti nemu boli odposluchy nasadené, a to do jedného roka od ukončenia nasadenia týchto prostriedkov. Toto je inštitút, ktorý už niekoľko rokov poznáme a funguje v Trestnom poriadku, ale iba pre prípady, že odposluchy boli nasadené voči občanovi v trestnom konaní. Náš návrh takúto povinnosť iba rozširuje pre vlastne všetky prípady nasadenia informačno-technických prostriedkov pre všetky orgány štátu, ktoré takúto právomoc majú. Zmyslom tohto inštitútu je, aby sa občania vôbec dozvedeli, že proti nej by boli, proti nim boli nasadené odposluchy, aby v prípade, že to považujú za neoprávnené a sú presvedčení o porušení ich práva, aby sa mohli domáhať satisfakcie súdnou cestou. Aj na Slovensku už existujú rozhodnutia Ústavného súdu, že nasadenie ITP voči občanovi malo, nebolo nevyhnutné, preto nebolo v súlade so zákonom. A teda boli porušené jeho ústavné práva. Ibaže takýchto prípadov je menšina, kedy sa majú občania vôbec možnosť dozvedieť o nasadení ITP podľa Trestného poriadku v trestnom konaní. Toto právo občanov sa netýka ani, ani všetkých policajných odposluchov a už vôbec sa netýka nasadzovania informačno-technických prostriedkov ďalšími štátnymi orgánmi. Takýto inštitút, teda povinnosť štátnych orgánov informovať občana dodatočne o nasadení ITP, takýto inštitút existuje s rôznymi lehotami v rôznych krajinách, aj s oveľa kratšími lehotami, ako navrhujeme my. Samozrejme, zavádzame možnosť, aby v odôvodnených prípadoch takýto občan, ktorý je podozrivý z páchania nejakých prečinov proti republike a prípadne už presahuje mieru, ktorá ide do trestnoprávnej, aby v takýchto odôvodnených prípadoch občan nebol informovaný o tom, že voči nemu takéto prostriedky nasadené neboli. Ale opätovne, muselo by to byť iba na základe žiadosti a riadneho zdôvodnenia orgánu, ktorý odposluchy nasadzoval, a znovu len so súhlasom sudcu.
Návrhy, ktoré som teraz uviedol, posilňujú práva občanov. Ide o práva, ktoré majú občania v demokratických štátoch. Umožňujú občanom brániť sa pred súdom v prípadoch, ak sú presvedčení, že štátny orgán porušil ich ústavné práva. Zároveň ale, a to je možno ešte dôležitejšie, vytvárajú tlak na štátne orgány, aby k nasadzovaniu informačno-technických prostriedkov pristupovali mimoriadne obozretne. Jednoducho pri fungovaní takéhoto systému si dvakrát premyslia, či naozaj je nevyhnutné, aby týmto spôsobom získavali nejakú informáciu, pretože tak budú robiť s vedomím, že občania nebudú voči ich konaniu prakticky bezmocní.
Teraz prejdem k návrhom, ktoré sa týkajú priebežnej stálej kontroly. Navrhujeme ponechať kontrolnú kompetenciu tak, ako je to dnes v zákone o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačných technických prostriedkov, teda Výboru pre obranu a bezpečnosť Národnej rady, ale chceme zvýšiť jeho právomoci. Pravdaže sme brali vážne aj riziko, že sa poslanci dostanú k citlivým informáciám. Hovorím o pokušení zneužívať utajované skutočnosti. Máme tu však významný precedens, parlamentný výbor na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ. Jeho členovia sa dostávajú k veľmi citlivým osobným údajom a informáciám. Za roky jeho fungovania som však ani v zákulisí nepočul, ani som nečítal, že by došlo alebo dochádzalo k úniku informácií pri jeho kontrolnej práci. Náš návrh zároveň navrhuje obmedziť priamu kontrolnosť, činnosť výboru na pracovnú skupinu z poslancov výboru pre obranu a bezpečnosť - bola by to úzka pracovná skupina v zastúpení politikov opozície i koalície - a tak minimalizovať riziko úniku informácií. Jej členovia si napokon budú vedomí, že pri akomkoľvek úniku informácií budú v prvom podozrení vždy konkrétni ľudia.
Vážené kolegyne, kolegovia, na záver mi dovoľte ešte tri poznámky, aby som predišiel niektorým otázkam.
Po prvé, toto nie je nejaký chvíľkový opozičný nápad. Tento zákon sme dôkladne pripravovali v minulom volebnom období na základe vtedajšej a musím povedať koalično-opozičnej zhody, že potrebujeme silnejšie inštitúty kontroly nasadzovania informačno-technických prostriedkov. Prinajmenšom vo vtedajšom výbore pre obranu a bezpečnosť panovala silná zhoda aj silná politická vôľa presadiť takýto zákon a iba pád vlády a predčasné voľby znemožnili jeho predloženie už vtedy.
Po druhé, keď sme s kolegyňou pani Žitňanskou nedávno ohlásili, že zákon predložíme, zo strany vládnych predstaviteľov sa ozvalo, že takto sa vec riešiť nedá, vraj zvýšenú kontrolu prinesie nový zákon o spravodajských službách, vraj treba počkať. A toto považujeme ale za silné nedorozumenie. My tu v tomto návrhu riešime pravidlá komplexne pre všetky informačno-technické prostriedky. Túto oblasť rieši zákon o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov, a nie zákony o spravodajských službách. Ak teda chceme riešiť kontrolu a práva občanov komplexne systémovo, potom to môžeme urobiť iba práve novelou tohto zákona, pretože informačno-technické prostriedky sa nedotýkajú iba spravodajských služieb.
No a po tretie chcem povedať, ako navrhovatelia sme pripravení diskutovať. Možno, že v druhom čítaní dospejeme k lepším čiastkovým riešeniam, ak také budú. Viaceré zmeny, ktoré navrhujeme, je možné modifikovať bez toho, aby sa dotkli iných. Za návrhom si stojíme tak, ako je preložený.
Chcem vás však všetkých kolegov a kolegyne upozorniť, že kvôli jednému detailu netreba zavrhnúť celý návrh. A chcem tým povedať, že v prvom čítaní rozhodujeme iba o tom, že či si želáme zvýšiť kontrolu nad nasadzovaním ITP, alebo necháme veci tak, ako sú, teda prakticky bez kontroly. O čom teda budete hlasovať? O čom rozhodneme? Rozhodujeme o tom, či budú tí, ktorí navrhujú nasadenie odposluchov voči občanom, a tí, ktorí o tom rozhodujú, teda sudcovia, či budú naďalej písať a schvaľovať žiadosti s pocitom, že ich nikto nemá možnosť skontrolovať. Že ak formálne naplnia zákonom určenú procedúru, jedni niečo spíšu a druhí opečiatkujú, nikto zvonku tohto systému nemá právo skontrolovať, či tí prví žiadali nasadiť odposluchy primerane a tí druhí s nimi súhlasili so znalosťou konkrétneho prípadu. Vaším postojom k tejto novele zákona môžeme uistiť občanov, že všetci títo ľudia budú pracovať s vedomím, že ich rozhodnutia sú sledované, kontrolované a preskúmateľné súdom. Že kontrola prestane byť bezzubá a občan prestane byť bezmocný.
Ďakujem za pozornosť. Skončil som.

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení predkladatelia, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť ma určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Martina Fedora a Lucie Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, tlač 135.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že uvedený návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 3. júla 2012 č. 117 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v lehote do tridsať dní a gestorský výbor do tridsať dva dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Hneď na úvod chcem oznámiť, že poslanecký klub SaS tento poslanecký návrh zákona nepodporí. Nie preto, že by sme boli voči väčšej kontrole nasadzovania informačno-technických prostriedkov, inak laicky nazývaných odposluchy alebo odpočúvanie, no málo ľudí už vie, že sem patria aj zariadenia zaznamenávajúce napríklad aj obraz a zvuk, teda kamery, ale preto, lebo ho pokladáme za taký neodborný, že nevidíme možnosť pozmeňovacími návrhmi v druhom čítaní upraviť ho do prijateľnej podoby. Efektívnejšie, a to by som odporúčal predkladateľovi, je návrh zákona stiahnuť a počkať na nový z dielne ministerstva obrany, ktorý by mal byť predložený najprv a až po novom zákone o vojenskom spravodajstve, nakoľko tieto dva zákony spolu úzko súvisia. Sľub predložiť oba návrhy zákonov má vláda aj vo svojom programovom vyhlásení vlády.
Svoje vystúpenie rozdelím do dvoch častí. V prvej vám vysvetlím, prečo je tento poslanecký návrh zákona neodborný a zlý. Druhú časť využijem na to, aby som priblížil nasadzovanie informačno-technických prostriedkov ako takých. V mediách sa v minulosti o tejto téme veľa popísalo. Sem-tam niečo zaznelo dokonca aj v tejto snemovni. Žiaľ, drvivá väčšina článkov v médiách, ale aj vystúpení politikov vykazuje výraznú nevedomosť autorov článkov či jednotlivých výrokov. Moje vystúpenie bude dlhšie, preto tí, ktorých táto problematika nezaujíma, si môžete dať pauzu až do hlasovania. Na druhej strane tí, čo v sále vydržíte, získate detailný obraz o tom, ako to "s tými slúchadlami" vlastne funguje. Popíšem aj trocha viac z operatívnej činnosti spravodajských dôstojníkov a vysvetlím vám, prečo moja takzvaná "odpočúvacia kauza" nie je vôbec moja kauza a vlastne to ani nie je kauza, ale je to niečo úplne, úplne iné. Ja som totižto nemal v tých časoch možnosť povedať k tomu viac. Politický záujem bol tiež iný a o fakty vtedy nešlo. Samozrejme, že možnosti mám zúžené stále, keďže nemôžem prezrádzať utajované skutočnosti a zákon si ctím. Aj keď niektorí politici a niektorí novinári si s jeho porušovaním v minulosti problémy zjavne nerobili. Ale k tomu sa ešte dostanem.
Najprv teda o tom, čo je v tomto poslaneckom návrhu o ochrane pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých s ním súvisiacich zákonov a predpisov v poriadku. Je to úmysel zefektívniť kontrolu nad používaním informačno-technických prostriedkov a posilnenie ústavných práv občanov, keď použitie informačno-technických prostriedkov zo strany štátnych orgánov neoprávnene zasiahlo do ich ústavných práv. Ale to je, žiaľ, všetko. Lebo postupy, akými to chcú prekladatelia dosiahnuť, sú nesprávne. Poďme teda po poriadku.
Prvý problém. V čl. 1 v bode 1 sa navrhuje vypustiť možnosť použiť informačno-technický prostriedok na plnenie úloh Policajného zboru bez predchádzajúceho súhlasu súdu. Zachováva... (Výkrik z pléna.) No však, ale by som chcel rozprávať, keby ste teda... No ja tiež nevykrikujem, keď rozprávate. Ja by som bol veľmi rád, pán poslanec, keby ste ma neprerušovali. Ja vám to nikdy nerobím. Ďakujem.
Zachovávať takéto výnimky, hoci len pre "výnimočné prípady" nepovažuje navrhovateľ za odôvodnené, keďže súčasné personálne i technické predpoklady umožňujú získať súhlas sudcu v odôvodnených prípadoch okamžite a bezodkladne, a preto sa nedá argumentovať prípadnými problémami, ktoré by mohli nastať pre Policajný zbor pri výkone jeho povinností. Zle! V súčasnosti u nás môže bez súhlasu súdu nasadiť informačno-technický prostriedok výlučne len Policajný zbor. Ostatní - Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže, Colná správa a Železničná polícia túto možnosť nemajú. Mimochodom ani o tomto širokom počte štátnych orgánov, ktoré môžu, respektíve mohli v minulosti nasadzovať informačno-technické prostriedky mnoho ľudí ani netuší. Ale o tom poviem neskôr, v druhej časti vystúpenia. Takže Policajný zbor ako jediný má teda možnosť nasadiť informačno-technické prostriedky za tvrdých podmienok definovaných v zákone a len výlučne v trestnom konaní. Po prvé, musí existovať vážne podozrenie z trestného činu. Po druhé, do jednej hodiny musí byť toto nasadenie informačno-technických prostriedkov oznámené sudcovi. Po tretie, do šestich hodín musí byť sudcovi podaná žiadosť o dodatočné schválenie nasadenia informačno-technických prostriedkov. A po štvrté, ak do dvanástich hodín sudca nerozhodne alebo žiadosť zamietne, nasadenie informačno-technických prostriedkov musí byť ukončené, získané poznatky a informácie musia byť bezodkladne zničené a nesmú byť použité.
Skúsenosti ukazujú, že Policajný zbor takéto odpočúvania nasadzuje zriedkavo a naozaj uvážlivo a len v extrémnych prípadoch. A sudca tieto nasadenia informačno-technických prostriedkov v drvivej väčšine dodatočne schváli. A to určite potvrdia všetci ministri vnútra. Aj bývalý a aj ten terajší. Vypustením tohto paragrafu by sme policajtom nielen sťažili ich prácu, ale v extrémnom prípade by sme mohli byť spoluzodpovední za to, že policajti by neboli schopní zabrániť atentátu alebo vražde v prípade, kde môže ísť naozaj doslova o minúty alebo o sekundy a na získanie súhlasu sudcu pred nasadením informačno-technického prostriedku jednoducho nie je čas. Podozrenie je mimoriadne vážne a telefonický hovor má prebehnúť o malú chvíľu. Takže, prosím pekne, nebuďme pápežskejší ako pápež a nenavrhujme riešenia, ktoré na pohľad môžu vyzerať navonok pre niekoho ľúbivo, ale v skutočnosti môžu zabrániť záchrane ľudských životov.
Tieto tvrdenia vám podopriem aj príkladom zo zahraničia, aby ste boli v lepšom obraze. Napríklad v Maďarsku môžu nasadiť informačno-technické prostriedky okrem policajtov pri takzvanom ohrození národno-bezpečnostných záujmov na určitú dobu bez povolenia sudcu alebo ministerstva spravodlivosti, podľa toho, o aké nasadenie informačno-technických prostriedkov ide, dokonca samotní riaditelia Národných bezpečnostných služieb. To sú ekvivalenty našich riaditeľov Slovenskej informačnej služby, Vojenského obranného spravodajstva a Vojenskej spravodajskej služby. Zároveň s nasadením musia dať žiadosť sudcovi alebo ministrovi spravodlivosti. Toto sú oveľa silnejšie právomoci ako u nás, keďže, ako som spomenul, u nás tak môže spraviť len Policajný zbor. Takže podčiarknuté a zhrnuté, to, čo je v platnosti u nás, je dostatočne prísne, overené a práva občanov pri nasadzovaní informačno-technických prostriedkov bez povolenia sudcu dodatočným získavaním tohto súhlasu sú zaistené štandardne a nie je dôvod, nie je žiaduce, čokoľvek v tejto časti zákona meniť.
Druhý problém. V čl. 1 v bode 2 novely sa zavádza povinnosť všetkých príslušných orgánov štátu dodatočne informovať občana o nasadení informačno-technických prostriedkov, ako aj možnosť štátneho orgánu požiadať o výnimku z tejto povinnosti. O nej však musí rozhodnúť súd. Zle. Opäť je to nielen nadpráca, ale je to aj riziko odkrývania a následne aj sťaženia spravodajskej činnosti. Spravodajské nasadzovanie informačno-technických prostriedkov je úplne iné ako nasadzovanie informačno-technických prostriedkov Policajným zborom v trestnom konaní, kde je primárnym cieľom vyšetrovania vyšetrovanie konkrétneho trestného činu. Je potrebné si uvedomiť, že v zmysle platnej legislatívy Vojenské spravodajstvo zhromažďuje, triedi a zisťuje informácie aj s pomocou nasadenia informačno-technických prostriedkov so súhlasom sudcu za účelom potvrdenia alebo vyvrátenia skutočností uvedených ako dôvody v žiadosti o nasadenie informačno-technického prostriedku. To znamená, nasadenie informačno-technického prostriedku je vždy ukončené, pokiaľ sa "príde do cieľa" danej akcie. A síce informácie, pre ktoré boli informačno-technické prostriedky nasadené, sa buď potvrdia, alebo sa vyvrátia. Ale to, že nasadenie informačno-technických prostriedkov neskončí trestným konaním a informácie sa spravodajcom vyvrátia alebo sa potvrdia a posunú sa Policajnému zboru, to je v zásade rovnocenné. To neznamená, že je potrebné to dodatočne oznámiť osobe, na ktorú bol informačno-technický prostriedok nasadený. Môže to mať totižto výrazne negatívny vplyv na mnohé okolností v budúcnosti.
Predstavte si, že by boli nasadené informačno-technické prostriedky na islamských fundamentalistov, ktorí sa ocitnú v Slovenskej republike, alebo na nejakých našich občanov s nimi spolupracujúcich, napríklad na základe medzinárodnej spolupráce, trebárs na základe požiadavky spolupracujúcej spravodajskej služby inej krajiny. Cieľ by bol rozkryť medzinárodnú teroristickú sieť. Nič by sa však zhodou okolností pri tom nasadení informačno-technických prostriedkov nezistilo a podľa tejto novely by naše úrady boli povinné tejto osobe alebo osobám nasadenie informačno-technických prostriedkov oznámiť. No tým by sme však upovedomili teroristov, že sú na muške a majú si dávať pri svojej konšpirácii väčší pozor.
A toto sa týka analogicky aj organizovaného zločinu u nás. Veď cez oznámenie alebo cez oznamovania nasadzovania informačno-technických prostriedkov na príslušníkov podsvetia sa dá celkom dobre zistiť, ako hlboko siahajú poznatky polície o ich nelegálnej činnosti a aké protiopatrenia majú kriminálne živly podniknúť. Viete si to predstaviť?! Že by sme toto robili? Áno, v návrhu je výnimka, že o vyňatie z tejto oznamovacej povinnosti je možné požiadať súd. Ale ja si dovolím tvrdiť, že by sa o ňu žiadalo prakticky pri každom spravodajskom nasadzovaní informačno-technických prostriedkov. A môj predpoklad je, že aj každá takáto žiadosť by bola schválená. Pretože žiaden sudca nechce a nebude mať záujem podstatne sťažovať spravodajcom ich prácu. Množstvo žiadostí o výnimky by viedlo len k nežiadúcej administratíve, byrokracii a zaťažovaniu už dnes preťažených súdov.
Alebo ešte argument z inej strany. Ak sa v súvislosti s kauzou odposluchov Vojenského obranného spravodajstva spochybňuje práca sudcov pri vydávaní povolení na nasádzanie informačno-technických prostriedkov, tak nie je potom namieste otázka, či budú sudcovia kompetentní posudzovať takéto výnimky. Podčiarknuté, zhrnuté, to, čo je v platnosti v tejto časti dnes, je primerané dôvodom, pre ktoré sú informačno-technické prostriedky nasadzované, a je to žiaduce v záujme bezpečnosti Slovenska a jeho občanov. Práva občanov pri nasadzovaní informačno-technických prostriedkov s povolením sudcu a následné oznamovanie skupine tých, voči ktorým boli informačno-technické prostriedky nasadené, sú dnes zaistené štandardne a nie je dôvod čokoľvek v tejto časti zákona meniť.
Tretí problém. V čl. 1 v bode 3, časť a), b), c), d) sa navrhuje rozšírenie právomoci členov Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť pri kontrolovaní nasadzovania informačno-technických prostriedkov nasledovne:
Členovia výboru majú pri výkone kontroly právo a) v sprievode príslušníka príslušného orgánu štátu vstupovať do chránených priestorov orgánu štátu; po b) požadovať od orgánu štátu zoznam všetkých prípadov použitia informačno-technických prostriedkov za určené obdobie, v ktorom orgán štátu uvedie typ informačno-technického prostriedku a identifikuje osobu, eventuálne osoby, na ktoré bol informačno-technický prostriedok nasadený; po c) požadovať od orgánu štátu spisy a iné písomnosti týkajúce sa použitia informačno-technických prostriedkov vrátane písomností súvisiacich so zničením záznamu; a po d) vyžadovať súčinnosť orgánu štátu a jeho zamestnancov potrebnú na vykonanie kontroly. Body b), c) a d) úplne zlé.
Takže si priblížime, o čo tu v skutočnosti ide. Ide tu o nevídaný vstup poslancov zákonodarného zboru do buď ukončenej, alebo dokonca, dámy a páni, do prebiehajúcej spravodajskej práce, do takzvaných živých prípadov. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky nemajú absolvované bezpečnostné previerky. Dokonca niektorí ministri silových rezortov ich v minulosti ani fyzicky neabsolvovali. Všetci poslanci, respektíve drvivá väčšina používa tzv. inštitút osobitného postavenia, ktorý im prislúcha zo zákona. To znamená, hľadí sa na nich, akoby previerku mali, aj keď ju v skutočnosti fyzicky neabsolvovali. A povedzme si otvorene, ak by ju absolvovali, niektorí by ju možno ani nedostali. Sám som túto previerku na najvyšší stupeň Prísne tajné absolvoval. Trvá to niekoľko mesiacov a prevetrajú vás poriadne. Prevetrajú vaše príjmy, styky, vzťahy, zamestnania, priateľstvá, pohyby na účtoch, mzdy v zamestnaniach. Okrem iného prevetrajú aj to, že či vám permanentne sedí prírastok k majetku s vašimi oficiálnymi príjmami, prevetrajú vašu rodinu, vašich známych a tak ďalej. Slovom, nie je to nič príjemné.
Mali sme tu poslancov, ktorí zatvárali svojich cigánskych sokov v láske do kufra auta, odviezli ich domov do garáže a tam ich zmlátili. Ale mali sme tu aj takých poslancov, čo ani po pol roku v opozícii nevedeli, že oni nie sú vo vláde a nerozoznali rozdiel medzi koalíciou a opozíciou, medzi vládou a parlamentom. Mali sme tu, či máme tu aj takých poslancov, ktorí sú zapletení v kauze Gorila. Aj preto nemôžeme vylúčiť, že v kauzách politickej korupcie "lietajú" aj poslanci alebo im blízki ľudia. No, aby sme nezabudli, mali sme tu v Národnej rade aj poslancov podozrivých z účasti na únose Michala Kováča mladšieho a vražde Roberta Remiáša. Takýchto poslancov chcete, vážení navrhovatelia, pustiť do spravodajských operácií a do živých spisov?! To nemôžete myslieť vážne.
Teraz sa pozrime v súvislosti s týmto návrhom zákona na "kauzu odposluchov" na Vojenskom obrannom spravodajstve. Celý tento príbeh, tento komplot začal tým, že sa v médiách zjavilo niekoľko utajovaných skutočností pochádzajúcich pravdepodobne z kópií materiálov zo spisov Vojenského obranného spravodajstva, ktoré obsahovali informácie aj z nasadenia informačno-technických prostriedkov. Nebudem tu bližšie rozoberať expresný sled udalostí. "Politickú popravu" mojej osoby za vzornej spolupráce mnohých zúčastnených, ba aj tých, čo by sa za normálnych okolností takejto "akcie" vôbec zúčastňovať nemali. Pozornosť chcem upriamiť na niečo iné. Po tom, ako rezort dočasne zverili Ivete Radičovej ako zastupujúcej ministerke obrany, uskutočnilo sa niekoľko tzv. "kontrol" Výboru pre obranu a bezpečnosť na Vojenskom obrannom spravodajstve. Takzvaných preto, lebo som presvedčený, že poslancom tohto výboru bolo ukázané niečo, čo nemali nikdy vidieť: zoznamy osôb, na ktoré boli nasadené informačno-technické prostriedky, ďalej systémy, softvéry, postupy na Vojenskom obrannom spravodajstve, čiže činností, ktoré s nasadením informačno-technických prostriedkov nič nemali spoločné. Dokonca aj celé spisy. Odborne povedané, záznamy operatívnych informácií a živých prípadov. Niektorí poslanci si dokonca robili zo spisov výpisky, poznámky. Dámy a páni, dobre počujete. A viete, aký bol výsledok týchto "kontrol"?
Výsledky týchto kontrol, ak sa nemýlim, boli dve. Nenechali na seba dlho čakať. A následky boli nedozerné. V médiách sa začali zjavovať utajované skutočnosti ako na bežiacom páse. Články s podrobnosťami o jednotlivých prípadoch. O údajne odpočúvanej sekretárke, kamionistovi, podnikateľovi. Zjavovali sa dokonca údajné názvy jednotlivých operácií, Snežienka, Talia a tak ďalej, ale predovšetkým mnoho, mnoho ďalších informácií, ktoré nikdy nemali opustiť múry Vojenského obranného spravodajstva. Niektoré možno pravdivé, niektoré polopravdivé a prikrášlené a niektoré doslova vymyslené príbehy. K tomu sa ešte dostanem.
Dámy a páni, po týchto poslaneckých tzv. kontrolách počas pár dní uniklo do médií viac utajovaných skutočností, ako možno predtým za desať rokov. A ja som presvedčený, že tieto informácie unikli práve cez poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. A doslova ma mrazí, keď si pomyslím na riziko, že mnohé z tých informácií unikli ešte aj k úplne iným osobám. Nielen k novinárom. Viem, že niektorí z vtedajších poslancov výboru sa na druhej kontrole na Vojenskom obrannom spravodajstve radšej už ani nezúčastnili. A neboli to len poslanci zo strany Sloboda a Solidarita. Boli to poslanci aj z iných strán, pretože cítili, že to, čo robia, nie je košer, že to je protizákonné.
A preto sa ešte raz pýtam: Do tohto všetkého, do týchto citlivých informácií chcete pustiť poslancov, ktorí sa do Národnej rady Slovenskej republiky dostávajú bez bezpečnostných previerok, len na základe toho, že ich sem občania zvolia, a, žiaľ, neraz aj na základe falošných sľubov a vyslovených lží? Do takéhoto niečoho sa my v poslaneckom klube SaS, určite teda nepôjdeme ani nemôžeme ísť.
No a znenie odseku č. 6 a 7 čl. 3, kde sa používa pojem, citujem, "ak výbor nedospeje k jednotnému záveru o zákonnosti alebo účelnosti". To už je len takou nepodstatnou pomyselnou čerešničkou na torte a predstavuje zavŕšenie neodbornosti predkladaného zákona, pretože slovenský právny poriadok pojem "jednotný záver" nepozná. Aspoň ja som taký nikde nenašiel. Strana Sloboda a Solidarita jednoznačne podporuje zvýšenie kontroly nasadzovania informačno. technických prostriedkov. Avšak nie takýmto neodborným zásahom, ktorý by mal za následok výrazné sťaženie činnosti polície a orgánov pracujúcich spravodajskými prostriedkami a ktorý by nevídaným spôsobom odkryl ich spravodajskú činnosť.
Jedným z riešení je vytvorenie samostatného kontrolného orgánu, ktorý by tvoril úzky okruh ľudí nezávislých na vláde aj na parlamente, s presne definovaným vzdelaním, kvalifikáciou, previerkami. Napríklad jeden človek by mohol byť z radov prokurátorov, druhý z radov sudcov, tretí z radov samotných spravodajcov a podobne. Zároveň je vhodným krokom zriadenie inštitútu ochrany pre oznamovateľov nezákonného konania spravodajských služieb z ich vlastného prostredia. Pomôžem si s príkladom z Veľkej Británie. Tam majú tzv. tribunál. Je to nezávislý kontrolný úrad, ktorý tvorí sedem ľudí. Menuje ich kráľovná. Musia mať právnické vzdelanie, príslušné previerky plus prezident a viceprezident tohto tribunálu musia mať nejakú vysokú súdnu funkciu.
Podčiarknuté, zhrnuté, predkladaný návrh zákona je zlý, neodborný a klub SaS ho nepodporí. Vyzývam týmto predkladateľa, aby návrh zákona stiahol.
V druhej časti môjho vystúpenia vám vysvetlím, ako to teda s tými informačno-technickými prostriedkami, ľudovo povedané, odposluchmi či odpočúvaním v skutočnosti je a ako to funguje. Dámy a páni, v médiách aj na internete v diskusiách sa objavilo množstvo fikcií. Niektoré perly zazneli a zaznievajú sem-tam aj tu v Národnej rade Slovenskej republiky. Niektorí ľudia si ma na základe "zaručených informácií" predstavovali ako ministra obrany, ktorý behá po ministerstve a jeho tajných komnatách s veľkými slúchadlami na ušiach, ktorý po tom, ako mu sekretárka donesie zlú kávu, nasadí slúchadlá, stlačí tlačidlo a odpočúva.
Alebo ešte bizarnejšia skúsenosť. Prišiel za mnou priateľ a pýtal sa ma, ako to vlastne je, že on počul, že ma predbiehal na diaľnici nejaký kamionista, ktorý telefonoval so svojou manželkou, a ja som mal takú paranoju, že som dvihol telefón a na diaľku som dal milého kamionistu rovno z ministerskej limuzíny odpočúvať. Absurdné? Ale ten priateľ sa ma to pýtal celkom vážne. Lebo tej problematike vôbec nerozumie. Akurát sem-tam číta médiá.
Myslím si, že to bolo na tejto alebo predchádzajúcej schôdzi tu zazneli dve otázky smerom na mňa od poslancov SMER-u, že mám zodpovedať, že aký drôt, čo za drôt som to mal vyvedený do kancelárie. Alebo že po mne zostala nejaká telefónna linka navyše v kancelárii. No, toto svedčí len o nekompetentnosti a nevzdelanosti autorov týchto výrokov. Možno, že to nejakých pár ľudí, ktorí tomu nerozumejú ovplyvní, ale neslúži to ku cti k ľuďom, ktorí takéto niečo povedia, lebo vlastne dokážu, že tej problematike vôbec nerozumie.
Mimochodom, keď sa vrátim k tomu kamionistovi, ktorého tu na mňa už niektorí poslaneckí kolegovia vo faktických poznámkach vytiahli a pri ktorom vám garantujem, že ak na neho ten informačno-technický prostriedok bol nasadený, lebo či bol, to vám ešte stále nemôžem povedať, aby som neporušil zákon, tak ja som osobne v čase tej operácie o tom vôbec nevedel. Nemal som o tom žiadnu vedomosť a dozvedel som sa to práve z médií. To, ako to do tých médií uniklo, to som povedal pred chvíľou. Tieto informácie však v médiách nikdy nemali odznieť. Základný údaj, ktorý treba pochopiť, hovorí o tom, že máme dva druhy nasadzovania informačno-technických prostriedkov. A síce nasadzovanie informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní, podľa osobitného zákona. To je postup podľa Trestného poriadku, zákon č. 301/2005 Z. z. a ten realizuje len Policajný zbor a Zbor väzenskej a justičnej stráže. Ostatné orgány nemajú na nasadzovanie informačno-technických prostriedkov v zmysle tohto zákona oprávnenie. No a potom je tu postup pre operatívne súčasti Policajného zboru Slovenskej informačnej služby, Vojenského spravodajstva, Železničnej polície, Zboru väzenskej a justičnej stáže a Colnej správy. To je zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov, tzv. zákon o ochrane pred odpočúvaním.
Ja už som v úvode povedal, že až týchto šesť orgánov môže, respektíve mohlo nasadzovanie informačno-technických prostriedkov realizovať, lebo vieme, že Železničná polícia v roku 2010 bola začlenená do Policajného zboru. To znamená pri nasadzovaní informačno-technických prostriedkov treba rozlišovať dve právne úpravy a dva účely. Už tu niekde minulý rok začali neodborné vyjadrenia napríklad niektorých politikov, ktorí stále hovorili a dodnes hovoria napríklad v prípade nasadenia informačno-technických prostriedkov na Vojenskom obrannom spravodajstve... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

47.
Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Poprosím, kolegyne, kolegovia, keby ste sa utíšili v rokovacej sále.

48.
Galko, Ľubomír, poslanec NR SR
...nasadenia informačno-technických prostriedkov na Vojenskom obrannom spravodajstve alebo Slovenskej informačnej služby ako o použití informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní.
Vojenské obranné spravodajstvo a Slovenská informačná služba však nasadzujú a realizujú informačno-technické prostriedky podľa úplne iných pravidiel. Na nasadzovanie informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní totiž nemajú oprávnenie. Čiže prakticky všetky informácie, ktoré odzneli v médiách o tom, aké predpisy a výpisy a poznámky z odposluchov sa môžu, alebo nemôžu vyhotovovať, kedy a ako sa musí zničiť, napríklad ak sa nepotvrdí trestný čin, sa doteraz viazali výlučne k nasadzovaniu informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní a nie pri spravodajskom nasadzovaní informačno-technických prostriedkov.
(Vystupujúci poslanec sa obracia na predsedajúcu.) Ja to potom dokončím, je 11. 00 hodín. Máme 11.00 hodín.

Ďakujem pekne. Ja hneď na úvod chcem oznámiť, že budem rozprávať ešte viacej ako polhodinu, takže hovorím to z toho dôvodu, aby naozaj tých, ktorých to nezaujíma, aby som zbytočne ich nezdržiaval. A vôbec mi to nebude vadiť, keď odídu niekde na kávu alebo na obed. A to vystúpenie som si pripravil naozaj kvôli tomu, aby tí poslanci, ktorí za mnou v individuálnych rozhovoroch chodili a dávali mi konkrétne otázky, aby sa dozvedeli, ako to celé funguje. Čiže vôbec mi to nevadí, keď vás to nezaujíma, keď odídete, vadí mi, keď ma vyrušujete. A chcem vás požiadať, aby ste to nerobili. Ďakujem pekne.
Budem pokračovať, Vysvetlím najprv, už sme si povedali, že ten základný údaj je to, že máme dva druhy nasadzovania informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní a pri spravodajskom nasadzovaní informačno-technických prostriedkov. Najprv vysvetlím, ako to funguje pri nasadzovaní informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní. Ako som už uviedol, oprávnenie na takéto nasadenie odposluchu alebo informačno-technických prostriedkov má len Policajný zbor a Zbor justičnej a väzenskej stráže pri vyšetrovaní trestnej činnosti.
Pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky, tam sa jedná o § 115 Trestného poriadku, ale aj pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov, Trestný poriadok definuje, v akom trestnom konaní je možné informačno-technický prostriedok nasadiť. Príklad: podozrenia z trestného činu korupcie, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom sa na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Ak sa napr. ale pri nasadení informačno-technických prostriedkov zistí, že obvinený komunikuje so svojím obhajcom, takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť. Príkaz na takéto nasadenie informačno-technického prostriedku vydáva buď predseda senátu pred začatím trestného stíhania, alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora. Ak ide o vec, ktorá neznesie odklad a príkaz sudcu pre prípravné konanie nemožno získať vopred, môže taký príkaz pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní vydať aj prokurátor, ak nasadenie informačno-technického prostriedku nie je spojené so vstupom do obydlia. Ten však musí najneskôr do 24 hodín od jeho vydania potvrdiť sudca pre prípravné konanie, inak stráca tento súhlas platnosť. A takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť.
Príkaz na nasadenie informačno-technických prostriedkov môže trvať najviac šesť rokov, šesť mesiacov, pardon. Tento čas môže v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie predĺžiť vždy o ďalšie dva mesiace, a to aj opakovane. Nasadenie, už fyzické, informačno-technických prostriedkov robí príslušný útvar Policajného zboru.
V trestnom konaní pre iný úmyselný trestný čin, ako je explicitne uvedený v zákone, môže vydať príkaz na nasadenie informačno-technických prostriedkov predseda senátu pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora iba so súhlasom užívateľa, odpočúvaného. Toto sa deje napr. pri únosoch, keď ten užívateľ telefónnej linky súhlasí s tým, aby tá jeho linka bola odpočúvaná, pretože je to v jeho záujme. Ak sa má záznam telekomunikačnej prevádzky použiť ako dôkaz, treba k nemu pripojiť, ak to vyhotovený záznam umožňuje, doslovný prepis záznamu, ktorý vyhotoví príslušník Policajného zboru vykonávajúci odpočúvanie v rozsahu zistených skutočností významných pre trestné konanie s uvedením údajov o mieste, čase, orgáne, ktorý záznam vyhotovil, a zákonnosti vykonávania odpočúvania. Záznam telekomunikačnej prevádzky sa na vhodných elektronických nosičoch uchováva v celosti v spise, ktorých kópie si môže vyžiadať prokurátor a obvinený alebo obhajca. Po ukončení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky si obvinený alebo obhajca môžu na svoje náklady vyhotoviť prepis záznamu telekomunikačnej prevádzky v rozsahu, v akom to uznajú za vhodné.
Ak sa pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky nezistili skutočnosti významné pre trestné konanie, orgán činný v trestnom konaní alebo príslušný útvar Policajného zboru musí získaný záznam predpísaným spôsobom bez meškania zničiť. Stále sme rozprávali o nasadzovaní informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní. To je presne tá situácia, ktorú si temer všetci novinári, všetky médiá a aj, žiaľ, aj politici mýlili pre tej "kauze odposluchu", keď sa jednalo o úplne iné nasadzovanie informačno-technických prostriedkov, o spravodajské nasadzovanie, kde platia úplne iné pravidlá.
Takže teraz k nasadzovaniu informačno-technických prostriedkov operatívnymi zložkami Policajného zboru, Zboru väzenskej justičnej stráže, Colnej správy, Vojenského spravodajstva, Slovenskej informačnej služby a Železničnej polície, teda v tzv. spravodajskom nasadzovaní informačno-technických prostriedkov. Špeciálne to priblížim na Vojenskom obrannom spravodajstve. U ostatných je postup obdobný, každý z vyššie uvedených orgánov má vlastný podobný zákon. Na úvod je dôležité uviesť to, že Vojenské obranné spravodajstvo nedisponuje vlastným zariadením na vykonávanie odporúčania a zaznamenávania v rámci telekomunikačných činností. Všetky tieto realizuje výlučne prostredníctvom Policajného zboru, rovnako ako všetky ostatné vyššie uvedené orgány s výnimkou Slovenskej informačnej služby, ktorá vlastným odpočúvacím zariadením disponuje. Už táto skutočnosť vylučuje nelegálne odpočúvanie na Vojenskom obrannom pravodajstve.
Postup je teda, a to, prosím pekne, minimálne posledných desať rokov, povedané ľudskou rečou, nasledovný:
Pri plnení zákonom stanovených úloh a na základe vyhodnotenia aktuálnej spravodajskej situácie v odôvodnených prípadoch oprávnený spravodajský dôstojník pri svojej operatívnej činnosti dospeje k záveru, že je potrebné nasadenie informačno- technických prostriedkov na takzvanú osobu spravodajského záujmu. Zlyhali podľa jeho názoru už všetky iné postupy a použité operatívne prostriedky. Napríklad legalizačné dokumenty, to sú krycie listiny, rôzne ďalšie dokumenty, preukazy a podobne. Alebo zlyhalo aj nasadenie takzvaných legalizantov, to sú spravodajskí agenti, ktorí pôsobia na určitých pozíciach v rámci civilných pozícií, bez toho, aby niekto vedel, že sú to spravodajci. Alebo ich nie je možné použiť, a preto je nevyhnutné nasadiť informačno-technický prostriedok. S touto požiadavkou príde tento spravodajca, ten spravodajský dôstojník za svojím šéfom, ten príde za ďalším šéfom a tak ďalej. Nebudem, lebo nemôžem tu prezrádzať presne podrobností a počet tých úrovní a presné pozície. Ono to ani je podstatné a nie je to ani podstatné a nie je to ani žiaduce. Udeje sa to niekoľkokrát, je k tomu zorganizovaná niekoľkokrát takzvaná operatívna porada, až padne rozhodnutie predložiť, finálne rozhodnutie predložiť riaditeľovi Vojenského obranného spravodajstva k podpisu žiadosť o nasadenie informačno-technického prostriedku. A Vojenské obranné spravodajstvo v tejto žiadosti žiada o vydanie príkazu pre Policajný zbor na odpočúvanie a zaznamenávanie v rámci telekomunikačných činností.
Táto žiadosť obsahuje druh informačno-technického prostriedku, ktorý sa má použiť, miesto jeho použitia, navrhovaný čas trvania jeho použitia, údaje o osobe, voči ktorej sa má tento prostriedok použiť, všetky informácie, a to si dovolím zdôrazniť, o predchádzajúcom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní činnosti a dôvody na použitie informačno-technických prostriedkov. Táto žiadosť je následne po jeho podpísaní postúpená sudcovi. Jedine sudca má právo rozhodnúť o tom, či nasadenie informačno-technických prostriedkov povolí, alebo nepovolí. Má právo vyžiadať si akékoľvek doplňujúce informácie, akékoľvek doplňujúce dokumenty, materiály, má právo vyžiadať si hoci aj celý spis. Má právo ktorúkoľvek žiadosť zamietnuť. Sudca môže vydať súhlas tiež až na šesť mesiacov, avšak zvyčajne v prípade Vojenského obranného spravodajstva ho vydáva na maximálne na tri mesiace. A sudca má povinnosť v prípade, že súhlas na nasadenie informačno-technického prostriedku dá, neustále skúmať, či dôvody na tento súhlas neskončili počas celej doby, po ktorú je informačno-technický prostriedok nasadený. Čiže nie je vôbec pravda, že by sudcovia automaticky všetko schvaľovali. Sudcovia nie sú gumení panáci, ktorí by podpisovali niečo, čo si dobre neoveria.
V roku 2011 bolo na krajské súdy a Špecializovaný trestný súd podaných spolu 2 802 žiadostí o nasadenie informačno-technických prostriedkov v zmysle zákona č. 166/2003. Dvetisíc sedemsto trinástim žiadostiam súdy vyhoveli a osemdesiat deväť ich zamietli. Pre príklad, v roku 2011 odmietli Policajnému zboru štyridsať jeden žiadostí z celkového počtu tisíc osemsto osemnásť. V prípade Colnej správy bolo z dvesto osemnástich žiadostí trinásť odmietnutých. V prípade Vojenského spravodajstva bolo zo sto štyridsať osem žiadostí desať odmietnutých. Zboru väzenskej a justičnej stráže bolo odmietnutých dvadsať štyri žiadostí z osemdesiat štyri podaných. A Slovenskej informačnej službe bola sudcom odmietnutá jedna žiadosť z päťsto tridsať jedna podaných.
Vráťme sa ale k Vojenskému obrannému spravodajstvu a k postupu, ktorý popisujem. Čo sa udeje potom, ako dá sudca súhlas. Keď dá sudca súhlas na nasadenie informačno-technického prostriedku, riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva podpíše ešte jednu žiadosť. A to je takzvaná žiadosť o stotožnenie telefónneho čísla. Je to preto, aby sa overilo, že v reálnom čase nasadzovania toho informačno-technického prostriedku predmetné číslo naozaj používa osoba, na ktorú povolenie a nasadenie informačno-technického prostriedku bolo vydané sudcom. To znamená, aby sa nestalo to, že za ten čas, krátky čas, by bola účastnícka telefónna stanica napríklad prevedená na niekoho iného a vlastne na základe súhlasu sudcu by bol odpočúvaný nejaký iný človek. Obe tieto žiadosti sú naraz predložené na Policajný zbor a tento až po stotožnení účastníckej stanice realizuje samotný odposluch účastníckej stanice.
Kolegovia, kolegyne, z toho, čo som doteraz uviedol, vidíte, akými bludmi doslova bludmi ohľadne nejakého okamžitého odpočúvania na príkaz niekoho, a to je jedno, či ministra alebo riaditeľa VOS, alebo čo ja viem koho, dokáže buď úmyselne, alebo z nevedomosti niekto kŕmiť slovenskú verejnosť.
Poďme ďalej. Pri priebehu nasadenia informačno-technických prostriedkov sa na Policajnom zbore nahrávajú všetky hovory, všetky telefónne hovory a potom cez "sieť" tečú tieto údaje z Policajného zboru na Vojenské obranné spravodajstvo. V minulosti to bolo realizované prostredníctvom ukladania na prenosné CD-nosiče, ktoré fyzicky prenášal dôstojník Vojenského obranného spravodajstva. Dnes je to už sofistikovanejšie. Na Vojenskom obrannom spravodajstve sa údaje ukladajú do elektronického archívu na určité obdobie a potom sa údaj likviduje. Oprávnení príslušníci Vojenského obranného spravodajstva nevyhotovujú doslovný prepis zvukového záznamu, ktorý je použiteľný ako dôkaz v trestnom konaní. V zmysle § 7 ods. 2 zákona č. 160/2003 Z. z. ale o jeho obsahu spracujú takzvaný operatívny záznam, ktorého súčasťou môžu byť aj výpisky z relevantných častí zaznamenanej telekomunikačnej činnosti. Čiže je rozdiel medzi doslovným prepisom telefonického hovoru, ktorý môžu robiť len policajti a Zbor väzenskej a justičnej stráže v trestnom konaní, a rozdiel medzi tým, čo sa zjavovalo v médiách, to jest takzvané výpisky a poznámky, ktoré z určitej časti môžu sa kryť s časťou telefonických hovorov v prípade, že ten telefonický hovor je krátky.
Uvedené operatívne záznamy sú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 198 a 94 o Vojenskom spravodajstve súčasťou evidencií, ktoré je Vojenské obranné spravodajstvo oprávnené viesť. V týchto evidenciách Vojenské spravodajstvo zhromažďuje, uchováva a využíva informácie o skutočnostiach a osobách, ktoré majú priamu súvislosť s plnením zákonom stanovených úloh. Čiže tieto výpisky boli s najväčšou pravdepodobnosťou tie materiály, ktoré sa zjavovali na jeseň minulého roku vo viacerých médiách. A tieto výpisky nemusí Vojenské obranné spravodajstvo bezodkladne likvidovať, ako je to pri tých doslovných prepisoch, ktoré nie je možné využiť ako dôkazy pri nasadzovaní informačno-technických prostriedkoch v trestnom stíhaní. Tieto výpisky môže Vojenské obranné spravodajstvo udržiavať a viesť v evidencii určitú dobu.
Systém je bezpečný z hľadiska ochrany záznamov, umožňuje len priebežné mazanie výpiskov, poznámok, a to len na webovom serveri vo Vojenskom obrannom spravodajstve, nie na iných serveroch, kde sa kompletné záznamy uchovávajú. Čiže v žiadnom prípade neumožňuje akékoľvek vymazanie kompletných záznamov. To zasa bolo jedno z tvrdení jedného z poslancov Národnej rady a súčasného ministra, ktorý sa zúčastnil "tej kontroly" na Vojenskom obrannom spravodajstve a mal pocit, že objavil nejakú teplú vodu. Informačné technológie mu zrejme veľa nehovoria. A tak s týmto svojím objavom vtedy hneď bežal do médií, že na Vojenskom obrannom spravodajstve sa čosi pokúsili mazať, aj čosi mazali a že sa im to celé nepodarilo. Nenechal si to v tom čase pracovníkmi IT na Vojenskom obrannom spravodajstve ani len vysvetliť. A médiá písali a písali a ľudia čítali. Tak isto systém, ktorý tam je, neumožňuje nekontrolovaný výstup výpiskov, teda tých poznámok, a to z dôvodu takzvaného logovania každého prístupu a výstupu k systému jednotlivými oprávnenými spravodajskými dôstojníkmi. Žiadne medializované výpisky neunikli zo systému, ale boli vyhotovené ich fotokópie, čím zlyhal ľudský faktor, a nie systém.
Ešte zopár poznámok uvediem, aby ste ešte lepšie pochopili danú problematiku a chybné výklady, ktoré odzneli v médiách s úst novinárov a, žiaľ, aj mnohých politikov, či dokonca niektorých bezpečnostných analytikov. V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, takzvaný zákon o ochrane pred odpočúvaním, môžu byť informačno-technické prostriedky použité len vtedy, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obrany štátu, na predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných. To jest nielen na zabezpečovanie bezpečnosti štátu, ako to deklarovali mnohí politici aj média, ale napríklad aj na predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti. Ja som to citoval presne, dámy a páni, sú tam štyri na sebe nezávislé dôvody, pre ktoré je možné požiadať sudcu o nasadenie informačno-technických prostriedkov. Dôstojníci Vojenského obranného spravodajstva ovládajú zákon, sudcovia ovládajú zákon, len tí, ktorí sa k nemu vtedy tak mohutne vyjadrovali, politici, novinári a bezpečnostní analytici ten zákon neovládajú.
Takže nie je pravdou, že Slovenská informačná služba, Vojenské obranné spravodajstvo alebo Colná správa, ale aj tí ďalší, o ktorých som hovoril, nemôžu nasadzovať informačno-technické prostriedky na predchádzanie trestnej činnosti, práve naopak, zákon to explicitne uvádza. Môžu. Je totiž zásadný rozdiel medzi predchádzaním trestnej činnosti a medzi vyšetrovaním trestnej činnosti. Vraciam sa k tomu, čo som predtým povedal, vyšetrovať trestnú činnosť môže len Policajný zbor, Zbor väzenskej a justičnej stráže, tento vyšetruje podľa úplne iného, respektíve ten nasadzuje ITP-éčka podľa iného zákona, a na predchádzanie trestnej činnosti môžu všetky tie ďalšie inštitúcie, o ktorých som rozprával, žiadať o súhlas sudcu, môžu ten súhlas dostať. Aj ho dostávajú, aj tú korupciu a tej korupcii, tej trestnej činnosti naozaj predchádzajú, poniektorí.
Ďalej, Vojenské obranné spravodajstvo už niekoľko rokov nemôže zákonným spôsobom od príslušného operátora získať takzvané billingy. Billingy to sú informácie, komu dotknutá osoba telefonovala, čiže nie obsahovo, sú to výpisy vlastne, s kým tá osoba spravodajského záujmu hovorila. Niekedy by postačovalo aj toto. A nemôžu to získať preto, lebo Krajský súd v Trenčíne a jednotliví operátori majú na daný program rozdielny právny výklad. Aby ste tomu rozumeli. Krajský súd v Trenčíne tvrdí, že billingy sú povinní vydať operátori bez súhlasu súdu. Operátori zasa tvrdia, že na to bez súhlasu majiteľa telefónnej stanice nie je zákonný dôvod. Taký začarovaný kruh. Aby to bolo ešte zaujímavejšie, tak toto sa napríklad netýka Slovenskej informačnej služby. Viete prečo? Lebo žiadosti od Slovenskej informačnej služby v uvedených veciach rozhodujú iné krajské súdy s odlišným právnym názorom ako Krajský súd v Trenčíne. Kocúrkovo? Áno, Kocúrkovo. A na uvedený problém Vojenského obranného spravodajstva už v minulosti, Vojenské obranné spravodajstvo už v minulosti viackrát poukázalo a žiadalo o zaujatie stanoviska aj Najvyšší súd. Zatiaľ sa neudialo nič, majú asi iné starosti tam. A táto situácia je už niekoľko rokov, to nie je ani rok, ani dva.
To znamená v praxi čo? To znamená v praxi to, že Krajský súd Trenčín odmietne žiadosť o akýkoľvek billing, o výpis, čo je v podstate taká ľahšia forma obmedzenia tej osoby spravodajského záujmu, ale na ten istý prípad následne povolí nasadenie odpočúvania, nasadenie informačno-technických prostriedkov. A aj to negatívne ovplyvňuje počet nasadzovaných informačno-technických prostriedkov, ktoré realizuje Vojenské obranné spravodajstvo, pretože oni sú vlastne nútení týmto spôsobom žiadať o nasadenie odposluchov aj v takých prípadoch, kde by im vyslovene stačil ten výpis tých hovorov, kde by zistili, či ten človek dotyčný niekomu telefonoval alebo nie. Samozrejme, že nie vždy ten súhlas dostanú na to nasadenie ITP. A pritom na tie výpisy v prípade, že by ten právny názor bol rovnaký, aký právny názor zastával krajský súd, ktorý rozhoduje o SIS-ke, tak ten súhlas by im poskytnutý bol.
To znamená, minulý rok zavádzala verejnosť aj zastupujúca ministerka obrany Iveta Radičová, keď kritizovala Vojenské obranné spravodajstvo za to, že používalo nasadzovanie informačno-technických prostriedkov aj tam, kde postačovali tieto billingy. No, ako ich mali používať, keď sa k ním už dlhú dobu, niekoľko rokov nevedia dostať?
Dámy a páni, teraz zopár postrehov k chúlostivej téme - k nasadzovaniu informačno-technických prostriedkov na novinárov a na politikov. Pamätáte sa na pamätný výrok vtedajšej premiérky Slovenskej republiky o principiálnej neprípustnosti odpočúvania novinárov? Tak zákonného, aj nezákonného? Právna rovina je však taká, že žiaden zákon nepriznáva imunitu novinárom pred odpočúvaním. Žiaden. Pravdou je len to, že novinári majú právo na ochranu svojho zdroja. Avšak pokiaľ sú splnené zákonné dôvody a jedným z nich je podozrenie z - a teraz vymenujem - z činnosti ohrozujúcej ústavné zriadenie, zvrchovanosť, územnú celistvosť a obranyschopnosť Slovenskej republiky, 2. z aktivít cudzích spravodajských služieb, 3. z terorizmu, 4. zo skutočností spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť vojensko-hospodárske záujmy Slovenskej republiky a po 5. z ohrozenia alebo úniku údajov obsahujúcich skutočností tvoriace predmet štátneho a služobného tajomstva, po novom sú to utajované skutočnosti - a sudca sa s dôvodmi v žiadosti stotožní a dá súhlas na nasadení informačno-technického prostriedku, tak nie je o čom diskutovať. Pretože pred zákonom sme si všetci rovní. Zamestnanci, podnikatelia, novinári a aj politici.
Pamätáte si minulý rok na "škandál" s údajným odpočúvaním štyridsiatich poslancov a niekoľkých novinárov, o ktorom hovoril poslanec za Slovenskú národnú stranu Igor Štefanov? Vtedajší poslanec a terajší minister vnútra to komentoval takto, citujem: "Treba sa na to spýtať, treba sa spýtať na to na Krajskom súde v Nitre." Čo tým naznačoval? Že Krajský súd v Nitre dal súhlas na odpočúvanie politikov? A teraz sa pýtam, bol by v tom problém, ak by bol nejaký politik napichnutý pri splnení zákonných požiadaviek? Hovorilo sa o odpočúvaní podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky Milanovi Hortovi z SDKÚ. Čo si o tom myslíte? Bol by to problém, keby bol medzi tými odpočúvanými aj podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky a odpočúvanie by bolo zákonné so súhlasom sudcu? Ja som presvedčený, že by to problém nebol. Tak ako to nie je problém ani v prípade žiadneho novinára.
Pamätáte si na reakciu vtedajšieho ministra vnútra Daniela Lipšica? Bolo to niečo v zmysle: Neviem, kto je odpočúvaný a ani sa o to nestarám. Dôležité je, že každý odposluch je realizovaný výlučne na základe riadneho súdneho príkazu v zmysle zákona. Táto kontrola je v Policajnom zbore vykonávaná pravidelne. Áno, toto je to správny postup. A podobne je to aj na ministerstve obrany. Minister síce "môže tušiť" alebo predpokladať, ktoré spravodajské informácie pochádzajú z odposluchov, aj to nie vždy, pretože oni mohli byť získané napríklad s pomocou, prostredníctvom agentov. Niekde je to viac-menej jasné, že je to z odposluchov, ale minister Vojenské obranné spravodajstvo necháva konať autonómne. Tak je to teraz a tak to bolo aj v minulosti. Rovnako ako minister financií sa "nemontuje" do činnosti Colnej správy. Ja si myslím, že minister Kažimír nerieši a určite, myslím si, že ani neovláda, teda určite neovláda, koho Colná správa odpočúva. On možno to, že Colná správa realizuje nasadenie informačno-technických prostriedkov ani nevie. Lebo sú tam na to iní ľudia. Takisto si myslím, že Tomáš Borec ako minister spravodlivosti nerieši nasadzovanie informačno-technických prostriedkov v prípade Zboru väzenskej a justičnej stráže.
Málo ľudí vie, že pri novinároch a politikoch je podstatne sťažené získavanie informácie inými operatívnymi spôsobmi ako nasadením informačno-technických prostriedkov. V zmysle platnej legislatívy, zákon č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve, legalizačnými dokumentmi nemôžu byť preukazy poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, členov vlády Slovenskej republiky, služobné preukazy sudcov a prokurátorov, preukazy šéfredaktorov, redaktorov, moderátorov, zamestnancov alebo spolupracovníkov periodickej tlače alebo iného hromadného informačného prostriedku. Aby ste tomu porozumeli, určite nemáme medzi sebou agenta ani Vojenského obranného spravodajstva, ani Slovenskej informačnej služby a takisto sa nenachádza ani medzi novinármi, lebo to zákon zakazuje, a medzi ďalšími, čo som vymenoval. Takisto napríklad osobou konajúcou v prospech Vojenského spravodajstva nesmie byť príslušník ozbrojeného bezpečnostného zboru podľa osobitného predpisu, vydavateľ periodickej tlače, prevádzkovateľ iného hromadného informačného prostriedku, šéfredaktor, redaktor, moderátor, zamestnanec alebo spolupracovník periodickej tlače alebo iného hromadného informačného prostriedku.
Nasadenie informačno-technického prostriedku, áno, je to len krajný prostriedok v prípade zákonom stanovených podmienok. Najprv musia byť vyčerpané všetky ostatné. Avšak práve v prípade novinárov, ale aj politikov, a to som spomenul vo vyššie, čo som hovoril dva vyššie spomenuté paragrafy, je to "čerpanie" tých iných možností výrazne sťažené. Skrátka, tých možností majú spravodajcovia výrazne menej. Je zároveň pravda, že novinári majú v zmysle tlačového zákona právo na ochranu svojho zdroja. Nie je však pravdou, že si môžu robiť čo chcú. A napríklad úniky utajovaných skutočností alebo terorizmus, ale aj vyššie uvedené tri dôvody, sú dôvodmi, keď sme si pred zákonom všetci rovní, tak občania, ako aj politici, ako aj novinári.
Ja som presvedčený, že každý sudca povolenie žiadosti na nasadenie informačno-technických prostriedkov na novinára alebo politika posudzuje veľmi dôsledne s prihliadnutím na všetky súvisiace zákonné normy a súvislosti. A teda u novinárov aj s prihliadnutím na tlačový zákon a možnosť "prezradenia" novinárskeho zdroja a u politikov zase s prihliadnutím na to, že môžu byť odpočuté citlivé informácie z prostredia politickej strany, ktorú politik zastupuje. A sudca musí byť skalopevne presvedčený, keď takéto nasadenie informačno-technického prostriedku, napriek tomu, že ide o novinára alebo že ide o politika, keď ho napriek tomu podpíše.
Záverom by som chcel ešte uviesť jedno napoly odborné, napoly politické posolstvo a jeden hypotetický príklad. Podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná. Na Slovensku nie je problémom legálne odpočúvanie. Problémom je odpočúvanie nelegálne. Aj napríklad prostredníctvom tzv. buldogov. Niektorí možno vedia, o čom hovorím. A toto predmetný návrh zákona nerieši vôbec. Pri legálnom odpočúvaní aj nedávna minulosť ukázala, že problémom nie je samotné nasadzovanie informačno-technických prostriedkov. Problémom sú úniky utajovaných skutočností, úniky informácií o osobách, voči ktorým boli nasadené informačno-technické prostriedky, a ich prepisy a následne falzifikáty prepisov alebo výpiskov, ktoré táto prax podporuje. Problémom sú teda úniky, ktoré sú buď priestupkami, alebo sú aj trestnými činmi. Úniky, pri ktorých mnohí zlyhávajú osobnostne a na veľmi citlivom poli. Zlyhávajú dôstojníci, ktorí majú prístup k citlivým údajom, protizákonným kopírovaním materiálov a ich poskytovaním nečestným politikom. Zlyhávajú nečestní politici, ktorí v snahe zlikvidovať svojho politického súpera, tieto citlivé údaje poskytnú médiám. Zlyhávajú médiá a zlyhávajú novinári, ktorí by v zmysle zákona mali tieto materiály odniesť na políciu alebo na NBÚ a ktorí ich miesto toho v honbe za čítanosťou bez váhania uverejnia. Takéto konanie brutálne poškodzuje všetkých. Odpočúvaných a aj odpočúvajúcich, teda spravodajské služby či iné štátne orgány. A zlyhávajú aj tí z nás, ktorí toto správanie vyššie uvedených osôb a organizácií miesto pranierovania v tichosti tolerujú. Toto sú problémy, ktorým sa venujeme a o ktorých rozprávame málo. S niektorými by si vedela dať rady polícia či prokuratúra, keby dané štátne orgány chceli konať. A s niektorými sa budú musieť vyššie menované skupiny ľudí popasovať vo svojom vnútri. Na tie totiž nepomôže žiadne vyšetrovanie a žiadne zákony.
A teraz na záver ten hypotetický príklad. Opakujem, podobnosť s akoukoľvek skutočnosťou je čiste náhodná. Predstavte si, že minister obrany disponuje spravodajskými informáciami o komplote niektorých zamestnancov, predstaviteľov dodávateľskej firmy, sprostredkovateľa pri uzatváraní viacročnej zmluvy. Všetci títo chcú skrátka spoločne podojiť rezort, chcú podojiť štát, chcú podojiť daňových poplatníkov. Všetci sa správajú nečestne. Zamestnanec pravidelne informuje dodávateľa aj sprostredkovateľa o obchodnej taktike vyjednávacieho tímu ministerstva, pretože sám je členom toho tímu. Minister ho tam dal. Dodávateľ a sprostredkovateľ sa vedia vždy pripraviť na rokovanie a sú vo výhode a ide tam o obrovské peniaze. Tieto informácie Vojenské obranné spravodajstvo získa aj nasadením informačno-technického prostriedku, áno, na toho zamestnanca, na zástupcov dodávateľa a aj na toho sprostredkovateľa, so súhlasom sudcu, pretože sudca sa s tým stotožní. Všetky zúčastnené osoby však komunikujú dostatočne opatrne, aby nebolo možné obviniť ich z trestného činu. Avšak nie dostatočne opatrne na to, aby minister aj na základe týchto spravodajských informácií, ktoré získava, ktoré dostal z tohto nasadenia informačno-technického prostriedku, nemohol konať. Minister obrany zmení vyjednávací tím, zmení taktiku, dodávateľ stratí nečestnú výhodu, vyjednávaciemu tímu sa podarí vypustiť sprostredkovateľa, úplne ho vypustiť z reťazca, a uzavrie zmluvu s dodávateľom napriamo. Urobí tak napriek tomu, že za zamestnancom aj sprostredkovateľom stoja tvrdí chlapci zbrojárskej loby a ešte aj určitých iných skupín. A nikto si to voči ním v minulosti nedovolil, aj keď tieto podozrenia boli už aj predtým. Výsledkom sú ušetrené milióny eur. Je zabránené vojensko-hospodárskym škodám mimoriadneho rozsahu, je predídené trestnému činu, žiadne výpisky a poznámky z nasadenia informačno-technického prostriedku neuniknú, nikto sa o ničom nedozvie. A ja tvrdím, že všetci, dôstojníci aj analytici Vojenského obranného spravodajstva, ktorí o nasadenie informačno-technických prostriedkov požiadali, sudca, ktorý nasadenie informačno-technických prostriedkov povolil, a nakoniec aj ten minister obrany, ktorý spravodajské informácie správne vyhodnotil a využil v prospech našej spoločnosti, tí všetci odviedli poctivú, čestnú a skvelú prácu. Pretože, ako s obľubou hovorí Richard Sulík, chliev sa predsa nedá vyčistiť vatovými tyčinkami.
Ďakujem vám, že ste ma vydržali počúvať až do konca. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ďakujem ti, Ľubo, za túto jednu z najrozumnejšie strávených hodín od začiatku volebného obdobia v tomto parlamente. Ďakujem ti i za ten absolútne hypotetický príklad, ktorý si na záver uviedol, a za tvoju nehypotetickú rolu v tomto prípade. Viete, ja som laik v odpočúvaní. Môj priateľ Šebej pred rokmi, vzhľadom na môj zvučný hlas, povedal taký šebejovský bonmot: "Osuského netreba odpočúvať, jeho stačí počúvať, niekedy aj cez zavreté dvere."
Keď sa zamyslím nad tým, že by som ako občan Spojených štátov, čisto hypoteticky, mohol zabrániť tragédii 11. septembra tým, že by som spadol, to je zase hypotéza, medzi sto miliónov, také kapacity to nemalo, odpočúvaných Američanov, tak by som tak urobil s radosťou a spadol by som do toho bez nároku na poškodenie svojich ľudských práv, aj keby som nemal v Dvojičkách manželku, manžela, brata, sestru a nikoho z rodiny. Inými slovami, normálny občan... Lebo ľudia sú dvoch kategórií: jedna žije v súlade so zákonmi a normami a  iná ich porušuje. Ak sa podarí za nasadenia čohokoľvek zabrániť zlým veciam, nemajú sa statoční a slušní ľudia čoho báť.
Pokiaľ ide o odpočúvanie sekretáriek, tí, ktorí sa na to pamätáte, sú to desiatky rokov dozadu, keby Willy Brandt, spolkový kancelár, odpočúval Güntera Guillauma, jeho kariéra nemusela skončiť tak smutne, ako skončila.

Ďakujem pekne. Mali sme si tu teda možnosť vypočuť teóriu odpočúvania, ako by sa to teda správne malo robiť, ako by sa mali teda správne novinári a politici správať, ako by to teda malo de lege ferenda byť.
No, je však ale smutné, že práve rečník, ktorý vystúpil, sa podľa môjho názoru takýmto spôsobom nesprával. Kebyže sa pán Galko by bol správal týmto spôsobom, ako to všetko popisoval, tak myslím si, že by tu tá kauza, ktorá vznikla, nebola. Na druhej strane, no chcem sa spýtať potom, lebo v rámci tej kauzy sa objavili aj také informácie, že boli údajne odpočúvaní aj spolustraníci pána poslanca Galka, ako pán Miškov, potom tuším tam bol, nejaké meno Szabó, spomínaný, plus ďalší, no tak chcem sa spýtať teda pána Galka, teda tu v tomto momente, tu na tomto mieste: Dialo sa to, alebo nedialo? Ja neviem, lebo ja som to iba v novinách ako započul, videl napísané. Že je to pravda, nie je to pravda? Už sa vyjadrite teda aj k tomuto, teda vo vzťahu k vašim kolegom.
Lebo ja si myslím, že zákon by mal byť dodržiavaný. A to je jedno, kto je, aký je tam minister. Spravodajské služby majú byť využívané na obranu Slovenskej republiky a plus teda na úlohy, ktoré im zveruje zákon, ale nie na politické ciele. Toľko z mojej strany.

Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec Galko, v tej vašej dlhej reči, ktorú ste mali, a ja dám za pravdu aj pánovi poslancovi Martvoňovi, ste presne popísali ako to, ako to zákony hovoria, ako treba odpočúvať, ako treba postupovať pri odposluchoch, kedy je súhlas zákonného sudcu a tak ďalej. Len, naozaj ten problém bol ten, že sa nepostupovalo podľa zákonov, keď vy ste boli ministrom obrany. A obvinili ste takmer všetkých, novinárov, obvinili ste politikov, ďalších ľudí, ktorí nejakým spôsobom, si myslíte, že vám ubližovali, že všetci zlyhali, len teda vy ste, vy ste nezlyhali.
Čo ma, čo ma však zarazilo, bola ešte jedna vec. A to boli billingy, že Krajský súd v Trenčíne vám nepovoľoval billing. Tak my sme s tým, my sme s tým nemali nikdy problém, aj tých billingov sme mali viac, tých žiadostí o billingy, ako boli samotné odposluchy. Kebyže tak postupujete, ako sme postupovali my, že najskôr urobíte tie kroky, ktoré máte podľa zákona, a tie ste tu spomínali, čiže bolo v prvom rade využitie iných prostriedkov, to sú aj tie billingy, tie výpisy z účtov, a až potom, keď si to overíte takto, až potom idete na reálne odposluchy, tak by to možno nedopadlo, tak ako to dopadlo.
Porovnávali ste ministerstvo spravodlivosti, že minister spravodlivosti nezasahuje do Zboru väzenskej a justičnej stráže, minister financií nezasahuje do odposluchov colníkom a tak ďalej. No, na ministerstve obrany je to inak. Tam je presne zo zákona stanovené, že obidve spravodajské služby patria priamo a zodpovedajú riaditelia týchto služieb priamo ministrovi. Takže toto porovnanie si myslím, že nebolo, nebolo korektné.
A mne z toho celého vyplýva, aj z tej rozpravy, ktorú ste vlastne, vlastne mali, a z toho vystúpenia, že vlastne ten zákon, ktorý tu predkladá poslanec Fedor o zvýšenej ochrane pred odposluchmi a zvýšenej kontrole, že vlastne ani nie je potrebný.

Ďakujem pekne. Pán Martvoň, pozrite sa, ja vám to tu zopakujem už, ešte jedenkrát. Zoberte na to jed, že ja som čestný človek a že tá kauza bola kvôli niečomu úplne inému, bolo potrebné sa zbaviť nepohodlného ministra, ktorý prekazil veľkú korupciu a ktorý prekazil obrovské kšefty, tak červeným, ako aj modrým, za tým si stojím a raz tá pravda vyjde najavo. Na vašu konkrétnu otázku vám poviem konkrétnu odpoveď: Nie, neboli odpočúvaní, neboli nasadené žiadne odposluchy na žiadnych straníckych kolegov mojich. Bol to čistý blud, čistý výmysel, ktorý sa začal šíriť a ktorý niekto si normálne sprosto vymyslel.
Čo sa týka vás, pán poslanec Baška, k vám je veľmi ťažko sa vyjadrovať, viete, lebo ja som dostal do ruky všetky tie, tie špinavé biznisy, ktoré sa tam diali za vás. Tie, tie člny bez motorov, dvojnásobne predražené, počítače, štvornásobne predražené, nakupované v utajovanom režime, také, ktoré sa dajú bežne kúpiť. Modernizácia vrtuľníkov, ktoré boli po životnosti, a "moky" za kopu prasačín všelijakých a vy ste o týchto veciach mali informácie. Pán Baška, vy ste mali o týchto veciach informácie a položme si otázku, položte si otázku, alebo odpovedzte čestne ľuďom, či ste všetky spravodajské informácie, ktoré ste dostali, či ste ich podpísali. Alebo či tie, ktorých ste sa báli a ktoré išli smerom k vašej strane alebo k vašim určitým ľuďom, ste vrátili bez toho, aby ste tam dali svoj podpis. Veľmi ťažko sa mi je k vám vyjadrovať.
Čo sa týka tých billingov, je to tak. Neviem, kedy sa to stalo, naozaj Krajský súd v Trenčíne tie billingy jednoducho nedáva. Ale, opakujem ešte raz, viete, s vami sa rozprávať, keď vy ste tam boli taký, s prepáčením, ja vás nechcem uraziť, ale taký trtko, ktorému tam dali šesť ľudí, minister úplne iný a on teraz nemohol tam nič urobiť. No, ja by som strašne chcel vedieť, či vy ste vedeli, keď ste taký múdry, že kto bol za vašej éry odpočúvaný... (Ukončenie vystúpenia časomerom.)