8. schôdza

Ja chcem len zareagovať.
Ďakujem, pán Daniš, že ste aj na mňa reagovali, ale v zásade ste chválili pána ministra, však to je v poriadku, to sa ráta, to sa vám pripíše niekde. (Smiech v sále.)
Ale ja chcem pánovi Poliačikovi povedať, že ty si tak vyštartoval. Však ja som len hovoril v dobrom, že keď ja verím, že sú možno nejaké koncepcie, o sedení na vreci, o tom ja nehovorím „nie“. Ale nemusel si zrovna mi tu spraviť prednášku o pani Montessori. Len ja u vás identifikujem to, proste upozorňujem na to, lebo tu ináč bol systém práce aj terajšej opozície, že keď im ľudia neuverili, tak povedali, že ľudia sú blbí, hej, že nieže oni robia niekde chybu. Čiže nechoďte aj vy tým systémom, hej, že proste ak máš pocit, že to je správne, ono sa dá presvedčiť o tom tak, že vyhráte voľby a môže to tu vyzerať úplne inak, hej. (Reakcia poslanca.) No tak ale nechaj ma dohovoriť, ja ti skúšam poradiť. A fakt tu oplývate obrovským množstvom geniálnych nápadov. Tak proste jedna z ciest, ako ich presadiť nenásilnou formou, je vyhrať voľby. Čiže skúste sa nad tým zamyslieť. Však dajte hlavy dokopy a porazte ich. Dajú sa poraziť. A potom budeme všetci tu povinne sedieť na vreci. Veď ale zatiaľ ja som to len ilustroval, čo by mal robiť ten človek miesto toho, aby teda riadil, že bude musieť rozprávať s ľuďmi, ktorí si myslia, že sedieť na vreci môže tiež byť akože dobrý výchovný proces. Čiže ja nevylučujem, že môže to v zásade byť. Ale sa už tak poznáme, vieš, že som trošku konzervatívnejší.
Ďakujem.

Nech sa páči, pani poslankyňa Žitňanská, prihlásená do rozpravy. Máte slovo.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Až mi je ľúto teraz, mám až zábranu vstúpiť do tejto šarmantnej chlapčenskej debaty, ktorá tu prebieha po ránu. Ale pokúsim sa trošku vážnejšie hovoriť, pretože myslím si, že je to vážna téma.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, ja som presvedčená, a hovorím to poslednú dobu často, pretože naozaj je to moje vnútorné presvedčenie, že mnoho vecí sa na Slovensku za dvadsať rokov naozaj podarilo a máme byť na čo hrdí. Ja viem, že sú takí, ktorí si myslia, že skoro nič sa za to obdobie nezmenilo, ale ja som presvedčená, že máme byť na Slovensku na čo hrdí. Ale myslím si, že ak sa hovorí, že nie je veľká téma, tak podľa mojej mienky pre Slovensko existuje jedna veľká téma. A tou veľkou témou sú fungujúce inštitúcie na Slovensku, a to oddola až hore všetko tu, pretože to, čo sa nám za 20 rokov nepodarilo, tak to sú fungujúce inštitúcie, aby tento štát naozaj normálne fungoval a poskytoval tie služby ktoré poskytovať má občanom, ktorí, áno, platia si tieto služby svojimi daňami a mali by za to dostať to, čo si platia, veľmi zjednodušene politicky povedané. A vidíme to dnes a denne. Ja som to pomenovala tak abstraktne, pretože to, čo som pomenovala takto abstraktne, to je problém, keď budem uvádzať akékoľvek príklady, tak o fungujúcich inštitúciách je to, že sa môže na Slovensku stať, že tri roky si niekto nevšimne, že nejaké dievčatko chýba, že štátne orgány štandardne nerozhodujú v tridsaťdňových lehotách, keď ich majú dodržať, niekedy im to trvá veľmi, veľmi dlho, čím sa vytvára priestor pre korupciu a, samozrejme, môžem skončiť aj pri súdoch, ale nebudem dnes hovoriť o súdoch.
Áno, môžeme kľudne sa stotožniť s tým, že naše fungovanie štátnych inštitúcií je drahé, ale ja nehovorím slovo drahé v zmysle nejakého absolútneho čísla, pretože je drahé na to, ako je neefektívne. Takže z tohto pohľadu podľa mňa každý, kto začne s reformou verejnej správy na každej úrovni, si zaslúži vyslyšať a podporu, pretože som presvedčená o tom, že je to absolútna základná otázka, ak chceme, aby tento štát do budúcnosti inak vyzeral a fungoval efektívnejšie. A naozaj aby ľudia od tohto štátu dostali to, čo im patrí, tak sa to neobíde bez reformy všetkých inštitúcií štátu. To chcem na úvod povedať jednoznačne.
Táto téma, ktorej sa chopila táto vláda, chopil minister vnútra, začína ako keby týmto relatívne malým zákonom teraz. A pán minister hovorí, že je to začiatok. V zásade je to veľmi malinký začiatok, veľmi malinký začiatok, nad ktorým by sme mohli mávnuť rukou, keby tu neboli možno výhrady kolegov, ktorí sa venujú školstvu, keby to bol začiatok, ktorý by možno niečo nesignalizoval, aj o tom budem hovoriť. Je to začiatok, ktorý začal veľmi skoro. A asi to treba pomenovať, že začalo to tak skoro asi preto, že, áno, tie škrty na ľuďoch, ktoré sa teda netýkajú len bohatých, treba kompenzovať aj nejakým signálom, že ideme šetriť aj na štáte. Tak ten signál vláda veľmi rýchlo chcela dať. Je to solídny komunikačný nástroj, rozumieme všetci tomu, akurát že sa to prejavilo zjavne na neprepracovanosti tohto návrhu zákona, pretože úspora z tejto malinkej zmeny nie je taká zásadná na to, aké možno škody môže spôsobiť, resp. otázniky si pri nej kladieme.
Ja chcem hovoriť, áno, o tej téme, že budeme mať dvojstupňové rozhodovanie pod strechou jedného orgánu, čo považujem za nebezpečné, pretože v správnych konaniach, kde sa rozhoduje o vážnych veciach, sú to témy ako rozhodovanie v otázkach životného prostredia, v iných veciach, kde naozaj sa rozhoduje o vážnych veciach, budeme mať rozhodovanie v prvom stupni v rámci správneho konania aj v druhom stupni pod jednou strechou, pod jedným prednostom. Ja viem, že sa navrhuje zriadiť osobitné oddelenie, ktoré bude mať vyhradené rozhodovanie v prvom stupni, ale zároveň veľmi dobre vieme, aké silné sú personálne väzby práve na tomto type úradov a aký silný dokáže byť takýto prednosta na takomto úrade. Zároveň máme skúsenosti, čo to znamená a aké je to dôležité, to nezávislé posúdenie od toho prvého stupňa, aké je to dôležité. A môžem spomenúť napríklad pezinskú skládku a všetko okolo toho, hej, rozhodovanie dvoch stupňov, aj keď, samozrejme, môžeme mať na to rôzne pohľady. A toto je podľa mňa systémový problém. Toto je systémový problém, ktorý podľa mňa v tomto návrhu zákona nie je dobre vyriešený.
My sme sa o tom rozprávali na ústavnoprávnom výbore, hovorili sme o tom, hovoril to pán poslanec Procházka, že môže mať aj ústavnoprávne dimenzie tento problém. Pýtali sme sa vašich kolegov na ústavnoprávnom výbore, či ešte nezvážia naozaj túto dvojstupňovosť rozhodovania riešiť nejakým iným spôsobom. Dostali sme odpoveď, že jedno z riešení, ktoré sa ponúka, že ten druhý stupeň by bol stiahnutý na jednotlivé ministerstvá, bolo zamietnuté preto, že jednotlivé ministerstvá, resp. nie všetky ministerstvá chceli prevziať túto agendu druhostupňového rozhodovania, ale ja si myslím, že to nie je o chcení alebo nechcení toho, ale že to je o tom, či prvý a druhý stupeň bude fungovať alebo či to bude de facto v konečnom dôsledku ako keby vecne a fakticky jeden stupeň, pričom podľa mojej mienky, aj keď môžeme vychádzať z toho, že budeme mať všetkých prednostov absolútne korektných, ktorí sa vôbec nebudú starať o to, ako budú zamestnanci rozhodovať v rámci toho samostatného oddelenia na prvom stupni, treba brať výrazne do úvahy aj to, že tomu normálny obyvateľ nikdy, nikdy neuverí, pretože my máme tú skúsenosť, aj ako ľudia vnímajú otázku konfliktu záujmov, nezávislosti druhého stupňa, keď je tam jeden nadriadený, tomu normálny človek neuverí, že to samostatné rozhodovanie v tom prvom stupni je.
A aj o tom to je podľa mojej mienky, či v tomto marazme, a preto som začala na úvod tak zoširoka hovoriť, má to ústavnoprávnu konotáciu, ale má to podľa mňa aj tú úroveň dôveryhodnosti týchto inštitúcií, pretože keď som začala od začiatku tak zoširoka hovoriť, hovorila som o tom, že tieto inštitúcie na Slovensku nefungujú, a ani nie sú vnímané tak, že fungujú. Tak možno povedať, že to, keď máme rozhodovanie v prvom aj v druhom stupni koncentrované pod riadením jedného prednostu, tak to ani nezvyšuje dôveryhodnosť rozhodovania týchto inštitúcií.
A naozaj je to o vážnych veciach. A preto si myslím, že toto je vážna téma, pričom nie je až tak odložiteľná na niekedy do budúcnosti, pretože, samozrejme, je tam možných viac riešení, je tam možné riešenie, že naozaj o druhom stupni bude rozhodovať príslušné ministerstvo, čo je riešenie, ktoré je rýchle, ľahké a asi sa dá aj veľmi rýchlo urobiť. A keby sme chceli, tak možno sa dá aj napísať do zajtra a vieme to takým spôsobom schváliť.
Samozrejme, existujú aj iné riešenia. Tie iné riešenia môžu byť, že sa proste pozrieme vôbec na rozhodovanie v správnom konaní a proste sa zamyslíme nad tým, či systém, ako je nastavený teraz, je vyhovujúci, či nebudeme mať v správnom konaní jednostupňové rozhodnutie a tie rozhodnutia budú preskúmavať súdy, čo zase, samozrejme, vyžaduje nejaké zmeny aj v systéme súdnictva a zamyslenie sa nad správnym súdnictvom a tak ďalej. Tu je o čom diskutovať.
Je tu možnosť nájsť riešenie, ale podľa mojej mienky také, ktoré sa našlo, má veľké riziká, má riziká právne, ústavnoprávne a má aj riziká, pokiaľ ide o dôveryhodnosť rozhodovania týchto inštitúcií na úrovni obvodných úradov. A považujem to za vážne, a preto si myslím, že aj keď rozumiem tomu, že tento zákon bol svojím spôsobom rýchlo posunutý do pripomienkového konania ešte v auguste a potom daný na vládu a do parlamentu, pretože je to dobrý komunikačný nástroj na demonštráciu toho, že nešetríme len na ľuďoch, ale aj na štáte, tak na druhej strane má so sebou tieto riziká, ktoré podľa mojej mienky vyplývajú z toho, že bol daný z dôvodov, o ktorých hovorím, do pľacu príliš skoro a nebol dotiahnutý z tohto systémového hľadiska. A podľa mojej mienky je to problém. A je to vážny, naozaj vážny problém, ktorý si zaslúži vážnu debatu o to viac, že toto má byť prvý krok a za ním budú nasledovať ďalšie kroky. A ja si myslím, že táto otázka by mala byť zodpovedaná ako keby pred zátvorkou, nie je dostatočnou odpoveď, že niekde to tak už takto máme a niekde to takto funguje, akonáhle sa tento zlý systém rozširuje, tak si treba pred zátvorkou povedať, ako spravíme ústavne komfortné dvojstupňové rozhodovanie v zásadných otázkach, ktoré sa týkajú občanov alebo či nevytvoríme úplne iný systém v rámci správneho konania či už v dvojstupňovom alebo jednostupňovom rozhodovaní.
Ja si myslím, že je to vážna téma, a možno sa nepriamo trošičku vrátim k tomu, čo hovoril pán poslanec Hlina, ale trošičku iným spôsobom, lebo je pravda, že pod vašu kompetenciu sa naozaj dostali veľmi vážne otázky. Je to celá reforma verejnej správy, áno, je to aj veľký segment toho, čo voláme riešením rómskej témy, ale napríklad ste zobrali pod krídla aj tú tému verejného obstarávania, pričom všetky tieto tri veľké, ťažké oblasti súvisia s fungovaním inštitúcií. Ani verejná správa nebude fungovať lepšie na základe toho, že zmeníme nejaký zákon. Ale je to aj o tom, ako bude ten zákon implementovaný a akým spôsobom sa stotožnia so zmenou fungovania a začnú celkovo inak fungovať štátne orgány. Som presvedčená o tom, že aj riešenie tých otázok, ktoré nazývame rómskou témou, z 80 % je o fungovaní štátnych orgánov, ktoré majú nejakú kompetenciu v tejto oblasti, a menej o tom, že tu zmeníme nejakú právnu úpravu. A v zásade v konečnom dôsledku určite aj pre tú ďalšiu veľkú tému, ako je verejné obstarávanie, vo veľkej miere nech tu schválime akýkoľvek dobrý zákon, na ktorom sa nakoniec zhodneme, vo veľkej miere to, ako to bude fungovať, bude závisieť od toho, ako bude fungovať Úrad pre verejné obstarávanie.
Naschvál sa k tomu vraciam, pretože sebelepšie zákony, sebelepšie myšlienky dnes stoja a padajú vo výsledku a myslím si, že to je skúsenosť tých dvadsiatich rokov, ako fungujú inštitúcie, ktoré tieto zákony vykonávajú, a to od obvodných úradov až po ministerstvá a až po súdy, a preto ja som začala tým, že ja naozaj vítam a podporujem vlastne každú inštitúciu, každú iniciatívu v tomto smere, pretože to považujem pre Slovensko do budúcnosti za kľúčovú úlohu, či toto sa zvládne alebo nezvládne. Vy ste si práve v tomto zobrali na seba vlastne ako keby aj mimo toho, čo sú štandardné kompetencie ministerstva vnútra, ešte nad rámec naozaj megaúlohy. Ja to takýmto spôsobom vnímam, megaúlohy preto, pretože zmena fungovania akýchkoľvek štátnych inštitúcií, pokiaľ je myslená naozaj vážne, tak okrem toho, že vyžaduje naozaj dobrú prípravu, aj systémovú, a preto som otvorila tú tému dvojstupňového rozhodovania pod kuratelou jedného prednostu, zároveň vyžaduje aj zmenu fungovania týchto inštitúcií, ergo zmenu fungovania ľudí v týchto inštitúciách, tisícok ľudí v týchto inštitúciách. A musím povedať, že zmena fungovania ľudí v týchto inštitúciách, tisícok ľudí v týchto inštitúciách nejde potichu, nejde bez kriku, pretože, a teraz to nemyslím v zlom, ľudia proste sú už takí, neradi menia svoje zabehané chodníčky fungovania. Proste každý takýto zásah, každú takú zmenu vnímajú s obavou. A z tej obavy sú nejakým spôsobom a priori proti tomu. Preto naozajstná reforma verejnej správy a naozajstné zmeny fungovania v tomto štáte sa nezaobídu bez kriku, pretože sa nezaobídu bez odporu týchto ľudí, ktorý je nejakým spôsobom ľudský a prirodzený. Proste je to tak, ergo sa nezaobídu ani bez politických nákladov pre toho, kto je nositeľom týchto reforiem. To je proste tak. Máte obrovskú šancu, pretože máte za sebou 83 poslancov jednej strany. Nikdy na Slovensku nebude taká šanca urobiť naozaj reformu verejnej správy, ale naozaj, čiže aj s takými systémovými zmenami, o ktorých som hovorila, čiže dobre si to na začiatku premyslieť, ale ísť naozaj aj do dôsledkov. Bude vás to stáť, samozrejme, obrovské politické náklady. Buď ich budeme ochotní znášať a potom niečo dosiahnete, alebo ich nebudete ochotní znášať a potom to budú len kozmetické zmeny, kde sa budú presúvať škatule, čo trošičku naznačuje ako keby tento zákon. Tento zákon nie je v tom celom balíku, ktorý máte pred sebou, skutočne dôležitý. V konečnom dôsledku bude len epizóda. Táto epizóda niečo naznačuje. Táto epizóda zatiaľ naznačuje len to, že ani táto epizóda nie je podľa mňa dobre systémovo pripravená a ani táto epizóda nenaznačuje ešte ani to, či ste ochotní znášať naozajstné politické náklady toho, čo ste si na plecia zobrali. Ja som veľmi zvedavá, ja vám svojím spôsobom fandím, lebo keď to dokážete urobiť dobre a dokážete uniesť tie politické náklady, tak urobíte veľký kus roboty pre Slovensko. Ale, ako hovorím, táto epizóda vo mne vzbudzuje otázniky a budem veľmi dobre sledovať každý ďalší krok. A v tomto si svoju kontrolnú funkciu budem plniť veľmi intenzívne, pán minister. Ďakujem pekne.

S faktickými poznámkami sa hlási päť poslancov. Uzatváram možnosť faktických poznámok.
Pán poslanec Hrnčiar.

Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa Žitňanská hovorila, a mňa zaujala na jej príspevku tá časť, o ktorej hovorila, o posilnení a koncentrácii moci na pozícii napríklad prednostov obvodných úradov. Ja súhlasím s tým, že reformu verejnej správy treba urobiť. Treba jej asi nechať čas a potom sa budeme rozprávať o tom, či bola správna, či funguje alebo nefunguje.
Ale ja som presvedčený, že pri takejto vážnej zmene, akou je reforma verejnej správy, treba jasne zadefinovať aj zmenu obsadzovania postov prednostov obvodných úradov, pretože v súčasnosti je iba jediné kritérium pri obsadzovaní takéhoto postu. A je to stranícka príslušnosť a väzby na miestne stranícke štruktúry strany, ktorá sa aktuálne dostala k moci. Ja teraz nechcem absolútne hovoriť o súčasnom období, lebo napríklad v Martine máme celkom fajn prednostu obvodného úradu, ale často sme mohli vidieť, odkedy je Slovensko Slovenskom, že sa na takéto pozície dostali absolútne neschopní ľudia, ktorí nie sú schopní sa uživiť v normálnom živote, a potrebujú len funkciu a byť členom politickej strany, ktorá je pri moci, aby vôbec mali nejaké zamestnanie. A takýmto ľuďom sa bude posilňovať aj moc, aj právomoci. A takíto často neschopní ľudia budú riadiť vysoko profesionálne a odborne zdatných, napríklad riaditeľov škôl a ďalších inštitúcií. Čiže je nutné zmeniť aj systém obsadzovania takýchto postov, lebo im narastie moc, budú mať väčšie právomoci. A kritérium by malo byť nielen lojalita k vláde, ale hlavne odbornosť a vzdelanie. Takže ja verím, že keď je toto len epizóda, že pri celkovom návrhu zákona sa budú predkladatelia venovať aj tejto problematike.

Pani poslankyňa Kučerová.

Ďakujem za slovo. Ja by som chcela poďakovať pani poslankyni Žitňanskej, že ocenila vážnosť tejto témy. Ja osobne si myslím, že projekt ESO je nie o päť minút dvanásť, ale päť minút po dvanástej, mal prísť už dávno. A chcem sa na to pozrieť z pozície občana. Neviem, aké vy, poslanci, máte skúsenosti s vybavovaním nejakých žiadostí za súčasného stavu na úradoch. Mám takú skúsenosť z posledného obdobia a môžem povedať, že je to katastrofa. Občan sa nabehá od úradu k úradu a nevybaví v podstate nič. Je to veľmi problematické, roztrieštenosť, nejednotnosť, povedala by som, pravá ruka nevie, čo robí ľavá. Ja veľmi oceňujem, že program ESO zruší počet úradov, sprehľadní ich činnosť.
Oceňujem snahu znížiť výdavky, ktoré súvisia so správou majetku, s tým, že sa umiestnia do jedného obvodného úradu, do jednej budovy a tiež že sa zabezpečí kontinuita rozhodovania v správnom konaní.
A predovšetkým oceňujem, že vyjdeme v ústrety občanovi. To považujem za hlavnú a podstatnú prioritu tohto projektu a plne ho podporujem. Ďakujem.

Pán poslanec Gál.

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Škoda, že tu nie je pán minister predkladateľ. Pani poslankyňa Žitňanská, tak klobúk dole pred vaším príspevkom.
Pár myšlienok ešte. Aj ja vítam túto reformu. Škoda, že sa nezakladá na nejakom širšom politickom konsenze, lebo bojím sa toho, aby o tri, o štyri roky zas nejaká nová vláda, nejaká nová vládna väčšina nepristúpila k tomu, že vymyslí zas niečo nové a zas tu budeme preorávať celú štátnu správu, dúfam, že v rámci legislatívneho procesu ešte bude možnosť tento nedostatok odstrániť.
Ale ešte jedna vec vás bude veľmi trápiť. A to je zmena v hlavách tých ľudí, tých úradníkov, pani poslankyňa Žitňanská o tom začala rozprávať. To, že úradníci sú tu pre ľudí, to je nám všeobecne známe, ale ten myšlienkový pochod toho úradníka, ktorý si sadne do toho kresla, už je troška iný. Aj túto megaúlohu si treba predsavziať. Budú sa prepúšťať ľudia, tak treba, aby tam zostali tí kvalitní, tí lepší a aby sa to triedilo nie podľa straníckej príslušnosti, ale podľa odbornosti. A na to tu tiež bude opozícia, aby na tieto veci dohliadla. Ďakujem.

Pán poslanec Daniš.