8. schôdza

Jofo, povedali to už dvaja ľudia a mne sa naozaj páči aj prístup Petrov, aj tvoj, ako ste sa tejto témy chopili, a presne takto som si predstavoval konštruktívne uvedenie tejto témy a bez akýchkoľvek nejakých urážaní typu Lucie Nicholsonovej, že všetci, čo nepodporujú registrované partnerstvá v tejto sále, sú latentní homosexuáli a podobne. Doslova to je, to je chrapúnsky prístup, aký zvolili niektorí ľudia v SaS-ke, a doslova si myslím, že idú s bubnom na zajace, aby to bolo čo najviac počuť, lebo im ide o efekt. Nejde im o skutočné presadenie niečoho pre homosexuálov na Slovensku, ide im o efekt, o percentá, o nič viac. Presne tak ešte poviem, ako si to prezentoval ty a Peter, tak si predstavujem prezentovanie liberálneho prístupu - konštruktívne, kľudne, argumentačne.
Nemôžem s tebou súhlasiť, ale na druhej strane, že nám tu vládne, v tejto sále, nejaký tvrdý, chladný, racionálny pragmatizmus. Ja si naozaj myslím, že nám tu vládne v tejto veci našťastie svedomie a zdravý rozum. A na rozdiel od teba mne absolútne nevadí, že SMER sa neopičí v tejto veci po západných akože sociálnych demokraciách, len nech naďalej si SMER zachová tento názor, konkrétne v otázke registrovaných partnerstiev. Myslím, že Slovensku to iba pomôže.
A hovoríš, že túto tému nevieme inak vyriešiť, len jej vyriešením. Ja si myslím, že aj jej odsunutím na vedľajšiu koľaj, lebo jednoducho v skutočnosti to téma nie je. Niekto tu ide vyrábať akože tému, ale ak si niekto povie, že jak som hovoril príklad, keď si kuchár povie, že on silou-mocou chce operovať, tak to jednoducho nemôže byť pre spoločnosť téma. Ak si ľudia, ktorí nemajú schopnosť vytvoriť zdravé prostredie pre vývoj dieťaťa, povedia, že silou-mocou chcú byť manželmi, tak to pre spoločnosť nemôže byť téma.
Hovoríš, že LGBT komunitu považuješ za menšinu, aj ja ju považujem za menšinu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Áno? Tak ďakujem. Ja normálne nadviažem, že nepovažujem ju za menšinu, ale, Jofo, reagujem teda na teba, ja hovorím, že my sa vlastne nevieme rozprávať a ani si nerozumieme, pretože tu každý pristupujeme úplne s iným výkladom pojmov, tých istých pojmov, a tak si nemôžeme rozumieť, tak je to aj s pánom Poliačikom. Toto je podľa mňa mätenie pojmov, nemyslím zámerné, ako nejaké že proste ako mútenie vody, len aby do toho nebolo vidno, ale že toto je zmätok v pojmoch a je to aj nový výklad pojmov.
Takže ja napríklad som presvedčený, že toto ani nie je menšina, pretože menšina je napríklad národnostná menšina. To nie je menšina. Takže... A zdôrazňujem, že my máme mať úctu k týmto ľuďom. Už som to povedal niekoľkokrát, majme úctu.
Ale pán Poliačik vysvetľuje, že načo je taká tolerancia, ktorú som ja povedal, že majme, ale Websterov slovník, a teraz to mätenie pojmov, ktoré som tu pred chvíľou spomínal, Websterov slovník, ktorý je všeobecne prijatý objektívnym slovníkom pre výklad pojmov, definuje slovo "tolerovať" ako "spoznať a rešpektovať presvedčenie iných ľudí, ich zvyky", a tak ďalej, čo všetko tam môžeme dať, "bez podieľania sa na nich a znášať alebo vychádzať s niečím, s niekým, kto nám čímsi vadí". To je tolerancia.
Lenže ak budeme všetci dávať pojmom nejaký iný, vlastný výklad, tak potom toto je zmätenie, toto je babylon, potom si nemôžeme rozumieť a potom sa na ničom nemôžeme dohodnúť.
Ja vám napríklad prečítam pohľad jedného pána z diskusie na internete: "Desím sa, do akej antidiskriminácie toto speje. V parlamente sa môže nadávať na hocičo, ale za krivé slovo na homosexuálov trestné oznámenie? Nie, takto to nepôjde. Kedysi som", no, to už môžem skončiť.
Takže tak, zmätenie pojmov.

Ďakujem, kolegovia, za zhrnutie, alebo teda niektoré názory.
Dovolil by som si zareagovať na pána Mikloška, lebo ako sa hovorí, toto je "hluboké nedorozumění". Ja som hovoril o tom, že práve symbol, práve osobu Ježiša Krista by som do tejto rozpravy neťahal. A mýlite sa takisto, ako sa mýli pán poslanec Poliačik, že by vedel, ako bude hlasovať, tak sa mýlite rovnako aj vy. Ani vy, ani pán poslanec Poliačik by nemohol vedieť, ako táto historická postava a z mnohých pohľadov Boh by nevedel, a mám pocit, že vynechajme ho z tejto debaty, to bude asi najúprimnejšie a najlepšie, čo môžeme urobiť.
Pritom, ešte by som sa zastavil pri kolegovi Braňovi Škripekovi. To, že sa nevieme rozprávať, to, že hovoríme z iných uhlov pohľadu a že definujeme inak pojmy, je tvoj názor. Túto debatu my sme nerobili alebo neabsolvoval som ju s tebou raz, sú to možno už aj desiatky hodín a mám pocit, že presne tak by sa mala diať. Sú to debaty, ktoré boli medzi nami, sú to debaty, ktoré môžu a majú ambíciu posunúť môj pohľad na danú vec a tvoj pohľad na danú vec, pretože - a tu chcem skončiť a možno aj zareagovať na pána poslanca Zajaca a pána poslanca Matoviča Igora - LGBTI komunita hovorí, že to pre nich téma je. LGBT je komunita, je menšina, je to menšina na základe ich sexuálnej orientácie a toto je predpoklad otvorenia tej debaty, že toto uznáme a nech je to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený, milý pán predkladateľ, vážení kolegovia, si to prehodím, lebo to mám naopak, nedá mi, aby som niečo k tejto téme nepovedal. (Reakcia navrhovateľa.) Ale pôvodne som nechcel, aj manželka ma upozorňovala, že nech to vynechám... (Povedané so smiechom a smiech v sále.) Ale naozaj po aj včerajšom, by som povedal, protokolárnom školení od pána člena zahraničného výboru a po dnešnom tvojom vzplanutí ducha mi nikto hádam nebude mať za zlé, že predsa len nejaké slovo k tomu poviem.
Takže na začiatok chcem povedať, že ako keď si chcete pokaziť vzťahy so SMER-om, tak sa prihláste do diskusie. (Povedané so smiechom a smiech v sále.) Keď si chcete vzťahy so SMER-om pokaziť veľmi, tak sa prihláste do diskusie na tretí týždeň parlamentnej schôdze. (Smiech v sále.) Máte to vybavené. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Páni poslanci, poprosím vás, naozaj, nekomunikujte takto a, pán poslanec, vy ste sa prihlásili do rozpravy, tak rozprávajte. Nech sa páči.

Hlina, Alojz, poslanec NR SR
To je úplne jedno, čo poviete, ale už si tie vzťahy pokazíte, tak to som chcel teda povedať.
Ale pravdou je, že naozaj častokrát je to také samoúčelné, len omieľanie toho istého, a to uznáme teda, že častokrát lezie na nervy. Tak k tomu, čo teda tu bola ambícia predkladateľov, v zásade, že ako sa dá vyhrať, hej, lebo o to ide, hej, aby sa vyhralo, no tak zmyslom toho je, aby to prešlo. Niečo, čo sa chápe ako výhra. Tie možnosti teda v zásade, že máte takú nejakú fakt že silu, že to zbombardujete, urobíte Drážďany, a to tu teraz takto nemôžme, však, ale tak potom by ste prípadne vyhrali voľby. Čo keby teraz SaS vyhrala voľby, tak trošku to zľahčím, že potom by sme sa mohli z toho, čo som tu už ja videl, čo som prišiel do parlamentu, tak rozviesť esemeskou, tak plus-mínus, no... (Reakcia navrhovateľa.) Určite by došlo niečo také, že by deti sedeli na vreci a hovorili by ooom (šum v sále a reakcia navrhovateľa), dobre, plus-mínus, marihuana by bola legálna, čistý heroín by bol možno vo vybraných predajniach (reakcia navrhovateľa), poslancov by bolo 100, na druhú fázu 50 a na tretiu fázu dvaja, vy a predseda. (Smiech v sále.)
Čiže... (Reakcie z pléna a smiech v sále.) No, takže to, čo tu teraz predvádzate teda, lebo vy ste tie voľby nevyhrali, tak vlastne je to trošku taký samoúčelný, ono to viackrát zaznelo, ja sa nechcem opakovať, taký trošku samoúčelný pokus o to, ako s niečím uspieť. A, žiaľ, vy ste si vybrali tému, ktorá je ťažká a náročná a má aj veľký rozmer, a bol tu spomenutý a že ste možno urobili z niekoho - a ja sa s tým čiastočne budem stotožňovať - aj rukojemníka, z toho, aby vaša prezentácia odznela silne a dostatočne.
Čiže čiastočne mne je aj ľúto a vyjadrujem aj takú, takú spoluúčasť s ľuďmi z tejto komunity, že vlastne sa dostali do takého súkolia, hej, do nejakých záujmov, ani nie mocenského, to nie je mocenský, toto je nejaký prezentačný záujem, hej, lebo to je taký výstrel do neznáma a stali sa tými rukojemníkmi, ako to povedal kolega Viskupič, to myslím vystihol v tomto veľmi dobre.
Pravdou je, že pokiaľ sa ten problém uchopovať tak, jak sa uchopuje teraz, tak sa v tej veci nikdy nič nepohne. Ja nechcem v mojom vystúpení hovoriť o samotnej tej agende, lebo tu naozaj odznelo dosť a veľa, a ja zľahka, čo ja v nej cítim, a preto som k nej úctivý, ja v nej cítim ten ľudskoprávny rozmer, ktorý je pre mňa kľúčový, hej, že môžme ho tam identifikovať, môžme hovoriť o rozsahu a miere, hej. Ale hovorím, do tejto ťažkej debaty sa púšťať nechcem vzhľadom na okolnosti, aby som, teda už veľa povedaného bolo, ja budem hovoriť len o tej procedurálnej stránke, hej, že ako identifikujem, že to tu funguje a že kde je chyba a že či si uvedomujeme, že hovoríme o tom ľudskoprávnom rozmere a teraz z úcty k nemu, alebo je to taká možno až číra exhibícia.
Lebo, vážený pán kolega, odpoveď na vašu otázku alebo na riešenie tohto problému je na tejto strane. (Rečník ukazuje smerom k poslancom strany SMER.) Vy úplne zbytočne, nenáležite, nezodpovedne tu analyzujete, že čo by povedal Ježiš Kristus. To vôbec nemalo ničím, absolútne s ničím súvis, vy ste mali byť celý čas obrátený tým smerom, mali ste apelovať na Európu, ako sa mení, hej, ako teda v rámci nejakých tých moderných sociálnych strán sa veci vyvíjajú. Kdežto vy ste zvolili úplne inú taktiku, a to je to, čo som vám v tej faktickej hovoril, že to ma vyrušilo, lebo vy ste zvolili taktiku, že tu ste hovorili, že čo by povedal Ježiš Kristus.
Viete, že to je, cca 2000 rokov sa ľudia trápili s tým, že to, čo povedal, ako vysvetliť, hej, vznikali rôzne školy, dokonca sa bojovalo za a proti, krv tiekla. A svet nevie, čo vieme už my v tomto parlamente, že v našom parlamente máme tú česť sedieť s človekom, ktorý vie, čo by urobil. Viete, že to je, to je fakt že ako aj cťou, keby človek trošku prehnal, v tej absurdite pokračoval, že byť vedľa človeka, ktorý vie, čo by urobil Ježiš Kristus, hej, že tú obrovskú ambíciu, ktorú ste si, kolega, dali, je nenáležitá a naozaj podľa mňa to spôsobilo pokazenie celej tej témy a nadlho a naveľa. A hore kolegovia, ktorí, teda im na tom skutočne záleží, tak v konečnom dôsledku si to uvedomia, hej, že vlastne toto nenáležité, nenáležitý boj, a zbytočný proste, znova len spôsobí v konečnom dôsledku to, že táto téma bude nadlho a nadlho znova na Slovensku zabitá, mŕtva. To je jedna rovina.
K tomuto som chcel povedať, že toho Ježiša tam nevťahujte, že naozaj, že zaujmite túto stranu, zaujmite SMER. Ja viem, že keď už sa nedarí, keď sa nedarí, tak sa nedarí, a ako sa vždy podarí, tak sa podarí, aj tu ako z takých tých umelcov všelijakých, budete mať takého umelca, že tak špachtlí, nik si ho nevšíma, nikto to nechce, nikde ho nevolajú, nikde o ňom nepíšu, no tak potom namaľuje, ja neviem, pápeža s podprsenkou alebo niečo také a vtedy zrazu sa to všetko vrece záujmu roztrhne. Že to už keď sa nedá ako ináč zaujať, tak toto vždycky zafungovalo. Žiaľ, proste ste to použili (reakcia z pléna), žiaľ, ste to použili, využili a zneužili, hej, to už je na vašom zvážení, že nakoľko to bolo náležité alebo nenáležité.
Ja sa teda môžem spýtať, to sa pýtam, že načo to bolo dobré, hej? Lebo že ide o, či ide skutočne o to, čo sa tu teda zaštíťujete, že či vám skutočne ide o práva tých ľudí, alebo je taký trošku self promotion a to, že rozbijete tú spoločnosť, názorovo ju vyhraníte, hej, proste otrávite znova, znova tú spoločnosť.
A tu ešte mi dovoľte jednu vec, ja som si tu poznačil, že kolega Juraj Droba, člen Zahraničného výboru Národnej rady, ak to dobre menujem, hej, podpredseda dokonca, myslím, že bola ambícia byť predsedom, že tak proste nezvládnutá vec ako protokolárne záležitosti, že to ma udivuje, hej, že čo vlastne človek nejakým nezodpovedným konaním môže spôsobiť, hej, že vlastne, že aj ritualizovaním činností vznikali civilizácie. To znamená, sa niečo, sa ritualizovali niektoré činnosti, symbolom sa prisudzovali nejaké významy a na konci proste aj to tvorí tú civilizáciu. Čiže symboly majú svoju váhu a cenu, hej, ale proste to sa nejak v danej spoločnosti ctí.
Čiže keď vy to nerešpektujete, tak ja len na príklade to poviem. Zjednoduším to, že skúste, ja nehovorím o dúhovej, skúste teda, budem v tom, čo tu bolo, čoho sme tu boli svedkom, že preložte dúhovou vlajkou nemeckú orlicu, švajčiarsky kríž, Davidovu hviezdu, hej, slovenský kríž tu už bol preložený, alebo tak, a to by bolo adrenalínové, nejaký iránsky, islamský, či ako sa to povie, polmesiac, hej, že to sú, a uvideli by sme, hej, že.
A to, to znova je, že načo je to dobré, hej, že načo je to dobré? A ja si ináč myslím, že v prípade Juraja Drobu to ani nebolo že zámerom, hej, on si to možno neskôr uvedomil, hej, ale toto nastala tá symbolická rovina toho, že vy iným symbolom prekryjete nejaký symbol, čo znova môže spôsobiť úplne zbytočne ďalšie nejaké napätie, ktorého už tu tak či tak máme dosť, hej.
Mne, Juraj, naozaj nevadilo, že tu tá vlajka bola, koniec koncov viete, že ja mám vzťah k vlajkám vcelku pozitívny, čiže ja naozaj, proste ten symbol ako vlajku a ako toto je úplne v poriadku, to, že jak si tu podal, ja som to pozeral na videu, jak si tu stál, že ... fakt som s tým nemal problém. Ale to, že proste toto nastalo, chvalabohu, žijeme na Slovensku, kde v krajine, vieš, tu ešte tu je tak nič moc, ešte ako tak žijeme, ale prečo provokovať? Hej, že naozaj v tomto, že v tých iných krajinách, že nechcem si to vedieť predstaviť, že možno kde a v akých nejakých periférnych societach, čo by to nejakým spôsobom vyvolalo, hej, že proste takýto nejaký akt, hej. Ty si tu bol konfrontovaný jedine so Števom, ktorý hlasno protestoval, a čo som počul teda, že aj kolegovia z KDH to proste v tejto rovine významovej silne pociťovali, no.
Čiže, vieš, to je tá taká samoúčelnosť toho, že to bolo prekryté, tá významová časť, čo si chcel povedať, bolo tým, že si si toto možno neuvedomil. A to je, to možno aj ukončím, hej, že sumár z tohto celého jedenapoldňového zasadnutia k vážnej téme, téme, ktorá, bolo tu znova povedané, nejakým spôsobom v niečom, v rozsahu asi budeme musieť hľadať riešenia, ale iným spôsobom. Ale tento váš výstrel, sumár je to, že ty si proste, kolega tuná Poliačik sa zaprezentoval ako človek, ktorý vie, čo by urobil Ježiš Kristus, čo uznám, že môže v niektorých societach byť pochopené rôzne. A druhý váš kolega teda znova v symbolickej rovine prekryl jeden symbol druhým symbolom, čo znova môže byť pochopené rôzne.
To je taký sumár, a pritom samotný problém, opakujem sa, môžme o jeho význame a dôležitosti naozaj vcelku seriózne debatovať. Totižto teda okrem toho, že čo som hovoril o tých dvoch chybách, tak tu zaznelo kopu výčitiek, vyjadrení, urážky a možno, a už keď to je efektom, tak naozaj drahým, možno o tisíc voličov viac, hej, ale cena za to je naozaj, by som povedal, enormná, to dávam na zváženie.
A pre ľudí z komunity, o ktorých tu rozprávame, tak cesta riešenia ich problémov pre najbližšie štyri roky je na tejto strane. A aj po tomto, čo ste, čo sa tu teraz udialo, je bez strany SaS, hej, lebo znova keby niekto že takticky k tomu pristupuje, tak už na ten just, už na ten just a po tom všetkom, čo sa stalo, nikto nič nikdy nezdvihne, ani za soft a ani za ultrasoft alebo neviem akú verziu, ruku, alebo teda nestlačí, práve kvôli tomu, čo trebárs aj dnes bolo alebo včera čo sa udialo, hej. Čiže naozaj, keď teda by sme hľadali skutočné riešenie, že, a kolegovia, ktorí sa tým zaoberajú, hľadajú skutočné riešenie, tak okľukou a bez vás. Vy ste sa jednoznačne diskvalifikovali z tejto témy nadobro a nadlho, voľby teda nevyhráte, to je nemožné, ale keby že náhodou najbližšie tri roky, tri a pol roka, tak cesta vedie cez túto stranu parlamentu a asi v nejakej jemnej a trpezlivej a neviem akej, predpokladám, že aj náročnej debate hľadania nejakých nastavení, ale ešte budete musieť počkať na prekrytie časom tohto, čo zaznelo včera a dnes, hej. Lebo toto, čo zaznelo včera a dnes, zbrzdí, prípadne by zbrzdilo, keby bola vôľa a možno naozaj tu aj záväzky má SMER určité voči Európe, a teda k tej európskej socialistickej, neviem ani, jak sa to volá, tak tým, čo tu zaznelo, tak sa ten proces zbrzdil, tak tipujem minimálne o pol roka až rok.
Takže to je výsledok tohto samoúčelného výstrelu do prázdna zo strany našich kolegov.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ja by som si dovolil iba trošička tak poupraviť dve deklarácie. Jedna tá, ktorá bola smerovaná voči poslancom SMER-u, ktorí ako keby sa netešili, alebo mohli by sme si spôsobiť nejakým spôsobom ich nasrdenie na to, že sa hlásime do rozpravy. Ja si myslím presný opak. Poslanci SMER-u sa pravdepodobne tým, že hrajú mŕtveho chrobáka a veľmi sa do debaty nezapájajú, veľmi tešia tejto debate, pretože táto debata odpútava pozornosť od toho, čo súčasne vykonáva vláda, a poskytuje úžasný priestor na možnú zábavu obyvateľstva, ktorá sa deje.
Druhá, druhá oprava tvojho vystúpenia, tuná si Ježiša Krista nezobral do úst iba pán poslanec Poliačik, ale aj pán poslanec Mikloško, ktorý takisto presne vedel, ako by sa zachoval, a v tej rovine, že Poliačik by vedel, že by hlasoval za, a Mikloško, že by hlasoval proti. A ja vyzývam možných ďalších diskutujúcich, aby vynechali už túto osobu z ich vystúpení, pretože dehonestujeme trošičku rozpravu aj význam tejto osobnosti minimálne z pohľadu sekulárnych dejín ľudstva a pre mnohých, tak ako si správne poznamenal, Dodo, pre mnohých je táto osoba obrovským inšpirátorom a Bohom. Takže skúsme sa vyhnúť používaniu jeho mena v tejto debate.
Ďakujem.

Ja sa skúsim teda vyhnúť, ale musím ešte zareagovať. Ja popravde tomu nerozumiem, lebo ono v Spojených štátoch napríklad sú veľmi populárne tie prstene a tričká, že "What would Jesus do?". Hej, že v podstate odpovedaním si na túto otázku, že "Čo by urobil Ježiš?", sa ľudia riadia v svojom každodennom živote. No a tak ja som sa snažil normálne, poctivo, na základe logickej argumentácie si na tú otázku odpovedať, ale nebránim sa tomu, že niekto môže odpovedať inak. Ale ja si myslím, že to bola proste, že to bola doteraz diskusia pomerne kultivovaná, kým sme nezačali rozprávať o "nevymáchaných papuľách" a biči.
Čo sa týka poslancov SMER-u, Alojz, tak ja neviem, že čo viacej môžem pre nich urobiť. Oni povedali teda ústami predsedkyne poslaneckého klubu, že sú tu iné veci, ktoré treba riešiť, a že toto nie je tá dôležitá téma. No tak ja som si teda dal ten čas a sadol som si s tretím sektorom. Dal som si ten čas a spolu s kolegami sme pripravili paragrafové znenie a dávam si ten čas a obhajujem to paragrafové znenie tu v parlamente. Jediné, čo musia urobiť, prísť sem na tri minúty a zahlasovať za. Ak to pre nich nie je naozaj iba z nedostatku času dôležitá téma, tak stačí tri minúty, aby tomu venovali a prihlásili sa k politickej tradícii sociálnej demokracie, tak ako ju v Európe poznáme.
Ja neviem si predstaviť, čo viacej mám pre nich urobiť? Ja kľudne im to odovzdám na papieri, nech to predložia sami a ešte im aj sľúbim, že k tomu nepoviem jediné slovo, len zahlasujem, ak sa to stane. Neviem, čo viac mám spraviť?
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, aj kolegovi predrečníkovi. No naozaj boli tu veľmi silné slová, viem, čo by urobil Boh, teda viem, čo by urobil Ježiš Kristus. Ježiš Kristus ako druhá božská osoba, ak by to naozaj tak bolo, ako to tu bolo prezentované, že viem, čo by urobil, môj Boh by to nemohol byť, lebo ty by si bol tým Bohom. Ty by si bol tým Bohom. Takže toto nebol by môj Boh.
Tak ako to aj tuná odznelo, veľakrát v dejinách ľudstva mali tendenciu mnohí ľudia sa vydávať za bohov a za Boha. Antická doba tu nebola spomínaná, rovnako to bolo v Rímskej ríši, gréckej, antickej dobe, kde boli cisári zároveň aj bohmi. V novodobých dejinách, bolo to tu v rozprave spomínané, John Lenon vyhlásil o sebe, "som slávnejší ako Ježiš Kristus", nato prišiel blázon, zastrelil ho, lebo chcel byť ešte slávnejší ako John Lenon. Takto padol ten slávny boh.
Naozaj tuná my predkladáme nie skutočného Boha, ale bôžikov a s ním aj predkladáme náboženstvo aj symboly, ktoré zakrývajú naše štátne symboly. Ja nemám problém voči farebným, dúhovým farbám alebo zástavám, ale všetko má svoju mieru.
Ďakujem.

Budem reagovať na môjho starého známeho, dokonca kamaráta, by som možno povedal, je tu? Tu si, dobre.
Lojzo, alebo, Dodo, ty hovoríš o rukojemníkoch, ale naozaj nemyslím si, že sa snažíme nejak zviditeľňovať cez túto tému. Není to o tom, že chceme byť na titulkách, bojujeme za ľudské práva komunity ľudí, ktorá ich tu dvadsať rokov nemá úplne rovnocenné s majoritnou populáciou. To je všetko. A ja to kľudne môžem robiť aj z kanála, nemusí ma byť vidno, nemusí to byť vôbec vedieť, že som to ja. Môj jediný cieľ je, aby sa to presadilo, aby títo ľudia mohli žiť tak, ako sa im najlepšie žiť dá v rámci možností a v rámci tejto spoločnosti.
No, ešte počuť od teba kázeň, že sa snažíme zaujať, tak to naozaj použijem slová tvojho bývalého kolegu Igora Matoviča, že "si beriem k sebe ten luxus, nekomentovať nášho Lojzíka", takže toto naozaj komentovať nebudem, o tvojich rôznych extempore tuná v parlamente.
Ja som, potom hovoríš o tom, že získajte si podporu 83-ky, no ja si myslím, že sme tu štyri roky aj na to, aby sme sa snažili niektoré veci presadiť alebo minimálne upozornili na niektoré veci. A ty taktiež určite prídeš ešte najbližšieho tri a pol roka s viacerými legislatívnymi iniciatívami. Dovolím si, trúfnem si povedať, že veľmi málo z nich bude mať podporu 83-ky, možnože zopár z nich ti u nich prejde, ale napriek tomu sa budeš snažiť a budeš robiť, lebo si dostal mandát, a to tvoji voliči od teba očakávajú. Takže odporúčaš nám nepodávať žiadne návrhy, ja si myslím, že to je scestné.
A čo sa týka môjho včerajšieho vystúpenia s dúhovou vlajkou, tá vlajka je naozaj pre mňa symbolom tolerancie. Ja sa k tomu naďalej hlásim. A nebolo mojím záujmom prekrývať slovenský štátny znak, to ma ani nenapadlo, ale je to stále lepšie, ako keby ho prekrývalo odborárske logo alebo nejaký podobný iný nezmysel, ktorý tam... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Juraj, to je také zaujímavé, že ja ten cynizmus, ktorý zdá sa, že aj ty si si ho osvojil, že na jednej strane povieš, že priateľ, a na druhej strane ten výraz takého určitého dešpektu a takej snahy ponížiť, že "nekomentujem nášho Lojzíka", tak ja nekomentujem nášho Jurka. To sú také veci, že proste ja viem, že v niektorých kruhoch dokonca človek zožne slávu a úspech, že ako mu to dal, ale ja v takýchto prostrediach sa nepohybujem. Takže zvláštne, že aj ty si zrovna na to naskočil.
Ale ja by som chcel zodpovedať otázku Martina, ktorý sa pýtal vcelku logicky, že čo viacej môžeš urobiť. Pre túto chvíľu, Martin, najviac, čo môžeš urobiť, nerobiť nič. To inak Číňania hovoria, že v tejto dobe najviac zarobíš, keď neurobíš nič. Čiže, a ty nechceš zarobiť, ale ty chceš niečo pomôcť, takže naozaj v tejto chvíli, že keď chceš pomôcť tejto veci, tak nerob, prosím ťa, nič. Nechaj napadať prach času na celú tú agendu, hej, polroka až rok, a potom ľudia, ktorí vlastne naozaj, ktorých sa to týka a ktorým na tom záleží, oslovia tých, čo vyhrali voľby, nájdu nejaké riešenie. A vieš, čo bude na konci? Na konci sa budeme tešiť všetci. Vieš prečo? Lebo keď aj nájdu nejakú soft alebo možno ultrasoft verziu nejakého toho výsledku, tak v konečnom dôsledku im to zoberie 10 %. No určite.
Keby sme boli chytrí, to znamená, necháme ich, nech to urobia, nech sa dohodnú, ľudia z tej komunity budú spokojní a nám to zľahčí prácu, lebo tým, že sa dohodnú, o tých cca 7 až 10 % prídu, čiže to je dobrá stratégia. Takže ak sa pýtaš, čo máš urobiť, prosím ťa, nerob nič, vydrž pol roka, rok.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, milé kolegyne, kolegovia, poslankyne, poslanci, rád by som sa v úvode svojho vystúpenia vyjadril k tomu, čo aj mne trošinka včera vadilo, bol to ten boj symbolov. Ja ozaj rešpektujem, že 3D prezentácie môžu byť pri tomto rečníckom pulte zaujímavé a dokonca sú aj potrebné, pretože dávajú tomu ten správny náboj a vôbec s tým nemám žiadny problém. Ak som sa včera postavil a išiel za pánom predsedom Sulíkom, nekričal som zo svojej lavice, ani som nejak sa nepoburoval, ale ozaj som mu len vysvetlil, že v tú chvíľu, keď dúhová zástava na chvíľočku prekryla istý symbol, považujem za nevhodnú a vlastne - to považujem za dôležité zdôrazniť - že tie rôznosti, ktoré nás tuná spájajú, a je to fajn, že sme takí rôzni, musia mať aj tých spoločných menovateľov. A ak dačo by tým spoločným menovateľom v tejto sále zákonnosti malo byť, tak sú to práve tie symboly.
Symboly štátu, ktoré sem patria a ktoré do tejto najvyššej miestnosti našej republiky, kde sa tvoria zákony, jednoducho musia byť zakomponované úplne prirodzene, ale nielen z hľadiska protokolárneho, ale aj z hľadiska takého nášho vnútorného cítenia. Ono keby tu bol protokolista, tak by sa vyjadril veľmi presne, že jednoducho ten štátny znak má svoju prioritu a nesmie byť ničím napádaný. Ale ja sa nedomáham, aby to protokolista nejakým spôsobom tu dovysvetľoval, ja by som skôr sa domáhal toho, aby sme prirodzene cítili k týmto symbolom úctu. A ja osobne si tieto symboly vážim, bez ohľadu na to, ako to bude vyjadrovať protokolista, pretože vážim si to ako človek, ktorý je hrdý na to, že tu môže pred vami vystúpiť a v takýchto súvislostiach.
A vážim si ešte jednu vec. Vážim si to, že môžem teraz zareagovať na otázku registrovaného partnerstva spôsobom, ktorý nie je totožný s väčšinovým názorom v našom klube. Je to skutočne hodnota, ktorá sa mi zdá ako najvyššou hodnotou zoskupenia, ktorého som členom, pretože mi moju možnosť, čo mám k tejto téme povedať, nediktuje ani predseda klubu, ani jeho zástupcovia. Nediktujú mi to dokonca ani väčšinové názory mojich kolegov, ktoré si vážim a vždy budem hrdý na to, aby som presadzoval, aby mohli zaznieť, ale diktuje mi to moje svedomie, a to je teda fakt vec, ktorú považujem v histórii slovenského parlamentarizmu za prelomovú, a myslím si, že toto história, takúto možnosť, takto skutočne vystupovať v súlade so svojím svedomím, aspoň tak to cítim na rozdiel od niektorých iných klubov, pripíše teda tomuto zoskupeniu za dobré.
No, dobre, takže to boli tie úvodné veci, ktoré som mal na mysli, a skúsim teraz už k samotnej téme.
História ľudstva by mohla mať zrejme veľa prívlastkov a každý by mohol byť presný. Ja si dovolím povedať, že história ľudstva je zároveň aj históriou určitých prešľapov. Históriou diskriminácie, keď väčšia alebo menšia skupina ľudí obmedzuje na niektorých právach inú väčšiu alebo menšiu skupinu ľudí. Menia sa témy diskriminácie, ale samotný fakt, že diskriminácia je v histórii ľudstva trvalo prítomná, je nezvrátiteľný a myslím si, že nieže to tak len v minulosti vždy bolo a je to aj dnes, ale zrejme to aj dlho tak bude. A práve preto, že diskriminácia je takým bežným, skoro prirodzeným javom v histórii ľudstva, práve preto míľniky, dátumy, roky, keď došlo k prelomu, keď sa ľudstvo dokázalo vysporiadať s istou formou diskriminácie, sú zapísané zlatým písmom v histórii ľudstva a sú hodné pripomenutia.
Ja by som si dovolil pripomenúť tri míľniky, tri medzníky, tri stáročia, tri konkrétne roky, kedy došlo k tomu, že sa diskriminácia prestala v istej oblasti vyskytovať.
Zablúďme to spoločne do 18. storočia a pripomeňme si rok 1781, je to rok spojený s panovníkom, ktorého meno tu včera zaznievalo, s Jozefom II. a s jeho tolerančným patentom. Práve v tomto roku bolo v rámci tohto tolerančného patentu možné zlikvidovať jednu diskrimináciu, ktorá bola spojená vyše štvrť tisícročia s evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku. Evanjelici, priznám sa, mám blízko k tejto skupine, mám veľmi rád svoju rodinnú evanjelickú históriu, aj keď možno nie som jej najplatnejším členom. Táto skupina ľudí mala 250 rokov problémy s tým najzákladnejším naplnením svojich náboženských prejavov, nemohli mať kostoly, neboli uznaní a Jozef II. to vyriešil známym patentom s tým, že aj keď nie možno plnoprávne, ale tie artikulárne kostoly, ktoré sú dodnes ozdobou našej krásnej krajiny, zrazu mohli vznikať. Nemohli mať veže, nemohli mať klince, ale boli tu a hlavne bola tu chvíľa, ktorá priniesla odstránenie diskriminácie, ktorá začala 31. októbra 1517. Tento dátum by som si odpustil, ale si ho neodpúšťam len kvôli tomu, že zajtra je to rovných 495 rokov, čo rebel Martin Luther sa vzoprel väčšinovému náboženstvu, katolíckemu vtedy, a poukázal na jeho nedostatky. A sa priznám, tento rebel mi je vždy, bol a je sympatický, takže to tak trocha pripomínam len kvôli ten zhodnosti dátumov.
Dobre, to je prvý exkurz do histórie.
Skúsme zájsť o storočie neskôr a pozrime sa do meruôsmeho roku, 1848, keď opäť dochádzame k poznaniu zániku jednej tiež dlhodobej diskriminácie v histórii ľudstva. V tomto roku v tých marcových zákonoch nachádzajú mnohí naši praotcovia a prastaré mamy možnosť zániku veľmi nepríjemnej povinnosti, ktorá bola pomenovaná poddanstvom. Už to nebola tá tvrdá forma nevoľníctva, ale stále to bola ešte povinnosť - pánovi deviatok, cirkvi desiatok, povinné roboty. Áno, len v predminulom storočí, prakticky len v tom 19. storočí zanikla táto forma diskriminácie, ktorá gniavila našich predkov, opäť dátum hodný zaznamenania.
No a ešte jeden takýto výlet do histórie, povedzme si, že by to mohlo byť už storočie 20., pripomínam rok 1919, keď naše ženy, tá lepšia polovica ľudstva, v bývalom Československu získala volebné právo. To znamená tiež odstránenie diskriminácie, ktorá bola svojím spôsob veľmi výrazná a možno dnes, keď sa pozeráme na tieto body v histórii ľudstva, tak by sme mohli povedať, že tá diskriminácia bola až nepochopiteľná, ako to vlastne mohlo existovať, keď sa nám to dnes zdá už také samozrejmé.
No poďme ale už k tej samotnej podstate, prešli sme si krátkou históriou diskriminácie, potvrdili sme si, že má ona svoje historické korene a istú pravidelnosť, a pozrime sa na problém, ktorý má odstrániť a riešiť zákon o registrovanom partnerstve. Tu si myslím, že je to ozaj vec, ktorá, je veľmi dobré, že prišla do tejto siene zákonnosti. Ja to veľmi zjednoduším, veľa tu už toho zaznelo, ja sa budem snažiť veľmi poctivo si odpovedať na otázku, ktorú považujem v tejto súvislosti za kardinálnu a absolútne jednoznačnú. Otázku, ktorá mi možno pomôže sa dopracovať k tomu, aby som si názor, ktorý cítim, vedel obhájiť.
Je to otázka, či sexuálna orientácia človeka je jeho prirodzenosťou, alebo ju môže nejakým spôsobom ovplyvniť. No, ak by sme pripustili, alebo ak pripúšťame, že sexuálna orientácia je ozaj voliteľná a že človek má v moci si ju vybrať, v tom prípade táto diskusia, aspoň z mojej strany, by bola hneď ukončiteľná, hneď by sme mohli prestať rozprávať, nemal by som o čom. Pretože ozaj, ak by si to každý z vás mohol vybrať v tom prípade s tým, že sexuálna orientácia by mala byť nejakým predmetom diskusie zákona, sa nedá, lebo jednoznačne by to bolo asi možné povedať, že ak by sme pripustili, že si to každý z nás vyberie, tak by sme pripustili to, že ľudstvo môže veľmi elegantne a veľmi rýchlo, na základe vlastného rozhodnutia v niekoľkých generačných cykloch vymreť.
No, ale čo ak je to inak? Čo ak ozaj nikto z nás si v tej svojej prapodstate, v tom svojom skutočnom vnútri, v tej svojej genetickej vybavenosti, v tej svojej danosti, v tej svojej hlbokej intímnosti toho, čo to tu takto verejne pertraktujeme, sa nemôže rozhodnúť, nie je v tom slobodný a už neviem od koho to závisí, či Boh, či Príroda, či Evolúcia - v každom prípade veľké písmeno začiatočné - spôsobila to, že človek si túto záležitosť jednoducho nevolí a že je to vec, ktorá nám je, možnože nebudem sa púšťať do nejakých odchýliek, prirodzene daná. No v tom prípade sa domnievam, že možnosť nejak veľmi voľne sa pustiť do vysvetľovania tejto záležitosti začína byť zrazu veľmi-veľmi obmedzená.
Ja by som možno použil tu jeden úplne konkrétne príklad nato, aby som si to sám nejakým spôsobom vedel zodpovedať, ako je to vlastne s tou prirodzenosťou alebo neprirodzenosťou, pokúsim sa zostať v hraniciach korektnosti a nezachádzať do nejakých nevhodností. Ak ako muž vstúpim do salónu, v ktorom je sto krásnych, elegantných žien rôzneho zafarbenia vlasov, rôznej postavy, rôzneho oblečenia, a zároveň je tam aj sto mužov elegánov rôzneho veku, nuž, keď budem úprimný a pozriem sa na tú lepšiu polovicu tejto veľkej spoločnosti, tak celkom určite si budem vedieť predstaviť, že medzi tými sto dámami budem nachádzať dámy, ktoré, keby ma neviazali zákony morálky, etiky a istej spoločenskej konvencie, tak by som si vedel prestaviť, že by mohli byť mojimi partnerkami, no ak by, aj sexuálnymi, samozrejme, mám na mysli. A povedzme aj životnými, podľa toho stupňa benevolencií teda, či by som bol zameraný na dnešný večer, alebo na celý život. Toto neriešme.
No ale ak by odo mňa niekto chcel, že sa pozrieť na tých sto pánov, rovnako elegantných, aby vo mne niektorý z nich vzbudil takýto pocit, že by mali byť mojím partnerom, myslím, že neexistuje tá moc či presviedčania, či dokonca peňazí, alebo argumentov, ktoré by ma vedeli primäť k tomu, aby som medzi touto stovkou pánov našiel niekoho, na koho by som sa vedel pozrieť rovnakým pohľadom ako na tú skupinu tých krásnych žien.
Ja viem, že keby ste sa pustili alebo že sa aj pustíme do nejakej polemiky, nájde sa veľa nuáns, kde to nie je také jasné. Ja len hovorím o tej svojej, o tom svojom poctivom priznaní sa k tomu, že nepovažujem ani teoreticky za možné, aby sa takáto orientácia v duši človeka mohla zmeniť len kvôli tomu, že existuje tu akási voľnosť.
Skúsme, skúsme sa však pozrieť ešte na iný príklad, ktorý považujem za korektnejší a svojím spôsobom asi aj viac vás osloví. Vieme, že tá najkrajšia vec na tom svete, čo môžeme mať, sú naše deti. A teraz vás prosím, aby sme sa všetci zamysleli na tým, že sme otcom, mamou 18-ročného syna, s ktorým máme mimoriadne dobrý vzťah, ktorý nám robí radosť, je dobrým žiakom, chodí dokonca na mnoho záujmových krúžkov, je hudobníkom, športovcom, nosí dobré vysvedčenie, je beťárom, proste je to normálne, šikovné decko, ktoré sa už vo veku 18 rokov nestáva len naším synom, ale dačím viac, naším priateľom, našou súčasťou, na ktorú by nikto nedal dopustiť, pretože vieme, že ozaj tie naše deti sú pre nás naplnením života a táto téma asi nemá oponentov. No a práve tento úspešný syn, s ktorým si tak dobre rozumiem, vo veku medzi sedemnástym a osemnástym, alebo niekedy v tomto období svojho života, prichádza za mnou, a keďže máme dobrý vzťah, tak mi hovorí: "Otec, ja to cítim voľako trošinka, musím byť úprimný, inak vidím, že moji spolužiaci chalani už majú prvé lásky, dievčatá, mňa ti tie dievčatá voľako nepriťahujú. Neviem, ale zamýšľam sa nad tým a som sa rozhodol, že ti to idem povedať, lebo, naopak, cítim takú zvláštnu príťažlivosť skôr k tým chalanom. No, nehnevaj sa na mňa, tak ti to hovorím, ako, ako to cítim."
No čo by sme povedali ako otcovia tohto svojho milovaného chalana? No určite by sme v tej chvíli boli zarazení, smutní, určite by to bolo pre nás v tej chvíli sklamaním, možno by sme volili aj nejaké príkre slovo, pretože človek není stroj a možno naše očakávania môžu byť aj pritom dobrom vzťahu odtrhnuté od toho vnútorného života, ktorý ani tie najlepšie deti nemusia nám vždy zavesiť na nos. Ale ja som presvedčený, že každý z nás ako skutočný dobrý otec alebo dobrá mama toho synátora by po tom prvotnom sklamaní a nejakom roztrpčení bola schopná, bol schopný povedať si: "Ale, synu, veď dobre, tak ak to ozaj je tak, ak sa s tým nedá nič robiť, no čo ťa budem hnať k psychiatrovi, vydedím ťa, nakričím na teba, už ťa nemám tak rád?"
Áno, možno som sa tešil na vnúčatá, možno vidím tú, áno, tých sklamaní môže byť veľmi, ale predsa nikto z nás by vlastného syna nepovažoval za menej hodného byť vlastným synom len kvôli tomu, že sa priznal k niečomu, čo proste nejakým spôsobom tá Príroda s veľkým P, Boh s veľkým B alebo Evolúcia s veľkým E spôsobila. Nevieme, prečo to tak spôsobila, ale musíme my poznať odpoveď v každej chvíli na všetko? Koľko je ešte otázok, ktoré ľudstvo nemá vyriešené? A napriek tomu si môžme povedať, že tá Príroda, ten Boh, tá Evolúcia asi má na to odpoveď, len my ju ešte zatiaľ nepoznáme, pretože Príroda je múdra. A možno aj táto vec sa nám raz objaví v nejakej inej polohe.
Tak teraz by som chcel možnože povedať, ako bude nás prístup k takémuto zákonu. Tu zaznievali od pána Poliačika ako dve hlavné tézy, ak som si dobre pamätal, jednak je tu snaha riešiť otázku sociálnoprávnych náležitostí registrovaných, alebo teda partnerov, ktorí by chceli byť registrovaní, a potom je tu otázka ich spoločenského statusu.
Dovolím si tak naznačiť symbolicky dva stĺpcové grafy teraz pred vami. Nepovažujem tieto dva hlavné piliere tohto zákona za vôbec rovnocenné. Domnievam sa, že ak teda otázky sociálnoprávne sú dôležité, tak im vo svojom stĺpcovom grafe dávam desaťcentimetrovú výšku. A pre mňa otázka spoločenského statusu má desaťkrát viac. Je to metrový stĺpec. A je to preto metrový stĺpec, lebo keď sa mi ten môj syn priznal k tomu, tak ja viem, prečo sa musím aj zmieriť s jeho orientáciou. Lebo viem, že ho čaká na rozdiel od tých šťastnejších, alebo teda jednoducho heterosexuálnych jeho spolužiakov oveľa ťažší život, oveľa viacej nepochopenia, oveľa viacej možno aj nenávisti alebo pejoratívnych prívlastkov.
A práve preto chcem vyjadriť v tejto chvíli veľkú vďaku tejto sieni zákonnosti, že sa sem dostal tento zákon, ktorý možno prvýkrát rozmýšľa nad tým, aby to nebola len otázka, že ja ako otec tomu synovi chcem pomôcť, ale aby to bola otázka aj tá, že tomuto synovi chce pomôcť dokonca zákonodarný zbor Slovenskej republiky, ľudia, ktorí sú tu nie sami za seba, ale ktorí sú tu za všetkých (potlesk), ktorí sú tu za menšiny, ktorí sú tu za, nato, aby rozmýšľali o tom, ako urobiť tento svet krajší pre každého.
A práve to sa mi zdá ako veľmi dôležité, že takýto prvok, takýto zákon sa dostal sem s tým, aby sme tomuto nášmu synovi pomohli a aby ten krutý svet, ktorý ani po prijatí tohto zákona sa nestane až tak hneď ukážkovo milosrdný, ale aby vytvoril isté predpolie, istú avantgardu k tomu, že títo ľudia do svojej duše budú mať vpustený kus slnečného lúča a budú sa môcť tak trocha narovnať, lebo oni určite pochybujú. Ja som presvedčený, že musia sa niekedy strašne trápiť, že musia mať niekedy možno aj výčitky, možnože to môže mať ďalekosiahle následky, ale že teda keď si povedia, Bože, veď poslanci, poslanci formálne povedali, že ja som vlastne úplne v poriadku, že tie posmešky na moje konto nemajú tu veľmi ani čo hľadať.
No, viem si predstaviť, že, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v podobe tohto zákona vôbec neprichádza do siene zákonnosti nejaká nadbytočná téma, ktorá je tu len tak, aby sme zabíjali čas, ale prichádza téma, ktoré je strašne silná a dáva nám do rúk možno moc, ktorej by sme sa mohli až zľaknúť. My máme možnosť tisíckam, desiatkam tisíc, neviem, koľko ich je, ľudí s takouto homosexuálnou orientáciou, vpustiť do duše slnko a isté zmierenie so svojím osudom a isté povzbudenie. Otec, veď to není len tvoja láskyplná pozícia, že ty mi odpúšťaš, ale veď táto krajina, táto republika to považuje za normálne. Veď už aj poslanci sa k tomu vyjadrili, že takéto niečo môže existovať.
Veľmi často tu v posledných dvoch dňoch zaznievali silné slová a ja sa k tomu rád pridám, pretože je úplne namieste v tejto súvislosti sa spýtať: Čože je to teda najväčšie, najkrajšie a najsilnejšie na tomto svete? Či už použijeme slová Pavla v tom Prvom liste Korinťanom, z toho hymnusu, alebo použijeme príklad našich rodičov, ktorí aj v sedemdesiatke sa držali za ruku a vedeli si povedať, že mám ťa rád, žena moja, alebo to možno spomienka každého z nás na svoje lásky, na svoju prvú lásku, ktorá dáva silu, tvorivý elán. Je to jednoducho mnoho príkladov, ktoré každý z vás si môže do tejto vsuvky dosadiť. Ale určite to najväčšie, najkrajšie a najsilnejšie na tomto svete je ozaj láska. Akým právom by sme my ľudom, ktorí, ak sa zhodneme, že je to ich prirodzená danosť, mali možnosť upreť nárok na verejné vyznanie svojej lásky, svojich lások, svojich cítení lások bez toho, aby sa cítili zahanbení, zneistení alebo zahnaní kdesi do outsiderov tejto spoločnosti. Pretože láska celkom iste, aj keď má veľmi zložitú chémiu, ktorú našťastie zatiaľ ešte naši vedci nevyskúmali, a verím, že sa tak rýchlo ani nestane, ale ona nemá za cieľ len, a o tom som presvedčený, zabezpečiť elegantným spôsobom, príroda je ozaj veľmi múdra, zachovanie rodu, je to len jeden z jej atribútov, ona má určite za cieľ aj dať našim životom zmysel. No kto z nás by sa cítil oprávnený dať tým tisíckam, desať tisíckam homosexuálne orientovaných ľudí, zobrať im zmysel ich života a povedať: Vy ste síce spoluobčania, chápeme, že ste tu medzi nami, ale, viete, tak trošinka ste nie celkom v poriadku, ste akási druhá trieda.
Takže ak sa zhodneme na tom, že títo ľudia majú plné právo, tak potom verím, že budeme môcť pozerať sa na ich nárok, na takýto náš náhľad, na takéto naše zákony, na takýto náš prístup nielen ako na kresťanský, občiansky, ľudský, ale verím, že po prerokovaní tohto zákona, aj ako na právny náhľad Slovenskej republiky. A ak sa tak teraz náhodou nestane na tomto rokovaní, čo teda pesimisti, ja som idealista, ja poviem, že sa možno stane, tak sa to raz stane v budúcnosti. Proste raz aj diskriminácia spoluobčanov s homosexuálnym cítením bude patriť tak histórii, ako patrí obmedzovanie práv evanjelikov, ako patrí zrušenie nevoľníctva, ako patrí zavedenie volebného práva alebo diskriminácia žien pri volebnom práve.
Takže toto je moje presvedčenie a je to už len na nás, akým spôsobom sa toho zmocníme.
Ja viem, že ak by sme robili anketu, asi medzi našou verejnosť ako dopadne, ale dám otázku: Poslanci sú tu len na to, aby zastupovali väčšinové cítenie? Ak by to mala byť nejaká zástupná vzorka, nemajú rozmýšľať aj trošinka možno o dva kroky dopredu, aj keď nejaké politické body tým stratia? Ja si myslím, že medzi povinnosti poslancov patrí nielen zastupovať väčšinové mienenie a cítenie, ale v niektorých prípadoch, a tento k nim patrí, aj skupiny ľudí, ktoré možno nemajú väčšinovú podporu v spoločnosti.
No a zakončím, už rozprávam 24 minút, som si myslel, že to mám oveľa kratšie, tak to idem skončiť už.
Bolo tu povedaných veľa, veľmi veľa mien v súvislosti s tým, že boli tu parádne prejavy, ja chcem poďakovať aj pánovi poslancovi Kvasničkovi. Ja som včera odchádzal normálne so zvedavosťou, kde bude dnes pokračovať, a ozaj som si povedal, že nesmiem to zmeškať. Bolo tu veľa aj iných dobrých prejavov, ale tento patrí medzi pamätné. Ja si ho ešte určite pozriem aj zo záznamu, pretože to teda bola elegancia. Pán poslanec, ďakujem veľmi pekne.
Ani zďaleka nemám veci tak naštudované, ale predsa len spomeniem jedno konkrétne meno. Spomeniem meno človeka, ktorý je z Oravy, narodil sa v Dolnom Kubíne, aj tam je pochovaný, je to politik, diplomat, básnik, spisovateľ, redaktor, volá sa Theo Herkeľ Florin. A spomínam si, dovolím si to tak povedať, lebo verím, že je to asi pravda, že raz pán Ľubomír Feldek glosoval tohto básnika Florina veľmi elegantnou, ale tak on je vždy elegantný, keď píše, elegantnou takou notickou, že je to proste človek, ktorý tiež vo svojom živote bol obdarený, obťažkaný homosexuálnou orientáciou. A ja si spomínam, keď som voľakedy vydával stredoškolský časopis v roku ´73, práve v roku, keď zomrel, som si dovolil použiť jeho verše v tom školskom časopise, nebol vtedy veľmi povolený. Spomínam si na pána profesora Mamojku, ktorý povedal: "Jano, neprovokuj, ten chlap nie je dneska in, ale dobre, daj to." Inak musím povedať, že to bol otec jedného z našich kolegov poslancov, alebo netajím, pána Mamojku, učil ma voľakedy vo Zvolene na priemyslovke, no a použil som tam slová z básnickej zbierky "Na kameňoch času". A ja fakt si nepamätám z toho veľa a pamätám si len krátky veršík, ktorý zrejme reflektoval jeho svetobežníctvo, Florinovo, že bol veľa vo svete a málo doma, a ten veršík znel asi tak: "Bol vo svete doma a doma bol cudzí."
A ja by som zakončil tým, že by som chcel poprosiť, vážené panie poslankyne aj poslancov o to, aby sme urobili kroky k tomu, aby už ľudia homosexuálnej orientácie sa na našom krásnom Slovensku nemuseli tak trocha cítiť ako cudzí.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)